Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 639/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (Sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa

a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti

POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom

doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod spisovými značkami: ,

Rvp 16998/2014, , , , ,

Rvp 17003/2014, , , , ,

Rvp 17008/2014, , , ,

a vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a , práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv

Európskej únie postupom a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 30. januára 2013 (), sp. zn.

z 31. októbra 2012 (), sp. zn. z 19. júna 2012

(), sp. zn. zo 4. apríla 2013 (),

sp. zn. zo 16. januára 2013 (), sp. zn.

z 28. júna 2012 (), sp. zn. z 3. mája 2013

(), sp. zn. z 15. mája 2013 (),

sp. zn. z 28. júna 2012 (), sp. zn.

zo 16. januára 2013 (), sp. zn. zo 16. októbra 2013

(), sp. zn. z 2. augusta 2012 (),

sp. zn. zo 14. januára 2013 (), sp. zn.

z 28. januára 2014 (), sp. zn. z 28. júna 2012

(), sp. zn. z 24. januára 2013 (),

sp. zn. z 27. augusta 2012 (), ako aj postupom

a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 23. septembra 2014 (), sp. zn. z 3. októbra 2014

(), sp. zn. z 28. augusta 2014 (),

sp. zn. z 23. septembra 2014 (), sp. zn.

z 30. septembra 2014 (), sp. zn. z 28. augusta 2014

(), sp. zn. z 3. októbra 2014 (),

sp. zn. z 23. septembra 2014 (), sp. zn.

z 28. augusta 2014 (), sp. zn. z 28. augusta 2014

(), sp. zn. z 28. augusta 2014 (),

sp. zn. z 24. septembra 2014 (), sp. zn.

zo 14. augusta 2014 (), sp. zn. z 20. augusta 2014

(), sp. zn. z 24. septembra 2014 (),

sp. zn. z 30. mája 2014 () a sp. zn.

z 28. augusta 2014 () a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými

značkami: , , , ,

Rvp 17001/2014, , , , ,

Rvp 17006/2014, , , , ,

Rvp 17011/2014, a s p á j a na spoločné konanie, ktoré

bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

5. decembra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej

len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 (ďalej len „“), práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva podľa

čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom a uzneseniami

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30.

januára 2013 (), sp. zn. z 31. októbra 2012 (Rvp

16998/2014), sp. zn. z 19. júna 2012 (), sp. zn. 16 CoE

30/2013 zo 4. apríla 2013 (), sp. zn. zo 16. januára 2013

(), sp. zn. z 28. júna 2012 (), sp. zn. 2

CoE 680/2012 z 3. mája 2013 (), sp. zn. z 15. mája 2013

(), sp. zn. z 28. júna 2012 (), sp. zn. 16

CoE 3/2013 zo 16. januára 2013 (), sp. zn. zo 16. októbra

2013 (), sp. zn. z 2. augusta 2012 (),

sp. zn. zo 14. januára 2013 (), sp. zn.

z 28. januára 2014 (), sp. zn. z 28. júna 2012

(), sp. zn. z 24. januára 2013 (),

sp. zn. z 27. augusta 2012 () (ďalej len „napadnuté

uznesenia krajského súdu“), ako aj postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. septembra 2014

(), sp. zn. z 3. októbra 2014 (),

sp. zn. z 28. augusta 2014 (), sp. zn.

z 23. septembra 2014 (), sp. zn. z 30. septembra 2014

(), sp. zn. z 28. augusta 2014 (),

sp. zn. z 3. októbra 2014 (), sp. zn.

z 23. septembra 2014 (), sp. zn. z 28. augusta 2014

(), sp. zn. z 28. augusta 2014 (),

sp. zn. z 28. augusta 2014 (), sp. zn.

z 24. septembra 2014 (), sp. zn. zo 14. augusta 2014

(), sp. zn. z 20. augusta 2014 (),

sp. zn. z 24. septembra 2014 (), sp. zn.

z 30. mája 2014 () a sp. zn. z 28. augusta 2014

() (ďalej len „uznesenia najvyššieho súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla

na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa

podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci

dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sa stali

splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúce vo

väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania

pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli na základe rozhodcovských

rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné konania. V ďalších prípadoch boli

na základe splnomocnenia udeleného dlžníkmi pri podpise úverovej zmluvy spísané

splnomocnencom dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiež stali exekučnými titulmi, na

podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začaté exekučné konania.

V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami Okresného súdu Veľký Krtíš,

Okresného súdu Lučenec, Okresného súdu Rimavská Sobota, Okresného súdu Zvolen

a Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresné súdy“) v sťažovateľkou napadnutých

konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných konaní. Krajský súd po podaní

odvolaní zo strany sťažovateľky svojimi rozhodnutiami potvrdil napadnuté uznesenia

okresných súdov a najvyšší súd následne dovolania sťažovateľky ako procesne neprípustné

odmietol a súčasne v tom ktorom konaní rozhodol i o zamietnutí jej procesných návrhov

na prerušenie dovolacích konaní.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce

z rozhodovacej činnosti krajského súdu a najvyššieho súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť

z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných

právnych predpisov na predmetnú právnu vec. Za relevantné pochybenie v postupe

a rozhodovaní krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu považuje predovšetkým skutočnosť,

že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby boli predtým

účastníci exekučných konaní upozornení na neprijateľnú podmienku konania a mali možnosť

sa k nej vyjadriť, čím bola sťažovateľka ukrátená o reálnu možnosť domáhať sa, aby

všeobecné súdy konajúce v jej právnych veciach zohľadnili jej nesúhlas s touto

neprijateľnosťou podmienky. Uvedeným postupom krajského súdu a najvyššieho súdu došlo

podľa sťažovateľky k porušeniu čl. 47 charty, teda k porušeniu práva na účinný prostriedok

nápravy, ako aj práva na spravodlivý proces vrátane porušenia zásady kontradiktórnosti

konania.

Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky tiež dopustil porušenia jej základného práva

na zákonného sudcu podľa , pretože sa „neobrátil na Súdny dvor

Európskej únie s otázkou, ktorú paradoxne v čase jeho konania už Súdny dvor Európskej

únie riešil ani nevyčkal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora...“. V tejto súvislosti

sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej

len „Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. C 472/11

z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom

zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,

nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ

informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada

kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci

preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania

v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel

ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka je tiež toho názoru, že najvyšší súd „sa mal obrátiť na Súdny dvor

Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská

doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ,

v rozhodcovskom konaní, je podľa a ods. 4 písm. r)

neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového

súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu českej republiky by nemohol dodržať jednu

z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES musia

byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania

terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti

interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu

je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Najvyšší súd Slovenskej republiky si túto

povinnosť nesplnil.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na viacero rozhodnutí

Spolkového súdneho dvora Nemecka a Ústavného súdu Českej republiky.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,

ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa a , práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa čl. 47 charty postupom

a uzneseniami krajského súdu a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu v uvedených

konaniach, zruší uznesenia krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu, veci vráti na ďalšie

konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská

republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Podľa môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné

konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých

účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými

značkami: , , , ,

Rvp 17001/2014, , , , ,

Rvp 17006/2014, , , , ,

Rvp 17011/2014, a a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu

a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe

sťažovateľky, krajského súdu, ako i najvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú,

rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1

výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami

krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa .

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový

stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (,

). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a to či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti

prvostupňovým rozhodnutiam, ktorými bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať

prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými boli rozhodcovské

rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právny záväzok.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate

totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavný súd

tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajských súdov potvrdzujúcim rozhodnutia okresných

súdov o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila len

iné konania krajského súdu, postupom ktorého malo dôjsť k porušeniu ňou označených práv.

Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach možno vyvodiť, že

odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových

zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery, ako vo veciach, ktoré už

boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody

zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd je nielen

oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už

začatého exekučného konania, a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už

začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. V tejto súvislosti

na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá je

sťažovateľke známa aj z napádaných rozhodnutí krajského súdu v obdobných právnych

veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998 a R 72/1998 publikované v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd plne stotožňuje

s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. uzneseniach

sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn. z 5. septembra 2012,

sp. zn. z 15. januára 2013, sp. zn. z 26. júna 2013

a sp. zn. z 28. augusta 2013, ako aj ďalších rozhodnutiach, ktoré skončili

odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov

o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení v stovkách prípadov, pretože

rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade ktorých boli exekúcie vedené

(resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie

exekúcií.

Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu

notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako

zjavne neopodstatnené, ústavný súd nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty,

pre ktoré dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z 2. bodu výroku tohto uznesenia, a v tejto

súvislosti odkazuje na odôvodnenie uvedených rozhodnutí vydaných v obdobných

sťažovateľkiných veciach.

Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu

odmietol podľa z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.C K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami

najvyššieho súdu

Sťažovateľka v sťažnosti tiež namietala porušenie základného práva zaručeného čl. 46

ods. 1 , ako aj práva podľa dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami

najvyššieho súdu, ktorými boli ňou podané dovolania odmietnuté ako neprípustné.

Ústavný súd už uviedol, že „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces,

ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou

uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej

republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom

súdnej ochrany podľa dohovoru“ (). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto

práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

ustanovenia a nasl. .

V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len

pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie

je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v .

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis ,

, , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenia najvyššieho súdu,

pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu

nemajúci oporu v zákone.

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania

je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolania sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné,

a to jednak podľa , ako aj podľa .

Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd

nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

).

Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti ňou podaných dovolaní nestotožňuje, ústavný súd napokon

dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti

a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv. K námietkam

uvedeným v sťažnosti ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho

konania nerozhodoval o veci meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody podľa §

237 .

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľky

odôvodňujúcu porušenie , ako aj dohovoru ako nedostatočnú

na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažností na ďalšie konanie zistiť

a preskúmať spojitosť medzi napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a namietaným

porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu nemôžu byť v takej

príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého

výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup občianskoprávnych

súdov v opravných konaniach (podobne aj , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto časti ako

zjavne neopodstatnené.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupe

najvyššieho súdu, a teda porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

, spočíva najmä v tom, že rozhodol o dovolaniach sťažovateľky bez toho, aby predtým

podal žiadosť Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia

č. k. 16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej sťažovateľkou,

v ktorom ústavný súd sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie každé nepredloženie

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej

únie, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

(m. m. )“, pričom svoj právny názor zároveň oprel aj o

uznesenie Spolkového ústavného súdu Nemecka 2 BvR 2419/06 zo 6. 5. 2008 a rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku

z 20. septembra 2011 (sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).

Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvor

vo veci vykladania smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvných

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné

(bližšie napr. ) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázke

ústavný súd nepovažoval za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu

najvyššieho súdu v napadnutých konaniach.

Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení základného práva

na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho

vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím

o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom

konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje

z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. C 472/11

z 21. 2. 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že sťažovateľka mala

možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania z už uvádzaných dôvodov

z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom

vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcie, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou

postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť

sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby

bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou

uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal

a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení postačuje, aby bola zásada

kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných prípadoch v konaní

na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť

uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu

v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať

prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd

dospel k záveru, že postupom najvyššieho súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach

princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práva zaručeného aj v čl. 47

charty, dodržaný, čím k jeho porušeniu dôjsť nemohlo.

Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti sťažovateľky aj v tejto časti

odmietnuté ako zjavne neopodstatnené. Keďže boli sťažnosti sťažovateľky ako celok

odmietnuté, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených

nerozhodoval.

Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa

sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach ústavný súd

rozhodne bez odôvodnenia iba s poukazom na svoje v týchto okolnostiach identické

rozhodnutie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015