Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 639/2015
PDF · 485.04 KB
No categories available
II. ÚS 639/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (Sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom
doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod spisovými značkami: Rvp 16997/2014,
Rvp 16998/2014, Rvp 16999/2014, Rvp 17000/2014, Rvp 17001/2014, Rvp 17002/2014,
Rvp 17003/2014, Rvp 17004/2014, Rvp 17005/2014, Rvp 17006/2014, Rvp 17007/2014,
Rvp 17008/2014, Rvp 17009/2014, Rvp 17010/2014, Rvp 17011/2014, Rvp 17012/2014
a Rvp 17013/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie postupom a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 15 CoE 218/2012 z 30. januára 2013 (Rvp 16997/2014), sp. zn. 2 CoE 450/2012
z 31. októbra 2012 (Rvp 16998/2014), sp. zn. 43 CoE 105/2012 z 19. júna 2012
(Rvp 16999/2014), sp. zn. 16 CoE 30/2013 zo 4. apríla 2013 (Rvp 17000/2014),
sp. zn. 41 CoE 331/2012 zo 16. januára 2013 (Rvp 17001/2014), sp. zn. 43 CoE 130/2012
z 28. júna 2012 (Rvp 17002/2014), sp. zn. 2 CoE 680/2012 z 3. mája 2013
(Rvp 17003/2014), sp. zn. 41 CoE 110/2013 z 15. mája 2013 (Rvp 17004/2014),
sp. zn. 16 CoE 177/2012 z 28. júna 2012 (Rvp 17005/2014), sp. zn. 16 CoE 3/2013
zo 16. januára 2013 (Rvp 17006/2014), sp. zn. 41 CoE 392/2013 zo 16. októbra 2013
(Rvp 17007/2014), sp. zn. 13 CoE 180/2012 z 2. augusta 2012 (Rvp 17008/2014),
sp. zn. 14 CoE 399/2012 zo 14. januára 2013 (Rvp 17009/2014), sp. zn. 1 CoE 341/2013
z 28. januára 2014 (Rvp 17010/2014), sp. zn. 16 CoE 157/2012 z 28. júna 2012
(Rvp 17011/2014), sp. zn. 13 CoE 3272/2012 z 24. januára 2013 (Rvp 17012/2014),
sp. zn. 41 CoE 74/2012 z 27. augusta 2012 (Rvp 17013/2014), ako aj postupom
a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 ECdo 168/2013
z 23. septembra 2014 (Rvp 16997/2014), sp. zn. 5 ECdo 248/2013 z 3. októbra 2014
(Rvp 16998/2014), sp. zn. 4 Cdo 407/2012 z 28. augusta 2014 (Rvp 16999/2014),
sp. zn. 3 ECdo 179/2013 z 23. septembra 2014 (Rvp 17000/2014), sp. zn. 6 ECdo 232/2013
z 30. septembra 2014 (Rvp 17001/2014), sp. zn. 5 Cdo 417/2012 z 28. augusta 2014
(Rvp 17002/2014), sp. zn. 5 ECdo 262/2013 z 3. októbra 2014 (Rvp 17003/2014),
sp. zn. 4 ECdo 256/2013 z 23. septembra 2014 (Rvp 17004/2014), sp. zn. 5 Cdo 342/2012
z 28. augusta 2014 (Rvp 17005/2014), sp. zn. 4 Oboer 189/2013 z 28. augusta 2014
(Rvp 17006/2014), sp. zn. 2 ECdo 11/2014 z 28. augusta 2014 (Rvp 17007/2014),
sp. zn. 5 ECdo 213/2013 z 24. septembra 2014 (Rvp 17008/2014), sp. zn. 1 ECdo 153/2013
zo 14. augusta 2014 (Rvp 17009/2014), sp. zn. 4 ECdo 147/2014 z 20. augusta 2014
(Rvp 17010/2014), sp. zn. 5 ECdo 227/2013 z 24. septembra 2014 (Rvp 17011/2014),
sp. zn. 4 Oboer 172/2013 z 30. mája 2014 (Rvp 17012/2014) a sp. zn. 2 Oboer 200/2013
z 28. augusta 2014 (Rvp 17013/2014) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 16997/2014, Rvp 16998/2014, Rvp 16999/2014, Rvp 17000/2014,
Rvp 17001/2014, Rvp 17002/2014, Rvp 17003/2014, Rvp 17004/2014, Rvp 17005/2014,
Rvp 17006/2014, Rvp 17007/2014, Rvp 17008/2014, Rvp 17009/2014, Rvp 17010/2014,
Rvp 17011/2014, Rvp 17012/2014 a Rvp 17013/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré
bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 16997/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
5. decembra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej
len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva podľa
čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom a uzneseniami
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 CoE 218/2012 z 30.
januára 2013 (Rvp 16997/2014), sp. zn. 2 CoE 450/2012 z 31. októbra 2012 (Rvp
16998/2014), sp. zn. 43 CoE 105/2012 z 19. júna 2012 (Rvp 16999/2014), sp. zn. 16 CoE
30/2013 zo 4. apríla 2013 (Rvp 17000/2014), sp. zn. 41 CoE 331/2012 zo 16. januára 2013
(Rvp 17001/2014), sp. zn. 43 CoE 130/2012 z 28. júna 2012 (Rvp 17002/2014), sp. zn. 2
CoE 680/2012 z 3. mája 2013 (Rvp 17003/2014), sp. zn. 41 CoE 110/2013 z 15. mája 2013
(Rvp 17004/2014), sp. zn. 16 CoE 177/2012 z 28. júna 2012 (Rvp 17005/2014), sp. zn. 16
CoE 3/2013 zo 16. januára 2013 (Rvp 17006/2014), sp. zn. 41 CoE 392/2013 zo 16. októbra
2013 (Rvp 17007/2014), sp. zn. 13 CoE 180/2012 z 2. augusta 2012 (Rvp 17008/2014),
sp. zn. 14 CoE 399/2012 zo 14. januára 2013 (Rvp 17009/2014), sp. zn. 1 CoE 341/2013
z 28. januára 2014 (Rvp 17010/2014), sp. zn. 16 CoE 157/2012 z 28. júna 2012
(Rvp 17011/2014), sp. zn. 13 CoE 3272/2012 z 24. januára 2013 (Rvp 17012/2014),
sp. zn. 41 CoE 74/2012 z 27. augusta 2012 (Rvp 17013/2014) (ďalej len „napadnuté
uznesenia krajského súdu“), ako aj postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 ECdo 168/2013 z 23. septembra 2014
(Rvp 16997/2014), sp. zn. 5 ECdo 248/2013 z 3. októbra 2014 (Rvp 16998/2014),
sp. zn. 4 Cdo 407/2012 z 28. augusta 2014 (Rvp 16999/2014), sp. zn. 3 ECdo 179/2013
z 23. septembra 2014 (Rvp 17000/2014), sp. zn. 6 ECdo 232/2013 z 30. septembra 2014
(Rvp 17001/2014), sp. zn. 5 Cdo 417/2012 z 28. augusta 2014 (Rvp 17002/2014),
sp. zn. 5 ECdo 262/2013 z 3. októbra 2014 (Rvp 17003/2014), sp. zn. 4 ECdo 256/2013
z 23. septembra 2014 (Rvp 17004/2014), sp. zn. 5 Cdo 342/2012 z 28. augusta 2014
(Rvp 17005/2014), sp. zn. 4 Oboer 189/2013 z 28. augusta 2014 (Rvp 17006/2014),
sp. zn. 2 ECdo 11/2014 z 28. augusta 2014 (Rvp 17007/2014), sp. zn. 5 ECdo 213/2013
z 24. septembra 2014 (Rvp 17008/2014), sp. zn. 1 ECdo 153/2013 zo 14. augusta 2014
(Rvp 17009/2014), sp. zn. 4 ECdo 147/2014 z 20. augusta 2014 (Rvp 17010/2014),
sp. zn. 5 ECdo 227/2013 z 24. septembra 2014 (Rvp 17011/2014), sp. zn. 4 Oboer 172/2013
z 30. mája 2014 (Rvp 17012/2014) a sp. zn. 2 Oboer 200/2013 z 28. augusta 2014
(Rvp 17013/2014) (ďalej len „uznesenia najvyššieho súdu“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa
podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci
dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sa stali
splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúce vo
väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania
pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli na základe rozhodcovských
rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné konania. V ďalších prípadoch boli
na základe splnomocnenia udeleného dlžníkmi pri podpise úverovej zmluvy spísané
splnomocnencom dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiež stali exekučnými titulmi, na
podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začaté exekučné konania.
V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami Okresného súdu Veľký Krtíš,
Okresného súdu Lučenec, Okresného súdu Rimavská Sobota, Okresného súdu Zvolen
a Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresné súdy“) v sťažovateľkou napadnutých
konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných konaní. Krajský súd po podaní
odvolaní zo strany sťažovateľky svojimi rozhodnutiami potvrdil napadnuté uznesenia
okresných súdov a najvyšší súd následne dovolania sťažovateľky ako procesne neprípustné
odmietol a súčasne v tom ktorom konaní rozhodol i o zamietnutí jej procesných návrhov
na prerušenie dovolacích konaní.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce
z rozhodovacej činnosti krajského súdu a najvyššieho súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť
z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných
právnych predpisov na predmetnú právnu vec. Za relevantné pochybenie v postupe
a rozhodovaní krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu považuje predovšetkým skutočnosť,
že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby boli predtým
účastníci exekučných konaní upozornení na neprijateľnú podmienku konania a mali možnosť
sa k nej vyjadriť, čím bola sťažovateľka ukrátená o reálnu možnosť domáhať sa, aby
všeobecné súdy konajúce v jej právnych veciach zohľadnili jej nesúhlas s touto
neprijateľnosťou podmienky. Uvedeným postupom krajského súdu a najvyššieho súdu došlo
podľa sťažovateľky k porušeniu čl. 47 charty, teda k porušeniu práva na účinný prostriedok
nápravy, ako aj práva na spravodlivý proces vrátane porušenia zásady kontradiktórnosti
konania.
Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky tiež dopustil porušenia jej základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože sa „neobrátil na Súdny dvor
Európskej únie s otázkou, ktorú paradoxne v čase jeho konania už Súdny dvor Európskej
únie riešil ani nevyčkal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora...“. V tejto súvislosti
sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej
len „Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. C 472/11
z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom
zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,
nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ
informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada
kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci
preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania
v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel
ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.
Sťažovateľka je tiež toho názoru, že najvyšší súd „sa mal obrátiť na Súdny dvor
Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská
doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ,
v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka
neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového
súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu českej republiky by nemohol dodržať jednu
z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES musia
byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania
terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti
interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu
je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Najvyšší súd Slovenskej republiky si túto
povinnosť nesplnil.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na viacero rozhodnutí
Spolkového súdneho dvora Nemecka a Ústavného súdu Českej republiky.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,
ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa čl. 47 charty postupom
a uzneseniami krajského súdu a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu v uvedených
konaniach, zruší uznesenia krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu, veci vráti na ďalšie
konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská
republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné
konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých
účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými
značkami: Rvp 16997/2014, Rvp 16998/2014, Rvp 16999/2014, Rvp 17000/2014,
Rvp 17001/2014, Rvp 17002/2014, Rvp 17003/2014, Rvp 17004/2014, Rvp 17005/2014,
Rvp 17006/2014, Rvp 17007/2014, Rvp 17008/2014, Rvp 17009/2014, Rvp 17010/2014,
Rvp 17011/2014, Rvp 17012/2014 a Rvp 17013/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe
sťažovateľky, krajského súdu, ako i najvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú,
rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1
výroku tohto uznesenia.
II.B K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami
krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový
stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96,
III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,
ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a to či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti
prvostupňovým rozhodnutiam, ktorými bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať
prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými boli rozhodcovské
rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právny záväzok.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate
totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavný súd
tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajských súdov potvrdzujúcim rozhodnutia okresných
súdov o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila len
iné konania krajského súdu, postupom ktorého malo dôjsť k porušeniu ňou označených práv.
Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach možno vyvodiť, že
odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových
zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery, ako vo veciach, ktoré už
boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody
zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd je nielen
oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už
začatého exekučného konania, a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. V tejto súvislosti
na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá je
sťažovateľke známa aj z napádaných rozhodnutí krajského súdu v obdobných právnych
veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998 a R 72/1998 publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).
Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd plne stotožňuje
s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. uzneseniach
sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 303/2012 z 5. septembra 2012,
sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 377/2013 z 26. júna 2013
a sp. zn. III. ÚS 386/2013 z 28. augusta 2013, ako aj ďalších rozhodnutiach, ktoré skončili
odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov
o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení v stovkách prípadov, pretože
rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade ktorých boli exekúcie vedené
(resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie
exekúcií.
Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu
notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako
zjavne neopodstatnené, ústavný súd nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty,
pre ktoré dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z 2. bodu výroku tohto uznesenia, a v tejto
súvislosti odkazuje na odôvodnenie uvedených rozhodnutí vydaných v obdobných
sťažovateľkiných veciach.
Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.
II.C K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami
najvyššieho súdu
Sťažovateľka v sťažnosti tiež namietala porušenie základného práva zaručeného čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami
najvyššieho súdu, ktorými boli ňou podané dovolania odmietnuté ako neprípustné.
Ústavný súd už uviedol, že „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces,
ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou
uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej
republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom
súdnej ochrany podľa dohovoru“ (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto
práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú
ustanovenia § 236 a nasl. OSP.
V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len
pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie
je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenia najvyššieho súdu,
pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu
nemajúci oporu v zákone.
Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania
je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolania sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné,
a to jednak podľa § 239 OSP, ako aj podľa § 237 OSP.
Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd
nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie
vyslovenej neprípustnosti ňou podaných dovolaní nestotožňuje, ústavný súd napokon
dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti
a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv. K námietkam
uvedeným v sťažnosti ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho
konania nerozhodoval o veci meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody podľa §
237 OSP.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľky
odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú
na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažností na ďalšie konanie zistiť
a preskúmať spojitosť medzi napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a namietaným
porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu nemôžu byť v takej
príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého
výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup občianskoprávnych
súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto časti ako
zjavne neopodstatnené.
V súvislosti s námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupe
najvyššieho súdu, a teda porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
ústavy, spočíva najmä v tom, že rozhodol o dovolaniach sťažovateľky bez toho, aby predtým
podal žiadosť Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia
č. k. IV. ÚS 299/2012 16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej sťažovateľkou,
v ktorom ústavný súd sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie každé nepredloženie
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej
únie, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, pričom svoj právny názor zároveň oprel aj o
uznesenie Spolkového ústavného súdu Nemecka 2 BvR 2419/06 zo 6. 5. 2008 a rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku
z 20. septembra 2011 (sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).
Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvor
vo veci vykladania smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvných
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné
(bližšie napr. II. ÚS 304/2012) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázke
ústavný súd nepovažoval za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu
najvyššieho súdu v napadnutých konaniach.
Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení základného práva
na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho
vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím
o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom
konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje
z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. C 472/11
z 21. 2. 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že sťažovateľka mala
možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania z už uvádzaných dôvodov
z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom
vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcie, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou
postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť
sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby
bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou
uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal
a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol uznesenia okresného súdu ako vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení postačuje, aby bola zásada
kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných prípadoch v konaní
na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť
uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať
prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd
dospel k záveru, že postupom najvyššieho súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach
princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práva zaručeného aj v čl. 47
charty, dodržaný, čím k jeho porušeniu dôjsť nemohlo.
Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti sťažovateľky aj v tejto časti
odmietnuté ako zjavne neopodstatnené. Keďže boli sťažnosti sťažovateľky ako celok
odmietnuté, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených
nerozhodoval.
Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa
sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach ústavný súd
rozhodne bez odôvodnenia iba s poukazom na svoje v týchto okolnostiach identické
rozhodnutie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2015