Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
3d8/394267.699b79.pdf
PDF · 208.89 KB
No categories available
4ECdo/256/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 ECdo 256/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO:
X., zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., IČO: X., v mene ktorej koná doc. JUDr. B.,
PhD., advokát a konateľ, proti povinnej A., bývajúcej v D., pre vymoženie 986 Eur s
príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 6 Er 163/2010,
o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 15. mája 2013 sp. zn. 41 CoE 110/2013, takto
rozhodol:
Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.
Odvolacie konanie z a s t a v u j e.
Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor JUDr. R. (ďalej len „súdny exekútor“) ţiadosťou doručenou
Okresnému súdu Veľký Krtíš dňa 4. októbra 2010 poţiadal o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie [§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný
poriadok“)], a to na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., IČO: X., so sídlom v B.) zo 7. apríla
2010, sp. zn. S.. Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej len „exekučný súd“) poverením
zo 7. októbra 2010 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného
exekučného titulu.
Exekučný súd následne uznesením z 29. novembra 2012, č.k. 6 Er 163/2010-22,
exekúciu zastavil a oprávnenú zaviazal nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie
vo výške 39,83 Eur.
Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 57 ods. 1 písm. a/,
§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku a na ust. § 52 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 53
ods. 1, ods. 2, ods. 5, Občianskeho zákonníka.
Exekučný súd v odôvodnení skonštatoval, ţe exekučný titul bol vydaný
v rozhodcovskom konaní, ktoré nemalo prebehnúť, pretoţe rozhodcovská doloţka o ňom,
pojatá do zmluvy o úvere číslo X. uzatvorenej 13. júla 2009 medzi oprávnenou a povinnou,
nebola platne uzavretá. Po preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy
a úverových zmluvných podmienok dospel exekučný súd k záveru, ţe úverová zmluva je
spotrebiteľskou zmluvou a na vec bolo preto treba aplikovať úpravu danú ustanoveniami
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Skonštatoval, ţe rozhodcovská doloţka
v zmluve o úvere nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do
všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy. Vychádzajúc
z ustanovení rozhodcovskej doloţky je zrejmé, ţe oprávnená koncipovaním daného znenia
rozhodcovskej doloţky sledovala jasný cieľ, aby spory boli riešené pred ňou vybraným
rozhodcovským súdom. Tým došlo k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami
v neprospech spotrebiteľa - povinnej. Takáto rozhodcovská doloţka predstavuje neprijateľnú
podmienku, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Ide o neplatnosť
absolútnu, pre ktorú je charakteristické, ţe nastáva priamo zo zákona (ex lege), pôsobí od
počiatku (ex tunc) a súd na ňu prihliada z úradnej povinnosti (ex officio). Na predmetnú
rozhodcovskú doloţku sa teda hľadí, akoby nebola vôbec uzavretá. Neplatná rozhodcovská
doloţka znamenala absenciu právomoci rozhodcovského súdu prejednávať a rozhodovať
spory z podpísanej úverovej zmluvy. Na základe vyššie uvedeného exekučný súd uzavrel, ţe
rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého prebieha exekúcia, nebol vydaný subjektom na
to oprávneným, a preto nie je formálne, ani materiálne vykonateľný.
O trovách exekúcie rozhodol exekučný súd podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku,
keď bol toho názoru, ţe oprávnená tým, ţe podala návrh na vykonanie exekúcie na základe
nespôsobilého exekučného titulu, zavinila zastavenie exekúcie.
Toto uznesenie exekučného súdu napadla oprávnená odvolaním, v ktorom zároveň
navrhla prerušiť konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a tieţ postupom podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením z 15. mája 2013,
sp. zn. 41 CoE 110/2013, návrhy oprávnenej na prerušenie konania zamietol a napadnuté
uznesenie exekučného súdu potvrdil. V odôvodnení uviedol, ţe vec prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe odvolanie
oprávnenej smeruje proti vecne správnemu uzneseniu exekučného súdu, ktoré treba potvrdiť
Odvolací súd sa stotoţnil so záverom exekučného súdu, ţe rozhodcovskú doloţku
uvedenú v článku 18 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré boli súčasťou zmluvy
o úvere, je potrebné povaţovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretoţe spôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech
spotrebiteľa. Odvolací súd zastal názor, ţe spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza
v znevýhodnenom postavení z hľadiska jeho vyjednávacej sily, ako aj z hľadiska úrovne
informovanosti a táto situácia ho núti, aby pristúpil na vopred pripravené podmienky
dodávateľom bez toho, aby podstatným spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská
doloţka nebola individuálne dohodnutá a jej obsah bol vopred pripravený, teda z tohto
pohľadu spotrebiteľ nemohol dojednanie rozhodcovskej doloţky akýmkoľvek spôsobom
zmeniť, mohol len úver prijať alebo ho odmietnuť vrátane všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, ako to správne uviedol aj exekučný súd. Rozhodcovská doloţka - zmluvná
podmienka, ktorá určuje, ţe v prípade, ţe ţalujúca zmluvná strana podá ţalobu
na rozhodcovskom súde, budú spory riešené pred týmto súdom, je neprijateľná. Ţaloby
z obdobných úverových zmlúv podáva v prevaţnej miere veriteľ, ktorý môţe zaloţiť
právomoc rozhodcovského súdu bez toho, aby to dlţník mohol ovplyvniť. Takto koncipovaná
rozhodcovská doloţka ako zmluvná podmienka je v rozpore s poţiadavkou ochrany
spotrebiteľa, pretoţe spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy, a to práve ku škode spotrebiteľa. Rozhodcovská doloţka,
od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc v tomto prípade je neprijateľná, a preto
je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Takéto dojednanie rozhodcovskej
doloţky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli bezpochyby vo svojich
dôsledkoch k tomu, ţe spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ust. § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka. Pokiaľ teda exekučný súd dospel k názoru, ţe dojednanie
rozhodcovskej doloţky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou,
jeho záver je správny a správne je aj rozhodnutie o zastavení exekučného konania, keďţe
exekučný titul bol vydaný nepríslušným orgánom, a teda ide o nulitný právny akt, ktorý
v exekúcii nie je moţné vykonať.
Odvolací súd sa ďalšími odvolacími námietkami oprávnenej, ktoré sa týkali
primeranosti dohodnutých úrokov z omeškania a poplatkov, absencie ročnej percentuálnej
miery nákladov v zmluve o úvere, ako aj argumentácie o neprípustnosti aplikácie smernice
nezaoberal, pretoţe exekučný súd danými skutočnosťami napadnuté rozhodnutie neodôvodnil,
v dôsledku čoho ich odvolací súd povaţoval za právne irelevantné.
V súvislosti s návrhmi oprávnenej na prerušenie konania (§ 109 ods. 1 písm. b/ a c/
O.s.p.) odvolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnom konaní neboli splnené podmienky
na prerušenie konania tak, ako to navrhla oprávnená, keďţe zodpovedanie prejudiciálnych
otázok nemá reálny dosah na výsledok prejednávanej veci, pričom zároveň poukázal
na § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktorý prerušenie exekučného konania okrem zákonných
výnimiek, ktoré sa na danú vec nevzťahujú, nepripúšťa.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu do výroku o zamietnutí návrhov
na prerušenie konania podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, ţe jej v konaní bola
odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), spočíva na zlej interpretácii § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
a je nepreskúmateľné. Ţiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie.
Proti tomuto istému uzneseniu do výroku, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie
exekučného súdu, podala oprávnená dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie exekučného súdu v celom rozsahu zrušil a vec vrátil
exekučnému súdu na ďalšie konanie; zároveň si uplatnila náhradu trov dovolacieho konania.
Navrhla tieţ odloţiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikovala
v podanom dovolaní. Dôvodila tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení
§ 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej
istej veci sa uţ právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), nepodal sa návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), súd jej svojím postupom
odňal moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), keď nevytýčil pojednávanie, hoci
tak bol povinný urobiť podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom
od 9. augusta 2012. Ďalej uviedla, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd
nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţite dokazovanie, a tieţ
aj to, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula.
K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie
na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej podmienky
v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou. Podľa dovolateľky
odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS
a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú reţim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne
posúdenie trpí základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa názoru
dovolateľky, závery odvolacieho súdu (ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje hrubý nepomer
v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, ţe ţaloby, ktorých cieľom
je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu
na ním zvolený rozhodcovský súd, a ţe spotrebiteľ si len s ťaţkosťou mohol byť vedomý
následkov uzavretia rozhodcovskej doloţky, a preto, vzhľadom na jeho úroveň
informovanosti a vyjednávaciu silu, nemoţno spravodlivo poţadovať, aby porozumel
jej významu) nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu,
ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedla, ţe podľa právnej doktríny
smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretoţe je adresovaná iba členským
štátom a nie fyzickým či právnickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá
do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu
úpravu. Exekučný súd, ani odvolací súd sa podľa oprávnenej nevyrovnali najmä s judikatúrou
Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady
93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky nepovaţuje riešenie sporov zo spotrebiteľských
zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov
sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady
93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom,
poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a uviedla, ţe ustanovenie slovenskej verzie
uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné skúmať
vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel
zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie
v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa
všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky)
sa súd nijako nevyrovnal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS
a nijako nezdôvodnil, prečo povaţuje rozhodcovskú doloţku za neprijateľnú podmienku
v zmluve o úvere. Dovolateľka je toho názoru, ţe v danom prípade je nutné poţiadať spolu
s inými ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu
Súdny dvor Európskej únie, pričom dovolateľka je toho názoru, ţe exekučný súd a krajský
súd sa s touto otázkou mali na súdny dvor obrátiť uţ skôr. Je totiţ treba zohľadniť odlišnosti
interpretácie komunitárneho práva a ubezpečiť sa, ţe výklad vnútroštátneho súdu je rovnako
zjavný ostatným súdom členských štátov. V tejto súvislosti cituje rozsudok Spolkového
súdneho dvora z 13. januára 2005, sp. zn. III ZR 265/03, uznesenie Ústavného súdu Českej
republiky z 11. októbra 2012, sp. zn. IV. ÚS 1281/12 a ďalšie. Rozhodnutie odvolacieho súdu
je neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne k svojim
záverom.
Povinná a ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloţenie
vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.
a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania
dospel k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p., a takýto návrh
nie je dôvodný.
V tejto súvislosti treba uviesť, ţe konanie pred súdnym dvorom o predbeţnej otázke
má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor
má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov
orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom
pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny dvor
v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy,
ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej otázke, lebo
je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie danej veci.
Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania na prerušenie
konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke.
Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenie zákona
platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej
únie. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho
práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu relevanciu
a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom posudzovaní veci
nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu účastníka na prerušenie
konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie, prejednanie a rozhodnutie veci
sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesné vady konania ani v zmysle § 237 písm. f/ ani
v zmysle písm. g/ O.s.p.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí
do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho
dvora. Zo spisu vyplýva, ţe súdy niţších stupňov neinterpretovali právne normy
komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu,
ktorý neprerušil konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a nepredloţil na posúdenie
súdnemu dvoru prejudiciálne otázky predloţené oprávnenou, nebol preto v rozpore
so zákonom. Aj podľa názoru dovolacieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu,
nebola otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.
Majúc na zreteli uvedené, dovolací súd zamietol návrh oprávnenej na prerušenie
dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade
s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,
ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,
jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p.).
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.
nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo
konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné. Dovolací súd sa však osobitne zameral na skúmanie dovolateľkou tvrdených
procesných vád podľa § 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O.s.p.
Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;
jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok
zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.
Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako
exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka namietala nesprávnu
aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci.
Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí
do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom
rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38
ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania
v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.
Pokiaľ ide o dovolateľkou namietanú existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237
písm. d/ O.s.p.) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)
v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom
konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý
nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu
konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav (vymedzený ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka, nie
je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke
v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov,
nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej proti povinnej pre
vymoţenie 986,- Eur s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., IČO: X., so sídlom v B.) zo 7. apríla
2010, sp. zn. S., vedenom na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 6 Er 163/2010,
nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.
Prekáţku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský
rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma,
či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný.
Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou
moţnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiţ vyplýva, ţe jeho rezultátom môţe byť titul,
splnenia ktorého sa moţno domáhať vykonaním exekúcie.
Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p.
konanie nezaťaţila.
Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiţ
v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia
(§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska
(§ 41 ods. 2 O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie
konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená
uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov
(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.
O odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, ţe súd porušil princíp legality, rovnosť účastníkov
konania a právo na spravodlivý súdny proces. Bola porušená zásada „rovnosti zbraní“,
zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej
normy. Namietala, ţe súdy oboch stupňov s ňou „nekomunikovali“ o jej právnych
a skutkových návrhoch, nemala moţnosť vyjadriť sa k dôkazom a napriek tomu bolo vo veci
rozhodnuté. Ďalej vytýkala, ţe v predmetnej veci nebolo vytýčené ústne pojednávanie.
K odňatiu jej moţnosti pred súdom konať a k porušeniu jen práv malo dôjsť tieţ tým,
ţe exekučný súd zastavil exekúciu, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom
stanovené podmienky, v dôsledku čoho dovolateľke bolo znemoţnené uplatňovať svoje práva
v exekučnom konaní.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva
len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať
pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania
bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho,
aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo dôjsť tým, ţe exekučný súd zastavil exekúciu, hoci pre takéto
rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Dovolací súd dospel k záveru,
ţe v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd správne posúdili splnenie podmienok pre
zastavenie exekúcie (po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doloţky). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej
v spotrebiteľskej veci, t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým
je právny vzťah zaloţený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy
v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku,
ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom a v danom prípade aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom
konaní. V tejto súvislosti treba uviesť, ţe uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú
z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (por. napr. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 173/2012, 4 Cdo 182/2012,
Takéto oprávnenie má exekučný súd, aj keď účastník rozhodcovského konania,
ktorým je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku
v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. 5 Cdo 230/2011.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná
a ţe spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinnej. Aj dovolací súd sa stotoţňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného
a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril
aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, ţe súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,
v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje
aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,
ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné
alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších
stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie
citovaných zákonných ustanovení. Exekučný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval
správnosť skutkových a právnych záverov exekučného súdu a na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ
vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie
dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel
ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery
exekučného súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
oprávnenej.
Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, ţe jej súdy odňali moţnosť konať pred
nimi tým, ţe nenariadili pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku. Toto
ustanovenie totiţ (v čase účinnosti do 31. decembra 2012) stanovovalo povinnosť nariadiť
pojednávanie iba v prípadoch zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a písm. k/.
Z rozhodnutia exekučného súdu však vyplýva, ţe tento exekúciu zastavil z dôvodu podľa
§ 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku. Na prejednanie odvolania oprávnenej nebol
povinný nariadiť pojednávanie ani odvolací súd.
Za týchto okolností účastníkovi konania nebola odňatá moţnosť konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, treba uviesť, ţe táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,
ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní jej ţiadne nevznikli.
V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia
odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrhy na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd
Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môţe konať (§ 103 O.s.p.)
a dospel k záveru, ţe v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý
nemoţno odstrániť.
I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,
moţno z neho vyvodiť, ţe procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,
ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci
zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti).
Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti
ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná
príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci
v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský
súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhom oprávnenej na prerušenie konania.
Podľa § 201 O.s.p., účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môţe podať odvolanie
aj vedľajší účastník.
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O.s.p., o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov
prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky tak, ţe tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy,
ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým
predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhom oprávnenej na prerušenie konania
vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá rozhodovanie
odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol
súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa,
ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu
teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti tomuto
rozhodnutiu.
Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná
príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom
prostriedku nie je daná z dôvodu, ţe napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom
ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O.s.p.
ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.
Keďţe na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho
súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký
nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť. V súlade s vyššie citovaným
ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,
aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. (per analogiam).
Oprávnená zavinila, ţe konanie muselo byť zastavené. Povinnej náhradu trov tohto konania
nepriznal, lebo v tomto konaní jej ţiadne trovy nevznikli i keď jej vzniklo právo
na ich náhradu v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 prvá veta
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. septembra 2014
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová