Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 43/2016
PDF · 248.39 KB
No categories available
II. ÚS 43/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2016 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko,
s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát
doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 16990/2014,
Rvp 16991/2014, Rvp 16992/2014, Rvp 16993/2014, Rvp 16994/2014, Rvp 16995/2014,
Rvp 16996/2014, Rvp 17049/2014 a Rvp 17050/2014 vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa
čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 14 CoE 307/2012 z 10. apríla 2013 (Rvp 16990/2014), sp. zn.
12 CoE 262/2012 z 29. januára 2013 (Rvp 16991/2014), sp. zn. 14 CoE 121/2013
z 21. augusta 2013 (Rvp 16992/2014), sp. zn. 14 CoE 259/2012 z 26. februára 2013
(Rvp 16993/2014), sp. zn. 14 CoE 7/2013 zo 14. júna 2013 (Rvp 16994/2014), sp. zn.
15 CoE 330/2013 z 15. mája 2014 (Rvp 16995/2014), sp. zn. 6 CoE 18/2013 z 28. mája
2013 (Rvp 16996/2014), sp. zn. 13 CoE 157/2013 z 28. marca 2013 (Rvp 17049/2014),
sp. zn. 16 CoE 122/2012 z 27. septembra 2012 (Rvp 17050/2014), ako aj postupom
a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 ECdo 243/2013
z 24. septembra 2014 (Rvp 16990/2014), sp. zn. 1 Oboer 201/2013 z 29. júla 2014
(Rvp 16991/2014), sp. zn. 3 ECdo 302/2013 z 23. septembra 2014 (Rvp 16992/2014),
sp. zn. 1 Oboer 202/2013 z 19. augusta 2014 (Rvp 16993/2014), sp. zn. 3 Oboer 276/2013
z 25. septembra 2014 (Rvp 16994/2014), sp. zn. 5 ECdo 191/2014 z 3. októbra 2014
(Rvp 16995/2014), sp. zn. 3 Oboer 272/2013 z 18. septembra 2014 (Rvp 16996/2014),
sp. zn. 4 Oboer 195/2013 z 28. augusta 2014 (Rvp 17049/2014) a sp. zn. 1 ECdo 294/2013
z 25. júla 2014 (Rvp 17050/2014) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 16990/2014, Rvp 16991/2014, Rvp 16992/2014, Rvp 16993/2014,
Rvp 16994/2014, Rvp 16995/2014, Rvp 16996/2014, Rvp 17049/2014 a Rvp 17050/2014
s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 16990/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 5. decembra
2014 a 9. decembra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie základných práv podľa čl. 46 ods.
1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
a uzneseniami Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uvedenými v záhlaví
tohto uznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“), ako aj postupom
a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uvedenými
v záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „uznesenia najvyššieho súdu“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa
podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci
dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sa
stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúce
vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské
konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli na základe
rozhodcovských rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné konania.
V ďalších prípadoch boli na základe splnomocnenia udeleného dlžníkmi pri podpise
úverovej zmluvy spísané splnomocnencom dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiež
stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začaté
exekučné konania.
V priebehu exekučných konaní bolo uzneseniami príslušných okresných súdov
v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných
konaní. Krajský súd po podaní odvolaní zo strany sťažovateľky svojimi rozhodnutiami
potvrdil napadnuté uznesenia príslušných okresných súdov, najvyšší súd následne dovolania
sťažovateľky ako procesne neprípustné odmietol a súčasne v tom-ktorom konaní rozhodol
aj o zamietnutí jej procesných návrhov na prerušenie dovolacích konaní.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce
z rozhodovacej činnosti krajského súdu a najvyššieho súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť
z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných
právnych predpisov na predmetnú právnu vec. Za relevantné pochybenie v postupe
a rozhodovaní krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu považuje predovšetkým skutočnosť,
že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby boli predtým
účastníci exekučných konaní upozornení na neprijateľnú podmienku konania a mali
možnosť sa k nej vyjadriť, čím bola sťažovateľka ukrátená o reálnu možnosť domáhať sa,
aby všeobecné súdy konajúce v jej právnych veciach zohľadnili jej nesúhlas s touto
neprijateľnosťou podmienky. Uvedeným postupom krajského súdu a najvyššieho súdu
došlo podľa sťažovateľky k porušeniu čl. 47 charty, teda k porušeniu práva na účinný
prostriedok nápravy, ako aj práva na spravodlivý proces vrátane porušenia zásady
kontradiktórnosti konania.
Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky tiež dopustil porušenia jej základného práva na
zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože sa „neobrátil na Súdny dvor Európskej
únie s otázkou, ktorú paradoxne v čase jeho konania už Súdny dvor Európskej únie riešil
ani nevyčkal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora...“. V tejto súvislosti sťažovateľka
poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“)
vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má
vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny
súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby
mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich
právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti
vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania
ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore
a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel
ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.
Sťažovateľka je tiež toho názoru, že najvyšší súd „sa mal obrátiť na Súdny dvor
Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či
rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak
navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r)
Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú
judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu českej republiky by
nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1
smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií
textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ
odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho
súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Najvyšší súd Slovenskej republiky
si túto povinnosť nesplnil.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na viacero rozhodnutí
Spolkového súdneho dvora Nemecka a Ústavného súdu Českej republiky.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,
ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy,
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa čl. 47 charty postupom
a uzneseniami krajského súdu a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu v uvedených
konaniach, zruší uznesenia krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu, veci vráti
na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu
trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými
značkami: Rvp 16990/2014, Rvp 16991/2014, Rvp 16992/2014, Rvp 16993/2014,
Rvp 16994/2014, Rvp 16995/2014, Rvp 16996/2014, Rvp 17049/2014 a Rvp 17050/2014
a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj
vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského súdu, ako i najvyššieho súdu, proti
ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako
to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.B K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami
krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a to či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti
prvostupňovým rozhodnutiam, ktorými bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať
prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými boli
rozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právny
záväzok.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate
totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavný
súd tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajských súdov potvrdzujúcim rozhodnutia
okresných súdov o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka
označila len iné konania krajského súdu, postupom ktorého malo dôjsť k porušeniu ňou
označených práv. Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach
možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo sa
týka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery, ako
vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody
zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd je
nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek
štádiu už začatého exekučného konania, a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.
V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú judikatúru
najvyššieho súdu, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádaných rozhodnutí krajského súdu
v obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998 a R 72/1998
publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky).
Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd plne stotožňuje
s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. uzneseniach sp. zn.
I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 303/2012 z 5. septembra 2012, sp. zn.
III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 377/2013 z 26. júna 2013 a sp. zn.
III. ÚS 386/2013 z 28. augusta 2013, ako aj ďalších rozhodnutiach, ktoré skončili
odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov
o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení v stovkách prípadov, pretože
rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade ktorých boli exekúcie vedené
(resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie
exekúcií.
Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu
notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako
zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré
dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z 2. bodu výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti
odkazuje na odôvodnenie uvedených rozhodnutí ústavného súdu vydaných v obdobných
sťažovateľkiných veciach.
Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.
právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti.
II.C K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami
najvyššieho súdu
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež namietala porušenie základného práva zaručeného
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutými
uzneseniami najvyššieho súdu, ktorými boli ňou podané dovolania odmietnuté ako
neprípustné.
Ústavný súd už uviedol, že „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces,
ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou
uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej
republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom
súdnej ochrany podľa dohovoru.“ (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak
sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú
ustanovenia § 236 a nasl. OSP.
V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len
pokiaľ ide o prípady uvedené pod písmenom a) až g) tohto zákonného ustanovenia.
Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenia najvyššieho súdu,
pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho
súdu nemajúci oporu v zákone.
Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania
je v napadnutých rozhodnutiach zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.
V odôvodnení napadnutých rozhodnutí najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolania sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné, a to
jednak podľa § 239 OSP, ako aj podľa § 237 OSP.
Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie
vyslovenej neprípustnosti ňou podaných dovolaní nestotožňuje, ústavný súd napokon
dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej
riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv. K námietkam
uvedeným v sťažnostiach ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho
konania nerozhodoval o veci meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody podľa
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu
sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru ako
nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie
konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu
a namietaným porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu
nemôžu byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá
vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup
občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto časti ako
zjavne neopodstatnené.
V súvislosti s námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupe
najvyššieho súdu, a teda porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 ústavy, spočíva najmä v tom, že rozhodol o dovolaniach sťažovateľky bez toho, aby
predtým podal žiadosť Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia č. k.
IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej sťažovateľkou, v ktorom
ústavný súd sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať
automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, pričom svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenie
Spolkového ústavného súdu Nemecka 2 BvR 2419/06 zo 6. 5. 2008 a rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku
z 20. 9. 2011 (sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).
Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvor
vo veci vykladania smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvných
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ústavný súd považuje za akceptovateľné (bližšie
napr. II. ÚS 304/2012) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázke
nepovažoval za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu najvyššieho súdu
v napadnutých konaniach.
Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení základného
práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty
a z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred
rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali
účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka
odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.
C-472/11 z 21. 2. 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že
sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania z už
uvádzaných dôvodov z uznesení príslušných okresných súdov, proti ktorým aj podala
odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcie, ktorí
majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení
uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti
uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené
uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa
krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré
vzhliadol uznesenia príslušných okresných súdov ako vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení postačuje, aby bola zásada
kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných prípadoch v konaní
na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť
uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať
prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd
dospel k záveru, že postupom najvyššieho súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach
princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom základného práva zaručeného
aj v čl. 47 charty, dodržaný, čím k jeho porušeniu dôjsť nemohlo.
Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti sťažovateľky aj v tejto časti
odmietnuté ako zjavne neopodstatnené. Keďže boli sťažnosti sťažovateľky ako celok
odmietnuté, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených
nerozhodoval.
Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa
sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach ústavný súd
rozhodne bez odôvodnenia iba s poukazom na svoje v týchto okolnostiach identické
rozhodnutie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2016