Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 279/2016
PDF · 190.45 KB
No categories available
III. ÚS 279/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , , zastúpeného
advokátom JUDr. Jozefom Veselým, advokátska kancelária, Mierová 1, Veľký Krtíš, pre
namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo/118/2013 z 21. apríla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
24. augusta 2015 doručená sťažnosť , , (ďalej len
„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 1 Cdo/118/2013 z 21. apríla 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom doručeným
Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) 22. septembra 2009 sa
, , a (ďalej aj „navrhovatelia“)
domáhali proti sťažovateľovi ako odporcovi zrušenia a vyporiadania podielového
spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k. ú. a prikázania týchto
nehnuteľností do podielového spoluvlastníctva navrhovateľov. Zmeneným návrhom
z 15. decembra 2011 navrhovatelia žiadali predmetné nehnuteľnosti prikázať do výlučného
vlastníctva navrhovateľky v 1. rade s tým, aby jej bola uložená povinnosť
vyplatiť odporcovi z titulu spoluvlastníckeho podielu sumu 11 412,33 €. Navrhovatelia
v 2. až 4. rade náhradu za svoj spoluvlastnícky podiel nežiadali.
Okresný súd prvým výrokom rozsudku č. k. 20 C/162/2009-293 z 19. januára 2012
zrušil podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania (t. j. navrhovateľov aj sťažovateľa)
k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k. ú. tak, že všetky nehnuteľnosti prikázal
do výlučného vlastníctva navrhovateľky v 1. rade, ktorú zaviazal vyplatiť sťažovateľovi
z titulu náhrady za spoluvlastnícky podiel sumu 11 412,33 € v lehote 30 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozhodnutia. Druhým výrokom citovaného rozsudku okresný súd
rozhodol, že „Navrhovatelia v 2/, v 3/ a v 4/ rade sa náhrady za spoluvlastnícky podiel
vzdali“.
Na základe odvolania sťažovateľa Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) rozsudkom č. k. 17 Co/131/2012-357 z 12. septembra 2012 prvý výrok rozsudku
okresného súdu týkajúci sa merita veci potvrdil. Druhý výrok rozsudku okresného súdu
krajský súd zmenil tak, že „navrhovateľka 1/ nie je povinná poskytnúť navrhovateľom
v 2/ až 4/ rade náhradu za spoluvlastnícky podiel“.
Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorého
prípustnosť vyvodzoval z § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne
neprípustné podľa § 238 ods. 1, 2 a 3 OSP, pričom prípustnosť dovolania nezistil ani
danosťou niektorej z vád konania podľa § 237 OSP.
S takýmto záverom najvyššieho súdu sa sťažovateľ nestotožňuje a v sťažnosti
vyjadruje presvedčenie, že „v konaní odvolacieho súdu bola splnená podmienka
prípustnosti dovolania a súd odňal sťažovateľovi právo na súdnu ochranu a porušil tak
sťažovateľovo základné právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... Rozhodnutie Krajského súdu
v Banskej Bystrici vykazuje známky svojvôle a v časti odôvodnenia rozhodnutia je jeho
výklad pochybný a výsledkom takéhoto odôvodnenia je formalistický prístup, kde sa súd
arbitrárne priklonil na stranu jednej zo sporových strán oproti druhej bez toho, aby jeho
rozhodnutie malo rozumný základ v obsahu spisu a poskytovalo rozumné vysvetlenie toho,
čo bolo medzi sporovými stránkami pochybné.“. V tejto súvislosti najvyššiemu súdu vytýka,
že „porušil základné a ľudské právo sťažovateľa tým, že mu uprel právo konať pred súdom
tým, že dovolanie odporcu odmietol a nezaoberal sa vecou samou“.
Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,
že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo/118/2013 z 21. apríla 2015 bolo porušené jeho
základné právo „na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR“ a právo „na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských práv
a základných slobôd“, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil (bližšie neoznačenému
všeobecnému súdu, pozn.) na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov
právneho zastúpenia v sume 355,73 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 20 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) je ústavný súd
viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods.
2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia
návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky
upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že napriek tomu, že sťažovateľ je v konaní
pred ním zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý koncipoval aj predmetnú
sťažnosť, pričom tohto právneho zástupcu viackrát upozornil na to, že predpokladom
úspešného uplatnenia námietky porušenia toho-ktorého základného práva alebo slobody
v konaní pred ústavným súdom je splnenie všeobecných a osobitných náležitostí
vyplývajúcich z § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, ako aj ďalších procesných podmienok
vyplývajúcich z § 53 zákona o ústavnom súde, petit nie je vymedzený jasne, určito
a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby bolo možné jednoznačne určiť východisko pre
rozhodnutie ústavného súdu o predloženej sťažnosti.
Zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde
[§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a)] pritom vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné
práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen číselným a slovným
označením príslušných článkov a odsekov ústavy, ale musí ich konkretizovať aj skutkovo,
t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti
dôkazy.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady (II. ÚS 117/05).
Nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podaní sťažovateľov
ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút
povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,
z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05,
III. ÚS 789/09, III. ÚS 206/2010, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 131/2012, III. ÚS 280/2013).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd ustálil, že predmetom sťažnosti je námietka
porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 1 Cdo/118/2013 z 21. apríla 2015, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa.
S takýmto záverom najvyššieho súdu však sťažovateľ nesúhlasí a v sťažnosti
vyjadruje presvedčenie, že hoci v jeho prípade bola splnená podmienka prípustnosti
dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, najvyšší súd mu „uprel právo konať pred súdom tým,
že jeho dovolanie odmietol a nezaoberal sa vecou samou“.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu
byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu však vyplýva aj to, že samotná otázka
posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky
prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.
Inými slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade
s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú
ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho
z čl. 46 ods. 1 ústavy, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného
práva sťažovateľa. Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani nemá právomoc
preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska dovolateľom namietaného nesprávneho
právneho posúdenia veci.
Je nepochybné, že do obsahu práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa
účastníkovi konania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe
mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov,
ktoré výslovne upravuje procesné právo. Jedným z takých dôvodov je aj odňatie možnosti
konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP. Ak účastník konania splní predpoklady
vyžadované zákonom na poskytnutie ochrany v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný
súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu
na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní (II. ÚS 249/05, III. ÚS 171/06
III. ÚS 307/07, III. ÚS 240/09).
Právo na súdnu ochranu sa však v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len
vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd
môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred
občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné
podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy
prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237
OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené
pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku
odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 ods. 1, 2 a 3 OSP.
Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu
akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku
čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie
označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či
zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené.
Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne
umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie
prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch
(m. m. I. ÚS 145/2010).
Ústavný súd v minulosti viackrát judikoval, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka
konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného
súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a
rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné úkony
primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s
platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom
účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia
civilného procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS
75/2010).
Z uvedených hľadísk ústavný súd preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu, avšak nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu
(v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), ktorý by nemal oporu v zákone.
Preskúmaním odôvodnenia napadnutého uznesenia ústavný súd zistil, že najvyšší súd
osobitne reagoval na sťažovateľom uplatnený dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP,
podľa ktorého mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd
však dospel k záveru, že „nie je opodstatnená námietka odporcu týkajúca sa
nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu, lebo
toto rozhodnutie vyhovuje požiadavkám vyplývajúcim z § 157 ods. 2 v spojení
s ustanovením § 167 ods. 2 a § 211 ods. 2 O. s. p. Odvolací súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, ktoré predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi,
citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje
právne závery, ktoré vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odôvodnenie
dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu dalo tak odpoveď na relevantné otázky
súvisiace s predmetom konania, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo na otázky
zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva účastníkov konania k predmetným
nehnuteľnostiam... Okolnosť, že tieto odpovede odporcu neuspokojujú, neznamená, že
odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p.; za
odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek odporcu...“. Keďže
v danom prípade prípustnosť dovolania nebolo možné vyvodiť z § 238 OSP a najvyšší súd
nezistil ani danosť niektorej z vád konania podľa § 237 OSP, dovolanie sťažovateľa podľa §
218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 OSP odmietol.
Ako z uvedeného vyplýva, najvyšší súd sa neodmietol zaoberať mimoriadnym
opravným prostriedkom sťažovateľa, ktorým napadol rozsudok odvolacieho súdu, jeho
dovolanie riadne preskúmal, a to nielen so zreteľom na uplatnený dovolací dôvod, ale aj
ďalšie vady konania, ktoré však nezistil, preto následne sformuloval svoj právny záver
o neprípustnosti podaného mimoriadneho opravného prostriedku a rozhodol zákonom
predpokladaným spôsobom. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje znaky
arbitrárnosti a zjavnej nezlučiteľnosti jeho účinkov s obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, pretože najvyšší súd zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil právne závery,
ku ktorým dospel, a tie sú ústavne udržateľné.
Keďže v danom prípade neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi námietkou
porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konaie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, ústavný súd jeho sťažosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia
základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2016