Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 279/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , , , zastúpeného

advokátom JUDr. Jozefom Veselým, advokátska kancelária, Mierová 1, Veľký Krtíš, pre

namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 21. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

24. augusta 2015 doručená sťažnosť , , (ďalej len

„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 21. apríla 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom doručeným

Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) 22. septembra 2009 sa

, , a (ďalej aj „navrhovatelia“)

domáhali proti sťažovateľovi ako odporcovi zrušenia a vyporiadania podielového

spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k. ú. a prikázania týchto

nehnuteľností do podielového spoluvlastníctva navrhovateľov. Zmeneným návrhom

z 15. decembra 2011 navrhovatelia žiadali predmetné nehnuteľnosti prikázať do výlučného

vlastníctva navrhovateľky v 1. rade s tým, aby jej bola uložená povinnosť

vyplatiť odporcovi z titulu spoluvlastníckeho podielu sumu 11 412,33 €. Navrhovatelia

v 2. až 4. rade náhradu za svoj spoluvlastnícky podiel nežiadali.

Okresný súd prvým výrokom rozsudku č. k. -293 z 19. januára 2012

zrušil podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania (t. j. navrhovateľov aj sťažovateľa)

k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k. ú. tak, že všetky nehnuteľnosti prikázal

do výlučného vlastníctva navrhovateľky v 1. rade, ktorú zaviazal vyplatiť sťažovateľovi

z titulu náhrady za spoluvlastnícky podiel sumu 11 412,33 € v lehote 30 dní odo dňa

právoplatnosti tohto rozhodnutia. Druhým výrokom citovaného rozsudku okresný súd

rozhodol, že „Navrhovatelia v 2/, v 3/ a v 4/ rade sa náhrady za spoluvlastnícky podiel

vzdali“.

Na základe odvolania sťažovateľa Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) rozsudkom č. k. -357 z 12. septembra 2012 prvý výrok rozsudku

okresného súdu týkajúci sa merita veci potvrdil. Druhý výrok rozsudku okresného súdu

krajský súd zmenil tak, že „navrhovateľka 1/ nie je povinná poskytnúť navrhovateľom

v 2/ až 4/ rade náhradu za spoluvlastnícky podiel“.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorého

prípustnosť vyvodzoval z (ďalej len „OSP“).

Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne

neprípustné podľa , a , pričom prípustnosť dovolania nezistil ani

danosťou niektorej z vád konania podľa .

S takýmto záverom najvyššieho súdu sa sťažovateľ nestotožňuje a v sťažnosti

vyjadruje presvedčenie, že „v konaní odvolacieho súdu bola splnená podmienka

prípustnosti dovolania a súd odňal sťažovateľovi právo na súdnu ochranu a porušil tak

sťažovateľovo základné právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

v zmysle SR a Dohovoru... Rozhodnutie Krajského súdu

v Banskej Bystrici vykazuje známky svojvôle a v časti odôvodnenia rozhodnutia je jeho

výklad pochybný a výsledkom takéhoto odôvodnenia je formalistický prístup, kde sa súd

arbitrárne priklonil na stranu jednej zo sporových strán oproti druhej bez toho, aby jeho

rozhodnutie malo rozumný základ v obsahu spisu a poskytovalo rozumné vysvetlenie toho,

čo bolo medzi sporovými stránkami pochybné.“. V tejto súvislosti najvyššiemu súdu vytýka,

že „porušil základné a ľudské právo sťažovateľa tým, že mu uprel právo konať pred súdom

tým, že dovolanie odporcu odmietol a nezaoberal sa vecou samou“.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,

že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 21. apríla 2015 bolo porušené jeho

základné právo „na súdnu ochranu podľa SR“ a právo „na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských práv

a základných slobôd“, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil (bližšie neoznačenému

všeobecnému súdu, pozn.) na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov

právneho zastúpenia v sume 355,73 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) je ústavný súd

viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa ústavný súd každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods.

2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia

návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky

upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.

, , , ).

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že napriek tomu, že sťažovateľ je v konaní

pred ním zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý koncipoval aj predmetnú

sťažnosť, pričom tohto právneho zástupcu viackrát upozornil na to, že predpokladom

úspešného uplatnenia námietky porušenia toho-ktorého základného práva alebo slobody

v konaní pred ústavným súdom je splnenie všeobecných a osobitných náležitostí

vyplývajúcich z a , ako aj ďalších procesných podmienok

vyplývajúcich z , petit nie je vymedzený jasne, určito

a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby bolo možné jednoznačne určiť východisko pre

rozhodnutie ústavného súdu o predloženej sťažnosti.

Zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami

[§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a)] pritom vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné

práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen číselným a slovným

označením príslušných článkov a odsekov , ale musí ich konkretizovať aj skutkovo,

t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti

dôkazy.

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady ().

Nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podaní sťažovateľov

ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút

povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,

z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (, ,

, , , , ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd ustálil, že predmetom sťažnosti je námietka

porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 21. apríla 2015, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa.

S takýmto záverom najvyššieho súdu však sťažovateľ nesúhlasí a v sťažnosti

vyjadruje presvedčenie, že hoci v jeho prípade bola splnená podmienka prípustnosti

dovolania podľa , najvyšší súd mu „uprel právo konať pred súdom tým,

že jeho dovolanie odmietol a nezaoberal sa vecou samou“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ). Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu

byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, mutatis mutandis

, , , ).

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu však vyplýva aj to, že samotná otázka

posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky

prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.

Inými slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade

s ustanoveniami , ktoré v zmysle majú

ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho

z , v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného

práva sťažovateľa. Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani nemá právomoc

preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska dovolateľom namietaného nesprávneho

právneho posúdenia veci.

Je nepochybné, že do obsahu práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa

účastníkovi konania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe

mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov,

ktoré výslovne upravuje procesné právo. Jedným z takých dôvodov je aj odňatie možnosti

konať pred súdom podľa . Ak účastník konania splní predpoklady

vyžadované zákonom na poskytnutie ochrany v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný

súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu

na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní (,

, ).

Právo na súdnu ochranu sa však v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len

vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd

môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred

občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné

podmienky upravujú ustanovenia a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy

prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237

výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené

pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku

odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v , a .

Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa nie je povinnosť súdu

akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku

čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie

označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či

zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené.

Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne

umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie

prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch

(m. m. ).

Ústavný súd v minulosti viackrát judikoval, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka

konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného

súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a

rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné úkony

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s

platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom

účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia

civilného procesu (, , , , III. ÚS

75/2010).

Z uvedených hľadísk ústavný súd preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu, avšak nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu

(v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), ktorý by nemal oporu v zákone.

Preskúmaním odôvodnenia napadnutého uznesenia ústavný súd zistil, že najvyšší súd

osobitne reagoval na sťažovateľom uplatnený dovolací dôvod podľa ,

podľa ktorého mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd

však dospel k záveru, že „nie je opodstatnená námietka odporcu týkajúca sa

nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu, lebo

toto rozhodnutie vyhovuje požiadavkám vyplývajúcim z § 157 ods. 2 v spojení

s ustanovením a Odvolací súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol, ktoré predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi,

citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje

právne závery, ktoré vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odôvodnenie

dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu dalo tak odpoveď na relevantné otázky

súvisiace s predmetom konania, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo na otázky

zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva účastníkov konania k predmetným

nehnuteľnostiam... Okolnosť, že tieto odpovede odporcu neuspokojujú, neznamená, že

odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle ; za

odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací

súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek odporcu...“. Keďže

v danom prípade prípustnosť dovolania nebolo možné vyvodiť z a najvyšší súd

nezistil ani danosť niektorej z vád konania podľa , dovolanie sťažovateľa podľa §

218 ods. 1 písm. c) v spojení s odmietol.

Ako z uvedeného vyplýva, najvyšší súd sa neodmietol zaoberať mimoriadnym

opravným prostriedkom sťažovateľa, ktorým napadol rozsudok odvolacieho súdu, jeho

dovolanie riadne preskúmal, a to nielen so zreteľom na uplatnený dovolací dôvod, ale aj

ďalšie vady konania, ktoré však nezistil, preto následne sformuloval svoj právny záver

o neprípustnosti podaného mimoriadneho opravného prostriedku a rozhodol zákonom

predpokladaným spôsobom. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje znaky

arbitrárnosti a zjavnej nezlučiteľnosti jeho účinkov s obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, pretože najvyšší súd zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil právne závery,

ku ktorým dospel, a tie sú ústavne udržateľné.

Keďže v danom prípade neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi námietkou

porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konaie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ústavný súd jeho sťažosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia

základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2016