Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 595/2016
PDF · 224.8 KB
No categories available
II. ÚS 595/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2016 v senáte
zloženom z predsedu z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátom
JUDr. Dušanom Klimom, Sládkovičova 16/61, Žiar nad Hronom, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 61/2015 z 19. mája 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 5 Obdo 61/2015 z 19. mája 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že „[s]ťažovateľ dňa 1. 6. 2015 proti rozsudku Krajského
súdu, v Košiciach 4 Cob/152/2014, podal na Najvyšší súd dovolanie, v ktorom v zmysle §
237 pís. f OSP s poukazom na porušenie článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 Dohovoru
Ľp, pričom preukázal, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom ako i na porušenie
jeho práva na súdnu ochranu“.
Sťažovateľ uvádza, že «[n]amietané porušenie ústavného práva, „odňatie možnosti
konať pred súdom“ odmietol porušovateľ výhradne s poukazom na ustanovenia OSP
a nie na už existujúce rozhodnutia NSSR ako i ústavné nálezy. Nedostatočné zdôvodnenie
rozhodnutia, vo svojom enunciáte porušovateľ nepovažoval, za odňatie možnosti konať pred
súdom.».
Sťažovateľ namieta, že «[z]a procesnú vadu porušovateľ ústavného práva taktiež
nepovažoval ani nevykonanie určitého dôkazu príslušného súdu, pričom tieto relevantné
dôkazy, mali jednoznačne objasniť rozhodnutie vo veci samej. Takto nesprávne prijaté
závery sa potom premietli i do samotného záveru rozhodnutia NS SR − porušovateľa, keď
tento vyslovil názor, že „nebolo naplnené ustanovenie § 237 ods. 1 pís. f OSP, pre
pripustenie dovolania.“».
Sťažovateľ ďalej uvádza, „že prijaté uznesenie... odporuje spravodlivému
prejednaniu veci a tým i obsahu práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR
a článku 36 ods. 1 listiny základných práv a slobôd a porušuje základné právo na súdnu
ochranu“.
Sťažovateľ namieta, že „[u]znesením NSSR, voči ktorému je podávaná sťažnosť bolo
sťažovateľovi porušené ústavné právo v zmysle článku 46 Ústavy SR a článok 6 ods. 1
Dohovoru o Ľp..., rovnako bola porušená i judikatúra ESĽp na garanciu spravodlivosti
v súdnom konaní“.
V závere sťažnosti sťažovateľ uvádza:
„Na základe všetkých horeuvedených skutočností, žiadame sťažnosť prijať,
Uznesenie č. 5 Obdo/61/2015 v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť na nové konanie
a rozhodnutie ako i zabrániť výkonu rozhodnutia o úhrade trov súdneho konania
a právneho zastúpenia.
Alebo
Priznať sťažovateľovi i primerané finančné zadosťučinenie za porušenie jeho
ústavných práv v sume 1 500 € a porušovateľa zaviazať k úhrade prislúchajúcich trov
právneho zastúpenia, za dva právne úkony.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení označených práv zaručených
ústavou a dohovorom napadnutým uznesením, avšak bez žiadosti o vyslovenie porušenia
označených práv v súvislosti s napadnutým rozhodnutím.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, žiada „v celom rozsahu
zrušiť“ napadnuté uznesenie sp. zn. 5 Obdo 61/2015 (bez označenia súdu, ktorý ho vydal,
pozn.) „a vec vrátiť na nové konanie a rozhodnutie...“, bez toho aby sa domáhal vyslovenia
porušenia ním v texte sťažnosti označených práv.
Na základe uvedeného by bolo možné o zrušení napadnutého uznesenia
tak, ako o to žiada sťažovateľ, uvažovať výlučne v nadväznosti na konštatovanie ústavného
súdu o porušení základného práva alebo slobody.
Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že popri uvedení petitu je ďalšou povinnosťou
sťažovateľa, aby svoju sťažnosť náležite odôvodnil, t. j. aby čo najpresnejšie opísal
skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu svojich
základných práv poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností
musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie
predloženého sporu. Nedostatok odôvodnenia sťažnosti vyvoláva významné procesné
dôsledky (m. m. IV. ÚS 359/08, IV. ÚS 198/2012, IV. ÚS 54/2014).
Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti čiastočne rekapituluje priebeh dovolacieho
konania a je z neho zrejmé, že napadnuté rozhodnutie považuje za nedostatočne
odôvodnené (čo považuje za odňatie mu možnosti konať pred súdom), namieta nevykonanie
relevantného dôkazu príslušným súdom, čo viedlo podľa neho k nesprávne prijatým
záverom, konštatuje rozchádzanie sa napadnutého rozhodnutia s judikatúrou ústavného súdu
a aj Európskeho súdu pre ľudské práva. V sťažnosti však úplne absentuje akákoľvek
ústavnoprávne relevantná argumentácia, ktorá by mala byť predmetom posudzovania
zo strany ústavného súdu.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou,
dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy
klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej
služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé
vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie,
ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom
ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom
(napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08, IV. ÚS 213/2010).
Absencia návrhu na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa, absencia
označenia porušovateľa v petite sťažnosti a absencia ústavnoprávne relevantnej
argumentácie sťažovateľa sú spôsobilé na to, aby ústavný súd odmietol sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
Ústavný súd opakovane vo svojej judikatúre uvádza, že je orgánom ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vychádzajúc z uvedeného, úlohou ústavného súdu je posúdiť,
či najvyšší súd reagoval na rámcovú argumentáciu sťažovateľa spôsobom, ktorý je ústavne
udržateľný.
Uplatniac materiálne chápanie ústavnosti, ústavný súd na základe obsahu sťažnosti
ustálil návrh na rozhodnutia tak, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a dožaduje sa vyslovenia porušenia týchto svojich práv označeným
uznesením.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ
by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spravodlivosti.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ
ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
V takto vymedzenom ústavnom rámci ústavný súd posúdil napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu, či nie je zjavne neopodstatnené.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03,
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 214/2010).
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla
vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá
zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je
založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá
formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom
rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Najvyšší súd napadnuté uznesenie odôvodnil takto:
- všeobecne k splneniu podmienok dovolacieho konania uviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací
(§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1
O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), či jeho dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Navrhovateľ dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle § 238 ods. 1
O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,
je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok
súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie
prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.
V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu (§ 238 ods. 1 O. s. p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky
rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O. s. p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval,
preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Prípustnosť podaného
dovolania preto z § 238 O. s. p. nevyplýva.»;
- všeobecne k procesným vadám vymenovaným v § 237 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (platným a účinným v čase rozhodovania najvyššieho súdu; ústavný súd nad rámec
veci poukazuje na to, že 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok) uviedol:
„So zreteľom na ust. § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p. dovolací súd skúmal,
či v konaní nedošlo k niektorej z procesných vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O. s. p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd
nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti
dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní
došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O. s. p., možno ním napadnúť
aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999,
R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod
č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti
dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. nie je významný subjektívny názor účastníka
konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. neboli v dovolaní
namietané a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania
žalobcu preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.“;
- k námietkam sťažovateľa uplatneným v konaní o sťažnosti pred ústavným súdom
k napadnutému rozhodnutiu uviedol:
a) k odňatiu možnosti konať pred súdom:
„Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký procesné nesprávny postup
súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka
konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237
ods. 1 písm. f/ O. s. p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O. s. p. majú účastníci
v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké
možnosti na uplatnenie ich práv − viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné
úkony vo formách stanovených zákonom (§41 O. s. p.), nazerať do spisu a robiť si z neho
výpisy (§ 44 O. s. p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§
123 O. s. p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O. s. p.), na to, aby mu bol
rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O. s. p.)].“;
b) k prijatým záverom všeobecnými súdmi, k nedostatočnosti odôvodnenia,
k neúplnosti skutkových zistení a k nevykonaniu ďalších dôkazov:
«Navrhovateľ v dovolaní namieta, že závery prijaté súdmi sú nepresvedčivé
a zmätočné. Zároveň poukázal na ust. § 157 ods. 2 a dodal, že súdy jasne a výstižne
neuviedli, ktoré skutočnosti považovali za preukázané, z akých úvah a prečo nevykonali
ďalšie dôkazy pre zabezpečenie hodnovernosti prijatých záverov.
K tvrdenému nedostatočnému odôvodneniu dovolací súd uvádza, že judikatúra
najvyššieho súdu (R 111/1998) považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za tzv. inú vadu
konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Správnosť
takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdzujú tiež rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým
rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných
s R 111/1998 (viď najmä aktuálne rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 364/2015,
II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015).
Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
3. decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné
vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto
stanovisko, ktoré je publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
Dodáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila
druhá časť predmetnej právnej vety − dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový
stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán
k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy,
z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Za vadu konania v zmysle
§ 237 ods. 1 písm. f) O. s. p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľa.
V prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde
o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod
zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (viď viaceré
rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011,
5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
K námietke navrhovateľa, že súdy nevykonali ďalšie dôkazy pre zabezpečenie
hodnovernosti prijatých záverov dovolací súd uvádza, že dokazovaním je časť občianskeho
súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci.
Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké
dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz
na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi
účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci
dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníkov
konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových
zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu
v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. (viď R 37/1993).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Z uvedeného vyplýva, že postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky
účastníkom navrhované dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., lebo týmto postupom sa účastníkovi
neodníma možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999)...»
Z pohľadu ústavného súdu treba považovať za rozhodujúce, že najvyšší súd
nepostupoval svojvoľne, rešpektoval zmysel a účel relevantných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku upravujúcich dovolacie konanie. Skutočnosti týkajúce sa napadnutého
uznesenia vytýkané sťažovateľom v konaní o jeho sťažnosti pred ústavným súdom sú podľa
názoru ústavného súdu korektne a primerane odôvodnené a nie sú arbitrárne. Ústavný súd
zastáva preto názor, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je ústavne akceptovateľné.
Sťažovateľ v sťažnosti ani len neuvádza, na ktorú podstatnú argumentáciu nedostal
v napadnutom rozhodnutí dostatočnú odpoveď zo strany najvyššieho súdu. Ak sťažovateľ
napriek absencii vlastnej argumentácie podporujúcej jeho právny názor o nedostatkoch
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tvrdí, že rozhodnutie najvyššieho súdu
je nedostatočne odôvodnené, je potrebné zdôrazniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Vzhľadom na uvedené a prihliadnutím aj na to, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie, nie je právo na rozhodnutie
v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní
(obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08),
na čo poukázal aj najvyšší súd v napadnutom uznesení, ústavný súd sťažnosť odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa
v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júla 2016