Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 595/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2016 v senáte

zloženom z predsedu z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátom

JUDr. Dušanom Klimom, Sládkovičova 16/61, Žiar nad Hronom, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. mája 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 19. mája 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že „[s]ťažovateľ dňa 1. 6. 2015 proti rozsudku Krajského

súdu, v Košiciach , podal na Najvyšší súd dovolanie, v ktorom v zmysle §

237 pís. f s poukazom na porušenie článku 46 ods. 1 SR a článku 6 Dohovoru

Ľp, pričom preukázal, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom ako i na porušenie

jeho práva na súdnu ochranu“.

Sťažovateľ uvádza, že «[n]amietané porušenie ústavného práva, „odňatie možnosti

konať pred súdom“ odmietol porušovateľ výhradne s poukazom na ustanovenia

a nie na už existujúce rozhodnutia NSSR ako i ústavné nálezy. Nedostatočné zdôvodnenie

rozhodnutia, vo svojom enunciáte porušovateľ nepovažoval, za odňatie možnosti konať pred

súdom.».

Sťažovateľ namieta, že «[z]a procesnú vadu porušovateľ ústavného práva taktiež

nepovažoval ani nevykonanie určitého dôkazu príslušného súdu, pričom tieto relevantné

dôkazy, mali jednoznačne objasniť rozhodnutie vo veci samej. Takto nesprávne prijaté

závery sa potom premietli i do samotného záveru rozhodnutia NS SR − porušovateľa, keď

tento vyslovil názor, že „nebolo naplnené ustanovenie pís. f , pre

pripustenie dovolania.“».

Sťažovateľ ďalej uvádza, „že prijaté uznesenie... odporuje spravodlivému

prejednaniu veci a tým i obsahu práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 SR

a článku 36 ods. 1 listiny základných práv a slobôd a porušuje základné právo na súdnu

ochranu“.

Sťažovateľ namieta, že „[u]znesením NSSR, voči ktorému je podávaná sťažnosť bolo

sťažovateľovi porušené ústavné právo v zmysle článku 46 SR a

Dohovoru o Ľp..., rovnako bola porušená i judikatúra ESĽp na garanciu spravodlivosti

v súdnom konaní“.

V závere sťažnosti sťažovateľ uvádza:

„Na základe všetkých horeuvedených skutočností, žiadame sťažnosť prijať,

Uznesenie č. v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť na nové konanie

a rozhodnutie ako i zabrániť výkonu rozhodnutia o úhrade trov súdneho konania

a právneho zastúpenia.

Alebo

Priznať sťažovateľovi i primerané finančné zadosťučinenie za porušenie jeho

ústavných práv v sume 1 500 € a porušovateľa zaviazať k úhrade prislúchajúcich trov

právneho zastúpenia, za dva právne úkony.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení označených práv zaručených

a dohovorom napadnutým uznesením, avšak bez žiadosti o vyslovenie porušenia

označených práv v súvislosti s napadnutým rozhodnutím.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , , , ).

Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, žiada „v celom rozsahu

zrušiť“ napadnuté uznesenie sp. zn. (bez označenia súdu, ktorý ho vydal,

pozn.) „a vec vrátiť na nové konanie a rozhodnutie...“, bez toho aby sa domáhal vyslovenia

porušenia ním v texte sťažnosti označených práv.

Na základe uvedeného by bolo možné o zrušení napadnutého uznesenia

tak, ako o to žiada sťažovateľ, uvažovať výlučne v nadväznosti na konštatovanie ústavného

súdu o porušení základného práva alebo slobody.

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že popri uvedení petitu je ďalšou povinnosťou

sťažovateľa, aby svoju sťažnosť náležite odôvodnil, t. j. aby čo najpresnejšie opísal

skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu svojich

základných práv poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností

musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie

predloženého sporu. Nedostatok odôvodnenia sťažnosti vyvoláva významné procesné

dôsledky (m. m. , , ).

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti čiastočne rekapituluje priebeh dovolacieho

konania a je z neho zrejmé, že napadnuté rozhodnutie považuje za nedostatočne

odôvodnené (čo považuje za odňatie mu možnosti konať pred súdom), namieta nevykonanie

relevantného dôkazu príslušným súdom, čo viedlo podľa neho k nesprávne prijatým

záverom, konštatuje rozchádzanie sa napadnutého rozhodnutia s judikatúrou ústavného súdu

a aj Európskeho súdu pre ľudské práva. V sťažnosti však úplne absentuje akákoľvek

ústavnoprávne relevantná argumentácia, ktorá by mala byť predmetom posudzovania

zo strany ústavného súdu.

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou,

dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy

klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej

služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé

vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie,

ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom

ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom

(napr. , , ).

Absencia návrhu na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa, absencia

označenia porušovateľa v petite sťažnosti a absencia ústavnoprávne relevantnej

argumentácie sťažovateľa sú spôsobilé na to, aby ústavný súd odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

Ústavný súd opakovane vo svojej judikatúre uvádza, že je orgánom ochrany

ústavnosti ( ). Vychádzajúc z uvedeného, úlohou ústavného súdu je posúdiť,

či najvyšší súd reagoval na rámcovú argumentáciu sťažovateľa spôsobom, ktorý je ústavne

udržateľný.

Uplatniac materiálne chápanie ústavnosti, ústavný súd na základe obsahu sťažnosti

ustálil návrh na rozhodnutia tak, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a dožaduje sa vyslovenia porušenia týchto svojich práv označeným

uznesením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ

by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spravodlivosti.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k dohovoru, pokiaľ

ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť ().

V takto vymedzenom ústavnom rámci ústavný súd posúdil napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu, či nie je zjavne neopodstatnené.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , ,

, , , ).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla

vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá

zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je

založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá

formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti (, , ).

Najvyšší súd napadnuté uznesenie odôvodnil takto:

- všeobecne k splneniu podmienok dovolacieho konania uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací

( ) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (

) zastúpený advokátom ( ), skúmal bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ), či jeho dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

Navrhovateľ dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle § 238 ods. 1

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,

je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok

súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci ( ). Podľa je dovolanie

prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a

V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu ( ), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky

rozsudku uvedeného v ; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval,

preto ani nevyslovil záväzný právny názor ( ). Prípustnosť podaného

dovolania preto z nevyplýva.»;

- všeobecne k procesným vadám vymenovaným v § 237 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (platným a účinným v čase rozhodovania najvyššieho súdu; ústavný súd nad rámec

veci poukazuje na to, že 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný

sporový poriadok) uviedol:

„So zreteľom na ust. druhá veta dovolací súd skúmal,

či v konaní nedošlo k niektorej z procesných vád vymenovaných v

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd

nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti

dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní

došlo k niektorej z vád vymenovaných v , možno ním napadnúť

aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999,

R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod

č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti

dovolania v zmysle nie je významný subjektívny názor účastníka

konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim

je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Vady konania v zmysle až e/ a neboli v dovolaní

namietané a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania

žalobcu preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.“;

- k námietkam sťažovateľa uplatneným v konaní o sťažnosti pred ústavným súdom

k napadnutému rozhodnutiu uviedol:

a) k odňatiu možnosti konať pred súdom:

„Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký procesné nesprávny postup

súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka

konania, ktoré mu poskytuje . O procesnú vadu v zmysle

ods. 1 písm. f/ ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal

účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle majú účastníci

v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké

možnosti na uplatnenie ich práv − viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné

úkony vo formách stanovených zákonom ( ), nazerať do spisu a robiť si z neho

výpisy ( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§

123 ), byť predvolaný na súdne pojednávanie ( ), na to, aby mu bol

rozsudok doručený do vlastných rúk ( )].“;

b) k prijatým záverom všeobecnými súdmi, k nedostatočnosti odôvodnenia,

k neúplnosti skutkových zistení a k nevykonaniu ďalších dôkazov:

«Navrhovateľ v dovolaní namieta, že závery prijaté súdmi sú nepresvedčivé

a zmätočné. Zároveň poukázal na ust. § 157 ods. 2 a dodal, že súdy jasne a výstižne

neuviedli, ktoré skutočnosti považovali za preukázané, z akých úvah a prečo nevykonali

ďalšie dôkazy pre zabezpečenie hodnovernosti prijatých záverov.

K tvrdenému nedostatočnému odôvodneniu dovolací súd uvádza, že judikatúra

najvyššieho súdu (R 111/1998) považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za tzv. inú vadu

konania ( ), ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Správnosť

takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdzujú tiež rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým

rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných

s R 111/1998 (viď najmä aktuálne rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. ,

a ).

Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo

3. decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho

poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné

vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá

prípustnosť dovolania podľa “. Toto

stanovisko, ktoré je publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

Dodáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila

druhá časť predmetnej právnej vety − dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový

stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán

k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy,

z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Za vadu konania v zmysle

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľa.

V prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde

o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod

zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle (viď viaceré

rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. , ,

, a ).

K námietke navrhovateľa, že súdy nevykonali ďalšie dôkazy pre zabezpečenie

hodnovernosti prijatých záverov dovolací súd uvádza, že dokazovaním je časť občianskeho

súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci.

Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké

dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz

na jeho vykonanie (). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi

účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.

Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci

dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď ), a nie účastníkov

konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových

zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu

v zmysle (viď R 37/1993).

Do obsahu základného práva podľa a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať

sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (, ).

Z uvedeného vyplýva, že postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky

účastníkom navrhované dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu podľa , lebo týmto postupom sa účastníkovi

neodníma možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999)...»

Z pohľadu ústavného súdu treba považovať za rozhodujúce, že najvyšší súd

nepostupoval svojvoľne, rešpektoval zmysel a účel relevantných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku upravujúcich dovolacie konanie. Skutočnosti týkajúce sa napadnutého

uznesenia vytýkané sťažovateľom v konaní o jeho sťažnosti pred ústavným súdom sú podľa

názoru ústavného súdu korektne a primerane odôvodnené a nie sú arbitrárne. Ústavný súd

zastáva preto názor, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je ústavne akceptovateľné.

Sťažovateľ v sťažnosti ani len neuvádza, na ktorú podstatnú argumentáciu nedostal

v napadnutom rozhodnutí dostatočnú odpoveď zo strany najvyššieho súdu. Ak sťažovateľ

napriek absencii vlastnej argumentácie podporujúcej jeho právny názor o nedostatkoch

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tvrdí, že rozhodnutie najvyššieho súdu

je nedostatočne odôvodnené, je potrebné zdôrazniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Vzhľadom na uvedené a prihliadnutím aj na to, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie, nie je právo na rozhodnutie

v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní

(obdobne napr. , , , , ),

na čo poukázal aj najvyšší súd v napadnutom uznesení, ústavný súd sťažnosť odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa

v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júla 2016