Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 656/2016
PDF · 228.4 KB
No categories available
II. ÚS 656/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. septembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej Advokátskou kanceláriou FUTEJ &
Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta
JUDr. Daniela Futeja, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 116/2015 z 29. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Daniela Futeja, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 1 ústavy uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 116/2015 z 29. júna 2015
(ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom na začatie konania voči Národnej
banke Slovenska domáhala náhrady škody s príslušenstvom.
Sťažovateľke bola uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 25 C 15/2011 z 31. októbra 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) uložená
povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 20 €.
Sťažovateľka proti uzneseniu okresného súdu podala odvolanie, o ktorom Krajský
súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením vydaným pod sp. zn. 6 Co 73/2014
zo 7. apríla 2015 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) rozhodol tak, že uznesenie
okresného súdu potvrdil.
Následne podala sťažovateľka proti uzneseniu krajského súdu dovolanie. Najvyšší
súd dovolanie sťažovateľky odmietol.
Najvyšší súd napadnuté uznesenie odôvodnil v podstatnej časti takto:
„Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil
uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (viď § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie
stanoviska; dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (§ 239 ods. 1 O. s. p.). Dovolanie
je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je
dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/
ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (viď § 239 ods. 2
O. s. p.).
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla žalobkyňa dovolaním, nemá znaky
rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné. Jeho prípustnosť preto z ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nevyplýva.
Vzhľadom na vyššie uvedené by prípustnosť dovolania žalobkyne zakladalo,
ak v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 O. s. p. Toto ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už prv začalo konanie, e) nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. netvrdila
a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Žalobkyňa tvrdí, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O. s. p.). O odňatie možnosti pred súdom konať ide v prípade procesne nesprávneho
postupu súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných oprávnení.
Judikatúra najvyššieho súdu dospela k záveru, že o odňatie možnosti pred súdom
konať ide tiež vtedy, ak súd zastaví konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, i keď
pre taký postup neboli dané procesné predpoklady (viď R 50/1997). O tento prípad ale
v preskúmavanej veci nejde - v danom prípade nebolo konanie zastavené. Napadnutým
uznesením bolo potvrdené uznesenie o vyrubení súdneho poplatku. Samotným vyrubením
súdneho poplatku sa však účastníkovi neodníma žiadne procesné oprávnenie a nedochádza
k odňatiu jeho možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že so zreteľom na ňou opisované okolnosti jej bol vyrubený
súdny poplatok v situácii, v ktorej jej nemal byť vyrubený, a konkretizuje, že súdy
postupovali podľa Položky č. 7a, podľa ktorej postupovať nemohli a pri tom nezohľadnili,
že predmetné konanie je aj po 1. októbri 2012 vecne oslobodené od súdnych poplatkov,
z rozhodujúceho − obsahového − hľadiska namieta, že napadnuté rozhodnutia súdov
nižších stupňov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený
skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov
ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací
dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesné prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania
nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn.
1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,
6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O. s. p., ani
znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 239 O. s. p. ako zakladajúci
prípustnosť dovolania.
Vzhľadom na to, že v konaní o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu o súdnom
poplatku za odvolanie sa nepotvrdila existencia procesnej vady konania tvrdenej
žalobkyňou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p. a prípustnosť podaného
dovolania nevyplýva z ustanovenia § 239 O. s. p., najvyšší súd odmietol jej procesne
neprípustné dovolanie podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.“
Sťažovateľka namieta, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky sa dostatočne
nevysporiadal s prípustnosťou dovolania najmä s poukazom na nepostačujúce odôvodnenie
svojho uznesenia a najmä s poukazom na § 237 písm. f) O. s. p...“.
Ďalej sťažovateľka poukazuje na to, že najvyšší súd „sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia nedokázal riadne a spoľahlivo vysporiadať s argumentmi Sťažovateľa, ktorý
poukazoval na skutočnosť, že Krajský súd v Bratislave, okrem iného konštatoval aj tú
skutočnosť, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď Sťažovateľovi uložil poplatkovú
povinnosť podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov Zákona o súdnych poplatkoch,
nakoľko Sťažovateľovi v súvislosti s podaním odvolania vznikla poplatková povinnosť podľa
uvedenej položky. Mal za to, že v danom prípade išlo o súdny poplatok, na ktorý sa
s poukazom na novelu Zákona o súdnych poplatkoch vykonanú zákonom č. 286/2012 Z. z.
v spojení s § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch, oslobodenie nevzťahuje. Sťažovateľ
opätovne dáva do pozornosti, že horeuvedená interpretácia je nesprávna a zjavne zasahuje
do ústavou garantovaných práv sťažovateľa.“.
Sťažovateľka uvádza, že „uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je tak
arbitrárne a postráda akékoľvek logické odôvodnenie, takže je nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, a ako také je v konečnom dôsledku aj nepresvedčivé“.
Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim uznesením pod sp. zn. 2 Cdo/116/2015
zo dňa 29. 06.2015 porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Cdo/116/2015 zo dňa
29. 06. 2015 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie a rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne do 10 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03,
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 214/2010).
Sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu, že jej dovolanie proti
uzneseniu krajského súdu je neprípustné.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie základného práva zaručeného čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ústavy napadnutým
uznesením, ktorým bolo ňou podané dovolanie odmietnuté ako neprípustné.
Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnutým uznesením, ktorým najvyšší súd
odmietol dovolanie sťažovateľky, boli porušené označené práva sťažovateľky.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla
vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá
zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých
je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá
formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom
rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Z pohľadu ústavného súdu treba považovať za rozhodujúce, že najvyšší súd svoj
právny názor primerane odôvodnil, nepostupoval arbitrárne, rešpektoval zmysel a účel
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“; ktorý bol platný a účinný
v čase rozhodovania všeobecných súdov) a jeho argumentácia nie je vnútorne rozporná.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravuje
§ 236 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom
do 30. júna 2016.
V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania z § 237 OSP výslovne vyplýva, že
proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, len pokiaľ
ide o prípady uvedené pod písmenom a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie
je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,
pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho
súdu nemajúci oporu v zákone.
Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti
dovolania je v napadnutom uznesení zdôvodnený ústavne akceptovateľným spôsobom
a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom
uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako
neprípustné, a to jednak podľa § 239 OSP, ako aj podľa § 237 OSP. Nemožno dospieť
k záveru, podľa ktorého by napadnuté uznesenie malo byť arbitrárne či zjavne
neodôvodnené. Na uvedenom závere nič nemení okolnosť, že sťažovateľka je iného názoru.
Jej odlišný právny názor totiž nemôže sám osebe bez ďalšieho zakladať porušenie práv
podľa označených článkov ústavy a dohovoru.
Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť
dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie
do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou
ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Ústavný súd považoval za potrebné poukázať na to, že v pôvodnom konaní bola
jediným predmetom napadnutého uznesenia výlučne otázka súdneho poplatku za odvolanie
vyrubeného sťažovateľke – t. j. išlo o otázku akcesorickú, ktorá priamo nesúvisela
s konaním vo veci samej.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru týkajúcu sa rozhodnutí
všeobecných súdov o trovách konania, podľa ktorej vo všeobecnosti platí, že pochybenia
pri rozhodovaní o trovách konania spravidla nedosahujú samy osebe takú intenzitu,
na základe ktorej možno vysloviť porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže
účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania,
t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej,
postupuje nanajvýš zdržanlivo, a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli
iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym
spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04,
IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 311/2012, IV. ÚS 210/2013, IV. ÚS 192/2014).
Uvedené závery možno aplikovať aj na rozhodovanie všeobecných súdov ktorými
rozhodujú o vyrubení súdneho poplatku. Pre intervenciu ústavného súdu je takto v takýchto
prípadoch nevyhnutná zvýšená intenzita namietaného porušenia označených práv.
Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza
do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy
zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne.
Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta nesprávnu aplikáciu prílohy
(sadzobník súdnych poplatkov položka 7a) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Zákon o súdnych poplatkoch v § 17 ods. 2 ustanovuje, že poplatok za odvolanie
a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške
ustanovenej týmto zákonom. Zákon č. 286/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení
neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších
predpisov, zaviedol do zákona o súdnych poplatkoch aj prechodné ustanovenie účinné
od 1. októbra 2012, a to § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania
začaté do 30. septembra 2012, sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných
do 30. septembra 2012 i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.
Všeobecné súdy sa pri vyrubení súdneho poplatku za konanie o odvolaní spravovali
položkou sadzobníka súdnych poplatkov č. 7a (ako prílohy k zákonu o súdnych poplatkoch)
účinnou v čase vzniku poplatkovej povinnosti, teda v čase podania odvolania, a dôvodne
prihliadali na poznámku č. 3 k položke č. 1 sadzobníka súdnych poplatkov, § 5 ods. 1
písm. a), ako aj § 17 ods. 2 a § 18ca zákona o súdnych poplatkoch.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu
sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru
ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie
konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením a namietaným
porušením označených práv. Napadnuté uznesenie nemôže byť v takej príčinnej súvislosti
s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu
a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup občianskoprávnych súdov
v opravnom konaní (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00), a preto sťažnosť odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Navyše obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).
Ústavný súd nepovažoval za potrebné vyjadriť sa k tej časti sťažnosti sťažovateľky,
v ktorej nenamieta porušenie základných práv, ale porušenie čl. 1 ústavy, ktorého obsahom
sú ústavnoprávne princípy Slovenskej republiky, a nie základné práva, o ktorých
má ústavný súd právomoc rozhodovať v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že z hľadiska predmetu sporu
ide v pôvodnom konaní o prípady posudzované ako tzv. bagateľné veci (sťažovateľka bola
zaviazaná na zaplatenie súdneho poplatku v sume 20 €). Za daných okolností už samotný
predmet sporu v napadnutom konaní zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného
súdu dôvod na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní. Ak totiž
Občiansky súdny poriadok (platný a účinný v čase rozhodovania všeobecných súdov)
vylučuje u tzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi
na základe uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť,
aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch
extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu
sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne (IV. ÚS 358/08).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný
súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. septembra 2016