Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 656/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. septembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej Advokátskou kanceláriou FUTEJ &

Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta

JUDr. Daniela Futeja, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj porušenia uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Daniela Futeja, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. júna 2015

(ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom na začatie konania voči Národnej

banke Slovenska domáhala náhrady škody s príslušenstvom.

Sťažovateľke bola uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 31. októbra 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) uložená

povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 20 €.

Sťažovateľka proti uzneseniu okresného súdu podala odvolanie, o ktorom Krajský

súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením vydaným pod sp. zn.

zo 7. apríla 2015 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) rozhodol tak, že uznesenie

okresného súdu potvrdil.

Následne podala sťažovateľka proti uzneseniu krajského súdu dovolanie. Najvyšší

súd dovolanie sťažovateľky odmietol.

Najvyšší súd napadnuté uznesenie odôvodnil v podstatnej časti takto:

„Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil

uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (viď ) na zaujatie

stanoviska; dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa ( ). Dovolanie

je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu

prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je

dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/

ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (viď § 239 ods. 2

).

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla žalobkyňa dovolaním, nemá znaky

rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné. Jeho prípustnosť preto z ustanovení

a nevyplýva.

Vzhľadom na vyššie uvedené by prípustnosť dovolania žalobkyne zakladalo,

ak v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v Toto ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť

a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už prv začalo konanie, e) nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona

bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle až e/ a netvrdila

a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Žalobkyňa tvrdí, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237

písm. f/ ). O odňatie možnosti pred súdom konať ide v prípade procesne nesprávneho

postupu súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných oprávnení.

Judikatúra najvyššieho súdu dospela k záveru, že o odňatie možnosti pred súdom

konať ide tiež vtedy, ak súd zastaví konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, i keď

pre taký postup neboli dané procesné predpoklady (viď R 50/1997). O tento prípad ale

v preskúmavanej veci nejde - v danom prípade nebolo konanie zastavené. Napadnutým

uznesením bolo potvrdené uznesenie o vyrubení súdneho poplatku. Samotným vyrubením

súdneho poplatku sa však účastníkovi neodníma žiadne procesné oprávnenie a nedochádza

k odňatiu jeho možnosti pred súdom konať ( ).

Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že so zreteľom na ňou opisované okolnosti jej bol vyrubený

súdny poplatok v situácii, v ktorej jej nemal byť vyrubený, a konkretizuje, že súdy

postupovali podľa Položky č. 7a, podľa ktorej postupovať nemohli a pri tom nezohľadnili,

že predmetné konanie je aj po 1. októbri 2012 vecne oslobodené od súdnych poplatkov,

z rozhodujúceho − obsahového − hľadiska namieta, že napadnuté rozhodnutia súdov

nižších stupňov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený

skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov

ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací

dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesné prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2

písm. c/ ), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania

nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn.

, , , , ,

a ). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v , ani

znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v ako zakladajúci

prípustnosť dovolania.

Vzhľadom na to, že v konaní o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu o súdnom

poplatku za odvolanie sa nepotvrdila existencia procesnej vady konania tvrdenej

žalobkyňou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v a prípustnosť podaného

dovolania nevyplýva z ustanovenia , najvyšší súd odmietol jej procesne

neprípustné dovolanie podľa v spojení s “

Sťažovateľka namieta, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky sa dostatočne

nevysporiadal s prípustnosťou dovolania najmä s poukazom na nepostačujúce odôvodnenie

svojho uznesenia a najmä s poukazom na ..“.

Ďalej sťažovateľka poukazuje na to, že najvyšší súd „sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia nedokázal riadne a spoľahlivo vysporiadať s argumentmi Sťažovateľa, ktorý

poukazoval na skutočnosť, že Krajský súd v Bratislave, okrem iného konštatoval aj tú

skutočnosť, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď Sťažovateľovi uložil poplatkovú

povinnosť podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov ,

nakoľko Sťažovateľovi v súvislosti s podaním odvolania vznikla poplatková povinnosť podľa

uvedenej položky. Mal za to, že v danom prípade išlo o súdny poplatok, na ktorý sa

s poukazom na novelu

v spojení s , oslobodenie nevzťahuje. Sťažovateľ

opätovne dáva do pozornosti, že horeuvedená interpretácia je nesprávna a zjavne zasahuje

do garantovaných práv sťažovateľa.“.

Sťažovateľka uvádza, že „uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je tak

arbitrárne a postráda akékoľvek logické odôvodnenie, takže je nepreskúmateľné pre

nedostatok dôvodov, a ako také je v konečnom dôsledku aj nepresvedčivé“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim uznesením pod sp. zn.

zo dňa 29. 06.2015 porušil základné právo sťažovateľa podľa

Slovenskej republiky, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. zo dňa

29. 06. 2015 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie a rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne do 10 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , ,

, , , ).

Sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu, že jej dovolanie proti

uzneseniu krajského súdu je neprípustné.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie základného práva zaručeného čl. 46

ods. 1 , ako aj práva podľa dohovoru a napadnutým

uznesením, ktorým bolo ňou podané dovolanie odmietnuté ako neprípustné.

Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnutým uznesením, ktorým najvyšší súd

odmietol dovolanie sťažovateľky, boli porušené označené práva sťažovateľky.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla

vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá

zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých

je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá

formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti (, , ).

Z pohľadu ústavného súdu treba považovať za rozhodujúce, že najvyšší súd svoj

právny názor primerane odôvodnil, nepostupoval arbitrárne, rešpektoval zmysel a účel

ustanovení (ďalej aj „OSP“; ktorý bol platný a účinný

v čase rozhodovania všeobecných súdov) a jeho argumentácia nie je vnútorne rozporná.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravuje

a nasl. v znení účinnom

do 30. júna 2016.

V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania z výslovne vyplýva, že

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, len pokiaľ

ide o prípady uvedené pod písmenom a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie

je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v .

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis ,

, , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,

pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho

súdu nemajúci oporu v zákone.

Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania je v napadnutom uznesení zdôvodnený ústavne akceptovateľným spôsobom

a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom

uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako

neprípustné, a to jednak podľa , ako aj podľa . Nemožno dospieť

k záveru, podľa ktorého by napadnuté uznesenie malo byť arbitrárne či zjavne

neodôvodnené. Na uvedenom závere nič nemení okolnosť, že sťažovateľka je iného názoru.

Jej odlišný právny názor totiž nemôže sám osebe bez ďalšieho zakladať porušenie práv

podľa označených článkov a dohovoru.

Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ).

Ústavný súd považoval za potrebné poukázať na to, že v pôvodnom konaní bola

jediným predmetom napadnutého uznesenia výlučne otázka súdneho poplatku za odvolanie

vyrubeného sťažovateľke – t. j. išlo o otázku akcesorickú, ktorá priamo nesúvisela

s konaním vo veci samej.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru týkajúcu sa rozhodnutí

všeobecných súdov o trovách konania, podľa ktorej vo všeobecnosti platí, že pochybenia

pri rozhodovaní o trovách konania spravidla nedosahujú samy osebe takú intenzitu,

na základe ktorej možno vysloviť porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže

účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania,

t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej,

postupuje nanajvýš zdržanlivo, a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli

iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym

spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (, ,

, , , , ).

Uvedené závery možno aplikovať aj na rozhodovanie všeobecných súdov ktorými

rozhodujú o vyrubení súdneho poplatku. Pre intervenciu ústavného súdu je takto v takýchto

prípadoch nevyhnutná zvýšená intenzita namietaného porušenia označených práv.

Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci prichádza

do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy

zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta nesprávnu aplikáciu prílohy

(sadzobník súdnych poplatkov položka 7a)

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“), v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu

základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

v ustanovuje, že poplatok za odvolanie

a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške

ustanovenej týmto , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

Národnej rady Slovenskej republiky č. o správnych poplatkoch v znení

neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších

predpisov, zaviedol do aj prechodné ustanovenie účinné

od 1. októbra 2012, a to § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania

začaté do 30. septembra 2012, sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných

do 30. septembra 2012 i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Všeobecné súdy sa pri vyrubení súdneho poplatku za konanie o odvolaní spravovali

položkou sadzobníka súdnych poplatkov č. 7a (ako prílohy k )

účinnou v čase vzniku poplatkovej povinnosti, teda v čase podania odvolania, a dôvodne

prihliadali na poznámku č. 3 k položke č. 1 sadzobníka súdnych poplatkov, § 5 ods. 1

písm. a), ako aj a .

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie , ako aj dohovoru

ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie

konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením a namietaným

porušením označených práv. Napadnuté uznesenie nemôže byť v takej príčinnej súvislosti

s namietaným porušením základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu

a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup občianskoprávnych súdov

v opravnom konaní (podobne aj , ), a preto sťažnosť odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Navyše obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, , ).

Ústavný súd nepovažoval za potrebné vyjadriť sa k tej časti sťažnosti sťažovateľky,

v ktorej nenamieta porušenie základných práv, ale porušenie , ktorého obsahom

sú ústavnoprávne princípy Slovenskej republiky, a nie základné práva, o ktorých

má ústavný súd právomoc rozhodovať v konaní podľa .

Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že z hľadiska predmetu sporu

ide v pôvodnom konaní o prípady posudzované ako tzv. bagateľné veci (sťažovateľka bola

zaviazaná na zaplatenie súdneho poplatku v sume 20 €). Za daných okolností už samotný

predmet sporu v napadnutom konaní zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného

súdu dôvod na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní. Ak totiž

(platný a účinný v čase rozhodovania všeobecných súdov)

vylučuje u tzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi

na základe uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť,

aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť

sťažnosti podľa v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch

extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu

sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne ().

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný

súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2016