Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 635/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, zastúpenej obchodnou spoločnosťou ,

, v mene ktorej koná konateľ a advokát , pre namietané porušenie

jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -143

z 22. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára

2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -143 z 22. októbra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že žalobou doručenou

Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľka ako žalobkyňa domáhala

proti obchodnej spoločnosti

, (ďalej len „žalovaná“), zaplatenia sumy 859,66 €

s príslušenstvom, pričom istina predstavovala preddavok na trovy konania, ktorý

sťažovateľka zaplatila advokátovi 14. januára 2010 na účely jej

právneho zastupovania v konaní vedenom Okresným súdom Košice - okolie pod sp. zn.

, v ktorom tento súd vychádzajúc „z pomeru úspechu k neúspechu“

uznesením č. k. -147 z 5. mája 2010 rozhodol „o povinnosti zaplatiť trovy

konania žalovanej žalobcovi v sume 1.183,86 Eur (z toho trovy právneho zastúpenia 984,50

Eur) na účet právneho zástupcu ( ) v lehote 15 dní

od právoplatnosti rozsudku“. Sťažovateľka uviedla, že hoci tieto trovy boli

zo strany obchodnej spoločnosti , riadne zaplatené,

26. júla 2011 žalovaná, ktorá sa medzičasom stala právnym nástupcom

, podala okresnému súdu žalobu, ktorou sa od sťažovateľky domáhala zaplatenia sumy

104,63 € z titulu „nezaplatenej odmeny za vykonanú právnu pomoc vo veci “.

Okresný súd najprv rozsudkom č. k. -76 z 13. marca 2012 zaviazal

sťažovateľku zaplatiť žalovanej sumu 62,21 € s príslušenstvom, pretože zistil „rozdiel

v hodnote jedného úkonu právnej služby“, ktorú žalovaná „oprávnene žiadala“ doplatiť za

šesť vykonaných úkonov právnej služby, avšak po podaní odvolania sťažovateľkou krajský

súd rozsudkom č. k. -100 z 23. apríla 2012 uvedený rozsudok okresného

súdu zmenil tak, že návrh žalovanej ako nedôvodný zamietol, pretože „nemožno už v inom

konaní preskúmavať správnosť priznania týchto trov“.

3. Aj žalobu sťažovateľky okresný súd rozsudkom č. k. -123 z 9. júla

2015 zamietol, a to pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovanej, keďže

z výsledkov vykonaného dokazovania zistil, že „k platnému prevzatiu dlhu žalovaným

nedošlo, nakoľko žalobca k tomuto súhlas nedal. Uvedené nebolo ani možné, keďže v čase

keď , preberala záväzky

s účinnosťou od 01. 07. 2010 žalovaný o záväzku voči žalobcovi

vedomosť nemal... Pokiaľ žalobca usudzuje, že medzi ním a

existoval zodpovednostný právny vzťah na základe uzavretej Dohody o poskytovaní

právnych služieb, nič nebránilo žalobcovi uplatniť si tento nárok priamo

u , ktorý nestratil právnu subjektivitu, len zmenil spôsob

poskytovania právnych služieb a ako advokát vykonáva advokáciu ako konateľ spoločnosti

s ručením obmedzeným.“.

4. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorý

nadobudol právoplatnosť 10. decembra 2015, rozsudok okresného súdu ako vecne správny

podľa v tom čase účinného a (ďalej len

„OSP“) potvrdil.

5. Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnutý rozsudok porušuje jej základné

právo zaručené , ako aj právo zaručené dohovoru, pretože

vecnú legitimáciu žalovanej nikdy nespochybnila, naopak, konkludentne prejavila súhlas

s prevzatím pohľadávok a záväzkov po . Podľa jej názoru

krajský súd v napadnutom konaní „obdobnú situáciu – skúmanie vecnej legitimácie

.. rovnakým spôsobom právne

neposúdil a zároveň na ňu nedal rovnakú odpoveď“ ako v predchádzajúcom konaní

vedenom pod sp. zn. , čo je „v príkrom rozpore s princípom právnej istoty“.

S poukazom na konkrétnu judikatúru ústavného súdu sťažovateľka preto v závere sťažnosti

vyjadruje presvedčenie, že diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu

o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju

nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná.

6. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že rozsudkom krajského súdu č. k. -143 z 22. októbra 2015 bolo

porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudok zrušil

a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov

právneho zastúpenia.

II.

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania

(napr. , , , , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

12. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -143 z 22. októbra 2015,

ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. -123 z 9. júla 2015

o zamietnutí návrhu sťažovateľky pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane

žalovanej. Napadnutý rozsudok krajského súdu považuje sťažovateľka za ústavne

neudržateľný vzhľadom na to, že odvolací súd uvedenú procesnú podmienku konania

neposúdil rovnakým spôsobom ako v súvisiacom konaní vedenom ním pod sp. zn.

.

13. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne zastáva názor, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (obdobne napr.

, , , ).

14. Vo vzťahu k sťažovateľkou uplatnenej argumentácii ústavný súd v prvom rade

poukazuje na to, že ústavného prieskumu rozsudku krajského súdu vydaného v konaní

vedenom pod sp. zn. sa sťažovateľka samostatnou sťažnosťou podľa čl. 127

ods. 1 nedomáhala. Preto aj čo sa týka existencie rozdielnej judikatúry krajského

súdu, ktorou sťažovateľka odôvodňuje porušenie označených práv napadnutým rozsudkom

krajského súdu, ústavný súd pripomína, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá je podľa § 8 ods. 3 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zverená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“). Rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných

veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému, resp. každého súdneho

systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva (rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Beian v. Rumunsko zo 6. 12. 2007).

15. Spor, v súvislosti s ktorým sa sťažovateľka uchádza o ústavnú ochranu, sa týka

zaplatenia sumy 859,66 € s príslušenstvom z titulu vrátenia preddavku na trovy konania

žalovanou, ktorá sa medzičasom stala právnym nástupcom

zastupujúceho sťažovateľku v predchádzajúcom konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. .

16. Podľa (účinného do 30. júna 2016) dovolanie nie je prípustné...

vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu

o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach

desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom

dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška

príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety.

Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.

17. Ak výška peňažného plnenia, o ktorom rozhodoval odvolací súd, neprekročila

v určitej veci násobky minimálnej mzdy uvedené v ustanovení ,

je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu neprípustné (pozri napr. uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. mája 2009, resp. jeho rozhodnutie sp. zn.

z 12. novembra 2012, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako

judikát R 63/2014, ako aj jeho rozhodnutie sp. zn. z 9. októbra 2014, ktoré

bolo publikované ako judikát R 6/2015).

18. V súvislosti s touto problematikou aj ústavný súd vyslovil právny názor, podľa

ktorého ak (účinný do 30. júna 2016 – teraz

obdobne ) upravuje, že dovolanie ako mimoriadny

opravný prostriedok nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté právoplatné

rozhodnutie neprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy, pričom táto skutočnosť

predstavuje vo sfére všeobecného súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolania

z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú, ktorá vylučuje prieskum

rozhodnutí vydaných všeobecnými súdmi (pozri napr. alebo

), potom by bolo proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky

posunutý aj do roviny ústavného súdnictva (, ).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu

orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu

ochranu sťažovateľovi len celkom výnimočne, ak jeho sťažnosť signalizuje, že došlo

k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu, resp. intenzite

(, , )].

19. Vo veci sťažovateľky však o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného

súdu zjavne nejde, hoci ústavný súd nespochybňuje jej tvrdenie, že preddavok na trovy

konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. jej vtedajšiemu právnemu

zástupcovi zložila.

20. Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha

ústavnej ochrany v spore o sumu, ktorá je zjavne bagateľná, ústavný súd na základe dosiaľ

uvedeného pri jej predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že vo veci sťažovateľky nie sú

splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany, preto predloženú sťažnosť odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

21. Nad rámec uvedeného ústavný súd pripomína, že základné právo na súdnu

ochranu podľa v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní (,

, ). Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa

predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre

namietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom. Skutočnosť,

že sťažovateľka sa so skutkovým a právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným

už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu.

Okrem toho reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže

neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali

alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá

účastník konania ().

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2016