Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 635/2016
PDF · 178.56 KB
No categories available
III. ÚS 635/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
, zastúpenej obchodnou spoločnosťou ,
, v mene ktorej koná konateľ a advokát , pre namietané porušenie
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 13 Co 157/2015-143
z 22. októbra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára
2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 13 Co 157/2015-143 z 22. októbra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že žalobou doručenou
Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľka ako žalobkyňa domáhala
proti obchodnej spoločnosti
, (ďalej len „žalovaná“), zaplatenia sumy 859,66 €
s príslušenstvom, pričom istina predstavovala preddavok na trovy konania, ktorý
sťažovateľka zaplatila advokátovi 14. januára 2010 na účely jej
právneho zastupovania v konaní vedenom Okresným súdom Košice - okolie pod sp. zn.
17 Cb 77/2008, v ktorom tento súd vychádzajúc „z pomeru úspechu k neúspechu“
uznesením č. k. 17 Cb 77/2008-147 z 5. mája 2010 rozhodol „o povinnosti zaplatiť trovy
konania žalovanej žalobcovi v sume 1.183,86 Eur (z toho trovy právneho zastúpenia 984,50
Eur) na účet právneho zástupcu ( ) v lehote 15 dní
od právoplatnosti rozsudku“. Sťažovateľka uviedla, že hoci tieto trovy boli
zo strany obchodnej spoločnosti , riadne zaplatené,
26. júla 2011 žalovaná, ktorá sa medzičasom stala právnym nástupcom
, podala okresnému súdu žalobu, ktorou sa od sťažovateľky domáhala zaplatenia sumy
104,63 € z titulu „nezaplatenej odmeny za vykonanú právnu pomoc vo veci 17 Cb 77/2008“.
Okresný súd najprv rozsudkom č. k. 16 C 232/2011-76 z 13. marca 2012 zaviazal
sťažovateľku zaplatiť žalovanej sumu 62,21 € s príslušenstvom, pretože zistil „rozdiel
v hodnote jedného úkonu právnej služby“, ktorú žalovaná „oprávnene žiadala“ doplatiť za
šesť vykonaných úkonov právnej služby, avšak po podaní odvolania sťažovateľkou krajský
súd rozsudkom č. k. 11 Co 54/2012-100 z 23. apríla 2012 uvedený rozsudok okresného
súdu zmenil tak, že návrh žalovanej ako nedôvodný zamietol, pretože „nemožno už v inom
konaní preskúmavať správnosť priznania týchto trov“.
3. Aj žalobu sťažovateľky okresný súd rozsudkom č. k. 15 C 27/2013-123 z 9. júla
2015 zamietol, a to pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovanej, keďže
z výsledkov vykonaného dokazovania zistil, že „k platnému prevzatiu dlhu žalovaným
nedošlo, nakoľko žalobca k tomuto súhlas nedal. Uvedené nebolo ani možné, keďže v čase
keď , preberala záväzky
s účinnosťou od 01. 07. 2010 žalovaný o záväzku voči žalobcovi
vedomosť nemal... Pokiaľ žalobca usudzuje, že medzi ním a
existoval zodpovednostný právny vzťah na základe uzavretej Dohody o poskytovaní
právnych služieb, nič nebránilo žalobcovi uplatniť si tento nárok priamo
u , ktorý nestratil právnu subjektivitu, len zmenil spôsob
poskytovania právnych služieb a ako advokát vykonáva advokáciu ako konateľ spoločnosti
s ručením obmedzeným.“.
4. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorý
nadobudol právoplatnosť 10. decembra 2015, rozsudok okresného súdu ako vecne správny
podľa v tom čase účinného § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“) potvrdil.
5. Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnutý rozsudok porušuje jej základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože
vecnú legitimáciu žalovanej nikdy nespochybnila, naopak, konkludentne prejavila súhlas
s prevzatím pohľadávok a záväzkov po . Podľa jej názoru
krajský súd v napadnutom konaní „obdobnú situáciu – skúmanie vecnej legitimácie
.. rovnakým spôsobom právne
neposúdil a zároveň na ňu nedal rovnakú odpoveď“ ako v predchádzajúcom konaní
vedenom pod sp. zn. 11 Co 54/2012, čo je „v príkrom rozpore s princípom právnej istoty“.
S poukazom na konkrétnu judikatúru ústavného súdu sťažovateľka preto v závere sťažnosti
vyjadruje presvedčenie, že diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu
o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju
nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná.
6. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že rozsudkom krajského súdu č. k. 13 Co 157/2015-143 z 22. októbra 2015 bolo
porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudok zrušil
a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov
právneho zastúpenia.
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,
môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania
(napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 453/2011). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
12. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 13 Co 157/2015-143 z 22. októbra 2015,
ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 15 C 27/2013-123 z 9. júla 2015
o zamietnutí návrhu sťažovateľky pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane
žalovanej. Napadnutý rozsudok krajského súdu považuje sťažovateľka za ústavne
neudržateľný vzhľadom na to, že odvolací súd uvedenú procesnú podmienku konania
neposúdil rovnakým spôsobom ako v súvisiacom konaní vedenom ním pod sp. zn.
13. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne zastáva názor, že vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (obdobne napr.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 222/2012).
14. Vo vzťahu k sťažovateľkou uplatnenej argumentácii ústavný súd v prvom rade
poukazuje na to, že ústavného prieskumu rozsudku krajského súdu vydaného v konaní
vedenom pod sp. zn. 11 Co 54/2012 sa sťažovateľka samostatnou sťažnosťou podľa čl. 127
ods. 1 ústavy nedomáhala. Preto aj čo sa týka existencie rozdielnej judikatúry krajského
súdu, ktorou sťažovateľka odôvodňuje porušenie označených práv napadnutým rozsudkom
krajského súdu, ústavný súd pripomína, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto
judikatúru všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá je podľa § 8 ods. 3 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zverená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“). Rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných
veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému, resp. každého súdneho
systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva (rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Beian v. Rumunsko zo 6. 12. 2007).
15. Spor, v súvislosti s ktorým sa sťažovateľka uchádza o ústavnú ochranu, sa týka
zaplatenia sumy 859,66 € s príslušenstvom z titulu vrátenia preddavku na trovy konania
žalovanou, ktorá sa medzičasom stala právnym nástupcom
zastupujúceho sťažovateľku v predchádzajúcom konaní vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 17 Cb 77/2008.
16. Podľa § 238 ods. 5 OSP (účinného do 30. júna 2016) dovolanie nie je prípustné...
vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu
o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach
desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom
dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška
príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety.
Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.
17. Ak výška peňažného plnenia, o ktorom rozhodoval odvolací súd, neprekročila
v určitej veci násobky minimálnej mzdy uvedené v ustanovení § 238 ods. 5 OSP,
je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu neprípustné (pozri napr. uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 20/09 z 27. mája 2009, resp. jeho rozhodnutie sp. zn.
3 Cdo 302/2012 z 12. novembra 2012, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako
judikát R 63/2014, ako aj jeho rozhodnutie sp. zn. 3 Cdo 446/2013 z 9. októbra 2014, ktoré
bolo publikované ako judikát R 6/2015).
18. V súvislosti s touto problematikou aj ústavný súd vyslovil právny názor, podľa
ktorého ak Občiansky súdny poriadok § 238 ods. 5 (účinný do 30. júna 2016 – teraz
obdobne § 422 Civilného sporového poriadku) upravuje, že dovolanie ako mimoriadny
opravný prostriedok nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté právoplatné
rozhodnutie neprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy, pričom táto skutočnosť
predstavuje vo sfére všeobecného súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolania
z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú, ktorá vylučuje prieskum
rozhodnutí vydaných všeobecnými súdmi (pozri napr. IV. ÚS 358/08 alebo
IV. ÚS 717/2013), potom by bolo proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky
posunutý aj do roviny ústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012, IV. ÚS 94/2014).
Z uvedeného dôvodu ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu
orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu
ochranu sťažovateľovi len celkom výnimočne, ak jeho sťažnosť signalizuje, že došlo
k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu, resp. intenzite
(IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)].
19. Vo veci sťažovateľky však o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného
súdu zjavne nejde, hoci ústavný súd nespochybňuje jej tvrdenie, že preddavok na trovy
konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 17 Cb 77/2008 jej vtedajšiemu právnemu
zástupcovi zložila.
20. Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha
ústavnej ochrany v spore o sumu, ktorá je zjavne bagateľná, ústavný súd na základe dosiaľ
uvedeného pri jej predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že vo veci sťažovateľky nie sú
splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany, preto predloženú sťažnosť odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
21. Nad rámec uvedeného ústavný súd pripomína, že základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní (II. ÚS 3/97,
I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07). Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa
predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre
namietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom. Skutočnosť,
že sťažovateľka sa so skutkovým a právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným
už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu.
Okrem toho reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže
neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (IV. ÚS 340/04).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. septembra 2016