Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 124/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov

Petra Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť spoločnosti

, , , zastúpenej spoločnosťou

SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

a konateľ JUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M., vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. januára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája

2019 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva

podľa (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. januára 2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“). Ústavná sťažnosť bola

doplnená (už po zákonnej lehote, pozn.) podaním sťažovateľa doručeným ústavnému súdu

1. októbra 2019, v ktorom uviedol, že „nesprávne právne názory dovolacieho súdu

medzičasom kritizuje aj odborná verejnosť“. [Novotný, M. Rozsudok Najvyššieho súdu SR

sp. zn. z 30. 1. 2019 (Povaha žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvnej

podmienky), In: Súkromné právo č. 4/2019, s. 173].

2. Žalobcovia (fyzické osoby) sa domáhali na všeobecnom súde voči sťažovateľovi

„určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky, primeraného finančného zadosťučinenia

a náhrady trov konania“. Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn.

z 24. septembra 2015 žalobe žalobcov o určenie existencie porušenia práv

spotrebiteľa vyplývajúce im z viacerých ustanovení o ochrane

spotrebiteľa a o zmene o priestupkoch

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) a § 53 ods. 1 a 4

písm. i) a a čiastočne vyhovel.

3. Určeniu neplatnosti čl. 4.6 zmluvy o úvere okresný súd vyhovel z dôvodu,

že toto ustanovenie je „neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 4 písm. i)

“. Sťažovateľ je povinný zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne sumu 1 194,98

€, trovy konania a právneho zastúpenia v sume 67,25 € a zaplatiť súdny poplatok v sume

99,50 €.

4. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré odôvodnil najmä

tým, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam, pretože ignoroval skutočnosť, že žalobcovia poskytnutý úver vrátili

sťažovateľovi predčasne v celom rozsahu, a preto nemajú aktívnu vecnú legitimáciu v tomto

konaní. Sťažovateľ tiež namietal, že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci, pretože na daný prípad sa vzťahuje ustanovenie „§ 26 ods. 3

zákona o ochrane spotrebiteľa“, a nie ustanovenia spomínaného zákona

o ochrane spotrebiteľa, ktoré aplikoval okresný súd, pretože úverová zmluva bola podpísaná

pred jeho účinnosťou. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd) napadnutým rozsudkom

sp. zn. z 28. júna 2016 rozhodol o podanom odvolaní sťažovateľa tak,

že rozsudok okresného súdu potvrdil.

5. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorého

prípustnosť a dôvodnosť vyvodil v podstatnom z § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového

poriadku (ďalej len „CSP“), podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,

ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v praxi

dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, a z (nesprávne právne posúdenie

veci). Najvyšší súd napadnutým rozsudkom však dovolanie sťažovateľa zamietol.

6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza v podstate tie isté argumenty, ktoré

uplatnil už v odvolacom či dovolacom konaní, a iba pokračuje v súdnom spore inými

prostriedkami, avšak bez náležitej ústavnoprávnej argumentácie. Vo vzťahu k rozsudku

najvyššieho súdu sťažovateľ v dovolaní a v ústavnej sťažnosti okrem iného namietal:

i) Je daná aktívna vecná legitimácia dlžníkov v prípade žaloby o určenie

neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve po zániku

záväzkovoprávneho vzťahu?

ii) Je potrebné preukazovať naliehavý právny záujem na určení neprijateľnosti

zmluvnej podmienky v prípade individuálnych spotrebiteľských sporov?

Odvolací súd vo vzťahu k námietke žalovaného o nedostatku naliehavého právneho

záujmu na požadovanom určení argumentoval tým, že naliehavý právny záujem

na požadovanom určení vyplýva v každom spore iniciovanom spotrebiteľom per se

z ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Otázka, či samotný odkaz

na predmetné ustanovenie v rámci skúmania existencie podmienky prípustnosti určovacej

žaloby môže de facto nahradiť povinnosť spotrebiteľa preukázať naliehavý právny záujem

na požadovanom určení, nebola dosiaľ v judikatúre najvyššieho súdu zodpovedaná.

iiii) Možno vysloviť neprijateľnosť zmluvnej podmienky obsiahnutej v zmluve, ktorá

bola uzavretá pred účinnosťou , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady

č. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších

predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým bola zavedená možnosť

vyslovenia neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve?

iv) Možno priznať spotrebiteľovi primerané finančné zadosťučinenie podľa

ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa bez toho, aby bola v konaní

preukázaná existencia a výška vzniknutej ujmy, a bez toho, aby bol medzi stranami spor

zo spotrebiteľskej zmluvy?

7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v podstatnom tiež dôvodil, že postup dovolacieho

súdu pri aplikácii právnych noriem bol arbitrárny a k vydaniu napadnutého rozhodnutia

ho viedli zjavne nesprávne právne závery. Tvrdí, že žalobcovia na požadovanom určení

nemali naliehavý právny záujem.

8. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom

tak, že vysloví, že jeho základné právo podľa a právo podľa

dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu porušené bolo. Tiež požaduje,

aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie

a domáha sa aj náhrady trov konania.

II.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

9. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý

má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

13. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

15. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva

sťažovateľa zaručeného a práva zaručeného dohovoru

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým dovolanie sťažovateľa zamietol (dôvody

pozri bližšie v bodoch 4 až 7).

16. Ústavný súd ústavnú sťažnosť podľa

predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané

(, a ) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie

podľa . Ústavný súd zistil, že v okolnostiach prípadu

existuje dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

17. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorá je plne aplikovateľná

i po zmene právnej úpravy, o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno

hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

18. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [ v spojení s

ods. 1 (, , , )].

19. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1

), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a

) (, , , ).

20. Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli

riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

21. Úlohou ústavného súdu bolo teda posúdiť, či najvyšší súd ako dovolací súd

napadnutý rozsudok riadnym a logickým spôsobom odôvodnil a či ho nemožno považovať

za arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný (ústavný súd

podotýka, že najvyšší súd dokonca pristúpil k meritórnemu prieskumu dovolania, pozn.).

Ústavný súd mal k dispozícii v prílohách k ústavnej sťažnosti aj rozsudky okresného súdu

a krajského súdu, ktoré tiež preskúmal, a konštatuje, že ich považuje za jasné, logické

a riadne odôvodnené.

22. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku po opísaní záverov

a odôvodnení rozsudkov okresného súdu a krajského súdu a odvolacích, resp. dovolacích

námietok sťažovateľa a vyjadrenia žalobcov, na ktoré ústavný súd bližšie odkazuje (pozri

body 1 až 4 na strane 1 až 6, pozn.), v podstatnom k námietkam sťažovateľa v bode 6 i)

až iv) uviedol: «V preskúmavanej veci je predmetom konania žaloba, ktorou sa žalobcovia

domáhajú určenia neprijateľnosti podmienky uvedenej v bode 4.6. úverovej zmluvy

uzavretej s predchodcom žalovanej ( ) a zároveň neplatnosti

dotknutého ustanovenia zmluvy (ide o absolútnu neplatnosť, ktorá pôsobí priamo

zo zákona). Uvedená zmluva má povahu spotrebiteľskej zmluvy (k tomu pozri bod 13.

rozsudku). Keďže pre vecnú legitimáciu je určujúce hmotné právo, treba pri jej posúdení

vychádzať z ustanovení , ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy,

osobitne ustanovenia týkajúce sa neprijateľných zmluvných podmienok, ale aj z ďalších

právnych predpisov, najmä zo Zákona o ochrane spotrebiteľa. Z hmotného práva okrem

iného vyplýva všeobecná zásada, že spotrebiteľské zmluvy nesmú zásadne obsahovať

ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa, t. j. neprijateľné podmienky (§ 53 ods. 1 Občianskeho

zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy). Z dikcie citovaného ustanovenia možno

vyvodiť povinnosť dodávateľa, podľa ktorej nesmie v spotrebiteľských zmluvách používať

neprijateľné podmienky, čomu korešponduje právo spotrebiteľa na ochranu pred

neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Ako procesný prostriedok

ochrany tu slúži práve žaloba o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky. V takomto

spore je potom nositeľom hmotného oprávnenia, o ktoré v konaní ide ten subjekt, ktorý

vystupuje v zmluve ako spotrebiteľ a nositeľom povinnosti subjekt vystupujúci v zmluve

ako dodávateľ. V danej veci žalobcovia vystupujú v úverovej zmluve v pozícii spotrebiteľov

a žalovaná v pozícii dodávateľa. Žalobcovia sú teda tými subjektami, ktoré možno označiť

za nositeľov hmotného oprávnenia, o ktoré v konaní ide a teda majú v tomto konaní vecnú

aktívnu legitimáciu. Podľa dovolacieho súdu v prípade žaloby o určenie neprijateľnosti

zmluvnej podmienky z hľadiska vecnej legitimácie (na strane žalobcov) nemá právny

význam zánik záväzku splnením dlhu (nie vždy splnenie dlhu má za následok zánik celého

právneho vzťahu). Ako už bolo uvedené vyššie predmetná žaloba vychádza zo zákonnej

požiadavky, podľa ktorej spotrebiteľské zmluvy nesmú zásadne obsahovať neprijateľné

zmluvné podmienky. To sa okrem iného prejavuje v povinnosti dodávateľa nepoužívať

v spotrebiteľských zmluvách neprijateľné podmienky. V tomto prípade nejde o nárok

z právneho vzťahu, ktorého právnym dôvodom je zmluva, teda o nárok vyplývajúci

zo zmluvy, ale o nárok, ktorý vyplýva priamo zo zákona. V konaní o neprijateľnosť zmluvnej

podmienky zánik záväzku splnením (prípadne aj zánik celého právneho vzťahu) nemôže mať

žiaden vplyv na žalobcami uplatnený nárok a teda ani na ich vecnú legitimáciu. Žalobcovia

preto aj v prípade, že nárok uplatnili žalobou po zániku záväzkového právneho vzťahu,

sú nositeľmi hmotného oprávnenia, o ktoré v konaní ide, a teda majú v predmetnom spore

vecnú aktívnu legitimáciu. Opačný názor by v podstate znamenal odňatie možnosti

spotrebiteľovi domáhať sa práva na ochranu pred neprijateľnými podmienkami

v spotrebiteľských zmluvách žalobou na súde. čo odporuje ..., ako aj

Smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách (ďalej len „Smernica“).

... Ak v preskúmavanej veci odvolací súd dospel k právnemu názoru, podľa ktorého

žalobcovia majú v tomto konaní aktívnu vecnú legitimáciu, posúdil vec v tejto otázke

správne...

Pokiaľ ide o otázku, či je potrebné preukazovať naliehavý právny záujem na určení

neprijateľnosti zmluvnej podmienky v prípade individuálnych spotrebiteľských sporoch

treba uviesť, že žalovaná tu vychádza z nesprávnej premisy, keď tvrdí, že žaloba o určenie

neprijateľnosti zmluvnej podmienky je určovacou žalobou v zmysle

(s účinnosťou od 1. 7. 2016 ). Základným atribútom určovacej žaloby

v zmysle citovaného ustanovenia je, že predmetom žaloby musí byť určenie (ne)existencie

práva (má sa na mysli vlastníckeho práva, práva nájmu a pod.), čo v tejto žalobe absentuje.

Uvedená žaloba vychádza z predpokladu, že dodávateľ porušuje svoju povinnosť

nepoužívať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. Je teda založená na

protiprávnom konaní dodávateľa voči spotrebiteľovi. Výsledkom prijatým na základe

takejto žaloby, sa priamo nedeklaruje (ne)existencia práva, ale sa deklaruje existencia

nečestnej podmienky, ktorá je v spotrebiteľskej zmluve od jej vzniku. Rozdiel v porovnaní s

určovacou žalobou je ďalej v tom, že žalobu o neprijateľnosť zmluvnej podmienky možno

uplatniť len v prípade spotrebiteľskej zmluvy. Úplne odlišný v porovnaní s určovacou

žalobou je aj účel, ktorému má uvedená žaloba slúžiť (jej cieľom je zabrániť používaniu

neprijateľnej zmluvnej podmienky). Dovolací súd dospieva preto k záveru, že v prípade

žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky ide o osobitný druh žaloby patriaci

spotrebiteľovi s cieľom domáhať sa proti porušiteľovi ochrany svojho práva pred

neprijateľnými podmienkami na súde, ktorá má podklad v osobitných predpisoch (§ 53 ods.

1, ods. 4 a 5 a , ). V

prípade takejto žaloby nie je preto potrebné tvrdiť a preukazovať naliehavý právny

záujem...

... Účelom žaloby je aj pôsobiť ako „odstrašujúci“ prostriedok voči dodávateľom

so zámerom predchádzať nečestným zmluvným podmienkam. Význam vyslovenia konkrétnej

neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vo výroku rozsudku je tiež v tom,

aby dodávateľa „nútil“ k náprave tohto stavu vo forme zdržať sa používania takejto

podmienky alebo podmienky s rovnakým významom nielen vo vzťahu k individuálnemu

spotrebiteľovi, ale aby upustil od jej používania vo formulárových zmluvách voči všetkým

spotrebiteľom. Tým sa zároveň napĺňa dosiahnutie cieľa sledovaného Smernicou zabrániť

neustálemu používaniu neprijateľnej zmluvnej podmienky zo strany dodávateľov...

Okrem toho právoplatný rozsudok, ktorým súd vo výroku určí neprijateľnosť

zmluvnej podmienky, nebude len vnútornou satisfakciou pre spotrebiteľa, ale sa ním

zároveň vytvára zákonný predpoklad pre uplatnenie sankcie voči dodávateľovi za to,

že porušil svoju zákonnú povinnosť, a to v podobe práva spotrebiteľa na primerané

finančné zadosťučinenie podľa Potreba pripustiť žalobu

o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky z tohto dôvodu sa zvyšuje najmä vtedy, ak

dodávateľ v úverovej zmluve nielenže použil neprijateľnú zmluvnú podmienku, ale ju aj

reálne voči spotrebiteľovi uplatnil, napríklad v súvislosti s jednostranným zvýšením

úrokovej sadzby, ako sa to stalo v tomto prípade.

... Pokiaľ ide o tretiu právnu otázku, či možno vysloviť neprijateľnosť zmluvnej

podmienky obsiahnutej v zmluve, ktorá bola uzavretá pred účinnosťou

Z. z., dovolací súd uvádza, že v rámci tejto otázky za správne považuje závery prijaté

odvolacím súdom... Dovolací súd k týmto dôvodom dopĺňa, že právna úprava

spotrebiteľských zmlúv bola do Z.

z., ktorý nadobudol účinnosť 1. apríla 2004. Okrem vymedzenia pojmov spotrebiteľskej

zmluvy, dodávateľa a spotrebiteľa, sa zakotvuje všeobecná zásada nepoužívať v

spotrebiteľských zmluvách neprijateľné podmienky a príkladmo je upravený aj výpočet

prípadov neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve a tiež ich právny následok v

podobe ich neplatnosti (§ 52 ods. 1 až ods. 3 a § 53 ods. 1, ods. 3 písm. a) až j) a ods. 4

). To znamená, že v čase vzniku úverovej

zmluvy, ktorá je predmetom sporu (10. 5. 2005), už upravoval spotrebiteľské zmluvy,

včítane neprijateľných zmluvných podmienok. Novela vykonaná

účinná od 1. januára 2008 okrem iného širšie vymedzila pojem

spotrebiteľskej zmluvy tak, aby sa odstránil stav zúženej aplikácie Smernice a pokiaľ ide

o úpravu neprijateľných podmienok, len rozšírila ich okruh o ďalšie prípady. Podľa

dovolacieho súdu, keďže uvedená novela žiadne zásadné zmeny nepriniesla, bolo možné

neprijateľnosť zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vysloviť už aj pred účinnosťou

Pokiaľ by tomu malo brániť vymedzenie pojmu spotrebiteľskej

zmluvy v pôvodnej právnej úprave (tá za spotrebiteľskú zmluvu považovala len odplatné

zmluvy, ktoré sa uzavierajú podľa ôsmej časti a podľa a nasl. ),

správne odvolací súd odkazuje na ustanovenie

účinného od 28. 10. 2004. podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté

nielen podľa , ale aj podľa , ako aj všetky

iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch,

a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Takýmto

kritériám (najmä, že zmluvné podmienky boli vopred pripravené - formulárová zmluva,

ktorej obsah žalobcovia nemohli ovplyvniť) sporná úverová zmluva nepochybne vyhovuje,

a preto treba mať za to, že už v čase jej vzniku, išlo o spotrebiteľskú zmluvu. Za správny

treba považovať aj názor odvolacieho súdu, že pomerne široká ochrana spotrebiteľom

je garantovaná aj Smernicou, ktorá je všeobecnej povahy a jej aplikácia prichádza

do úvahy vždy, ak daný vzťah neupravuje (vnútroštátna) právna úprava, prípadne bude

aplikovaná popri osobitnej právnej úprave. Správne vyvodil, že ak by sa aj do 1. januára

2008 ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách a ani ustanovenia

Zákona o ochrane spotrebiteľa na daný prípad nevzťahovali, bolo by potrebné riadiť sa pri

posúdení neprijateľnosti zmluvných podmienok spornej úverovej zmluvy príslušnými

ustanoveniami Smernice, ktorá za spotrebiteľskú zmluvu považuje iba takú zmluvu,

pri ktorej spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť jej obsah, čo bol aj prípad žalobcov...

Dovolací súd v prvom rade považuje za nevyhnutné... určiť právny režim, podľa

ktorého je nutné posudzovať právo na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

V v prechodnom ustanovení je upravené pravidlo, podľa

ktorého konania začaté do 30. júna 2007 sa dokončia podľa doterajších predpisov. Keďže

tento súdny spor začal podaním žaloby 2. 10. 2014, t. j. po 30. júni 2007, je treba na vec

aplikovať právnu úpravu a nie tak, ako to

nesprávne tvrdila žalovaná. Výklad preferovaný žalovanou by znamenal poškodenie

spotrebiteľov v tom zmysle, že širšiu ochranu by požívali len tí spotrebitelia, ktorých právne

vzťahy vznikli za účinnosti , čo je neprípustné.

... Aplikujúc režim je potom nutné použiť jeho ,

podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti

ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné

zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto

zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Citované ustanovenie má plniť jednak funkciu

satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov

od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok

na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom

v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného

zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany

v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie

vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona

vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti

ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia

práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje

v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok

zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí

neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej

zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Žiadnu inú

podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a

aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri

uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku

na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa

oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej

súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky

utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia,

neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia

zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou

úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil

rozsah finančného zadosťučinenia...

... v prípade žaloby spotrebiteľa o primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3

ods. 5 , zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor

zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľ v tomto konaní preukazoval existenciu a výšku

vzniknutej ujmy...

V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z , by mal

dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil

odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom

sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Samotné

polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie

správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu

určitej právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/

Pokiaľ dovolateľ v takom dovolaní nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú

súdnu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil,

dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom,

ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli.

V prípade absencie uvedeného dovolací súd nemôže pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých

procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok...

V danom prípade žalobcovia v dovolaní uviedli všeobecnú charakteristiku

nesprávností, ku ktorým podľa ich názoru došlo v konaní pred prvoinštančným a odvolacím

súdom, avšak neoznačili konkrétne rozhodnutia dovolacieho súdu vyjadrujúce právne

názory, od ktorých sa odvolací súd odklonil a zaujal iný právny názor, než aký zodpovedá

ustálenej rozhodovacej praxi najvyššieho súdu. Uviedli len, že „krajský súd nepostupoval

a nerozhodoval v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi, ale rozhodol

aj v rozpore s ideou spravodlivosti“. V čom konkrétne sa odvolací súd odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu dovolatelia neuviedli.»

23. Nadväzne na uvedené ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok nevykazuje

znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti, nie je v nesúlade s platnou právnou úpravou, nepopiera

zmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem a predovšetkým obsahuje

dostatočne náležité a zrozumiteľné vysvetlenie prípadu. Ústavný súd nemá tak žiaden dôvod

a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu. Najvyšší súd jasne

a zrozumiteľne vyjadril dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľa zamietol. Odôvodnenie

napadnutého rozsudku tak zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou judikatúrou

ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd preto

konštatuje kvalitu odôvodnenia namietaného rozsudku ako súladnú s obsahom čl. 46 ods. 1

i právom podľa dohovoru.

24. Názor najvyššieho súdu je už podporený aj ďalšími rozhodnutiami najvyššieho

súdu. V rozhodnutí sp. zn. z 28. marca 2019 najvyšší sú v bode 15 uvádza

„Žaloba o vyslovenie, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom

v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľná, je osobitným právnym prostriedkom ochrany

spotrebiteľa, a to obdobne, ako je napríklad v prípadoch ochrany pred diskrimináciou

považovaná za takýto osobitný právny prostriedok ochrany práva žaloba o vyslovenie,

že bolo porušené právo žalobcu na rovnaké zaobchádzanie, alebo v prípadoch ochrany

osobnostných práv žaloba o vyslovenie, že určitý výrok je nepravdivý, resp., že bolo určitým

spôsobom neoprávnene zasiahnuté do osobnostných práv. Povaha takejto žaloby

ako osobitného právneho prostriedku ochrany spotrebiteľa (a teda nie ako určovacej

žaloby) bola naznačená už v rozhodnutí najvyššieho súdu zo 14. septembra. 2016 sp. zn.

. V tomto rozhodnutí najvyšší súd v súvislosti s ustanovením § 3 ods. 5

o ochrane spotrebiteľa o zmene zákona Slovenskej národnej rady

č. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, podľa ktorého proti porušeniu

práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ

proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva, konštatoval, že pod úspešným

uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť

úspešné uplatnenie konkrétneho nároku z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nároku

na náhradu škody, na vydanie bezdôvodného obohatenia, alebo aj na určenie

neprijateľnosti konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej

zmluve.“

25. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozsudku. Na zmenu postoja ústavného súdu nemôže mať vplyv ani názor

na kritiku napadnutého rozsudku prezentovaný v bode 1.

26. Obiter dictum ústavný súd na podporu záverov v napadnutom rozsudku

poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len ,,Súdny dvor“)

a na doslova kľúčovú smernicu Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ,,smernica“), najmä jej čl. 6, podľa ktorého

sa členské štáty majú postarať, aby nekalé (neprijateľné) podmienky spotrebiteľov

nezaväzovali. V tejto súvislosti je vhodné spresniť, že čl. 6 ods. 1 má kogentnú povahu.

Okrem toho treba zdôrazniť, že podľa judikatúry Súdneho dvora predmetná smernica

ako celok predstavuje opatrenie nevyhnutné na splnenie poslania zvereného Európskej únii,

najmä na zvýšenie životnej úrovne a kvality života v celej Európskej únii (uznesenia

Súdneho dvora C-76/10, bod 50). Vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu,

na ktorom sa zakladá ochrana, ktorú smernica zabezpečuje, jej čl. 6 musí byť považovaný

za ustanovenie, ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci

vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku (rozsudok

Súdneho dvora C-40/08, bod 52). Podstata noriem verejného poriadku spočíva okrem iného

v tom, že na nich musí súd trvať vždy za každých okolností. Ak má preto súd predmetom

konania napadnutú zmluvnú podmienku podľa čl. 6 smernice, už by nemali byť pochybnosti

o potrebnej intenzite záujmu spotrebiteľa na vyhlásení (určení ) zmluvnej podmienky

za neprijateľnú a že je tento záujem právny a naliehavý. Tento záujem je daný z povahy

veci. Zmluvnú podmienku, ktorá bola súdom vyhlásená (určená) za nekalú, treba v zásade

chápať tak, že nikdy neexistovala, takže nemôže voči spotrebiteľovi vyvolávať účinky.

Určenie nekalej povahy tejto podmienky súdnym rozhodnutím musí v zásade viesť

k navráteniu jeho právnej a skutkovej situácie, v ktorej by sa spotrebiteľ nachádzal,

ak by uvedená podmienka neexistovala (rozsudok Súdneho dvora, Veľká komora,

v spojených veciach C-154/15, C-307/15 a C-308/15, bod 61). Uvedený rozsudok prispel

k odstráneniu pochybnosti o spätných účinkoch rozhodnutia súdu o určení neplatnosti

zmluvnej podmienky a tieto účinky z dôvodu neprijateľnosti zmluvnej podmienky nemožno

v zásade z hľadiska reštitúcie vzťahov časovo obmedzovať (body 72 a 73). Žalobu o určenie

možno uplatniť už pri potencionálnej hrozbe vzniku ujmy (napr. C-374/14, bod 95, tiež C-

34/13, bod 42). Existuje teda možnosť domáhať sa vyhlásenia zmluvnej

podmienky z preventívnych dôvodov (bez práva na reštitučné plnenie). Zo súdnej kontroly

nie sú vylúčené ani zmluvné klauzuly, ktorých obsahom nie je právo na plnenie a s ktorými

by bolo kumulatívne uplatnenie reštitučných práv na plnenie problematické až nemožné.

Členským štátom patri procesná autonómia, no špecifiká súdnych konaní nemôžu

predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu, ktorá spotrebiteľom musí byť

poskytnutá podľa ustanovení smernice 93/13 (pozri v tomto zmysle rozsudok C-377/14,

bod 50, tiež rozsudok C-34/13, body 52 a 53, ako aj citovanú judikatúru). Ak spotrebiteľ

vyvolá individuálny súdny spor o posúdenie zmluvnej podmienky, či nie je neprijateľná,

súd ex offo zohľadňuje všetky okolnosti prípadu, aby sa dopracoval k finálnemu záveru,

a to nielen z dôvodu individuálnej ochrany spotrebiteľa, ale v záujme dôležitého

spoločenského cieľa. Spotrebiteľ má právo, aby jeho právne postavenie nebolo

spochybňované existenciou neprijateľnej zmluvnej podmienky a v tomto slova zmysle nie je

rozhodujúce, či dochádza aj k uplatneniu práv na plnenie vyplývajúcich z takejto

neprijateľnej podmienky (posudzuje sa, či zmluvná podmienka je z objektívneho hľadiska

spôsobilá negatívne zasiahnuť do práv spotrebiteľa), ako ani to, kedy sa spotrebiteľ domáha

určenia zmluvnej podmienky za neprijateľnú, t. j. či tak činí počas plnenia záväzkov

zo zmluvy alebo až následne. Danosť právneho záujmu na zabezpečení právnej istoty,

ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami nie je časovo limitovaná

a takýto stav trvá, až kým dodávateľ neukončí používanie neprijateľnej zmluvnej

podmienky (C-618/10, bod 52). Existujú dva dominantné spôsoby, ktorými môžu

spotrebitelia docieliť ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Ten prvý je

založený na žalobe osobitného subjektu proti dodávateľovi so záväznosťou pre každého

(abstraktná kontrola podľa a ) a druhý spôsob

predpokladá individuálny spor spotrebiteľa. Obidva postupy sledujú rovnaký cieľ zbaviť

spotrebiteľov účinkov neprijateľných zmluvných podmienok. V prípade individuálneho

sporu na rozdiel od abstraktnej kontroly sa zmluva v prípade pochybnosti o jej obsahu

vykladá v prospech spotrebiteľa ( ). Rozsudok o určení

konkrétnej zmluvnej podmienky za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti v individuálnej

veci predstavuje pre naplnenie právnej istoty spotrebiteľa štandardný prostriedok ochrany.

Bez toho, aby boli dotknuté práva z premlčania, takýto rozsudok predstavuje popri právnej

istote o povahe zmluvnej podmienky aj základ pre prípadné ďalšie práva spotrebiteľa ( napr.

právo na reštitučné plnenie, právo na satisfakciu, právo na postúpenie pohľadávky

vzniknutej plnením na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky) a má aj celospoločenský

význam, pretože pre dodávateľa vzniká povinnosť ukončiť používanie judikovanej

neprijateľnej podmienky ( ).

27. Aj keď vyslovený právny názor v článku predsedu senátu krajského súdu (bod 1)

spochybňuje závery daného rozhodnutia najvyššieho súdu, ústavný súd k tomu

poznamenáva, že nie je jeho úlohou zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov

a suplovať právomoc, ktorá je podľa o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)

zverená najvyššiemu súdu (porov. uznesenia ústavného súdu sp. zn.

z 20. 9. 2017; sp. zn. z 28. 9. 2016; sp. zn. z 4. 2. 2016;

sp. zn. z 25. 11. 2015).

28. Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd

štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého

vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , alebo napr.

, ), ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Úlohou ústavného

súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach ústavne aplikovateľným

spôsobom aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky

arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd. Ústavný súd

nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno

pokladať za udržateľné, a to i v prípade, ak by k nim mal čiastkové výhrady. To v danom

kontexte znamená, že ani prípadná vecná nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je

sama osebe významná, lebo konanie o ústavnej sťažnosti nie je pokračovaním konania

v ďalšej inštancii mimo rámca všeobecného súdu.

29. Na základe uvedeného je potrebné ústavnú sťažnosť považovať za zjavne

neopodstatnenú, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde odmietol, keďže niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

30. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2020

Mojmír Mamojka

predseda senátu