Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 563/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra

2017 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T a M trans spedition, s. r. o.,

Šarovce 545, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária Kašuba

spol. s r. o., Horná 41, Banská Bystrica, pre namietané porušenie jej základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 24. apríla 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T a M trans spedition, s. r. o., o d m i e t a

pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 14. augusta

2017 faxom a 22. augusta 2017 poštou sa obchodná spoločnosť T a M trans spedition,

s. r. o., Šarovce 545 (ďalej len „sťažovateľka“), domáhala vydania nálezu, ktorým

by ústavný súd vyslovil porušenie jej v záhlaví označených základných práv a slobôd

uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 24. apríla 2017 a ktorým by napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu

na ďalšie konanie.

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že správnou žalobou

z 29. novembra 2016 sa sťažovateľka domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia

Slovenskej inšpekcie životného prostredia, ústredia – útvaru inšpekcie ochrany ovzdušia

so sídlom v Bratislave č. 23 -29103/Ver z 21. septembra 2016, ktorým

potvrdila rozhodnutie Slovenskej inšpekcie životného prostredia, Inšpektorátu životného

prostredia Žilina, č. 23952009916/3583-17777/Gal z 8. júna 2016 o uložení pokuty podľa

o ovzduší v znení neskorších predpisov

v sume 1 000 € v súvislosti s porušením povinnosti vyplývajúcej z § 14 ods. 3 citovaného

zákona. Napadnutým uznesením krajský súd (prostredníctvom senátu) podľa § 14

v spojení s o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

zastavil konanie o správnej žalobe z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku v sume 70 €

v 10-dňovej lehote určenej vo výzve krajského súdu z 20. decembra 2016, ktorú právny

zástupca sťažovateľky prevzal 16. januára 2017. Uvedené rozhodnutie krajského súdu

prevzal právny zástupca sťažovateľky 12. júna 2017 a ešte v ten istý deň poštovým

poukazom zaplatil súdny poplatok za správnu žalobu, o ktorej skutočnosti listom z 27. júna

2017 informoval aj krajský súd a v ktorom ho súčasne požiadal o zrušenie napadnutého

uznesenia odvolávajúc sa na znenie (účinné

do 30. júna 2016, pozn.), podľa ktorého prvoinštančný súd zruší uznesenie o zastavení

konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, ak poplatník zaplatí súdny poplatok do konca

lehoty na podanie odvolania.

3. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že na jej žiadosť o zrušenie napadnutého

uznesenia krajský súd dosiaľ nereagoval, a keďže v zmysle poučenia proti tomuto uzneseniu

nie je prípustný opravný prostriedok, je presvedčená, že ním došlo k porušeniu jej v záhlaví

označených základných práv a slobôd, „nakoľko v dôsledku takéhoto postupu a rozhodnutia

krajského súdu nemožno vecne prejednať... žalobu“. Na podporu svojich argumentov

k sťažnosti pripojila uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 24. mája 2017, ktorým v obsahovo identickej veci sťažovateľky (prostredníctvom senátu)

rozhodol tak, že svoje prechádzajúce uznesenie sp. zn. z 13. januára 2017

o zastavení konania o správnej žalobe pre nezaplatenie súdneho poplatku zrušil na základe

, keďže považoval za preukázané, že „následne

žalobca dňa 21. 02. 2017 zaplatil súdny poplatok za podanú žalobu vo výške 70,- Eur

na účet súdu“.

4. Predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv a slobôd

v konaní o sťažnosti podľa je splnenie všeobecných a osobitných

náležitostí vyplývajúcich z § 20 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“), ako aj ďalších procesných podmienok vyplývajúcich z § 53 zákona o ústavnom

súde, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní návrhu na neverejnom

zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa ( ). Návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky

upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť ( ).

5. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťou

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). V tejto súvislosti ústavný súd predstavuje ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ). Zásada subsidiarity totiž

okrem iného reflektuje princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

6. Ústavný súd konštatuje, že námietku sťažovateľky týkajúcu sa skutočnosti,

že krajský súd na jej žiadosť o zrušenie napadnutého uznesenia z 27. júna 2017 dosiaľ

nereagoval (bod 3), nepovažuje za taký dôkaz v zmysle § 20 ods. 1 zákona o ústavnom

súde, ktorý by vzhľadom na uplynutie krátkej doby od doručenia tejto žiadosti krajskému

súdu bez akýchkoľvek pochybností vylúčil možnosť prieskumu napadnutého uznesenia

krajského súdu v rámci správneho súdnictva.

7. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka mu sťažnosť

predložila v čase, keď bol novelizovaný zákonom

č. , ktorým sa mení a dopĺňa o sudcoch a prísediacich

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia

a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov (ďalej len „novela zákona

o súdnych poplatkoch“), pričom v zmysle jeho prvej vety prvoinštančný súd zruší uznesenie

o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, ak bol súdny poplatok zaplatený

v lehote určenej súdom podľa odseku 1 alebo ak sú na to dôvody podľa odseku 2.

Z pritom vyplýva, že pre nezaplatenie poplatku

súd podľa § 9 konanie nezastaví, ak

a) už začal konať vo veci samej,

b) došlo k rozšíreniu žaloby, rozšíreniu návrhu, k podaniu vzájomnej žaloby alebo

vzájomného návrhu v tej istej veci po tom, ako začal konať vo veci samej,

c) žiada zaplatenie poplatku vo výške odporujúcej úprave podľa tohto zákona,

d) vznikla poplatková povinnosť poplatníkovi podaním návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia,

e) do uplynutia lehoty na zaplatenie súdneho poplatku bol podaný návrh na priznanie

oslobodenia od súdnych poplatkov, ktorému súd vyhovel; ak súd návrhu vyhovie len sčasti,

vyzve poplatníka na zaplatenie súdneho poplatku v takom rozsahu, ktorého sa oslobodenie

netýka.

8. Novela tak reagovala na problém súvisiaci

so znením § 10 ods. 3 a 6 zákona o súdnych poplatkov, ktorý rátal s možnosťou zaplatenia

súdneho poplatku do konca lehoty na podanie odvolania a nastal po nadobudnutí účinnosti

(1. júla 2016, ďalej len „SSP“), keďže v správnom

súdnom konaní vylučoval použitie ustanovení o opravných prostriedkov podľa Civilného

sporového poriadku vrátane odvolania. Do účinnosti novely

(30. júna 2017) tak bolo najschodnejším riešením, aby uznesenie o zastavení konania

vydával vyšší súdny úradník v zmysle

o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov. Ak takéto uznesenie vyšší súdny

úradník vydal, bola proti nemu prípustná sťažnosť v zmysle a nasl. .

9. Ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných

súdov a suplovať právomoc, ktorá je podľa o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o súdoch“) zverená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“),

ktorý už napr. v rozsudku sp. zn. z 1. októbra 2013 vyslovil, že je tým

orgánom verejnej moci, ktorý „ex lege sleduje a vyhodnocuje právoplatné rozhodnutia

súdov v občianskom súdnom konaní a na ich základe, v záujme jednotného rozhodovania

súdov, zaujíma stanoviská k ich rozhodovacej činnosti vo veciach určitého druhu alebo

charakteru, a tak predurčuje ich následný postup aj v iných obdobných veciach“, pričom

„ak bol k určitej právnej otázke vyslovený právny názor v stanovisku najvyššieho súdu,

sú všetky súdy všeobecných súdov, vrátane samotného najvyššieho súdu, povinné

pri svojom rozhodovaní z neho vychádzať, lebo stanovisko je pre ne záväzné“.

10. Zákonnou podmienkou využitia právomoci jednotlivých kolégií najvyššieho súdu

podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona o súdoch je zistenie, že došlo k výkladovým

rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov toho istého kolégia. Cez túto

podmienku zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu prirodzene napĺňa stabilne

judikovanú požiadavku ústavného súdu, podľa ktorej k imanentným znakom právneho štátu

patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. ), ktorého súčasťou je tiež

požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých

podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. , a ).

11. Netreba však opomínať, že vývoj právnych názorov všeobecných súdov v právne

obdobných prípadoch nemožno automaticky stotožňovať s porušením základného práva

na súdnu ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená

na racionálnej právnej argumentácii. Je pritom vecou (a najmä povinnosťou) vo veci

konajúcich všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou

svojich rozhodnutí ( , m. m. ).

12. Rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach

je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému, resp. každého súdneho systému,

ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva (rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva vo veci Beian v. Rumunsko zo 6. 12. 2007).

13. Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky, ktorou

namietala porušenie svojich v záhlaví označených základných práv a slobôd napadnutým

uznesením krajského súdu, odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2017