Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10CoCsp/23/2025

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Mochnáčovej a sudcov JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu, v spore žalobkyne: A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom D. E. XX, zastúpená: JUDr. Peter Jendreják, advokát, Svätoplukova 30, Bratislava, proti žalovanému: UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s., pobočka zahraničnej banky, so sídlom Šancová 1/A, Bratislava, IČO: 47 251 336, zastúpený spoločnosťou act legal, s.r.o., so sídlom Twin City Tower, Mlynské nivy 10, Bratislava, o zaplatenie 7.180,- EUR s príslušenstvom a o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, na základe odvolania žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. -149 zo dňa 1.4.2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu (výrok I.) a žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom o výške tejto náhrady rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením (výrok II.).

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa mala u žalovaného vedený bankový účet, ku ktorému bola vydaná debetná platobná karta. Nebolo sporné, že dňa 22.2.2024 boli z tohto účtu zrealizované debetné transakcie v prospech účtu inej osoby vedené v banke Revolut. Celková suma jednotlivých transakcií dosiahla 5.990,- EUR. Bolo sporné, či pokyn na tieto platby dala žalobkyňa alebo iná osoba, teda či došlo k zneužitiu platobného prostriedku inou osobou. Dňa 23.2.2024 žalobkyňa reklamovala uvedené platby; žalovaný reklamáciu odmietol ako neopodstatnenú. 3. Okresný súd následne v odôvodnení citoval niektoré ustanovenia Reklamačného poriadku žalovaného, ako aj Všeobecných obchodných podmienok pre vykonávanie bankových obchodov žalovaného a tiež ustanovenia o platobných službách (ďalej len „“). Z rozhodnutia vyplýva, že predložené listinné dôkazy neboli objektívne spôsobilé preukázať, že práve žalobkyňa osobne autorizovala sporné platby. Podľa názoru okresného súdu žalovaný neuniesol dôkazné bremeno podľa prvej vety (minimálne v časti autentifikácie predmetných platobných operácií, teda objektívneho overenia totožnosti osoby, ktorá ich realizovala), z čoho vyvodil, že platobné operácie neboli autorizované žalobkyňou. Z uvedeného dôvodu nebolo podľa názoru okresného súdu hospodárne, aby podrobne analyzoval predložené listinné dôkazy technického charakteru (výstupy z informačného systému žalovaného). 4. Vzhľadom na to, že predmetné platby sa majú považovať za neautorizované, bolo potrebné na danú situáciu aplikovať režim a , a to v spojení s tohto predpisu. Keďže to bola žalobkyňa, ktorá sa v spore domáhala náhrady finančných strát utrpených pri sporných platobných operáciách ( ), zaťažovalo ju bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno, že nezavinila vôbec, resp. iba vo forme inej nedbanlivosti ako hrubej nedbanlivosti ( ) porušenie svojej povinnosti podľa (vykonať všetky primerané úkony na zabezpečenie personalizovaných

bezpečnostných prvkov platobného prostriedku), ktoré okolnosti by ju potom zbavovali povinnosti znášať tieto finančné straty. Dôkazné bremeno a bremeno tvrdenia totiž znáša žalovaný len v tých prípadoch, keď to výslovne určuje nejaké zákonné ustanovenie, akým je napríklad veta prvá a akým nie je ustanovenie . 5. Dôkazné bremeno nezaťažuje žalobkyňu ani vtedy, ak má postavenie spotrebiteľky v spotrebiteľských sporoch. Uvedené však platí len vo vzťahu k takým skutkovým okolnostiam, ktoré sa týkajú obsahu spotrebiteľskej zmluvy, resp. okolností a podmienok, za ktorých bola uzatvorená spotrebiteľská zmluva „a jej prílohy“, nie však aj všetkých ostatných skutkových okolností, ktoré sa týkali až následného obdobia realizácie práv a povinností zo spotrebiteľskej zmluvy, vrátane okolností dodržiavania zásad kybernetickej bezpečnosti v rámci elektronického bankovníctva. Žalobkyňa v tomto smere podľa názoru okresného súdu nielenže neuniesla dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia, keďže neuviedla, ako konkrétne v tomto prípade došlo k zneužitiu jej pridelených bezpečnostných prvkov treťou osobou (uviedla množstvo alternatív v rovine dohadov, počnúc vírusom v jej zariadení cez hackerský útok či už voči nej alebo voči banke, podvodné konanie zamestnanca žalovaného a pod.). 6. K argumentácií žalobkyne o nedostatočnej autentifikácii [smerujúcej k aplikácii ] okresný súd uviedol, že v zmysle definície silnej autentifikácie podľa treba vlastníctvo mobilu žalobkyne s nainštalovanou aplikáciou banky a znalosť PIN kódu považovať za postačujúce. Ak žalobkyňa namietala, že tieto dva prvky sú od seba závislé, pretože sú spojené tým istým mobilným telefónom, zrejme sledujúc argumentáciu, že webový prehliadač má tendenciu ukladania použitých údajov (teda aj PIN kódu), k tomuto okresný súd uviedol, že ide o funkcionalitu, ktorá sa dá vypnúť a dajú sa takisto odstrániť dovtedy uložené údaje v rámci prehliadačov. 7. Napokon okresný súd nesúhlasil s ďalšími argumentmi žalobkyne, konkrétne s tvrdením o nižšej bezpečnosti tzv. push notifikácií, resp. o rastúcom trende podvodov v súvislosti s elektronickými platbami. K tvrdenému porušeniu povinnosti banky v zmysle „zákona o ochrane pred praním špinavých peňazí a ochrane pred terorizmom“ okresný súd uviedol, že tieto boli nekonkrétne. Za nekonkrétne považoval aj tvrdenia žalobkyne o porušení ustanovení o bankách zo strany žalovaného. 8. K otázke tzv. informačného deficitu a návrhu žalobkyne na predloženie listín, ktorými nemohla disponovať, okresný súd uviedol, že podkladom pre realizáciu takejto požiadavky nemôže byť dohad alebo názor jednej strany, že napríklad v listinách, ktoré má protistrana, budú potrebné informácie. Pokiaľ žalobkyňa odkazovala na a potrebu vykonania dôkazov ex offo, okresný súd uviedol, že konkrétne dôkazy možno vykonať len vo vzťahu k ustanoveniam spotrebiteľskej zmluvy, resp. k iným zmluvným dokumentom súvisiacim so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa názoru okresného súdu povinnosť ex offo vykonávať dôkazy, ktoré nemajú nič spoločné s neprijateľnými zmluvnými podmienkami spotrebiteľskej zmluvy, nie je prípustné. 9. Okresný súd na základe uvedeného zamietol žalobu na zaplatenie sumy zodpovedajúcej transakciám, ktoré žalobkyňa napadla žalobou. Zároveň považoval za nedôvodnú žalobu aj v tej časti, v ktorej sa žalobkyňa domáhala určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok. Konštatoval, že tieto nemajú žiaden konkrétny súvis s okolnosťami, za ktorých žalobkyňa uplatnila nárok v danej veci. Išlo by tak prakticky o abstraktnú kontrolu neprijateľnosti zmluvných podmienok, na ktorú nie je okresný súd kauzálne príslušný. Na podporu svojho názoru odkázal na vývoj právnej vedy vyjadrenej v komentároch k . Keďže žalobe vo veci samej nevyhovel, nemohol vyhovieť ani požiadavke žalobkyne na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle princípu úspechu vo veci podľa . 10. Proti rozsudku okresného súdu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá sa domáhala zmeny napadnutého rozhodnutia tak, že bude žalobnému návrhu v plnom rozsahu vyhovené a priznaná jej náhrada trov konania, alternatívne, že bude rozsudok okresného súdu zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 11. Ak okresný súd dospel k záveru o neunesení dôkazného bremena zaťažujúceho podľa žalovaného, mal podľa názoru žalobkyne aplikovať uvedeného predpisu a žalobe, pokiaľ ide o neautorizované platby, vyhovieť. V prípade neautorizovanej platby by mohlo byť dôvodom nevyhovenia žalobe preukázanie, že žalobkyňa konala nedbanlivo, hrubo nedbanlivo alebo podvodne. Uvedené mal preukázať žalovaný. Žalobkyňa považovala za arbitrárne a svojvoľné, ak okresný súd preniesol dôkazné bremeno na ňu, pokiaľ ide o „liberačné“ dôvody, ktoré sú v prospech žalovaného ( a ). Žalobkyňa si splnila svoju povinnosť tvrdenia, keď vo svojich podaniach uviedla, že nekonala podvodne, nedbanlivo ani hrubo nedbanlivo a že k jej mobilu nemala prístup iná osoba. Žalobkyňa nevie dokázať niečo, čo neexistuje (negatívnu skutočnosť). Ak nárok z titulu neautorizovanej transakcie vyplýva z ods.

1 , mal by žalovaný, nie žalobkyňa preukázať, že tu sú skutočnosti v podobe nedbanlivosti, hrubej nedbanlivosti alebo podvodného konania na strane žalobkyne (vrátane preukázania prípadnej nedbanlivosti žalobkyne vo vzťahu k primeraným úkonom na zabezpečenie ochrany personalizovaných bezpečnostných prvkov platobného prostriedku). V konaní sa však toto nepreukázalo a ani to nevyplynulo z trestného konania. Na podporu svojho názoru odkázala na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 29.10.2021. 12. Okresný súd prijal záver, že žalobkyňa neuniesla bremeno tvrdenia, keďže ani len neuviedla, ako konkrétne došlo k zneužitiu jej pridelených bezpečnostných prvkov treťou osobou – k uvedenému žalobkyňa zdôraznila, že toto nie je obsiahnuté v hypotéze normy podľa . Navyše žalobkyňa uvedené ani nedokáže objasniť, pretože táto skutočnosť je mimo jej dosah. Odkázala na obsah žaloby, kde argumentovala, že ani v rámci právnej pomoci cez Interpol sa nepodarilo páchateľa trestnej činnosti vypátrať. Pokiaľ ide o navrhovaný výsluch žalobkyne k používaniu bezpečnostných prvkov, tento okresný súd odmietol vykonať, čo odvolateľka považovala za nesprávny postup pri zisťovaní skutkového stavu. 13. Ak mal okresný súd za to, že dôkazná povinnosť, pokiaľ ide o a , zaťažuje žalobkyňu (s čím sa táto nestotožňuje), okresný súd mal aplikovať ustanovenie , prípadne aj . Z uvedených ustanovení vyplýva, že žalobkyňa nemala znášať finančné straty, ak stratu, odcudzenie alebo zneužitie platobného prostriedku platiteľ, t. j. žalobkyňa nemohla zistiť pred platobnou operáciou. Rovnako podľa jej názoru nemala znášať finančné straty, ak poskytovateľ platobných služieb, t. j. žalovaný nevyžaduje silnú autentifikáciu. Žalobkyňa zdôraznila, že s ohľadom na konkrétny prípad jednotlivé autentifikačné prvky neboli navzájom nezávislé. V danom prípade sa totiž vyžadoval PIN v rámci mobilnej aplikácie a údaje platobnej karty uložené a dostupné v rámci mobilnej aplikácie. Už notifikáciu súvisiacu s platbou je možné potvrdiť, ako aj údaje z platobnej karty je možné získať po zadaní toho istého PIN kódu v mobilnej aplikácii. Tu však žalobkyňa zdôraznila, že zaoberanie sa silnou autentifikáciou je nadbytočné, ak už okresný súd konštatoval, že platby neboli riadne autorizované, a teda platba by mala byť vrátená žalobkyni podľa . Ustanoveniami má zmysel sa zaoberať, iba ak okresný súd dospeje k záveru, že žalobkyňa má znášať straty v zmysle a . 14. Závery vyjadrené v rozsudku okresného súdu v odseku 41 považovala žalobkyňa za nepreskúmateľné. Na jednej strane tu totiž okresný súd uvádza mobil a mobilnú aplikáciu ako dva nezávislé prvky (pričom však bola použitá v skutočnosti platobná karta) a v poslednej vete spomína webový prehliadač, ktorý si má údajne pamäť PIN kód. Dokazovaním nebolo zistené, že bol použitý aj webový prehliadač v rámci autorizácie platby, ani žalobkyňa neuvádzala, že si webový prehliadač mal pamätať PIN kód. Na druhej strane vyjadrenia žalovaného k autorizácii platieb boli „tak zmätočné, že to mohlo vyvolať zmätok“.

15. Pokiaľ okresný súd neuložil žalovanému, aby predložil žalobkyňou navrhnuté dôkazy, v tomto smere odvolateľka poukázala na svoje postavenie slabšej strany – spotrebiteľky. Žalobkyňa nedisponuje dôkazmi, keďže tieto predstavujú informácie, resp. dokumenty, ktorými disponuje iba žalovaný – obchodník. Okresný súd nevyhodnotil neochotu žalovaného predložiť žalobkyňou navrhnuté dôkazy (najmä podklady o tom, ako žalovaný dodržiaval a vyhodnocoval transakčný monitoring, pokiaľ ide o žalobkyňu), na ťarchu žalovaného. V tomto videla žalobkyňa porušenie jej práva na spravodlivý proces. 16. Ďalej odvolateľka nesúhlasila s argumentáciou okresného súdu, že môže vykonať dôkazy aj bez návrhu len v prípade, ak posudzuje neprijateľnosť zmluvných podmienok. Okresný súd nesprávne vykladal ustanovenie , keďže podľa jeho obsahu ide o dôkazy nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (nie iba pre určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok). Žalobkyňa mala za to, že okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam aj pokiaľ ide o ustanovenia a a zákona o bankách. Žalobkyňa poukázala na neobvyklosť sporných platobných operácií. V žalobe argumentovala povinnosťou odbornej starostlivosti banky v oblasti transakčného monitoringu a navrhla, aby žalovaný predložil dôkazy. Žalobkyňa mala za to, že dôkazné bremeno ohľadom odbornej starostlivosti zaťažovalo v tomto smere žalovaného o to viac, že žalobkyňa spochybnila odbornú starostlivosť žalovaného. 17. Pokiaľ ide o šesť žalobkyňou namietaných neprijateľných podmienok, ktorými sa okresný súd nezaoberal z dôvodu, že by išlo o neprípustnú abstraktnú kontrolu zmluvných podmienok, s týmto žalobkyňa nesúhlasila. Na odôvodnenie svojho názoru o oprávnenosti žalobnej požiadavky v tejto časti odkázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 28.3.2019. Pokiaľ mal okresný súd za to, že prieskumu podliehajú iba zmluvné podmienky súvisiace s prejednávanou

vecou, potom nevysvetlil, prečo sa nezaoberal neprijateľnosťou zmluvných podmienok uvedených v bode 4, 5, 6, 7, 8 petitu žaloby, ktoré s vecou súvisia. Napokon odvolateľka poukázala na možnosť priznania primeraného finančného zadosťučinenia už v rámci prebiehajúceho súdneho konania, k čomu odkázala tiež na judikatúru Najvyššieho súdu SR. Zdôraznila, že rozsudok okresného súdu je arbitrárny a nepreskúmateľný.

18. V doplnení odvolania doručenom v rámci odvolacej lehoty žalobkyňa poukázala na odsek 35. rozsudku, z ktorého vyplýva, že aj keby žalovaný uniesol dôkazné bremeno, že žalobkyňa autorizovala sporné platby, nebolo by to objektívne spôsobilé preukázať, že to bola práve žalobkyňa, kto autorizoval tieto platby. Žalobkyňa mala za to, že okresný súd nemal skúmať objektívnu povahu skutkového deja, keďže je založený na prejednacom princípe. Mala za to, že z toho aj pramení nesprávna interpretácia zo strany okresného súdu. Žalobkyňa vyslovila názor, že okresný súd pomocou jednotlivých dôkazných prostriedkov rekonštruuje dej, a preto celková činnosť poznania sudcu z hľadiska skutkového stavu má len pravdepodobnú povahu. Z hľadiska sociálnej koncepcie civilného procesu okresný súd nerozhoduje o tom, ktoré skutočnosti sú pravdivé a ktoré nie, ale ktoré za pravdivé možno považovať a ktoré nie.

19. Ďalej žalobkyňa doplnila k otázke „liberačných“ dôvodov, že ak tieto svedčia v prospech žalovaného, potom dôkazné bremeno zaťažuje žalovaného. Zdôraznila s odkazom na judikatúru Najvyššieho súdu SR, že dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. 20. Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol podaný opravný prostriedok odmietnuť, alternatívne napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Podľa jeho názoru v odvolaní žalobkyne absentuje riadne uvedenie odvolacích dôvodov. Z obsahu odvolania totiž nevyplýva, čím mali byť tieto údajné odvolacie dôvody naplnené. V žiadnej časti odvolania sa žalobkyňa ani len nepokúsila označiť, prípadne vysvetliť, ktoré z námietok formulovaných voči rozsudku majú napĺňať konkrétny odvolací dôvod uvedený v ustanoveniach , , , , a . Podľa názoru žalovaného si žalobkyňa nesplnila základnú povinnosť tvrdenia podľa článku 8 , keďže povinnosť uviesť v odvolaní dôvody, kvôli ktorým považuje odvolateľ napádané rozhodnutie za nesprávne, možno chápať ako modifikáciu tejto povinnosti tvrdenia pre odvolacie konanie. Ak by odvolací súd napriek uvedenému, podané odvolanie neodmietol, porušil by zásadu rovnosti strán sporu. 21. Ak by sa odvolací súd zaoberal vecnou podstatou podaného opravného prostriedku, žalovaný navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Okresný súd sa vysporiadal so všetkými námietkami, ktorými žalobkyňa spochybňovala správnosť skutkových a právnych zistení okresného súdu. Zároveň správne ustálil, že žalobkyňa ako subjekt domáhajúci sa náhrady finančných strát, bola povinná uniesť bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno, že nezavinila vôbec, resp. iba vo forme inej ako hrubej nedbanlivosti porušenie svojej povinnosti vykonať všetky primerané úkony na zabezpečenie personalizovaných bezpečnostných prvkov platobného prostriedku. Žalobkyňa v tomto smere neuviedla, ako konkrétne došlo k zneužitiu jej pridelených bezpečnostných personalizovaných prvkov treťou osobou. Skutkové tvrdenia žalobkyne o viacerých alternatívach boli chaotické a zmätočné. Pokiaľ odvolateľka odkazovala na ustanovenie a , ako aj na , k tomu žalovaný upozornil, že žalobkyňa neuniesla bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno na preukázanie, že nekonala hrubo nedbanlivostne, úmyselne, resp. podvodne. Z tohto dôvodu nie je možné na spomínané ustanovenia prihliadať. 22. Okresný súd sa rovnako náležite v napadnutom rozsudku vysporiadal s argumentáciou žalobkyne o limitoch bánk pri potvrdzovaní platieb cez mobil prostredníctvom push notifikácie. Vyslovil súhlas so závermi okresného súdu, že požiadavka na určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok nemá súvis s predmetom sporu. Podľa jeho názoru žiadna zo žalobkyňou namietaných zmluvných podmienok nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach sporových strán v neprospech žalobkyne, a teda z povahy veci nejde o neprijateľné zmluvné podmienky. 23. Odvolanie žalobkyne nie je možné považovať za dôvodné ani v časti, v ktorej je namietaný nesprávny postup pri dokazovaní. Okresný súd správne zamietol vykonanie dôkazov z dôvodu, že podkladom pre odstránenie informačného deficitu nemôže byť len dohad alebo názor jednej strany. Náležite sa vysporiadal aj so spotrebiteľskou povahou sporu, keď uviedol, že vykonanie dôkazov, ktoré sa netýkajú obsahu spotrebiteľskej zmluvy, resp. okolností a podmienok, za ktorých bola uzatvorená, nezakladá povinnosť súdu ich vykonať.

24. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že odvolacie dôvody boli vymedzené v časti B opravného prostriedku a následne bližšie vysvetlené v časti C. Podľa jej názoru odvolacie dôvody nemožno posudzovať izolovane – odvolanie je koncipované ako celok a z jeho jednotlivých častí vyplýva, že sú navzájom previazané. 25. Zdôraznila, že rozsudok má síce 22 strán, avšak samotné úvahy okresného súdu začínajú na strane 19. Pokiaľ žalovaný uvádza, že žalobkyňa mala vysvetliť, ako došlo k zneužitiu jej pridelených bezpečnostných prvkov treťou osobou, k tomu uviedla, že právo by malo zodpovedať praktickému životu. Je to ako vyžadovať od niekoho, komu bolo ukradnuté auto, aby uviedol, či sa tak stalo rozbitím okna, použitím špeciálneho kľúča, použitím špeciálnej elektroniky, navijakom alebo inak. 26. Zopakovala, že bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno na preukázanie, že mala konať hrubo nedbanlivo alebo podvodne, zaťažuje žalovaného. Žalovaný už v čase uzatvárania zmluvy o bežnom účte s klientom môže a má predvídať, že v budúcnosti mu môže byť predložený falošný príkaz na úhradu z tohto účtu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. Obdo V 59/2001). Ak sa príkaz predkladá v papierovej podobe, banka následne preukazuje, aký konkrétny príkaz na úhradu, kedy a kým bol predložený/podpísaný a že prípadne klient konal hrubo nedbanlivo alebo podvodne. Toto by sa malo podľa názoru žalovaného aplikovať aj v elektronickom prostredí. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného ohľadom rozsahu možností súdu vykonávať dokazovanie ex offo, k tomu žalobkyňa uviedla, že sa tu nemožno odvolávať na právo EÚ, pokiaľ si Slovenská republika stanovila vo svojej procesnej úprave širšie medze vykonávania dokazovania ( ). Navyše právo EÚ nevyžaduje od členských štátov, aby zúžili oprávnenie súdov v oblasti ochrany spotrebiteľa. 27. Krajský súd, ako súd odvolací ( ), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z a bez nariadenia pojednávania podľa a contrario toto rozhodnutie v zmysle a zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 28. Primárne považoval odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že podaný opravný prostriedok obsahuje všetky požadované náležitosti – najmä vymedzenie odvolacích dôvodov, ktoré odvolateľ nemusí právne kvalifikovať s odkazom na , ako to nesprávne uvádzal žalovaný. Napokon štruktúra podaného odvolania nasvedčuje tomu, že žalobkyňa vymedzila výpočet odvolacích dôvodov označením konkrétnych zákonných ustanovení a následne formulovala svoju vlastnú skutkovú a právnu špecifikáciu týchto dôvodov. Tento spôsob koncipovania opravného prostriedku nijako nevybočuje z medzí toho, čo považuje procesná úprava za úplné a zrozumiteľné odvolanie. Opravný prostriedok tak bol na základe uvedeného spôsobilým podkladom na preskúmanie napadnutého rozsudku. 29. Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. 30. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí od toho, ako vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pokiaľ strana určitú skutočnosť tvrdí, táto sa považuje za preukázanú v dôsledku uplatnenia fikcie jej nespornosti (, ), alebo ju strana preukáže príslušným dôkazom ( a nasl. ). Pokiaľ strana ponúkne súdu tvrdenie a toto tvrdenie podporí vierohodným dôkazom, potom sa bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno presúva na protistranu, ktorú následne zaťažuje povinnosť tvrdiť a uviesť vlastné skutkové tvrdenie o spornej skutočnosti (pokiaľ je to možné), inak je popretie skutkových tvrdení neúčinné. Presúvanie dôkazného bremena fakticky znamená poskytnutie príležitosti protistrane ponúknuť iný obraz o tvrdenej skutkovej okolnosti, ktorá má relevanciu v spore. Z uvedených pravidiel vyplýva, že súd v sporovom konaní nie je súdom hľadajúcim materiálnu pravdu, ale súdom posudzujúcim kvalitu a rozsah tvrdení a dôkazov ponúknutých žalobcom či žalovaným ( a nasl., a nasl. ), pričom hodnotenie dôkazov je zverené voľnej úvahe súdu ( ). 31. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho ktorého subjektu treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Od nikoho totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.5.2010).

32. Zároveň platí, že z osobitných predpisov môže vyplývať iná definícia dôkazného bremena, ako to upravujú príslušné ustanovenia či vysvetľuje súdna prax (napr. ).

33. Okresný súd založil svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby na dvoch podstatných záveroch – na neunesení dôkazného bremena spočívajúceho na žalovanom, že sporné bankové operácie boli autorizované práve osobou žalobkyne a na neunesení dôkazného bremena zaťažujúceho žalobkyňu, že nekonala nedbanlivostne. 34. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva záver o povinnosti žalobkyne znášať dôkaznú povinnosť na preukázanie niečoho, čo sa nestalo – že nekonala nedbanlivostne. Ide vlastne o zaťaženie žalobkyne preukázať negatívnu skutočnosť, a teda aj popretie elementárnych princípov dokazovania. V tomto smere sú náležité argumenty odvolateľky, že nevie dokázať niečo, čo neexistuje. K tomu odvolací súd dopĺňa, že takéto dokazovanie je vlastne objektívne nemožné; nie je jasné, ako vlastne by mala žalobkyňa preukazovať, že sa nedopustila istých pochybení, zanedbania svojich povinností a aký by mal byť rozsah takého dokazovania. Nesprávny je aj ten záver okresného súdu, ktorý vytýkal žalobkyni, že neuviedla, ako konkrétne došlo k zneužitiu jej pridelených bezpečnostných prvkov. Ak by totiž naozaj došlo k protiprávnemu konaniu zo strany tretej osoby, potom je otázne, ako má žalobkyňa dokazovať priebeh takého konania, o ktorom by nemohla mať žiadne informácie. 35. Okrem uvedeného treba zdôrazniť, že dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje vždy tú stranu sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o ten subjekt, ktorý tiež existenciu takýchto skutočností tvrdí (rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 11.4.2017). Zistenie, že žalobkyňa konala nedbanlivostne, predstavuje skutočnosť svedčiacu v prospech žalovaného, preto len jeho má zaťažovať príslušná procesná povinnosť. 36. Aj keď záver o nevykonaní autorizácie sporných platieb nebol predmetom odvolania, odvolací súd s ohľadom na skutočnosť zrušenia napadnutého rozsudku považoval za potrebné reagovať aj na názor okresného súdu vyslovený k danej otázke. V rozhodnutí konštatoval, že platby mali byť autorizované „osobne“ žalobkyňou, čo mal preukázať žalovaný ( ). Zároveň okresný súd uzavrel, že následne sa nemusel zaoberať listinnými dôkazmi technického charakteru a vysporiadať sa s argumentáciou sporových strán v tomto smere. K uvedenému treba zdôrazniť, že žalovaný znášal dôkazné bremeno na preukázanie autorizácie platieb, s čím súvisela aj jeho reakcia v podobe produkovania skutkových tvrdení vo vyjadrení k žalobe i dôkazov tvoriacich prílohu tohto podania. Krajskému súdu nebolo jasné, na základe čoho vyvodil okresný súd záver o tom, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno v danej otázke, ak sa označenými tvrdeniami a dôkazmi nezaberal. Javí sa, že pravdepodobne vzal do úvahy len tvrdenia žalobkyne, že platby neautorizovala. Ak mal okresný súd za to, že platby neboli autorizované tak, ako žalobkyňa tvrdí, mohol to posúdiť len v kontexte dôkazov predložených zo strany žalovaného. Inak sa jeho úvahy javia ako nenáležité. Zároveň odôvodnenie vyjadrené v odseku 35, že ochranné prvky mohli byť zneužité treťou osobou rôznymi spôsobmi sú za týchto okolností len špekuláciou. 37. Pri skúmaní autorizácie platieb je z pohľadu odvolacieho súdu dôležité zistiť „len“ to, či boli použite autentifikačné prvky pri vykonaní spornej platby a či ich banka riadne zaznamenala. Z napadnutého rozsudku nebolo celkom zrejmé, akým spôsobom by mala banka preukazovať vykonanie autentifikácie práve osobou žalobkyne, ak by ona sama poskytla platobný prostriedok napríklad členovi rodiny. Preto treba konštatovať, že v tomto smere pre unesenie dôkazného bremena zo strany žalovaného postačuje preukázanie len tých okolností, ktoré definuje ustanovenie . 38. Krajský súd nerozumel záverom vyjadreným v odseku 41 napadnutého rozsudku, kde je prezentovaná úvaha o možnom ukladaní PIN kódu webovým prehliadačom; išlo o ďalšiu špekuláciu, ktorá nemá podklad v tvrdeniach strán či dokazovaní.

39. Odvolací súd vo všeobecnosti súhlasí so závermi okresného súdu, že dokazovaním v civilnom spore nemožno pátrať po neznámych dôkazoch a že ani informačný deficit nemôže ospravedlniť dohady strany sporu o priebehu skutkového deja relevantného pre rozhodnutie. V konkrétnom prípade je ale spor vedený na základe žaloby spotrebiteľky, ktorá tvrdí, že na jej účte boli vykonané operácie, ktoré neautorizovala a o ktorých nemohla mať žiadne informácie. K objasneniu priebehu skutku navrhla v žalobe vyžiadať od žalovaného špecifické listiny. V tejto súvislosti požiadavku na predloženie zmluvy o vedení účtu vrátane súvisiacich dokumentov nemožno považovať za neodôvodnenú. Ako relevantné treba vyhodnotiť aj zisťovanie, či k analogickým incidentom došlo v prípade iných klientov žalovaného. Krajský súd z úradnej činnosti zistil, že obdobný prípad tu bol posudzovaný vo veci vedenej pod spisovou značkou . K ostatným žalobkyňou navrhnutým dôkazom treba uviesť, že tieto si

vyžadujú doplnenie skutkových tvrdení, aby bolo jasné, aký konkrétny dopad by mali požadované listiny na posudzovanú vec. 40. Zhrnúc uvedené považoval odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že s ohľadom na charakter právneho vzťahu sporových strán nemožno paušálne vylúčiť oprávnenie žalobkyne žiadať od žalovaného v súdnom spore predloženie takých listín, ktoré by mohli objasniť, aké boli okolnosti sporných prevodov finančných prostriedkov. V danej situácii má totiž žalobkyňa zásadne obmedzený priestor na produkovanie nutných dôkazov. Tento aspekt veci nemôže ostať v danom spore bez náležitého zohľadnenia. Za relevantný pre skúmanie sporných skutočností možno považovať aj navrhovaný výsluch žalobkyne. 41. Keďže sa okresný súd v spore zaoberal aj aplikáciou regulujúceho oprávnenie súdu vykonať v spotrebiteľskej veci dokazovanie ex offo, krajský súd stručne zareaguje na záver o tom, že dokazovanie podľa uvedeného ustanovenia sa má týkať len skúmania neprijateľnosti zmluvných podmienok. Takýto zužujúci výklad nezodpovedá zneniu zmieneného ustanovenia zákona; pre iniciatívu súdu je rozhodujúca jediná podmienka – že „je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci“. Preto ak v ďalšej fáze sporu vznikne potreba vykonať istý dôkaz, je povinnosťou okresného súdu pristúpiť k takému dokazovaniu z úradnej povinnosti. S ohľadom na charakter sporu nemožno vylúčiť ani prípadné znalecké dokazovanie, ak by to bolo nutné. 42. Pokiaľ ide o tú časť žaloby, ktorá sa týkala určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok, považoval odvolací súd závery okresného súdu o jej nedôvodnosti za nesprávne. 43. V tejto súvislosti poukazuje na , ktoré umožňuje súdu v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, aj bez návrhu vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná; v takom prípade súd uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou. Ak umožňuje súdu v rozsudku aj bez návrhu vysloviť neprijateľnosť určitej zmluvnej podmienky (ktorú je súd povinný skúmať ex offo, aj bez námietky spotrebiteľa), je nepochybné, že žaloba o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky je prípustným prostriedkom ochrany individuálnych práv spotrebiteľa (argumentum a maiori ad minus).

44. Uvedený záver možno vyvodiť aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , v ktorom sa uvádza: „Z hmotného práva okrem iného vyplýva všeobecná zásada, že spotrebiteľské zmluvy nesmú zásadne obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, t. j. neprijateľné podmienky ( účinného v čase uzavretia zmluvy). Z dikcie citovaného ustanovenia možno vyvodiť povinnosť dodávateľa, podľa ktorej nesmie v spotrebiteľských zmluvách používať neprijateľné podmienky, čomu korešponduje právo spotrebiteľa na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Ako procesný prostriedok ochrany tu slúži práve žaloba o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky.“ Závery vyslovené v uvedenom rozhodnutí najvyššieho súdu akceptoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. zo dňa 15.4.2020. 45. Samozrejme aj v prípade takejto žaloby platí povinnosť sporovej strany tvrdiť i dokazovať skutočnosti potrebné pre rozhodnutie; prieskum neprijateľnosti konkrétnej zmluvnej podmienky je tak viazaný na tvrdenia žalobkyne. Z uvedeného dôvodu nemožno vyžadovať od súdu, aby úplne bez procesnej aktivity strán vykonal posúdenie takto vzneseného žalobného nároku. Uvedené závery vyslovuje krajský súd aj s vedomím osobitných výhodnejších procesných regulácií platných pre spotrebiteľské spory. 46. Napokon k požiadavke na primerané finančné zadosťučinenie odvolací súd poukazuje na zvukovú nahrávku z pojednávania v danej veci, na ktorom konajúci sudca pri odôvodnení napadnutého rozsudku v plnej miere odkázal na svoje predbežné právne posúdenie. Toto posúdenie obsahovalo záver o tom, že primerané finančné zadosťučinenie možno priznať až po právoplatne skončenom spore. V písomnom vyhotovení rozsudku sa toto konštatovanie neobjavilo, čo predstavuje procesnú vadu znamenajúcu porušenie práva na spravodlivý proces, keďže stranám boli prezentované rozdielne dôvody, na ktorých je rozhodnutie založené. Každopádne odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia postupom podľa o ochrane spotrebiteľa možno podať priamo aj so žalobou týkajúcou sa porušenia práv spotrebiteľa; výsledok „hlavného“ sporu logicky determinuje aj záver súdu o priznaní takého zadosťučinenia. Prípadné zrušenie rozsudku vedie samozrejme k zrušeniu aj výroku o finančnom zadosťučinení ako závislého výroku. Prístup okresného súdu požadujúci právoplatné skončenie spotrebiteľského sporu nezodpovedá potrebám praktického života a vlastne nehospodárne obmedzuje žalobkyňu v uplatňovaní jej práv.

47. Krajský súd na základe uvedeného zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Po vrátení veci okresný súd vec opätovne rozhodne a vec posúdi v súlade s vyššie formulovanými právnymi závermi odvolacieho súdu. 48. Pre úplnosť krajský súd uvádza, že v záhlaví tohto uznesenia označil ako predmet sporu v časti finančných požiadaviek žalobkyne sumu 7.180,- EUR (nie 6.940,- EUR, ako uvádza okresný súd), keďže v spore je uplatnená aj čiastka 240,- EUR z titulu nákladov právneho zastupovania.

49. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu dovolanie nie je prípustné.