Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 100/2016
PDF · 133.25 KB
No categories available
II. ÚS 100/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom,
PhD., Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 16 Co 15/2013 zo 7. júla 2014 (Rvp 1623/2015), sp. zn. 4 Co 542/2013
z 24. júla 2014 (Rvp 1624/2015) a sp. zn. 19 Co 469/2013 z 30. júla 2014 (Rvp 1625/2015)
a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 1623/2015, Rvp 1624/2015 a Rvp 1625/2015 s p á j a na spoločné konanie,
ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1623/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
11. februára 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia
(ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcu
v právnych veciach vedených Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“), ktorých
predmetom je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle podmienok
vyplývajúcich zo zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 514/2003 Z. z.“), ktorá mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom okresného
súdu v exekučných konaniach, v ktorých sťažovateľka vystupovala ako oprávnená
a v ktorých je okresný súd zároveň tým orgánom súdnej moci, ktorý sťažovateľke ňou
požadovanú náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobil. Skutočnosti deklarované
sťažovateľkou v jej jednotlivých žalobných návrhoch doručených okresnému súdu
a vychádzajúce z jej nesúhlasu spočívajúceho predovšetkým v tom, že súd, ktorý škodu
spôsobil, by mal rozhodovať o jej náhrade, tieto vyhodnotil ako námietky zaujatosti podané
proti jednotlivým sudcom zaradeným na tento súd a v ďalšom postupe rozhodol o uložení
povinnosti sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok vo výške 66 € za vznesené námietky
zaujatosti podľa položky č. 17 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu
zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov. Podľa názoru sťažovateľky napadnuté
rozhodnutia krajského súdu sú založené na nesprávnom právnom posúdení jej návrhov
predostretých v podaných žalobách ako námietok zaujatosti, hoci tieto podania neboli
dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v zmysle dikcie
ustanovenia § 15a zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „OSP“).
V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu, napadnuté rozhodnutia krajského súdu zruší, veci vráti
krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj
úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov. V zmysle § 112 ods. 1 OSP
v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho
začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom
súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona
o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné
spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými
značkami: Rvp 1623/2015, Rvp 1624/2015 a Rvp 1625/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu
právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,
uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností týkajúcich sa napadnutých
rozhodnutí krajského súdu a v kontexte svojich zistení dospel k záveru, že použitá
argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnou
argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd
už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov
rozhodujúcich v okolnostiach jej predmetných právnych vecí o posúdení jej návrhov
predostretých v žalobách podaných podľa zákona č. 514/2003 Z. z. [v súvislosti
s oneskoreným postupom všeobecných súdov predovšetkým pri postupe podľa § 44 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov], ako aj námietok zaujatosti a táto skutočnosť bola podstatná pre
následné vyrubenie súdneho poplatku vo výške 66 € za podanú námietku/námietky
zaujatosti. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej
právnej argumentácii, skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov
všeobecných súdov aj vo veľkom množstve prípadov predošlých (a tiež posudzovaných
ústavným súdom, pozn.), dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľke sú nepochybne
známe dôvody odmietnutia sťažností v rovnakých prípadoch, ako aj vyslovený právny názor
ústavného súdu na danú právnu problematiku. A keďže v rozsahu použitej
zásadnej/kľúčovej argumentácie sťažovateľky voči napadnutým rozhodnutiam krajského
súdu sa táto nemení, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj
v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje
s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí (I. ÚS 307/2014, I. ÚS 308/2014,
I. ÚS 309/2014, I. ÚS 310/2014, I. ÚS 435/2014, I. ÚS 439/2014, I. ÚS 441/2014,
I. ÚS 516/2014, I. ÚS 744/2014, I. ÚS 800/2014, II. ÚS 61/2014, II. ÚS 273/2014,
II. ÚS 295/2014, II. ÚS 461/2014, II. ÚS 462/2014, II. ÚS 463/2014, II. ÚS 467/2014,
II. ÚS 468/2014, II. ÚS 488/2014, II. ÚS 646/2014, II. ÚS 700/2014, II. ÚS 732/2014,
II. ÚS 882/2014, III. ÚS 496/2014, III. ÚS 497/2014, IV. ÚS 498/2014, III. ÚS 482/2014,
III ÚS 483/2014, III. ÚS 484/2014, III. ÚS 506/2014, III. ÚS 508/2014, III. ÚS 509/2014,
III. ÚS 604/2014, IV. ÚS 219/2014, IV. ÚS 220/2014, IV. ÚS 236/2014, IV. ÚS 237/2014,
IV. ÚS 239/2014, IV. ÚS 240/2014, IV. ÚS 241/2014, IV. ÚS 242/2014, IV. ÚS 243/2014,
IV. ÚS 244/2014, IV. ÚS 245/2014...), ktoré skončili odmietnutím rovnakých sťažností
sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v posudzovaných prípadoch nemá
dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už
citované svoje skoršie rozhodnutia, v dôsledku čoho pristúpil k odmietnutiu týchto sťažností
z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec už uvedeného a v kontexte s prílohami každej podanej ústavnej sťažnosti,
ktoré obsahujú rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) a iných všeobecných súdov a ktorými sťažovateľka mieni presvedčivo preukázať
nesprávny výklad zákona vo veci konajúcim krajským súdom, ústavný súd zhodne
s Európskym súdom pre ľudské práva neskúma, či dôvody uvedené v rozhodnutí sú vecne
správne (Van de Hurk c. Holandsko z 19. 4. 1994, séria a, č. 229, bod 61, správa Európskej
komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet c. Francúzsko, recueil I/1996, s. 29). Je vecou
ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť
spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je arbitrárny. Z rozsudku
Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007 vyplýva, že
rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou
súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je
založený na precedensoch ako prameňoch práva). Ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať
in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8
ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu
súdu, resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať
stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05, I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 18/08,
II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09, IV. ÚS 342/2010). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu
sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov
súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného
súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou
a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného
práva alebo slobody. Navyše nie je možné vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu,
ktorého úlohou by bolo zjednocovať stanoviská najvyššieho súdu (I. ÚS 199/07,
II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09, III. ÚS 197/2011), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných
súdov (I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).
Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených (zrušenie napadnutých rozhodnutí krajského
súdu, vrátenie vecí na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania) stratilo
opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
V závere ústavný súd poznamenáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto
spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomý, že
nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybavenia
v predošlom období úspešné a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni
ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho
zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie
materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje a je
to porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2016