Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 488/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej

spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom

doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. až sp. zn.

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 21. augusta 2013, sp. zn. z 5. septembra 2013, sp. zn.

z 26. septembra 2013, sp. zn. z 26. septembra 2013, sp. zn.

z 26. septembra 2013, sp. zn. z 26. septembra 2013, sp. zn.

z 26. septembra 2013, sp. zn. z 26. septembra 2013, sp. zn.

z 26. septembra 2013, sp. zn. z 26. septembra 2013, sp. zn.

z 21. augusta 2013, sp. zn. z 21. augusta 2013, sp. zn.

z 5. septembra 2013, sp. zn. z 21. augusta 2013, sp. zn.

z 21. augusta 2013, sp. zn. z 21. augusta 2013, sp. zn.

z 5. septembra 2013, sp. zn. z 5. septembra 2013, sp. zn.

z 21. augusta 2013, sp. zn. z 21. augusta 2013, sp. zn.

z 24. októbra 2013, sp. zn. z 29. októbra 2013, sp. zn.

z 24. októbra 2013, sp. zn. z 24. októbra 2013, sp. zn.

z 24. októbra 2013, sp. zn. z 24. októbra 2013, sp. zn.

z 24. októbra 2013, sp. zn. z 24. októbra 2013, sp. zn.

z 21. augusta 2013, sp. zn. z 21. augusta 2013, sp. zn.

z 29. októbra 2013, sp. zn. z 29. októbra 2013, sp. zn.

z 29. októbra 2013, sp. zn. z 29. októbra 2013, sp. zn.

z 29. októbra 2013, sp. zn. z 29. októbra 2013, sp. zn.

z 10. októbra 2013, sp. zn. z 10. októbra 2013, sp. zn.

z 26. septembra 2013, sp. zn. z 24. októbra 2013, sp. zn.

z 10. októbra 2013, sp. zn. z 29. októbra 2013, sp. zn.

z 29. októbra 2013 a sp. zn. z 15. októbra 2013 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.

až sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 10. decembra

2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. až sp. zn.

, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“), práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 21. augusta 2013, sp. zn.

z 5. septembra 2013, sp. zn. z 26. septembra 2013, sp. zn.

z 26. septembra 2013, sp. zn. z 26. septembra 2013, sp. zn.

z 26. septembra 2013, sp. zn. z 26. septembra 2013, sp. zn.

z 26. septembra 2013, sp. zn. z 26. septembra 2013, sp. zn.

z 26. septembra 2013, sp. zn. z 21. augusta 2013, sp. zn.

z 21. augusta 2013, sp. zn. z 5. septembra 2013, sp. zn.

z 21. augusta 2013, sp. zn. z 21. augusta 2013, sp. zn.

z 21. augusta 2013, sp. zn. z 5. septembra 2013, sp. zn.

z 5. septembra 2013, sp. zn. z 21. augusta 2013, sp. zn.

z 21. augusta 2013, sp. zn. z 24. októbra 2013, sp. zn.

z 29. októbra 2013, sp. zn. z 24. októbra 2013, sp. zn.

z 24. októbra 2013, sp. zn. z 24. októbra 2013, sp. zn.

z 24. októbra 2013, sp. zn. z 24. októbra 2013, sp. zn.

z 24. októbra 2013, sp. zn. z 21. augusta 2013, sp. zn.

z 21. augusta 2013, sp. zn. z 29. októbra 2013, sp. zn.

z 29. októbra 2013, sp. zn. z 29. októbra 2013, sp. zn.

z 29. októbra 2013, sp. zn. z 29. októbra 2013, sp. zn.

z 29. októbra 2013, sp. zn. z 10. októbra 2013, sp. zn.

z 10. októbra 2013, sp. zn. z 26. septembra 2013, sp. zn.

z 24. októbra 2013, sp. zn. z 10. októbra 2013, sp. zn.

z 29. októbra 2013, sp. zn. z 29. októbra 2013 a sp. zn.

z 15. októbra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcu

v konaniach vedených Okresným súdom Veľký Krtíš, Okresným súdom Žiar nad Hronom,

Okresným súdom Lučenec a Okresným súdom Revúca (ďalej len „okresné súdy“),

predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej

nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú

teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobili.

Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných súdov

a spory budú prikázané inému vecne príslušnému súdu v obvode krajského súdu.

S prihliadnutím na skutočnosti uvedené sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné

súdy svojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej len „uznesenia okresných

súdov“) zaviazal sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené námietky

zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo jej

tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil

prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniami

krajský súd porušil ňou označené práva, keď:

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci

a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;...“

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom

právnom posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto

podania neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a

v znení neskorších predpisov (ďalej

aj „OSP“). Napriek uvedenému okresný súd aj krajský súd prejavy vôle sťažovateľky

obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných

súdov, ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli o zrušení uznesení súdov

prvého stupňa.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa a ,

práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami,

zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej

finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení

krajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

.

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia

a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a všeobecných súdov, proti ktorým tieto

sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je

uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti (návrhu) ide vtedy, ak namietaným postupom

orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto ochranu

poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)

alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto

práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46

až ) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,

ktorého určuje zákon.

Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorými

potvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané

námietky zaujatosti, porušil ňou označené práva podľa a

dohovoru, pretože, ako vyplýva z jej písomných podaní v konaniach pred okresnými súdmi,

ako aj z odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietku zaujatosti

nevzniesla.

Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok

za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych

poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu “. Proti týmto uzneseniam

podala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala,

pričom okrem iného uviedla: „.... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce

fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresného nemôže vo veci konať, pretože jeho

sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania

a sú teda vo veci zaujatí ( ).“ Na základe uvedeného sa sťažovateľka domáhala

zrušenia uznesení okresných súdov v celom rozsahu. Krajský súd jej však nevyhovel

a odvolaním napadnuté uznesenia okresných súdov potvrdil.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

m. m. , , , ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdu, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdu (napr. ).

Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresné

súdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomenia

o skutočnostiach týkajúcich sa okresných súdov, ktoré majú v jej právnych veciach

rozhodovať a súčasne sú orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom spôsobil

sťažovateľke škodu, pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti

pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z . Podľa sťažovateľky tým, že krajský

súd napadnutými uzneseniami potvrdil odvolaním napadnuté uznesenia okresných súdov,

porušil jej v petite sťažnosti označené základné práva podľa a právo podľa dohovoru.

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak

so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi

to neodkladne predsedovi súdu.

Podľa účastníci majú právo z dôvodov podľa uplatniť

námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Krajský súd v odôvodneniach napadnutých uznesení okrem iného uviedol:

„V odvolaní navrhovateľ tvrdí, že nepodal námietku zaujatosti podľa ust. ,

ale iba upozornil, že miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho

sudcovia sú z prejednávanej veci vylúčení. Navrhovateľ však sám poukázal na judikatúru

Ústavného súdu SR, podľa ktorej tvrdenie účastníka konania, podľa ktorého v jeho veci

nekoná zákonný sudca, treba považovať za námietku zaujatosti a to z objektívneho hľadiska.

Je teda zrejmé, že aj z pohľadu ústavného súdu spôsob argumentácie navrhovateľa

v podanom návrhu je vznesenou námietkou zaujatosti a za takúto námietku je daná

povinnosť zaplatiť súdny poplatok.“

Odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú podľa názoru ústavného súdu

jasné a zrozumiteľné a krajský súd v napadnutých uzneseniach primerane reagoval

na námietky sťažovateľky uvedené v odvolaniach proti uzneseniam okresných súdov.

Okresné súdy určili výšku súdneho poplatku podľa položky č. 17a „Sadzobníka súdnych

poplatkov“ a tiež vec správne právne posúdili podľa príslušných ustanovení zákona

Slovenskej národnej rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Takisto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré

súvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto

konaní, pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku

podľa sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť

zaplatiť súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukazuje aj na rozdielnosť prístupu jednotlivých

krajských súdov k rozhodovaniu v obdobných veciach.

Ústavný súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na svoj právny názor, podľa

ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej

nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných

veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené

v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty

ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Beian v. Rumunsko

zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných

veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého

súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).

K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.

Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila

ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí

rozdielne právne názory súdu v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné

zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať

in abstracto judikatúru všeobecných súdu, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu

a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská

k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m.

, ). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené

odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych

konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného

súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a

zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva

alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejav svojvôle,

resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu

sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné tieto rozhodnutia

hodnotiť ako ústavne nekonformné.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenia odvolacieho súdu sú

ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46

ods. 1 a dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu jej označených práv podľa

a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto časti

podľa ako zjavne neopodstatnené (obdobne ,

, ).

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového

protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj

majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu

a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto

ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby

upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní

alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ich

odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému

zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa a do práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy

v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretovali a aplikovali

príslušné právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami

a základným právom podľa a právom podľa dodatkového

protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie

týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti sťažovateľky aj v tejto ich časti odmietol ako zjavne neopodstatnené

podľa .

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014