Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)II. ÚS 488/2014
PDF · 262.26 KB
No categories available
II. ÚS 488/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom
doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 23158/2013 až sp. zn. Rvp 23201/2013
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
16 Co 583/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn. 16 Co 541/2013 z 5. septembra 2013, sp. zn.
16 Co 298/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 293/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn.
16 Co 294/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 295/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn.
16 Co 296/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 299/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn.
16 Co 300/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 151/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn.
16 Co 577/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn. 16 Co 576/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn.
16 Co 542/2013 z 5. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 581/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn.
16 Co 582/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn. 16 Co 580/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn.
16 Co 543/2013 z 5. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 540/2013 z 5. septembra 2013, sp. zn.
16 Co 585/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn. 16 Co 584/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn.
17 Co 613/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 13 Co 553/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn.
17 Co 611/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 17 Co 610/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn.
17 Co 609/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 17 Co 607/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn.
17 Co 612/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 17 Co 615/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn.
16 Co 579/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn. 16 Co 578/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn.
13 Co 551/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 13 Co 555/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn.
13 Co 550/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 13 Co 554/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn.
13 Co 549/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 13 Co 552/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn.
16 Co 549/2013 z 10. októbra 2013, sp. zn. 16 Co 551/2013 z 10. októbra 2013, sp. zn.
16 Co 634/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 17 Co 614/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn.
13 Co 724/2013 z 10. októbra 2013, sp. zn. 13 Co 556/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn.
13 Co 546/2013 z 29. októbra 2013 a sp. zn. 13 Co 574/2013 z 15. októbra 2013 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 23158/2013 až sp. zn. Rvp 23201/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. Rvp 23158/2013.
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 10. decembra
2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 23158/2013 až sp. zn.
Rvp 23201/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co 583/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn. 16 Co 541/2013
z 5. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 298/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 293/2013
z 26. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 294/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 295/2013
z 26. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 296/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 299/2013
z 26. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 300/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 151/2013
z 26. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 577/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn. 16 Co 576/2013
z 21. augusta 2013, sp. zn. 16 Co 542/2013 z 5. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 581/2013
z 21. augusta 2013, sp. zn. 16 Co 582/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn. 16 Co 580/2013
z 21. augusta 2013, sp. zn. 16 Co 543/2013 z 5. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 540/2013
z 5. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 585/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn. 16 Co 584/2013
z 21. augusta 2013, sp. zn. 17 Co 613/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 13 Co 553/2013
z 29. októbra 2013, sp. zn. 17 Co 611/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 17 Co 610/2013
z 24. októbra 2013, sp. zn. 17 Co 609/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 17 Co 607/2013
z 24. októbra 2013, sp. zn. 17 Co 612/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 17 Co 615/2013
z 24. októbra 2013, sp. zn. 16 Co 579/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn. 16 Co 578/2013
z 21. augusta 2013, sp. zn. 13 Co 551/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 13 Co 555/2013
z 29. októbra 2013, sp. zn. 13 Co 550/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 13 Co 554/2013
z 29. októbra 2013, sp. zn. 13 Co 549/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 13 Co 552/2013
z 29. októbra 2013, sp. zn. 16 Co 549/2013 z 10. októbra 2013, sp. zn. 16 Co 551/2013
z 10. októbra 2013, sp. zn. 16 Co 634/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 17 Co 614/2013
z 24. októbra 2013, sp. zn. 13 Co 724/2013 z 10. októbra 2013, sp. zn. 13 Co 556/2013
z 29. októbra 2013, sp. zn. 13 Co 546/2013 z 29. októbra 2013 a sp. zn. 13 Co 574/2013
z 15. októbra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcu
v konaniach vedených Okresným súdom Veľký Krtíš, Okresným súdom Žiar nad Hronom,
Okresným súdom Lučenec a Okresným súdom Revúca (ďalej len „okresné súdy“),
predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú
teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobili.
Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných súdov
a spory budú prikázané inému vecne príslušnému súdu v obvode krajského súdu.
S prihliadnutím na skutočnosti uvedené sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné
súdy svojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej len „uznesenia okresných
súdov“) zaviazal sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené námietky
zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo jej
tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil
prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniami
krajský súd porušil ňou označené práva, keď:
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci
a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;...“
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom
právnom posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto
podania neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
aj „OSP“). Napriek uvedenému okresný súd aj krajský súd prejavy vôle sťažovateľky
obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných
súdov, ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli o zrušení uznesení súdov
prvého stupňa.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami,
zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej
finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení
krajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia
a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a všeobecných súdov, proti ktorým tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je
uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
III.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti (návrhu) ide vtedy, ak namietaným postupom
orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46
až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,
ktorého určuje zákon.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorými
potvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané
námietky zaujatosti, porušil ňou označené práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru, pretože, ako vyplýva z jej písomných podaní v konaniach pred okresnými súdmi,
ako aj z odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietku zaujatosti
nevzniesla.
Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok
za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych
poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto uzneseniam
podala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala,
pričom okrem iného uviedla: „.... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce
fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresného nemôže vo veci konať, pretože jeho
sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania
a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“ Na základe uvedeného sa sťažovateľka domáhala
zrušenia uznesení okresných súdov v celom rozsahu. Krajský súd jej však nevyhovel
a odvolaním napadnuté uznesenia okresných súdov potvrdil.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdu, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdu (napr. I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresné
súdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomenia
o skutočnostiach týkajúcich sa okresných súdov, ktoré majú v jej právnych veciach
rozhodovať a súčasne sú orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom spôsobil
sťažovateľke škodu, pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti
pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP. Podľa sťažovateľky tým, že krajský
súd napadnutými uzneseniami potvrdil odvolaním napadnuté uznesenia okresných súdov,
porušil jej v petite sťažnosti označené základné práva podľa ústavy a právo podľa dohovoru.
Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi
to neodkladne predsedovi súdu.
Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť
námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Krajský súd v odôvodneniach napadnutých uznesení okrem iného uviedol:
„V odvolaní navrhovateľ tvrdí, že nepodal námietku zaujatosti podľa ust. § 15a ods. 1 OSP,
ale iba upozornil, že miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho
sudcovia sú z prejednávanej veci vylúčení. Navrhovateľ však sám poukázal na judikatúru
Ústavného súdu SR, podľa ktorej tvrdenie účastníka konania, podľa ktorého v jeho veci
nekoná zákonný sudca, treba považovať za námietku zaujatosti a to z objektívneho hľadiska.
Je teda zrejmé, že aj z pohľadu ústavného súdu spôsob argumentácie navrhovateľa
v podanom návrhu je vznesenou námietkou zaujatosti a za takúto námietku je daná
povinnosť zaplatiť súdny poplatok.“
Odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú podľa názoru ústavného súdu
jasné a zrozumiteľné a krajský súd v napadnutých uzneseniach primerane reagoval
na námietky sťažovateľky uvedené v odvolaniach proti uzneseniam okresných súdov.
Okresné súdy určili výšku súdneho poplatku podľa položky č. 17a „Sadzobníka súdnych
poplatkov“ a tiež vec správne právne posúdili podľa príslušných ustanovení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).
Takisto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré
súvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto
konaní, pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku
podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť
zaplatiť súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukazuje aj na rozdielnosť prístupu jednotlivých
krajských súdov k rozhodovaniu v obdobných veciach.
Ústavný súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na svoj právny názor, podľa
ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej
nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných
veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty
ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Beian v. Rumunsko
zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných
veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého
súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).
K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.
Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila
ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí
rozdielne právne názory súdu v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné
zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať
in abstracto judikatúru všeobecných súdu, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu
a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská
k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m.
I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené
odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych
konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného
súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a
zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva
alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejav svojvôle,
resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu
sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné tieto rozhodnutia
hodnotiť ako ústavne nekonformné.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenia odvolacieho súdu sú
ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu jej označených práv podľa ústavy
a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto časti
podľa § 25 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené (obdobne I. ÚS 446/2013,
III. ÚS 402/2013, III. ÚS 403/2013).
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového
protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj
majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu
a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto
ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby
upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní
alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ich
odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému
zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy
v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretovali a aplikovali
príslušné právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami
a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového
protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie
týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti sťažovateľky aj v tejto ich časti odmietol ako zjavne neopodstatnené
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júla 2014