Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 441/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,

Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené

pod sp. zn. – a sp. zn. –

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. zo 4. decembra 2013, sp. zn.

z 20. novembra 2013, sp. zn. z 20. novembra 2013, sp. zn.

z 20. novembra 2013, sp. zn. z 20. novembra 2013, sp. zn.

z 20. novembra 2013, sp. zn. z 20. novembra 2013, sp. zn.

z 20. novembra 2013, sp. zn. z 28. novembra 2013, sp. zn.

z 28. novembra 2013, sp. zn. zo 4. decembra 2013,

sp. zn. zo 16. decembra 2013, sp. zn.

zo 16. decembra 2013, sp. zn. zo 16. decembra 2013,

sp. zn. zo 16. decembra 2013, sp. zn.

zo 16. decembra 2013, sp. zn. zo 16. decembra 2013,

sp. zn. z 5. decembra 2013, sp. zn. z 30. októbra 2013,

sp. zn. z 20. novembra 2013, sp. zn. z 5. decembra 2013,

sp. zn. zo 4. decembra 2013, sp. zn. z 5. decembra 2013,

sp. zn. zo 4. decembra 2013, sp. zn.

z 20. novembra 2013, sp. zn. z 26. novembra 2013, sp. zn.

zo 16. decembra 2013, sp. zn. z 28. novembra 2013,

sp. zn. z 20. novembra 2013, sp. zn.

zo 16. decembra 2013, sp. zn. z 20. novembra 2013,

sp. zn. z 20. novembra 2013, sp. zn. z 20. novembra 2013,

sp. zn. z 20. novembra 2013, sp. zn. z 20. novembra 2013,

sp. zn. z 20. novembra 2013, sp. zn.

zo 16. decembra 2013, sp. zn. zo 16. decembra 2013,

sp. zn. zo 16. decembra 2013, sp. zn.

zo 16. decembra 2013, sp. zn. zo 16. decembra 2013,

sp. zn. zo 16. decembra 2013, sp. zn.

zo 16. decembra 2013, sp. zn. zo 16. decembra 2013,

sp. zn. z 31. októbra 2013, sp. zn. z 8. januára 2014,

sp. zn. z 31. októbra 2013, sp. zn. z 31. októbra 2013,

sp. zn. zo 17. decembra 2013, sp. zn.

zo 17. decembra 2013, sp. zn. zo 17. decembra 2013,

sp. zn. zo 17. decembra 2013, sp. zn. z 8. januára 2014,

sp. zn. z 20. novembra 2013, sp. zn.

zo 17. decembra 2013, sp. zn. z 20. novembra 2013,

sp. zn. z 29. novembra 2013, sp. zn. z 29. novembra 2013,

sp. zn. z 29. novembra 2013, sp. zn. z 29. novembra 2013,

sp. zn. z 29. novembra 2013, sp. zn. z 29. novembra 2013,

sp. zn. zo 7. januára 2014, sp. zn. zo 7. januára 2014,

sp. zn. zo 7. januára 2014 a sp. zn. zo 7. januára 2014

a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené

pod sp. zn. – a sp. zn. –

s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

28. februára 2014 a 10. marca 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti

POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich

základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. zo 4. decembra 2013, sp. zn.

z 20. novembra 2013, sp. zn. z 20. novembra 2013, sp. zn.

z 20. novembra 2013, sp. zn. z 20. novembra 2013, sp. zn.

z 20. novembra 2013, sp. zn. z 20. novembra 2013, sp. zn.

z 20. novembra 2013, sp. zn. z 28. novembra 2013, sp. zn.

z 28. novembra 2013, sp. zn. zo 4. decembra 2013,

sp. zn. zo 16. decembra 2013, sp. zn.

zo 16. decembra 2013, sp. zn. zo 16. decembra 2013,

sp. zn. zo 16. decembra 2013, sp. zn.

zo 16. decembra 2013, sp. zn. zo 16. decembra 2013,

sp. zn. z 5. decembra 2013, sp. zn. z 30. októbra 2013,

sp. zn. z 20. novembra 2013, sp. zn. z 5. decembra 2013,

sp. zn. zo 4. decembra 2013, sp. zn. z 5. decembra 2013,

sp. zn. zo 4. decembra 2013, sp. zn.

z 20. novembra 2013, sp. zn. z 26. novembra 2013, sp. zn.

zo 16. decembra 2013, sp. zn. z 28. novembra 2013,

sp. zn. z 20. novembra 2013, sp. zn.

zo 16. decembra 2013, sp. zn. z 20. novembra 2013,

sp. zn. z 20. novembra 2013, sp. zn. z 20. novembra 2013,

sp. zn. z 20. novembra 2013, sp. zn. z 20. novembra 2013,

sp. zn. z 20. novembra 2013, sp. zn.

zo 16. decembra 2013, sp. zn. zo 16. decembra 2013,

sp. zn. zo 16. decembra 2013, sp. zn.

zo 16. decembra 2013, sp. zn. zo 16. decembra 2013,

sp. zn. zo 16. decembra 2013, sp. zn.

zo 16. decembra 2013, sp. zn. zo 16. decembra 2013,

sp. zn. z 31. októbra 2013, sp. zn. z 8. januára 2014,

sp. zn. z 31. októbra 2013, sp. zn. z 31. októbra 2013,

sp. zn. zo 17. decembra 2013, sp. zn.

zo 17. decembra 2013, sp. zn. zo 17. decembra 2013,

sp. zn. zo 17. decembra 2013, sp. zn. z 8. januára 2014,

sp. zn. z 20. novembra 2013, sp. zn.

zo 17. decembra 2013, sp. zn. z 20. novembra 2013,

sp. zn. z 29. novembra 2013, sp. zn. z 29. novembra 2013,

sp. zn. z 29. novembra 2013, sp. zn. z 29. novembra 2013,

sp. zn. z 29. novembra 2013, sp. zn. z 29. novembra 2013,

sp. zn. zo 7. januára 2014, sp. zn. zo 7. januára 2014,

sp. zn. zo 7. januára 2014 a sp. zn. zo 7. januára 2014

(ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkyne

v konaniach vedených Okresným súdom Žiar nad Hronom, Okresným súdom Lučenec,

Okresným súdom Veľký Krtíš a Okresným súdom Zvolen (ďalej len „okresné súdy“),

predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej

nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú

teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobili.

Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných súdov

a spory budú prikázané iným vecne príslušným okresným súdom v obvode krajského súdu.

Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné

súdy svojimi rozhodnutiami zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku

za vznesené námietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou

ktorých bolo jej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými

uzneseniami potvrdil rozhodnutia okresných súdov ako vecne správne.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniami

krajský súd porušil ňou označené práva, keď:

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci

a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva...“

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom

právnom posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto

podania neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a

(ďalej aj „OSP“). Napriek uvedenému okresné súdy aj

krajský súd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako

námietky zaujatosti, čo je v rozpore so skutočnou vôľou sťažovateľky. V tejto súvislosti

sťažovateľka tiež namietala, že v odvolaniach proti uzneseniam okresných súdov výslovne

uviedla, že jej podanie nie je námietkou zaujatosti voči konkrétnemu sudcovi a takto ju

neoznačila ani v podaných žalobných návrhoch.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež poukázala na rozhodnutia krajského súdu, ktorý

v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodol o zrušení rozhodnutí súdu prvého stupňa.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa a ,

práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami,

zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu

napadnutými uzneseniami.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

. V zmysle v záujme hospodárnosti

konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu

súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné

ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným

možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí

primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom

pod sp. zn. – a sp. zn. –

a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorým tieto

sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je

uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie ().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto ochranu

poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)

alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto

práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi

( až ) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým

sudcom, ktorého určuje zákon.

Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorými

potvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané

námietky zaujatosti, porušil ňou označené práva, pretože, ako vyplýva z jej písomných

podaní v konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní proti prvostupňovým

rozhodnutiam, sťažovateľka námietku zaujatosti nevzniesla.

Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok

za námietku zaujatosti podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov zákona

č. “. Proti týmto uzneseniam podala sťažovateľka odvolania, v ktorých

poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala, pričom okrem iného uviedla: „Žalobca

v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne

príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci

vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí

( ).“ Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala zrušiť uznesenia okresných súdov

v celom rozsahu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresné

súdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomenia

o skutočnostiach týkajúcich sa okresných súdov, ktoré majú v jej právnych veciach

rozhodovať a súčasne sú aj orgánmi, ktoré svojimi nesprávnymi úradnými postupmi

spôsobili sťažovateľke škodu, pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako námietky

zaujatosti pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z .

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak

so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi

to neodkladne predsedovi súdu.

Podľa účastníci majú právo z dôvodov podľa uplatniť

námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Krajský súd v odôvodnení napadnutých uznesení poukázal najmä na skutočnosť, že

sťažovateľka vo svojich návrhoch na začatie konania žiadala o prikázanie jej vecí inému

súdu prvého stupňa v obvode krajského súdu podľa , pretože sudcovia

okresných súdov sú podľa sťažovateľky vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci

vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania, a teda vzniesla námietky zaujatosti.

Nutná delegácia je totiž vždy dôsledkom vylúčenia všetkých sudcov podľa , a to

buď z dôvodu účastníkom konania vznesenej námietky zaujatosti, alebo na tom základe, že

samotní sudcovia sa cítia byť vo veci zaujatí.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutých uzneseniach primerane

reagoval na námietky sťažovateľky uvedené v odvolaniach proti uzneseniam okresných

súdov. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, podľa ktorého okresné súdy

určili výšku súdneho poplatku podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov a tiež

vec správne právne posúdili, keď citovali ustanovenia zákona Slovenskej národnej rady

č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). Takisto nie je žiadny

dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré súvisia s tým, že nemal byť

vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto konaní, pretože vecné oslobodenie

občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych

poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vznesenú

námietku zaujatosti.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu krajského súdu

k rozhodovaniu v obdobných veciach.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne

závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter

precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval

rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických

prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere

v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Beian

v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo

rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho

systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako

prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej

súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna

inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus,

ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných

veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné

zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať

in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných

priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. , ). Práve

plénum a kolégiá Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú oprávnené odstraňovať

nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby

sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd

však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať

do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi

len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej

miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný

súd v prípade napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil,

nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej

základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné

a neudržateľné.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenia odvolacieho súdu sú

ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúce z limitov

a dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názorom krajského

súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu jej označených práv podľa

a dohovoru. Ústavný súd preto odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

II.C K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového

protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj

majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu

a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto

ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby

upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní

alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ich

odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému

zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa a do práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy

v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretovali a aplikovali

príslušné právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami

a základným právom podľa a právom podľa dodatkového

protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie

týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti sťažovateľky aj v tejto ich časti odmietol ako zjavne neopodstatnené

podľa .

Z tohto dôvodu bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľky uvedenými v sťažnostiach (napr. návrhom na odklad vykonateľnosti

rozhodnutia).

Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa

sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach ústavný súd

rozhodne bez odôvodnenia iba s poukazom na svoje v týchto okolnostiach identické

rozhodnutie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014