Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 308/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2014

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav

Fridrich, PhD., vedené pod sp. zn. – sp. zn. vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 25. novembra 2013, sp. zn. z 27. decembra 2013,

sp. zn. zo 17. septembra 2013 a sp. zn. z 18. decembra 2013

a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.

– sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 24. marca

2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv

podľa a (ďalej len „“), práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. novembra 2013,

sp. zn. z 27. decembra 2013, sp. zn. zo 17. septembra 2013

a sp. zn. z 18. decembra 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia krajského

súdu“). Ústavný súd zároveň poznamenáva, že vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu

sp. zn. zo 17. septembra 2013 je sťažovateľkou viacnásobne podaná tá istá

sťažnosť, pričom tieto sú vedené pod sp. zn. – sp. zn. .

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcu

v právnych veciach vedených Okresným súdom Bratislava II a Okresným súdom

Bratislava III (ďalej len „okresné súdy“), ktorých predmetom je náhrada majetkovej škody

a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom okresných súdov

v exekučných konaniach, v ktorých sťažovateľka vystupovala ako oprávnená a ktoré

okresné súdy sú zároveň tými orgánmi súdnej moci, ktoré sťažovateľke ňou požadovanú

náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobili. Skutočnosti deklarované sťažovateľkou v jej

jednotlivých žalobných návrhoch doručených okresným súdom a vychádzajúce z jej

nesúhlasu spočívajúceho v tom, že „... súd, ktorý poškodil sťažovateľa, má byť súdom, ktorý

rozhodne o náhrade tejto škody...“, jednotlivé okresné súdy vyhodnotili ako námietky

zaujatosti podané proti jednotlivým sudcom zaradeným na tieto súdy a v ďalšom postupe

rozhodli o uložení povinnosti sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok za vznesené námietky

zaujatosti v sume 66 €, a to „podľa položky č. 17 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov

zákona, tvoriaceho prílohu “. Proti tomuto postupu okresných súdov

sa sťažovateľka bránila v odvolacom konaní pred krajským súdom dôvodiac inter alia aj to,

že «... upovedomenie sťažovateľa obsiahnuté v žalobe nebolo... možné posúdiť ako

vznesenie námietky zaujatosti v zmysle ust. , pretože dané upovedomenie

neobsahuje také prvky, ktoré by mohli napĺňať zákonom definované náležitosti námietky

zaujatosti sudcu ( , „na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky

zaujatosti, súd neprihliadne“)». Tým, že krajský súd sťažovateľkou podané odvolania

zamietol tak, podľa jej názoru „... neposkytol súdnu ochranu v zákonom predpokladanej

kvalite... dezinterpretoval skutkový stav, ignoroval tvrdenia sťažovateľa a nesprávne

aplikoval ustanovenia o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov, všetko z dôvodu, že sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti a v podanom

odvolaní... výslovne uviedol, že jeho podanie nepredstavuje námietku zaujatosti podľa ust.

.“. Porušenie svojich označených práv sťažovateľka teda nachádza v postupe

krajského súdu, ktorý podľa jej názoru „(i) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

(ii) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; (iii) svoje

rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti; (iv) svoje rozhodnutie formuloval na

základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie

a interpretácie práva, (v) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú

rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR.“. Podľa názoru sťažovateľky mal teda krajský súd

svoje napadnuté rozhodnutia založiť na nesprávnom právnom posúdení jej návrhov

predostretých v podaných žalobách ako námietok zaujatosti, hoci tieto podania neboli

dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

Zároveň krajský súd svojím postupom konal v rozpore so samotným prejavom vôle

sťažovateľky a jej výslovnej požiadavky, aby „... vo veci náhrady škody nerozhodoval súd,

ktorý škodu spôsobil“.

3. Sťažovateľka v rámci svojej širšej argumentácie „... napáda aj legitímnosť cieľa

vyrubovať súdny poplatok za podanie, ktoré nie je námietkou zaujatosti... Námietku

zaujatosti totiž podľa uplatniť iba voči sudcovi, ktorý má

vec prejednať a rozhodnúť. To je podstatná obsahová náležitosť, bez splnenia ktorej logicky

nemôže ísť o námietku zaujatosti. Ak sa uplatňuje procesné podanie smerujúce

k rozhodnutiu o prikázaní veci inému súdu podľa z dôvodu, že jeho

sudcovia sú vylúčení, nemožno takéto podanie považovať za námietku zaujatosti, pretože

nesmeruje výlučne proti sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť, ale smeruje proti

všetkým sudcom príslušného súdu. V dôsledku toho nie je potrebné osobitne rozhodovať

o zaujatosti sudcu, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť, ale sa spolu rozhoduje o jednom

prípadne viacerých dôvodoch pochybnosti o nezaujatosti u všetkých sudcov príslušného

súdu, z ktorých len jeden má prejednávať a rozhodovať vec. ... Je... úplne neprípustné, aby

sa o vylúčení všetkých sudcov rozhodovalo na základe umelo vyrobenej námietky zaujatosti,

keďže tá môže ipso facto smerovať iba proti sudcovi, ktorá má vec prejednať a rozhodnúť.“.

Sťažovateľka sa domnieva, že predostretou argumentáciou sa jej podarilo dostatočne

spochybniť nielen legalitu, ale aj „... prípadnú legitimitu cieľa spoplatnenia podania

smerujúceho k delegácii z dôvodu vylúčenia všetkých sudcov (vylúčenie nastáva vždy

zo zákona, súdy ho iba deklarujú, tak v námietke zaujatosti (sudcu, ktorý má vec rozhodnúť

a prejednať), ako aj v prikázaní veci inému súdu (všetkých sudcov príslušného súdu)“.

Na podporu svojej argumentácie sťažovateľka načrtla ústavnému súdu aj rozhodovaciu prax

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v jeho jednotlivých

rozhodnutiach a taktiež rozhodovaciu prax iných všeobecných súdov nižšieho stupňa ako

napr. Krajského súdu v Žiline, taktiež v jeho konkrétnych rozhodnutiach a dožadovala sa

právneho posúdenia jej argumentácie v súlade s predostretou judikatúrou všeobecných

súdov.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,

ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa a ,

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu, ktoré zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie

a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

. V zmysle v záujme hospodárnosti

konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu

súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné

ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným

možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí

primerane .

8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

– sp. zn. , z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky

a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac

citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. ).

10. Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto

ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi

(všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených

zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými

orgánmi ( až ) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci

tým sudcom, ktorého určuje zákon.

11. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. ,

, , , ).

12. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho

pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (m.m. ). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. ).

13. Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že

okresné súdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomenia

o skutočnostiach týkajúcich sa toho-ktorého okresného súdu, ktorý má v jej právnych

veciach rozhodovať a súčasne je orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom

spôsobil sťažovateľke škodu, pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako námietky

zaujatosti pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z . Podľa názoru sťažovateľky

krajský súd napadnutými rozhodnutiami, ktorými v odvolacom konaní potvrdil

prvostupňové rozhodnutia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok

za podané námietky zaujatosti, porušil ňou označené práva podľa a

ods. 1 dohovoru, pretože ako vyplýva z jej písomných podaní v konaniach pred okresnými

súdmi, ako aj z odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietku

zaujatosti nevzniesla. Práve naopak, sťažovateľka očakávala/predpokladala, že dôjde nielen

k vylúčeniu jednotlivých sudcov okresných súdov, ale celkovo, že jednotlivé právne

veci/spory budú prikázané inému vecne príslušnému okresnému súdu v obvode pôsobnosti

krajského súdu.

14. Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania

veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti. Podľa ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre

ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu... Podľa

účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči

sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

15. Odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajského súdu sú podľa názoru ústavného

súdu zrozumiteľné a akceptovateľné, krajský súd v napadnutých rozhodnutiach primerane

reagoval na námietky sťažovateľky uvedené v odvolaniach proti prvostupňovým

rozhodnutiam okresných súdov. Okresné súdy určili výšku súdneho poplatku „podľa

položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov“ a tiež vec správne právne posúdili podľa

príslušných ustanovení o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Okresné súdy a krajský súd tvrdenia uvádzané sťažovateľkou v odôvodneniach svojich

rozhodnutí vyhodnotili tak, že v okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku

zaujatosti, pričom tento postup ústavný súd považuje za zákonný a ústavne akceptovateľný,

pretože miera interpretácie a aplikácie do úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku nevybočuje z limitov základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý proces podľa ods. dohovoru. Skutočnosť, že

všeobecné súdy neakceptovali sťažovateľkinu interpretáciu dotknutých ustanovení

, ešte sama osebe nezakladá porušenie sťažovateľkou

označených práv. Z pohľadu ústavného súdu je podstatné to, či okresné súdy a krajský súd

ústavne súladným spôsobom interpretovali a aplikovali na vec vzťahujúce sa ustanovenia

a .

16. Takisto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré

súvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto

konaní, pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku

podľa sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť

zaplatiť súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti (m. m. ), na čo

poukazoval aj krajský súd v odôvodneniach svojich napadnutých rozhodnutí.

17. K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozdielnosti prístupu iných všeobecných

súdov v skutkovo totožných veciach (pozri bod 3) ústavný súd pripomína svoj ustálený

právny názor, z ktorého vyplýva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru

všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23

ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu, resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu

okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. , ).

Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného

aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to,

že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch,

keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má

za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade

napadnutých rozhodnutí krajského súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti

nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby

len na jej základe bolo možné napadnuté rozhodnutia krajského súdu hodnotiť ako ústavne

neakceptovateľné a neudržateľné.

18. Ústavný súd zároveň v tejto súvislosti taktiež poukazuje na svoj právny názor,

podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej

nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných

veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené

v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty

ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

19. Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Beian

v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo

rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho

systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako

prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej

súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna

inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus,

ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných

veciach. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi všeobecné súdy a ústavný súd, ktorý je

definovaný ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti, však nie je možné odvodiť

postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať stanoviská

najvyššieho súdu (m. m. , , , ), ako

aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. , ,

).

20. Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia krajského súdu ako

odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúce

z limitov a dohovoru. To, že sa sťažovateľka s názorom

krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu jej označených práv podľa

a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa

ako zjavne neopodstatnené (obdobne ,

, ).

II. C

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

21. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

22. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

23. Ústavný súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí krajského súdu dospel

k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť

k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa

a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd

v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval

príslušné právne normy.

24. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu a základným právom podľa a právom

podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala

možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku

čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky aj v tejto ich časti odmietol ako

zjavne neopodstatnené podľa .

25. Vzhľadom na odmietnutie sťažností sťažovateľky bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v podaných sťažnostiach (napr.

návrhom na odklad vykonateľnosti rozhodnutia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2014