Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)III. ÚS 462/2013
PDF · 237.45 KB
No categories available
III. ÚS 462/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr.
B. F., PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 10426/2013, sp. zn. Rvp 10427/2013, sp. zn.
Rvp 10428/2013, sp. zn. Rvp 10429/2013, sp. zn. Rvp 10430/2013, sp. zn. Rvp 10431/2013,
sp. zn. Rvp 10432/2013, sp. zn. Rvp 10433/2013, sp. zn. Rvp 10434/2013, sp. zn.
Rvp 10435/2013, sp. zn. Rvp 10436/2013, sp. zn. Rvp 12542/2013, sp. zn. Rvp 12543/2013,
sp. zn. Rvp 12544/2013, sp. zn. Rvp 12545/2013, sp. zn. Rvp 12546/2013, sp. zn.
Rvp 12547/2013, sp. zn. Rvp 12548/2013, sp. zn. Rvp 12549/2013, sp. zn. Rvp 12550/2013,
sp. zn. Rvp 12551/2013, sp. zn. Rvp 12552/2013, sp. zn. Rvp 12553/2013, sp. zn.
Rvp 12554/2013, sp. zn. Rvp 12555/2013, sp. zn. Rvp 12556/2013, sp. zn. Rvp 12557/2013,
sp. zn. Rvp 12558/2013, sp. zn. Rvp 12559/2013, sp. zn. Rvp 12560/2013, sp. zn.
Rvp 12561/2013, sp. zn. Rvp 12562/2013, sp. zn. Rvp 12563/2013, sp. zn. Rvp 12564/2013,
sp. zn. Rvp 12565/2013, sp. zn. Rvp 12566/2013, sp. zn. Rvp 12567/2013, sp. zn.
Rvp 12568/2013, sp. zn. Rvp 12569/2013, sp. zn. Rvp 12570/2013, sp. zn. Rvp 12571/2013,
sp. zn. Rvp 12572/2013, sp. zn. Rvp 12573/2013 a sp. zn. Rvp 12574/2013 vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
9 Co 583/2012 z 30. novembra 2012 (Rvp 10426/2013), sp. zn. 9 Co 543/2012
z 30. novembra 2012 (Rvp 10427/2013), sp. zn. 6 Co 490/2012 z 23. novembra 2012
(Rvp 10428/2013), sp. zn. 6 Co 489/2012 z 23. novembra 2012 (Rvp 10429/2013), sp. zn.
6 Co 497/2012 z 23. novembra 2012 (Rvp 10430/2013), sp. zn. 9 Co 542/2012
z 30. novembra 2012 (Rvp 10431/2013), sp. zn. 6 Co 480/2012 z 23. novembra 2012
(Rvp 10432/2013), sp. zn. 6 Co 488/2012 z 23. novembra 2012 (Rvp 10433/2013), sp. zn.
9 Co 544/2012 z 30. novembra 2012 (Rvp 10434/2013), sp. zn. 3 Co 529/2012
z 31. októbra 2012 (Rvp 10435/2013), sp. zn. 9 Co 534/2012 z 30. novembra 2012
(Rvp 10436/2013), sp. zn. 14 Co 649/2012 zo 17. decembra 2012 (Rvp 12542/2013),
sp. zn. 6 Co 581/2012 z 18. decembra 2012 (Rvp 12543/2013), sp. zn. 6 Co 530/2012
z 18. decembra 2012 (Rvp 12544/2013), sp. zn. 6 Co 558/2012 z 18. decembra 2012
(Rvp 12545/2013), sp. zn. 14 Co 548/2012 z 29. novembra 2012 (Rvp 12546/2013), sp. zn.
9 Co 621/2012 z 19. decembra 2012 (Rvp 12547/2013), sp. zn. 6 Co 501/2012
z 18. decembra 2012 (Rvp 12548/2013), sp. zn. 6 Co 502/2012 z 18. decembra 2012
(Rvp 12549/2013), sp. zn. 6 Co 570/2012 z 18. decembra 2012 (Rvp 12550/2013), sp. zn.
3 Co 587/2012 z 30. novembra 2012 (Rvp 12551/2013), sp. zn. 9 Co 588/2012
z 19. decembra 2012 (Rvp 12552/2013), sp. zn. 3 Co 563/2012 z 30. novembra 2012
(Rvp 12553/2013), sp. zn. 6 Co 511/2012 z 18. decembra 2012 (Rvp 12554/2013), sp. zn.
9 Co 625/2012 z 19. decembra 2012 (Rvp 12555/2013), sp. zn. 14 Co 578/2012
z 29. novembra 2012 (Rvp 12556/2013), sp. zn. 3 Co 541/2012 z 30. novembra 2012
(Rvp 12557/2013), sp. zn. 6 Co 527/2012 z 18. decembra 2012 (Rvp 12558/2013), sp. zn.
9 Co 638/2012 z 19. decembra 2012 (Rvp 12559/2013), sp. zn. 5 Co 641/2012
z 13. decembra 2012 (Rvp 12560/2013), sp. zn. 3 Co 543/2012 z 30. novembra 2012
(Rvp 12561/2013), sp. zn. 6 Co 503/2012 z 18. decembra 2012 (Rvp 12562/2013), sp. zn.
14 Co 575/2012 zo 17. decembra 2012 (Rvp 12563/2013), sp. zn. 14 Co 576/2012
zo 17. decembra 2012 (Rvp 12564/2013), sp. zn. 9 Co 611/2012 z 19. decembra 2012
(Rvp 12565/2013), sp. zn. 14 Co 611/2012 z 10. decembra 2012 (Rvp 12566/2013), sp. zn.
14 Co 610/2012 z 10. decembra 2012 (Rvp 12567/2013), sp. zn. 3 Co 608/2012
z 20. decembra 2012 (Rvp 12568/2013), sp. zn. 3 Co 607/2012 z 30. novembra 2012
(Rvp 12569/2013), sp. zn. 6 Co 557/2012 z 18. decembra 2012 (Rvp 12570/2013), sp. zn.
9 Co 610/2012 z 19. decembra 2012 (Rvp 12571/2013), sp. zn. 3 Co 609/2012
z 30. novembra 2012 (Rvp 12572/2013), sp. zn. 14 Co 574/2012 zo 17. decembra 2012
(Rvp 12573/2013) a sp. zn. 3 Co 621/2012 z 20. decembra 2012 (Rvp 12574/2013) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 10426/2013,
sp. zn. Rvp 10427/2013, sp. zn. Rvp 10428/2013, sp. zn. Rvp 10429/2013, sp. zn.
Rvp 10430/2013, sp. zn. Rvp 10431/2013, sp. zn. Rvp 10432/2013, sp. zn. Rvp 10433/2013,
sp. zn. Rvp 10434/2013, sp. zn. Rvp 10435/2013, sp. zn. Rvp 10436/2013, sp. zn.
Rvp 12542/2013, sp. zn. Rvp 12543/2013, sp. zn. Rvp 12544/2013, sp. zn. Rvp 12545/2013,
sp. zn. Rvp 12546/2013, sp. zn. Rvp 12547/2013, sp. zn. Rvp 12548/2013, sp. zn.
Rvp 12549/2013, sp. zn. Rvp 12550/2013, sp. zn. Rvp 12551/2013, sp. zn. Rvp 12552/2013,
sp. zn. Rvp 12553/2013, sp. zn. Rvp 12554/2013, sp. zn. Rvp 12555/2013, sp. zn.
Rvp 12556/2013, sp. zn. Rvp 12557/2013, sp. zn. Rvp 12558/2013, sp. zn. Rvp 12559/2013,
sp. zn. Rvp 12560/2013, sp. zn. Rvp 12561/2013, sp. zn. Rvp 12562/2013, sp. zn.
Rvp 12563/2013, sp. zn. Rvp 12564/2013, sp. zn. Rvp 12565/2013, sp. zn. Rvp 12566/2013,
sp. zn. Rvp 12567/2013, sp. zn. Rvp 12568/2013, sp. zn. Rvp 12569/2013, sp. zn.
Rvp 12570/2013, sp. zn. Rvp 12571/2013, sp. zn. Rvp 12572/2013, sp. zn. Rvp 12573/2013
a sp. zn. Rvp 12574/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené
pod sp. zn. III. ÚS 462/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. februára a 20.
marca 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
vedené pod sp. zn. Rvp 10426/2013, sp. zn. Rvp 10427/2013, sp. zn. Rvp 10428/2013, sp.
zn. Rvp 10429/2013, sp. zn. Rvp 10430/2013, sp. zn. Rvp 10431/2013, sp. zn. Rvp
10432/2013, sp. zn. Rvp 10433/2013, sp. zn. Rvp 10434/2013, sp. zn. Rvp 10435/2013, sp.
zn. Rvp 10436/2013, sp. zn. Rvp 12542/2013, sp. zn. Rvp 12543/2013, sp. zn. Rvp
12544/2013, sp. zn. Rvp 12545/2013, sp. zn. Rvp 12546/2013, sp. zn. Rvp 12547/2013, sp.
zn. Rvp 12548/2013, sp. zn. Rvp 12549/2013, sp. zn. Rvp 12550/2013, sp. zn. Rvp
12551/2013, sp. zn. Rvp 12552/2013, sp. zn. Rvp 12553/2013, sp. zn. Rvp 12554/2013, sp.
zn. Rvp 12555/2013, sp. zn. Rvp 12556/2013, sp. zn. Rvp 12557/2013, sp. zn. Rvp
12558/2013, sp. zn. Rvp 12559/2013, sp. zn. Rvp 12560/2013, sp. zn. Rvp 12561/2013, sp.
zn. Rvp 12562/2013, sp. zn. Rvp 12563/2013, sp. zn. Rvp 12564/2013, sp. zn. Rvp
12565/2013, sp. zn. Rvp 12566/2013, sp. zn. Rvp 12567/2013, sp. zn. Rvp 12568/2013, sp.
zn. Rvp 12569/2013, sp. zn. Rvp 12570/2013, sp. zn. Rvp 12571/2013, sp. zn. Rvp
12572/2013, sp. zn. Rvp 12573/2013 a sp. zn. Rvp 12574/2013, ktorými namieta porušenie
svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlaví tohto
rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcu
v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava I, Okresným súdom Bratislava II
a Okresným súdom Bratislava V (ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých je náhrada
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp.
nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré
sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobili. Na základe uvedeného
sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných súdov a spory budú prikázané
inému vecne príslušnému súdu v obvode krajského súdu.
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné
súdy svojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej len „uznesenia okresného
súdu“) zaviazal sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené námietky
zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo jej
tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil
prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniami
krajský súd porušil ňou označené práva, keď:
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a
s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;...“
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom
právnom posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto
podania neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„OSP“). Napriek uvedenému okresné súdy aj krajský súd prejavy vôle sťažovateľky
obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.
Sťažovateľka v sťažnosti tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných súdov,
ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli o zrušení uznesenia súdu prvého
stupňa.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami, zruší
napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutými uzneseniami.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia OSP.
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné
konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých
účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom
pod sp. zn. Rvp 10426/2013, sp. zn. Rvp 10427/2013, sp. zn. Rvp 10428/2013, sp. zn.
Rvp 10429/2013, sp. zn. Rvp 10430/2013, sp. zn. Rvp 10431/2013, sp. zn. Rvp 10432/2013,
sp. zn. Rvp 10433/2013, sp. zn. Rvp 10434/2013, sp. zn. Rvp 10435/2013, sp. zn.
Rvp 10436/2013, sp. zn. Rvp 12542/2013, sp. zn. Rvp 12543/2013, sp. zn. Rvp 12544/2013,
sp. zn. Rvp 12545/2013, sp. zn. Rvp 12546/2013, sp. zn. Rvp 12547/2013, sp. zn.
Rvp 12548/2013, sp. zn. Rvp 12549/2013, sp. zn. Rvp 12550/2013, sp. zn. Rvp 12551/2013,
sp. zn. Rvp 12552/2013, sp. zn. Rvp 12553/2013, sp. zn. Rvp 12554/2013, sp. zn.
Rvp 12555/2013, sp. zn. Rvp 12556/2013, sp. zn. Rvp 12557/2013, sp. zn. Rvp 12558/2013,
sp. zn. Rvp 12559/2013, sp. zn. Rvp 12560/2013, sp. zn. Rvp 12561/2013, sp. zn.
Rvp 12562/2013, sp. zn. Rvp 12563/2013, sp. zn. Rvp 12564/2013, sp. zn. Rvp 12565/2013,
sp. zn. Rvp 12566/2013, sp. zn. Rvp 12567/2013, sp. zn. Rvp 12568/2013, sp. zn.
Rvp 12569/2013, sp. zn. Rvp 12570/2013, sp. zn. Rvp 12571/2013, sp. zn. Rvp 12572/2013,
sp. zn. Rvp 12573/2013 a sp. zn. Rvp 12574/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd
uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až
čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,
ktorého určuje zákon.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorými
potvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané
námietky zaujatosti, porušil ňou označené práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru, pretože ako vyplýva z jej písomných podaní v konaniach pred okresnými súdmi,
ako aj z odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietku zaujatosti
nevzniesla.
Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok
za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych
poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto uzneseniam
podala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala,
pričom okrem iného uviedla: „... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce
fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho
sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania
a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“ Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala zrušiť
uznesenia okresného súdu v celom rozsahu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresné
súdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomenia
o skutočnostiach týkajúcich sa toho ktorého okresného súdu, ktorý má v jej právnych
veciach rozhodovať a súčasne je orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom
spôsobil sťažovateľke škodu, pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako námietky
zaujatosti pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP.
Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi
to neodkladne predsedovi súdu...
Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť
námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú podľa názoru ústavného súdu
zrozumiteľné a akceptovateľné, krajský súd v napadnutých uzneseniach primerane reagoval
na námietky sťažovateľky uvedené v odvolaniach proti uzneseniam okresného súdu.
Okresné súdy určili výšku súdneho poplatku podľa položky č. 17a „Sadzobníka súdnych
poplatkov“ a tiež vec správne právne posúdili podľa príslušných ustanovení zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). Okresné súdy a krajský súd
tvrdenia uvádzané sťažovateľkou v odôvodneniach svojich rozhodnutí vyhodnotili tak, že
v okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, pričom tento postup ústavný
súd považuje zákonný a ústavne akceptovateľný, pretože miera interpretácie a aplikácie
do úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevybočuje z limitov
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné súdy neakceptovali
sťažovateľkinu interpretáciu dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ešte
sama o sebe zakladá porušenie sťažovateľkou označených práv. Z pohľadu ústavného súdu
je podstatné to, či okresné súdy a krajský súd ústavne súladným spôsobom interpretovali
a aplikovali na vec vzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákona
o súdnych poplatkoch.
Takisto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré
súvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto
konaní, pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku
podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť
zaplatiť súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti (m. m. II. 124/2011), na čo
poukazoval aj krajský súd v odôvodneniach svojich napadnutých uznesení.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu krajského súdu
k rozhodovaniu v obdobných veciach.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne
závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval
rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických
prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Beian v.
Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo
rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho
systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako
prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej
súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna
inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus,
ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných
veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné
zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha
zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré
zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20
ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu
okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).
Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného
aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že
nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď
sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má
za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade
napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval
v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo
možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenia krajského súdu ako
odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúce
z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názorom
krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu jeho označených práv
podľa ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky
podľa § 25 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené (obdobne I. ÚS 446/2013)
Bolo preto už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky
uvedenými v sťažnosti (napr. návrhom na odklad vykonateľnosti rozhodnutia).
3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ich
odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému
zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy
v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretovali a aplikovali
príslušné právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami
a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového
protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie
týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom
prerokovaní sťažností sťažovateľky aj v tejto ich časti odmietol ako zjavne neopodstatnené
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2013