Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)III. ÚS 506/2014
PDF · 234.84 KB
No categories available
III. ÚS 506/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. augusta 2014
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 13 Co/934/2013 z 15. novembra 2013 (Rvp 584/2014), sp. zn.
13 Co/932/2013 z 15. novembra 2013 (Rvp 585/2014), sp. zn. 13 Co/571/2013
z 30. októbra 2013 (Rvp 586/2014), sp. zn. 13 Co/568/2013 z 30. októbra 2013
(Rvp 587/2014), sp. zn. 13 Co/567/2013 z 30. októbra 2013 (Rvp 588/2014), sp. zn.
13 Co/566/2013 z 30. októbra 2013 (Rvp 589/2014), sp. zn. 16 Co/688/2013 z 29. októbra
2013 (Rvp 590/2014), sp. zn. 13 Co/570/2013 z 30. októbra 2013 (Rvp 591/2014), sp. zn.
13 Co/808/2013 z 26. novembra 2013 (Rvp 592/2014), sp. zn. 13 Co/569/2013
z 30. októbra 2013 (Rvp 593/2014), sp. zn. 13 Co/943/2013 z 20. novembra 2013
(Rvp 594/2014), sp. zn. 17 Co/766/2013 z 28. novembra 2013 (Rvp 595/2014), sp. zn.
13 Co/683/2013 z 26. novembra 2013 (Rvp 596/2014), sp. zn. 13 Co/684/2013
z 26. novembra 2013 (Rvp 597/2014), sp. zn. 13 Co/685/2013 z 26. novembra 2013
(Rvp 598/2014), sp. zn. 13 Co/686/2013 z 26. novembra 2013 (Rvp 599/2014), sp. zn.
13 Co/687/2013 z 26. novembra 2013 (Rvp 600/2014), sp. zn. 13 Co/688/2013
z 26. novembra 2013 (Rvp 601/2014), sp. zn. 13 Co/689/2013 z 26. novembra 2013
(Rvp 602/2014), sp. zn. 13 Co/690/2013 z 26. novembra 2013 (Rvp 603/2014), sp. zn.
13 Co/691/2013 z 26. novembra 2013 (Rvp 604/2014), sp. zn. 13 Co/692/2013
z 26. novembra 2013 (Rvp 605/2014), sp. zn. 17 Co/679/2013 z 25. novembra 2013
(Rvp 606/2014), sp. zn. 17 Co/681/2013 z 25. novembra 2013 (Rvp 607/2014), sp. zn.
17 Co/683/2013 z 25. novembra 2013 (Rvp 608/2014), sp. zn. 17 Co/684/2013
z 25. novembra 2013 (Rvp 609/2014), sp. zn. 17 Co/685/2013 z 25. novembra 2013
(Rvp 610/2014), sp. zn. 17 Co/686/2013 z 25. novembra 2013 (Rvp 611/2014) a sp. zn.
17 Co/827/2013 z 28. novembra 2013 (Rvp 612/2014) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 584/2014, Rvp 585/2014, Rvp 586/2014, Rvp 587/2014, Rvp 588/2014, Rvp 589/2014,
Rvp 590/2014, Rvp 591/2014, Rvp 592/2014, Rvp 593/2014, Rvp 594/2014, Rvp 595/2014,
Rvp 596/2014, Rvp 597/2014, Rvp 598/2014, Rvp 599/2014, Rvp 600/2014, Rvp 601/2014,
Rvp 602/2014, Rvp 603/2014, Rvp 604/2014, Rvp 605/2014, Rvp 606/2014, Rvp 607/2014,
Rvp 608/2014, Rvp 609/2014, Rvp 610/2014, Rvp 611/2014 a sp. zn. Rvp 612/2014 s p á j a
na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 506/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
14. januára 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) označenými
uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“ a „napadnuté
uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcu
v konaniach vedených Okresným súdom Zvolen, Okresným súdom Veľký Krtíš, Okresným
súdom Žiar nad Hronom, Okresným súdom Lučenec a Okresným súdom Banská Bystrica
(ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom
okresných súdov, ktoré sú súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú
ujmu spôsobili, a preto očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných súdov a spory budú
prikázané inému vecne príslušnému súdu v obvode krajského súdu. Na základe skutočností
uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné súdy svojimi uzneseniami
špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej len „uznesenia okresných súdov“) zaviazali
sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené námietky zaujatosti. Proti
uzneseniam okresných súdov podala sťažovateľka odvolania, v ktorých tvrdila, že námietky
zaujatosti nepodala, a preto jej nemohla vzniknúť povinnosť úhrady súdneho poplatku.
Krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil prvostupňové rozhodnutia ako vecne
správne.
Sťažovateľka v sťažnostiach krajskému súdu vytýka, že porušil ňou označené práva,
keď:
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci
a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;
e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu SR...“
Sťažovateľka opätovne tvrdí, že krajský súd napadnuté uznesenia založil
na nesprávnom právnom posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok
zaujatosti, hoci tieto podania neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky
zaujatosti upravené v § 15a zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Napriek uvedenému okresné súdy aj krajský súd
prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako námietky
zaujatosti. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutia iných všeobecných súdov, ktoré
v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli o zrušení uznesenia súdu prvého stupňa.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,
ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými
uzneseniami krajského súdu, napadnuté uznesenia zruší a veci vráti krajskému súdu
na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu
trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 584/2014, Rvp 585/2014, Rvp 586/2014, Rvp 587/2014, Rvp 588/2014, Rvp 589/2014,
Rvp 590/2014, Rvp 591/2014, Rvp 592/2014, Rvp 593/2014, Rvp 594/2014, Rvp 595/2014,
Rvp 596/2014, Rvp 597/2014, Rvp 598/2014, Rvp 599/2014, Rvp 600/2014, Rvp 601/2014,
Rvp 602/2014, Rvp 603/2014, Rvp 604/2014, Rvp 605/2014, Rvp 606/2014, Rvp 607/2014,
Rvp 608/2014, Rvp 609/2014, Rvp 610/2014, Rvp 611/2014 a sp. zn. Rvp 612/2014
a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu rozhodol ústavný súd
uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46
až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,
ktorého určuje zákon.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorými
potvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti sťažovateľke „zaplatiť... súdny
poplatok za vznesené námietky zaujatosti“ v sume 66 € za každú vec podľa položky 17a
Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), porušil jej základné právo
na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie
zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože, ako to vyplýva z jej písomných podaní v konaniach
pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam, námietku
zaujatosti ako takú nevzniesla, ale „... v úvode svojej žaloby uviedla skutočnosti
preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať,
pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci
a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP)“.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresné
súdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomenia
o skutočnostiach týkajúcich sa toho-ktorého okresného súdu, ktorý má v jej právnych
veciach rozhodovať a súčasne je orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom
spôsobil sťažovateľke škodu, pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako námietky
zaujatosti pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP.
Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,
ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi
to neodkladne predsedovi súdu...
Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť
námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú podľa názoru ústavného súdu
zrozumiteľné a akceptovateľné, krajský súd v napadnutých uzneseniach primerane reagoval
na námietky sťažovateľky uvedené v odvolaniach proti uzneseniam okresných súdov.
Okresné súdy určili výšku súdneho poplatku podľa položky 17a Sadzobníka súdnych
poplatkov a tiež vec správne právne posúdili podľa príslušných ustanovení zákona
o súdnych poplatkoch. Okresné súdy a krajský súd tvrdenia uvádzané sťažovateľkou
v odôvodneniach svojich rozhodnutí vyhodnotili tak, že v okolnostiach posudzovaných vecí
išlo o námietku zaujatosti, pričom tento postup ústavný súd považuje zákonný a ústavne
akceptovateľný, pretože miera interpretácie a aplikácie do úvahy prichádzajúcich
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevybočuje z limitov základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. dohovoru.
Skutočnosť, že všeobecné súdy neakceptovali sťažovateľkinu interpretáciu dotknutých
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ešte sama osebe nezakladá porušenie
sťažovateľkou označených práv. Z pohľadu ústavného súdu je podstatné to, či okresné súdy
a krajský súd ústavne súladným spôsobom interpretovali a aplikovali na vec vzťahujúce
sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch.
Takisto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré
súvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto
konaní, pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku
podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť
zaplatiť súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti (m. m. II. 124/2011),
na čo poukazoval aj krajský súd v odôvodneniach svojich napadnutých uznesení.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu krajského súdu
k rozhodovaniu v obdobných veciach.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne
závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval
rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických
prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Beian
v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých,
prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v
zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch
práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.
Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila
ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí
rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné
zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha
zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré
zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20
ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem
iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve
plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného
aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to,
že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch,
keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má
za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade
napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval
v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo
možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenia krajského súdu
ako odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné,
nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sťažovateľka
sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu jej
označených práv podľa ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol
sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené
(obdobne I. ÚS 446/2013, III. ÚS 402/2013, III. ÚS 462/2013, III. ÚS 245/2014).
2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu zistil, že z ich
odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému
zásahu do základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy
v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretovali a aplikovali
príslušné právne normy. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi
napadnutými uzneseniami krajského súdu a označenými právami neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prijatí sťažností na ďalšie
konanie, a preto sťažnosti sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľky v nich uvedenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. augusta 2014