Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 506/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. augusta 2014

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav

Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a , práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. z 15. novembra 2013 (), sp. zn.

z 15. novembra 2013 (), sp. zn.

z 30. októbra 2013 (), sp. zn. z 30. októbra 2013

(), sp. zn. z 30. októbra 2013 (), sp. zn.

z 30. októbra 2013 (), sp. zn. z 29. októbra

2013 (), sp. zn. z 30. októbra 2013 (), sp. zn.

z 26. novembra 2013 (), sp. zn.

z 30. októbra 2013 (), sp. zn. z 20. novembra 2013

(), sp. zn. z 28. novembra 2013 (), sp. zn.

z 26. novembra 2013 (), sp. zn.

z 26. novembra 2013 (), sp. zn. z 26. novembra 2013

(), sp. zn. z 26. novembra 2013 (), sp. zn.

z 26. novembra 2013 (), sp. zn.

z 26. novembra 2013 (), sp. zn. z 26. novembra 2013

(), sp. zn. z 26. novembra 2013 (), sp. zn.

z 26. novembra 2013 (), sp. zn.

z 26. novembra 2013 (), sp. zn. z 25. novembra 2013

(), sp. zn. z 25. novembra 2013 (), sp. zn.

z 25. novembra 2013 (), sp. zn.

z 25. novembra 2013 (), sp. zn. z 25. novembra 2013

(), sp. zn. z 25. novembra 2013 () a sp. zn.

z 28. novembra 2013 () a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.

, , , , , ,

, , , , , ,

, , , , , ,

, , , , , ,

, , , a sp. zn. s p á j a

na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

14. januára 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) označenými

uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“ a „napadnuté

uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcu

v konaniach vedených Okresným súdom Zvolen, Okresným súdom Veľký Krtíš, Okresným

súdom Žiar nad Hronom, Okresným súdom Lučenec a Okresným súdom Banská Bystrica

(ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej

ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom

okresných súdov, ktoré sú súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú

ujmu spôsobili, a preto očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných súdov a spory budú

prikázané inému vecne príslušnému súdu v obvode krajského súdu. Na základe skutočností

uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné súdy svojimi uzneseniami

špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej len „uznesenia okresných súdov“) zaviazali

sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené námietky zaujatosti. Proti

uzneseniam okresných súdov podala sťažovateľka odvolania, v ktorých tvrdila, že námietky

zaujatosti nepodala, a preto jej nemohla vzniknúť povinnosť úhrady súdneho poplatku.

Krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil prvostupňové rozhodnutia ako vecne

správne.

Sťažovateľka v sťažnostiach krajskému súdu vytýka, že porušil ňou označené práva,

keď:

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci

a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;

e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax

Najvyššieho súdu SR...“

Sťažovateľka opätovne tvrdí, že krajský súd napadnuté uznesenia založil

na nesprávnom právnom posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok

zaujatosti, hoci tieto podania neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky

zaujatosti upravené v v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Napriek uvedenému okresné súdy aj krajský súd

prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako námietky

zaujatosti. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutia iných všeobecných súdov, ktoré

v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli o zrušení uznesenia súdu prvého stupňa.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,

ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa a ,

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými

uzneseniami krajského súdu, napadnuté uznesenia zruší a veci vráti krajskému súdu

na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu

trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

.

Podľa môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, , , , , ,

, , , , , ,

, , , , , ,

, , , , , ,

, , , a sp. zn.

a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu rozhodol ústavný súd

uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie ().

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto ochranu

poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)

alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto

práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46

až ) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,

ktorého určuje zákon.

Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorými

potvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti sťažovateľke „zaplatiť... súdny

poplatok za vznesené námietky zaujatosti“ v sume 66 € za každú vec podľa položky 17a

Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona Slovenskej národnej rady

č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), porušil jej základné právo

na súdnu ochranu zaručené a právo na spravodlivé súdne konanie

zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože, ako to vyplýva z jej písomných podaní v konaniach

pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam, námietku

zaujatosti ako takú nevzniesla, ale „... v úvode svojej žaloby uviedla skutočnosti

preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať,

pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci

a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí ( )“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresné

súdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomenia

o skutočnostiach týkajúcich sa toho-ktorého okresného súdu, ktorý má v jej právnych

veciach rozhodovať a súčasne je orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom

spôsobil sťažovateľke škodu, pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako námietky

zaujatosti pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z .

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,

ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi

to neodkladne predsedovi súdu...

Podľa účastníci majú právo z dôvodov podľa uplatniť

námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú podľa názoru ústavného súdu

zrozumiteľné a akceptovateľné, krajský súd v napadnutých uzneseniach primerane reagoval

na námietky sťažovateľky uvedené v odvolaniach proti uzneseniam okresných súdov.

Okresné súdy určili výšku súdneho poplatku podľa položky 17a Sadzobníka súdnych

poplatkov a tiež vec správne právne posúdili podľa príslušných ustanovení zákona

o súdnych poplatkoch. Okresné súdy a krajský súd tvrdenia uvádzané sťažovateľkou

v odôvodneniach svojich rozhodnutí vyhodnotili tak, že v okolnostiach posudzovaných vecí

išlo o námietku zaujatosti, pričom tento postup ústavný súd považuje zákonný a ústavne

akceptovateľný, pretože miera interpretácie a aplikácie do úvahy prichádzajúcich

ustanovení nevybočuje z limitov základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa ods. dohovoru.

Skutočnosť, že všeobecné súdy neakceptovali sťažovateľkinu interpretáciu dotknutých

ustanovení , ešte sama osebe nezakladá porušenie

sťažovateľkou označených práv. Z pohľadu ústavného súdu je podstatné to, či okresné súdy

a krajský súd ústavne súladným spôsobom interpretovali a aplikovali na vec vzťahujúce

sa ustanovenia a .

Takisto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré

súvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto

konaní, pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku

podľa sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť

zaplatiť súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti (m. m. ),

na čo poukazoval aj krajský súd v odôvodneniach svojich napadnutých uznesení.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu krajského súdu

k rozhodovaniu v obdobných veciach.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne

závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter

precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval

rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických

prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere

v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Beian

v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých,

prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v

zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch

práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.

Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila

ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí

rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné

zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [,

ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem

iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. , ). Práve

plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného

aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to,

že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch,

keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má

za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade

napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval

v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo

možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenia krajského súdu

ako odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné,

nevybočujúce z limitov a dohovoru. To, že sťažovateľka

sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu jej

označených práv podľa a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol

sťažnosti sťažovateľky podľa ako zjavne neopodstatnené

(obdobne , , , ).

2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu

Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu zistil, že z ich

odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému

zásahu do základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa

a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy

v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretovali a aplikovali

príslušné právne normy. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi

napadnutými uzneseniami krajského súdu a označenými právami neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prijatí sťažností na ďalšie

konanie, a preto sťažnosti sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené

podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľky v nich uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. augusta 2014