Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 525/2015
PDF · 285.74 KB
No categories available
I. ÚS 525/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra
2015 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,
Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 5100/2015,
sp. zn. Rvp 5101/2015 a sp. zn. Rvp 7620/2015 vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co 1116/2013 z 30. júna 2014, sp. zn.
16 Co 948/2013 z 25. septembra 2014 a sp. zn. 14 Co 1015/2013 z 26. augusta 2014 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 5100/2015, sp. zn. Rvp 5101/2015 a sp. zn. Rvp 7620/2015 s p á j a na spoločné
konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 5100/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 9. apríla 2015
a 25. mája 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 1116/2013
z 30. júna 2014, sp. zn. 16 Co 948/2013 z 25. septembra 2014 a sp. zn. 14 Co 1015/2013
z 26. augusta 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcu
v právnych veciach vedených Okresným súdom Zvolen a Okresným súdom Žiar nad
Hronom (ďalej len „okresné súdy“), ktorých predmetom je náhrada majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy v zmysle podmienok vyplývajúcich zo zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), ktorá mala byť
spôsobená nesprávnym úradným postupom okresných súdov v exekučných konaniach,
v ktorých sťažovateľka vystupovala ako oprávnená a v ktorých sú okresné súdy zároveň
tými orgánmi súdnej moci, ktoré sťažovateľke ňou požadovanú náhradu škody
a nemajetkovej ujmy spôsobili. Skutočnosti deklarované sťažovateľkou v jej jednotlivých
žalobných návrhoch doručených okresným súdom a vychádzajúce z jej nesúhlasu
spočívajúceho predovšetkým v tom, že súdy, ktoré škodu spôsobili, by mali rozhodovať o jej
náhrade, tieto vyhodnotili ako námietky zaujatosti podané proti jednotlivým sudcom
zaradeným na tieto súdy a v ďalšom postupe rozhodli o uložení povinnosti sťažovateľke
zaplatiť súdny poplatok vo výške 66 € za vznesené námietky zaujatosti podľa položky č. 17
písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov.
Podľa názoru sťažovateľky napadnuté rozhodnutia krajského súdu sú založené
na nesprávnom právnom posúdení jej návrhov predostretých v podaných žalobách ako
námietok zaujatosti, hoci tieto podania neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti
námietky zaujatosti upravené v zmysle dikcie ustanovenia § 15a zákona č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu, napadnuté rozhodnutia krajského súdu zruší a veci vráti
krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj
úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov. V zmysle § 112 ods. 1 OSP
v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho
začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom
súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona
o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné
spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 5100/2015, sp. zn. Rvp 5101/2015 a sp. zn. Rvp 7620/2015 a z tohto obsahu
vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na
totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú,
rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode
l výroku tohto uznesenia.
Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností týkajúcich sa napadnutých
rozhodnutí krajského súdu a v kontexte svojich zistení dospel k záveru, že použitá
argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnou argumentáciou,
ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v
uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov rozhodujúcich v
okolnostiach jej predmetných právnych vecí, o posúdení jej návrhov predostretých v
žalobách podaných podľa zákona č. 514/2003 Z. z. [v súvislosti s oneskoreným postupom
všeobecných súdov predovšetkým pri postupe podľa § 44 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov],
ako aj námietok zaujatosti a táto skutočnosť bola podstatnou pre následné vyrubenie
súdneho poplatku vo výške 66 € za podanú námietku/námietky zaujatosti. Vzhľadom na
totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii,
skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj
vo veľkom množstve prípadov predošlých (a tiež posudzovaných ústavným súdom, pozn.),
dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľke sú nepochybne známe dôvody odmietnutia
sťažností v rovnakých prípadoch, ako aj vyslovený právny názor ústavného súdu na danú
právnu problematiku. A keďže v rozsahu použitej zásadnej/kľúčovej argumentácie
sťažovateľky voči napadnutým rozhodnutiam krajského súdu sa táto nemení, nie je potrebné
uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na
uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich
rozhodnutí (I. ÚS 307/2014, I. ÚS 308/2014, I. ÚS 309/2014, I. ÚS 310/2014,
I. ÚS 435/2014, I. ÚS 439/2014, I. ÚS 441/2014, I. ÚS 516/2014, I. ÚS 744/2014,
I. ÚS 800/2014, II. ÚS 61/2014, II. ÚS 273/2014, II. ÚS 295/2014, II. ÚS 461/2014,
II. ÚS 462/2014, II. ÚS 463/2014, II. ÚS 467/2014, II. ÚS 468/2014, II. ÚS 488/2014,
II. ÚS 646/2014, II. ÚS 700/2014, II. ÚS 732/2014, II. ÚS 882/2014, III. ÚS 496/2014,
III. ÚS 497/2014, IV. ÚS 498/2014, III. ÚS 482/2014, III ÚS 483/2014, III. ÚS 484/2014,
III. ÚS 506/2014, III. ÚS 508/2014, III. ÚS 509/2014, III. ÚS 604/2014, IV. ÚS 219/2014,
IV. ÚS 220/2014, IV. ÚS 236/2014, IV. ÚS 237/2014, IV. ÚS 239/2014, IV. ÚS 240/2014,
IV. ÚS 241/2014, IV. ÚS 242/2014, IV. ÚS 243/2014, IV. ÚS 244/2014,
IV. ÚS 245/2014...), ktoré skončili odmietnutím rovnakých sťažností sťažovateľky z
dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v posudzovaných prípadoch nemá dôvod meniť svoje
už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie
rozhodnutia, v dôsledku čoho pristúpil k odmietnutiu týchto sťažností z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec už uvedeného a v kontexte s prílohami každej podanej ústavnej sťažnosti,
ktoré obsahujú rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) a iných všeobecných súdov a ktorými sťažovateľka mieni presvedčivo preukázať
nesprávny výklad zákona vo veci konajúcim krajským súdom, ústavný súd zhodne
s Európskym súdom pre ľudské práva neskúma, či dôvody uvedené v rozhodnutí sú vecne
správne (Van de Hurk c. Holandsko z 19. 4. 1994, séria a, č. 229, § 61, správa Európskej
komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet c. Francúzsko, recueil I/1996, s. 29). Je vecou
ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom,
ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je arbitrárny. Z rozsudku Európskeho
súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna
judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou
vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený
na precedensoch ako prameňoch práva). Ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in
abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z.
z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods.
3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu,
resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská
k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m.
I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05, I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08,
IV. ÚS 331/09, IV. ÚS 342/2010). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené
odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych
konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného
súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou
a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva
alebo slobody. Navyše nie je možné vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého
úlohou by bolo zjednocovať stanoviská najvyššieho súdu (I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08,
IV. ÚS 331/09, III. ÚS 197/2011), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov
(I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).
Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených (zrušenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu
a vrátenie vecí na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania) stratilo opodstatnenie,
preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
V závere ústavný súd poznamenáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto
spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že
nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybavenia
v predošlom období úspešné a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni
ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah.
Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie
materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje a je
to porušením buď zákonných alebo etických povinností advokáta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2015