Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 606/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátkou

, , vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa a a práv

podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 17 a čl. 18 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. júna 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. septembra 2016 doručená mailom a podaním doručeným ústavnému súdu 28. septembra

2016 doplnená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 17 a čl. 18

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. júna 2016 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

„... Sťažovateľ podaním zo dňa 2. 1. 2011 podal žalobu proti rozhodnutiu

Ministerstva vnútra SR na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu... č. SLV-

PS-PK-111/2010 z 26. 10. 2010, ktorým sa sťažovateľovi služobne zaradenému v stálej

štátnej službe na funkcii referent oddelenia cudzineckej polície PZ Banská Bystrica...

nepriznáva náhradu za bolesť... za služobný úraz...

... Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. -117 z 12. 6. 2014 rozhodol

tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušuje a vracia mu vec späť na ďalšie konanie,

keď z vykonaného dokazovania nie je možné jednoznačne určiť, že len výlučne žalobca

porušil niektorú zo zákonných povinností, a že zistenie skutkového stavu pred rozhodnutím

správneho orgánu nebolo postačujúce na posúdenie veci.

... O podanom odvolaní žalovaného Najvyšší súd SR rozhodol rozsudkom

sp. zn. zo dňa 16. 3. 2016 tak, že rozsudok Krajského súdu Bratislava

sp. zn. zo dňa 12. 6. 2014 mení tak, že žalobu zamieta.

... Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote dovolanie, ktorého

procesnú prípustnosť odvodil z , pretože predmetným rozhodnutím bol

zmenený rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. . Právne vymedzil dovolacie

dôvody v zmysle , teda

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci,

c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. ...

... Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 29. 6. 2016,

ktoré bolo sťažovateľovi doručené 18. 7. 2016, konanie o dovolaní zastavil s odvolaním

sa na neprípustnosť dovolania.

... Sťažovateľ namieta, že zastavením konania bez meritórneho preskúmania jeho

odvolania, s odvolaním sa na nález Ústavného súdu SR sp. zn. ... porušil jeho

právo na spravodlivé prejednanie vec pred súdom tým, že mu odňal možnosť mimoriadneho

opravného prostriedku.

... Svoju námietku tiež opiera o rozhodnutie sp. zn. : Ústavný súd

v zmysle svojej stabilizovanej judikatúry (napr. m. m. ) považuje za odňatie

práva obrátiť sa na všeobecný súd podľa aj také rozhodnutie

všeobecného súdu, ktorým sa pred ním konanie končí uznesením o zastavení, ak proti

tomuto rozhodnutiu nie je prípustný žiadny opravný prostriedok.

... Sťažovateľ poukazuje na vzájomný rozpor ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku, ktorý vo všeobecnej časti v § 238 ods. 1 zásadne pripúšťa dovolanie proti

zmeňujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, pričom nejde o vec vylúčenú z preskúmania

v zmysle , , nejde o dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.

V veta tretia zároveň vylučuje možnosť využiť opravný prostriedok proti

rozhodnutiam Najvyššieho súdu v správnom konaní – hoci v danom prípade, ako to vyplýva

z argumentácie dovolania, išlo zároveň o rozhodnutie prekvapivé, pretože NS SR ako súd

odvolací meritórne rozhodol o zmene rozsudku prvého stupňa z odlišných právnych

dôvodov, s ktorými sťažovateľa pred rozhodnutím neoboznámil a nedal mu možnosť

vyjadriť sa k odlišnému právnemu posúdeniu. Takýto postup je pritom vždy v praxi NS SR

dovolacím dôvodom podľa , na ktorý dovolací súd prihliada ex offo, aj bez

výslovnej akcentácie účastníkom konania.

... Sťažovateľ namieta, že formálna či koncepčná nekonzistentnosť či rozpor

jednotlivých ustanovení procesného poriadku navzájom či s inými predpismi nie je možné

vykladať na ťarchu účastníka konania, s cieľom či zámerom znemožniť mu využitie

opravného prostriedku.

... Zároveň je namietané ustanovenie aj v čiastočnom rozpore s § 18 zákona

č. , ktorý stanovuje postup pri preskúmaní senátnych rozhodnutí NS SR.“

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní spisová značka porušil

základné práva sťažovateľa zaručené mu a Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 a 18 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 29. 6. 2016 a vracia mu vec späť na ďalšie konanie.

3. Priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v konaní o ústavnej

sťažnosti, ktoré je porušiteľ práv povinný vyplatiť advokátke... do jedného mesiaca

po právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 citovaného zákona.

6. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého

sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná

situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné

právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

8. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a práv podľa , , a dohovoru

uznesením najvyššieho súdu. Napadnutým uznesením najvyšší súd podľa § 104 ods. 1

v spojení s zastavil konanie o dovolaní sťažovateľa

proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. marca 2016, keďže nemal

právomoc konať vo veci samej.

9. Podľa sťažovateľa k porušeniu označených práv malo dôjsť tým, že najvyšší súd

zastavil konanie v jeho veci bez meritórneho preskúmania, čím mu „odňal možnosť

mimoriadneho opravného prostriedku“, pričom vo svojej sťažnosti odkazuje na nález

ústavného súdu sp. zn. .

10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

11. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

14. Podľa čl. 13 dohovoru každý koho práv a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,

aj keď sa porušenia dopustili úradné osoby pri plnení úradných povinností.

15. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

16. Článkom 46 ods. 1 sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým

práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6

ods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného

práva podľa a práva podľa dohovoru by došlo vtedy, ak by

komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať

o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby () alebo v prípade

opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom

konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým

súdnym rozhodnutím (, ).

17. Právo na súdnu ochranu sa v konaní pred súdom účinne zaručuje len vtedy, ak sú

splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých súd môže konať a rozhodnúť

o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania v správnom súdnictve.

18. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodenia napadnutého uznesenia uviedol:

«Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. marca 2016,

sp. zn. bolo právoplatne ukončené súdne konanie o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu podľa piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku - ustanovujúcej správne súdnictvo.

Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal dovolanie žalobcu a dospel k záveru,

že konanie o ňom treba zastaviť.

Pre riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku sa primerane použijú ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona;

opravný prostriedok je v konaní podľa piatej časti

prípustný len vtedy, ak je to v tejto časti ustanovené (§ 246c ods. 1, prvá a druhá veta

).

Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je

prípustný ( tretia veta ).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa. ( ).

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom podľa tretej hlavy štvrtej časti

. Vychádzajúc s citovanej právnej úpravy Občianskeho

súdneho poriadku ustanovujúcej správne súdnictvo vyplýva, že proti rozhodnutiu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný,

teda vychádzajúc zo znenia právnej normy upravujúcej prípustnosť opravného prostriedku

proti rozhodnutiu najvyššieho súdu je zrejmé, že proti rozhodnutiu najvyššieho súdu nie je

prípustný tak riadny ako aj mimoriadny opravný prostriedok a súčasne zo žiadneho

ustanovenia piatej časti ustanovujúcej správne súdnictvo

nevyplýva prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu najvyššieho súdu v správnom súdnictve.

Z uvedeného plynie záver, že najvyšší súd v správnom súdnictve nie je dovolacím súdom

a teda ako súd dovolací nemá právomoc konať, z ktorých dôvodov neprípustnosť dovolania

je prekážkou ďalšieho konania v danej veci pred najvyšším súdom.

Vzhľadom k uvedenému Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 104 ods. 1

v spojení s konanie vo veci dovolania zastavil, keďže nemal právomoc konať

vo veci samej.

Pre úplnosť najvyšší súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky zo 16. februára 2010, číslo k prípustnosti dovolania v správnom

súdnictve. V jeho publikovanom znení Ústavný súd Slovenskej republiky akceptuje výklad

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému

rozhodnutiu súdu podľa V. časti neprípustné, ako súladný

so základným právom na súdnu ochranu.

V odôvodnení uznesenia sa zaoberal aj nálezom Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , ktorým bol na určitý čas vyjadrený opačný právny názor

na prípustnosť dovolania.

Ústavný súd nálezom sp. zn. zrušil uznesenie najvyššieho súdu

o odmietnutí dovolania dôvodiac, že tzv. zmätočné dovolacie dôvody sa vzťahujú

aj na súdne rozhodnutia vydané podľa V. časti .

Argumentácia IV. senátu ústavného súdu bola založená na texte záhlavia ustanovenia § 237

, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ak sú naplnené zmätočné dôvody.

Týmto nálezom ústavný súd nepochybne autoritatívne dal na vedomie nielen

konkrétnemu sťažovateľovi vo veci sp. zn. , že jeho sťažnosť bola úspešná,

ale zároveň (prostredníctvom internetu) tým oznamoval aj eventuálnym sťažovateľom,

že do budúcna môžu podať dovolanie zo zmätočných dôvodov proti rozhodnutiu správneho

súdu v prípade, ak sa tieto budú kryť s dôvodmi ústavnoprávnymi. Zároveň tým aj

najvyššiemu súdu naznačil, aby zmenil koncepciu prípustnosti dovolania v správnych

veciach.

Ústavný súd v uznesení zo 16. februára 2010, číslo , ale uviedol,

že otázka prípustnosti dovolania v správnom súdnictve mala byť pôvodne predmetom

konania o zjednotení právnych názorov. Z rozpravy pléna ústavného súdu však vyplynulo,

že citovaný nález ústavného súdu bol ojedinelým v inak konštantnej judikatúre ústavného

súdu akceptujúcej neprípustnosť dovolania v správnych veciach, a preto nie je nevyhnutné

využiť procedúru zjednocovania právnych názorov. Napokon aj štvrtý senát akceptoval

uvedený právny názor v náleze sp. zn. a v uznesení sp. zn. .

Ústavný súd Slovenskej republiky v doterajšej judikatúre vyslovil právny záver,

podľa ktorého „niet žiadnych právnych pochýb o skutočnosti, že dovolanie je v správnom

súdnictve neprípustné“ (, ).

Ústavný súd taktiež vylúčil možnosť, že by zastavením dovolacieho konania z dôvodu

neprípustnosti dovolania mohlo dôjsť k odmietnutiu spravodlivosti s poukazom na to, že:

„v civilnom dovolacom konaní dohliada najvyšší súd prostredníctvom inštitútu dovolania

na procesnú čistotu a jednotnosť rozhodovania v súdnych konaniach, ktorých podstatou

je v zásade spor o súkromné právo prerokúvaný od začiatku na všeobecnom súde, oproti

tomu je správne súdnictvo preskúmavaním zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy,

teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Už správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy,

a tak zákonodarca nepovažoval za rozumné a účelné, aby kontrola verejnej správy bola ešte

kontrolovaná prostredníctvom inštitútu dovolania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí

byť zjednocované prostredníctvom dovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie

najvyššieho súdu v správnom súdnictve už túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť

mätúce, že správne a civilné súdnictvo sú zhodou historických okolností obsiahnuté

v jednom procesnom kódexe“ ().

Podanie dovolania v správnom súdnictve preto ani s poukazom na uznesenie

neprichádza do úvahy.

V dôsledku tohto právneho názoru ústavného súdu nedošlo k zmene v rozhodovacej

činnosti najvyššieho súdu, a preto bolo konanie vo veci zastavené pre nedostatok

podmienok konania.»

19. Najvyšší súd otázku prípustnosti dovolania posúdil a dospel k záveru,

že dovolanie nie je prípustné. Neprípustnosť dovolania v napadnutom uznesení odôvodnil,

pričom ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania

je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.

20. Pokiaľ sťažovateľ odkazuje na nález ústavného súdu sp. zn. ,

ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa zaoberal aj týmto nálezom ústavného súdu,

pričom jasne a zrozumiteľne uviedol, prečo na vec sťažovateľa tento nález ústavného súdu

nebolo možné aplikovať. Vzhľadom na vyčerpávajúce a presvedčivé odôvodnenie

uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd nepovažuje za potrebné k veci nič viac uviesť,

keďže by iba opakoval argumenty, ktoré sú už v uznesení najvyššieho súdu uvedené

a s ktorými sa v celom rozsahu s poukazom na judikatúru ústavného súdu citovanú

v napadnutom uznesení stotožňuje. Sťažovateľ v sťažnosti neuvádza žiadne skutočnosti,

z ktorých by bolo možné vyvodiť, že najvyšší súd otázku prípustnosti dovolania posúdil

nesprávne.

21. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru,

že dovolanie nie je v správnom súdnictve prípustné a konanie o dovolaní sťažovateľa

zastavil pre nedostatok právomoci na jeho preskúmanie, nebol povinný vecne preskúmať v

ňom obsiahnuté argumenty sťažovateľa.

22. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd neporušil základné

právo sťažovateľa podľa a práva podľa a dohovoru,

a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25

ods. 2 .

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práv

podľa čl. 17 a čl. 18 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

23. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

24. Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať tak, aby dávalo

štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov

zameraných na zničenie ktorýchkoľvek tu priznaných práv a slobôd alebo na obmedzovanie

týchto práv vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.

25. Podľa čl. 18 dohovoru obmedzenia, ktoré dohovor pripúšťa pre uvedené práva

a slobody, nesmú sa využívať na iný účel než na ten, na ktorý boli určené.

26. Podľa návrh na začatie konania

sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho

podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,

odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ

(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

27. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v

presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých

formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania ( ,

a ). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné,

je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom

súde).

28. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ napriek tvrdenému porušeniu základného

práva podľa a práv podľa a dohovoru porušenie týchto práv

v sťažnosti neodôvodnil. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že daný rozsah

nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľa, nie je

povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne

vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní

účastníkov konania (, , , ,

, , , , ,

, , , , ,

). Ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. z 11. mája

2005 uviedol: „Podľa o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,

a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,

aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,

aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína

konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada

„vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby

práva znalé (napr. advokáta).

29. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v tejto časti nespĺňa všetky náležitosti

predpísané , keďže sťažnosť nie je odôvodnená.

30. Ústavný súd s poukazom na uvedené konštatuje, že sťažnosť vykazuje také

nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, ktoré boli dôvodom na jej odmietnutie v tejto

časti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa .

31. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2016