Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 606/2016
PDF · 230.47 KB
No categories available
I. ÚS 606/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátkou
, , vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 17 a čl. 18 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sdo 9/2016
z 29. júna 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. septembra 2016 doručená mailom a podaním doručeným ústavnému súdu 28. septembra
2016 doplnená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 17 a čl. 18
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sdo/9/2016
z 29. júna 2016 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:
„... Sťažovateľ podaním zo dňa 2. 1. 2011 podal žalobu proti rozhodnutiu
Ministerstva vnútra SR na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu... č. SLV-
PS-PK-111/2010 z 26. 10. 2010, ktorým sa sťažovateľovi služobne zaradenému v stálej
štátnej službe na funkcii referent oddelenia cudzineckej polície PZ Banská Bystrica...
nepriznáva náhradu za bolesť... za služobný úraz...
... Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 1 S/2/2011-117 z 12. 6. 2014 rozhodol
tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušuje a vracia mu vec späť na ďalšie konanie,
keď z vykonaného dokazovania nie je možné jednoznačne určiť, že len výlučne žalobca
porušil niektorú zo zákonných povinností, a že zistenie skutkového stavu pred rozhodnutím
správneho orgánu nebolo postačujúce na posúdenie veci.
... O podanom odvolaní žalovaného Najvyšší súd SR rozhodol rozsudkom
sp. zn. 1 Sžso/67/2014 zo dňa 16. 3. 2016 tak, že rozsudok Krajského súdu Bratislava
sp. zn. 1 S/2/2011 zo dňa 12. 6. 2014 mení tak, že žalobu zamieta.
... Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote dovolanie, ktorého
procesnú prípustnosť odvodil z § 238 ods. 1 OSP, pretože predmetným rozhodnutím bol
zmenený rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1 S/2/2011. Právne vymedzil dovolacie
dôvody v zmysle § 241 ods. 2 OSP, teda
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,
b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci,
c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. ...
... Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením 1 Sdo/9/2016 zo dňa 29. 6. 2016,
ktoré bolo sťažovateľovi doručené 18. 7. 2016, konanie o dovolaní zastavil s odvolaním
sa na neprípustnosť dovolania.
... Sťažovateľ namieta, že zastavením konania bez meritórneho preskúmania jeho
odvolania, s odvolaním sa na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 283/07... porušil jeho
právo na spravodlivé prejednanie vec pred súdom tým, že mu odňal možnosť mimoriadneho
opravného prostriedku.
... Svoju námietku tiež opiera o rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 63/06: Ústavný súd
v zmysle svojej stabilizovanej judikatúry (napr. m. m. IV. ÚS 62/03) považuje za odňatie
práva obrátiť sa na všeobecný súd podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj také rozhodnutie
všeobecného súdu, ktorým sa pred ním konanie končí uznesením o zastavení, ak proti
tomuto rozhodnutiu nie je prípustný žiadny opravný prostriedok.
... Sťažovateľ poukazuje na vzájomný rozpor ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku, ktorý vo všeobecnej časti v § 238 ods. 1 zásadne pripúšťa dovolanie proti
zmeňujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, pričom nejde o vec vylúčenú z preskúmania
v zmysle § 238 ods. 4, ods. 5 OSP, nejde o dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.
V § 246c ods. 1 veta tretia OSP zároveň vylučuje možnosť využiť opravný prostriedok proti
rozhodnutiam Najvyššieho súdu v správnom konaní – hoci v danom prípade, ako to vyplýva
z argumentácie dovolania, išlo zároveň o rozhodnutie prekvapivé, pretože NS SR ako súd
odvolací meritórne rozhodol o zmene rozsudku prvého stupňa z odlišných právnych
dôvodov, s ktorými sťažovateľa pred rozhodnutím neoboznámil a nedal mu možnosť
vyjadriť sa k odlišnému právnemu posúdeniu. Takýto postup je pritom vždy v praxi NS SR
dovolacím dôvodom podľa § 237 OSP, na ktorý dovolací súd prihliada ex offo, aj bez
výslovnej akcentácie účastníkom konania.
... Sťažovateľ namieta, že formálna či koncepčná nekonzistentnosť či rozpor
jednotlivých ustanovení procesného poriadku navzájom či s inými predpismi nie je možné
vykladať na ťarchu účastníka konania, s cieľom či zámerom znemožniť mu využitie
opravného prostriedku.
... Zároveň je namietané ustanovenie aj v čiastočnom rozpore s § 18 zákona
č. 757/2004 Z. z., ktorý stanovuje postup pri preskúmaní senátnych rozhodnutí NS SR.“
3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní spisová značka 1 Sdo/9/2016 porušil
základné práva sťažovateľa zaručené mu čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 a 18 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Sdo/9/2016
zo dňa 29. 6. 2016 a vracia mu vec späť na ďalšie konanie.
3. Priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v konaní o ústavnej
sťažnosti, ktoré je porušiteľ práv povinný vyplatiť advokátke... do jedného mesiaca
po právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 citovaného zákona.
6. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého
sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná
situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné
právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
8. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 17 a čl. 18 dohovoru
uznesením najvyššieho súdu. Napadnutým uznesením najvyšší súd podľa § 104 ods. 1
v spojení s § 246c Občianskeho súdneho poriadku zastavil konanie o dovolaní sťažovateľa
proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžso 67/2014 zo 16. marca 2016, keďže nemal
právomoc konať vo veci samej.
9. Podľa sťažovateľa k porušeniu označených práv malo dôjsť tým, že najvyšší súd
zastavil konanie v jeho veci bez meritórneho preskúmania, čím mu „odňal možnosť
mimoriadneho opravného prostriedku“, pričom vo svojej sťažnosti odkazuje na nález
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 283/07.
10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
11. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
14. Podľa čl. 13 dohovoru každý koho práv a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,
aj keď sa porušenia dopustili úradné osoby pri plnení úradných povinností.
15. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
16. Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým
práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6
ods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by
komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať
o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo v prípade
opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom
konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým
súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).
17. Právo na súdnu ochranu sa v konaní pred súdom účinne zaručuje len vtedy, ak sú
splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých súd môže konať a rozhodnúť
o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania v správnom súdnictve.
18. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodenia napadnutého uznesenia uviedol:
«Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. marca 2016,
sp. zn. 1 Sžso/67/2014 bolo právoplatne ukončené súdne konanie o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku - ustanovujúcej správne súdnictvo.
Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal dovolanie žalobcu a dospel k záveru,
že konanie o ňom treba zastaviť.
Pre riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku sa primerane použijú ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona;
opravný prostriedok je v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku
prípustný len vtedy, ak je to v tejto časti ustanovené (§ 246c ods. 1, prvá a druhá veta
O. s. p.).
Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je
prípustný (§ 246c ods. 1 tretia veta O. s. p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa. (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom podľa tretej hlavy štvrtej časti
Občianskeho súdneho poriadku. Vychádzajúc s citovanej právnej úpravy Občianskeho
súdneho poriadku ustanovujúcej správne súdnictvo vyplýva, že proti rozhodnutiu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný,
teda vychádzajúc zo znenia právnej normy upravujúcej prípustnosť opravného prostriedku
proti rozhodnutiu najvyššieho súdu je zrejmé, že proti rozhodnutiu najvyššieho súdu nie je
prípustný tak riadny ako aj mimoriadny opravný prostriedok a súčasne zo žiadneho
ustanovenia piatej časti Občianskeho súdneho poriadku ustanovujúcej správne súdnictvo
nevyplýva prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu najvyššieho súdu v správnom súdnictve.
Z uvedeného plynie záver, že najvyšší súd v správnom súdnictve nie je dovolacím súdom
a teda ako súd dovolací nemá právomoc konať, z ktorých dôvodov neprípustnosť dovolania
je prekážkou ďalšieho konania v danej veci pred najvyšším súdom.
Vzhľadom k uvedenému Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 104 ods. 1
v spojení s § 246c O. s. p. konanie vo veci dovolania zastavil, keďže nemal právomoc konať
vo veci samej.
Pre úplnosť najvyšší súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo 16. februára 2010, číslo II. ÚS 65/2010 k prípustnosti dovolania v správnom
súdnictve. V jeho publikovanom znení Ústavný súd Slovenskej republiky akceptuje výklad
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému
rozhodnutiu súdu podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku neprípustné, ako súladný
so základným právom na súdnu ochranu.
V odôvodnení uznesenia sa zaoberal aj nálezom Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV. ÚS 283/07, ktorým bol na určitý čas vyjadrený opačný právny názor
na prípustnosť dovolania.
Ústavný súd nálezom sp. zn. IV. ÚS 283/07 zrušil uznesenie najvyššieho súdu
o odmietnutí dovolania dôvodiac, že tzv. zmätočné dovolacie dôvody sa vzťahujú
aj na súdne rozhodnutia vydané podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku.
Argumentácia IV. senátu ústavného súdu bola založená na texte záhlavia ustanovenia § 237
O. s. p., podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ak sú naplnené zmätočné dôvody.
Týmto nálezom ústavný súd nepochybne autoritatívne dal na vedomie nielen
konkrétnemu sťažovateľovi vo veci sp. zn. IV. ÚS 283/07, že jeho sťažnosť bola úspešná,
ale zároveň (prostredníctvom internetu) tým oznamoval aj eventuálnym sťažovateľom,
že do budúcna môžu podať dovolanie zo zmätočných dôvodov proti rozhodnutiu správneho
súdu v prípade, ak sa tieto budú kryť s dôvodmi ústavnoprávnymi. Zároveň tým aj
najvyššiemu súdu naznačil, aby zmenil koncepciu prípustnosti dovolania v správnych
veciach.
Ústavný súd v uznesení zo 16. februára 2010, číslo II. ÚS 65/2010, ale uviedol,
že otázka prípustnosti dovolania v správnom súdnictve mala byť pôvodne predmetom
konania o zjednotení právnych názorov. Z rozpravy pléna ústavného súdu však vyplynulo,
že citovaný nález ústavného súdu bol ojedinelým v inak konštantnej judikatúre ústavného
súdu akceptujúcej neprípustnosť dovolania v správnych veciach, a preto nie je nevyhnutné
využiť procedúru zjednocovania právnych názorov. Napokon aj štvrtý senát akceptoval
uvedený právny názor v náleze sp. zn. IV. ÚS 208/08 a v uznesení sp. zn. IV. ÚS 274/09.
Ústavný súd Slovenskej republiky v doterajšej judikatúre vyslovil právny záver,
podľa ktorého „niet žiadnych právnych pochýb o skutočnosti, že dovolanie je v správnom
súdnictve neprípustné“ (II. ÚS 87/09, IV. ÚS 208/08).
Ústavný súd taktiež vylúčil možnosť, že by zastavením dovolacieho konania z dôvodu
neprípustnosti dovolania mohlo dôjsť k odmietnutiu spravodlivosti s poukazom na to, že:
„v civilnom dovolacom konaní dohliada najvyšší súd prostredníctvom inštitútu dovolania
na procesnú čistotu a jednotnosť rozhodovania v súdnych konaniach, ktorých podstatou
je v zásade spor o súkromné právo prerokúvaný od začiatku na všeobecnom súde, oproti
tomu je správne súdnictvo preskúmavaním zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy,
teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Už správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy,
a tak zákonodarca nepovažoval za rozumné a účelné, aby kontrola verejnej správy bola ešte
kontrolovaná prostredníctvom inštitútu dovolania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí
byť zjednocované prostredníctvom dovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie
najvyššieho súdu v správnom súdnictve už túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť
mätúce, že správne a civilné súdnictvo sú zhodou historických okolností obsiahnuté
v jednom procesnom kódexe“ (IV. ÚS 208/08).
Podanie dovolania v správnom súdnictve preto ani s poukazom na uznesenie
IV. ÚS 283/07 neprichádza do úvahy.
V dôsledku tohto právneho názoru ústavného súdu nedošlo k zmene v rozhodovacej
činnosti najvyššieho súdu, a preto bolo konanie vo veci zastavené pre nedostatok
podmienok konania.»
19. Najvyšší súd otázku prípustnosti dovolania posúdil a dospel k záveru,
že dovolanie nie je prípustné. Neprípustnosť dovolania v napadnutom uznesení odôvodnil,
pričom ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania
je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.
20. Pokiaľ sťažovateľ odkazuje na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 283/07,
ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa zaoberal aj týmto nálezom ústavného súdu,
pričom jasne a zrozumiteľne uviedol, prečo na vec sťažovateľa tento nález ústavného súdu
nebolo možné aplikovať. Vzhľadom na vyčerpávajúce a presvedčivé odôvodnenie
uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd nepovažuje za potrebné k veci nič viac uviesť,
keďže by iba opakoval argumenty, ktoré sú už v uznesení najvyššieho súdu uvedené
a s ktorými sa v celom rozsahu s poukazom na judikatúru ústavného súdu citovanú
v napadnutom uznesení stotožňuje. Sťažovateľ v sťažnosti neuvádza žiadne skutočnosti,
z ktorých by bolo možné vyvodiť, že najvyšší súd otázku prípustnosti dovolania posúdil
nesprávne.
21. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru,
že dovolanie nie je v správnom súdnictve prípustné a konanie o dovolaní sťažovateľa
zastavil pre nedostatok právomoci na jeho preskúmanie, nebol povinný vecne preskúmať v
ňom obsiahnuté argumenty sťažovateľa.
22. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd neporušil základné
právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru,
a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práv
podľa čl. 17 a čl. 18 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
23. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
24. Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať tak, aby dávalo
štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov
zameraných na zničenie ktorýchkoľvek tu priznaných práv a slobôd alebo na obmedzovanie
týchto práv vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.
25. Podľa čl. 18 dohovoru obmedzenia, ktoré dohovor pripúšťa pre uvedené práva
a slobody, nesmú sa využívať na iný účel než na ten, na ktorý boli určené.
26. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho
podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,
odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ
(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.
27. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20
a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné,
je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom
súde).
28. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ napriek tvrdenému porušeniu základného
práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 17 a čl. 18 dohovoru porušenie týchto práv
v sťažnosti neodôvodnil. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že daný rozsah
nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľa, nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní
účastníkov konania (IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, IV. ÚS 322/2010, IV. ÚS 399/2010,
III. ÚS 357/2010, III. ÚS 267/2010, II. ÚS 309/2010, III. ÚS 262/2010, III. ÚS 210/2010,
I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010,
IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája
2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,
a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,
aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,
aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada
„vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby
práva znalé (napr. advokáta).
29. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v tejto časti nespĺňa všetky náležitosti
predpísané zákonom o ústavnom súde, keďže sťažnosť nie je odôvodnená.
30. Ústavný súd s poukazom na uvedené konštatuje, že sťažnosť vykazuje také
nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, ktoré boli dôvodom na jej odmietnutie v tejto
časti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
31. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi
sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. októbra 2016