Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 832/2016
PDF · 222.33 KB
No categories available
III. ÚS 832/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. novembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť
zastúpeného advokátom
JUDr. Jozefom Herbulákom, Brnianska 1K, Trenčín, a sťažnosť maloletej ,
a maloletej
, podanú advokátom JUDr. Jozefom Herbulákom, Brnianska 1K,
Trenčín, pre namietané porušenie ich základného práva na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rešpektovanie
súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave
č. k. 11 CoP 202/2016-1687 zo 14. júna 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť maloletej
a maloletej o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 24. augusta
2016 sa
, maloletá ,
a maloletá (ďalej aj
„sťažovateľ“, „maloleté sťažovateľky“ alebo spolu „sťažovatelia“), domáhali vydania
nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie ich v záhlaví označených základných práv
a slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 11 CoP 202/2016-1687 zo 14. júna 2016 a ktorým by napadnuté rozhodnutie tohto
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
2. Uvedená sťažnosť súvisí so skoršou sťažnosťou maloletých sťažovateliek, o ktorej
ústavný súd rozhodol nálezom č. k. IV. ÚS 100/2014-94 z 23. mája 2014 (ďalej len „nález“)
a vyslovil, že „1. Základné právo , maloletej a maloletej
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod
sp. zn. 11 CoP 267/2013 a jeho uznesením z 13. augusta 2013 porušené boli. 2. Uznesenie
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 267/2013 z 13. augusta 2013 zrušuje a vec mu
vracia na ďalšie konanie“. Ústavný súd dospel k záveru, že „v posudzovanej veci krajský
súd pri zisťovaní skutkového stavu nezohľadnil požiadavky vyplývajúce z aktuálnej
judikatúry ESĽP, ako i požiadavky na dôslednú ochranu práv maloletých a na tomto (podľa
názoru ústavného súdu zjavne nedostatočnom) základe formuloval v napadnutom uznesení
skutkové a právne závery, ktoré sú z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné
a zároveň majú za následok porušenie základného práva sťažovateliek podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru.“
3. V zmysle záverov ústavného súdu vyslovených v náleze krajský súd pre účely
doplnenia dokazovania uznesením č. k. 11 CoP 265/2014-939 z 24. septembra 2014 zrušil
uznesenie Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 P 123/2011-669
z 15. marca 2013. Následne okresný súd nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru
psychológie, odvetvia klinickej psychológie detí a klinickej psychológie dospelých a po
opätovnom vypočutí rodičov maloletých sťažovateliek, oboznámení sa so stanoviskom
kolízneho opatrovníka maloletých sťažovateliek, ako aj s primeranými opatreniami
predloženými sťažovateľom prihliadajúc na zásahu najlepšieho záujmu maloletých detí
dospel k záveru, že „návrat maloletých detí nie je možné nariadiť, nakoľko vykonaným
dokazovaním bolo dostatočne preukázané, že návrat do krajiny obvyklého pobytu by obe
maloleté deti vystavil riziku vzniku vážnej psychickej ujmy, a to aj napriek vykonaným
primeraným opatreniam na zabezpečenie ochrany maloletých detí po ich návrate zo strany
otca maloletých detí, ktoré by za inej dôkaznej situácie zakladali dôvod pre nariadenie
návratu podľa čl. 11 ods. 4 Nariadenia Rady (ES č. 2201/2003)“, preto uznesením
č. k. 1 P 123/2011-1537 z 29. januára 2016 návrat maloletých sťažovateliek na územie
nenariadil.
4. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal,
že okresný súd „vec nesprávne právne posúdil, jeho rozhodnutie je nepochopiteľné, pretože
súd v podstate správne zistil všetky predpoklady na nariadenie návratu detí do
napriek tomu arbitrárne a z nepochopiteľných príčin rozhodol, že návrat detí to
nenariadil...“.
5. Krajský súd napadnutým uznesením uznesenie okresného súdu ako vecne správne
podľa v tom čase účinného § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
potvrdil. V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia citujúc „aktuálnu judikatúru
ESĽP“ uviedol, že „s námietkami otca uvedenými v odvolaní sa odvolací súd nestotožnil
s poukazom na vyslovený právny názor založený na vyhodnotení vykonaného dokazovania
s prihliadnutím na zohľadnenie najlepšieho záujmu maloletých detí vo vzťahu k čl. 13
Dohovoru a čl. 11 ods. 4 Nariadenia“. Podľa názoru krajského súdu „vo vzťahu k čl. 13
Dohovoru treba uviesť, že obsahuje výnimku zo všeobecnej povinnosti nariadenia návratu...
Ustálenie hranice medzi bežnou ujmou a ujmou spôsobilou ohroziť dieťa je obtiažna, preto
pri rozhodovaní o tom, či dieťaťu hrozí ujma, a ak áno, či dosahuje intenzitu takého stupňa,
akú má na mysli čl. 13 písm. d) Dohovoru, je potrebné posudzovať podľa okolností
konkrétneho prípadu vyhodnocovaním jednotlivých dôkazov predložených účastníkmi
v konaní, posudzujúc rad faktorov ako na strane rodičov, tak aj dieťaťa. S poukazom na
uvedené v danej veci v súčasnej dobe aj podľa názoru odvolacieho súdu nebolo možné
neposudzovať vec v širších súvislostiach, a to najmä z pohľadu záujmu maloletých detí
v tomto kontexte nebrať do úvahy závery súdom ustanovených znalcov z odboru
psychológia, odvetvie klinická psychológia detí a dospelých vyslovené najmä v závere
podaného znaleckého posudku... Pokiaľ ide o čl. 11 ods. 4 Nariadenia a jeho aplikáciu, táto
je nesporná, rovnako nesporné je, čo odvolací súd osobitne konštatuje, že rozsah
primeraných opatrení predložených otcom so zárukou príslušných orgánov
, ktoré idú dokonca nad rámec čl. 11 ods. 4 Nariadenia. Napriek uvedenému
odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že v súčasnom psychickom
prežívaní detí, ktoré trvá už päť rokov by nariadenie návratu do
vystavilo deti nebezpečenstvu fyzickej alebo duševnej ujmy v zmysle čl. 13 písm. b)
Dohovoru... Pokiaľ súd prvého stupňa v danej veci pri rozhodovaní v širších súvislostiach
prihliadal na záujem maloletých detí a tento nadradil nad záujem a práva otca, s jeho
názorom sa odvolací súd rozhodujúc v roku 2016 stotožnil... Názor detí, ktorý vyslovili,
vzhľadom na ich vek (10 a 9 rokov) možno považovať za ich názor, aj keď ovplyvnený
matkou, s ktorou deti žujú, tak ako to bolo konštatované v znaleckom posudku. Uvedená
skutočnosť nakoniec vyplýva aj z obsahu a spôsobu vypracovania znaleckého posudku...
Pokiaľ preto súd prvého stupňa pri rozhodovaní prihliadal aj na názor maloletých detí
prezentovaný pred znalkyňami, postupoval v súlade s čl. 13 Dohovoru.“.
6. S uvedenými závermi krajského súdu sťažovateľ nesúhlasí a opakujúc identické
argumenty, aké uplatnil v konaniach pred všeobecnými súdmi, v sťažnosti namieta,
že nesprávnym právnym posúdením podmienok nenariadenia návratu maloletých
sťažovateliek do krajiny obvyklého pobytu podľa Dohovoru o občianskoprávnych
aspektoch medzinárodných únosov detí z 25. októbra 1980 (ďalej len „Haagsky dohovor“)
a Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní
a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností,
ktorým sa zrušuje Nariadenie Rady (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie“),
a nedostatočným odôvodnením súdneho rozhodnutia v časti týkajúcej sa posúdenia
existencie nebezpečenstva hroziacej ujmy maloletým sťažovateľkám a primeraných opatrení
predložených sťažovateľom na zabezpečenie ochrany maloletých sťažovateliek došlo
k porušeniu jeho v záhlaví označených základných práv a slobôd. Argumentuje, že „krajský
súd sa vo svojom uznesení ani len nepokúsil jasným a presvedčivým spôsobom vysvetliť,
prečo napriek jednoznačne splneným podmienkam návrat nenariadil. Neobstojí pritom jeho
úvaha vo všeobecnej rovine, že pri svojom rozhodovaní prihliadal na najlepší záujem mal.
detí a tento nadradil nad záujem a práva otca. Niet pochýb o tom, že najlepší záujem
dieťaťa musí byť základným kritériom pri akejkoľvek činnosti súdov alebo orgánov verejnej
moci v súvislosti s dieťaťom. V predmetnej veci je sťažovateľ jednoznačne toho názoru,
že deti na Slovensku v opatere matky trpia.“. Sťažovateľ je presvedčený, že na nepriaznivé
meritórne rozhodnutie v tomto prípade malo vplyv aj samotné trvanie napadnutého konania
pred všeobecnými súdmi, počas ktorých maloleté sťažovateľky v dôsledku neoprávneného
zadržania matkou v Slovenskej republike žili, navštevovali slovenské školy, až sa do tohto
prostredia prirodzene integrovali. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP) vo veci „H. proti Spojenému
kráľovstvu, 8. 07. 1987, ods. 90, séria A č. 120“, v ktorom uviedol, že účinné rešpektovanie
rodinného života si vyžaduje, aby budúce vzťahy medzi rodičmi a deťmi neboli určené len
na základe plynutia času, k čomu však „v dôsledku neschopnosti slovenských súdov
za 5 rokov s končenou platnosťou vyriešiť spor o tom, kde majú moje deti žiť, došlo“,
pretože hoci po celý čas pobytu maloletých sťažovateliek v Slovenskej republike robil
sťažovateľ všetko pre to, aby si s nimi udržal kontakt, ich matka mu v tom bránila.
II.
7. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04). V súvislosti s tým ústavný súd opakovane
judikuje, že pri uplatňovaní tejto právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04).
8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
9. V rámci predbežného prerokovania sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali
porušenie v záhlaví označených základných práv a slobôd napadnutým uznesením krajského
súdu, ústavný súd so zreteľom na argumentáciu uplatnenú sťažovateľom dospel k názoru,
že nie je opodstatnená.
10. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu
patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných
práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo
ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom
verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré
sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.
Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva
alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv
a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté
s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to,
že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne
nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov
na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne
pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02).
Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní
a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa
musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu
na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré
preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade
s procesnými predpismi.
11. Preskúmaním odôvodnenia napadnutého uznesenia (bod 5) ústavný súd dospel
k záveru, že krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom reagoval na všetky relevantné
odvolacie námietky sťažovateľa, jasne, zrozumiteľne a v súlade s judikatúrou v obdobných
veciach vrátane judikatúry medzinárodných orgánov ochrany práva, predovšetkým ESĽP,
objasnil postup aplikácie kritérií na rozhodnutie o nenariadení návratu maloletých
sťažovateliek do krajiny obvyklého pobytu v súlade s dôrazom na zásadu ich najlepšieho
záujmu. K aplikácii týchto kritérií sa ústavný súd podrobne vyjadril už v náleze (bod 2), keď
s odkazom na rozsudok ESĽP č. 27853/09 z 26. 11. 2013 vo veci X v. Lotyšsko a v ňom
citovanú ďalšiu judikatúru uviedol, že dohovor a Haagsky dohovor musia byť
interpretované v súlade a bez vzájomného konfliktu, pričom rozhodujúci je najlepší záujem
dieťaťa, a zdôraznil, že vnútroštátne súdy sú povinné náležite preskúmať celú rodinnú
situáciu vrátane tvrdení o „vážnej ujme“, ktorá by dieťaťu v prípade návratu mala hroziť,
a toto preskúmanie musia vnútroštátne súdy aj náležite odôvodniť vo svojich rozhodnutiach.
12. V súvislosti s cieľom a účelom Haagskeho dohovoru, na ktorý poukazuje
sťažovateľ, je relevantná aj judikatúra ESĽP, podľa ktorej „návrat dieťaťa nemá byť
v prípadoch, keď je Haagsky dohovor aplikovateľný, nariadený automaticky alebo
mechanicky a najlepší záujem dieťaťa musí byť posudzovaný v každom jednotlivom
prípade a závisí od škály individuálnych okolností, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti,
prítomnosti alebo absencie rodičov, okolia a skúseností. Z procesného hľadiska má národný
orgán konať na základe úplného preskúmania celkovej rodinnej situácie a faktorov
materiálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej a pod. povahy“ (rozsudok
č. 41615/07, Neulinger a Shuruk v. Švajčiarsko zo 6. 7. 2010).
13. Podľa názoru ústavného súdu sa napadnuté uznesenie podrobne zaoberá
odôvodnením hrozby ujmy v prípade návratu maloletých sťažovateliek do krajiny
obvyklého pobytu, ktorej existenciu so zreteľom na celkové trvanie súdneho konania
krajský súd vyhodnotil v širších súvislostiach vychádzajúc pritom zo záverov znaleckého
posudku, ktoré „znalkyne založili na základe pohovorov s deťmi, ich psychologického
vyšetrenia, rozhovorov s rodičmi, pozorovania rodičov a detí vo vzájomných interakciách“.
Krajský súd vo svojom rozhodnutí jednoznačne konštatoval, že rozsah primeraných opatrení
predložených sťažovateľom so zárukou príslušných orgánov ide nad
rámec čl. 11 ods. 4 nariadenia, avšak súčasné psychické prežívanie maloletých
sťažovateliek by ich v prípade nariadenia návratu do vystavilo
nebezpečenstvu fyzickej alebo duševnej ujmy v zmysle čl. 13 písm. b) Haagskeho
dohovoru.
14. Z judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 60/04) vyplýva, že pod právom na
spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k vykonávaniu
dokazovania treba rozumieť, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať
sa zákonom ustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať, byť
prítomný na vykonávaní dokazovania (§ 122 ods. 1 OSP) vrátane práva klásť účastníkom
otázky (§ 126 ods. 3 OSP) a k navrhovaným a už vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať
(§ 123 a § 129 ods. OSP). Do obsahu tohto práva však nepatrí právo účastníka konania
(dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m.
I. ÚS 97/97), ani domáhať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03). Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd
vysloví svoj právny názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie náležite odôvodní
(II. ÚS 77/06).
15. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti stabilne uvádza, že z princípu
nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia
dôkazov (I. ÚS 67/06). Pokiaľ všeobecné súdy uvedené ústavné garancie rešpektujú (teda
najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia
dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám
nestotožňoval (II. ÚS 593/2011).
16. Vychádzajúc z uvedeného nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať
napadnuté uznesenie krajského súdu za neodôvodnené ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by
bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v relevantnej právnej norme, resp.
popierajú jej podstatu, zmysel a účel, preto sťažnosť v časti týkajúcej sa námietky porušenia
základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
17. Keďže v napadnutom uznesení krajský súd komplexne posúdil skutkové
okolnosti prípadu, ako aj rozhodujúce skutočnosti pre legitímnosť zásahu do základného
práva sťažovateľov na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného
a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva na rešpektovanie súkromného
a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, rešpektujúc pritom nielen ústavnoprocesné
princípy garantujúce právo účastníka konania na spravodlivý súdny proces, ale aj zásadu
najlepšieho záujmu maloletých detí, ústavný súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť aj v tejto v časti.
18. Čo sa týka námietky porušenia základného práva sťažovateľov na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie ich
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom krajského
súdu, ústavný súd konštatuje, že v danom prípade neexistuje reálna možnosť vyslovenia ich
porušenia, pretože vzhľadom na právoplatné skončenie napadnutého konania pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu by konanie o takejto sťažnosti nebolo spôsobilé naplniť účel
ochrany, ktorý ústavný súd vo vzťahu k označeným právam poskytuje (m. m. I. ÚS 6/03,
rozsudok ESĽP vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike č. 16970/05
z 3. 3. 2009). Z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti preto podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti odmietol.
19. Ústavný súd zároveň právneho zástupcu sťažovateľov upozorňuje, že k sťažnosti
nepripojil žiaden právne relevantný doklad, z ktorého by vyplynulo, že ho maloleté
sťažovateľky prostredníctvom zákonného zástupcu, resp. ich kolízny opatrovník, na podanie
tejto sťažnosti splnomocnili (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
20. Uplatnenie právomocí ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí
návrhu na začatie konania stanovených v § 20 a § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.
Všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh, a to tak náležitosti týkajúce sa
formy návrhu, ako aj jeho obsahu (III. ÚS 349/2015). Nedostatky zákonom predpísaných
náležitostí návrhov na začatie konania ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti, keďže na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný
súd tieto nedostatky posudzuje (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, IV. ÚS 322/2010,
IV. ÚS 399/2010, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 267/2010, II. ÚS 309/2010, III. ÚS 262/2010,
III. ÚS 210/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010,
IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010, I. ÚS 57/2015, I. ÚS 337/2015).
21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľov nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené
vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. novembra 2016