Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 832/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. novembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť

zastúpeného advokátom

JUDr. Jozefom Herbulákom, Brnianska 1K, Trenčín, a sťažnosť maloletej ,

a maloletej

, podanú advokátom JUDr. Jozefom Herbulákom, Brnianska 1K,

Trenčín, pre namietané porušenie ich základného práva na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa Slovenskej

republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rešpektovanie

súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave

č. k. -1687 zo 14. júna 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť maloletej

a maloletej o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 24. augusta

2016 sa

, maloletá ,

a maloletá (ďalej aj

„sťažovateľ“, „maloleté sťažovateľky“ alebo spolu „sťažovatelia“), domáhali vydania

nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie ich v záhlaví označených základných práv

a slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -1687 zo 14. júna 2016 a ktorým by napadnuté rozhodnutie tohto

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

2. Uvedená sťažnosť súvisí so skoršou sťažnosťou maloletých sťažovateliek, o ktorej

ústavný súd rozhodol nálezom č. k. -94 z 23. mája 2014 (ďalej len „nález“)

a vyslovil, že „1. Základné právo , maloletej a maloletej

na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 13. augusta 2013 porušené boli. 2. Uznesenie

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 13. augusta 2013 zrušuje a vec mu

vracia na ďalšie konanie“. Ústavný súd dospel k záveru, že „v posudzovanej veci krajský

súd pri zisťovaní skutkového stavu nezohľadnil požiadavky vyplývajúce z aktuálnej

judikatúry ESĽP, ako i požiadavky na dôslednú ochranu práv maloletých a na tomto (podľa

názoru ústavného súdu zjavne nedostatočnom) základe formuloval v napadnutom uznesení

skutkové a právne závery, ktoré sú z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné

a zároveň majú za následok porušenie základného práva sťažovateliek podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru.“

3. V zmysle záverov ústavného súdu vyslovených v náleze krajský súd pre účely

doplnenia dokazovania uznesením č. k. -939 z 24. septembra 2014 zrušil

uznesenie Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -669

z 15. marca 2013. Následne okresný súd nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru

psychológie, odvetvia klinickej psychológie detí a klinickej psychológie dospelých a po

opätovnom vypočutí rodičov maloletých sťažovateliek, oboznámení sa so stanoviskom

kolízneho opatrovníka maloletých sťažovateliek, ako aj s primeranými opatreniami

predloženými sťažovateľom prihliadajúc na zásahu najlepšieho záujmu maloletých detí

dospel k záveru, že „návrat maloletých detí nie je možné nariadiť, nakoľko vykonaným

dokazovaním bolo dostatočne preukázané, že návrat do krajiny obvyklého pobytu by obe

maloleté deti vystavil riziku vzniku vážnej psychickej ujmy, a to aj napriek vykonaným

primeraným opatreniam na zabezpečenie ochrany maloletých detí po ich návrate zo strany

otca maloletých detí, ktoré by za inej dôkaznej situácie zakladali dôvod pre nariadenie

návratu podľa čl. 11 ods. 4 Nariadenia Rady (ES č. 2201/2003)“, preto uznesením

č. k. -1537 z 29. januára 2016 návrat maloletých sťažovateliek na územie

nenariadil.

4. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal,

že okresný súd „vec nesprávne právne posúdil, jeho rozhodnutie je nepochopiteľné, pretože

súd v podstate správne zistil všetky predpoklady na nariadenie návratu detí do

napriek tomu arbitrárne a z nepochopiteľných príčin rozhodol, že návrat detí to

nenariadil...“.

5. Krajský súd napadnutým uznesením uznesenie okresného súdu ako vecne správne

podľa v tom čase účinného (ďalej len „OSP“)

potvrdil. V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia citujúc „aktuálnu judikatúru

ESĽP“ uviedol, že „s námietkami otca uvedenými v odvolaní sa odvolací súd nestotožnil

s poukazom na vyslovený právny názor založený na vyhodnotení vykonaného dokazovania

s prihliadnutím na zohľadnenie najlepšieho záujmu maloletých detí vo vzťahu k čl. 13

Dohovoru a čl. 11 ods. 4 Nariadenia“. Podľa názoru krajského súdu „vo vzťahu k čl. 13

Dohovoru treba uviesť, že obsahuje výnimku zo všeobecnej povinnosti nariadenia návratu...

Ustálenie hranice medzi bežnou ujmou a ujmou spôsobilou ohroziť dieťa je obtiažna, preto

pri rozhodovaní o tom, či dieťaťu hrozí ujma, a ak áno, či dosahuje intenzitu takého stupňa,

akú má na mysli čl. 13 písm. d) Dohovoru, je potrebné posudzovať podľa okolností

konkrétneho prípadu vyhodnocovaním jednotlivých dôkazov predložených účastníkmi

v konaní, posudzujúc rad faktorov ako na strane rodičov, tak aj dieťaťa. S poukazom na

uvedené v danej veci v súčasnej dobe aj podľa názoru odvolacieho súdu nebolo možné

neposudzovať vec v širších súvislostiach, a to najmä z pohľadu záujmu maloletých detí

v tomto kontexte nebrať do úvahy závery súdom ustanovených znalcov z odboru

psychológia, odvetvie klinická psychológia detí a dospelých vyslovené najmä v závere

podaného znaleckého posudku... Pokiaľ ide o čl. 11 ods. 4 Nariadenia a jeho aplikáciu, táto

je nesporná, rovnako nesporné je, čo odvolací súd osobitne konštatuje, že rozsah

primeraných opatrení predložených otcom so zárukou príslušných orgánov

, ktoré idú dokonca nad rámec čl. 11 ods. 4 Nariadenia. Napriek uvedenému

odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že v súčasnom psychickom

prežívaní detí, ktoré trvá už päť rokov by nariadenie návratu do

vystavilo deti nebezpečenstvu fyzickej alebo duševnej ujmy v zmysle čl. 13 písm. b)

Dohovoru... Pokiaľ súd prvého stupňa v danej veci pri rozhodovaní v širších súvislostiach

prihliadal na záujem maloletých detí a tento nadradil nad záujem a práva otca, s jeho

názorom sa odvolací súd rozhodujúc v roku 2016 stotožnil... Názor detí, ktorý vyslovili,

vzhľadom na ich vek (10 a 9 rokov) možno považovať za ich názor, aj keď ovplyvnený

matkou, s ktorou deti žujú, tak ako to bolo konštatované v znaleckom posudku. Uvedená

skutočnosť nakoniec vyplýva aj z obsahu a spôsobu vypracovania znaleckého posudku...

Pokiaľ preto súd prvého stupňa pri rozhodovaní prihliadal aj na názor maloletých detí

prezentovaný pred znalkyňami, postupoval v súlade s čl. 13 Dohovoru.“.

6. S uvedenými závermi krajského súdu sťažovateľ nesúhlasí a opakujúc identické

argumenty, aké uplatnil v konaniach pred všeobecnými súdmi, v sťažnosti namieta,

že nesprávnym právnym posúdením podmienok nenariadenia návratu maloletých

sťažovateliek do krajiny obvyklého pobytu podľa Dohovoru o občianskoprávnych

aspektoch medzinárodných únosov detí z 25. októbra 1980 (ďalej len „Haagsky dohovor“)

a Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní

a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností,

ktorým sa zrušuje Nariadenie Rady (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie“),

a nedostatočným odôvodnením súdneho rozhodnutia v časti týkajúcej sa posúdenia

existencie nebezpečenstva hroziacej ujmy maloletým sťažovateľkám a primeraných opatrení

predložených sťažovateľom na zabezpečenie ochrany maloletých sťažovateliek došlo

k porušeniu jeho v záhlaví označených základných práv a slobôd. Argumentuje, že „krajský

súd sa vo svojom uznesení ani len nepokúsil jasným a presvedčivým spôsobom vysvetliť,

prečo napriek jednoznačne splneným podmienkam návrat nenariadil. Neobstojí pritom jeho

úvaha vo všeobecnej rovine, že pri svojom rozhodovaní prihliadal na najlepší záujem mal.

detí a tento nadradil nad záujem a práva otca. Niet pochýb o tom, že najlepší záujem

dieťaťa musí byť základným kritériom pri akejkoľvek činnosti súdov alebo orgánov verejnej

moci v súvislosti s dieťaťom. V predmetnej veci je sťažovateľ jednoznačne toho názoru,

že deti na Slovensku v opatere matky trpia.“. Sťažovateľ je presvedčený, že na nepriaznivé

meritórne rozhodnutie v tomto prípade malo vplyv aj samotné trvanie napadnutého konania

pred všeobecnými súdmi, počas ktorých maloleté sťažovateľky v dôsledku neoprávneného

zadržania matkou v Slovenskej republike žili, navštevovali slovenské školy, až sa do tohto

prostredia prirodzene integrovali. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP) vo veci „H. proti Spojenému

kráľovstvu, 8. 07. 1987, ods. 90, séria A č. 120“, v ktorom uviedol, že účinné rešpektovanie

rodinného života si vyžaduje, aby budúce vzťahy medzi rodičmi a deťmi neboli určené len

na základe plynutia času, k čomu však „v dôsledku neschopnosti slovenských súdov

za 5 rokov s končenou platnosťou vyriešiť spor o tom, kde majú moje deti žiť, došlo“,

pretože hoci po celý čas pobytu maloletých sťažovateliek v Slovenskej republike robil

sťažovateľ všetko pre to, aby si s nimi udržal kontakt, ich matka mu v tom bránila.

II.

7. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané (). V súvislosti s tým ústavný súd opakovane

judikuje, že pri uplatňovaní tejto právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , , ,

, ).

8. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

9. V rámci predbežného prerokovania sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali

porušenie v záhlaví označených základných práv a slobôd napadnutým uznesením krajského

súdu, ústavný súd so zreteľom na argumentáciu uplatnenú sťažovateľom dospel k názoru,

že nie je opodstatnená.

10. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu

patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných

práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré

sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv

a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté

s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to,

že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne

nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov

na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne

pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (, ).

Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní

a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa

musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu

na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade

s procesnými predpismi.

11. Preskúmaním odôvodnenia napadnutého uznesenia (bod 5) ústavný súd dospel

k záveru, že krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom reagoval na všetky relevantné

odvolacie námietky sťažovateľa, jasne, zrozumiteľne a v súlade s judikatúrou v obdobných

veciach vrátane judikatúry medzinárodných orgánov ochrany práva, predovšetkým ESĽP,

objasnil postup aplikácie kritérií na rozhodnutie o nenariadení návratu maloletých

sťažovateliek do krajiny obvyklého pobytu v súlade s dôrazom na zásadu ich najlepšieho

záujmu. K aplikácii týchto kritérií sa ústavný súd podrobne vyjadril už v náleze (bod 2), keď

s odkazom na rozsudok ESĽP č. 27853/09 z 26. 11. 2013 vo veci X v. Lotyšsko a v ňom

citovanú ďalšiu judikatúru uviedol, že dohovor a Haagsky dohovor musia byť

interpretované v súlade a bez vzájomného konfliktu, pričom rozhodujúci je najlepší záujem

dieťaťa, a zdôraznil, že vnútroštátne súdy sú povinné náležite preskúmať celú rodinnú

situáciu vrátane tvrdení o „vážnej ujme“, ktorá by dieťaťu v prípade návratu mala hroziť,

a toto preskúmanie musia vnútroštátne súdy aj náležite odôvodniť vo svojich rozhodnutiach.

12. V súvislosti s cieľom a účelom Haagskeho dohovoru, na ktorý poukazuje

sťažovateľ, je relevantná aj judikatúra ESĽP, podľa ktorej „návrat dieťaťa nemá byť

v prípadoch, keď je Haagsky dohovor aplikovateľný, nariadený automaticky alebo

mechanicky a najlepší záujem dieťaťa musí byť posudzovaný v každom jednotlivom

prípade a závisí od škály individuálnych okolností, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti,

prítomnosti alebo absencie rodičov, okolia a skúseností. Z procesného hľadiska má národný

orgán konať na základe úplného preskúmania celkovej rodinnej situácie a faktorov

materiálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej a pod. povahy“ (rozsudok

č. 41615/07, Neulinger a Shuruk v. Švajčiarsko zo 6. 7. 2010).

13. Podľa názoru ústavného súdu sa napadnuté uznesenie podrobne zaoberá

odôvodnením hrozby ujmy v prípade návratu maloletých sťažovateliek do krajiny

obvyklého pobytu, ktorej existenciu so zreteľom na celkové trvanie súdneho konania

krajský súd vyhodnotil v širších súvislostiach vychádzajúc pritom zo záverov znaleckého

posudku, ktoré „znalkyne založili na základe pohovorov s deťmi, ich psychologického

vyšetrenia, rozhovorov s rodičmi, pozorovania rodičov a detí vo vzájomných interakciách“.

Krajský súd vo svojom rozhodnutí jednoznačne konštatoval, že rozsah primeraných opatrení

predložených sťažovateľom so zárukou príslušných orgánov ide nad

rámec čl. 11 ods. 4 nariadenia, avšak súčasné psychické prežívanie maloletých

sťažovateliek by ich v prípade nariadenia návratu do vystavilo

nebezpečenstvu fyzickej alebo duševnej ujmy v zmysle čl. 13 písm. b) Haagskeho

dohovoru.

14. Z judikatúry ústavného súdu () vyplýva, že pod právom na

spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k vykonávaniu

dokazovania treba rozumieť, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať

sa zákonom ustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať, byť

prítomný na vykonávaní dokazovania ( ) vrátane práva klásť účastníkom

otázky ( ) a k navrhovaným a už vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať

( a ods. ). Do obsahu tohto práva však nepatrí právo účastníka konania

(dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,

prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m.

), ani domáhať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

). Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd

vysloví svoj právny názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie náležite odôvodní

().

15. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti stabilne uvádza, že z princípu

nezávislosti súdov podľa vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia

dôkazov (). Pokiaľ všeobecné súdy uvedené ústavné garancie rešpektujú (teda

najmä až ), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia

dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám

nestotožňoval ().

16. Vychádzajúc z uvedeného nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať

napadnuté uznesenie krajského súdu za neodôvodnené ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by

bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v relevantnej právnej norme, resp.

popierajú jej podstatu, zmysel a účel, preto sťažnosť v časti týkajúcej sa námietky porušenia

základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

17. Keďže v napadnutom uznesení krajský súd komplexne posúdil skutkové

okolnosti prípadu, ako aj rozhodujúce skutočnosti pre legitímnosť zásahu do základného

práva sťažovateľov na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného

a rodinného života podľa a práva na rešpektovanie súkromného

a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, rešpektujúc pritom nielen ústavnoprocesné

princípy garantujúce právo účastníka konania na spravodlivý súdny proces, ale aj zásadu

najlepšieho záujmu maloletých detí, ústavný súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa

odmietol sťažnosť aj v tejto v časti.

18. Čo sa týka námietky porušenia základného práva sťažovateľov na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp. práva na prejednanie ich

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom krajského

súdu, ústavný súd konštatuje, že v danom prípade neexistuje reálna možnosť vyslovenia ich

porušenia, pretože vzhľadom na právoplatné skončenie napadnutého konania pred podaním

sťažnosti ústavnému súdu by konanie o takejto sťažnosti nebolo spôsobilé naplniť účel

ochrany, ktorý ústavný súd vo vzťahu k označeným právam poskytuje (m. m. ,

rozsudok ESĽP vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike č. 16970/05

z 3. 3. 2009). Z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti preto podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti odmietol.

19. Ústavný súd zároveň právneho zástupcu sťažovateľov upozorňuje, že k sťažnosti

nepripojil žiaden právne relevantný doklad, z ktorého by vyplynulo, že ho maloleté

sťažovateľky prostredníctvom zákonného zástupcu, resp. ich kolízny opatrovník, na podanie

tejto sťažnosti splnomocnili ( ).

20. Uplatnenie právomocí ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa

je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí

návrhu na začatie konania stanovených v a a nasl. .

Všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh, a to tak náležitosti týkajúce sa

formy návrhu, ako aj jeho obsahu (). Nedostatky zákonom predpísaných

náležitostí návrhov na začatie konania ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej

povinnosti, keďže na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní

pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný

súd tieto nedostatky posudzuje (napr. , , ,

, , , , ,

, , , , ,

, , , ).

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľov nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2016