Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 154/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o.,

Radlinského 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 13. decembra 2016 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 15. decembra 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára

2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 13. decembra 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“)

a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 15. decembra 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených – napadnutého uznesenia a napadnutého

rozsudku – vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) proti žalovanej [Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou

Slovenska (ďalej aj „NBS“)] domáhal náhrady škody podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci“). Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 5. mája 2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu a návrh sťažovateľa

na prerušenie konania a začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej

únie (ďalej len „Súdny dvor“) zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom z 15. decembra 2015 tak,

že rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny. Proti napadnutému rozsudku

krajského súdu z 15. decembra 2015 podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým uznesením z 13. decembra 2016 tak, že ho odmietol.

K skutkovým a právnym okolnostiam právnej veci, ktorá bola predmetom

rozhodovania v napadnutých konaniach pred okresným súdom a krajským súdom,

sťažovateľ uvádza, že ako člen vložil do družstva

(ďalej len „družstvo“), peňažné prostriedky, ktoré družstvo

zhodnocovalo v zmysle o cenných papieroch a investičných

službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o cenných papieroch“). Družstvo túto činnosť malo vykonávať na základe verejnej

ponuky majetkových hodnôt podľa § 126 zákona o cenných papieroch, na základe

zverejneného prospektu investície, ktorý schvaľuje Národná banka Slovenska. Prospekt

investície bol schválený rozhodnutím Úradu pre finančný trh č. /SPI

z 21. marca 2002 o schválení prospektu investície. Družstvo využívalo na zhodnocovanie

peňažných prostriedkov členov a na nadobudnutie majetkových hodnôt výhradne

obchodníka s cennými papiermi (ďalej

len „obchodník s cennými papiermi“), ktorý vykonával činnosť obchodníka s cennými

papiermi podľa zákona o cenných papieroch na základe povolenia na poskytovanie

investičných služieb vydaného NBS do 1. marca 2011, keď mu NBS odobrala povolenie

na poskytovanie investičných služieb. Nadobúdanie majetkových hodnôt z peňažných

prostriedkov zhromaždených na základe verejnej ponuky družstva a ich spracovanie v rámci

prospektu investície upravovala zmluva o správe portfólia cenných papierov podľa zákona

č. o cenných papieroch v znení neskorších predpisov a podľa zákona

č. v znení neskorších predpisov, ktorú uzatvorili ako

zmluvné strany družstvo a obchodník s cennými papiermi „a ktorá bola počas jej platnosti

zmluvnými stranami menená a doplnená, naposledy v znení zmien a doplnení

uskutočnených Zmluvou o riadení portfólia uzatvorenej dňa 2. 6. 2008“ (ďalej len

„zmluva“).

Miera zhodnotenia peňažných prostriedkov vložených sťažovateľom do družstva

mala byť v súlade s prospektom investície a na základe činnosti obchodníka s cennými

papiermi podľa zmluvy 8 % p. a. Nad činnosťou družstva ako vyhlasovateľom verejnej

ponuky majetkových hodnôt a nad činnosťou obchodníka s cennými papiermi vykonávala

dohľad podľa zákona o cenných papieroch NBS, ktorej právomoci v oblasti dohľadu

vyplývajú zo o Národnej banke

Slovenska v znení neskorších predpisov. Okrem týchto právnych predpisov NBS

vykonávala dohľad nad družstvom a obchodníkom s cennými papiermi aj podľa zákona

č. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ sa v konaní pred okresným súdom a krajským súdom domáhal proti

žalovanej (Slovenská republika, za ktorú koná NBS) náhrady škody v sume 546,65 €

s príslušenstvom, pričom tvrdil, že išlo o škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti

s nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone bankového dohľadu nad družstvom.

Sťažovateľ v konaní pred okresným súdom argumentoval, že peňažné prostriedky

do družstva „vkladal výhradne a len z dôvodu, že sa spoľahol na to, že Družstvo

a aj Obchodník s CP sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad Národnou Bankou

Slovenska a tak, že bude zabezpečené ich riadne fungovanie a tým budú nielen ochránené

jeho peňažné prostriedky, ale aj budú zhodnotené v garantovanej výške. Sťažovateľ

poukazuje na skutočnosť, že nemal vedomosť o tom, že môže dôjsť ku škode na jeho

investícii. Ako uvádzalo Družstvo, obchodník s CP mu počas trvania zmluvy predkladal

vyúčtovania, ktoré nenasvedčovali neplnenie jeho záväzkov zo Zmluvy, s obsahom

vyúčtovaní Družstvo ubezpečoval, že zhodnocovanie vkladov, ktoré Družstvu zverili

členovia u Obchodníka s CP prebieha v dohodnutej výške. Takéto ubezpečenie vyplývalo

okrem iného aj z toho, že si Obchodník s CP vyúčtovával za činnosť podľa Zmluvy odmenu

vo výške zhodnotenia portfólia Družstva obchodníkom s CP nad zmluvne dohodnuté 8 %-né

zvýšenie hodnoty portfólia Družstva podľa Zmluvy. V dôsledku... konania subjektu

finančného trhu – Obchodníka s CP... tak vznikla Sťažovateľovi škoda, ktorá predstavuje

sumu, o ktorú sa zmenšil majetok Sťažovateľa, pretože túto sumu mu Družstvo nevrátilo

a ani nevráti, a ktorú žalobca v predmetnom konaní preukázal predloženými dôkazmi.“.

Podľa sťažovateľa je napadnutý rozsudok krajského súdu z 15. decembra 2015

založený na skutkových a právnych záveroch, ktoré sú arbitrárne, keďže v ňom

nebol „... rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický výklad práva. Konkrétne

sa jedná o nasledujúce závery:

(i) limitácia dohľadu zo strany NBS a jej postup v medziach zákona a SR

(ii) zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť Obchodníka

s CP voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči Sťažovateľovi

(iii) subsidiarita uplatneného nároku voči NBS vo vzťahu k pohľadávke uplatnenej

v konkurze Družstva.

NBS mala vedomosť o verejne známych skutočnostiach, že činnosťou Obchodníka

s CP a Družstva vzniká bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek

tomu však nekonala tak, aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku

tejto škody. NBS mala prístup k všetkým informáciám v dôsledku informačnej povinnosti

Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a to vrátane aktuálneho

stavu hospodárenia Družstva. NBS vo svojom vyjadrení sama uviedla a potvrdila,

že vykonávala dohľad nad dodržiavaním povinností Družstva, kontrolovala zverejnenie

schváleného prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, aktuálnosť prospektu

investície počas lehoty trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností

vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, splnenie povinnosti predložiť NBS pred

zverejnením na posúdenie oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt, ako

aj dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 Zákona o CP...

Krajský súd odvodzuje limitovaný dohľad NBS od § 129 ods. 3 Zákona o CP, ktorý

bol doplnený do Zákona o CP s účinnosťou až od 1. 6. 2010. V tejto súvislosti je nevyhnutné

uviesť, že uvedené ustanovenie obsahuje povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt dodržiavať schválený prospekt investície. Z tohto znenia však nemožno

vyvodiť jednoznačný záver o tom, že pred jeho doplnením NBS vykonávala dohľad iba

v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 Zákona o CP je a bolo

zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú

dohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 Zákona o CP (ktorý platí

v tomto znení už od 1. 5. 2007), Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových

hodnôt, ako aj Obchodník s CP patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany

NBS. Podľa § 135 ods. 2 Zákona o CP mala NBS zisťovať (čo v prípade Družstva ani

Obchodníka s CP neurobila) všetky informácie a podklady o dodržiavaní resp.

nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS Družstvu a Obchodníkovi s CP. Zákonný

dohľad zo strany NBS bol dokonca upravený tak široko, že NBS má zisťovať informácie

a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolenia na činnosť vrátane rizík,

ktorým sú, resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo

činnosťou Obchodníka s CP, vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov

dohliadaných subjektov. Ak NBS mala informácie o celkovej činnosti Družstva, nemohla

vykonávať a ani nevykonávala dohľad v limitovanom rozsahu.“.

Všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľa taktiež pri svojom rozhodovaní

nezohľadnili „správu správcu konkurznej podstaty úpadcu - Družstva o stave konkurzu

a jeho výpoveď v konaní sp. zn. ...“.

Podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom podľa § 9 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

nie je podľa názoru sťažovateľa, „aby poškodený preukázal bezúspešnosť vydania

pohľadávky v konkurznom konaní, pretože Zákon o zodpovednosti za škodu nedefinuje

uvedenú podmienku ako jednu z jej (osobitných) predpokladov. Zákon o zodpovednosti za

škodu o ktorý Sťažovateľ opieral svoju žalobu, neustanovuje, nevyžaduje a dokonca ani

nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak,

pripúšťa regresnú náhradu. Pokiaľ by sa pripustil názor, že prebiehajúce konkurzné

konanie vylučuje podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by

zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval . Zákon

o zodpovednosti za škodu, ako i , a to až do doby právoplatného skončenia

konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť,

zodpovednosť štátu či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti

úpadcu podľa zákona o konkurze.“.

Sťažovateľ prostredníctvom dovolania adresovaného najvyššiemu súdu namietal

porušenie práva na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podľa

jeho názoru nevychádza z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich

skutočností a je založené na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach. Podľa

sťažovateľa je namieste úvaha, že najvyšší súd „... namietaným uznesením vybočil

z ústavných medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím rozhodnutím

Najvyšší súd de facto odmietol právo Sťažovateľa na súdnu ochranu... nedostatočne

odôvodnil svoj záver a Sťažovateľ považuje Uznesenie Najvyššieho súdu za nedostatočne

odôvodnené. Z odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho súdu vyplýva, že podané dovolanie

odmietol s poukazom na to, že dovolanie nie je prípustné, nakoľko Sťažovateľom namietaná

procesná vada ako aj iné vady v danom súdnom konaní nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho

názoru, že Najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu

v zmysle platnej právnej úpravy považovať. Z daného odôvodnenia rovnako nie je zrejme

akých úvah sa Najvyšší súd pri odmietnutí ním podaného dovolania pridržiaval.“.

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom

rozhodol tak, že vysloví porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu z 15. decembra 2015 a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

z 13. decembra 2016, napadnuté rozhodnutia zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie

konanie a rozhodnutie. Sťažovateľ si zároveň uplatnil úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nie je podstatná odlišnosť

().

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

z 15. decembra 2015

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

, , ).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,

ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.

Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

Krajský súd napadnutým rozsudkom z 15. decembra 2015 potvrdil rozsudok

okresného súdu z 5. mája 2015. Poukázal na odôvodnenie tohto rozsudku, pričom následne

na zdôraznenie správnosti jeho dôvodov uviedol podrobne vlastné právne závery.

Za základné východisko považoval to, že „NBS mohla realizovať výkon štátneho dohľadu

len v rozsahu zákonom jej zverenej právomoci a vyvodiť len také opatrenia alebo sankcie,

ktoré zákon umožňuje uložiť dohliadaným subjektom v prípade nedostatkov zistených v ich

činnosti, ktorá podlieha dohľadu, resp. len za nedodržiavanie takých povinností, ktoré im

výslovne ukladá zákon.“. Pričom sťažovateľ ako fyzická osoba môže konať všetko, čo mu

zákon nezakazuje s tým, že uplatnením princípu zmluvnej autonómie vstúpil

do obchodnoprávneho vzťahu s družstvom, pričom ingerencia štátu do súkromnej sféry

jednotlivcov je obmedzená.

Krajský súd tiež uviedol:

„V posudzovanej veci bolo nesporné, že podľa § 135 ods. 1 zákona o CP bolo

Družstvo, ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, dohliadaným subjektom

a Národná banka Slovenska bola orgánom štátu, ktorému bola zverená právomoc výkonu

dohľadu nad jeho činnosťou. Predmetom dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej

ponuky majetkových hodnôt bolo podľa § 135 ods. 2 zákona o CP, v znení účinnom do

10. 07. 2009, dodržiavanie podmienok ustanovených povoleniami vydanými podľa zákona,

dodržiavanie zákona a osobitných zákonov v rozsahu z nich vyplývajúceho a všeobecne

záväzných právnych predpisov vydaných na ich vykonanie. Z uvedeného vymedzenia

rozsahu dohľadu nepochybne vyplýva, že predmetom dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi

verejnej ponuky majetkových hodnôt nebola jeho celá činnosť v rozsahu predmetu

podnikania zapísaného v obchodnom registri, ani činnosť vykonávaná nad rozsah činnosti

vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa zákona o CP, a ani dohľad nad

dodržiavaním podmienok prospektu investície, pretože tento nebolo možné považovať za

povolenie vydané podľa zákona o CP. Až s účinnosťou od 01. 06. 2010 bola vyhlasovateľovi

verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená zákonom o CP povinnosť dodržiavania

schváleného prospektu investície (§ 129 ods. 3 zákona o CP v znení zákona číslo 129/2010

Z. z.), odkedy vo vzťahu k dodržiavaniu tejto povinnosti, uloženej zákonom o CP

vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, bolo možné vykonávať dohľad

a uplatňovať sankcie. S účinnosťou od 10. 07. 2009 bol v ustanovení § 135 ods. 2 zákona

o CP rozšírený predmet dohľadu NBS voči dohliadaním subjektom aj na zisťovanie

a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných

subjektov a ich činnosti, ako aj informácie a podklady o rizikách a dostatočnom krytí rizík,

ktorým sú alebo môžu byť vystavené dohliadané subjekty alebo, ktoré ohrozujú záujmy

alebo môžu viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov. Dovtedy Národná

banka Slovenska nevykonávala dohľad nad vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových

hodnôt vo vzťahu k rizikovosti rozloženia jeho portfólia a nemohla mu ukladať žiadne

opatrenia, resp. vyvodzovať voči nemu v tomto smere sankcie.

Kompetencia Národnej banky Slovenska vo vzťahu k posudzovaniu rozloženia rizík

a krytia rizík bola minimálna aj s účinnosťou od 10. 07. 2009, nakoľko v tomto smere zákon

o CP; a ani žiadny iný všeobecne záväzný právny predpis; neukladal vyhlasovateľovi

verejnej ponuky majetkových hodnôt žiadne konkrétne povinnosti v oblasti obmedzenia

a rozloženia rizík ani krytia rizík; vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal aj

naďalej v § 129 ods. 1 písm. b/ zákona o CP stanovenú povinnosť upozorniť v oznámení

o verejnej ponuke majetkových hodnôt, že s investíciami je spojené riziko a že doterajší

alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov.

Navyše ani od 10. 07. 2009 nevyplývala zo žiadneho ustanovenia zákona pre NBS

kompetencia nariaďovať vyhlasovateľovi - Družstvu, do akých konkrétnych cenných

papierov alebo iných majetkových aktív má investovať peňažné prostriedky zhromaždené

na základe verejnej ponuky, nemohla preto NBS v tomto ohľade niesť spoluzodpovednosť

za podnikateľské rozhodnutia a aktivity Družstva a tým sa de facto spolupodieľať na

znášaní podnikateľského rizika.

So zreteľom na uvedené potom navrhovateľ nedôvodne namieta, že NBS mala,

vzhľadom na zistené nedostatočné rozloženie rizika obchodníkom s cennými papiermi,

vyvodiť voči Družstvu sankciu už v roku 2007; keď toto mohla NBS sledovať

a vyhodnocovať vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od

10. 07. 2009.

Vo vzťahu k sankcionovaniu Družstva za nedodržanie prospektu investície odvolací

súd poukazuje na zápis z rokovania zo dňa 24. 08. 2007, z ktorého je zrejmé, že NBS vytkla

Družstvu nedodržiavanie prospektu investície v tom, že majetok vložený do investičných

nástrojov bol tvorený 100 % zmenkami jedného emitenta. V nadväznosti na uvedené

dokladoval predseda predstavenstva Družstva bezproblémovú a úspešnú činnosť Družstva,

ako dohliadaného subjektu, od roku 2001, skonštatoval, že Družstvo kladie veľký dôraz na

dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov, prospektu investícií, ako i na

dôveru svojich klientov, pričom doteraz neboli evidované žiadne sťažnosti zo strany

klientov. Zástupcovia Družstva k vytknutému nedostatku uviedli, že znenie prospektu

investície im umožňuje rozloženie finančných nástrojov v družstvách ich portfólií aj tým

spôsobom, že sa tam bude nachádzať iba finančný nástroj (zmenka) jedného emitenta

a keďže je táto avalovaná ďalšími dvoma spoločnosťami, dochádza k rozloženiu

investičného rizika. Vo vzťahu k prospektu investície, z ktorého vyplýva, že angažovanosť

voči jednému emitentovi by nemala prekročiť 30 % podiel na celkových aktívach, uviedli, že

ide len o odporúčanie, ktoré nezakladá povinnosť Družstva týkajúcu sa jeho investičnej

stratégie. Na uvedené reagovali predstavitelia NBS tak, že uvedený text treba chápať ako

povinnosť dodržiavať uvedený limit vyhlasovateľom verejnej ponuky a nie ako odporúčanie,

keď navyše zmenku ako dlhový cenný papier nepovažovali za vysoko likvidný cenný papier.

Z uvedeného vyplýva, že NBS vykonala dohľad vo vzťahu k Družstvu v rozsahu kompetencií

vyplývajúcich jej; v relevantnom období; zo zákona, keď zistené nedostatky prerokovala

s členmi štatutárneho orgánu dohliadaného subjektu postupom podľa § 2 ods. 8 zákona

o dohľade č. Napokon, ako vyplýva z obsahu spisu, výsledkom rokovania

bolo rozloženie portfólia finančných nástrojov Družstvom do troch subjektov v súlade

so znením schváleného prospektu investície. V danom čase nemalo Družstvo zákonom

stanovenú povinnosť dodržiavať prospekt investície, a NBS nedisponovala právomocou

uložiť mu represívnu sankciu za tento zistený nedostatok v jeho činnosti, pretože z jeho

strany nedošlo k porušeniu výslovne mu zákonom uloženej povinnosti.“

Krajský súd analyzoval aj činnosť NBS v rámci výkonu dohľadu nad obchodníkom

s cennými papiermi, pričom poukázal na to, že NBS svoju právomoc využila, pričom tiež

uviedol, že „správnosť úradného postupu NBS ohľadne uloženia jednej, z viacerých

do úvahy prichádzajúcich sankcií, dohliadanému subjektu v rámci konania o vykonaní

dohľadu, nemôže byť predmetom preskúmavania v tomto konaní z hľadiska nesprávneho

úradného postupu...“.

Krajský súd poukázal na činnosť Úradu pre finančný trh pri schvaľovaní prospektu

investície družstva, pričom zo zistených skutočností dospel k záveru, že ani v tejto činnosti

nemožno vidieť naplnenie znakov nesprávneho úradného postupu.

Krajský súd tiež poukázal na a , pričom uviedol,

že sťažovateľ „mal postupovať s priemernou dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od neho

spravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru rizika spojeného s jeho investovaním v podobe

členských vkladov v Družstve, ktorej si musel byť vedomý aj vzhľadom na povinné

upozornenie vyhlasovateľa na rizikovosť investície v oznámení o verejnej ponuke (§ 129

ods. 1 písm. b/ zákona o CP) a neprimerane sa spoliehal na to, že štát v rámci výkonu

dohľadu je garantom návratnosti vložených peňažných prostriedkov a ich zhodnotenia...

Navrhovateľ uložením peňažných prostriedkov do súkromného podnikateľského subjektu

prevzal na seba určité riziká, a to vrátane rizík spojených s jeho zlým hospodárením, a túto

nemôže prenášať na štát...

Navrhovateľovi nevznikla škoda tým, že vstúpil do Družstva a vložil do neho peňažné

prostriedky formou členských vkladov alebo tým, že skôr nevystúpil z Družstva, ale tým, že

mu vznikla nevymožiteľná pohľadávka voči Družstvu na vyplatenie vyrovnacieho podielu

v súvislosti s vystúpením z Družstva a škoda mu vznikne v dôsledku nevymožiteľnosti tejto

jej pohľadávky od Družstva, pričom táto skutočnosť t. j. nevymožiteľnosť, nemá príčinnú

súvislosť v nečinnosti orgánu dohľadu, ale vo finančnom hospodárení Družstva.

... pokiaľ si navrhovateľ uplatnil pohľadávku v konkurznom konaní, ktoré ešte

prebieha, je vylúčené kvalifikovať túto ako škodu, pretože ešte môže byť v rámci konkurzu

uspokojená.“.

Krajský súd sa vysporiadal s právnymi závermi vyplývajúcimi z rozhodnutí

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. z 11. 4. 2012 a sp. zn.

z 25. 8. 2010 pri odôvodňovaní subsidiarity zodpovednosti štátu

za škodu voči iným zákonným možnostiam veriteľa voči dlžníkovi na uspokojenie nárokov

zo zmluvného vzťahu. Následne sa krajský súd zaoberal aj ďalšou odvolacou

argumentáciou sťažovateľa.

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ako

odvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj

požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak

prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania ().

Ústavný súd preto (napriek tomu, že sa sťažovateľ nedomáha vyslovenia porušenia

v sťažnosti označených práv relevantným rozhodnutím okresného súdu) preskúmal

aj rozsudok okresného súdu sp. zn. z 5. mája 2015, ktorým tento zamietol

žalobu sťažovateľa. Ústavný súd vychádzal z toho, ako bolo odôvodnenie rozsudku

okresného súdu vymedzené v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, pričom

sťažovateľa na predloženie rozsudku okresného súdu nevyzýval vzhľadom na jeho

kvalifikované právne zastúpenie.

Okresný súd sa v rozsudku z 5. mája 2015 podrobne zaoberal činnosťou NBS

pri výkone dohľadu nad činnosťou družstva a obchodníka s cennými papiermi, pričom

dospel k záveru, že sťažovateľ „v konaní nepreukázal, že by NBS vo vzťahu k Družstvu

nesprávne úradne postupovala“. Okresný súd uviedol, že návrh sťažovateľa zamietol

predovšetkým z dôvodu, že „nepreukázal jednu z troch podmienok vzniku zodpovednosti

za škodu a to nesprávny úradný postup NBS...“.

Za ďalšie relevantné dôvody na zamietnutie návrhu sťažovateľa považoval okresný

súd skutočnosť, že sťažovateľ stále môže uplatniť náhradu škody priamo od družstva –

v konkurznom konaní, pričom v čase jeho rozhodovania pohľadávka sťažovateľa bola

popretá, avšak tento podal incidenčnú žalobu, o ktorej v uvedenom čase nebolo právoplatne

rozhodnuté. Rovnako tak považoval okresný súd za relevantné, že sťažovateľ ako člen

družstva a veriteľ družstva môže svoj nárok na náhradu škody uplatniť podľa

špecifikovaných ustanovení voči členom predstavenstva družstva

alebo členom kontrolnej komisie družstva.

Okresný súd sa zaoberal aj argumentáciou sťažovateľa, podľa ktorej mu mala

vzniknúť škoda aj v dôsledku zanedbania dohľadu zo strany NBS nad činnosťou

obchodníka s cennými papiermi, pričom uviedol, že priamy zmluvný vzťah na základe

zmluvy o riadení portfólia existoval len medzi družstvom a obchodníkom s cennými

papiermi, nie však medzi sťažovateľom a obchodníkom s cennými papiermi, preto bolo

povinnosťou družstva uplatňovať svoje nároky voči obchodníkovi s cennými papiermi.

Okresný súd dospel k záveru, že „odporca v konaní preukázal, že NBS dohľad nad

dohliadaným subjektom – Družstvom nezanedbala. Priklonil sa k názoru odporcu,

že Družstvo bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu /dohľad nad plnením

povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt/ v súlade s ustanoveniami

§ 125 až § 128 ZoCP.“. Okresný súd tiež uviedol, že sťažovateľ nepreukázal, že „počas

členstva v družstve realizoval svoje oprávnenia vyplývajúce mu z členstva tak, že by aktívne

zasiahol do činnosti družstva za účelom odvrátenia hroziacej škody pri zistení nedostatkov

v činnosti štatutárnych zástupcov družstva“.

Z argumentácie krajského súdu v napadnutom rozsudku v spojení s rozsudkom

okresného súdu dostatočne vyplýva záver, z akých dôvodov konajúce súdy dospeli k záveru,

že sťažovateľ nepreukázal nesprávny úradný postup NBS (prípadne Úradu pre finančný trh).

Tento právny záver ústavný súd nepovažuje za arbitrárny a ani zjavne neodôvodnený, preto

je ústavne udržateľný. Uvedený právny záver je zároveň dostatočným podkladom pre výrok

konajúcich súdov o zamietnutí návrhu sťažovateľa na náhradu škody.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa, možno konštatovať, že sú výlučne výrazom

odlišného právneho hodnotenia zisteného skutkového stavu. Odlišné právne hodnotenie

skutkového stavu je klasickým východiskom sporového konania, kde v súdnom konaní proti

sebe stoja účastníci konania, ktorí majú odlišný a protichodný názor na vzniknutú skutkovú

situáciu. Súd, ktorý rozhoduje spor účastníkov konania, pri rozhodnutí v prospech jedného

z účastníkov rozhodne v zásade aj v súlade s právnym názorom úspešného účastníka,

teda spravidla v rozpore s právnym názorom neúspešného účastníka (porovnaj m. m.

, ). Skutočnosti, ktoré sťažovateľ uvádza v sťažnosti, sú

podľa názoru ústavného súdu výrazom výlučne odlišného právneho názoru sťažovateľa

na predmet sporu. Sťažovateľom uvádzané skutočnosti nijako neindikujú také pochybenia

v postupe krajského súdu a v jeho rozsudku, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda

ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa

podľa a dohovoru.

Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

Na podporu tohto záveru ústavný súd poukazuje aj na ďalšiu skutočnosť vyplývajúcu

z jeho doterajšej judikatúry. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa uchádza o ústavnú

ochranu sťažnosťou podľa v súvislosti s právnou vecou, ktorej

podstatou je nárok na náhradu škody vo výške 546,65 €, t. j. ide nepochybne o právnu vec,

ktorú možno označiť ako bagateľnú. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na prvú vetu

(ďalej aj „OSP“) [porovnaj aj v súčasnosti

platné a účinné ustanovenie , pozn.],

z ktorej vyplýva, že vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy, je

dovolanie ex lege neprípustné. Za okolností, keď vylučoval

u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti

logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva.

Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci prichádza do úvahy iba

v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie garantovaných

základných práv a slobôd (m. m. , , ).

Uvedené skutočnosti preto už samy osebe zakladajú podľa doterajšej judikatúry ústavného

súdu dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 13. decembra 2016

Argumentácia sťažovateľa, ktorou odôvodňuje porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ktorým bolo jeho dovolanie odmietnuté ako neprípustné podľa v tom čase

platného a účinného v spojení s , sa sústreďuje

predovšetkým na „nedostatočné odôvodnenie“ rozhodnutia najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu. Sťažovateľ v dovolaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu namietal, že

ním došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom podľa , keďže

toto rozhodnutie je založené na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, ktoré

vychádzajú z dokazovania, ktoré je neúplné, pričom rozhodnutie odvolacieho súdu je

nepreskúmateľné a arbitrárne. Sťažovateľ rovnako namietal, že rozhodnutie odvolacieho

súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, čím je daná existencia vady podľa § 241

ods. 2 písm. c) , resp. tzv. iná vada podľa .

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania

sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal

s dovolacími námietkami sťažovateľa, ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania v súlade

s a , a , sledujúc pritom skutočnosť,

či nemožno sťažnosť v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.

V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že

otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti

a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa

(napr. ).

Najvyšší súd v napadnutom uznesení najprv preskúmal procesnú prípustnosť

dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu, pričom dospel k záveru,

že dovolanie nie je podľa prípustné z dôvodu, že dovolaním je napadnutý

potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o peňažnom plnení

546,65 €. Táto suma, ku dňu podania žaloby, t. j. k 1. februáru 2012, neprevyšovala

trojnásobok minimálnej mzdy, preto dovolanie nebolo prípustné, keďže z hľadiska

predmetu išlo o tzv. bagateľný spor. Následne preskúmal dovolanie proti napadnutému

rozsudku krajského súdu s prihliadnutím na druhú vetu aj z dôvodov

uvedených v , a to predovšetkým z dôvodu existencie prípadnej vady

podľa , ktorej sa sťažovateľ dovolával. Najvyšší súd následne

uviedol:

„9. Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1

písm. f/ namieta, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný, pretože je

založený na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, ktoré vychádzajú z vykonaného

dokazovania súdom prvej inštancie, ktoré je neúplné. Najvyšší súd, stotožňujúc sa

v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva stanovisko občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016, skúmal, či v danej veci ide o taký

výnimočný prípad, kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania

v zmysle Dovolací súd však nezistil, že by o takýto prípad

v prejednávanej veci išlo; odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

obsahuje presvedčivé vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd založil svoje

rozhodnutie. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s potvrdeným

rozhodnutím súdu prvej inštancie) spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle

“

K ďalším námietkam sťažovateľa najvyšší súd uviedol:

«10. Pokiaľ dovolateľ vytýkal odvolaciemu súdu aj nesprávne právne závery,

dovolací súd uvádza, že do 30. júna 2016 prípustnosť dovolania nezakladalo (a účinky

umožňujúce meritórny dovolací prieskum nevyvolávalo) ani to, že napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch (viď najmä

judikát R 54/2012, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn.

, , , , ,

, a ).

11. Prípustnosť dovolania v zmysle nezakladalo

ani nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých

navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere

najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993

a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. ,

, , , , ,

, a pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného

práva podľa nepatrí právo procesnej strany

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj ).

12. Dovolací súd vyššie uvedené doplňuje poukázaním na záver ústavného súdu,

podľa ktorého „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého

rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci

nezakladá vadu konania podľa “ (viď ).

13. Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania žalobcu

nemožno vyvodiť z ustanovenia , v dovolacom konaní neboli zistené ani

dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení Preto Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa ako smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, odmietol, a to bez toho, aby skúmal

vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.»

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd

sa v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími

námietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil vo svojom dovolaní smerujúcom proti napadnutému

rozsudku krajského súdu, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal, sú primeraným

spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd

pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa

názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje

takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľom označenými právami, ktorá by zakladala

reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie označeného základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody

prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania boli vôbec naplnené. Takýto postup

a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto

použitý spôsob v konkrétnych prípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa

k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa

a práva podľa dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia

sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich

porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2017