Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 154/2017
PDF · 369.54 KB
No categories available
II. ÚS 154/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o.,
Radlinského 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 7 Cdo 210/2016 z 13. decembra 2016 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 8 Co 640/2015 z 15. decembra 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára
2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 7 Cdo 210/2016 z 13. decembra 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“)
a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 640/2015
z 15. decembra 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených – napadnutého uznesenia a napadnutého
rozsudku – vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) proti žalovanej [Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou
Slovenska (ďalej aj „NBS“)] domáhal náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci“). Okresný súd rozsudkom sp. zn. 9 C 22/2012
z 5. mája 2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu a návrh sťažovateľa
na prerušenie konania a začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej
únie (ďalej len „Súdny dvor“) zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom z 15. decembra 2015 tak,
že rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny. Proti napadnutému rozsudku
krajského súdu z 15. decembra 2015 podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd napadnutým uznesením z 13. decembra 2016 tak, že ho odmietol.
K skutkovým a právnym okolnostiam právnej veci, ktorá bola predmetom
rozhodovania v napadnutých konaniach pred okresným súdom a krajským súdom,
sťažovateľ uvádza, že ako člen vložil do družstva
(ďalej len „družstvo“), peňažné prostriedky, ktoré družstvo
zhodnocovalo v zmysle zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných
službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o cenných papieroch“). Družstvo túto činnosť malo vykonávať na základe verejnej
ponuky majetkových hodnôt podľa § 126 zákona o cenných papieroch, na základe
zverejneného prospektu investície, ktorý schvaľuje Národná banka Slovenska. Prospekt
investície bol schválený rozhodnutím Úradu pre finančný trh č. UFT-002/2002/SPI
z 21. marca 2002 o schválení prospektu investície. Družstvo využívalo na zhodnocovanie
peňažných prostriedkov členov a na nadobudnutie majetkových hodnôt výhradne
obchodníka s cennými papiermi (ďalej
len „obchodník s cennými papiermi“), ktorý vykonával činnosť obchodníka s cennými
papiermi podľa zákona o cenných papieroch na základe povolenia na poskytovanie
investičných služieb vydaného NBS do 1. marca 2011, keď mu NBS odobrala povolenie
na poskytovanie investičných služieb. Nadobúdanie majetkových hodnôt z peňažných
prostriedkov zhromaždených na základe verejnej ponuky družstva a ich spracovanie v rámci
prospektu investície upravovala zmluva o správe portfólia cenných papierov podľa zákona
č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch v znení neskorších predpisov a podľa zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, ktorú uzatvorili ako
zmluvné strany družstvo a obchodník s cennými papiermi „a ktorá bola počas jej platnosti
zmluvnými stranami menená a doplnená, naposledy v znení zmien a doplnení
uskutočnených Zmluvou o riadení portfólia uzatvorenej dňa 2. 6. 2008“ (ďalej len
„zmluva“).
Miera zhodnotenia peňažných prostriedkov vložených sťažovateľom do družstva
mala byť v súlade s prospektom investície a na základe činnosti obchodníka s cennými
papiermi podľa zmluvy 8 % p. a. Nad činnosťou družstva ako vyhlasovateľom verejnej
ponuky majetkových hodnôt a nad činnosťou obchodníka s cennými papiermi vykonávala
dohľad podľa zákona o cenných papieroch NBS, ktorej právomoci v oblasti dohľadu
vyplývajú zo zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 566/1992 Zb. o Národnej banke
Slovenska v znení neskorších predpisov. Okrem týchto právnych predpisov NBS
vykonávala dohľad nad družstvom a obchodníkom s cennými papiermi aj podľa zákona
č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov.
Sťažovateľ sa v konaní pred okresným súdom a krajským súdom domáhal proti
žalovanej (Slovenská republika, za ktorú koná NBS) náhrady škody v sume 546,65 €
s príslušenstvom, pričom tvrdil, že išlo o škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti
s nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone bankového dohľadu nad družstvom.
Sťažovateľ v konaní pred okresným súdom argumentoval, že peňažné prostriedky
do družstva „vkladal výhradne a len z dôvodu, že sa spoľahol na to, že Družstvo
a aj Obchodník s CP sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad Národnou Bankou
Slovenska a tak, že bude zabezpečené ich riadne fungovanie a tým budú nielen ochránené
jeho peňažné prostriedky, ale aj budú zhodnotené v garantovanej výške. Sťažovateľ
poukazuje na skutočnosť, že nemal vedomosť o tom, že môže dôjsť ku škode na jeho
investícii. Ako uvádzalo Družstvo, obchodník s CP mu počas trvania zmluvy predkladal
vyúčtovania, ktoré nenasvedčovali neplnenie jeho záväzkov zo Zmluvy, s obsahom
vyúčtovaní Družstvo ubezpečoval, že zhodnocovanie vkladov, ktoré Družstvu zverili
členovia u Obchodníka s CP prebieha v dohodnutej výške. Takéto ubezpečenie vyplývalo
okrem iného aj z toho, že si Obchodník s CP vyúčtovával za činnosť podľa Zmluvy odmenu
vo výške zhodnotenia portfólia Družstva obchodníkom s CP nad zmluvne dohodnuté 8 %-né
zvýšenie hodnoty portfólia Družstva podľa Zmluvy. V dôsledku... konania subjektu
finančného trhu – Obchodníka s CP... tak vznikla Sťažovateľovi škoda, ktorá predstavuje
sumu, o ktorú sa zmenšil majetok Sťažovateľa, pretože túto sumu mu Družstvo nevrátilo
a ani nevráti, a ktorú žalobca v predmetnom konaní preukázal predloženými dôkazmi.“.
Podľa sťažovateľa je napadnutý rozsudok krajského súdu z 15. decembra 2015
založený na skutkových a právnych záveroch, ktoré sú arbitrárne, keďže v ňom
nebol „... rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický výklad práva. Konkrétne
sa jedná o nasledujúce závery:
(i) limitácia dohľadu zo strany NBS a jej postup v medziach zákona a Ústavy SR
(ii) zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť Obchodníka
s CP voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči Sťažovateľovi
(iii) subsidiarita uplatneného nároku voči NBS vo vzťahu k pohľadávke uplatnenej
v konkurze Družstva.
NBS mala vedomosť o verejne známych skutočnostiach, že činnosťou Obchodníka
s CP a Družstva vzniká bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek
tomu však nekonala tak, aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku
tejto škody. NBS mala prístup k všetkým informáciám v dôsledku informačnej povinnosti
Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a to vrátane aktuálneho
stavu hospodárenia Družstva. NBS vo svojom vyjadrení sama uviedla a potvrdila,
že vykonávala dohľad nad dodržiavaním povinností Družstva, kontrolovala zverejnenie
schváleného prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, aktuálnosť prospektu
investície počas lehoty trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, splnenie povinnosti predložiť NBS pred
zverejnením na posúdenie oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt, ako
aj dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 Zákona o CP...
Krajský súd odvodzuje limitovaný dohľad NBS od § 129 ods. 3 Zákona o CP, ktorý
bol doplnený do Zákona o CP s účinnosťou až od 1. 6. 2010. V tejto súvislosti je nevyhnutné
uviesť, že uvedené ustanovenie obsahuje povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt dodržiavať schválený prospekt investície. Z tohto znenia však nemožno
vyvodiť jednoznačný záver o tom, že pred jeho doplnením NBS vykonávala dohľad iba
v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 Zákona o CP je a bolo
zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú
dohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 Zákona o CP (ktorý platí
v tomto znení už od 1. 5. 2007), Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt, ako aj Obchodník s CP patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany
NBS. Podľa § 135 ods. 2 Zákona o CP mala NBS zisťovať (čo v prípade Družstva ani
Obchodníka s CP neurobila) všetky informácie a podklady o dodržiavaní resp.
nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS Družstvu a Obchodníkovi s CP. Zákonný
dohľad zo strany NBS bol dokonca upravený tak široko, že NBS má zisťovať informácie
a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolenia na činnosť vrátane rizík,
ktorým sú, resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo
činnosťou Obchodníka s CP, vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov
dohliadaných subjektov. Ak NBS mala informácie o celkovej činnosti Družstva, nemohla
vykonávať a ani nevykonávala dohľad v limitovanom rozsahu.“.
Všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľa taktiež pri svojom rozhodovaní
nezohľadnili „správu správcu konkurznej podstaty úpadcu - Družstva o stave konkurzu
a jeho výpoveď v konaní sp. zn. 7C 206/2011...“.
Podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom podľa § 9 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
nie je podľa názoru sťažovateľa, „aby poškodený preukázal bezúspešnosť vydania
pohľadávky v konkurznom konaní, pretože Zákon o zodpovednosti za škodu nedefinuje
uvedenú podmienku ako jednu z jej (osobitných) predpokladov. Zákon o zodpovednosti za
škodu o ktorý Sťažovateľ opieral svoju žalobu, neustanovuje, nevyžaduje a dokonca ani
nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak,
pripúšťa regresnú náhradu. Pokiaľ by sa pripustil názor, že prebiehajúce konkurzné
konanie vylučuje podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by
zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval občiansky zákonník. Zákon
o zodpovednosti za škodu, ako i trestný zákon, a to až do doby právoplatného skončenia
konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť,
zodpovednosť štátu či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti
úpadcu podľa zákona o konkurze.“.
Sťažovateľ prostredníctvom dovolania adresovaného najvyššiemu súdu namietal
porušenie práva na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podľa
jeho názoru nevychádza z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich
skutočností a je založené na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach. Podľa
sťažovateľa je namieste úvaha, že najvyšší súd „... namietaným uznesením vybočil
z ústavných medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím rozhodnutím
Najvyšší súd de facto odmietol právo Sťažovateľa na súdnu ochranu... nedostatočne
odôvodnil svoj záver a Sťažovateľ považuje Uznesenie Najvyššieho súdu za nedostatočne
odôvodnené. Z odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho súdu vyplýva, že podané dovolanie
odmietol s poukazom na to, že dovolanie nie je prípustné, nakoľko Sťažovateľom namietaná
procesná vada ako aj iné vady v danom súdnom konaní nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho
názoru, že Najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu
v zmysle platnej právnej úpravy považovať. Z daného odôvodnenia rovnako nie je zrejme
akých úvah sa Najvyšší súd pri odmietnutí ním podaného dovolania pridržiaval.“.
Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom
rozhodol tak, že vysloví porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom krajského súdu z 15. decembra 2015 a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
z 13. decembra 2016, napadnuté rozhodnutia zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie
konanie a rozhodnutie. Sťažovateľ si zároveň uplatnil úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nie je podstatná odlišnosť
(II. ÚS 27/07).
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
z 15. decembra 2015
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory
všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými
sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,
ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná
odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd
splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. 2. 1998).
Krajský súd napadnutým rozsudkom z 15. decembra 2015 potvrdil rozsudok
okresného súdu z 5. mája 2015. Poukázal na odôvodnenie tohto rozsudku, pričom následne
na zdôraznenie správnosti jeho dôvodov uviedol podrobne vlastné právne závery.
Za základné východisko považoval to, že „NBS mohla realizovať výkon štátneho dohľadu
len v rozsahu zákonom jej zverenej právomoci a vyvodiť len také opatrenia alebo sankcie,
ktoré zákon umožňuje uložiť dohliadaným subjektom v prípade nedostatkov zistených v ich
činnosti, ktorá podlieha dohľadu, resp. len za nedodržiavanie takých povinností, ktoré im
výslovne ukladá zákon.“. Pričom sťažovateľ ako fyzická osoba môže konať všetko, čo mu
zákon nezakazuje s tým, že uplatnením princípu zmluvnej autonómie vstúpil
do obchodnoprávneho vzťahu s družstvom, pričom ingerencia štátu do súkromnej sféry
jednotlivcov je obmedzená.
Krajský súd tiež uviedol:
„V posudzovanej veci bolo nesporné, že podľa § 135 ods. 1 zákona o CP bolo
Družstvo, ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, dohliadaným subjektom
a Národná banka Slovenska bola orgánom štátu, ktorému bola zverená právomoc výkonu
dohľadu nad jeho činnosťou. Predmetom dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt bolo podľa § 135 ods. 2 zákona o CP, v znení účinnom do
10. 07. 2009, dodržiavanie podmienok ustanovených povoleniami vydanými podľa zákona,
dodržiavanie zákona a osobitných zákonov v rozsahu z nich vyplývajúceho a všeobecne
záväzných právnych predpisov vydaných na ich vykonanie. Z uvedeného vymedzenia
rozsahu dohľadu nepochybne vyplýva, že predmetom dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt nebola jeho celá činnosť v rozsahu predmetu
podnikania zapísaného v obchodnom registri, ani činnosť vykonávaná nad rozsah činnosti
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa zákona o CP, a ani dohľad nad
dodržiavaním podmienok prospektu investície, pretože tento nebolo možné považovať za
povolenie vydané podľa zákona o CP. Až s účinnosťou od 01. 06. 2010 bola vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená zákonom o CP povinnosť dodržiavania
schváleného prospektu investície (§ 129 ods. 3 zákona o CP v znení zákona číslo 129/2010
Z. z.), odkedy vo vzťahu k dodržiavaniu tejto povinnosti, uloženej zákonom o CP
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, bolo možné vykonávať dohľad
a uplatňovať sankcie. S účinnosťou od 10. 07. 2009 bol v ustanovení § 135 ods. 2 zákona
o CP rozšírený predmet dohľadu NBS voči dohliadaním subjektom aj na zisťovanie
a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných
subjektov a ich činnosti, ako aj informácie a podklady o rizikách a dostatočnom krytí rizík,
ktorým sú alebo môžu byť vystavené dohliadané subjekty alebo, ktoré ohrozujú záujmy
alebo môžu viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov. Dovtedy Národná
banka Slovenska nevykonávala dohľad nad vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových
hodnôt vo vzťahu k rizikovosti rozloženia jeho portfólia a nemohla mu ukladať žiadne
opatrenia, resp. vyvodzovať voči nemu v tomto smere sankcie.
Kompetencia Národnej banky Slovenska vo vzťahu k posudzovaniu rozloženia rizík
a krytia rizík bola minimálna aj s účinnosťou od 10. 07. 2009, nakoľko v tomto smere zákon
o CP; a ani žiadny iný všeobecne záväzný právny predpis; neukladal vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt žiadne konkrétne povinnosti v oblasti obmedzenia
a rozloženia rizík ani krytia rizík; vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal aj
naďalej v § 129 ods. 1 písm. b/ zákona o CP stanovenú povinnosť upozorniť v oznámení
o verejnej ponuke majetkových hodnôt, že s investíciami je spojené riziko a že doterajší
alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov.
Navyše ani od 10. 07. 2009 nevyplývala zo žiadneho ustanovenia zákona pre NBS
kompetencia nariaďovať vyhlasovateľovi - Družstvu, do akých konkrétnych cenných
papierov alebo iných majetkových aktív má investovať peňažné prostriedky zhromaždené
na základe verejnej ponuky, nemohla preto NBS v tomto ohľade niesť spoluzodpovednosť
za podnikateľské rozhodnutia a aktivity Družstva a tým sa de facto spolupodieľať na
znášaní podnikateľského rizika.
So zreteľom na uvedené potom navrhovateľ nedôvodne namieta, že NBS mala,
vzhľadom na zistené nedostatočné rozloženie rizika obchodníkom s cennými papiermi,
vyvodiť voči Družstvu sankciu už v roku 2007; keď toto mohla NBS sledovať
a vyhodnocovať vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od
10. 07. 2009.
Vo vzťahu k sankcionovaniu Družstva za nedodržanie prospektu investície odvolací
súd poukazuje na zápis z rokovania zo dňa 24. 08. 2007, z ktorého je zrejmé, že NBS vytkla
Družstvu nedodržiavanie prospektu investície v tom, že majetok vložený do investičných
nástrojov bol tvorený 100 % zmenkami jedného emitenta. V nadväznosti na uvedené
dokladoval predseda predstavenstva Družstva bezproblémovú a úspešnú činnosť Družstva,
ako dohliadaného subjektu, od roku 2001, skonštatoval, že Družstvo kladie veľký dôraz na
dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov, prospektu investícií, ako i na
dôveru svojich klientov, pričom doteraz neboli evidované žiadne sťažnosti zo strany
klientov. Zástupcovia Družstva k vytknutému nedostatku uviedli, že znenie prospektu
investície im umožňuje rozloženie finančných nástrojov v družstvách ich portfólií aj tým
spôsobom, že sa tam bude nachádzať iba finančný nástroj (zmenka) jedného emitenta
a keďže je táto avalovaná ďalšími dvoma spoločnosťami, dochádza k rozloženiu
investičného rizika. Vo vzťahu k prospektu investície, z ktorého vyplýva, že angažovanosť
voči jednému emitentovi by nemala prekročiť 30 % podiel na celkových aktívach, uviedli, že
ide len o odporúčanie, ktoré nezakladá povinnosť Družstva týkajúcu sa jeho investičnej
stratégie. Na uvedené reagovali predstavitelia NBS tak, že uvedený text treba chápať ako
povinnosť dodržiavať uvedený limit vyhlasovateľom verejnej ponuky a nie ako odporúčanie,
keď navyše zmenku ako dlhový cenný papier nepovažovali za vysoko likvidný cenný papier.
Z uvedeného vyplýva, že NBS vykonala dohľad vo vzťahu k Družstvu v rozsahu kompetencií
vyplývajúcich jej; v relevantnom období; zo zákona, keď zistené nedostatky prerokovala
s členmi štatutárneho orgánu dohliadaného subjektu postupom podľa § 2 ods. 8 zákona
o dohľade č. 747/2004 Z. z. Napokon, ako vyplýva z obsahu spisu, výsledkom rokovania
bolo rozloženie portfólia finančných nástrojov Družstvom do troch subjektov v súlade
so znením schváleného prospektu investície. V danom čase nemalo Družstvo zákonom
stanovenú povinnosť dodržiavať prospekt investície, a NBS nedisponovala právomocou
uložiť mu represívnu sankciu za tento zistený nedostatok v jeho činnosti, pretože z jeho
strany nedošlo k porušeniu výslovne mu zákonom uloženej povinnosti.“
Krajský súd analyzoval aj činnosť NBS v rámci výkonu dohľadu nad obchodníkom
s cennými papiermi, pričom poukázal na to, že NBS svoju právomoc využila, pričom tiež
uviedol, že „správnosť úradného postupu NBS ohľadne uloženia jednej, z viacerých
do úvahy prichádzajúcich sankcií, dohliadanému subjektu v rámci konania o vykonaní
dohľadu, nemôže byť predmetom preskúmavania v tomto konaní z hľadiska nesprávneho
úradného postupu...“.
Krajský súd poukázal na činnosť Úradu pre finančný trh pri schvaľovaní prospektu
investície družstva, pričom zo zistených skutočností dospel k záveru, že ani v tejto činnosti
nemožno vidieť naplnenie znakov nesprávneho úradného postupu.
Krajský súd tiež poukázal na § 415 a § 441 Občianskeho zákonníka, pričom uviedol,
že sťažovateľ „mal postupovať s priemernou dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od neho
spravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru rizika spojeného s jeho investovaním v podobe
členských vkladov v Družstve, ktorej si musel byť vedomý aj vzhľadom na povinné
upozornenie vyhlasovateľa na rizikovosť investície v oznámení o verejnej ponuke (§ 129
ods. 1 písm. b/ zákona o CP) a neprimerane sa spoliehal na to, že štát v rámci výkonu
dohľadu je garantom návratnosti vložených peňažných prostriedkov a ich zhodnotenia...
Navrhovateľ uložením peňažných prostriedkov do súkromného podnikateľského subjektu
prevzal na seba určité riziká, a to vrátane rizík spojených s jeho zlým hospodárením, a túto
nemôže prenášať na štát...
Navrhovateľovi nevznikla škoda tým, že vstúpil do Družstva a vložil do neho peňažné
prostriedky formou členských vkladov alebo tým, že skôr nevystúpil z Družstva, ale tým, že
mu vznikla nevymožiteľná pohľadávka voči Družstvu na vyplatenie vyrovnacieho podielu
v súvislosti s vystúpením z Družstva a škoda mu vznikne v dôsledku nevymožiteľnosti tejto
jej pohľadávky od Družstva, pričom táto skutočnosť t. j. nevymožiteľnosť, nemá príčinnú
súvislosť v nečinnosti orgánu dohľadu, ale vo finančnom hospodárení Družstva.
... pokiaľ si navrhovateľ uplatnil pohľadávku v konkurznom konaní, ktoré ešte
prebieha, je vylúčené kvalifikovať túto ako škodu, pretože ešte môže byť v rámci konkurzu
uspokojená.“.
Krajský súd sa vysporiadal s právnymi závermi vyplývajúcimi z rozhodnutí
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Cdo 4968/2009 z 11. 4. 2012 a sp. zn.
25 Cdo 2601/2010 z 25. 8. 2010 pri odôvodňovaní subsidiarity zodpovednosti štátu
za škodu voči iným zákonným možnostiam veriteľa voči dlžníkovi na uspokojenie nárokov
zo zmluvného vzťahu. Následne sa krajský súd zaoberal aj ďalšou odvolacou
argumentáciou sťažovateľa.
Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ako
odvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého
odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj
požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak
prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho
konania (IV. ÚS 350/09).
Ústavný súd preto (napriek tomu, že sa sťažovateľ nedomáha vyslovenia porušenia
v sťažnosti označených práv relevantným rozhodnutím okresného súdu) preskúmal
aj rozsudok okresného súdu sp. zn. 9 C 22/2012 z 5. mája 2015, ktorým tento zamietol
žalobu sťažovateľa. Ústavný súd vychádzal z toho, ako bolo odôvodnenie rozsudku
okresného súdu vymedzené v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, pričom
sťažovateľa na predloženie rozsudku okresného súdu nevyzýval vzhľadom na jeho
kvalifikované právne zastúpenie.
Okresný súd sa v rozsudku z 5. mája 2015 podrobne zaoberal činnosťou NBS
pri výkone dohľadu nad činnosťou družstva a obchodníka s cennými papiermi, pričom
dospel k záveru, že sťažovateľ „v konaní nepreukázal, že by NBS vo vzťahu k Družstvu
nesprávne úradne postupovala“. Okresný súd uviedol, že návrh sťažovateľa zamietol
predovšetkým z dôvodu, že „nepreukázal jednu z troch podmienok vzniku zodpovednosti
za škodu a to nesprávny úradný postup NBS...“.
Za ďalšie relevantné dôvody na zamietnutie návrhu sťažovateľa považoval okresný
súd skutočnosť, že sťažovateľ stále môže uplatniť náhradu škody priamo od družstva –
v konkurznom konaní, pričom v čase jeho rozhodovania pohľadávka sťažovateľa bola
popretá, avšak tento podal incidenčnú žalobu, o ktorej v uvedenom čase nebolo právoplatne
rozhodnuté. Rovnako tak považoval okresný súd za relevantné, že sťažovateľ ako člen
družstva a veriteľ družstva môže svoj nárok na náhradu škody uplatniť podľa
špecifikovaných ustanovení Obchodného zákonníka voči členom predstavenstva družstva
alebo členom kontrolnej komisie družstva.
Okresný súd sa zaoberal aj argumentáciou sťažovateľa, podľa ktorej mu mala
vzniknúť škoda aj v dôsledku zanedbania dohľadu zo strany NBS nad činnosťou
obchodníka s cennými papiermi, pričom uviedol, že priamy zmluvný vzťah na základe
zmluvy o riadení portfólia existoval len medzi družstvom a obchodníkom s cennými
papiermi, nie však medzi sťažovateľom a obchodníkom s cennými papiermi, preto bolo
povinnosťou družstva uplatňovať svoje nároky voči obchodníkovi s cennými papiermi.
Okresný súd dospel k záveru, že „odporca v konaní preukázal, že NBS dohľad nad
dohliadaným subjektom – Družstvom nezanedbala. Priklonil sa k názoru odporcu,
že Družstvo bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu /dohľad nad plnením
povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt/ v súlade s ustanoveniami
§ 125 až § 128 ZoCP.“. Okresný súd tiež uviedol, že sťažovateľ nepreukázal, že „počas
členstva v družstve realizoval svoje oprávnenia vyplývajúce mu z členstva tak, že by aktívne
zasiahol do činnosti družstva za účelom odvrátenia hroziacej škody pri zistení nedostatkov
v činnosti štatutárnych zástupcov družstva“.
Z argumentácie krajského súdu v napadnutom rozsudku v spojení s rozsudkom
okresného súdu dostatočne vyplýva záver, z akých dôvodov konajúce súdy dospeli k záveru,
že sťažovateľ nepreukázal nesprávny úradný postup NBS (prípadne Úradu pre finančný trh).
Tento právny záver ústavný súd nepovažuje za arbitrárny a ani zjavne neodôvodnený, preto
je ústavne udržateľný. Uvedený právny záver je zároveň dostatočným podkladom pre výrok
konajúcich súdov o zamietnutí návrhu sťažovateľa na náhradu škody.
Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa, možno konštatovať, že sú výlučne výrazom
odlišného právneho hodnotenia zisteného skutkového stavu. Odlišné právne hodnotenie
skutkového stavu je klasickým východiskom sporového konania, kde v súdnom konaní proti
sebe stoja účastníci konania, ktorí majú odlišný a protichodný názor na vzniknutú skutkovú
situáciu. Súd, ktorý rozhoduje spor účastníkov konania, pri rozhodnutí v prospech jedného
z účastníkov rozhodne v zásade aj v súlade s právnym názorom úspešného účastníka,
teda spravidla v rozpore s právnym názorom neúspešného účastníka (porovnaj m. m.
IV. ÚS 135/2012, II. ÚS 659/2016). Skutočnosti, ktoré sťažovateľ uvádza v sťažnosti, sú
podľa názoru ústavného súdu výrazom výlučne odlišného právneho názoru sťažovateľa
na predmet sporu. Sťažovateľom uvádzané skutočnosti nijako neindikujú také pochybenia
v postupe krajského súdu a v jeho rozsudku, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda
ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa
podľa ústavy a dohovoru.
Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti.
Na podporu tohto záveru ústavný súd poukazuje aj na ďalšiu skutočnosť vyplývajúcu
z jeho doterajšej judikatúry. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa uchádza o ústavnú
ochranu sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v súvislosti s právnou vecou, ktorej
podstatou je nárok na náhradu škody vo výške 546,65 €, t. j. ide nepochybne o právnu vec,
ktorú možno označiť ako bagateľnú. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na prvú vetu
§ 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) [porovnaj aj v súčasnosti
platné a účinné ustanovenie § 422 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku, pozn.],
z ktorej vyplýva, že vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy, je
dovolanie ex lege neprípustné. Za okolností, keď Občiansky súdny poriadok vylučoval
u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti
logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva.
Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba
v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie ústavou garantovaných
základných práv a slobôd (m. m. IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 94/2014, II. ÚS 810/2016).
Uvedené skutočnosti preto už samy osebe zakladajú podľa doterajšej judikatúry ústavného
súdu dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 13. decembra 2016
Argumentácia sťažovateľa, ktorou odôvodňuje porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, ktorým bolo jeho dovolanie odmietnuté ako neprípustné podľa v tom čase
platného a účinného § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP, sa sústreďuje
predovšetkým na „nedostatočné odôvodnenie“ rozhodnutia najvyššieho súdu ako
dovolacieho súdu. Sťažovateľ v dovolaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu namietal, že
ním došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, keďže
toto rozhodnutie je založené na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, ktoré
vychádzajú z dokazovania, ktoré je neúplné, pričom rozhodnutie odvolacieho súdu je
nepreskúmateľné a arbitrárne. Sťažovateľ rovnako namietal, že rozhodnutie odvolacieho
súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, čím je daná existencia vady podľa § 241
ods. 2 písm. c) OSP, resp. tzv. iná vada podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania
sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal
s dovolacími námietkami sťažovateľa, ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania v súlade
s § 237 ods. 1 písm. f) a § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) OSP, sledujúc pritom skutočnosť,
či nemožno sťažnosť v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.
V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd
poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že
otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci
ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti
a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa
(napr. II. ÚS 324/2010).
Najvyšší súd v napadnutom uznesení najprv preskúmal procesnú prípustnosť
dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu, pričom dospel k záveru,
že dovolanie nie je podľa § 238 ods. 5 OSP prípustné z dôvodu, že dovolaním je napadnutý
potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o peňažnom plnení
546,65 €. Táto suma, ku dňu podania žaloby, t. j. k 1. februáru 2012, neprevyšovala
trojnásobok minimálnej mzdy, preto dovolanie nebolo prípustné, keďže z hľadiska
predmetu išlo o tzv. bagateľný spor. Následne preskúmal dovolanie proti napadnutému
rozsudku krajského súdu s prihliadnutím na § 242 ods. 1 druhú vetu OSP aj z dôvodov
uvedených v § 237 ods. 1 OSP, a to predovšetkým z dôvodu existencie prípadnej vady
podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, ktorej sa sťažovateľ dovolával. Najvyšší súd následne
uviedol:
„9. Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1
písm. f/ O. s. p. namieta, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný, pretože je
založený na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, ktoré vychádzajú z vykonaného
dokazovania súdom prvej inštancie, ktoré je neúplné. Najvyšší súd, stotožňujúc sa
v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva stanovisko občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016, skúmal, či v danej veci ide o taký
výnimočný prípad, kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania
v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Dovolací súd však nezistil, že by o takýto prípad
v prejednávanej veci išlo; odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
obsahuje presvedčivé vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd založil svoje
rozhodnutie. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s potvrdeným
rozhodnutím súdu prvej inštancie) spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle
K ďalším námietkam sťažovateľa najvyšší súd uviedol:
«10. Pokiaľ dovolateľ vytýkal odvolaciemu súdu aj nesprávne právne závery,
dovolací súd uvádza, že do 30. júna 2016 prípustnosť dovolania nezakladalo (a účinky
umožňujúce meritórny dovolací prieskum nevyvolávalo) ani to, že napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch (viď najmä
judikát R 54/2012, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn.
1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,
6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014).
11. Prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. nezakladalo
ani nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere
najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993
a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010,
2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011,
6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012 a pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).
12. Dovolací súd vyššie uvedené doplňuje poukázaním na záver ústavného súdu,
podľa ktorého „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého
rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci
nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.“ (viď IV. ÚS 196/2014).
13. Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania žalobcu
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., v dovolacom konaní neboli zistené ani
dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p. Preto Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. c/ CSP ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, odmietol, a to bez toho, aby skúmal
vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.»
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd
sa v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími
námietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil vo svojom dovolaní smerujúcom proti napadnutému
rozsudku krajského súdu, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal, sú primeraným
spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd
pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa
názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje
takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľom označenými právami, ktorá by zakladala
reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané
sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho
považovať za porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa
dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody
prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania boli vôbec naplnené. Takýto postup
a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto
použitý spôsob v konkrétnych prípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa
k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia
sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich
porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. marca 2017