Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 810/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, a , zastúpených advokátkou

JUDr. Janou Kompišovou, Jakubovo námestie 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

ich základného práva na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 1

ods. 1 a uznesením Krajského súdu v Trnave

sp. zn. z 29. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2016

doručená sťažnosť , , a ,

(ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. Janou Kompišovou,

Jakubovo námestie 9, Bratislava, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na

súdnu ochranu podľa (ďalej len „“) a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj

porušenie a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 29. januára 2016 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti viacerým povinným vrátane

sťažovateľov bolo vedené exekučné konanie oprávneného Credit Clearing Center, a. s.

(ďalej len „oprávnený“), o vymoženie pohľadávky 23 235,74 € s príslušenstvom

(700 000 Sk s príslušenstvom). Exekúciu vykonával súdny exekútor JUDr. Peter Juhás,

Exekútorsky úrad Levice (ďalej len „súdny exekútor“), pričom Okresný súd Galanta (ďalej

len „okresný súd“) viedol predmetné exekučné konanie pod sp. zn. .

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 9. januára 2014 bola exekúcia vedená

(okrem iných) proti sťažovateľom vyhlásená za neprípustnú a zastavená. Označeným

uznesením okresný súd rozhodol aj o tom, že o trovách exekučného konania a trovách

právneho zastúpenia rozhodne súd samostatným uznesením. Uznesenie okresného súdu

sp. zn. z 9. januára 2014 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 2. septembra 2014 nadobudlo právoplatnosť 6. októbra 2014.

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 23. decembra 2014 súd prvého

stupňa nepriznal náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi a rozhodol, že žiaden

z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Podľa poučenia uvedeného v označenom

uznesení súdu prvého stupňa bolo proti nemu prípustné odvolanie. Proti uzneseniu

okresného súdu z 23. decembra 2014 (proti výroku o nepriznaní náhrady trov konania)

podali sťažovatelia (ako aj ďalší povinní, pozn.) prostredníctvom právnej zástupkyne

odvolanie. Napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. z 29. januára

2016 odvolací súd odvolanie sťažovateľov odmietol a zaviazal ich spoločne a nerozdielne

(spolu s ďalším povinným) zaplatiť oprávnenému náhradu trov právneho zastúpenia

v odvolacom konaní v sume 132,13 € k rukám jeho právneho zástupcu v lehote 3 dní od

právoplatnosti rozhodnutia.

Z príloh sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa prostredníctvom podnetu adresovaného

Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) domáhali

podania mimoriadneho dovolania, generálna prokuratúra však podnetu nevyhovela (podnet

bol odložený prípisom Krajskej prokuratúry v Trnave sp. zn. Kc 59/16/2200 z 8. augusta

2016, pozn.).

Sťažovatelia považujú napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým boli zaviazaní

nahradiť oprávnenému trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní v celkovej sume

132,13 €, za nesprávne a nezákonné pre jeho rozpor s § 146 ods. 1 písm. c) v spojení s § 224

ods. 1 v tom čase platného a účinného (ďalej aj „OSP“).

Podľa žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa

platia i pre odvolacie konanie.

Sťažovatelia ďalej poukazujú na neprimeranú dĺžku exekučného konania vedeného

proti nim (posudzoval ju aj ústavný súd v konaniach vedených sp. zn.

a sp. zn. , pozn.), ako aj na celkový priebeh predmetného exekučného

konania, ktorý považujú za nezákonný.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo ... a ... priznané čl. 1 ods. 1,

, a nasl. V spojení s ,

Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd bolo porušené rozhodnutím Krajského súdu v Trnave Bratislave

č. z 29. 01. 2016.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trnave

č. z 29. 01. 2016 a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Krajský súd v Trnave je povinný spoločne a nerozdielne uhradiť ...

a ... trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu

do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet ich právnej zástupkyne JUDr. Jany

Kompišovej...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak

ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovatelia namietajú, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu

ich základného práva podľa a listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru, ako aj k porušeniu a .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie, či ju

nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z totiž

vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či

nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo napadnutým

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ). K iným dôvodom, ktoré

môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Ústavný súd sa oboznámil s argumentáciou krajského súdu uvedenou v napadnutom

uznesení, ktorou krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie o priznaní náhrady trov právneho

zastúpenia v odvolacom konaní oprávnenému. V relevantnej časti odôvodnenia

napadnutého uznesenia sa uvádza:

„Z ustanovení citovaných zhora je zrejmé, že rozhodnutie súdu prvého stupňa možno

v exekučnom konaní napadnúť odvolaním iba za podmienky, že príslušný zákon prípustnosť

odvolania v konkrétnom prípade výslovne ustanovil (teda možnosť odvolania predpokladá).

Exekučný poriadok je totiž na rozdiel od založený na

zásade nenapadnuteľnosti rozhodnutí súdu prvého stupňa odvolaniami. Kým Občiansky

súdny poriadok predpokladá možnosť odvolania prakticky proti každému rozhodnutiu súdu

prvého stupňa okrem tých, u ktorých takýto zákon ustanovil opak; úprava v Exekučnom

poriadku je koncipovaná presne opačne, čiže s potrebou výslovného ustanovenia možnosti

odvolania proti tomu – ktorému rozhodnutiu. Možnosť vecného prejednania odvolania v tzv.

exekučnej veci odvolacím súdom tak nie je viazaná len na subjektívne oprávnenie účastníka

napadnúť rozhodnutie odvolaním (čiže oprávnenie vyplývajúce z postavenia odvolateľa ako

účastníka konania a tiež jeho dotknutia napádaným rozhodnutím súdu, ale aj na objektívny

stav prípustnosti odvolania proti príslušnému rozhodnutiu súdu.

V prejednávanej veci potom šlo práve o vyššie naznačený prípad nedostatku

objektívnej prípustnosti odvolania.

... odvolanie proti uzneseniu o náhrade trov konania vydanému po zastavení exekúcie

podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku tak nebolo prípustné. Prípustnosť

odvolania nemohlo privodiť ani poučenie o odvolaní odporujúce právnej úprave (uvedenie

v uznesení súdu prvého stupňa, že odvolanie naopak možno podať a to do 15 dní od

doručenia uznesenia). Odvolanie povinných 1/ a 4/ a odvolanie povinného 2/, zjavne sa

riadiacich takýmto poučením, proti uzneseniu o náhrade trov vydanému po rozhodnutí

podľa § 57 Exekučného poriadku, tak nebolo prípustné.

... Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd

z ustanovenia podľa a a (i tu pre obsah

úpravy z ust. ). Výsledok odvolacieho konania obdobný jeho zastaveniu

objektívne neprípustnými odvolaniami zavinili povinní 1/ a 4/ a povinný 2/ navyše aj

odvolaním podaným oneskorene. Oprávnený bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu

podľa vyššie citovaných ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Oprávnený si trovy odvolacieho konania uplatnil riadne a včas v písomnom

vyjadrení k odvolaniu povinnej 4/ a to v celkovej sume 515,08 eur...“

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd jasne, zrozumiteľne a logicky zdôvodnil,

prečo sťažovateľov zaviazal na príslušnú náhradu trov konania a jeho argumentáciu nie je

v nijakom prípade možné označiť za svojvoľnú. Krajský súd v tejto súvislosti poukázal tiež

na (zavinenie zastavenia konania, ktoré zakladá výnimku z pravidla

nepriznávania trov konania v prípade zastavenia konania).

Ústavný súd nespochybňuje, že sťažovatelia boli okresným súdom nesprávne

poučení o možnosti podať proti prvostupňovému rozhodnutiu opravný prostriedok, avšak

zároveň nemožno opomenúť, že boli v konaní zastúpení kvalifikovaným právnym

zástupcom – advokátkou. Za týchto okolností nesprávne poučenie obsiahnuté v rozhodnutí

okresného súdu, ktoré krajský súd v napadnutom uznesení „toleroval“, nemožno podľa

názoru ústavného súdu považovať za také pochybenie, ktoré by zakladalo dôvod na zásah

ústavného súdu do výsledkov predmetného exekučného konania.

Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľov

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Na podporu tohto záveru ústavný súd poukazuje aj na ďalšiu skutočnosť vyplývajúcu

z jeho doterajšej judikatúry. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa uchádza o ústavnú

ochranu sťažnosťou podľa v súvislosti s právnou vecou, ktorej

podstatou je spor o náhradu trov exekučného konania v sume 132 €, t. j. ide nepochybne

o právnu vec, ktorú možno označiť ako bagateľnú. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje

na prvú vetu [porovnaj aj v súčasnosti platné a účinné ustanovenie

ods. 1 písm. a) , pozn.], z ktorej vyplýva, že vo veciach,

v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení

neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy, je dovolanie ex lege neprípustné. Za

okolností, keď vylučoval u bagateľných vecí prieskum

rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich

prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť

sťažnosti podľa v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch

extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie garantovaných základných práv

a slobôd (m. m. , ). Uvedené skutočnosti preto už samy osebe

zakladajú podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie sťažnosti

sťažovateľov.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľov podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti ústavný súd konštatuje, že

na ňom nič nemôže zmeniť ani skutočnosť, že sťažovatelia mu predložili uznesenie

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 26. júna 2016, ktorým bolo rovnako

odmietnuté ako neprípustné odvolanie podané v exekučnom konaní proti výroku o trovách

exekúcie, avšak o trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol s poukazom na § 224

a tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

odvolacieho konania, „nakoľko odmietnutie odvolania svojimi účinkami korešponduje

zastaveniu konania“. Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade so svojou ustálenou

judikatúrou zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných

súdov, keďže zjednocovanie ich rozhodovacej praxe je úlohou odvolacích súdov, resp.

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (, ). Uvedený názor platí

o to viac, ak predmetom sťažnosti je posúdenie bagateľnej veci, ktorý sa navyše netýka

rozhodnutia vo veci samej, ale náhrady trov konania (obdobne. ,

).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2016