Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 559/2015
PDF · 165.19 KB
No categories available
I. ÚS 559/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť súdneho exekútora ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Miroslavom Korchom,
Kukorelliho 1505/50, Humenné, vo veci namietaného porušenia základných práv vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Poprad sp. zn. 21 Er 513/2011 z 11. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra
2015 doručená sťažnosť súdneho exekútora (ďalej len „sťažovateľ“
alebo „súdny exekútor“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 21 Er 513/2011 z 11. júna 2015
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že 30. júna 2011 podala
oprávnená Sociálna poisťovňa Bratislava, pobočka Poprad na exekútorskom úrade
sťažovateľa návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému Marco-Climatech, spol. s r. o.,
Poprad. Okresný súd následne 3. augusta 2011 poveril vykonaním exekúcie sťažovateľa.
Dňa 4. júna 2014 sťažovateľ podal na okresnom súde návrh na zastavenie exekúcie
a priznanie náhrady trov exekúcie z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený
konkurz (§ 48 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov, ďalej len „zákon o konkurze“,
pozn.). Okresný súd napadnutým uznesením nepriznal sťažovateľovi trovy exekúcie spolu
v sume 69,95 €.
3. Sťažovateľ nesúhlasí s výkladom okresného súdu uvedeným v odôvodnení
napadnutého uznesenia v tom, že rozhodol o trovách exekúcie podľa právnej úpravy účinnej
do 31. decembra 2011 vtedy platného zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov, a nie súčasnej právnej úpravy, ktorá bola zavedená
od 1. januára 2012 na základe zákona č. 348/2011 Z. z., ktorý Exekučný poriadok
novelizoval. Na podporu svojho právneho názoru uvádza aj odlišnú judikatúru všeobecných
súdov (uznesenia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16 CoE 190/2011 z 29. marca 2012,
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 CoE 139/2013 z 31. januára 2014 a Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 13 CoE 56/2013 z 30. augusta 2013) a v závere zdôrazňuje: „Ak však
normotvorca v novele zákona nevytvoril prechodné ustanovenie na spolupôsobenie
prechádzajúcej právnej úpravy a tej súčasnej, jeho úmyslom jednoznačne bolo, aby bola
súčasná norma okamžite aplikovaná. Okresný súd Poprad sa v napadnutom uznesení
odchýlil od právnych zásad a právoplatných rozhodnutí v rovnakých veciach tak
diametrálne odlišne, že považujeme napadnuté rozhodnutia za arbitrárne, z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, ktoré zároveň má za následok porušenie
základného práva alebo slobody.“
4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„... Základné právo - súdneho exekútora, na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru .. a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy... uznesením Okresného
súdu Poprad zo dňa 11.06.2015, sp. zn.: 21 Er/513/2011-27, porušené bolo.
... Zrušuje Uznesenie Okresného súdu Poprad zo dňa 11.06.2015, sp. zn.:
2lEr/513/2011-27 a vec vracia Okresnému súdu v Poprade na ďalšie konanie.
... - súdnemu exekútorovi sa priznáva náhrada trov
konania vo výške 355,73 €, ktorú je Okresný súd Poprad povinný zaplatiť na účet advokáta
JUDr. Miroslava Korcha...“
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na
ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
7. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré
môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny
rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch.
9. Podstatu predloženej ústavnej sťažnosti tvorí námietka sťažovateľa, že okresný súd
nesprávnou interpretáciou relevantných ustanovení Exekučného poriadku dospel k ústavne
nekonformnému záveru o tom, že mu v predmetnom exekučnom konaní neprináleží náhrada
trov exekučného konania. Zo sťažnosti a k nej priloženej dokumentácie tiež vyplýva, že
konanie, v súvislosti s ktorým sa sťažovateľ uchádza o ústavnú ochranu, sa týka exekučného
konania smerujúceho k vymoženiu pohľadávky vo výške 69,95 € (z titulu uplatnených trov
exekúcie).
10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu,
pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.
II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide o medze
zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu
neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov, či právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia
zákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa tak môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba
v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do
takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam
zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
11. V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu platí, že rozhodovanie o trovách
konania pred všeobecnými súdmi patrí v zásade do výlučnej kompetencie týchto súdov,
pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto
iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách
konania. Problematika súvisiaca s konaním a rozhodovaním o náhrade trov konania by
mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade, ak by vo veci konajúci všeobecný
súd extrémne vybočil z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť
v zásade len na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá
by v sebe zahŕňala črty svojvôle (I. ÚS 5/2011). Vychádzajúc z uvedených ústavne
relevantných úvah, ústavný súd pristúpil k prieskumu podanej ústavnej sťažnosti pri jej
predbežnom prerokovaní.
12. Ústavný súd už viackrát vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky
súdny poriadok v § 238 ods. 5 upravuje, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok
nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté právoplatné rozhodnutie neprevyšujúce
trojnásobok minimálnej mzdy, táto skutočnosť predstavuje vo sfére všeobecného súdnictva
zákonný dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide
o sumu bagateľnú (pozri napr. IV. ÚS 358/08 alebo IV. ÚS 717/2013), ktorá vylučuje
u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných všeobecnými súdmi, a bolo by proti
logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý aj do roviny ústavného
súdnictva (IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti
rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje
ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosť
signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom
rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Vo veci
sťažovateľa o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu celkom zjavne nejde.
13. Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha
ústavnej ochrany v spore o sumu, ktorá je zjavne bagateľná (pozri bod 2), ústavný súd na
základe dosiaľ uvedeného pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že vo veci
sťažovateľa nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie
ústavnej ochrany, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú (obdobne II. ÚS 804/2015).
14. Navyše ústavný súd k tomu poznamenáva, že po preskúmaní napadnutého
uznesenia okresného súdu nezistil, že by bolo neodôvodnené alebo arbitrárne. Ani názor
kontroverzný, s ktorým možno aj nesúhlasiť, ak je riadne odôvodnený, nemá intenzitu
ústavného porušenia. Ústavný súd v danej veci nemá teda žiaden dôvod a ani oprávnenie na
prehodnocovanie právnych a skutkových záverov tohto súdu, ktoré sú podrobne opísané na
s. 2 až s. 4 v napadnutom uznesení, pretože jednak vychádzajú z príslušných ustanovení
Exekučného poriadku, ako aj zákona o konkurze, ale tiež sa opierajú aj o judikatúru
ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva. Ústavný súd ďalej konštatuje, že
úvaha okresného súdu o tom, že oprávnený nemal žiadne procesné zavinenie na zastavení
exekúcie a ani pri náležitej opatrnosti nemohol predvídať zákonný dôvod zastavenia
exekúcie, nie je tiež zjavne svojvoľná. Odôvodnenie napadnutého uznesenia predstavuje
podľa názoru ústavného súdu dostatočný základ na jeho výrok, lebo okresný súd vysvetlil,
prečo súdnemu exekútorovi trovy exekúcie nepriznal. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa
názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo
pre neho nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením jeho základného
práva garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru,
a následne ani s porušením základného práva vlastniť majetok.
15. Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa, že v iných prípadoch týkajúcich sa
totožnej problematiky použili všeobecné súdy rozdielnu interpretáciu všeobecne záväzných
právnych predpisov, ústavný súd zastáva názor, že nie je úlohou ústavného súdu
zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej
praxe je vecou odvolacích súdov, resp. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07). Uvedený názor platí o to viac, ak predmetom ústavnej
sťažnosti je posúdenie bagateľnej veci, ktorý sa navyše netýka rozhodnutia vo veci samej,
ale náhrady trov konania (obdobne. I. ÚS 157/08). K tejto časti sťažnosti ústavný súd
poznamenáva, že v predmetnej veci sťažovateľ nebol nijako nútený vykonávať exekučnú
činnosť, keďže rešpektoval návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, na základe čoho
požiadal exekučný súd o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Za tohto stavu preto
vôbec nemožno hovoriť o tom, že by sťažovateľ vykonával v danej veci exekútorskú
činnosť proti svojej vôli. Je to tak tým viac, že sťažovateľ vykonáva súdno-exekútorskú
činnosť ako slobodné povolanie (obdobne I. ÚS 199/07).
16. Vzhľadom na uvedené ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti sťažovateľa
odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2015