Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 314/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2017

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, zastúpenej advokátkou ,

, pre namietané porušenie základného práva vlastniť

majetok podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa , 2 a 3 , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. -1688 z 5. marca

2012, rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. -1775 z 24. januára 2013

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. januára

2017, ako aj vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v elektronickej

podobe 17. apríla 2017 a následne doplnenou 19. apríla 2017 sa obchodná spoločnosť

, (ďalej len „sťažovateľka“),

domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej v záhlaví

označených práv rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-1688 z 5. marca 2012, rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -1775 z 24. januára 2013 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 25. januára 2017.

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní vedenom

na okresnom súde pod sp. zn. sa pôvodná žalobkyňa – obchodná spoločnosť

(namiesto ktorej v priebehu dovolacieho konania vstúpila

sťažovateľka), domáhala proti žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom

financií Slovenskej republiky, náhrady škody v celkovej výške 1 767 011,88 € s úrokom

z omeškania vo výške 9 % ročne z tejto sumy od 1. januára 2005 do zaplatenia. Tohto

nároku sa žalobkyňa domáhala podľa o zodpovednosti za škodu

spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len

„zákon o zodpovednosti za škodu“) dôvodiac, že nesprávnym postupom Colného úradu

Nitra a v nadväznosti na to i Colného riaditeľstva Bratislava jej bola spôsobená škoda.

3. Okresný súd o návrhu žalobkyne rozhodol rozsudkom č. k. -1688

z 5. marca 2012, ktorým žalobe čiastočne vyhovel a zaviazal žalovanú na povinnosť zaplatiť

žalobkyni sumu 106 698,82 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z tejto sumy

od 1. januára 2005 do zaplatenia. Vo zvyšku okresný súd žalobu zamietol a rozhodnutie

o trovách konania si vymienil na dobu po právoplatnosti tohto rozsudku.

4. Žalobkyňa podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom krajský súd

rozhodol rozsudkom č. k. -1775 z 24. januára 2013 tak, že napadnutý

rozsudok okresného súdu potvrdil v celom rozsahu. Proti rozsudku krajského súdu podala

žalobkyňa dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. z 25. januára

2017 odmietol. Týmto uznesením zároveň pripustil zmenu žalobkyne, namiesto ktorej

do konania vstúpila sťažovateľka.

5. Sťažovateľka nasmerovala svoju ústavnú sťažnosť proti všetkým už uvedeným

rozhodnutiam všeobecných súdov. Namieta, že hoci dospeli k záveru o dôvodnosti jej

nároku na náhradu škody, pochybili v otázke jeho výšky. Podľa jej názoru rozhodli

všeobecné súdy „nezákonne, arbitrárne a v závažnom rozpore so zisteným skutkovým

stavom a obsahom spisov...“, pretože „nijako nezdôvodnili, prečo ignorovali závery

znaleckých posudkov“ a „riadne nevyhodnotili obsah výpovedí svedkov...“. Všeobecné súdy

tak „nesprávne, svojvoľne a neodôvodnene nielen, že neakceptovali významné dôkazy

svedčiace v prospech sťažovateľa (právneho predchodcu) a jasne preukazujúce príčinnú

súvislosť medzi nezákonnými rozhodnutiami a postupom colných úradov a vzniknutou

škodou. Vyššie namietané argumenty a dôkazy súdy ignorovali, nevysporiadali sa s nimi,

a dokonca vyslovili závery, ktoré sú s nimi v priamom rozpore, pričom tieto rozpory

v skutkovom stave neodstránili.“. Na základe uvedeného vyjadruje sťažovateľka

presvedčenie, že namietané rozhodnutia „nedávajú odpoveď na podstatné otázky pre

zistenie riadneho, správneho a komplexného skutkového stavu, o ktorom nie sú dané

dôvodné pochybnosti. Je tiež možné identifikovať viaceré prípady neprávneho právneho

posúdenia. ... Namietané rozhodnutia sú z uvedeného hľadiska arbitrárne, nepreskúmateľné

a vykazujú aj znaky zvýhodňovania jedného účastníka konania (žalovaná SR - Ministerstvo

financií SR), čím bola porušená aj zásada rovnosti účastníkov konania a jeho

kontradiktórnosti. Namietané rozhodnutia ignorujú účel a zmysel zákona prijatého

na ochranu práv subjektov, ktoré boli poškodené nezákonnými rozhodnutiami orgánov štátu

alebo ich nesprávnym úradným postupom, a to s intenzitou zásahu do

garantovaných práv sťažovateľa, najmä práva vlastniť majetok a práva na spravodlivý

proces, vrátane postupu súdov bez zbytočných prieťahov, práva účastníka konania vyjadriť

sa ku všetkým dôkazom, povinnosti zistiť skutkový stav o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti

a prípadné rozpory v zisteniach odstrániť, posudzovať zistený skutkový stav správne

z právneho hľadiska a zároveň svoje rozhodnutia aj riadne presvedčivo a kvalitne

odôvodniť.“.

6. Postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľka osobitne vyčíta, že

„po podanom návrhu na zmenu účastníka konania nepostupoval hospodárne a efektívne

a najmä o ňom nerozhodol bez zbytočných prieťahov, keďže o podanom návrhu na zmenu

účastníka konania rozhodol až uznesením zo dňa 25.01.2017, ktorým tiež zároveň rozhodol

o merite veci (odmietnutím dovolania). ... Máme za to, že takmer 3-ročná doba

rozhodovania o procesne pomerne jednoduchej otázke akou je zmena účastníka konania,

najmä v prípade ak boli predložené dôkazy o prevode práv, je z hľadiska práva

na spravodlivý a bezprieťahový súdny proces neakceptovateľná. ... vytýkame NS SR aj

skutočnosť, že nevyužil ani možnosť prerušenia konania, ktoré sťažovateľ z opatrnosti

navrhol podaním zo dňa 25.09.2014 - z dôvodu, že vznikol spor o personálnom obsadení

štatutárneho orgánu postupcu (pôvodného žalobcu v konaní – t. j. )...

O predmetnom procesnom návrhu - na prerušenie konania, NS SR vôbec nerozhodol, a až

v meritórnom uznesení zo dňa 25.01.2017 skonštatoval, že to nebolo potrebné, nakoľko

medzičasom došlo k späťvzatiu tohto procesného návrhu – podotýkame, že sa tak stalo

podaním zo dňa 29.11.2016, teda viac ako 2 roky po jeho podaní na NS SR. ...“.

V nadväznosti na namietané prieťahy v konaní najvyššieho súdu sťažovateľka v súvislosti

s porušením svojich práv uvádza, že „počas konania boli predkladané podania rôznych

subjektov, pričom súd sa nevysporiadal s prípustnosťou týchto podaní - či ide o podania

účastníkov konania. ... NS SR sa ani v odôvodnení cit. uznesenia z 25.01.2017

nevysporiadal so skutočnosťou, že tu jestvovali vzájomne si úplne odporujúce vyjadrenia

predložené údajne v mene spoločnosti jej právnym zástupcom, NS SR

sa nevysporiadal s faktom, ktoré podania vzal ako relevantné (ako podania účastníka

konania), ktoré mal za irelevantné (ak vôbec) a z akého dôvodu. ... Za situácie, kedy sa súd

nevysporiadal s faktom, ktoré konkrétne podania sú vykonané pôvodným žalobcom - súdom

nevyriešená otázka o. i. odvolaného splnomocnenia na zastupovanie pôvodného žalobcu

a diametrálna odlišnosť podaní dvoch rôznych právnych zástupcov

pôvodného žalobcu, sa tak priamo týkala aj sťažovateľa, nakoľko v prípade pripustenia

vstupu do konania namiesto pôvodného žalobcu boli sťažovateľovi pripisované aj podania

pôvodného žalobcu (ktoré však konkrétne, ak boli nesúladné?!). Máme za to, že tento aspekt

je nevyhnutné považovať za odňatie možnosti riadne konať, a to už vo vzťahu k pôvodnému

žalobcovi , ktoré následky sa priamo a bezprostredne týkali aj

sťažovateľa, nakoľko vstupoval do všetkých práv a povinnosti pôvodného žalobcu ako

účastníka konania. ...“. S ohľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažovateľka žiada

priznať finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 €, ktorého primeranosť zdôvodňuje

„jednak s poukazom na hodnotu pôvodného konania, a najmä na to, že namietaným

postupom súdov, vrátane nezákonne atrahovanej kompetencie Okresného súdu Nitra došlo

k neúmernému predĺženiu konania, kedy bol sťažovateľ nútený brániť sa voči svojvôli súdov

a zároveň z dôvodu ich nečinnosti bol udržiavaný v stave právnej neistoty“.

7. Na tomto základe sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím postupom v konaní

porušil základné právo sťažovateľa podľa 48 ods. 2 a podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Najvyšší súd

Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi sumu 10 000 - € ako primerané

finančné zadosťučinenie, a to do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Najvyšší

súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. zo dňa 25.01.2017, ako aj

Krajský sud v Nitre rozsudkom sp. zn. zo dňa 24.01.2013, ako aj Okresný

súd Nitra rozsudkom sp. zn. zo dňa 05.03.2012 porušili základné práva

sťažovateľa podľa ; podľa 46 ods. 1, ods. 2 a ods.

3 , podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. Uznesenie Najvyššieho sudu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

25.01.2017, rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo dňa 24.01.2013

a rozsudok Okresného sudu Nitra sp. zn. zo dňa 05.03.2012 sa zrušujú a vec

sa vracia Okresnému súdu Nitra na ďalšie konanie a rozhodnutie. Odporcovia v rade 1/ až

3/ sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

v sume 153,68 € na účet jeho právnej zástupkyne (...) do 15 dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

II.

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ústavný súd

je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto

zákone.

12. Podľa ústavný súd každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa

na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

13. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

14. Po preskúmaní sťažnosti, ktorá pôsobí ako celok zmätočne a vytvára priestor pre

mnohé dohady a dedukcie, možno uviesť, že sťažovateľka v nej namieta porušenie:

- základného práva vlastniť majetok podľa , základného práva

na súdnu ochranu podľa , 2 a 3 , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru,

ku ktorému malo dôjsť rozsudkom okresného súdu č. k. -1688 z 5. marca

2012, rozsudkom krajského súdu č. k. -1775 z 24. januára 2013 a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. januára 2017, a

- základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru, ku ktorému malo dôjsť postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

.

15. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu požíva. Dedenie sa zaručuje.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa odseku 2 citovaného článku kto

tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa

obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa

základných práv a slobôd. Podľa odseku 3 citovaného článku každý má právo na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej

správy alebo nesprávnym úradným postupom.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

18. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

19. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj

keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

II.1 K námietke o porušení základného práva sťažovateľky vlastniť majetok

podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa , 2

a 3 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a práva

na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť

rozsudkom okresného súdu č. k. -1688 z 5. marca 2012

20. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

21. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (pozri. , ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(, ).

22. Napadnutým rozhodnutím je okrem iného i uznesenie okresného súdu č. k.

-1688 z 5. marca 2012. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka využila svoje

právo podať proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok, o ktorom bol oprávnený a aj

povinný rozhodnúť krajský súd (v tomto prípade v konaní vedenom pod sp. zn.

), ktorý v prípade zistenia zásahu okresného súdu do základných práv alebo

slobôd sťažovateľky (či už svojím rozhodnutím, alebo postupom) bol zároveň povinný

týmto právam alebo slobodám poskytnúť ochranu.

23. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade

vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K námietke o porušení základného práva sťažovateľky vlastniť majetok

podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa , 2

a 3 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a práva

na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť

rozsudkom krajského súdu č. k. -1775 z 24. januára 2013 a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. januára 2017

24. Z obsahu ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka od ústavného súdu

očakáva prehodnotenie záveru, ku ktorému dospeli všeobecné súdy v otázke posúdenia jej

nároku na náhradu škody, ktorý jej nebol priznaný v celosti, a v súvislosti s tým namieta i

nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozhodnutí, z čoho vyvodzuje porušenie svojich

práv.

25. Ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že nie je súdom

vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných

súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

26. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí aj

právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá

má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných

právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

27. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (,

, ).

28. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania

(m. m. ). Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr.

, , ). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody,

na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje

podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania

môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku

z 21. 1. 1999).

29. Základné právo na súdnu ochranu podľa zaručuje, že každý

sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, pričom jeho súčasťou je aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania

poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravného

prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých

uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené

zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí

poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej

ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno

považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. ), ak každé také

rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným

spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom ( ).

30. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

v napadnutej veci i krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich skutočne

rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná

a udržateľná. Pre tento účel sa ústavný súd oboznámil s obsahom napadnutého rozhodnutia

krajského súdu, ktorý v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia poukázal na rozsiahlu

a podrobnú argumentáciu okresného súdu a na zdôraznenie jej správnosti doplnil:

„Podľa odvolacieho súdu z postupu sledu jednotlivých skutkových okolností v danej

veci bolo nesporné, že nezákonné rozhodnutia colných organov, ktorými nepriznali

navrhovateľovi preferenčné clo na dovezené víno z Rumunska, boli významným článkom

reťazca príčin a následkov. Náprava (vrátenie neoprávnene vyrubeného cla) bola zjednaná

až cez zákonné ust. § 233 a § 239 Colného zákona, kedy v konečnom dôsledku došlo

k reparácii Jednotných colných deklarácii a k správnemu rozhodnutiu o výške

preferenčného cla. Cez inštitút ustanovení § 233 a § 234 Colného zákona o vrátení cla sa

v konečnom dôsledku dosiahla zmena pôvodných Jednotných colných deklarácii, ktoré

nepriznali navrhovateľovi preferenčné clo. Napriek uvedenému na základe vykonaného

dokazovania odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, dospel k záveru, že zo sledu

relevantných príčin a následkov vyplynulo, že zmenšenie majetku navrhovateľa nebolo

spôsobené priamo nezákonným rozhodnutím. Vzhľadom na toto nie priame, ale

sprostredkované pôsobenie nezákonného rozhodnutia, dospel odvolací sud k zhodnému

názoru, že v danom prípade nebola daná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím

a náhrady škody, ktorej sa navrhovateľ (okrem priznanej) domáha. Z vykonaného

dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ úspech svojho podnikateľského zámeru odvodzoval

od zmluvy o konzorciu zo dňa 10.03.1997 (č. l. 236), ktorá mala byť uzatvorená medzi

spoločnosťami , spoločnosťou

(navrhovateľom) a . Uvedená zmluva bola

za spoločnosť a podpísaná dňa 10.03. a 12.03.1997.

Zmluva o konzorciu za spoločnosť nebola podpísaná. ... Nezákonné

rozhodnutia colných orgánov preto nemohli byť v príčinnej súvislosti s neuzavretím platnej

zmluvy o konzorciu zo strany zo dňa 10.03.1997, pričom svedok

uviedol, že dátum na zmluve bol uvedený ako aktuálny. Víno bolo

dovezené až dňa 30.04.1997 a 23.05.1997, kedy sa na základe JCD dozvedel navrhovateľ

o tom, že mu je vyrubené clo z dovezeného vína v nesprávnej výške. Dôvodom nepodpísania

zmluvy o konzorciu so zmluvnou stranou preto nemohli byť nezákonné

rozhodnutia štátu, a preto tu chýba príčinná súvislosť medzi nesprávne vyrubeným clom

a tým, že zmluva o konzorciu zo strany nebola podpísaná. ... Vychádzajúc

z predloženej zmluvy o konzorciu, z výpovede svedka , ako aj ďalších

svedkov vypočutých v konaní, vyjadrení navrhovateľa a z ďalšieho množstva listinných

dôkazov bolo v konaní nesporne preukázané, že úspech podnikateľského zámeru

navrhovateľa súvisel od zdarnej spolupráce s viacerými podnikateľskými subjektmi, čo

napokon vyplýva i zo samotného znenia zmluvy o konzorciu. Všetky tri strany uvedenej

dohody sa mali svojim spôsobom, a to presne stanovenou činnosťou v dohode, pričiniť

o dosiahnutie stanoveného cieľa a plánovaného úspechu. Je nesporné, tak ako uzavrel súd

prvého stupňa, že zamýšľaný podnikateľsky zámer sa mohol dosiahnuť len sprostredkovane,

pričinením sa viacerých podnikateľských subjektov, od ktorých závisel úspech výsledku. Ani

predložené zmluvy o obchodnom zastúpení uzavreté v období jún až október 1997 a

komisionárske zmluvy uzavreté v období jún až december 1997 (ktoré navrhovateľ predložil

po zrušení veci odvolacím súdom) nepreukazujú, že navrhovateľ mal nimi zabezpečený

odbyt vína a vzhľadom aj na dátumy ich uzavretia nemohli byť v príčinnej súvislosti medzi

nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou. Podľa názoru odvolacieho súdu z dôvodov

podrobne uvedených v rozhodnutí súdu prvého stupňa, na ktoré odvolací sud poukazuje ako

na svoje vlastné, bolo nesporne preukázané nie priame, ale sprostredkované pôsobenie

nezákonného rozhodnutia orgánu štátu na vzniknutú škodu navrhovateľa, pričom

nepostačuje iba pravdepodobnosť zvýšenia majetkového stavu navrhovateľa v budúcnosti,

ale jeho reálna podoba musí byť v konaní naisto preukázaná. Ušlý zisk nie je možné

odvodzovať len zo zmareného zamýšľaného podnikateľského zámeru. Samotné znalecké

dokazovanie zamerané na vyčíslenie priamej škody a ušlého zisku nemôžu nahrádzať

činnosť súdu pri skúmaní existencie troch kumulatívnych podmienok pre náhradu škody

voči štátu. Keďže otázka existencie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím

a vzniknutou škodou je otázkou skutkovou, mohol otázku zodpovednosti štátu za škodu riešiť

iba súd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu, pretože z hľadiska príčinnej súvislosti

bola právne významná tá skutočnosť, že nezákonné rozhodnutia colných orgánov neboli

podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody navrhovateľa. Súd prvého stupňa správne

prihliadol aj na vznesenú námietku premlčania odporcom voči rozširujúcemu návrhu

navrhovateľa. ... Za správne považuje odvolací súd i závery súdu prvého stupňa

v zamietajúcej časti, tykajúcej sa náhrady škody vo výške 11.908,65 eura, ako uplatnené

náklady na právne zastupovanie pred Najvyšším súdom SR. Navrhovateľ si uvedené trovy

konania mal možnosť uplatniť v konaní pred Najvyšším súdom SR voči Colnému

riaditeľstvu SR. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. Sž 157/98 vyplynulo, že

trovy konania navrhovateľovi boli zo strany navrhovateľa uplatnené, avšak mu neboli

priznané súdom z dôvodu, že navrhovateľ dostatočne kvalifikovane nevyšpecifikoval právne

dôvody, v ktorých videl nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd, rovnako ako

súd prvého stupňa, nevidel príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným

rozhodnutím, keď nepriznanie nákladov na trovy právneho zastúpenia pred Najvyšším

súdom SR záviseli od vyšpecifikovania právnych dôvodov navrhovateľom. Súd prvého

stupňa preto správne uzavrel, že priznanie týchto nákladov závisel od samotného

navrhovateľa.“

31. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd konal

v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia na vec vzťahujúcich sa právnych

predpisov [zákona o zodpovednosti za škodu, a v tom čase

účinného (ďalej aj ,,OSP“)] interpretoval a aplikoval

ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

legitímne a právne akceptovateľné. Okrem toho sa krajský súd zaoberal i námietkami

sťažovateľky (v podstate obsahovo zhodnými s tými, ktorými odôvodňuje i ústavnú

sťažnosť), a to v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní

(v spojení s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu) dostala odpoveď na všetky

podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia.

32. Podstata argumentácie sťažovateľky vo vzťahu k ďalšiemu napadnutému

rozhodnutiu, a to uzneseniu najvyššieho súdu, spočíva vo všeobecnej námietke jeho

nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia. V tejto súvislosti poukazuje najmä na to,

že najvyšší súd sa nevysporiadal s podaniami „rôznych subjektov“ v dovolacom konaní

v štádiu pred rozhodnutím o pripustení zmeny strany sporu.

33. Na tomto mieste je potrebné v prvom rade uviesť, že do obsahu práva na súdnu

ochranu nepochybne patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje v dovolacom

konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha

ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné právo. Ak

účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom na poskytnutie ochrany

v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť

v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu na poskytnutie súdnej ochrany v takom

konaní (, , ).

34. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú

splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej

právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.

Úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom

doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných

súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite

zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať.

35. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu konštatuje, že právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť

ako arbitrárne. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným

spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade nie je založený sťažovateľkou tvrdený dôvod

prípustnosti jej dovolania podľa . Keďže prípustnosť dovolania nebolo

možné založiť ani na sťažovateľkou namietaných dôvodoch podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c)

(ktorými sa dovolací súd nemohol zaoberať, pretože ich možno uplatniť iba v prípade,

ak je dovolanie procesne prípustné), následne sformuloval svoj právny záver o odmietnutí

dovolania. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu preto nemožno považovať za svojvoľné

alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivý

súdny proces. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v napadnutom uznesení

zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel, a tie sú

z ústavnoprávneho hľadiska udržateľné.

36. Vzhľadom na to, že v priebehu dovolacieho konania došlo k zmene na strane

žalobkyne, ktorú najvyšší súd v súlade s § 438 ods. 1 a 2 § 80 Civilného sporového

poriadku (ďalej len „CSP“) mohol pripustiť, pretože ustanovenie , ktoré sa týka

zmeny subjektov, nie je v uvedené medzi ustanoveniami, ktoré

v dovolacom konaní nemožno „primerane“ použiť. Zmena účastníka konania z dôvodu

singulárnej sukcesie bola v dovolacom konaní možná aj za účinnosti Občianskeho súdneho

poriadku, a to podľa v spojení s a . Ústavný súd na dôvažok

uvádza, že pri zmene strán sporu zostávajú všetky účinky spojené s podaním žaloby

zachované; procesný nástupca musí v zmysle prijať stav konania taký, aký

je, teda i s procesnými úkonmi, ktoré dovtedy v konaní urobil jeho právny predchodca [to

isté platilo aj za účinnosti ( a )]. Z uvedeného dôvodu neobstojí ani

námietka sťažovateľky, že najvyšší súd sa nevysporiadal s údajne diametrálne odlišnými

podaniami dvoch rôznych právnych zástupcov pôvodnej žalobkyne, keďže (ako sama

sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti viackrát uviedla, pozn.) vstupovala do „všetkých práv

a povinností pôvodného žalobcu ako účastníka konania“.

37. Nesúhlas sťažovateľky s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie je

dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor všeobecného súdu svojím vlastným. V tejto súvislosti ústavný súd dodáva,

že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka

konania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov

a námietok. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto

procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich

uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, , ,

, ).

38. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu

a najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1, 2 a 3 a ani jej práva podľa dohovoru, tak v danom prípade

nemožno uvažovať ani o porušení jej základného práva podľa .

O prípadnom porušení tohto práva by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by

zo strany všeobecných súdov primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až a tiež v

dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (, ). Na základe

uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

39. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala, že napadnutými rozhodnutiami

krajského súdu a najvyššieho súdu došlo i k porušeniu jej práva na účinný opravný

prostriedok podľa čl. 13 dohovoru. Rovnako ako v prípade namietaného porušenia

už označených práv podľa a dohovoru ústavný súd konštatuje, že nezistil ani

porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

40. Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho z čl. 13

dohovoru musí totiž nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení

iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti

Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady,

v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou

porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu,

rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu

, a ).

41. Citovaná judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13

dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje, a keďže ústavný súd zistil,

že k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo, nemohol dospieť ani

k záveru, že by najvyšší súd porušil sťažovateľkino právo zaručené čl. 13 dohovoru, keďže

sťažovateľka, resp. jej právna predchodkyňa, všetky opravné prostriedky, ktoré mala podľa

procesných predpisov k dispozícii, využila. Ústavný súd preto aj v tejto časti jej sťažnosť

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K námietke o porušení základného práva sťažovateľky na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn.

42. Sťažovateľka napokon v petite svojej sťažnosti namieta, že v konaní vedenom

najvyšším súdom pod sp. zn. došlo k porušeniu jej základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj práva

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

43. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov. V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

44. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru ESĽP k

dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , ).

45. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podstatou, účelom a cieľom

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy,

ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte

mohlo trvať (napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti

ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,

ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takejto

sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd

poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (m. m. a rozhodnutím aj ESĽP vo veci Miroslav

Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

46. V okolnostiach posudzovanej veci je potrebné mať na zreteli, že sťažnosť

sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená zjavne v čase, keď k prieťahom zo strany

najvyššieho súdu už nemohlo dochádzať, keďže sťažovateľka disponovala napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, ktoré jej bolo doručené 17. februára 2017 (sťažnosť bola

ústavnému súdu doručená 17. apríla 2017, pozn.), z čoho možno vyvodiť, že došlo

k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa mala podľa svojho presvedčenia nachádzať.

47. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, vychádzajúc z podstaty a účelu základného

práva zaručeného a práva zaručeného dohovoru, ústavný súd

sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju

v zmysle odmietol (obdobne napr. ,

, ).

48. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu však v tomto prípade

nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2017