Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 314/2017
PDF · 357.32 KB
No categories available
III. ÚS 314/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2017
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
, zastúpenej advokátkou ,
, pre namietané porušenie základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. 16 C 136/2001-1688 z 5. marca
2012, rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 9 Co 115/2012-1775 z 24. januára 2013
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 428/2015 z 25. januára
2017, ako aj vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 428/2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v elektronickej
podobe 17. apríla 2017 a následne doplnenou 19. apríla 2017 sa obchodná spoločnosť
, (ďalej len „sťažovateľka“),
domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej v záhlaví
označených práv rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k.
16 C 136/2001-1688 z 5. marca 2012, rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 9 Co 115/2012-1775 z 24. januára 2013 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Cdo 428/2015 a jeho uznesením z 25. januára 2017.
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní vedenom
na okresnom súde pod sp. zn. 16 C 136/2001 sa pôvodná žalobkyňa – obchodná spoločnosť
(namiesto ktorej v priebehu dovolacieho konania vstúpila
sťažovateľka), domáhala proti žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom
financií Slovenskej republiky, náhrady škody v celkovej výške 1 767 011,88 € s úrokom
z omeškania vo výške 9 % ročne z tejto sumy od 1. januára 2005 do zaplatenia. Tohto
nároku sa žalobkyňa domáhala podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len
„zákon o zodpovednosti za škodu“) dôvodiac, že nesprávnym postupom Colného úradu
Nitra a v nadväznosti na to i Colného riaditeľstva Bratislava jej bola spôsobená škoda.
3. Okresný súd o návrhu žalobkyne rozhodol rozsudkom č. k. 16 C 136/2001-1688
z 5. marca 2012, ktorým žalobe čiastočne vyhovel a zaviazal žalovanú na povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu 106 698,82 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z tejto sumy
od 1. januára 2005 do zaplatenia. Vo zvyšku okresný súd žalobu zamietol a rozhodnutie
o trovách konania si vymienil na dobu po právoplatnosti tohto rozsudku.
4. Žalobkyňa podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom krajský súd
rozhodol rozsudkom č. k. 9 Co 115/2012-1775 z 24. januára 2013 tak, že napadnutý
rozsudok okresného súdu potvrdil v celom rozsahu. Proti rozsudku krajského súdu podala
žalobkyňa dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 428/2015 z 25. januára
2017 odmietol. Týmto uznesením zároveň pripustil zmenu žalobkyne, namiesto ktorej
do konania vstúpila sťažovateľka.
5. Sťažovateľka nasmerovala svoju ústavnú sťažnosť proti všetkým už uvedeným
rozhodnutiam všeobecných súdov. Namieta, že hoci dospeli k záveru o dôvodnosti jej
nároku na náhradu škody, pochybili v otázke jeho výšky. Podľa jej názoru rozhodli
všeobecné súdy „nezákonne, arbitrárne a v závažnom rozpore so zisteným skutkovým
stavom a obsahom spisov...“, pretože „nijako nezdôvodnili, prečo ignorovali závery
znaleckých posudkov“ a „riadne nevyhodnotili obsah výpovedí svedkov...“. Všeobecné súdy
tak „nesprávne, svojvoľne a neodôvodnene nielen, že neakceptovali významné dôkazy
svedčiace v prospech sťažovateľa (právneho predchodcu) a jasne preukazujúce príčinnú
súvislosť medzi nezákonnými rozhodnutiami a postupom colných úradov a vzniknutou
škodou. Vyššie namietané argumenty a dôkazy súdy ignorovali, nevysporiadali sa s nimi,
a dokonca vyslovili závery, ktoré sú s nimi v priamom rozpore, pričom tieto rozpory
v skutkovom stave neodstránili.“. Na základe uvedeného vyjadruje sťažovateľka
presvedčenie, že namietané rozhodnutia „nedávajú odpoveď na podstatné otázky pre
zistenie riadneho, správneho a komplexného skutkového stavu, o ktorom nie sú dané
dôvodné pochybnosti. Je tiež možné identifikovať viaceré prípady neprávneho právneho
posúdenia. ... Namietané rozhodnutia sú z uvedeného hľadiska arbitrárne, nepreskúmateľné
a vykazujú aj znaky zvýhodňovania jedného účastníka konania (žalovaná SR - Ministerstvo
financií SR), čím bola porušená aj zásada rovnosti účastníkov konania a jeho
kontradiktórnosti. Namietané rozhodnutia ignorujú účel a zmysel zákona prijatého
na ochranu práv subjektov, ktoré boli poškodené nezákonnými rozhodnutiami orgánov štátu
alebo ich nesprávnym úradným postupom, a to s intenzitou zásahu do ústavou
garantovaných práv sťažovateľa, najmä práva vlastniť majetok a práva na spravodlivý
proces, vrátane postupu súdov bez zbytočných prieťahov, práva účastníka konania vyjadriť
sa ku všetkým dôkazom, povinnosti zistiť skutkový stav o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti
a prípadné rozpory v zisteniach odstrániť, posudzovať zistený skutkový stav správne
z právneho hľadiska a zároveň svoje rozhodnutia aj riadne presvedčivo a kvalitne
odôvodniť.“.
6. Postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľka osobitne vyčíta, že
„po podanom návrhu na zmenu účastníka konania nepostupoval hospodárne a efektívne
a najmä o ňom nerozhodol bez zbytočných prieťahov, keďže o podanom návrhu na zmenu
účastníka konania rozhodol až uznesením zo dňa 25.01.2017, ktorým tiež zároveň rozhodol
o merite veci (odmietnutím dovolania). ... Máme za to, že takmer 3-ročná doba
rozhodovania o procesne pomerne jednoduchej otázke akou je zmena účastníka konania,
najmä v prípade ak boli predložené dôkazy o prevode práv, je z hľadiska práva
na spravodlivý a bezprieťahový súdny proces neakceptovateľná. ... vytýkame NS SR aj
skutočnosť, že nevyužil ani možnosť prerušenia konania, ktoré sťažovateľ z opatrnosti
navrhol podaním zo dňa 25.09.2014 - z dôvodu, že vznikol spor o personálnom obsadení
štatutárneho orgánu postupcu (pôvodného žalobcu v konaní – t. j. )...
O predmetnom procesnom návrhu - na prerušenie konania, NS SR vôbec nerozhodol, a až
v meritórnom uznesení zo dňa 25.01.2017 skonštatoval, že to nebolo potrebné, nakoľko
medzičasom došlo k späťvzatiu tohto procesného návrhu – podotýkame, že sa tak stalo
podaním zo dňa 29.11.2016, teda viac ako 2 roky po jeho podaní na NS SR. ...“.
V nadväznosti na namietané prieťahy v konaní najvyššieho súdu sťažovateľka v súvislosti
s porušením svojich práv uvádza, že „počas konania boli predkladané podania rôznych
subjektov, pričom súd sa nevysporiadal s prípustnosťou týchto podaní - či ide o podania
účastníkov konania. ... NS SR sa ani v odôvodnení cit. uznesenia z 25.01.2017
nevysporiadal so skutočnosťou, že tu jestvovali vzájomne si úplne odporujúce vyjadrenia
predložené údajne v mene spoločnosti jej právnym zástupcom, NS SR
sa nevysporiadal s faktom, ktoré podania vzal ako relevantné (ako podania účastníka
konania), ktoré mal za irelevantné (ak vôbec) a z akého dôvodu. ... Za situácie, kedy sa súd
nevysporiadal s faktom, ktoré konkrétne podania sú vykonané pôvodným žalobcom - súdom
nevyriešená otázka o. i. odvolaného splnomocnenia na zastupovanie pôvodného žalobcu
a diametrálna odlišnosť podaní dvoch rôznych právnych zástupcov
pôvodného žalobcu, sa tak priamo týkala aj sťažovateľa, nakoľko v prípade pripustenia
vstupu do konania namiesto pôvodného žalobcu boli sťažovateľovi pripisované aj podania
pôvodného žalobcu (ktoré však konkrétne, ak boli nesúladné?!). Máme za to, že tento aspekt
je nevyhnutné považovať za odňatie možnosti riadne konať, a to už vo vzťahu k pôvodnému
žalobcovi , ktoré následky sa priamo a bezprostredne týkali aj
sťažovateľa, nakoľko vstupoval do všetkých práv a povinnosti pôvodného žalobcu ako
účastníka konania. ...“. S ohľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažovateľka žiada
priznať finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 €, ktorého primeranosť zdôvodňuje
„jednak s poukazom na hodnotu pôvodného konania, a najmä na to, že namietaným
postupom súdov, vrátane nezákonne atrahovanej kompetencie Okresného súdu Nitra došlo
k neúmernému predĺženiu konania, kedy bol sťažovateľ nútený brániť sa voči svojvôli súdov
a zároveň z dôvodu ich nečinnosti bol udržiavaný v stave právnej neistoty“.
7. Na tomto základe sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím postupom v konaní 4 Cdo 428/2015
porušil základné právo sťažovateľa podľa 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Najvyšší súd
Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi sumu 10 000 - € ako primerané
finančné zadosťučinenie, a to do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Najvyšší
súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 4 Cdo 428/2015 zo dňa 25.01.2017, ako aj
Krajský sud v Nitre rozsudkom sp. zn. 9 Co 115/2012 zo dňa 24.01.2013, ako aj Okresný
súd Nitra rozsudkom sp. zn. 16 C 136/2001 zo dňa 05.03.2012 porušili základné práva
sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; podľa 46 ods. 1, ods. 2 a ods.
3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Uznesenie Najvyššieho sudu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 428/2015 zo dňa
25.01.2017, rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 Co 115/2012 zo dňa 24.01.2013
a rozsudok Okresného sudu Nitra sp. zn. 16 C/136/2001 zo dňa 05.03.2012 sa zrušujú a vec
sa vracia Okresnému súdu Nitra na ďalšie konanie a rozhodnutie. Odporcovia v rade 1/ až
3/ sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
v sume 153,68 € na účet jeho právnej zástupkyne (...) do 15 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
II.
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
11. Podľa § 20 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd
je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto
zákone.
12. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa
na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
13. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
14. Po preskúmaní sťažnosti, ktorá pôsobí ako celok zmätočne a vytvára priestor pre
mnohé dohady a dedukcie, možno uviesť, že sťažovateľka v nej namieta porušenie:
- základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru,
ku ktorému malo dôjsť rozsudkom okresného súdu č. k. 16 C 136/2001-1688 z 5. marca
2012, rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 115/2012-1775 z 24. januára 2013 a uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 428/2015 z 25. januára 2017, a
- základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ku ktorému malo dôjsť postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
15. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu požíva. Dedenie sa zaručuje.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa odseku 2 citovaného článku kto
tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa
obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.
Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa
základných práv a slobôd. Podľa odseku 3 citovaného článku každý má právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej
správy alebo nesprávnym úradným postupom.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
18. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
19. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj
keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
II.1 K námietke o porušení základného práva sťažovateľky vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2
a 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva
na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť
rozsudkom okresného súdu č. k. 16 C 136/2001-1688 z 5. marca 2012
20. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
21. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (pozri. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).
22. Napadnutým rozhodnutím je okrem iného i uznesenie okresného súdu č. k.
16 C 136/2001-1688 z 5. marca 2012. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka využila svoje
právo podať proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok, o ktorom bol oprávnený a aj
povinný rozhodnúť krajský súd (v tomto prípade v konaní vedenom pod sp. zn.
9 Co 115/2012), ktorý v prípade zistenia zásahu okresného súdu do základných práv alebo
slobôd sťažovateľky (či už svojím rozhodnutím, alebo postupom) bol zároveň povinný
týmto právam alebo slobodám poskytnúť ochranu.
23. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade
vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II.2 K námietke o porušení základného práva sťažovateľky vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2
a 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva
na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť
rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 115/2012-1775 z 24. januára 2013 a uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 428/2015 z 25. januára 2017
24. Z obsahu ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka od ústavného súdu
očakáva prehodnotenie záveru, ku ktorému dospeli všeobecné súdy v otázke posúdenia jej
nároku na náhradu škody, ktorý jej nebol priznaný v celosti, a v súvislosti s tým namieta i
nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozhodnutí, z čoho vyvodzuje porušenie svojich
práv.
25. Ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že nie je súdom
vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných
súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
26. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahu
základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí aj
právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá
má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy
zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných
právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
27. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07,
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
28. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania
(m. m. I. ÚS 241/07). Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr.
II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody,
na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje
podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania
môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku
z 21. 1. 1999).
29. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde, pričom jeho súčasťou je aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania
poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravného
prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých
uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené
zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí
poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej
ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno
považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také
rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným
spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).
30. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
v napadnutej veci i krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich skutočne
rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná
a udržateľná. Pre tento účel sa ústavný súd oboznámil s obsahom napadnutého rozhodnutia
krajského súdu, ktorý v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia poukázal na rozsiahlu
a podrobnú argumentáciu okresného súdu a na zdôraznenie jej správnosti doplnil:
„Podľa odvolacieho súdu z postupu sledu jednotlivých skutkových okolností v danej
veci bolo nesporné, že nezákonné rozhodnutia colných organov, ktorými nepriznali
navrhovateľovi preferenčné clo na dovezené víno z Rumunska, boli významným článkom
reťazca príčin a následkov. Náprava (vrátenie neoprávnene vyrubeného cla) bola zjednaná
až cez zákonné ust. § 233 a § 239 Colného zákona, kedy v konečnom dôsledku došlo
k reparácii Jednotných colných deklarácii a k správnemu rozhodnutiu o výške
preferenčného cla. Cez inštitút ustanovení § 233 a § 234 Colného zákona o vrátení cla sa
v konečnom dôsledku dosiahla zmena pôvodných Jednotných colných deklarácii, ktoré
nepriznali navrhovateľovi preferenčné clo. Napriek uvedenému na základe vykonaného
dokazovania odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, dospel k záveru, že zo sledu
relevantných príčin a následkov vyplynulo, že zmenšenie majetku navrhovateľa nebolo
spôsobené priamo nezákonným rozhodnutím. Vzhľadom na toto nie priame, ale
sprostredkované pôsobenie nezákonného rozhodnutia, dospel odvolací sud k zhodnému
názoru, že v danom prípade nebola daná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím
a náhrady škody, ktorej sa navrhovateľ (okrem priznanej) domáha. Z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ úspech svojho podnikateľského zámeru odvodzoval
od zmluvy o konzorciu zo dňa 10.03.1997 (č. l. 236), ktorá mala byť uzatvorená medzi
spoločnosťami , spoločnosťou
(navrhovateľom) a . Uvedená zmluva bola
za spoločnosť a podpísaná dňa 10.03. a 12.03.1997.
Zmluva o konzorciu za spoločnosť nebola podpísaná. ... Nezákonné
rozhodnutia colných orgánov preto nemohli byť v príčinnej súvislosti s neuzavretím platnej
zmluvy o konzorciu zo strany zo dňa 10.03.1997, pričom svedok
uviedol, že dátum na zmluve bol uvedený ako aktuálny. Víno bolo
dovezené až dňa 30.04.1997 a 23.05.1997, kedy sa na základe JCD dozvedel navrhovateľ
o tom, že mu je vyrubené clo z dovezeného vína v nesprávnej výške. Dôvodom nepodpísania
zmluvy o konzorciu so zmluvnou stranou preto nemohli byť nezákonné
rozhodnutia štátu, a preto tu chýba príčinná súvislosť medzi nesprávne vyrubeným clom
a tým, že zmluva o konzorciu zo strany nebola podpísaná. ... Vychádzajúc
z predloženej zmluvy o konzorciu, z výpovede svedka , ako aj ďalších
svedkov vypočutých v konaní, vyjadrení navrhovateľa a z ďalšieho množstva listinných
dôkazov bolo v konaní nesporne preukázané, že úspech podnikateľského zámeru
navrhovateľa súvisel od zdarnej spolupráce s viacerými podnikateľskými subjektmi, čo
napokon vyplýva i zo samotného znenia zmluvy o konzorciu. Všetky tri strany uvedenej
dohody sa mali svojim spôsobom, a to presne stanovenou činnosťou v dohode, pričiniť
o dosiahnutie stanoveného cieľa a plánovaného úspechu. Je nesporné, tak ako uzavrel súd
prvého stupňa, že zamýšľaný podnikateľsky zámer sa mohol dosiahnuť len sprostredkovane,
pričinením sa viacerých podnikateľských subjektov, od ktorých závisel úspech výsledku. Ani
predložené zmluvy o obchodnom zastúpení uzavreté v období jún až október 1997 a
komisionárske zmluvy uzavreté v období jún až december 1997 (ktoré navrhovateľ predložil
po zrušení veci odvolacím súdom) nepreukazujú, že navrhovateľ mal nimi zabezpečený
odbyt vína a vzhľadom aj na dátumy ich uzavretia nemohli byť v príčinnej súvislosti medzi
nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou. Podľa názoru odvolacieho súdu z dôvodov
podrobne uvedených v rozhodnutí súdu prvého stupňa, na ktoré odvolací sud poukazuje ako
na svoje vlastné, bolo nesporne preukázané nie priame, ale sprostredkované pôsobenie
nezákonného rozhodnutia orgánu štátu na vzniknutú škodu navrhovateľa, pričom
nepostačuje iba pravdepodobnosť zvýšenia majetkového stavu navrhovateľa v budúcnosti,
ale jeho reálna podoba musí byť v konaní naisto preukázaná. Ušlý zisk nie je možné
odvodzovať len zo zmareného zamýšľaného podnikateľského zámeru. Samotné znalecké
dokazovanie zamerané na vyčíslenie priamej škody a ušlého zisku nemôžu nahrádzať
činnosť súdu pri skúmaní existencie troch kumulatívnych podmienok pre náhradu škody
voči štátu. Keďže otázka existencie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím
a vzniknutou škodou je otázkou skutkovou, mohol otázku zodpovednosti štátu za škodu riešiť
iba súd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu, pretože z hľadiska príčinnej súvislosti
bola právne významná tá skutočnosť, že nezákonné rozhodnutia colných orgánov neboli
podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody navrhovateľa. Súd prvého stupňa správne
prihliadol aj na vznesenú námietku premlčania odporcom voči rozširujúcemu návrhu
navrhovateľa. ... Za správne považuje odvolací súd i závery súdu prvého stupňa
v zamietajúcej časti, tykajúcej sa náhrady škody vo výške 11.908,65 eura, ako uplatnené
náklady na právne zastupovanie pred Najvyšším súdom SR. Navrhovateľ si uvedené trovy
konania mal možnosť uplatniť v konaní pred Najvyšším súdom SR voči Colnému
riaditeľstvu SR. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. Sž 157/98 vyplynulo, že
trovy konania navrhovateľovi boli zo strany navrhovateľa uplatnené, avšak mu neboli
priznané súdom z dôvodu, že navrhovateľ dostatočne kvalifikovane nevyšpecifikoval právne
dôvody, v ktorých videl nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd, rovnako ako
súd prvého stupňa, nevidel príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným
rozhodnutím, keď nepriznanie nákladov na trovy právneho zastúpenia pred Najvyšším
súdom SR záviseli od vyšpecifikovania právnych dôvodov navrhovateľom. Súd prvého
stupňa preto správne uzavrel, že priznanie týchto nákladov závisel od samotného
navrhovateľa.“
31. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd konal
v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia na vec vzťahujúcich sa právnych
predpisov [zákona o zodpovednosti za škodu, Občianskeho zákonníka a v tom čase
účinného Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ,,OSP“)] interpretoval a aplikoval
ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,
legitímne a právne akceptovateľné. Okrem toho sa krajský súd zaoberal i námietkami
sťažovateľky (v podstate obsahovo zhodnými s tými, ktorými odôvodňuje i ústavnú
sťažnosť), a to v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní
(v spojení s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu) dostala odpoveď na všetky
podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia.
32. Podstata argumentácie sťažovateľky vo vzťahu k ďalšiemu napadnutému
rozhodnutiu, a to uzneseniu najvyššieho súdu, spočíva vo všeobecnej námietke jeho
nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia. V tejto súvislosti poukazuje najmä na to,
že najvyšší súd sa nevysporiadal s podaniami „rôznych subjektov“ v dovolacom konaní
v štádiu pred rozhodnutím o pripustení zmeny strany sporu.
33. Na tomto mieste je potrebné v prvom rade uviesť, že do obsahu práva na súdnu
ochranu nepochybne patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje v dovolacom
konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha
ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné právo. Ak
účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom na poskytnutie ochrany
v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť
v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu na poskytnutie súdnej ochrany v takom
konaní (II. ÚS 249/05, III. ÚS 171/06 III. ÚS 307/07, III. ÚS 240/09).
34. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú
splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej
právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.
Úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom
doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných
súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite
zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať.
35. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu konštatuje, že právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť
ako arbitrárne. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným
spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade nie je založený sťažovateľkou tvrdený dôvod
prípustnosti jej dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Keďže prípustnosť dovolania nebolo
možné založiť ani na sťažovateľkou namietaných dôvodoch podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c)
OSP (ktorými sa dovolací súd nemohol zaoberať, pretože ich možno uplatniť iba v prípade,
ak je dovolanie procesne prípustné), následne sformuloval svoj právny záver o odmietnutí
dovolania. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu preto nemožno považovať za svojvoľné
alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivý
súdny proces. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v napadnutom uznesení
zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel, a tie sú
z ústavnoprávneho hľadiska udržateľné.
36. Vzhľadom na to, že v priebehu dovolacieho konania došlo k zmene na strane
žalobkyne, ktorú najvyšší súd v súlade s § 438 ods. 1 a 2 § 80 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“) mohol pripustiť, pretože ustanovenie § 80 CSP, ktoré sa týka
zmeny subjektov, nie je v § 438 ods. 2 CSP uvedené medzi ustanoveniami, ktoré
v dovolacom konaní nemožno „primerane“ použiť. Zmena účastníka konania z dôvodu
singulárnej sukcesie bola v dovolacom konaní možná aj za účinnosti Občianskeho súdneho
poriadku, a to podľa § 243c v spojení s § 92 ods. 2 a 3 OSP. Ústavný súd na dôvažok
uvádza, že pri zmene strán sporu zostávajú všetky účinky spojené s podaním žaloby
zachované; procesný nástupca musí v zmysle § 80 ods. 3 CSP prijať stav konania taký, aký
je, teda i s procesnými úkonmi, ktoré dovtedy v konaní urobil jeho právny predchodca [to
isté platilo aj za účinnosti OSP (§ 92 ods. 2 a 3)]. Z uvedeného dôvodu neobstojí ani
námietka sťažovateľky, že najvyšší súd sa nevysporiadal s údajne diametrálne odlišnými
podaniami dvoch rôznych právnych zástupcov pôvodnej žalobkyne, keďže (ako sama
sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti viackrát uviedla, pozn.) vstupovala do „všetkých práv
a povinností pôvodného žalobcu ako účastníka konania“.
37. Nesúhlas sťažovateľky s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie je
dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor všeobecného súdu svojím vlastným. V tejto súvislosti ústavný súd dodáva,
že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne
konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka
konania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov
a námietok. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto
procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného
procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich
uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07,
III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010).
38. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu
a najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1, 2 a 3 ústavy a ani jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak v danom prípade
nemožno uvažovať ani o porušení jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
O prípadnom porušení tohto práva by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by
zo strany všeobecných súdov primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,
resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy a tiež v čl. 6 ods. 1
dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 278/2010). Na základe
uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
39. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala, že napadnutými rozhodnutiami
krajského súdu a najvyššieho súdu došlo i k porušeniu jej práva na účinný opravný
prostriedok podľa čl. 13 dohovoru. Rovnako ako v prípade namietaného porušenia
už označených práv podľa ústavy a dohovoru ústavný súd konštatuje, že nezistil ani
porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.
40. Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho z čl. 13
dohovoru musí totiž nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení
iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti
Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady,
v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou
porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu,
rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu
III. ÚS 24/2010, IV. ÚS 325/2011 a I. ÚS 538/2013).
41. Citovaná judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13
dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje, a keďže ústavný súd zistil,
že k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo, nemohol dospieť ani
k záveru, že by najvyšší súd porušil sťažovateľkino právo zaručené čl. 13 dohovoru, keďže
sťažovateľka, resp. jej právna predchodkyňa, všetky opravné prostriedky, ktoré mala podľa
procesných predpisov k dispozícii, využila. Ústavný súd preto aj v tejto časti jej sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.3 K námietke o porušení základného práva sťažovateľky na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 428/2015
42. Sťažovateľka napokon v petite svojej sťažnosti namieta, že v konaní vedenom
najvyšším súdom pod sp. zn. 4 Cdo 428/2015 došlo k porušeniu jej základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
43. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov. V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
44. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
45. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podstatou, účelom a cieľom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy,
ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte
mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,
ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takejto
sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd
poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03 a rozhodnutím aj ESĽP vo veci Miroslav
Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
46. V okolnostiach posudzovanej veci je potrebné mať na zreteli, že sťažnosť
sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená zjavne v čase, keď k prieťahom zo strany
najvyššieho súdu už nemohlo dochádzať, keďže sťažovateľka disponovala napadnutým
uznesením najvyššieho súdu, ktoré jej bolo doručené 17. februára 2017 (sťažnosť bola
ústavnému súdu doručená 17. apríla 2017, pozn.), z čoho možno vyvodiť, že došlo
k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa mala podľa svojho presvedčenia nachádzať.
47. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, vychádzajúc z podstaty a účelu základného
práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd
sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju
v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol (obdobne napr. II. ÚS 24/06,
IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08).
48. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené
vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu však v tomto prípade
nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2017