Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 418/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2017

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MECOSTA s. r. o., Trhová 54,

Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Marônek & Partners s. r. o.,

Bancíkovej 1/A, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ján Marônek,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a 2 Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 30. marca 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti MECOSTA s. r. o. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna

2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MECOSTA s. r. o. (ďalej

len „sťažovateľka“ alebo v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenia svojich

základných práv podľa a 2 (ďalej len „“)

a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. marca 2016.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v právnom postavení

žalobkyne účastníčkou konania v konaní vedenom najvyšším súdom sp. zn.

o jej odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -67 z 12. septembra 2014 vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia

žalovaného – Daňového úradu Bratislava (ďalej len ,,daňový úrad“)

č. 9101304/5/3161518/12 z 30. októbra 2012 o nevydaní osvedčenia o registrácii na DPH

(ďalej len „oznámenie“).

3. Krajský súd na základe sťažovateľkou podanej žaloby preskúmal oznámenie

daňového úradu a o žalobe sťažovateľky vecne rozhodol tak, že ju zamietol. Na podané

odvolanie najvyšší súd označeným rozsudkom rozsudok krajského súdu potvrdil. Dospel

k záveru, že vznesené námietky voči rozsudku krajského súdu v odvolaní sťažovateľky

neboli dôvodné, rozsudok krajského súdu vyhodnotil ako vecne správny a s jeho dôvodmi

sa stotožnil.

4. Sťažovateľka označila rozsudok najvyššieho súdu za arbitrárny, nezákonný

a odporujúci ústavným princípom. Zastáva názor, že jeho vydaním došlo k porušeniu

jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, a za podstatu problému označila

už vlastný postup daňového úradu, ktorý v rozpore so zákonom vydal predmetné

oznámenie. Poukázala na to, že ani najvyšší súd neuvádza žiadne konkrétne ustanovenie

zákona (v znení účinnom v rozhodnom období), podľa ktorého by mohol daňový úrad

vydať rozhodnutie alebo oznámenie o tom, že sa právny nástupca platiteľa DPH nestal

platiteľom DPH, čo zakladá arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť jeho rozsudku a je porušením

uvedeného ústavného práva sťažovateľky.

5. Sťažovateľka je tiež toho názoru, že najvyšší súd nesprávne a ústavne

nekonformným spôsobom vyložil a aplikoval právne normy, a to najmä v rovine oprávnenia

daňového úradu vydať za daných skutkových okolností napadnuté rozhodnutie,

a to aj vo forme oznámenia, a oprávnenia daňového úradu skúmať postavenia sťažovateľky

ako právneho nástupcu zaniknutého platiteľa DPH z hľadiska naplnenia ďalších zákonných

predpokladov pre jej registráciu ako platiteľky DPH – sťažovateľka je toho názoru,

že daňový úrad bol oprávnený skúmať len skutočnosť, či došlo k zániku platiteľa DPH

bez likvidácie a či je ona ako oznamovateľ právnym nástupcom tohto subjektu.

6. Za nesprávny označila tiež prístup najvyššieho súdu k výkladu ustanovení

o naplnení požiadaviek pre to, aby bolo možné subjekt registrovať ako zdaniteľnú osobu

v zmysle o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“), osobitne s prihliadnutím na judikatúru

Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“).

7. Sťažovateľka sa nestotožnila ani s výkladom rozsudku Súdneho dvora vo veci

C-527/11 Ablesio SIA tak, ako k nemu pristúpil najvyšší súd (pozri stranu10 a 11 jeho

rozhodnutia, ak najvyšší súd dospel k záveru, že právny názor Súdneho dvora sa vzťahuje

na prípady registrácie na základe žiadosti, o to viac musí platiť pri registrácii, ku ktorej

sa subjekt stáva platiteľom DPH na základe právneho nástupníctva, t. j. zo zákona.

8. Podľa názoru sťažovateľky je jednoznačné, že sa „zo zákona dňom svojho vzniku

stal v súlade s ustanovením § 4 ods. 6 zákona o DPH v znení účinnom k 31.12.2013

platiteľom DPH a žalovaný správny orgán bol povinný potvrdiť túto skutočnosť vykonaním

registrácie sťažovateľa pre DPH a vydaním osvedčenia o DPH. Sťažovateľ si riadne a včas

splnil svoju oznamovaciu povinnosť, v oznámení riadne uviedol skutočnosť, na základe

ktorej sa stal platiteľom DPH a túto skutočnosť náležíte správnemu orgánu preukázal

hodnovernými dokladmi. Daňový úrad tak... postupoval v rozpore so zákonom a preto sme

toho názoru, že NSSR mal toto rozhodnutie pre nezákonnosť zrušiť a vrátiť vec žalovanému

správnemu orgánu na ďalšie konanie s tým, že mal žalovaný správny orgán inštruovať

v tom smere, že v danej veci mal sťažovateľa riadne registrovať pre DPH ku dňu jeho

vzniku a vydať mu osvedčenie o DPH.“.

9. V závere poukázala na nejednotnosť v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu

vo vzťahu k veciam skutkovo a právne totožným s jej vecou, keď poukázala napr. na jeho

rozsudok sp. zn. z 10. septembra 2015, keď najvyšší súd rozsudok krajského

súdu zmenil, napadnuté rozhodnutie – oznámenie – daňového úradu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie vysloviac, že «v prípade, ak sú splnené podmienky stanovené v § 4 ods. 6

zákona o DPH ide o zákonnú registráciu a uviedol, že na „prechod práva byť (stať sa)

platiteľom DPH“ postačuje v tomto prípade len splnenie zákonnej podmienky, aby právny

predchodca dotknutého subjektu zanikol bez likvidácie». Do pozornosti ústavného súdu dala

uznesenia najvyššieho súdu, ktorými rozsudky krajského súdu zrušil a konanie z dôvodu

neexistencie spôsobilého predmetu prieskumu zastavil (napr. sp. zn. , sp. zn.

).

10. Nadväzne uviedla, že hoci si je vedomá, že nie je úlohou ústavného súdu

vystupovať ako zjednocovateľ rozhodovacej praxe všeobecných súdov, ale žiada,

aby „ústavný súd zaujal jednoznačné stanovisko najmä k otázke ústavne konformného

výkladu ustanovenia § 4 ods. 6 zákona o DPH (v znení platnom do 31.12.2013)...“.

11. Vzhľadom na uvedené navrhla, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie

konanie a nálezom takto rozhodol:

„Základné práva spoločnosti MECOSTA s. r. o. podľa článku 46 ods. 1 a 2 ...

a podľa článku 36 ods. 1 a 2 Listiny... a právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením

Najvyššieho súdu. .. sp. zn. zo dňa 30.03.2016 porušené boli.

Uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžf/l 16/2014 zo dňa 30.03.2016 sa zrušuje

a vec sa vracia Najvyššiemu súdu ...na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

Súčasne sa domáha rozhodnutia, že najvyšší súd „je povinný do dvoch mesiacov

od nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu zaplatiť spoločnosti MECOSTA s. r. o.

náhradu nemajetkovej ujmy v sume 700 €“, a tiež úhrady trov konania v sume 363,80 €.

II.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ústavný súd

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa kto tvrdí,

že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na

súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z

právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa

základných práv a slobôd. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom

orgáne. Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takého

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny. Podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti

akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

15. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

16. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom

orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktorú

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a základným právom a slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (m. m. , , ,

, , ).

17. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zásadne nemá oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(napr. , ). Inými slovami, úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa (m. m.

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže

preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

18. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať

len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , , ,

, ).

19. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky podľa

predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané

( a ) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa

.

20. Ústavný súd poukazuje na to, že jeho úlohou nie je posudzovať vhodnosť

a účelnosť výkladu príslušného právneho predpisu všeobecným súdom. Ústavný súd

hodnotí, či v konkrétnej veci uskutočnený výklad právnej normy je ústavne udržateľný,

t. j. či nie je arbitrárny (svojvoľný) alebo zjavne neodôvodnený. Rovnako tak ústavný súd

nezosúlaďuje rozdielnu judikatúru všeobecných súdov (m. m. ,

, , ).

21. Ústavný súd v konaní sp. zn. prerokoval sťažnosť, v ktorej sa

tamojšie sťažovateľky domáhali vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 2 , a 2 listiny a práva podľa dohovoru uzneseniami

najvyššieho súdu, ktorým v skutkovo a právne obdobných veciach ako v tunajšej veci

najvyšší súd zrušil rozsudky krajského súdu a konanie bez vecného prerokovania žaloby

zastavil. Predmetom konania pred všeobecnými súdmi boli, tak ako v tunajšej veci,

oznámenia daňového úradu o tom, že sťažovateľky nespĺňajú podmienky pre ich registráciu

na daň z pridanej hodnoty z titulu právneho nástupníctva po subjekte, ktorý

bol registrovaným platcom DPH. Ústavný súd sa tu na základe sťažností zaoberal otázkou,

či oznámenie daňového úradu môže byť spôsobilým predmetom prieskumu zákonnosti

v správnom súdnictve a následne či najvyšší súd mal žaloby vecne prerokovať alebo mohol

konanie zastaviť.

22. Ústavný súd dospel k záveru, že oznámenie daňového úradu je z hľadiska § 247

a nasl. (ďalej len „OSP“) spôsobilým predmetom prieskumu

a všeobecné súdy sú povinné žalobu proti nemu smerujúcu vecne prerokovať, preto nálezom

č. k. -74 zo 17. mája 2016 vyslovil porušenie práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a 2 a a 2 listiny a právo na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní napadnutými uzneseniami sp. zn.

zo 4. augusta 2015, sp. zn. zo 6. októbra 2015, sp. zn.

zo 4. augusta 2015, sp. zn. zo 4. augusta 2015, sp. zn.

zo 4. augusta 2015 a sp. zn. zo 6. októbra 2015, ktoré ústavný

súd zrušil a vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

23. Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, sťažovateľka, rovnako ako sťažovateľky

v označenej veci, je právnou nástupníčkou spoločnosti , od ktorej

odvodzuje svoje právo byť registrovaná ako platiteľka DPH v zmysle § 4 ods. 6 zákona

o dani z pridanej hodnoty. Rozdielne od uvedených iných konaní o veci sťažovateľky

najvyšší súd túto jej žalobu vecne prerokoval, no dospel k opačnému záveru, ako zastáva

sťažovateľka.

24. Podstatou namietaného porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu a inú

právnu ochranu je tvrdenie, že „Oznámenie o neregistrácii a ani Rozsudok NS SR pritom

neobsahuje v odôvodnení odkaz na ustanovenie zákona, podľa ktorého by správny orgán

mohol v predmetnej veci zákonnej registrácie postupovať tak. ako postupoval, čím sú tieto

rozhodnutia v tejto časti podľa nášho názoru arbitrárne, nepreskúmateľné a teda

nezákonné.“. Sporné sú pritom dve otázky, a to forma, akou mal daňový úrad informovať

sťažovateľku o odmietnutí registrácie ako platiteľky DPH (rozhodnutie, neformálne

oznámenie), a to, či mal vôbec oprávnenie skúmať splnenie ďalších podmienok

pre registráciu sťažovateľky ako platiteľky DPH po tom, keď zistil, že jej právny

predchodca bol pre túto daň registrovaný.

25. Vo vzťahu k prvej z nich sa najvyšší súd vyjadril v závere svojho rozsudku,

keď poukázal na to, že „je nepochybné, že z právneho poriadku nevyplýva daňovému úradu

v prípade odmietnutia vydania osvedčenia o registrácii pre DPH povinnosť vydať

rozhodnutie so všetkými formálnymi náležitosťami, naviac v prejednávanom prípade

nemožno hovoriť o možnom porušení SR, keďže súd prvého stupňa meritórne

preskúmal označené oznámenie správcu dane bez ohľadu na formu z hľadiska jeho

zákonnosti považujúc ho za rozhodnutie materiálnej povahy, s ktorým posúdením

sa najvyšší súd stotožnil“. Na zdôraznenie svojich záverov tiež poukázal na uznesenie

ústavného súdu č. k. -22 z 21. mája 2014, ako aj uznesenie ústavného súdu

č. k. -35 z 10. septembra 2014.

26. Čo sa týka tvrdenej absencie riadneho odôvodnenia obsahujúceho konkrétnu

právnu normu legitimizujúcu postup daňového úradu spočívajúci v preskúmavaní ďalších

podmienok pre registráciu sťažovateľky pre DPH, hoci táto mala nastať zo zákona, najvyšší

súd citujúc dôvodovú správu k zákonu o dani z pridanej hodnoty uviedol:

«V paragrafoch 4 až 6 je upravená registrácia osôb, ktoré sa stanú platiteľmi dane.

To znamená, že tieto osoby budú povinné uplatňovať daň pri dodávkach tovarov a služieb,

a zároveň budú mať právo na odpočítanie dane z týchto prijatých plnení. Osoby, ktoré budú

povinné požiadať o registráciu podľa § 7 sa nestanú platiteľmi dane, t.j. nebudú mať právo

na odpočítanie dane, ale budú mať povinnosť zdaniť nadobudnutie tovaru z iného členského

štátu. Týmito osobami budú osoby, ktoré nie sú platiteľmi dane, ako aj právnické osoby,

ktoré nie sú zdaniteľnými osobami, t.j. ide o všetky rozpočtové, príspevkové organizácie

a iné právnické osoby, ktoré nevykonávajú podnikateľskú činnosť. Pôjde o také prípady,

ak tieto osoby nadobudnú tovar z iného členského štátu a hodnota tohto tovaru dosiahne

420 000 Sk (10 000 €) za kalendárny rok. Potom budú povinné podať žiadosť o registráciu

pre daň. Na základe toho budú povinné platiť daň podľa tohto zákona a podávať daňové

priznania...

Pokiaľ zmena § 4 ods. 6 zák. o DPH, podľa mala za účel pri registrácii právnych

nástupcov skupinu neurčitých subjektov, ktoré možno subsumovať pod pojem „zdaniteľná

osoba“ potom táto zákonite zahŕňa aj konkrétnejšie pojmy ako obchodná spoločnosť

a družstvo. Opačný výklad je v rozpore tak so systematikou uvedeného ustanovenia (§ 4),

ako aj s úmyslom zákonodarcu zrejmým z vyššie citovanej dôvodovej správy.

Ak by právny nástupca platiteľa nemusel byť zdaniteľnou osobou, šlo by o výnimku

z pravidla obsiahnutého v § 4, že za platiteľa DPH sa registrujú tuzemské zdaniteľné osoby

(fyzické a právnické osoby), a táto skutočnosť by bola vyjadrená rovnako ako napr. v § 7

zák. o DPH, teda napríklad použitím slovného spojenia právnická osoba, ktorá

nie je zdaniteľnou osobou alebo obdobným slovným spojením.»

27. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. z 30. marca 2016 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. -67 z 12. septembra 2014 dáva riadne logicky

koherentné odôvodnenie, ktoré vychádza z legitímnej a ústavnokonformnej interpretácie

a aplikácie relevantných právnych noriem. Nemožno preto jeho rozsudku vytknúť

arbitrárnosť, resp. nepreskúmateľnosť.

28. Základné právo na súdnu ochranu podľa v sebe nezahŕňa

záruku úspechu v konaní (, , ). Ak sa konanie pred

všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe

nie je právnym základom pre namietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným

súdom. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým a právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov najvyššieho súdu. Okrem toho, reálne uplatnenie a garantovanie základného práva

na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to,

aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorý predkladá účastník konania ().

29. Ak sťažovateľka namietala nejednotnosť rozhodovacej činnosti rozdielnosť

záverov najvyššieho súdu v obdobných veciach, nie je úlohou ústavného súdu vystupovať

ako zjednocovateľ aplikácie práva, pretože táto úloha prislúcha v zmysle § 21 ods. 3

písm. a) o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov práve najvyššiemu súdu. Úlohou ústavného súdu je len

pomeriavať postup najvyššieho súdu z hľadiska ústavnoprávnej udržateľnosti,

t. j. požiadavky, ktorej nedodržanie vedie k neoprávnenému zásahu do základných práv

a slobôd fyzických alebo právnických osôb.

30. Odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke

za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, ak ju nemožno objektívne a rozumne

odôvodniť, je ústavne neudržateľná (mutatis mutandis , ,

, ). O taký prípad v porovnaní s uvádzaným rozhodnutím

najvyššieho súdu vo veci sp. zn. z 10. septembra 2015, na ktoré sťažovateľka

poukazuje, však v danej veci nejde.

31. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky proti rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2016 odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

32. Obiter dictum ústavný súd uvádza, že sťažnosti v obdobných veciach (skutkovo

a právne rovnakých), v ktorých iných sťažovateľov zastupoval advokát zastupujúci

aj sťažovateľku, viackrát vo vzťahu k najvyššiemu súdu už predtým odmietol ako zjavne

neopodstatnené a tieto rozhodnutia sú právnemu zástupcovi sťažovateľky dobre známe,

pretože mu boli už riadne doručené 31. októbra 2016 – uznesenie sp. zn.

z 22. júla 2016 alebo 27. decembra 2016 – uznesenie sp. zn.

z 28. septembra 2016 a napokon 27. februára 2017 – uznesenie sp. zn.

z 29. novembra 2016.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2017