Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 418/2017
PDF · 215.98 KB
No categories available
I. ÚS 418/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2017
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MECOSTA s. r. o., Trhová 54,
Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Marônek & Partners s. r. o.,
Bancíkovej 1/A, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ján Marônek,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 116/2014 z 30. marca 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti MECOSTA s. r. o. o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna
2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MECOSTA s. r. o. (ďalej
len „sťažovateľka“ alebo v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenia svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
3 Sžf 116/2014 z 30. marca 2016.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v právnom postavení
žalobkyne účastníčkou konania v konaní vedenom najvyšším súdom sp. zn. 3 Sžf 116/2014
o jej odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 6 S 3/2013-67 z 12. septembra 2014 vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovaného – Daňového úradu Bratislava (ďalej len ,,daňový úrad“)
č. 9101304/5/3161518/12 z 30. októbra 2012 o nevydaní osvedčenia o registrácii na DPH
(ďalej len „oznámenie“).
3. Krajský súd na základe sťažovateľkou podanej žaloby preskúmal oznámenie
daňového úradu a o žalobe sťažovateľky vecne rozhodol tak, že ju zamietol. Na podané
odvolanie najvyšší súd označeným rozsudkom rozsudok krajského súdu potvrdil. Dospel
k záveru, že vznesené námietky voči rozsudku krajského súdu v odvolaní sťažovateľky
neboli dôvodné, rozsudok krajského súdu vyhodnotil ako vecne správny a s jeho dôvodmi
sa stotožnil.
4. Sťažovateľka označila rozsudok najvyššieho súdu za arbitrárny, nezákonný
a odporujúci ústavným princípom. Zastáva názor, že jeho vydaním došlo k porušeniu
jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, a za podstatu problému označila
už vlastný postup daňového úradu, ktorý v rozpore so zákonom vydal predmetné
oznámenie. Poukázala na to, že ani najvyšší súd neuvádza žiadne konkrétne ustanovenie
zákona (v znení účinnom v rozhodnom období), podľa ktorého by mohol daňový úrad
vydať rozhodnutie alebo oznámenie o tom, že sa právny nástupca platiteľa DPH nestal
platiteľom DPH, čo zakladá arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť jeho rozsudku a je porušením
uvedeného ústavného práva sťažovateľky.
5. Sťažovateľka je tiež toho názoru, že najvyšší súd nesprávne a ústavne
nekonformným spôsobom vyložil a aplikoval právne normy, a to najmä v rovine oprávnenia
daňového úradu vydať za daných skutkových okolností napadnuté rozhodnutie,
a to aj vo forme oznámenia, a oprávnenia daňového úradu skúmať postavenia sťažovateľky
ako právneho nástupcu zaniknutého platiteľa DPH z hľadiska naplnenia ďalších zákonných
predpokladov pre jej registráciu ako platiteľky DPH – sťažovateľka je toho názoru,
že daňový úrad bol oprávnený skúmať len skutočnosť, či došlo k zániku platiteľa DPH
bez likvidácie a či je ona ako oznamovateľ právnym nástupcom tohto subjektu.
6. Za nesprávny označila tiež prístup najvyššieho súdu k výkladu ustanovení
o naplnení požiadaviek pre to, aby bolo možné subjekt registrovať ako zdaniteľnú osobu
v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“), osobitne s prihliadnutím na judikatúru
Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“).
7. Sťažovateľka sa nestotožnila ani s výkladom rozsudku Súdneho dvora vo veci
C-527/11 Ablesio SIA tak, ako k nemu pristúpil najvyšší súd (pozri stranu10 a 11 jeho
rozhodnutia, ak najvyšší súd dospel k záveru, že právny názor Súdneho dvora sa vzťahuje
na prípady registrácie na základe žiadosti, o to viac musí platiť pri registrácii, ku ktorej
sa subjekt stáva platiteľom DPH na základe právneho nástupníctva, t. j. zo zákona.
8. Podľa názoru sťažovateľky je jednoznačné, že sa „zo zákona dňom svojho vzniku
stal v súlade s ustanovením § 4 ods. 6 zákona o DPH v znení účinnom k 31.12.2013
platiteľom DPH a žalovaný správny orgán bol povinný potvrdiť túto skutočnosť vykonaním
registrácie sťažovateľa pre DPH a vydaním osvedčenia o DPH. Sťažovateľ si riadne a včas
splnil svoju oznamovaciu povinnosť, v oznámení riadne uviedol skutočnosť, na základe
ktorej sa stal platiteľom DPH a túto skutočnosť náležíte správnemu orgánu preukázal
hodnovernými dokladmi. Daňový úrad tak... postupoval v rozpore so zákonom a preto sme
toho názoru, že NSSR mal toto rozhodnutie pre nezákonnosť zrušiť a vrátiť vec žalovanému
správnemu orgánu na ďalšie konanie s tým, že mal žalovaný správny orgán inštruovať
v tom smere, že v danej veci mal sťažovateľa riadne registrovať pre DPH ku dňu jeho
vzniku a vydať mu osvedčenie o DPH.“.
9. V závere poukázala na nejednotnosť v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu
vo vzťahu k veciam skutkovo a právne totožným s jej vecou, keď poukázala napr. na jeho
rozsudok sp. zn. 4 Sžf 77/2014 z 10. septembra 2015, keď najvyšší súd rozsudok krajského
súdu zmenil, napadnuté rozhodnutie – oznámenie – daňového úradu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie vysloviac, že «v prípade, ak sú splnené podmienky stanovené v § 4 ods. 6
zákona o DPH ide o zákonnú registráciu a uviedol, že na „prechod práva byť (stať sa)
platiteľom DPH“ postačuje v tomto prípade len splnenie zákonnej podmienky, aby právny
predchodca dotknutého subjektu zanikol bez likvidácie». Do pozornosti ústavného súdu dala
uznesenia najvyššieho súdu, ktorými rozsudky krajského súdu zrušil a konanie z dôvodu
neexistencie spôsobilého predmetu prieskumu zastavil (napr. sp. zn. 3 Sžf 70/2014, sp. zn.
10. Nadväzne uviedla, že hoci si je vedomá, že nie je úlohou ústavného súdu
vystupovať ako zjednocovateľ rozhodovacej praxe všeobecných súdov, ale žiada,
aby „ústavný súd zaujal jednoznačné stanovisko najmä k otázke ústavne konformného
výkladu ustanovenia § 4 ods. 6 zákona o DPH (v znení platnom do 31.12.2013)...“.
11. Vzhľadom na uvedené navrhla, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie
konanie a nálezom takto rozhodol:
„Základné práva spoločnosti MECOSTA s. r. o. podľa článku 46 ods. 1 a 2 Ústavy...
a podľa článku 36 ods. 1 a 2 Listiny... a právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením
Najvyššieho súdu. .. sp. zn. 3Sžf/116/2014 zo dňa 30.03.2016 porušené boli.
Uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžf/l 16/2014 zo dňa 30.03.2016 sa zrušuje
a vec sa vracia Najvyššiemu súdu ...na ďalšie konanie a rozhodnutie.“
Súčasne sa domáha rozhodnutia, že najvyšší súd „je povinný do dvoch mesiacov
od nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu zaplatiť spoločnosti MECOSTA s. r. o.
náhradu nemajetkovej ujmy v sume 700 €“, a tiež úhrady trov konania v sume 363,80 €.
II.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd
je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí,
že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na
súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z
právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa
základných práv a slobôd. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom
orgáne. Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takého
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť
preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny. Podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
15. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
16. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom
orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktorú
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu a základným právom a slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).
17. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zásadne nemá oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(napr. II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00). Inými slovami, úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (m. m.
I. ÚS 13/01, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže
preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,
alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.
18. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany
ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom
rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať
len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02,
19. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané
zákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
20. Ústavný súd poukazuje na to, že jeho úlohou nie je posudzovať vhodnosť
a účelnosť výkladu príslušného právneho predpisu všeobecným súdom. Ústavný súd
hodnotí, či v konkrétnej veci uskutočnený výklad právnej normy je ústavne udržateľný,
t. j. či nie je arbitrárny (svojvoľný) alebo zjavne neodôvodnený. Rovnako tak ústavný súd
nezosúlaďuje rozdielnu judikatúru všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 342/2010,
III. ÚS 348/2011, IV. ÚS 142/2012, III. ÚS 11/2014).
21. Ústavný súd v konaní sp. zn. III. ÚS 91/2016 prerokoval sťažnosť, v ktorej sa
tamojšie sťažovateľky domáhali vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami
najvyššieho súdu, ktorým v skutkovo a právne obdobných veciach ako v tunajšej veci
najvyšší súd zrušil rozsudky krajského súdu a konanie bez vecného prerokovania žaloby
zastavil. Predmetom konania pred všeobecnými súdmi boli, tak ako v tunajšej veci,
oznámenia daňového úradu o tom, že sťažovateľky nespĺňajú podmienky pre ich registráciu
na daň z pridanej hodnoty z titulu právneho nástupníctva po subjekte, ktorý
bol registrovaným platcom DPH. Ústavný súd sa tu na základe sťažností zaoberal otázkou,
či oznámenie daňového úradu môže byť spôsobilým predmetom prieskumu zákonnosti
v správnom súdnictve a následne či najvyšší súd mal žaloby vecne prerokovať alebo mohol
konanie zastaviť.
22. Ústavný súd dospel k záveru, že oznámenie daňového úradu je z hľadiska § 247
a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) spôsobilým predmetom prieskumu
a všeobecné súdy sú povinné žalobu proti nemu smerujúcu vecne prerokovať, preto nálezom
č. k. III. ÚS 91/2016-74 zo 17. mája 2016 vyslovil porušenie práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a právo na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní napadnutými uzneseniami sp. zn.
3 Sžf 63/2014 zo 4. augusta 2015, sp. zn. 3 Sžf 117/2014 zo 6. októbra 2015, sp. zn.
3 Sžf 71/2014 zo 4. augusta 2015, sp. zn. 3 Sžf 115/2014 zo 4. augusta 2015, sp. zn.
3 Sžf 70/2014 zo 4. augusta 2015 a sp. zn. 3 Sžf 69/2015 zo 6. októbra 2015, ktoré ústavný
súd zrušil a vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
23. Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, sťažovateľka, rovnako ako sťažovateľky
v označenej veci, je právnou nástupníčkou spoločnosti , od ktorej
odvodzuje svoje právo byť registrovaná ako platiteľka DPH v zmysle § 4 ods. 6 zákona
o dani z pridanej hodnoty. Rozdielne od uvedených iných konaní o veci sťažovateľky
najvyšší súd túto jej žalobu vecne prerokoval, no dospel k opačnému záveru, ako zastáva
sťažovateľka.
24. Podstatou namietaného porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu a inú
právnu ochranu je tvrdenie, že „Oznámenie o neregistrácii a ani Rozsudok NS SR pritom
neobsahuje v odôvodnení odkaz na ustanovenie zákona, podľa ktorého by správny orgán
mohol v predmetnej veci zákonnej registrácie postupovať tak. ako postupoval, čím sú tieto
rozhodnutia v tejto časti podľa nášho názoru arbitrárne, nepreskúmateľné a teda
nezákonné.“. Sporné sú pritom dve otázky, a to forma, akou mal daňový úrad informovať
sťažovateľku o odmietnutí registrácie ako platiteľky DPH (rozhodnutie, neformálne
oznámenie), a to, či mal vôbec oprávnenie skúmať splnenie ďalších podmienok
pre registráciu sťažovateľky ako platiteľky DPH po tom, keď zistil, že jej právny
predchodca bol pre túto daň registrovaný.
25. Vo vzťahu k prvej z nich sa najvyšší súd vyjadril v závere svojho rozsudku,
keď poukázal na to, že „je nepochybné, že z právneho poriadku nevyplýva daňovému úradu
v prípade odmietnutia vydania osvedčenia o registrácii pre DPH povinnosť vydať
rozhodnutie so všetkými formálnymi náležitosťami, naviac v prejednávanom prípade
nemožno hovoriť o možnom porušení čl. 46 Ústavy SR, keďže súd prvého stupňa meritórne
preskúmal označené oznámenie správcu dane bez ohľadu na formu z hľadiska jeho
zákonnosti považujúc ho za rozhodnutie materiálnej povahy, s ktorým posúdením
sa najvyšší súd stotožnil“. Na zdôraznenie svojich záverov tiež poukázal na uznesenie
ústavného súdu č. k. I. ÚS 226/2014-22 z 21. mája 2014, ako aj uznesenie ústavného súdu
č. k. I. ÚS 494/2014-35 z 10. septembra 2014.
26. Čo sa týka tvrdenej absencie riadneho odôvodnenia obsahujúceho konkrétnu
právnu normu legitimizujúcu postup daňového úradu spočívajúci v preskúmavaní ďalších
podmienok pre registráciu sťažovateľky pre DPH, hoci táto mala nastať zo zákona, najvyšší
súd citujúc dôvodovú správu k zákonu o dani z pridanej hodnoty uviedol:
«V paragrafoch 4 až 6 je upravená registrácia osôb, ktoré sa stanú platiteľmi dane.
To znamená, že tieto osoby budú povinné uplatňovať daň pri dodávkach tovarov a služieb,
a zároveň budú mať právo na odpočítanie dane z týchto prijatých plnení. Osoby, ktoré budú
povinné požiadať o registráciu podľa § 7 sa nestanú platiteľmi dane, t.j. nebudú mať právo
na odpočítanie dane, ale budú mať povinnosť zdaniť nadobudnutie tovaru z iného členského
štátu. Týmito osobami budú osoby, ktoré nie sú platiteľmi dane, ako aj právnické osoby,
ktoré nie sú zdaniteľnými osobami, t.j. ide o všetky rozpočtové, príspevkové organizácie
a iné právnické osoby, ktoré nevykonávajú podnikateľskú činnosť. Pôjde o také prípady,
ak tieto osoby nadobudnú tovar z iného členského štátu a hodnota tohto tovaru dosiahne
420 000 Sk (10 000 €) za kalendárny rok. Potom budú povinné podať žiadosť o registráciu
pre daň. Na základe toho budú povinné platiť daň podľa tohto zákona a podávať daňové
priznania...
Pokiaľ zmena § 4 ods. 6 zák. o DPH, podľa mala za účel pri registrácii právnych
nástupcov skupinu neurčitých subjektov, ktoré možno subsumovať pod pojem „zdaniteľná
osoba“ potom táto zákonite zahŕňa aj konkrétnejšie pojmy ako obchodná spoločnosť
a družstvo. Opačný výklad je v rozpore tak so systematikou uvedeného ustanovenia (§ 4),
ako aj s úmyslom zákonodarcu zrejmým z vyššie citovanej dôvodovej správy.
Ak by právny nástupca platiteľa nemusel byť zdaniteľnou osobou, šlo by o výnimku
z pravidla obsiahnutého v § 4, že za platiteľa DPH sa registrujú tuzemské zdaniteľné osoby
(fyzické a právnické osoby), a táto skutočnosť by bola vyjadrená rovnako ako napr. v § 7
zák. o DPH, teda napríklad použitím slovného spojenia právnická osoba, ktorá
nie je zdaniteľnou osobou alebo obdobným slovným spojením.»
27. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 3 Sžf 116/2014 z 30. marca 2016 v spojení
s rozsudkom krajského súdu č. k. 6 S 3/2013-67 z 12. septembra 2014 dáva riadne logicky
koherentné odôvodnenie, ktoré vychádza z legitímnej a ústavnokonformnej interpretácie
a aplikácie relevantných právnych noriem. Nemožno preto jeho rozsudku vytknúť
arbitrárnosť, resp. nepreskúmateľnosť.
28. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v sebe nezahŕňa
záruku úspechu v konaní (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07). Ak sa konanie pred
všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe
nie je právnym základom pre namietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným
súdom. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým a právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny
názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych
názorov najvyššieho súdu. Okrem toho, reálne uplatnenie a garantovanie základného práva
na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to,
aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (IV. ÚS 340/04).
29. Ak sťažovateľka namietala nejednotnosť rozhodovacej činnosti rozdielnosť
záverov najvyššieho súdu v obdobných veciach, nie je úlohou ústavného súdu vystupovať
ako zjednocovateľ aplikácie práva, pretože táto úloha prislúcha v zmysle § 21 ods. 3
písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov práve najvyššiemu súdu. Úlohou ústavného súdu je len
pomeriavať postup najvyššieho súdu z hľadiska ústavnoprávnej udržateľnosti,
t. j. požiadavky, ktorej nedodržanie vedie k neoprávnenému zásahu do základných práv
a slobôd fyzických alebo právnických osôb.
30. Odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke
za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, ak ju nemožno objektívne a rozumne
odôvodniť, je ústavne neudržateľná (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04,
III. ÚS 328/05, I. ÚS 564/2012). O taký prípad v porovnaní s uvádzaným rozhodnutím
najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 4 Sžf 77/2014 z 10. septembra 2015, na ktoré sťažovateľka
poukazuje, však v danej veci nejde.
31. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky proti rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 116/2014 z 30. marca 2016 odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
32. Obiter dictum ústavný súd uvádza, že sťažnosti v obdobných veciach (skutkovo
a právne rovnakých), v ktorých iných sťažovateľov zastupoval advokát zastupujúci
aj sťažovateľku, viackrát vo vzťahu k najvyššiemu súdu už predtým odmietol ako zjavne
neopodstatnené a tieto rozhodnutia sú právnemu zástupcovi sťažovateľky dobre známe,
pretože mu boli už riadne doručené 31. októbra 2016 – uznesenie sp. zn. II. ÚS 562/2016
z 22. júla 2016 alebo 27. decembra 2016 – uznesenie sp. zn. III. ÚS 637/2016
z 28. septembra 2016 a napokon 27. februára 2017 – uznesenie sp. zn. I. ÚS 838/2016
z 29. novembra 2016.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. augusta 2017