Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 637/2016
PDF · 257.52 KB
No categories available
III. ÚS 637/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti WAVERLY s. r. o., Bancíkovej
1/A, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Marônek & Partners s. r. o.,
Bancíkovej 1/A, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ján Marônek,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky, základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf 115/2014 z 24. februára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti WAVERLY s. r. o. o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2016
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti WAVERLY s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“)
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžf 115/2014 z 24. februára 2016.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v právnom postavení
žalobkyne účastníčkou konania v konaní vedenom najvyšším súdom sp. zn. 6 Sžf 115/2014
o jej odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.
5 S 22/2013-65 z 15. júla 2014 vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného –
Daňového úradu Bratislava (ďalej len ,,daňový úrad“) č. 9101302/5/3425898/12/Kuke
z 19. novembra 2012 o nevydaní osvedčenia o registrácii na DPH (ďalej len „oznámenie“).
3. Krajský súd na základe sťažovateľkou podanej žaloby preskúmal oznámenie
daňového úradu a o žalobe sťažovateľky vecne rozhodol tak, že ju zamietol. Na podané
odvolanie najvyšší súd označeným rozsudkom rozsudok krajského súdu potvrdil. Dospel
k záveru, že vznesené námietky voči rozsudku krajského súdu v odvolaní sťažovateľky
neboli dôvodné, rozsudok krajského súdu vyhodnotil ako vecne správny a s jeho dôvodmi
sa stotožnil.
4. Sťažovateľka označila rozsudok najvyššieho súdu za arbitrárny, nezákonný
a odporujúci ústavným princípom. Zastáva názor, že jeho vydaním došlo k porušeniu jej
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, a za podstatu problému označila už
vlastný postup daňového úradu, ktorý v rozpore so zákonom vydal predmetné oznámenie.
Zdôraznila, že „ak zákon v konkrétnom prípade neustanovuje určitý postup alebo výslovne
neupravuje možnosť vydania rozhodnutia alebo vykonania inej formy úkonu, správny orgán
nemôže také rozhodnutie vydať, resp. nemôže postupovať v konaní určitým spôsobom bez
toho, aby mu taký postup zákon umožňoval“. Poukázala na to, že ani najvyšší súd neuvádza
žiadne konkrétne ustanovenie zákona (v znení účinnom v rozhodnom období), podľa
ktorého by mohol daňový úrad vydať rozhodnutie alebo oznámenie o tom, že sa právny
nástupca platiteľa DPH nestal platiteľom DPH, čo zakladá arbitrárnosť
a nepreskúmateľnosť jeho rozsudku a je porušením uvedeného ústavného práva
sťažovateľky.
5. Sťažovateľka je tiež toho názoru, že najvyšší súd nesprávne a ústavne
nekonformným spôsobom vyložil a aplikoval právne normy, a to najmä v rovine oprávnenia
daňového úradu vydať za daných skutkových okolností napadnuté rozhodnutie, a to aj
vo forme oznámenia, a oprávnenia daňového úradu skúmať postavenia sťažovateľky ako
právneho nástupcu zaniknutého platiteľa DPH z hľadiska naplnenia ďalších zákonných
predpokladov pre jej registráciu ako platiteľky DPH – sťažovateľka je toho názoru, že
daňový úrad bol oprávnený skúmať len skutočnosť, či došlo k zániku platiteľa DPH bez
likvidácie a či je ona ako oznamovateľ právnym nástupcom tohto subjektu.
6. Za nesprávny označila tiež prístup najvyššieho súdu k výkladu ustanovení
o naplnení požiadaviek pre to, aby bolo možné subjekt registrovať ako zdaniteľnú osobu
v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“), osobitne s prihliadnutím na judikatúru
Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“). Z jej záverov sťažovateľka
vyvodila, že pojem „zdaniteľná osoba“ má byť vykladaný extenzívne. Za zdaniteľnú osobu
sa má teda považovať aj taká osoba, ktorá sa na výkon ekonomickej činnosti aktívne chystá
a svojím správaním dáva jasne najavo svoj zámer ekonomickú činnosť vykonávať.
Sťažovateľka dodala, že v tomto smere je namieste považovať ju ku dňu vzniku za
zdaniteľnú osobu, „a to najmä s prihliadnutím na to, že vznikol na základe projektu
rozdelenia, ktorý sám o sebe vyjadruje úmysel právneho predchodcu a jeho právnych
nástupcov vykonávať nezávisle ekonomickú činnosť v zapísaných predmetoch podnikania,
pričom v súvislosti s realizáciou projektu rozdelenia a zápisom rozdelenia do obchodného
registra sťažovateľ vynaložil investičné náklady. V tejto súvislosti považujeme za dôležité
uviesť, že sťažovateľ doteraz nevykonáva žiadnu činnosť len z toho dôvodu, že je tu právna
neistota v tom, či je alebo nie je platiteľom DPH.“.
7. Sťažovateľka sa nestotožnila ani s výkladom rozsudku Súdneho dvora vo veci
C-527/11 Ablesio SIA tak, ako k nemu pristúpil najvyšší súd. Ten s poukazom na to, že
v danej veci išlo o registráciu pre DPH spoločnosti s ručením obmedzeným na základe jej
žiadosti (nie o zápis na základe právneho nástupníctva), uviedol, že „Súdny dvor
v citovanom rozsudku zároveň pripomenul (bod 29, 30), že členské štáty musia zabezpečiť
správnosť zápisov do registra zdaniteľných osôb na účely zabezpečenia riadneho
fungovania režimu DPH. Príslušnému vnútroštátnemu orgánu teda prináleží overiť, či
prihlasovateľ má postavenie zdaniteľnej osoby predtým, než mu pridelí identifikačné číslo
pre DPH (pozri rozsudok Mecsek-Gabona, už citovaný, bod 63). Členské štáty teda môžu
legitímne v súlade s čl. 273 prvým odsekom smernice 2006/112 prijať príslušné opatrenia,
aby zabránili zneužívaniu identifikačných čísel, osobitne podnikmi, ktorých činnosť, a teda
aj postavenie zdaniteľnej osoby je fiktívne. Tieto opatrenia však nesmú ísť nad rámec toho,
čo je potrebné na zabezpečenie riadneho výberu dane a predchádzanie podvodom a nesmú
viesť k opakovanému spochybneniu práva na odpočet DPH, a tým neutrality tejto dane
(pozri v tomto zmysle rozsudky z 27.09.2007, Collée, C-146/05, Zb. s. 1-7861, bod 26;
Nidera Handelscompagnie, už citovaný, bod 49; D; už citovaný, bod 37, a VSTR, už
citovaný, bod 44).“. Proti citovanému názoru najvyššieho súdu sťažovateľka namietla, že
pokiaľ najvyšší súd dospel k záveru, že právny názor Súdneho dvora sa vzťahuje na prípady
registrácie na základe žiadosti, o to viac musí platiť pri registrácii, ku ktorej sa subjekt stáva
platiteľom DPH na základe právneho nástupníctva, t. j. zo zákona.
8. Sťažovateľka tvrdí, že nemôže obstáť názor najvyššieho súdu, že v zmysle
smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej
hodnoty (ďalej len „smernica“), v zmysle ktorej majú členské štáty právo „legitímne
v súlade s čl. 273 prvým odsekom smernice 2006/112 prijať príslušné opatrenia, aby
zabránili zneužívaniu identifikačných čísel, osobitne podnikmi, ktorých činnosť, a teda aj
postavenie zdaniteľnej osoby je fiktívne. Tieto opatrenia však nesmú ísť nad rámec toho, čo
je potrebné na zabezpečenie riadneho výberu dane a predchádzanie podvodom a nesmú
viesť k opakovanému spochybneniu práva na odpočet DPH, a tým neutrality tejto dane
(pozri v tomto zmysle rozsudky z 27.09.2007, Collée, C-146/05, Zb. s. 1-7861, bod 26;
Nidera Handelscompagnie, už citovaný, bod 49; D; už citovaný, bod 37, a VSTR, už
citovaný, bod 44).“. Domnieva sa, že opatreniami, ktoré smernica predpokladá, nie sú,
a nemožno ich ani tak chápať, rozhodnutia daňového úradu, ale len opatrenia, ktoré sú
výsledkom legislatívnej činnosti vytvárajúce právny rámec pre správne vzťahy.
9. Dodala, že právny predchodca, od ktorého svoje právo byť registrovaná pre DPH
sťažovateľka odvodzuje, bol registrovaný na základe právneho nástupníctva po zdaniteľnej
osobe. Skutočnosť, že daňový úrad bez toho, aby bol daný iný právny či skutkový stav,
rozhodol v prípade sťažovateľky odlišne, označila za popretie zásady právnej istoty ako
jedného zo základných atribútov právneho štátu. Rozhodnutie o odmietnutí registrácie
označila za nulitné, pretože daňový úrad oznámenie vydal „bez existencie právneho rámca
pre vydanie takého rozhodnutia vo veci zákonnej registrácie postupom podľa § 4 ods. 6
zákona o DPH v znení platnom do 31. 12. 2013“.
10. Podľa názoru sťažovateľky je jednoznačné, že sa „zo zákona dňom svojho vzniku
stal v súlade s ustanovením § 4 ods. 6 zákona o DPH v znení účinnom k 31.12.2013
platiteľom DPH a Daňový úrad Bratislava bol povinný potvrdiť túto skutočnosť vykonaním
registrácie sťažovateľa pre DPH a vydaním osvedčenia o DPH. Sťažovateľ si riadne a včas
splnil svoju oznamovaciu povinnosť, v oznámení riadne uviedol skutočnosť, na základe
ktorej sa stal platiteľom DPH a túto skutočnosť náležíte správnemu orgánu preukázal
hodnovernými dokladmi. Daňový úrad tak podľa nášho názoru postupoval v rozpore
so zákonom a preto sme toho názoru, že NSSR mal toto rozhodnutie pre nezákonnosť zrušiť
a vrátiť vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie s tým, že mal žalovaný
správny orgán inštruovať v tom smere, že v danej veci mal sťažovateľa riadne registrovať
pre DPH ku dňu jeho vzniku a vydať mu osvedčenie o DPH.“.
11. V závere poukázala na nejednotnosť v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu
vo vzťahu k veciam skutkovo a právne totožným s jej vecou, keď poukázala napr. na jeho
rozsudok sp. zn. 4 Sžf 77/2014 z 10. septembra 2015, keď najvyšší súd rozsudok krajského
súdu zmenil, napadnuté rozhodnutie – oznámenie – daňového úradu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie vysloviac, že «v prípade, ak sú splnené podmienky stanovené v § 4 ods. 6
zákona o DPH ide o zákonnú registráciu a uviedol, že na „prechod práva byť (stať sa)
platiteľom DPH“ postačuje v tomto prípade len splnenie zákonnej podmienky, aby právny
predchodca dotknutého subjektu zanikol bez likvidácie». Do pozornosti ústavného súdu dala
uznesenia najvyššieho súdu, ktorými rozsudky krajského súdu zrušil a konanie z dôvodu
neexistencie spôsobilého predmetu prieskumu zastavil (napr. sp. zn. 3 Sžf 70/2014, sp. zn.
12. Nadväzne uviedla, že hoci si je vedomá, že nie je úlohou ústavného súdu
vystupovať ako zjednocovateľ rozhodovacej praxe všeobecných súdov, ale „diametrálne
odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo
analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je
ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010). Aj keď právne závery všeobecných súdov nemajú
v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov
zaväzoval rozhodovať v obdobných veciach identicky, napriek tomu protichodné právne
závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu princípu právnej
istoty, ale ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (IV. ÚS 75/09). Preto aj s poukazom na
vyššie uvedené si dovoľujeme požiadať Ústavný súd SR, aby zaujal jednoznačné stanovisko
najmä k otázke ústavne konformného výkladu ustanovenia § 4 ods. 6 zákona o DPH (v znení
platnom do 31.12.2013) a k otázke, či je v súlade s Ústavou SR, najmä jej článkom 2 ods. 2,
taký postup daňového úradu, ktorý koná spôsobom aký mu platná legislatíva neumožňuje
alebo aby jednoznačne uviedol na základe akého ustanovenia Ústavy SR a zákona bol
daňový úrad oprávnený v danej veci postupovať tak, ako postupoval.“.
13. Súčasne si sťažovateľka uplatnila finančné zadosťučinenie vo výške 700 eur,
ktoré odôvodnila poukazom na to, že už vyše dvoch rokov sa snaží dovolať spravodlivosti
a ochrany svojich práv, pričom tú jej neposkytol ani najvyšší súd. Tento stav jej tiež
„znemožňuje vykonávať reálne podnikateľskú činnosť, nakoľko v dôsledku tejto neistoty si
nemôže dovoliť fakturovať dodanie tovarov a služieb bez toho, aby vedel, či má tieto
fakturovať s alebo bez DPH, pričom z pohľadu prípadných obchodných partnerov by
uplatnenie DPH od osoby, ktorá nemá oficiálne pridelené IČ DPH vzbudzovalo nedôveru
a na druhej strane, ak by DPH neuplatňoval a nakoniec by sa ukázalo, že platiteľom DPH
bol, dopustil by sa tým protiprávneho konania. Tým sa mu de facto odopiera jeho právo
podnikať. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy je v tomto prípade odôvodnené aj tým, že
sťažovateľ musel vynaložiť nemalé úsilie, ale aj prostriedky na to, aby sa svojho práva
dovolal.“.
14. Vzhľadom na uvedené navrhla, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie
konanie a nálezom takto rozhodol:
„I. Základné práva spoločnosti WAVERLY, s. r. o. podľa článku 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa článku 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a právo
podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/115/2014 z 24. februára 2016 porušené
boli.
II. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/115/2014
z 24. februára 2016 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na
ďalšie konanie.
III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný do dvoch mesiacov od
nadobudnutia právoplatnosti nálezu zaplatiť spoločnosti WAVERLY, s. r. o. náhradu
nemajetkovej ujmy každej v sume 700,- EUR
IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti WAVERLY, s. r.
o. trovy konania v sume 363,80 EUR s DPH na účet jej právneho zástupcu Advokátska
kancelária Marônek & Partners s. r. o.,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
15. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
20. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
21. Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takého rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť
preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa Listiny.
22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
23. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
24. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
25. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zásadne nemá oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(napr. II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00). Inými slovami, úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (m. m.
I. ÚS 13/01, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže
preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,
alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.
26. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany
ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom
rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05,
27. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané
zákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
28. Ústavný súd poukazuje na to, že jeho úlohou nie je posudzovať vhodnosť
a účelnosť výkladu príslušného právneho predpisu všeobecným súdom. Ústavný súd
hodnotí, či v konkrétnej veci uskutočnený výklad právnej normy je ústavne udržateľný, t. j.
či nie je arbitrárny (svojvoľný) alebo zjavne neodôvodnený. Rovnako tak ústavný súd
nezosúlaďuje rozdielnu judikatúru všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 342/2010,
III. ÚS 348/2011, IV. ÚS 142/2012, III. ÚS 11/2014).
29. Ústavný súd v konaní sp. zn. III. ÚS 91/2016 prerokoval sťažnosť, v ktorej sa
tamojšie sťažovateľky domáhali vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami
najvyššieho súdu, ktorým v skutkovo a právne obdobných veciach ako v tunajšej veci
najvyšší súd zrušil rozsudky krajského súdu a konanie bez vecného prerokovania žaloby
zastavil. Predmetom konania pred všeobecnými súdmi boli, tak ako v tunajšej veci,
oznámenia daňového úradu o tom, že sťažovateľky nespĺňajú podmienky pre ich registráciu
na daň z pridanej hodnoty z titulu právneho nástupníctva po subjekte, ktorý bol
registrovaným platcom DPH. Ústavný súd sa tu na základe sťažností zaoberal otázkou, či
oznámenie daňového úradu môže byť spôsobilým predmetom prieskumu zákonnosti
v správnom súdnictve a následne či najvyšší súd mal žaloby vecne prerokovať alebo mohol
konanie zastaviť.
30. Ústavný súd dospel k záveru, že oznámenie daňového úradu je z hľadiska § 247
a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) spôsobilým predmetom prieskumu
a všeobecné súdu sú povinné žalobu voči nemu smerujúcu vecne prerokovať, preto nálezom
č. k. III. ÚS 91/2016-74 zo 17. mája 2016 vyslovil porušenie práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a právo na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní napadnutými uzneseniami sp. zn.
3 Sžf 63/2014 zo 4. augusta 2015, sp. zn. 3 Sžf 117/2014 zo 6. októbra 2015, sp. zn.
3 Sžf 71/2014 zo 4. augusta 2015, sp. zn. 3 Sžf 115/2014 zo 4. augusta 2015, sp. zn.
3 Sžf 70/2014 zo 4. augusta 2015 a sp. zn. 3 Sžf 69/2015 zo 6. októbra 2015, ktoré ústavný
súd zrušil a vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
31. Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, sťažovateľka rovnako ako sťažovateľky
v označenej veci je právnou nástupníčkou spoločnosti , od ktorej
odvodzuje svoje právo byť registrovaná ako platiteľka DPH v zmysle § 4 ods. 6 zákona
o dani z pridanej hodnoty. Rozdielne od uvedených iných konaní o veci sťažovateľky
najvyšší súd túto jej žalobu vecne prerokoval, no dospel k opačnému záveru, než zastáva
sťažovateľka.
32. Podstatou namietaného porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu a inú
právnu ochranu je tvrdenie, že „Oznámenie o neregistrácii a ani Rozsudok NS SR pritom
neobsahuje v odôvodnení odkaz na ustanovenie zákona, podľa ktorého by správny orgán
mohol v predmetnej veci zákonnej registrácie postupovať tak. ako postupoval, čím sú tieto
rozhodnutia v tejto časti podľa nášho názoru arbitrárne, nepreskúmateľné a teda
nezákonné.“. Sporné sú pritom dve otázky, a to forma, akou mal daňový úrad informovať
sťažovateľku o odmietnutí registrácie ako platiteľky DPH (rozhodnutie, neformálne
oznámenie), a to, či mal vôbec oprávnenie skúmať splnenie ďalších podmienok pre
registráciu sťažovateľky ako platiteľky DPH po tom, keď zistil, že jej právny predchodca
bol pre túto daň registrovaný.
33. Vo vzťahu k prvej z nich sa najvyšší súd vyjadril v závere svojho rozsudku, keď
poukázal na to, že „je nepochybné, že z právneho poriadku nevyplýva daňovému úradu
v prípade odmietnutia vydania osvedčenia o registrácii pre DPH povinnosť vydať
rozhodnutie so všetkými formálnymi náležitosťami, naviac v prejednávanom prípade
nemožno hovoriť o možnom porušení čl. 46 Ústavy SR, keďže súd prvého stupňa meritórne
preskúmal označené oznámenie správcu dane bez ohľadu na formu z hľadiska jeho
zákonnosti považujúc ho za rozhodnutie materiálnej povahy, s ktorým posúdením sa
najvyšší súd stotožnil“. Pre zdôraznenie svojich záverov tiež poukázal na uznesenie
ústavného súdu č. k. I. ÚS 226/2014-22 z 21. mája 2014.
34. Čo sa týka tvrdenej absencie riadneho odôvodnenia obsahujúceho konkrétnu
právnu normu legitimizujúcu postup daňového úradu spočívajúci v preskúmavaní ďalších
podmienok pre registráciu sťažovateľky pre DPH, hoci táto mala nastať zo zákona, najvyšší
súd citujúc dôvodovú správu k zákonu o dani z pridanej hodnoty uviedol: «V paragrafoch 4
až 6 je upravená registrácia osôb, ktoré sa stanú platiteľmi dane. To znamená, že tieto
osoby budú povinné uplatňovať daň pri dodávkach tovarov a služieb, a zároveň budú mať
právo na odpočítanie dane z týchto prijatých plnení. Osoby, ktoré budú povinné požiadať
o registráciu podľa § 7 sa nestanú platiteľmi dane, t.j. nebudú mať právo na odpočítanie
dane, ale budú mať povinnosť zdaniť nadobudnutie tovaru z iného členského štátu. Týmito
osobami budú osoby, ktoré nie sú platiteľmi dane, ako aj právnické osoby, ktoré nie sú
zdaniteľnými osobami, t.j. ide o všetky rozpočtové, príspevkové organizácie a iné právnické
osoby, ktoré nevykonávajú podnikateľskú činnosť. Pôjde o také prípady, ak tieto osoby
nadobudnú tovar z iného členského štátu a hodnota tohto tovaru dosiahne 420 000 Sk (10
000 €) za kalendárny rok. Potom budú povinné podať žiadosť o registráciu pre daň. Na
základe toho budú povinné platiť daň podľa tohto zákona a podávať daňové priznania. ...
Pokiaľ zmena § 4 ods. 6 zák. o DPH, podľa mala za účel pri registrácii právnych
nástupcov skupinu neurčitých subjektov, ktoré možno subsumovať pod pojem „zdaniteľná
osoba“ potom táto zákonite zahŕňa aj konkrétnejšie pojmy ako obchodná spoločnosť
a družstvo. Opačný výklad je v rozpore tak so systematikou uvedeného ustanovenia (§ 4),
ako aj s úmyslom zákonodarcu zrejmým z vyššie citovanej dôvodovej správy.
Ak by právny nástupca platiteľa nemusel byť zdaniteľnou osobou, šlo by o výnimku
z pravidla obsiahnutého v § 4, že za platiteľa DPH sa registrujú tuzemské zdaniteľné osoby
(fyzické a právnické osoby), a táto skutočnosť by bola vyjadrená rovnako ako napr. v § 7
zák. o DPH, teda napríklad použitím slovného spojenia právnická osoba, ktorá nie je
zdaniteľnou osobou alebo obdobným slovným spojením.»
35. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 6 Sžf 115/2014 z 24. februára 2016 v spojení
s rozsudkom krajského súdu č. k. 5 S 22/2013-65 z 15. júla 2014 dáva riadne logicky
koherentné odôvodnenie, ktoré vychádza z legitímnej a ústavnokonformnej interpretácie
a aplikácie relevantných právnych noriem. Nemožno preto jeho rozsudku vytknúť
arbitrárnosť, resp. nepreskúmateľnosť.
36. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v sebe nezahŕňa
záruku úspechu v konaní (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07). Ak sa konanie pred
všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe
nie je právnym základom pre namietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným
súdom. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým a právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny
názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych
názorov najvyššieho súdu. Okrem toho, reálne uplatnenie a garantovanie základného práva
na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby
všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (IV. ÚS 340/04).
37. V súvislosti s tým, že sťažovateľka namietala nejednotnosť rozhodovacej činnosti
najvyššieho súdu v obdobných veciach, ústavný súd poukazuje na svoju skoršiu judikatúru,
keď uviedol, že diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej
právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno
objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00,
PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05, I. ÚS 564/2012). Na základe predloženej sťažnosti a jej príloh
však ústavný súd dospel k záveru, že by v tunajšej veci šlo o taký odklon od
predchádzajúcich názorov najvyššieho súdu (pozri sťažovateľkou citovaný rozsudok sp. zn.
4 Sžf 77/2014 z 10. septembra 2015).
38. Pokiaľ ide o vlastnú rozdielnosť záverov najvyššieho súdu, skutočne nie je
úlohou ústavného súdu vystupovať ako zjednocovateľ aplikácie práva, keďže táto rola
prislúcha v zmysle § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov práve najvyššiemu súdu. Rolou
ústavného súdu je len „pomeriavať“ postup najvyššieho súdu z hľadiska ústavnoprávnej
udržateľnosti, t. j. požiadavky, ktorej nedodržanie vedie k neoprávnenému zásahu do
základných práv a slobôd fyzických alebo právnických osôb.
39. S ohľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že nie je daná súvislosť
medzi rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 115/2014 z 24. februára 2016 a tvrdeným
porušením označených základných práv sťažovateľky. Preto jej sťažnosť ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) odmietol. Následne sa nezaoberal
závislými návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. septembra 2016