Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 564/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra

2017 predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpenej , ,

v mene ktorej koná , pre namietané porušenie jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 24. novembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. , z 24. mája 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 18. augusta

2017 sa (ďalej len „sťažovateľka“), domáhala

vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej v záhlaví označených

základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 24. novembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. , z 24. mája 2017

a ktorým by napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vec vrátil krajskému súdu

na ďalšie konanie.

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že napadnuté rozhodnutia

všeobecných súdov boli vydané v konaní, v ktorom sa sťažovateľka vystupujúca

v procesnom postavení navrhovateľky podľa o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) domáhala proti

(ďalej len „odporkyňa“) náhrady škody v sume 1 949,30 € s príslušenstvom,

ktorá jej mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu odporkyne pri

vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou družstva

(ďalej len „družstvo“), ktoré (okrem iného) zhromažďovalo

peňažné prostriedky od svojich členov formou členských vkladov a vykonávalo činnosti na

uspokojenie potrieb svojich členov spočívajúce v efektívnom zhodnotení vložených

finančných prostriedkov na peňažnom a kapitálovom trhu prostredníctvom tretej osoby –

obchodnej spoločnosti (ďalej len „obchodník s cennými

papiermi“) v zmysle o cenných papieroch a investičných službách

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších

predpisov. V priebehu konania vedeného Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. sťažovateľka tvrdila, že v dôsledku nezákonného konania

obchodníka s cennými papiermi, ktorý k 30. aprílu 2010 „skončil činnosť“ pre družstvo

a neodovzdal mu „žiadne portfólio ani zverené peňažné prostriedky“, jej ako členke

družstva, ktorá doň vložila svoje peňažné prostriedky s cieľom ich zhodnotenia, vznikla

škoda, o ktorú sa zmenšil jej majetok. Keďže uznesením tohto súdu sp. zn.

z 11. apríla 2011 bol na majetok družstva ako úpadcu vyhlásený konkurz, je presvedčená, že

vloženú sumu ani garantovaný výnos pre nesprávny úradný postup odporkyne spočívajúci

v „1/ oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých do Prospektu investície, a tým

neplatnosti Prospektu investície a následnom oneskorení zakázania činnosti Družstva,

2/ prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zisteniach

v Prerokovaní nedostatkov podľa zápisu zo dňa 24. 08. 2007 a v 3/ prijatí nedostatočných

opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka pri

činnosti voči Družstvu“ nedostane.

3. Po vykonaní dokazovania okresný súd rozsudkom sp. zn. z 8. apríla

2014 návrh sťažovateľky ako nedôvodný zamietol, keď s poukazom na účel zákona

č. dospel k záveru, že sťažovateľka nepreukázala vznik škody, nesprávny

úradný postup odporkyne ani príčinnú súvislosť medzi nimi, a teda v danom prípade nie je

naplnený ani jeden z troch zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci. Okresný súd zároveň konštatoval, že jej návrh bol

podaný predčasne, pretože vzhľadom na to, že konkurzné konanie vedené týmto súdom pod

sp. zn. ani konanie o incidenčnej žalobe sťažovateľky proti správcovi

konkurznej podstaty úpadcu vedené týmto súdom pod sp. zn. nie sú

právoplatne skončené, nemožno ustáliť, či a najmä v akej výške vznikla sťažovateľke škoda

a ktoré okolnosti sú rozhodné pre plynutie premlčacej doby na uplatnenie nároku

na náhradu škody voči štátu.

4. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľka podala odvolanie, v ktorom

namietala, že zákon o cenných papieroch nepoužíva rozlíšenie medzi „činnosťou“

a „celkovou činnosťou“ dohliadaného subjektu. Takéto rozlíšenie neobsahoval § 135 ods. 1

zákona o cenných papieroch ani v čase, keď odporkyňa schválila prospekt investície (2002)

a družstvo sa stalo dohliadaným subjektom ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových

hodnôt. Podľa jej názoru odporkyňa podcenila situáciu, v dôsledku čoho umožnila družstvu

ďalšiu činnosť, konala až v roku 2011, hoci o tom, že obchodník s cennými papiermi

a družstvo porušujú zákon, vedela už od roku 2007, resp. 2008. Aj zo správy správcu

konkurznej podstaty úpadcu je zrejmé, že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky,

majetok úpadcu je tvorený hypotetickými pohľadávkami, a teda už aktuálny stav konkurzu

je taký, že objektívne vylučuje uspokojenie sťažovateľky.

5. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny

podľa v tom čase účinného (ďalej aj „OSP“)

potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia pritom konštatoval, že „v konaní nebol

preukázaný nesprávny úradný postup zo strany pri vykonávaní

dohľadu nad činnosťou Družstva... nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi

Družstva ako sa mylne domnieva žalobkyňa. mohla podľa platnej právnej úpravy

kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130

V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že žalobkyňa si musela byť

vedomá toho, že s jej investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos

nie je zárukou budúcich výnosov (ust. v znení

platnom do 21. 7. 2013; až 130 boli zo vypustené novelou

vykonanou účinným dňa 22. 7. 2013). Ak si toho žalobkyňa

vedomá nebola, nemožno to pričítať na ťarchu v zmysle zásady,

podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu

žalobkyne, že o rozsahu dohľadu nad činnosťou Družstva nemala vedomosť.“.

Krajský súd taktiež poukázal na to, že „v prejednávanej veci v konkurznom konaní

vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo k speňažovaniu majetku z podstaty, preto správca

konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o speňažovaní majetku

z podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu

otázka nedobytnosti pohľadávky žalobkyne nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že

v rámci konkurzného konania nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť ani výšku

škody. Preto je správny záver súdu prvého stupňa, že žaloba bola podaná predčasne.“.

6. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie, ktorého prípustnosť

odôvodňovala odňatím možnosti konať pred súdom [ ] tvrdiac,

že „rozhodnutia súdov sú nepreskúmateľné a založené na nedostatočných skutkových

zisteniach a ich nesprávnom právnom posúdení. Opätovne vyslovila presvedčenie, že jej

finančná ujma je výsledkom zanedbania povinností .“.

7. Dovolanie sťažovateľky najvyšší súd napadnutým uznesením podľa § 447 písm. c)

(účinného od 1. júla 2016“) odmietol ako procesne

neprípustné, nevyvolávajúce účinok umožňujúci uskutočnenie jeho meritórneho prieskumu.

8. S uvedenými závermi krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí

a opakujúc identické argumenty, aké uplatnila aj v konaniach pred nimi, v sťažnosti

namieta, že všeobecné súdy „uvedeným výkladom umožnili, aby aj v budúcnosti dochádzalo

k porušeniu zákona na úkor občanov, ktorí ako vhodné a zákonom chránené zhodnotenie

ich finančných prostriedkov zvolia ich investovanie v rámci subjektov dohliadaných “,

ktorá zapríčinila, že sťažovateľka „už skôr nemohla rozpoznať riziko svojej investície, resp.

že túto investíciu jej svojím zanedbaným dohľadom ani v minimálnej možnej miere

neochránila“. Podľa názoru sťažovateľky je napadnutý rozsudok krajského súdu

„postavený na právnych a skutkových záveroch, ktoré sú... zjavne nepodložené a arbitrárne

a preto z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné... Nápravou uvedeného

rozsudku krajského súdu sa najvyšší súd odmietol zaoberať, keď vyhodnotil dovolanie proti

rozsudku krajského súdu ako neprijateľné“, čím „de facto odmietol aj právo sťažovateľky

na súdnu ochranu“.

II.

9. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) napadnutým rozsudkom krajského súdu

10. Ústavný súd so zreteľom na dikciu konštatuje,

že hoci mu sťažovateľka prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu spolu

s návrhom doručila aj splnomocnenie na jej zastupovanie advokátom v konaní pred

ústavným súdom, predmetné splnomocnenie bolo udelené výlučne na podanie „ústavnej

sťažnosti proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. ,

zo dňa 24. 05. 2017“, nie však proti napadnutému rozsudku krajského súdu.

11. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné

zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu

presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva

tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.

12. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd opätovne pripomína, že tento

nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej

jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných

náležitostí podaní účastníkov konania (napr. , ,

, , , , ,

, , , , ).

Ústavný súd totiž už vo svojom uznesení sp. zn. z 11. mája 2005 judikoval:

„Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť

a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd

nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony

boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky

zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj

v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“,

t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto

časti odmietol podľa pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

14. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

15. Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia

zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom

nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné

pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade

so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

16. Z relevantnej časti napadnutého uznesenia (bod 7) vyplýva, že najvyšší súd

odmietnutie dovolania sťažovateľky (bod 6) odôvodnil po poukaze na to, že ide o dovolanie

podané pred nadobudnutím účinnosti , pričom v zmysle

a nevyvolalo účinky, „ktoré by podľa právneho stavu do 30. júna 2016

umožňovali uskutočniť meritórny dovolací prieskum...

Namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou

považovaná nie za procesnú vadu konania v zmysle , ale za tzv.

inú vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 111/1998). Na tom

zotrvalo aj neskoršie zjednocujúce stanovisko R 2/2016...

Obdobne do 30. júna 2016 prípustnosť dovolania nezakladalo (a účinky umožňujúce

meritórny dovolací prieskum nevyvolávalo) ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch (porovnaj najmä judikát

R 54/2012, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. ,

, , , , ,

a )...

Prípustnosť dovolania v zmysle nezakladalo ani

nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých

navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere

najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993

a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. ,

, , , , ,

, .“.

17. Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť,

ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní

sťažovateľky nemajúci oporu v zákone. Ústavný súd nepovažuje právny názor najvyššieho

súdu, ktorým odôvodnil odmietnutie dovolania sťažovateľky, za arbitrárny, svojvoľný

a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení

a upravujúcich postup súdu v

dovolacom konaní, ktorý by popieral ich účel a zmysel.

18. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnym názorom všeobecného súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným (). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia

základného práva sťažovateľky už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

19. Keďže v danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa ods.

1 dohovoru, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

20. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že o skutkovo a právne totožných

sťažnostiach iných sťažovateľov (členov družstva) zastúpených tým istým právnym

zástupcom ako sťažovateľka rozhodol uzneseniami sp. zn. zo 14. septembra

2016, sp. zn. z 30. novembra 2016, sp. zn. z 29. septembra

2016, sp. zn. z 11. októbra 2016, sp. zn. z 8. februára 2017,

sp. zn. z 25. apríla 2017, sp. zn. z 25. apríla 2017, sp. zn.

z 30. mája 2017 a inými, ktorými ich odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z rovnakých dôvodov.

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2017