Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 564/2017
PDF · 199.41 KB
No categories available
III. ÚS 564/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra
2017 predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpenej , ,
v mene ktorej koná , pre namietané porušenie jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 700/2014
z 24. novembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Cdo 72/2017, 1 Cdo 79/2017 z 24. mája 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 18. augusta
2017 sa (ďalej len „sťažovateľka“), domáhala
vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej v záhlaví označených
základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 6 Co 700/2014 z 24. novembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 72/2017, 1 Cdo 79/2017 z 24. mája 2017
a ktorým by napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vec vrátil krajskému súdu
na ďalšie konanie.
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že napadnuté rozhodnutia
všeobecných súdov boli vydané v konaní, v ktorom sa sťažovateľka vystupujúca
v procesnom postavení navrhovateľky podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) domáhala proti
(ďalej len „odporkyňa“) náhrady škody v sume 1 949,30 € s príslušenstvom,
ktorá jej mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu odporkyne pri
vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou družstva
(ďalej len „družstvo“), ktoré (okrem iného) zhromažďovalo
peňažné prostriedky od svojich členov formou členských vkladov a vykonávalo činnosti na
uspokojenie potrieb svojich členov spočívajúce v efektívnom zhodnotení vložených
finančných prostriedkov na peňažnom a kapitálovom trhu prostredníctvom tretej osoby –
obchodnej spoločnosti (ďalej len „obchodník s cennými
papiermi“) v zmysle zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších
predpisov. V priebehu konania vedeného Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) pod sp. zn. 21 C 214/2011 sťažovateľka tvrdila, že v dôsledku nezákonného konania
obchodníka s cennými papiermi, ktorý k 30. aprílu 2010 „skončil činnosť“ pre družstvo
a neodovzdal mu „žiadne portfólio ani zverené peňažné prostriedky“, jej ako členke
družstva, ktorá doň vložila svoje peňažné prostriedky s cieľom ich zhodnotenia, vznikla
škoda, o ktorú sa zmenšil jej majetok. Keďže uznesením tohto súdu sp. zn. 3 K 95/2010
z 11. apríla 2011 bol na majetok družstva ako úpadcu vyhlásený konkurz, je presvedčená, že
vloženú sumu ani garantovaný výnos pre nesprávny úradný postup odporkyne spočívajúci
v „1/ oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých do Prospektu investície, a tým
neplatnosti Prospektu investície a následnom oneskorení zakázania činnosti Družstva,
2/ prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zisteniach
v Prerokovaní nedostatkov podľa zápisu zo dňa 24. 08. 2007 a v 3/ prijatí nedostatočných
opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka pri
činnosti voči Družstvu“ nedostane.
3. Po vykonaní dokazovania okresný súd rozsudkom sp. zn. 21 C 214/2011 z 8. apríla
2014 návrh sťažovateľky ako nedôvodný zamietol, keď s poukazom na účel zákona
č. 514/2003 Z. z. dospel k záveru, že sťažovateľka nepreukázala vznik škody, nesprávny
úradný postup odporkyne ani príčinnú súvislosť medzi nimi, a teda v danom prípade nie je
naplnený ani jeden z troch zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci. Okresný súd zároveň konštatoval, že jej návrh bol
podaný predčasne, pretože vzhľadom na to, že konkurzné konanie vedené týmto súdom pod
sp. zn. 3 K 95/2010 ani konanie o incidenčnej žalobe sťažovateľky proti správcovi
konkurznej podstaty úpadcu vedené týmto súdom pod sp. zn. 6 Cbi 49/2011 nie sú
právoplatne skončené, nemožno ustáliť, či a najmä v akej výške vznikla sťažovateľke škoda
a ktoré okolnosti sú rozhodné pre plynutie premlčacej doby na uplatnenie nároku
na náhradu škody voči štátu.
4. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľka podala odvolanie, v ktorom
namietala, že zákon o cenných papieroch nepoužíva rozlíšenie medzi „činnosťou“
a „celkovou činnosťou“ dohliadaného subjektu. Takéto rozlíšenie neobsahoval § 135 ods. 1
zákona o cenných papieroch ani v čase, keď odporkyňa schválila prospekt investície (2002)
a družstvo sa stalo dohliadaným subjektom ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt. Podľa jej názoru odporkyňa podcenila situáciu, v dôsledku čoho umožnila družstvu
ďalšiu činnosť, konala až v roku 2011, hoci o tom, že obchodník s cennými papiermi
a družstvo porušujú zákon, vedela už od roku 2007, resp. 2008. Aj zo správy správcu
konkurznej podstaty úpadcu je zrejmé, že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky,
majetok úpadcu je tvorený hypotetickými pohľadávkami, a teda už aktuálny stav konkurzu
je taký, že objektívne vylučuje uspokojenie sťažovateľky.
5. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny
podľa v tom čase účinného § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia pritom konštatoval, že „v konaní nebol
preukázaný nesprávny úradný postup zo strany pri vykonávaní
dohľadu nad činnosťou Družstva... nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi
Družstva ako sa mylne domnieva žalobkyňa. mohla podľa platnej právnej úpravy
kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130
zák. č. 566/2001 Z. z. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že žalobkyňa si musela byť
vedomá toho, že s jej investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos
nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z. z. v znení
platnom do 21. 7. 2013; § 126 až 130 boli zo zákona č. 566/2001 Z. z. vypustené novelou
vykonanou zákonom č. 206/2013 Z. z. účinným dňa 22. 7. 2013). Ak si toho žalobkyňa
vedomá nebola, nemožno to pričítať na ťarchu v zmysle zásady,
podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu
žalobkyne, že o rozsahu dohľadu nad činnosťou Družstva nemala vedomosť.“.
Krajský súd taktiež poukázal na to, že „v prejednávanej veci v konkurznom konaní
vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo k speňažovaniu majetku z podstaty, preto správca
konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o speňažovaní majetku
z podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu
otázka nedobytnosti pohľadávky žalobkyne nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že
v rámci konkurzného konania nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť ani výšku
škody. Preto je správny záver súdu prvého stupňa, že žaloba bola podaná predčasne.“.
6. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie, ktorého prípustnosť
odôvodňovala odňatím možnosti konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP] tvrdiac,
že „rozhodnutia súdov sú nepreskúmateľné a založené na nedostatočných skutkových
zisteniach a ich nesprávnom právnom posúdení. Opätovne vyslovila presvedčenie, že jej
finančná ujma je výsledkom zanedbania povinností .“.
7. Dovolanie sťažovateľky najvyšší súd napadnutým uznesením podľa § 447 písm. c)
Civilného sporového poriadku (účinného od 1. júla 2016“) odmietol ako procesne
neprípustné, nevyvolávajúce účinok umožňujúci uskutočnenie jeho meritórneho prieskumu.
8. S uvedenými závermi krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí
a opakujúc identické argumenty, aké uplatnila aj v konaniach pred nimi, v sťažnosti
namieta, že všeobecné súdy „uvedeným výkladom umožnili, aby aj v budúcnosti dochádzalo
k porušeniu zákona na úkor občanov, ktorí ako vhodné a zákonom chránené zhodnotenie
ich finančných prostriedkov zvolia ich investovanie v rámci subjektov dohliadaných “,
ktorá zapríčinila, že sťažovateľka „už skôr nemohla rozpoznať riziko svojej investície, resp.
že túto investíciu jej svojím zanedbaným dohľadom ani v minimálnej možnej miere
neochránila“. Podľa názoru sťažovateľky je napadnutý rozsudok krajského súdu
„postavený na právnych a skutkových záveroch, ktoré sú... zjavne nepodložené a arbitrárne
a preto z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné... Nápravou uvedeného
rozsudku krajského súdu sa najvyšší súd odmietol zaoberať, keď vyhodnotil dovolanie proti
rozsudku krajského súdu ako neprijateľné“, čím „de facto odmietol aj právo sťažovateľky
na súdnu ochranu“.
II.
9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) napadnutým rozsudkom krajského súdu
10. Ústavný súd so zreteľom na dikciu § 20 zákona o ústavnom súde konštatuje,
že hoci mu sťažovateľka prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu spolu
s návrhom doručila aj splnomocnenie na jej zastupovanie advokátom v konaní pred
ústavným súdom, predmetné splnomocnenie bolo udelené výlučne na podanie „ústavnej
sťažnosti proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 72/2017, 1 Cdo 79/2017
zo dňa 24. 05. 2017“, nie však proti napadnutému rozsudku krajského súdu.
11. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné
zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu
presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva
tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.
12. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd opätovne pripomína, že tento
nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej
jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných
náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010,
III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010,
IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010, I. ÚS 547/2016, I. ÚS 432/2016).
Ústavný súd totiž už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 judikoval:
„Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť
a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony
boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj
v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“,
t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
14. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú
aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,
aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles
c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).
15. Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia
zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom
nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné
pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade
so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.
16. Z relevantnej časti napadnutého uznesenia (bod 7) vyplýva, že najvyšší súd
odmietnutie dovolania sťažovateľky (bod 6) odôvodnil po poukaze na to, že ide o dovolanie
podané pred nadobudnutím účinnosti Civilného sporového poriadku, pričom v zmysle § 238
a § 239 OSP nevyvolalo účinky, „ktoré by podľa právneho stavu do 30. júna 2016
umožňovali uskutočniť meritórny dovolací prieskum...
Namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou
považovaná nie za procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p., ale za tzv.
inú vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 111/1998). Na tom
zotrvalo aj neskoršie zjednocujúce stanovisko R 2/2016...
Obdobne do 30. júna 2016 prípustnosť dovolania nezakladalo (a účinky umožňujúce
meritórny dovolací prieskum nevyvolávalo) ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch (porovnaj najmä judikát
R 54/2012, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010,
2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011,
7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014)...
Prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p. nezakladalo ani
nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere
najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993
a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010,
2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011,
6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012.“.
17. Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť,
ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní
sťažovateľky nemajúci oporu v zákone. Ústavný súd nepovažuje právny názor najvyššieho
súdu, ktorým odôvodnil odmietnutie dovolania sťažovateľky, za arbitrárny, svojvoľný
a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku a Civilného sporového poriadku upravujúcich postup súdu v
dovolacom konaní, ktorý by popieral ich účel a zmysel.
18. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnym názorom všeobecného súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia
základného práva sťažovateľky už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
19. Keďže v danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
20. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že o skutkovo a právne totožných
sťažnostiach iných sťažovateľov (členov družstva) zastúpených tým istým právnym
zástupcom ako sťažovateľka rozhodol uzneseniami sp. zn. I. ÚS 547/2016 zo 14. septembra
2016, sp. zn. I. ÚS 732/2016 z 30. novembra 2016, sp. zn. III. ÚS 628/2016 z 29. septembra
2016, sp. zn. III. ÚS 670/2016 z 11. októbra 2016, sp. zn. I. ÚS 87/2017 z 8. februára 2017,
sp. zn. III. ÚS 283/2017 z 25. apríla 2017, sp. zn. III. ÚS 300/2017 z 25. apríla 2017, sp. zn.
III. ÚS 365/2017 z 30. mája 2017 a inými, ktorými ich odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z rovnakých dôvodov.
21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je podmienené
vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. septembra 2017