Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 237/2018
PDF · 324.3 KB
No categories available
IV. ÚS 237/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Polákom,
Aleja slobody 1890/50, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia jej základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 7 Co 156/2016-556 z 15. júna 2016 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 214/2016 z 29. novembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2018
doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Aleja
slobody 1890/50, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia jej základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 7 Co 156/2016-556 z 15. júna 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 214/2016 z 29. novembra 2017.
Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva: «Sťažovateľka bol stranou sporu
v procesnom postavení žalobcu v konaní vedenom na Okresnom súde Ružomberok
sp. zn. 6C 44/2012 v ktorom na strane žalovaných vystupovali ,
nar. a , nar. , obaja trvale
bytom . V tomto konaní sa sťažovateľka domáhala
určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a to pozemku parc. č. - orná pôda
2
o výmere 70 m, zapísané na LV č. k. ú. . Okresný súd Ružomberok
rozsudkom sp. zn. 6C 44/2012 - 511 zo dňa 15.03.2016 vo výroku 1/ návrh zamietol
a vo výroku II/ rozhodol, že o trovách konania bude rozhodnuté do 30-tich dní
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Proti rozsudku Okresného Ružomberok sp. zn. 6C 44/2012 - 511 zo dňa 15. 03. 2016
podala sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie.
Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 7Co/156/2016-556 zo dňa 15. 06. 2016
rozhodol, že rozsudok okresného súdu potvrdzuje.
Proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/156/2016-556 zo dňa
15. 06. 2016 podala sťažovateľka dňa 19. 09. 2016 dovolanie na Najvyšší súd SR, ktorým
sa domáhala, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 7Co/156/2016-556 zo dňa 15. 06. 2016 a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie
konanie a priznal sťažovateľke náhradu trov dovolacieho konania.
O podanom dovolaní sťažovateľky rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
(ďalej aj „porušovateľ 1/“) uznesením sp. zn. 7 Cdo 214/2016 zo dňa 29. 11. 2017 tak,
že dovolanie odmietol a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť žalovaným náhradu trov
dovolacieho konania vo výške určenej súdom prvej inštancie.
Porušovateľ 1/ v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že dovolanie
sťažovateľky nie je podľa § 420 písm. f) C. s. p. prípustné a preto dovolanie podľa § 447
písm. c) C. s. p. odmietol.
Porušovateľ 1/ v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že dôvodom
znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (a zakladajúcim
prípustnosť dovolania) nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností,
nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého
dôkazu, že ani opomenutie odvolacieho súdu vyporiadať sa s uvádzaným špecifickým
argumentom neskoršej dovolateľky privodiť porušenie práva na spravodlivý proces
v intenzite predpokladanej ustanovením § 420 písm. f/ C. s. p. nemohlo. Spor tu totiž
bez ohľadu na jeho rôznu interpretáciu nižšími súdmi na jednej a žalobkyňou na druhej
strane tkvel v použití jednej skupiny podkladov a z nich čerpaného skutkového zistenia
na úkor podkladu iného (a z neho vychádzajúceho skutkového zistenia predstavujúceho
významový protiklad k skutkovému zisteniu vzatému napokon za základ rozhodnutia)
a v takomto prípade bolo bez právneho významu, či podkladom pre závery jedinej
žalobkyňou prijímanej znalkyne boli rovnaké listiny ako u znalcov, ktorých posudky
akceptoval aj odvolací súd (a pred ním i súd prvej inštancie).»
V sťažnosti sa ďalej uvádza: «Porušovateľ 1/ dovolacie dôvody, ktoré sú a boli dané,
ktorými sa sťažovateľka bránila proti nezákonnému rozhodnutiu súdov nižšieho stupňa,
vôbec neposudzoval a nebral do úvahy, resp. konštatoval, že v konaní nevyšli najavo...
Porušovateľ 2/ nesprávnym procesným postupom znemožnil sťažovateľke,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces, pričom táto vada spočíva v tom, že súd prvého stupňa i odvolací súd
pri svojom rozhodovaní vychádzali z neprípustných dôkazov a síce z nepravdivého
a neodborného znaleckého posudku (znalecký posudok č. 60/2011
zo dňa 01. 12. 2011 a znaleckého posudku znalca č. 9/2015, zo dňa
15. 8. 2015), ktorí znalci v rozpore s údajmi katastrálneho operátu prijali záver, že parcela
k. ú. nie je ani len z časti vytvorená z parcely č. parc. č. ,
ale výlučne z parcely parc. č. .»
Sťažovateľka zastáva názor, že «1) napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov
vychádzajú z takého hodnotenia dôkazov, ktoré je v príkrom rozpore so skutkovým stavom
a z aplikácie právnych predpisov, ktorá odporuje významu a cieľu zákonných ustanovení
ako aj ustálenej súdnej praxi,
2) porušovateľ 1/ sa nedostatočne zaoberal dovolacími dôvodmi, ktoré proti
rozsudku Krajského súdu v Žiline z 15. júna 2016 sp. zn. 7Co/156/2016 vzniesla
sťažovateľka vo svojom odvolaní zo dňa 19. 09. 2016,
3) porušovateľ 2/ sa nedostatočne zaoberal odvolacími dôvodmi, ktoré proti
rozsudku Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 6C 44/2012-511 zo dňa 15. 03. 2016 vzniesla
sťažovateľka vo svojom odvolaní zo dňa 31. 03. 2016,
4) porušovateľ 2/ nesprávne vec právne posúdil, keď sa stotožnil s názorom súdu
prvého stupňa o tom, že v súdenom prípade sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno
vo vzťahu k preukázaniu vlastníckeho práva k predmetnému pozemku a že parcela
k. ú. nie je ani len z časti vytvorená z parcely č. parc. č. ,
ale výlučne z parcely parc. č. ,
5) porušovateľ 2/ pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky zo dňa 31. 03. 2016
vychádzal z nesprávne zisteného skutkového stavu, nakoľko vychádzal zo záverov
znaleckého posudku č. 9/2015, zo dňa 15. 8. 2015, ktorý znalec
mal byť vylúčený z úkonov v konaní vedenom na Okresnom súde Ružomberok
pod sp. zn. 6C 44/2012 z dôvodu jeho zaujatosti,
6) napadnutý rozsudok porušovateľa 2/ je arbitrárny. Zákon síce vychádza zo zásady
voľného hodnotenia dôkazov, čo je vecou vnútorného presvedčenia a logického
myšlienkového postupu toho-ktorého sudcu, avšak táto zásada neznamená ľubovôľu súdu
pri hodnotení dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu musí vždy zodpovedať zásadám formálnej
logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a musí byť preskúmateľná
v inštančnom postupe, čo v tomto prípade nie je možné.».
V dôsledku už uvedeného došlo podľa názoru sťažovateľky k porušeniu
jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Sťažovateľka v petite podanej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 214/2016 zo dňa
29. 11. 2017 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom
súde, základné právo sťažovateľky čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce
v práve vlastniť majetok a základné právo sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne
konanie.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7 Cdo 214/2016 zo dňa 29.11.2017 a vec vracia Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/156/2016 z 15. júna 2016
o potvrdení rozsudku Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 6C/44/2012-511 zo dňa
15.03.2016 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom
súde, základné právo sťažovateľky čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce
v práve vlastniť majetok a základné právo sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne
konanie.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 7Co/156/2016 z 15. júna 2016 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie
konanie.
5. Zároveň Sťažovateľka žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia
vo výške 390,50 €, a túto poukázať jeho právnemu zástupcovi na účet vedený vo
.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že k porušeniu jej označených základných práv
podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo
rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Co 156/2016-556 z 15. júna 2016 a uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 214/2016 z 29. novembra 2017.
Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza,
že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií
na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzických osôb
a právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody
potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva
v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek
diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní
musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto
ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou
takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním
základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej
moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle
a s využitím všetkých zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých
procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého
postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa
v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití
všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,
že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto
objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu
alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy
umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom
účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej
efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými
oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len
vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že súdy majú povinnosť odôvodniť svoje
rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola
daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia.
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť
len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého
sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj krajský súd a najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci
predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektovali,
a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,
a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je potrebné odmietnuť z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
krajského súdu č. k. 7 Co 156/2016-556 z 15. júna 2016
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
č. k. 7 Co 156/2016-556 z 15. júna 2016. V nadväznosti na túto skutočnosť, riadiac
sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti, rešpektujúc rozhodovaciu činnosť ESĽP
(m. m. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolská a Zvolský v. Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, body 51, 53 a 54) a vychádzajúc zo svojej (už) ustálenej judikatúry, ústavný
súd uvádza, že v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania
považuje lehotu na podanie sťažnosti ustanovenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde
v zásade za zachovanú (s výnimkou prípadov, kde to konkrétne okolnosti posudzovanej veci
zjavne vylučujú) aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
všeobecného súdu, ak bola táto lehota dodržaná vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu
dovolacieho súdu (m. m. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, IV. ÚS 394/2013). Vzhľadom
na to ústavný súd považuje lehotu na podanie sťažnosti vo vzťahu k rozsudku krajského
súdu č. k. 7 Co 156/2016-556 z 15. júna 2016 za zachovanú.
Sťažovateľka v tejto časti sťažnosti predovšetkým namieta, že napadnuté rozhodnutie
vychádza z takého hodnotenia dôkazov, ktoré je v príkrom rozpore so skutkovým stavom,
a z aplikácie právnych predpisov, ktorá odporuje významu a cieľu zákonných ustanovení,
ako aj ustálenej súdnej praxi. Krajský súd sa podľa názoru sťažovateľky nedostatočne
zaoberal odvolacími dôvodmi, ktoré proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 6 C 44/2012-511 z 15. marca 2016 vzniesla sťažovateľka vo svojom
odvolaní z 31. marca 2016, a vec nesprávne právne posúdil, keď sa stotožnil s názorom
súdu prvého stupňa o tom, že v danom prípade sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno
vo vzťahu k preukázaniu vlastníckeho práva. Napadnutý rozsudok je podľa sťažovateľky
arbitrárny. V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľky k porušeniu jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
krajského súdu č. k. 7 Co 156/2016-556 z 15. júna 2016.
V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku č. k. 7 Co 156/2016-556 z 15. júna 2016
krajský súd uviedol:
„... Odvolací súd sa v zásadných a rozhodujúcich zisteniach a záveroch stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto sa obmedzil iba na skonštatovanie
správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu a na zdôraznenie vecnej správnosti
len doplnil/zopakoval niektoré podstatné skutočnosti (§ 219 ods. 2 O. s. p.).
Okresný súd správne vychádzal zo znaleckých posudkov
a . Súdny znalec pri identifikácii parciel použil raster mapy
bývalého pozemkového katastra, ako aj katastrálnej mapy z Ústredného archívu geodézie
a kartografie, a pri porovnaní pozemnoknižnej mapy s mapou bývalého pozemkového
katastra zistil ich nesúlad. Pri určení priebehu hranice pozemku sa vždy vychádza z máp,
ktoré majú vyššiu grafickú presnosť, a preto v danom prípade bolo potrebné vychádzať
z mapy bývalého pozemkového katastra, ktorá vznikla na matematickom základe,
t. j. meraním, keď naproti tomu pozemnoknižná mapa vznikla pohľadovým zakreslením
hraníc ako krokárska mapa. Pri určení priebehu spornej hranice vykonal preidentifikáciu
pozemnoknižnej mapy na mapu bývalého pozemkového katastra a takto predidentifikovanú
pozemnoknižnú mapu natransformoval na katastrálnu mapu, v ktorej sú evidované hranice
pozemku CKN parc. č. , pričom identifikáciou spôsobom popísaným v znaleckom
posudku dospel k záveru, že pozemok CKN parc. č. je celý vytvorený z pozemnoknižnej
parcely č. v konaní o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov k
nim pre k. ú. bol určeným operátom pre konanie operát pozemnoknižný
s identifikáciou na operát pozemkového katastra z roku 1860. Zo znaleckého posudku
však vyplýva, že táto vychádzala z kópie mapy pozemnoknižnej a kópie
katastrálnej mapy. Správne malo byť na identifikáciu parciel použitý raster mapy bývalého
pozemkového katastra, čo znalkyňa neurobila. Dokazovaním vo veci bolo
preto náležite preukázané, že sporná parcela bola vytvorená z EKN parc. č. .
Námietka zaujatosti voči ustanovenému súdnemu znalcovi bola
vyriešená samostatným uznesením č. k. 6C/44/2012-436 zo dňa 15. 4. 2015, keď tento nebol
vylúčený z vykonávania znaleckého úkonu. Žalobkyňa neuviedla konkrétnu skutočnosť,
ktorá by mohla navodzovať hoc len zdanie zaujatosti znalca. Znalecký posudok
bol žalobkyni doručený na vyjadrenie dňa 2. 9. 2015, ku ktorému v
stanovenej procesnej 10-dňovej lehote nepodala žiadne vyjadrenie. Podaním zo dňa 11. 11.
2015 navrhla vypočutie súdneho znalca, vzhľadom na rozdielnosť znaleckých posudkov.
Na pojednávaní do zápisnice pri výsluchu súdneho znalca dňa 23. 2. 2016 (č. l. 489-490)
žalobkyňa uvádzala, že súdny znalec sa mal ponúknuť žalovaným zamerať prístavby ich
domu, čo súdny znalec poprel a nepotvrdili to ani žalovaní. V odvolaní poukazovala na to,
že podľa jej názoru súdny znalec konal neštandardne a neeticky. Tieto svoje tvrdenia však
žalobkyňa na predmetnom pojednávaní, ani v podanom odvolaní nepreukázala, žiadne
dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti nenavrhovala, nevyplýva to ani z podaného
znaleckého posudku a žalovaní sa vyjadrili, že do dnešnej doby prístavby nemajú zamerané.
Napokon žalobkyňa predmetné tvrdenia začala tvrdiť s dosť značným odstupom času
od vykonania ohliadky súdnym znalcom, na ktorom malo dôjsť k tejto ponuke a na ktorej
ohliadke bola žalobkyňa prítomná, ako aj od doručenia vypracovaného znaleckého
posudku, ku ktorému nepodala žiadne písomné vyjadrenie, ani námietky k postupu súdneho
znalca. Preto jej tvrdenia odvolací súd vyhodnotil ako účelové. Námietka, že súdny znalec
z opačnej strany štátu nepozná miestne pomery nie je na mieste, nakoľko tento je povinný
pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzať z podkladov katastra nehnuteľností.
V ďalšej časti namietala, že znalecký posudok neobsahuje popisnú
časť, ktorú poznáme z geometrických plánov. Odvolací súd sa s touto námietkou
nestotožňuje, podaný znalecký posudok spĺňa náležitosti znaleckého posudku v zmysle
ust. § 17 zák. č. 382/2004 Z. z o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení noviel. Znaleckou úlohou súdneho znalca nebolo
vypracovať geometrický plán, preto podstatnou náležitosťou nemohla byť ani popisná časť
geometrického plánu.
Rozhodnutie č. Výst. 657/1958 zo dňa 16. júna 1958, odboru pre výstavbu rady
Okresného národného výboru v Ružomberku, ešte nepreukazuje, že právny predchodca
žalobkyne skutočne postavil rodinný dom v zmysle tohto rozhodnutia práve
na pozemnoknižnej parcele č. . Predmetom preskúmavanej veci ani nebolo určiť,
na akom pozemku je daný rodinný dom postavený a z týchto dôvodov nebola ani takáto
úloha stanovená súdnemu znalcovi...“
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku
č. k. 7 Co 156/2016-556 z 15. júna 2016 zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom
aj vysporiadal s relevantnými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými
sa nestotožnil, a preto rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 44/2012-511 z 15. marca 2016
potvrdil. Napadnutý rozsudok okresného súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu
považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený
na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel
v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom
krajského súdu č. k. 7 Co 156/2016-556 z 15. júna 2016 a základnými právami podľa čl. 20
ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie
sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru
o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky v časti, v ktorej namietala porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
č. k. 7 Co 156/2016-556 z 15. júna 2016 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 214/2016 z 29. novembra 2017
Sťažovateľka v tejto časti sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší súd
napadnuté rozhodnutie neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými jej
námietkami uvedenými v dovolaní proti rozsudku krajského súdu č. k. 7 Co 156/2016-556
z 15. júna 2016. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd rozhodol arbitrárne. Závery
dovolacieho súdu sú podľa názoru sťažovateľky nesprávne vzhľadom na to, že dovolanie
proti napadnutému uzneseniu krajského súdu bolo podľa názoru sťažovateľky prípustné.
Dovolací súd len stroho skonštatoval, že dovolacie dôvody nevyšli najavo. V dôsledku toho
malo dôjsť podľa sťažovateľky k porušeniu jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. 7 Cdo 214/2016 z 29. novembra
2017 najvyšší súd uviedol:
«... 11. V danom prípade žalobkyňa uplatnila dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f)
C. s. p. Podľa § 420 písm. f) C. s. p. je dovolanie prípustné, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa názoru žalobkyne mal odvolací
súd porušiť jej práva jednak tým, že považoval za správny postup súdu prvej inštancie, ktorý
svoje rozhodnutie v neprospech neskoršej dovolateľky založil (o. i.) aj na znaleckom
posudku znalca, ktorého (ne)zaujatosť bola žalobkyňou namietaná, ako aj tým,
že v odôvodnení svojho rozsudku neposkytol špecifickú odpoveď na argument o totožnej
relevancii digitálne získaných kópií máp s ich originálmi (so zreteľom k tvrdeniu,
podľa ktorého jedným z východísk pri rozhodovaní bol mylný záver o použití dvojicou
znalcov preferovaných nižšími súdmi mapy bývalého pozemkového katastra a naopak
znalkyňou preferovanou žalobkyňou inej pozemnoknižnej mapy, hoci spor tu bol v rovine
použitia znalkyňou kópií a ďalšími znalcami originálov rovnakých listín).
Podľa dovolacieho súdu ale žalobkyňa uplatňuje ňou uvádzaný dôvod prípustnosti
dovolania neopodstatnene...
14. V prípade dovolacej námietky, týkajúcej sa vylúčenia (z vykonávania znaleckých
úkonov v prejednávanej veci) znalca , k tejto platí, že súd prvej inštancie
spôsobom predpokladaným zákonom o vznesenej námietke zaujatosti rozhodol a aj odvolací
súd sa v dôvodoch svojho rozsudku napádaného dovolaním s týmto aspektom problému
vyporiadal. Ak aj žalobkyňa s čiastkovým procesným rozhodnutím o takejto otázke prejavila
nespokojnosť, neznamená to, že nim došlo k upretiu jej práva na spravodlivý proces.
15. Najvyššiemu súdu za tejto situácie ostávalo len posúdiť, či je dôvodnou
tá námietka dovolateľky, podľa ktorej mal odvolací súd porušiť jej procesné práva tým,
že svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, urobil ho nepreskúmateľným.
16. Na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3. decembra 2015
bolo prijaté stanovisko, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné
vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“.
17. Pri vyjdení z takéhoto stanoviska má dovolací súd za to, že obsah spisu
v prejednávanej veci nedáva žiaden podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá
časť jeho vyššie citovanej právnej vety. Dovolaním napádaný rozsudok odvolacieho súdu
(ako primárny predmet dovolacieho prieskumu) totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval
odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská účastníkov konania (dnes strán sporu – pozn.
najvyššieho súdu) k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah
odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v
odôvodnení. Treba mať pritom na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred
odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s
potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací sud
v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení
rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie
veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie
rozsudku súdu prvej inštancie.
18. Špecificky k námietke skreslením toho, v čom mala väziť podstata rozdielnosti
podkladov použitých na jednej strane znalkyňou a na druhej strane
znalcami a a k ďalšej z toho vyplývajúcej námietke
o neposkytnutí adresnej odpovede na argument o zásadne rovnakej vypovedacej hodnote
digitálne získaných kópií a originálov tých istých máp pritom treba uviesť,
že ani opomenutie odvolacieho súdu vyporiadať sa s uvádzaným špecifickým argumentom
neskoršej dovolateľky privodiť porušenie práva na spravodlivý proces v intenzite
predpokladanej ustanovením § 420 písm f) C. s. p. nemohlo. Spor tu totiž bez ohľadu
na jeho rôznu interpretáciu nižšími súdmi na jednej a žalobkyňou na druhej strane tkvel
v použití jednej skupiny podkladov a z nich čerpaného skutkového zistenia na úkor podkladu
iného (a z neho vychádzajúceho skutkového zisteniu predstavujúceho významový protiklad
k skutkovému zisteniu vzatému napokon za základ rozhodnutia) a v takomto prípade bolo
bez právneho významu, či podkladom pre závery jedinej žalobkyňou prijímanej znalkyne
boli rovnaké listiny ako u znalcov, ktorých posudky akceptoval aj odvolací súd (a pred ním
i súd prvej inštancie).
19. Pokiaľ sa totiž vytýkajú nedostatky v procese obstarávania skutkových podkladov
pre rozhodnutie, nesprávnosť v hodnotení výsledkov dokazovania, či neúplne
a nedostatočne zistený skutkový stav veci, dovolací súd pripomína, že už podľa
predchádzajúcej právnej úpravy nebolo dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných
oprávnení účastníka konania (a zakladajúcim prípustnosť dovolania) nedostatočné zistenie
rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo
nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993
a 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011,
5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Nová právna úprava na podstate
uvedeného nič nezmenila.
20. Z hľadiska obsahového námietky dovolateľky, ktorými odôvodňovala porušenie
práva na spravodlivý proces, smerovali tiež voči právnemu posúdeniu veci súdmi, ktoré
dovotaleľka považovala za nesprávne. Najvyšší súd však už konštantne judikuje, že právnym
posúdením veci nedochádza k znemožneniu realizácie procesných oprávnení účastníkovi
(viď R 54/2012 a 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,
5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Uvedené chápanie
dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci na možnosť účastníka uskutočňovať jemu
patriace oprávnenia aj podľa novej právnej úpravy potvrdzuje právna veta rozhodnutia
najvyššieho súdu R 9/2017. Nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti
v zmysle § 420 písm. f) CSP...»
Ústavný súd v tejto súvislosti v zhode so svojou doterajšou judikatúrou
(napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 161/2012, IV. ÚS 196/2014) opakovane uvádza,
že považuje za ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný
nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne
zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania
podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, ale len tzv. inú vadu konania
podľa § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd nezistil
v posudzovanej veci relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojej doterajšej judikatúry,
a preto dospel k záveru, že v sťažnosti uvedené námietky sťažovateľky sú zjavne
neopodstatnené.
Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom
uznesení sp. zn. 7 Cdo 214/2016 z 29. novembra 2017 zaoberal a ústavne akceptovateľným
spôsobom aj vysporiadal s relevantnými dovolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými
sa nestotožnil, a preto dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu
č. k. 7 Co 156/2016-556 z 15. júna 2016 odmietol. Napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené
a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú
oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných
ustanovení právnych predpisov.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 214/2016 z 29. novembra 2017 a základnými právami
podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých
porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej
by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť
k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky v časti, v ktorej namietala porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 7 Cdo 214/2016 z 29. novembra 2017 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého rozsudku
krajského súdu č. k. 7 Co 156/2016-556 z 15. júna 2016 a uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 7 Cdo 214/2016 z 29. novembra 2017, vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie
náhrady trov konania).
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. apríla 2018