Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 237/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Polákom,

Aleja slobody 1890/50, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia jej základného práva

vlastniť majetok podľa , základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. -556 z 15. júna 2016 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. novembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2018

doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Aleja

slobody 1890/50, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia jej základného práva

vlastniť majetok podľa (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -556 z 15. júna 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. novembra 2017.

Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva: «Sťažovateľka bol stranou sporu

v procesnom postavení žalobcu v konaní vedenom na Okresnom súde Ružomberok

sp. zn. v ktorom na strane žalovaných vystupovali ,

nar. a , nar. , obaja trvale

bytom . V tomto konaní sa sťažovateľka domáhala

určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a to pozemku parc. č. - orná pôda

2

o výmere 70 m, zapísané na LV č. k. ú. . Okresný súd Ružomberok

rozsudkom sp. zn. - 511 zo dňa 15.03.2016 vo výroku 1/ návrh zamietol

a vo výroku II/ rozhodol, že o trovách konania bude rozhodnuté do 30-tich dní

po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti rozsudku Okresného Ružomberok sp. zn. - 511 zo dňa 15. 03. 2016

podala sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie.

Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. -556 zo dňa 15. 06. 2016

rozhodol, že rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. -556 zo dňa

15. 06. 2016 podala sťažovateľka dňa 19. 09. 2016 dovolanie na Najvyšší súd SR, ktorým

sa domáhala, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline

sp. zn. -556 zo dňa 15. 06. 2016 a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie

konanie a priznal sťažovateľke náhradu trov dovolacieho konania.

O podanom dovolaní sťažovateľky rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej aj „porušovateľ 1/“) uznesením sp. zn. zo dňa 29. 11. 2017 tak,

že dovolanie odmietol a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť žalovaným náhradu trov

dovolacieho konania vo výške určenej súdom prvej inštancie.

Porušovateľ 1/ v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že dovolanie

sťažovateľky nie je podľa prípustné a preto dovolanie podľa

písm. c) odmietol.

Porušovateľ 1/ v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že dôvodom

znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (a zakladajúcim

prípustnosť dovolania) nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností,

nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého

dôkazu, že ani opomenutie odvolacieho súdu vyporiadať sa s uvádzaným špecifickým

argumentom neskoršej dovolateľky privodiť porušenie práva na spravodlivý proces

v intenzite predpokladanej ustanovením nemohlo. Spor tu totiž

bez ohľadu na jeho rôznu interpretáciu nižšími súdmi na jednej a žalobkyňou na druhej

strane tkvel v použití jednej skupiny podkladov a z nich čerpaného skutkového zistenia

na úkor podkladu iného (a z neho vychádzajúceho skutkového zistenia predstavujúceho

významový protiklad k skutkovému zisteniu vzatému napokon za základ rozhodnutia)

a v takomto prípade bolo bez právneho významu, či podkladom pre závery jedinej

žalobkyňou prijímanej znalkyne boli rovnaké listiny ako u znalcov, ktorých posudky

akceptoval aj odvolací súd (a pred ním i súd prvej inštancie).»

V sťažnosti sa ďalej uvádza: «Porušovateľ 1/ dovolacie dôvody, ktoré sú a boli dané,

ktorými sa sťažovateľka bránila proti nezákonnému rozhodnutiu súdov nižšieho stupňa,

vôbec neposudzoval a nebral do úvahy, resp. konštatoval, že v konaní nevyšli najavo...

Porušovateľ 2/ nesprávnym procesným postupom znemožnil sťažovateľke,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces, pričom táto vada spočíva v tom, že súd prvého stupňa i odvolací súd

pri svojom rozhodovaní vychádzali z neprípustných dôkazov a síce z nepravdivého

a neodborného znaleckého posudku (znalecký posudok č. 60/2011

zo dňa 01. 12. 2011 a znaleckého posudku znalca č. 9/2015, zo dňa

15. 8. 2015), ktorí znalci v rozpore s údajmi katastrálneho operátu prijali záver, že parcela

k. ú. nie je ani len z časti vytvorená z parcely č. parc. č. ,

ale výlučne z parcely parc. č. .»

Sťažovateľka zastáva názor, že «1) napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov

vychádzajú z takého hodnotenia dôkazov, ktoré je v príkrom rozpore so skutkovým stavom

a z aplikácie právnych predpisov, ktorá odporuje významu a cieľu zákonných ustanovení

ako aj ustálenej súdnej praxi,

2) porušovateľ 1/ sa nedostatočne zaoberal dovolacími dôvodmi, ktoré proti

rozsudku Krajského súdu v Žiline z 15. júna 2016 sp. zn. vzniesla

sťažovateľka vo svojom odvolaní zo dňa 19. 09. 2016,

3) porušovateľ 2/ sa nedostatočne zaoberal odvolacími dôvodmi, ktoré proti

rozsudku Okresného súdu Ružomberok sp. zn. -511 zo dňa 15. 03. 2016 vzniesla

sťažovateľka vo svojom odvolaní zo dňa 31. 03. 2016,

4) porušovateľ 2/ nesprávne vec právne posúdil, keď sa stotožnil s názorom súdu

prvého stupňa o tom, že v súdenom prípade sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno

vo vzťahu k preukázaniu vlastníckeho práva k predmetnému pozemku a že parcela

k. ú. nie je ani len z časti vytvorená z parcely č. parc. č. ,

ale výlučne z parcely parc. č. ,

5) porušovateľ 2/ pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky zo dňa 31. 03. 2016

vychádzal z nesprávne zisteného skutkového stavu, nakoľko vychádzal zo záverov

znaleckého posudku č. 9/2015, zo dňa 15. 8. 2015, ktorý znalec

mal byť vylúčený z úkonov v konaní vedenom na Okresnom súde Ružomberok

pod sp. zn. z dôvodu jeho zaujatosti,

6) napadnutý rozsudok porušovateľa 2/ je arbitrárny. Zákon síce vychádza zo zásady

voľného hodnotenia dôkazov, čo je vecou vnútorného presvedčenia a logického

myšlienkového postupu toho-ktorého sudcu, avšak táto zásada neznamená ľubovôľu súdu

pri hodnotení dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu musí vždy zodpovedať zásadám formálnej

logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a musí byť preskúmateľná

v inštančnom postupe, čo v tomto prípade nie je možné.».

V dôsledku už uvedeného došlo podľa názoru sťažovateľky k porušeniu

jej základného práva vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

Sťažovateľka v petite podanej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

29. 11. 2017 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa

Slovenskej republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom

súde, základné právo sťažovateľky , spočívajúce

v práve vlastniť majetok a základné právo sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne

konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 29.11.2017 a vec vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 15. júna 2016

o potvrdení rozsudku Okresného súdu Ružomberok sp. zn. -511 zo dňa

15.03.2016 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa

Slovenskej republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom

súde, základné právo sťažovateľky , spočívajúce

v práve vlastniť majetok a základné právo sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne

konanie.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 15. júna 2016 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie

konanie.

5. Zároveň Sťažovateľka žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia

vo výške 390,50 €, a túto poukázať jeho právnemu zástupcovi na účet vedený vo

.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že k porušeniu jej označených základných práv

podľa , a práva podľa dohovoru došlo

rozsudkom krajského súdu č. k. -556 z 15. júna 2016 a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. novembra 2017.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza,

že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií

na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzických osôb

a právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody

potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva

v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek

diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní

musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto

ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou

takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním

základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej

moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle

a s využitím všetkých zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých

procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého

postupu orgánu verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom sa

v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití

všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,

že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto

objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Účelom je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu

alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené

umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom

účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej

efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými

oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že súdy majú povinnosť odôvodniť svoje

rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola

daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia.

Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť

len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého

sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj krajský súd a najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci

predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektovali,

a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,

a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je potrebné odmietnuť z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru rozsudkom

krajského súdu č. k. -556 z 15. júna 2016

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1,

čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

č. k. -556 z 15. júna 2016. V nadväznosti na túto skutočnosť, riadiac

sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti, rešpektujúc rozhodovaciu činnosť ESĽP

(m. m. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolská a Zvolský v. Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 53 a 54) a vychádzajúc zo svojej (už) ustálenej judikatúry, ústavný

súd uvádza, že v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania

považuje lehotu na podanie sťažnosti ustanovenú v

v zásade za zachovanú (s výnimkou prípadov, kde to konkrétne okolnosti posudzovanej veci

zjavne vylučujú) aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

všeobecného súdu, ak bola táto lehota dodržaná vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu

dovolacieho súdu (m. m. , , ). Vzhľadom

na to ústavný súd považuje lehotu na podanie sťažnosti vo vzťahu k rozsudku krajského

súdu č. k. -556 z 15. júna 2016 za zachovanú.

Sťažovateľka v tejto časti sťažnosti predovšetkým namieta, že napadnuté rozhodnutie

vychádza z takého hodnotenia dôkazov, ktoré je v príkrom rozpore so skutkovým stavom,

a z aplikácie právnych predpisov, ktorá odporuje významu a cieľu zákonných ustanovení,

ako aj ustálenej súdnej praxi. Krajský súd sa podľa názoru sťažovateľky nedostatočne

zaoberal odvolacími dôvodmi, ktoré proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -511 z 15. marca 2016 vzniesla sťažovateľka vo svojom

odvolaní z 31. marca 2016, a vec nesprávne právne posúdil, keď sa stotožnil s názorom

súdu prvého stupňa o tom, že v danom prípade sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno

vo vzťahu k preukázaniu vlastníckeho práva. Napadnutý rozsudok je podľa sťažovateľky

arbitrárny. V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľky k porušeniu jej základných práv

podľa , a práva podľa dohovoru rozsudkom

krajského súdu č. k. -556 z 15. júna 2016.

V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku č. k. -556 z 15. júna 2016

krajský súd uviedol:

„... Odvolací súd sa v zásadných a rozhodujúcich zisteniach a záveroch stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto sa obmedzil iba na skonštatovanie

správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu a na zdôraznenie vecnej správnosti

len doplnil/zopakoval niektoré podstatné skutočnosti ( ).

Okresný súd správne vychádzal zo znaleckých posudkov

a . Súdny znalec pri identifikácii parciel použil raster mapy

bývalého pozemkového katastra, ako aj katastrálnej mapy z Ústredného archívu geodézie

a kartografie, a pri porovnaní pozemnoknižnej mapy s mapou bývalého pozemkového

katastra zistil ich nesúlad. Pri určení priebehu hranice pozemku sa vždy vychádza z máp,

ktoré majú vyššiu grafickú presnosť, a preto v danom prípade bolo potrebné vychádzať

z mapy bývalého pozemkového katastra, ktorá vznikla na matematickom základe,

t. j. meraním, keď naproti tomu pozemnoknižná mapa vznikla pohľadovým zakreslením

hraníc ako krokárska mapa. Pri určení priebehu spornej hranice vykonal preidentifikáciu

pozemnoknižnej mapy na mapu bývalého pozemkového katastra a takto predidentifikovanú

pozemnoknižnú mapu natransformoval na katastrálnu mapu, v ktorej sú evidované hranice

pozemku CKN parc. č. , pričom identifikáciou spôsobom popísaným v znaleckom

posudku dospel k záveru, že pozemok CKN parc. č. je celý vytvorený z pozemnoknižnej

parcely č. v konaní o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov k

nim pre k. ú. bol určeným operátom pre konanie operát pozemnoknižný

s identifikáciou na operát pozemkového katastra z roku 1860. Zo znaleckého posudku

však vyplýva, že táto vychádzala z kópie mapy pozemnoknižnej a kópie

katastrálnej mapy. Správne malo byť na identifikáciu parciel použitý raster mapy bývalého

pozemkového katastra, čo znalkyňa neurobila. Dokazovaním vo veci bolo

preto náležite preukázané, že sporná parcela bola vytvorená z EKN parc. č. .

Námietka zaujatosti voči ustanovenému súdnemu znalcovi bola

vyriešená samostatným uznesením č. k. -436 zo dňa 15. 4. 2015, keď tento nebol

vylúčený z vykonávania znaleckého úkonu. Žalobkyňa neuviedla konkrétnu skutočnosť,

ktorá by mohla navodzovať hoc len zdanie zaujatosti znalca. Znalecký posudok

bol žalobkyni doručený na vyjadrenie dňa 2. 9. 2015, ku ktorému v

stanovenej procesnej 10-dňovej lehote nepodala žiadne vyjadrenie. Podaním zo dňa 11. 11.

2015 navrhla vypočutie súdneho znalca, vzhľadom na rozdielnosť znaleckých posudkov.

Na pojednávaní do zápisnice pri výsluchu súdneho znalca dňa 23. 2. 2016 (č. l. 489-490)

žalobkyňa uvádzala, že súdny znalec sa mal ponúknuť žalovaným zamerať prístavby ich

domu, čo súdny znalec poprel a nepotvrdili to ani žalovaní. V odvolaní poukazovala na to,

že podľa jej názoru súdny znalec konal neštandardne a neeticky. Tieto svoje tvrdenia však

žalobkyňa na predmetnom pojednávaní, ani v podanom odvolaní nepreukázala, žiadne

dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti nenavrhovala, nevyplýva to ani z podaného

znaleckého posudku a žalovaní sa vyjadrili, že do dnešnej doby prístavby nemajú zamerané.

Napokon žalobkyňa predmetné tvrdenia začala tvrdiť s dosť značným odstupom času

od vykonania ohliadky súdnym znalcom, na ktorom malo dôjsť k tejto ponuke a na ktorej

ohliadke bola žalobkyňa prítomná, ako aj od doručenia vypracovaného znaleckého

posudku, ku ktorému nepodala žiadne písomné vyjadrenie, ani námietky k postupu súdneho

znalca. Preto jej tvrdenia odvolací súd vyhodnotil ako účelové. Námietka, že súdny znalec

z opačnej strany štátu nepozná miestne pomery nie je na mieste, nakoľko tento je povinný

pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzať z podkladov katastra nehnuteľností.

V ďalšej časti namietala, že znalecký posudok neobsahuje popisnú

časť, ktorú poznáme z geometrických plánov. Odvolací súd sa s touto námietkou

nestotožňuje, podaný znalecký posudok spĺňa náležitosti znaleckého posudku v zmysle

ust. Z. z o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení noviel. Znaleckou úlohou súdneho znalca nebolo

vypracovať geometrický plán, preto podstatnou náležitosťou nemohla byť ani popisná časť

geometrického plánu.

Rozhodnutie č. Výst. 657/1958 zo dňa 16. júna 1958, odboru pre výstavbu rady

Okresného národného výboru v Ružomberku, ešte nepreukazuje, že právny predchodca

žalobkyne skutočne postavil rodinný dom v zmysle tohto rozhodnutia práve

na pozemnoknižnej parcele č. . Predmetom preskúmavanej veci ani nebolo určiť,

na akom pozemku je daný rodinný dom postavený a z týchto dôvodov nebola ani takáto

úloha stanovená súdnemu znalcovi...“

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku

č. k. -556 z 15. júna 2016 zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom

aj vysporiadal s relevantnými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými

sa nestotožnil, a preto rozsudok okresného súdu č. k. -511 z 15. marca 2016

potvrdil. Napadnutý rozsudok okresného súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu

považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený

na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel

v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu č. k. -556 z 15. júna 2016 a základnými právami podľa čl. 20

ods. 1, a právom podľa dohovoru, ktorých porušenie

sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru

o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky v časti, v ktorej namietala porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1,

a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu

č. k. -556 z 15. júna 2016 podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. novembra 2017

Sťažovateľka v tejto časti sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší súd

napadnuté rozhodnutie neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými jej

námietkami uvedenými v dovolaní proti rozsudku krajského súdu č. k. -556

z 15. júna 2016. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd rozhodol arbitrárne. Závery

dovolacieho súdu sú podľa názoru sťažovateľky nesprávne vzhľadom na to, že dovolanie

proti napadnutému uzneseniu krajského súdu bolo podľa názoru sťažovateľky prípustné.

Dovolací súd len stroho skonštatoval, že dovolacie dôvody nevyšli najavo. V dôsledku toho

malo dôjsť podľa sťažovateľky k porušeniu jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. z 29. novembra

2017 najvyšší súd uviedol:

«... 11. V danom prípade žalobkyňa uplatnila dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f)

Podľa je dovolanie prípustné, ak súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa názoru žalobkyne mal odvolací

súd porušiť jej práva jednak tým, že považoval za správny postup súdu prvej inštancie, ktorý

svoje rozhodnutie v neprospech neskoršej dovolateľky založil (o. i.) aj na znaleckom

posudku znalca, ktorého (ne)zaujatosť bola žalobkyňou namietaná, ako aj tým,

že v odôvodnení svojho rozsudku neposkytol špecifickú odpoveď na argument o totožnej

relevancii digitálne získaných kópií máp s ich originálmi (so zreteľom k tvrdeniu,

podľa ktorého jedným z východísk pri rozhodovaní bol mylný záver o použití dvojicou

znalcov preferovaných nižšími súdmi mapy bývalého pozemkového katastra a naopak

znalkyňou preferovanou žalobkyňou inej pozemnoknižnej mapy, hoci spor tu bol v rovine

použitia znalkyňou kópií a ďalšími znalcami originálov rovnakých listín).

Podľa dovolacieho súdu ale žalobkyňa uplatňuje ňou uvádzaný dôvod prípustnosti

dovolania neopodstatnene...

14. V prípade dovolacej námietky, týkajúcej sa vylúčenia (z vykonávania znaleckých

úkonov v prejednávanej veci) znalca , k tejto platí, že súd prvej inštancie

spôsobom predpokladaným zákonom o vznesenej námietke zaujatosti rozhodol a aj odvolací

súd sa v dôvodoch svojho rozsudku napádaného dovolaním s týmto aspektom problému

vyporiadal. Ak aj žalobkyňa s čiastkovým procesným rozhodnutím o takejto otázke prejavila

nespokojnosť, neznamená to, že nim došlo k upretiu jej práva na spravodlivý proces.

15. Najvyššiemu súdu za tejto situácie ostávalo len posúdiť, či je dôvodnou

tá námietka dovolateľky, podľa ktorej mal odvolací súd porušiť jej procesné práva tým,

že svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, urobil ho nepreskúmateľným.

16. Na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3. decembra 2015

bolo prijaté stanovisko, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho

poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné

vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá

prípustnosť dovolania podľa “.

17. Pri vyjdení z takéhoto stanoviska má dovolací súd za to, že obsah spisu

v prejednávanej veci nedáva žiaden podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá

časť jeho vyššie citovanej právnej vety. Dovolaním napádaný rozsudok odvolacieho súdu

(ako primárny predmet dovolacieho prieskumu) totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval

odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská účastníkov konania (dnes strán sporu – pozn.

najvyššieho súdu) k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah

odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v

odôvodnení. Treba mať pritom na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred

odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s

potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací sud

v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení

rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie

veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie

rozsudku súdu prvej inštancie.

18. Špecificky k námietke skreslením toho, v čom mala väziť podstata rozdielnosti

podkladov použitých na jednej strane znalkyňou a na druhej strane

znalcami a a k ďalšej z toho vyplývajúcej námietke

o neposkytnutí adresnej odpovede na argument o zásadne rovnakej vypovedacej hodnote

digitálne získaných kópií a originálov tých istých máp pritom treba uviesť,

že ani opomenutie odvolacieho súdu vyporiadať sa s uvádzaným špecifickým argumentom

neskoršej dovolateľky privodiť porušenie práva na spravodlivý proces v intenzite

predpokladanej ustanovením písm f) nemohlo. Spor tu totiž bez ohľadu

na jeho rôznu interpretáciu nižšími súdmi na jednej a žalobkyňou na druhej strane tkvel

v použití jednej skupiny podkladov a z nich čerpaného skutkového zistenia na úkor podkladu

iného (a z neho vychádzajúceho skutkového zisteniu predstavujúceho významový protiklad

k skutkovému zisteniu vzatému napokon za základ rozhodnutia) a v takomto prípade bolo

bez právneho významu, či podkladom pre závery jedinej žalobkyňou prijímanej znalkyne

boli rovnaké listiny ako u znalcov, ktorých posudky akceptoval aj odvolací súd (a pred ním

i súd prvej inštancie).

19. Pokiaľ sa totiž vytýkajú nedostatky v procese obstarávania skutkových podkladov

pre rozhodnutie, nesprávnosť v hodnotení výsledkov dokazovania, či neúplne

a nedostatočne zistený skutkový stav veci, dovolací súd pripomína, že už podľa

predchádzajúcej právnej úpravy nebolo dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných

oprávnení účastníka konania (a zakladajúcim prípustnosť dovolania) nedostatočné zistenie

rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo

nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993

a , , , , ,

, a ). Nová právna úprava na podstate

uvedeného nič nezmenila.

20. Z hľadiska obsahového námietky dovolateľky, ktorými odôvodňovala porušenie

práva na spravodlivý proces, smerovali tiež voči právnemu posúdeniu veci súdmi, ktoré

dovotaleľka považovala za nesprávne. Najvyšší súd však už konštantne judikuje, že právnym

posúdením veci nedochádza k znemožneniu realizácie procesných oprávnení účastníkovi

(viď R 54/2012 a , , , ,

, , a ). Uvedené chápanie

dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci na možnosť účastníka uskutočňovať jemu

patriace oprávnenia aj podľa novej právnej úpravy potvrdzuje právna veta rozhodnutia

najvyššieho súdu R 9/2017. Nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti

v zmysle ...»

Ústavný súd v tejto súvislosti v zhode so svojou doterajšou judikatúrou

(napr. , , ) opakovane uvádza,

že považuje za ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný

nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne

zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania

podľa , ale len tzv. inú vadu konania

podľa . Ústavný súd nezistil

v posudzovanej veci relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojej doterajšej judikatúry,

a preto dospel k záveru, že v sťažnosti uvedené námietky sťažovateľky sú zjavne

neopodstatnené.

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom

uznesení sp. zn. z 29. novembra 2017 zaoberal a ústavne akceptovateľným

spôsobom aj vysporiadal s relevantnými dovolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými

sa nestotožnil, a preto dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu

č. k. -556 z 15. júna 2016 odmietol. Napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené

a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú

oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných

ustanovení právnych predpisov.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. novembra 2017 a základnými právami

podľa , a právom podľa dohovoru, ktorých

porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej

by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť

k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky v časti, v ktorej namietala porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1,

a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. novembra 2017 podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého rozsudku

krajského súdu č. k. -556 z 15. júna 2016 a uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. novembra 2017, vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie

náhrady trov konania).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2018