Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 235/2018
PDF · 151.08 KB
No categories available
II. ÚS 235/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2018
predbežne prerokoval sťažnosť Advokátskej kancelárie
, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Garančovským, Kukučínova 19, Košice,
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ohrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 19 Pc 88/2017 z 5. decembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Advokátskej kancelárie o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára
2018 doručená sťažnosť Advokátskej kancelárie (ďalej len
„sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ohrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 19 Pc 88/2017 z 5. decembra 2017 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že okresný súd ju vo veci vedenej pod sp. zn.
19 Pc 88/2017 predvolal na pojednávanie nariadené na 5. december 2017. Zo sťažnosti
vyplýva, že sťažovateľka svoju neúčasť na pojednávaní vopred neospravedlnila.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „... neúčasť bola vopred s klientom odkonzultovaná
a takto to klient prezentoval aj na uvedenom pojednávaní, kde súhlasil s prejednaním veci
bez svojho právneho zástupcu... Navyše účasť advokáta na pojednávaní nebola nevyhnutná,
pretože nešlo o prípad povinného zastúpenia a povaha konania si to ani nevyžadovala, čo
dokazuje aj skutočnosť, že súd rozhodol za 18 minút, pričom neprítomnosť sťažovateľa
nijako nebránila vydaniu rozhodnutia.“
3. Okresný súd pojednávanie 5. decembra 2017 o 14.30 h otvoril a vec pojednával
bez prítomnosti sťažovateľky.
Uznesením sp. zn. 19 Pc 88/2017 z 5. decembra 2017 okresný súd uložil
sťažovateľke poriadkovú pokutu vo výške 50 €, ktorú bola povinná zaplatiť do 3 dní
od právoplatnosti uznesenia. Napadnuté uznesenie nadobudlo právoplatnosť 2. januára
2018.
Sťažovateľka uviedla: „Napadnutým rozhodnutím sa súd prvej inštancie dopustil
zjavnej svojvôle pri aplikácii právnej normy, pretože z ustanovenia § 102 CSP jednoznačne
vyplýva, že súd môže uložiť poriadkovú pokutu len tomu, kto sťažuje postup konania tým, že
sa nedostaví na súd, hoci naň bol riadne a včas predvolaný a svoju neprítomnosť
neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami. Z citovaného ustanovenia teda vyplýva, že
musia byť kumulatívne splnené dve podmienky a to (i) sťaženie postupu konania a (ii)
nedostavenie sa na súd bez kvalifikovaného ospravedlnenia.
V danom prípade však nebola splnená podmienka sťaženia postupu konania (čo súd
mimochodom žiadnym spôsobom nezdôvodnil), čo potvrdzuje aj tá skutočnosť, že
zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 5.12.2017 vyplýva, že predmetné pojednávanie trvalo
18 minút a súd na ňom bez akýchkoľvek problémov rozhodol meritórnym rozhodnutím...
Rovnako je v zápisnici o pojednávaní uvedené, že súd bude pojednávať v neprítomnosti
právneho zástupcu manžela s čím súhlasil aj samotný manžel, z čoho tiež vyplýva, že
k žiadnemu sťaženiu postupu nedošlo, ak súd pokračoval v konaní a rozhodol vo veci
bez prítomnosti sťažovateľa. Táto skutočnosť teda dokazuje, že k žiadnemu sťaženiu postupu
konania nedošlo, preto sťažovateľ považuje napadnuté rozhodnutie za zjavne arbitrárne.
Okrem zjavnej svojvôle pri aplikácii právnej normy je napadnuté rozhodnutie
arbitrárne aj z hľadiska jeho odôvodnenia - predmetné uznesenie totiž vôbec neobsahuje
uvedenie dôvodov (napriek tomu, že podľa § 236 CSP má aj uznesenie o poriadkovej pokute
obsahovať aspoň stručné odôvodnenie), v čom malo podľa súdu spočívať sťaženie postupu
konania.“
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa Advokátska kancelária ...
na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, uznesením Okresného súdu Košice II zo dňa 5. decembra 2017,
sp. zn. 19Pc/88/2017, porušené boli.
2. Uznesenie Okresného súdu Košice II zo dňa 5. decembra 2017,
sp. zn. 19Pc/88/2017 sa zrušuje.
3. Okresnému súdu Košice II sa prikazuje, aby obnovil stav pred porušením
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, a to tak, že sťažovateľovi je povinný vrátiť zaplatenú poriadkovú
pokutu vo výške 50 €...
4. Okresný súd Košice II je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 390,50 € na účet jej právneho zástupcu JUDr. Ján Garančovský...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
7. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011, I. ÚS 143/2014).
9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon
nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho
pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy
(II. ÚS 136/2018, I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
10. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
11. Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je právny názor, že ak Občiansky
súdny poriadok prostredníctvom § 238 ods. 5 (účinného do 30. júna 2016) a Civilný
sporový poriadok prostredníctvom § 422 (účinného od 1. júla 2016) vylučuje u bagateľných
vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike
pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva
(IV. ÚS 431/2012, IV. ÚS 94/2014, I. ÚS 134/2016, III. ÚS 25/2016, III. ÚS 746/2016).
Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti orgánu verejnej moci,
v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu len v celkom
výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv
alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu, resp. intenzite (IV. ÚS 414/2010,
IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011, IV. ÚS 717/2013). Vo veci sťažovateľky o takýto
výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu zjavne nejde.
12. Podľa ústavného súdu vzhľadom na výšku pokuty, ktorá bola sťažovateľke
udelená okresným súdom (50 €), ide o prípad posudzovaný ako tzv. bagateľná vec, kde
vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu už samotný predmet sporu zakladá z hľadiska
doterajšej judikatúry ústavného súdu (porov. najmä IV. ÚS 358/08, ako aj IV. ÚS 340/2014,
III. ÚS 529/2014, II. ÚS 468/2015, II. ÚS 357/2015, II. ÚS 149/2018, II. ÚS 136/2018)
dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri jej
predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v bagateľných veciach
prichádza totiž do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú
pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne
(porov. IV. ÚS 358/08, II. ÚS 149/2018, II. ÚS 136/2018).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. mája 2018