Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)III. ÚS 25/2016
PDF · 178.88 KB
No categories available
III. ÚS 25/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátkou JUDr. Máriou Lukačovičovou, Hlavná 156, Dubová, pre namietané porušenie
čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 20
a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 2 a čl. 4 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn.
10 C 18/2008 a jeho uznesením z 24. októbra 2014 a postupom Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom sp. zn. 8 Co 500/2015 a jeho uznesením z 30. septembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. decembra
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané
porušenie čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a základných práv podľa čl. 20 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 2 ods. 2 a čl. 4 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 18/2008 a jeho uznesením z 24. októbra
2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 500/2015 a jeho
uznesením z 30. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Okresný súd v predmetnej právnej veci uznesením sp. zn. 10 C 18/2008
zo 16. septembra 2010 schválil súdny zmier účastníkov konania, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 4. novembra 2010 (vo výroku 1. ̶5.) a 8. novembra 2010 (vo výroku 6. ̶9.).
Napadnutým uznesením krajského súdu bolo potvrdené ako vecne správne označené
uznesenie okresného súdu vo veci navrhovateľky proti
, , a sťažovateľovi
v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ktorým bola
a sťažovateľovi uložená povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť štátu
trovy konania v sume 681,31 € do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
Ako z uvedeného sťažovateľovi vyplýva, napadnuté uznesenie súdu okresného súdu
bolo vydané 24. októbra 2014, teda viac ako 4 roky po právoplatnom ukončení konania.
Sťažovateľ v konaní pred krajským súdom uplatnil námietku premlčania, avšak
krajský súd k nej zaujal podľa jeho názoru nesprávny právny názor, keď konštatoval,
že „hmotnoprávny inštitút premlčania v danom prípade nie je možné aplikovať, pretože
v danom prípade sa jedná o vzťah medzi štátom a účastníkmi konania, ktorý je vzťahom
procesnoprávnym“.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na § 137 až § 151a Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len ,,OSP“), ktoré „určujú pravidlá nielen pre rozhodovanie o trovách konania
účastníkov, ale aj pre rozhodovanie o trovách, ktoré platil štát. Povinnosť súdu rozhodnúť
o trovách konania sa preto týka nielen trov konania účastníkov, ale aj trov štátu.
V rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, je preto súd povinný rozhodnúť aj o trovách ak
nerozhodol, že o nich rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Ak
o týchto trovách opomenie rozhodnúť, môže o nich bez návrhu rozhodnúť dopĺňacím
rozhodnutím, ale len kým rozhodnutie vo veci samej, resp. rozhodnutie, ktorým sa konanie
končí nenadobudne právoplatnosť.“.
Podľa názoru sťažovateľa okresný súd, ako aj krajský súd vec nesprávne právne
posúdili a nerešpektovanie § 166 ods. 1 OSP súdom prvého stupňa i odvolacím súdom malo
podľa jeho názoru za následok porušenie jeho v sťažnosti označených základných práv
podľa ústavy, ako aj jej označených článkov.
Podľa sťažovateľa „pokiaľ súd opomenie rozhodnúť o nákladoch konania v zákonom
stanovenej lehote, zaniká mu právny titul k takému nároku a nemôže si takýto nárok
zákonom vylúčeným procesným spôsobom vynútiť. Súd nesmie mať výhodnejšie postavenie
než majú účastníci súdneho procesu. (poukazujeme na závery ÚS ČR sp. zn. I.ÚS 672/03...
a sp. zn. IV. ÚS 113/13...)“.
Na základe uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Postupom Okresného súdu Pezinok a Krajského súdu v Bratislave , základné
práva sťažovateľa podľa článku v ČI. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1, ČI. 20 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR
a v čl. 2 ods. 2 a čl. 4 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd Uznesením Okresného súdu
Pezinok č. k. 10C/18/2008-320 z24.10.2014 a Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.
8Co/500/2015-329 z 30.9.2015, porušené boli.
3. Uznesenie Okresného súdu Pezinok č. k. 10C/18/2008-320 z 24.10.2014 a
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co/500/2015-329 Z30.9.2015, sa zrušujú.
4. Sťažovateľovi... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 681,31 €, ktoré je
Okresný súd Pezinok povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
5. Sťažovateľovi... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 681,31 €, ktoré je
Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
6. Sťažovateľovi... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 218,12 €,
ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť k rukám... právneho zástupcu...“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia v sťažnosti označených článkov ústavy,
ako aj základných práv podľa ústavy a listiny napadnutým uznesením okresného súdu
a krajského súdu, ktorými všeobecné súdy rozhodli o náhrade trov konania štátu.
2.1 K napadnutému postupu a uzneseniu okresného súdu
Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza čl. 127 ods. 1 ústavy, vyplýva,
že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri
uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní
sa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ako aj postupu, ktorý predchádzal
jeho vydaniu, bol sťažovateľ oprávnený podať odvolanie (čo sťažovateľ aj urobil), o ktorom
bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o odvolaní proti napadnutému uzneseniu okresného súdu vylučuje právomoc ústavného
súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie.
2.2 K napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Ústavný súd zdôrazňuje, že iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava
rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by
mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel
upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie
a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (mutatis
mutandis IV. ÚS 170/08, II. ÚS 64/09).
Ako vyplýva zo sťažnosti a z k nej priloženej dokumentácie, spor, v súvislosti
s ktorým sa sťažovateľ uchádza o ústavnú ochranu v konaní pred ústavným súdom, sa týka
náhrady trov konania štátu v sume 681,31 €.
V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd poukazuje na § 238 ods. 5
Občianskeho súdneho poriadku, z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanie ako
mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté
právoplatné rozhodnutie neprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy, t. j. táto skutočnosť
predstavuje vo sfére všeobecného súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolania
z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú (pozri napr. IV. ÚS
358/08 alebo IV. ÚS 717/2013).
Všetky tieto hľadiská a postuláty tvorili východiská pre posúdenie sťažnosti
ústavným súdom aj v tomto prípade.
Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdny poriadok
vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo
by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného
súdnictva (IV. ÚS 431/2012, IV. ÚS 94/2014). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď
sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú
sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných
prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd
v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011,
IV. ÚS 251/2011, IV. ÚS 717/2013)]. Vo veci sťažovateľa o takýto výnimočný prípad
podľa názoru ústavného súdu zjavne nejde, hoci ústavný súd nespochybňuje jeho tvrdenie,
že si vo vyjadrení k dovolaniu odporcu uplatnil náhradu trov dovolacieho konania.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré
môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny
rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 94/2014).
Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha ústavnej
ochrany v spore o sumu, ktorá je zjavne bagateľná, ústavný súd na základe dosiaľ
uvedeného pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa nie sú
podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany,
a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
V závere ústavný súd poznamenáva, že hoci možno v danej veci vytnúť všeobecným
súdom prieťahy pri rozhodovaní o náhrade trov konania štátu, žiadne ustanovenie
Občianskeho súdneho poriadku nezakotvuje trojročnú premlčaciu lehote na rozhodnutie
súdu o náhrade trov konania, a to ani v prípade, že o nej rozhoduje samostatným uznesením
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 OSP). Lehota 30 dní uvedená
v ustanovení § 151 ods. 3 OSP je svojím charakterom lehotou inštruktívnou
a na rozhodnutie súdu o uložení povinnosti zaplatiť náhradu trov konania štátu nemá žiaden
vplyv.
Rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky (sp. zn. I. ÚS 672/03 a sp. zn.
IV. ÚS 113/13), na ktoré sťažovateľ poukazuje, rovnako ako aj staršiu judikatúru už
nemožno po prijatí zákona č. 273/2007 Z. z., ktorým bolo s účinnosťou od 1. júla 2007
zmenené ustanovenie § 151 ods. 3 OSP, aplikovať, pretože toto ustanovenie nielenže
pripúšťa rozhodnúť o trovách konania samostatným uznesením po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej, ale navyše vo vete prvej za bodkočiarkou výslovne vylučuje
použitie ustanovenia § 166 OSP, z ktorého rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky,
ako aj judikatúra súdov Slovenskej republiky do 30. júna 2007 vychádzali.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími
návrhmi sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. januára 2016