Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 25/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátkou JUDr. Máriou Lukačovičovou, Hlavná 156, Dubová, pre namietané porušenie

a a základných práv podľa

a a a Listiny

základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 24. októbra 2014 a postupom Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom sp. zn. a jeho uznesením z 30. septembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. decembra

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané

porušenie a (ďalej len „“)

a základných práv podľa a a a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. októbra

2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 30. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Okresný súd v predmetnej právnej veci uznesením sp. zn.

zo 16. septembra 2010 schválil súdny zmier účastníkov konania, ktoré nadobudlo

právoplatnosť 4. novembra 2010 (vo výroku 1. ̶5.) a 8. novembra 2010 (vo výroku 6. ̶9.).

Napadnutým uznesením krajského súdu bolo potvrdené ako vecne správne označené

uznesenie okresného súdu vo veci navrhovateľky proti

, , a sťažovateľovi

v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ktorým bola

a sťažovateľovi uložená povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť štátu

trovy konania v sume 681,31 € do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

Ako z uvedeného sťažovateľovi vyplýva, napadnuté uznesenie súdu okresného súdu

bolo vydané 24. októbra 2014, teda viac ako 4 roky po právoplatnom ukončení konania.

Sťažovateľ v konaní pred krajským súdom uplatnil námietku premlčania, avšak

krajský súd k nej zaujal podľa jeho názoru nesprávny právny názor, keď konštatoval,

že „hmotnoprávny inštitút premlčania v danom prípade nie je možné aplikovať, pretože

v danom prípade sa jedná o vzťah medzi štátom a účastníkmi konania, ktorý je vzťahom

procesnoprávnym“.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na až

(ďalej len ,,OSP“), ktoré „určujú pravidlá nielen pre rozhodovanie o trovách konania

účastníkov, ale aj pre rozhodovanie o trovách, ktoré platil štát. Povinnosť súdu rozhodnúť

o trovách konania sa preto týka nielen trov konania účastníkov, ale aj trov štátu.

V rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, je preto súd povinný rozhodnúť aj o trovách ak

nerozhodol, že o nich rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Ak

o týchto trovách opomenie rozhodnúť, môže o nich bez návrhu rozhodnúť dopĺňacím

rozhodnutím, ale len kým rozhodnutie vo veci samej, resp. rozhodnutie, ktorým sa konanie

končí nenadobudne právoplatnosť.“.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd, ako aj krajský súd vec nesprávne právne

posúdili a nerešpektovanie súdom prvého stupňa i odvolacím súdom malo

podľa jeho názoru za následok porušenie jeho v sťažnosti označených základných práv

podľa , ako aj jej označených článkov.

Podľa sťažovateľa „pokiaľ súd opomenie rozhodnúť o nákladoch konania v zákonom

stanovenej lehote, zaniká mu právny titul k takému nároku a nemôže si takýto nárok

zákonom vylúčeným procesným spôsobom vynútiť. Súd nesmie mať výhodnejšie postavenie

než majú účastníci súdneho procesu. (poukazujeme na závery ÚS ČR sp. zn. ...

a sp. zn. ...)“.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Postupom Okresného súdu Pezinok a Krajského súdu v Bratislave , základné

práva sťažovateľa podľa článku v ČI. 2 ods. 2, , ČI. 20 a SR

a v čl. 2 ods. 2 a čl. 4 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd Uznesením Okresného súdu

Pezinok č. k. -320 z24.10.2014 a Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.

-329 z 30.9.2015, porušené boli.

3. Uznesenie Okresného súdu Pezinok č. k. -320 z 24.10.2014 a

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co/500/2015-329 Z30.9.2015, sa zrušujú.

4. Sťažovateľovi... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 681,31 €, ktoré je

Okresný súd Pezinok povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

5. Sťažovateľovi... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 681,31 €, ktoré je

Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

6. Sťažovateľovi... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 218,12 €,

ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť k rukám... právneho zástupcu...“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia v sťažnosti označených článkov ,

ako aj základných práv podľa a listiny napadnutým uznesením okresného súdu

a krajského súdu, ktorými všeobecné súdy rozhodli o náhrade trov konania štátu.

2.1 K napadnutému postupu a uzneseniu okresného súdu

Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza , vyplýva,

že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní

sa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ako aj postupu, ktorý predchádzal

jeho vydaniu, bol sťažovateľ oprávnený podať odvolanie (čo sťažovateľ aj urobil), o ktorom

bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaní proti napadnutému uzneseniu okresného súdu vylučuje právomoc ústavného

súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie.

2.2 K napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Ústavný súd zdôrazňuje, že iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava

rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by

mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel

upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie

a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (mutatis

mutandis , ).

Ako vyplýva zo sťažnosti a z k nej priloženej dokumentácie, spor, v súvislosti

s ktorým sa sťažovateľ uchádza o ústavnú ochranu v konaní pred ústavným súdom, sa týka

náhrady trov konania štátu v sume 681,31 €.

V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd poukazuje na § 238 ods. 5

, z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté

právoplatné rozhodnutie neprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy, t. j. táto skutočnosť

predstavuje vo sfére všeobecného súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolania

z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú (pozri napr. IV. ÚS

358/08 alebo ).

Všetky tieto hľadiská a postuláty tvorili východiská pre posúdenie sťažnosti

ústavným súdom aj v tomto prípade.

Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak

vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo

by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného

súdnictva (, ). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď

sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú

sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných

prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd

v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (, ,

, )]. Vo veci sťažovateľa o takýto výnimočný prípad

podľa názoru ústavného súdu zjavne nejde, hoci ústavný súd nespochybňuje jeho tvrdenie,

že si vo vyjadrení k dovolaniu odporcu uplatnil náhradu trov dovolacieho konania.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ). K iným dôvodom, ktoré

môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. , ).

Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha ústavnej

ochrany v spore o sumu, ktorá je zjavne bagateľná, ústavný súd na základe dosiaľ

uvedeného pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa nie sú

podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany,

a preto sťažnosť odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

V závere ústavný súd poznamenáva, že hoci možno v danej veci vytnúť všeobecným

súdom prieťahy pri rozhodovaní o náhrade trov konania štátu, žiadne ustanovenie

nezakotvuje trojročnú premlčaciu lehote na rozhodnutie

súdu o náhrade trov konania, a to ani v prípade, že o nej rozhoduje samostatným uznesením

po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej ( ). Lehota 30 dní uvedená

v ustanovení je svojím charakterom lehotou inštruktívnou

a na rozhodnutie súdu o uložení povinnosti zaplatiť náhradu trov konania štátu nemá žiaden

vplyv.

Rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky (sp. zn. a sp. zn.

), na ktoré sťažovateľ poukazuje, rovnako ako aj staršiu judikatúru už

nemožno po prijatí , ktorým bolo s účinnosťou od 1. júla 2007

zmenené ustanovenie , aplikovať, pretože toto ustanovenie nielenže

pripúšťa rozhodnúť o trovách konania samostatným uznesením po právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej, ale navyše vo vete prvej za bodkočiarkou výslovne vylučuje

použitie ustanovenia , z ktorého rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky,

ako aj judikatúra súdov Slovenskej republiky do 30. júna 2007 vychádzali.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími

návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2016