Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 4/2019
PDF · 173.09 KB
No categories available
II. ÚS 4/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpenej advokátkou JUDr. Júliou Chovancovou, Škultétyho 18, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Bratislava V č. k. 20 Ps 4/2013-329 zo 7. novembra 2018
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. decembra 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného
súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 20 Ps 4/2013-329 zo 7. novembra 2018
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu
10. decembra 2018.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením
č. k. 20 Ps 4/2013-23 z 18. apríla 2013 ex offo začal konanie o pozbavenie spôsobilosti
na právne úkony (ďalej len „obmedzovaná“). Sťažovateľka je právnou
zástupkyňou obmedzovanej. Uznesením okresného súdu z 10. mája 2018 bol ustanovený
znalec na vyšetrenie zdravotného stavu obmedzovanej. Prvý termín vyšetrenia znalcom bol
stanovený na 26. jún 2018, ktorého sa obmedzovaná nezúčastnila z dôvodu zdravotného
stavu po úraze, o čom predložila sťažovateľka lekársku správu z 8. júna 2018, a to svojím
podaním doručeným okresnému súdu 29. júna 2018.
Druhého termínu vyšetrenia stanoveného na 3. júl 2018 sa obmedzovaná rovnako
nezúčastnila. Na informatívnom výsluchu 23. júla 2018 sťažovateľka na túto neúčasť
na vyšetrení reagovala argumentom, že s ohľadom na zdravotný stav obmedzovanej
tá nebola schopná dostaviť sa k znalcovi, o čom predložila lekársku správu z 20. júla 2018.
Okresný súd na informatívnom výsluchu uložil sťažovateľke povinnosť založiť do súdneho
spisu čitateľnú kópiu lekárskej správy z 8. júna 2018.
Následne okresný napadnutým uznesením zo 7. novembra 2018 uložil sťažovateľke
poriadkovú pokutu v sume 300 € podľa § 102 ods. 1 písm. a) zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“ alebo „Civilný
sporový poriadok“) z dôvodu nesplnenia povinnosti uloženej jej okresným súdom, teda
povinnosti predložiť doklady, ktorými riadne zdokladuje neúčasť obmedzovanej na termíne
vyšetrenia znalcom.
3. Sťažovateľka vidí v rozhodnutí okresného súdu o uložení poriadkovej pokuty
arbitrárnosť, nespravodlivosť a nezákonnosť, pretože nie je dostatočne odôvodnené, nie je
primerané charakteru konania a závery okresného súdu nemajú oporu vo vykonávanom
dokazovaní. Podľa tvrdenia sťažovateľky svojím „správaním žiadny priebeh konania
nesťažuje, rešpektuje úpravy a výzvy súdu...“. Lekárske správy boli okresnému súdu
v lehote zaslané elektronicky a „v požadovanej kvalite zodpovedajúcej originálu.
Inými dokumentami sťažovateľka nedisponuje, a preto ich nemohla a ani nemôže súdu
predložiť.
Sťažovateľka neručí za kvalitu vyhotovených lekárskych správ (ručne napísané
ošetrujúcim lekárom), a pokiaľ súdu ich kvalita nevyhovovala, nič nebránilo overiť ich
obsah u lekára... ktorý lekársku správu vystavil. Ide však o listiny, ktoré sú spôsobilým
dôkazným prostriedkom a podľa ich obsahu ich mohol súd vyhodnotiť už na informatívnom
výsluchu dňa 23.7.2018, ktorému boli predložené v origináli a s ich obsahom sa oboznámil.
... Ako vyšlo najavo, tieto lekárske správy neboli prekážkou ani v postupe súdneho
znalca, ktorý vyhotovil znalecký posudok aj bez vyšetrenia pani . Súdny znalec
vzal do úvahy zdravotné okolnosti, ktoré bránili pani zúčastniť sa vyšetrenia...“.
Sťažovateľka ďalej zdôrazňuje, že poriadková pokuta bola uložená jej ako právnej
zástupkyni, pričom „advokát nenesie žiadnu zodpovednosť za to, že sa klientka nezúčastní
vyšetrenia u súdneho znalca, ani za to, aké lekárske správy a s akým obsahom, ani v akej
kvalite vystavia príslušní odborní lekári. V tomto smere plní len funkciu sprostredkovateľa,
keď listiny predložené klientkou zasiela súdu.
Okresný súd... pristúpil k sankcionovaniu sťažovateľky až potom, čo bol znalecký
posudok vypracovaný a doručený súdu... až po uplynutí tri a pol mesiaca od dňa
informatívneho výsluchu... Sťažovateľku neupozornil na zníženú kvalitu zaslaných listín, ani
ju nevyzýval na ich opätovné predloženie. A teda ju ani neupozornil na možnosť uloženia
poriadkového opatrenia...
Uložená sankcia ako krajný prostriedok nápravy na vynútenie a upevnenie autority
súdu nemá oporu v dôkaznej situácii a sama o sebe ako aj jej výška je neprimeraná
skutkovým a právnym okolnostiam. Sťažovateľke však vzhľadom k odôvodneniu uznesenia
hrozí, že súd by mohol opakovane ukladať pokutu do výšky 2 000 eur...“.
Sťažovateľka upriamila pozornosť na novú procesnú úpravu Civilného sporového
poriadku, podľa ktorej nie je proti uloženiu poriadkovej pokuty prípustný žiadny
prostriedok procesnej obrany alebo procesnej nápravy. Napadnuté uznesenie okresného
súdu preto podľa jej názoru porušilo jej základné právo na súdnu ochranu, právo na
spravodlivé súdne konanie a dokonca aj právo na pokojné užívanie majetku.
4. Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol,
že napadnutým uznesením okresného súdu boli porušené ňou označené práva, aby
napadnuté uznesenie zrušil, priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume
3 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia na účet jej právnej zástupkyne. Sťažovateľka
súčasne navrhla, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť
napadnutého uznesenia.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Cieľom predbežného prerokovania
každého návrhu je rozhodnúť o jeho prijatí na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a
teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených
dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, III. ÚS 198/07,
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom.
9. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
10. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony,
ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným
záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
III.
11. Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľky, že okresný súd jej poriadkovú
pokutu v sume 300 € uložil nezákonne. Túto námietku sťažovateľka bližšie rozvádza
vo viacerých rovinách. Prvou z nich je polemika odôvodnenosti uloženia poriadkovej
pokuty ako takej, jej neprimeraná výška, pričom zároveň zdôrazňuje, že okresný súd k jej
uloženiu pristúpil bez akéhokoľvek upozornenia vopred, a napokon upozorňuje, že uloženie
poriadkovej pokuty bez akejkoľvek možnosti prieskumu môže viesť k svojvôli
a k arbitrárnemu prístupu súdu prvej inštancie.
12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
13. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
14. V zmysle § 102 ods. 1 CSP môže súd uložiť poriadkovú pokutu tomu, kto sťažuje
postup konania najmä tým, že a) nesplní povinnosť uloženú súdom a svoju nečinnosť
v konaní neospravedlní včas a vážnymi okolnosťami, b) sa nedostaví na súd, hoci naň bol
riadne a včas predvolaný a svoju neprítomnosť neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami,
c) neuposlúchne príkaz súdu, d) ruší poriadok alebo dôstojný priebeh pojednávania alebo
e) urobí hrubo urážlivé podanie. Z uvedeného vyplýva, že zákonná úprava poriadkovej
pokuty nerozlišuje medzi subjektmi, stranami sporu, resp. inými osobami, ktorým možno či
nemožno poriadkovú pokutu uložiť. Naopak, slovným spojením „tomu kto“ vyjadruje, že ju
možno uložiť komukoľvek, kto sťaží postup konania, a to formou, ktorú ako príklad uvádza.
15. Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je všeobecný
súd povinný organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil
stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie,
a zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu zákon
na tento účel zveruje vrátane poriadkových opatrení (napr. II. ÚS 43/02, II. ÚS 393/2017).
16. Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je právny názor, že ak Civilný
sporový poriadok prostredníctvom § 422 vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí
vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol
automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012, IV. ÚS 94/2014,
I. ÚS 134/2016, III. ÚS 25/2016, III. ÚS 746/2016, II. ÚS 550/2018). Aj preto ústavný súd
v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne
o bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu len v celkom výnimočných prípadoch,
ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne
závažnom rozsahu, resp. intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011,
IV. ÚS 717/2013). Vo veci sťažovateľky o takýto výnimočný prípad podľa názoru
ústavného súdu zjavne nejde.
17. Ústavný súd uvádza, že v danom prípade vec sťažovateľky možno vzhľadom
na hodnotu sporu pred súdmi (suma pokuty 300 €) posúdiť ako vec nižšej významnosti
(t. j. bagateľnú vec), kde vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu už samotný predmet
sporu v napadnutom konaní zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu
(porov. najmä IV. ÚS 358/08, ako aj IV. ÚS 340/2014, III. ÚS 529/2014, II. ÚS 468/2015,
II. ÚS 357/2015, II. ÚS 149/2018) dôvod na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom
prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
18. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v bagateľných veciach
prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú
pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne
(porov. IV. ÚS 358/08, II. ÚS 136/2018, II. ÚS 149/2018), resp. v prípadoch, ak pôjde
o intenzitu zásahu kolidujúcu s podstatou a zmyslom základných práv a slobôd (porov.
II. ÚS 193/2018). Takéto vybočenie, resp. neodôvodnenosť rozhodnutia však ústavný súd
v prípade sťažovateľky nevzhliadol. Jej ústavná sťažnosť je v podstate len nesúhlasom
s rozhodnutím všeobecného súdu. Z prednesených argumentov nevyplýva nič, čo by
posunulo prejednávanú vec do ústavnoprávnej roviny.
19. Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že nemohlo
dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv, čo zakladá dôvod
na odmietnutie sťažnosti ako celku z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2
20. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľky vrátane jej návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého
uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2019