Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 393/2017
PDF · 133.81 KB
No categories available
II. ÚS 393/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 300/2015 z 18. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca 2016
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 300/2015 z 18. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľke bola napadnutým uznesením
uložená poriadková pokuta vo výške 820 eur, pretože sa v konaní vedenom na Okresnom
súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) opakovane domáhala prerušenia konania
vedeného pod sp. zn. 10 C 183/2012 napriek tomu, že ňou uvádzaný dôvod prerušenia
konania neexistoval. Tým podľa názoru krajského súdu sťažovateľka zmarila dve súdom
prvého stupňa nariadené pojednávania vo veci samej (6. júna 2014 a 9. marca 2015), ktoré
boli odročené len z toho dôvodu, že sťažovateľka podala žiadosť o prerušenie konania do
rozhodnutia o jej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy. Táto jej sťažnosť podľa čl. 127 ústavy však
bola ústavným súdom (uznesenie sp. zn. III. ÚS 281/2014 z 24. apríla 2014) odmietnutá pre
nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie. Podľa názoru krajského súdu
sťažovateľka v čase podania prvého návrhu na prerušenie konania (jún 2014), a o to viac
v čase podania druhého návrhu na prerušenie konania (marec 2015) o uvedenej skutočnosti
vedela (musela vedieť), no napriek tomu poskytla všeobecnému súdu nepravdivé
a zavádzajúce informácie, čím marila uplatnenie základných práv protistrany. Vzhľadom na
uvedené bola sťažovateľke napadnutým uznesením uložená poriadková pokuta vo výške
820 eur.
Sťažovateľka pred ústavným súdom namieta, že v jej prípade nebola naplnená ani
jedna z piatich alternatív uloženia poriadkovej pokuty podľa vtedy platného § 53 ods. 1
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“), podľa ktorého tomu, kto marí uplatnenie základného práva iného účastníka konania
alebo kto hrubo sťažuje postup konania tým, že v súdom určenej lehote neurobí súdom
uložený úkon alebo nesplní jemu súdom uloženú povinnosť a svoju nečinnosť v konaní
neospravedlní včas a vážnymi dôvodmi, alebo sa neustanoví na súd, hoci naň bol riadne
a včas predvolaný a svoju neprítomnosť neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami, alebo
kto neposlúchne príkaz súdu, alebo kto ruší poriadok, alebo kto urobí hrubo urážlivé
podanie, súd môže uložiť uznesením poriadkovú pokutu až do výšky 820 eur.
Sťažovateľka pred ústavným súdom tvrdí, že nezmarila žiadne právo protistrany, a už
vôbec hrubo nesťažila postup všeobecného súdu v príslušnom konaní. Sťažovateľka
nemohla mariť základné právo protistrany na konanie bez zbytočných prieťahov, mohla
nanajvýš mariť procesný postup súdu. Okresný súd si podľa názoru sťažovateľky mal
prostredníctvom dožiadania na ústavnom súde overiť pravdivosť informácií, ktoré
sťažovateľka vo svojich návrhoch poskytla. Ďalej je potrebné uviesť, že § 53 ods. 1 OSP
vyžaduje marenie uplatnenia základného práva protistrany (žalovaného), čo by vyžadovalo
určité úsilie žalovaného uplatniť svoje práva, t. j. domáhať sa pojednávania, resp. ukončenia
konania, k čomu podľa sťažovateľky v tomto prípade nedošlo.
Pokiaľ by išlo o hrubé sťaženie postupu súdu tým, že sťažovateľka vážnymi
okolnosťami neospravedlnila neustanovenie sa na súd, hoci naň bola riadne a včas
predvolaná, v danom prípade došlo k ospravedlneniu vážnymi okolnosťami. Tieto síce
neboli pravdivé, ale ani samotný zákon neuvádza, že by pravdivé mali (museli) byť. V § 53
ods. 1 OSP navyše vôbec nie je uvedené odročenie pojednávania ako dôvod uloženia
poriadkovej pokuty. Príslušný súd si informácie poskytnuté sťažovateľkou vôbec neoveril,
i keď to mohol veľmi jednoducho spraviť, a pojednávanie vo veci odročil. Uvedené by
mohlo byť dôvodom na disciplinárne stíhanie zákonného sudcu, nie však na vyvodzovanie
zodpovednosti proti sťažovateľke samej.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol
o porušení jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením a nahradil jej trovy právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa § 53 ods. 1 OSP tomu, kto marí uplatnenie základného práva iného účastníka
konania alebo kto hrubo sťažuje postup konania tým, že v súdom určenej lehote neurobí
súdom uložený úkon alebo nesplní jemu súdom uloženú povinnosť a svoju nečinnosť
v konaní neospravedlní včas a vážnymi dôvodmi, alebo sa neustanoví na súd, hoci naň bol
riadne a včas predvolaný a svoju neprítomnosť neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami,
alebo kto neposlúchne príkaz súdu, alebo kto ruší poriadok, alebo kto urobí hrubo urážlivé
podanie, súd môže uložiť uznesením poriadkovú pokutu až do výšky 820 eur.
Podľa § 53 ods. 2 OSP pri opakovanom hrubom sťažení postupu konania podľa
odseku 1 súd môže uložiť uznesením poriadkovú pokutu až do výšky 1 640 eur.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy nespochybňuje, že
v nadväznosti na dva ňou podané návrhy došlo k odročeniu dvoch konajúcim súdom
nariadených pojednávaní, a ani to, že dôvody, ktoré vo svojej opakovanej žiadosti
o prerušenie konania uviedla, boli zavádzajúce. Obrana sťažovateľky, resp. jej nesúhlas
s napadnutým uznesením spočíva v tom, že v jej prípade neboli splnené zákonné podmienky
na uloženie poriadkovej pokuty podľa § 53 ods. 1 OSP, konkrétne (i) marenie uplatnenia
základného práva iného účastníka konania a/alebo (ii) hrubé sťažovanie postupu konania.
Ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je
všeobecný súd povinný organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo
najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou
o rozhodnutie, a zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré
mu zákon na tento účel zveruje, vrátane poriadkových opatrení podľa § 53 OSP (napr.
Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
prehodnocovať správnosť poriadkového opatrenia (procesného rozhodnutia) všeobecného
súdu, a to ani v prípade, ak by s takým rozhodnutím nesúhlasil. Opodstatnenosť sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takýchto prípadoch prichádza do úvahy iba v prípadoch
extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie ústavou garantovaných základných práv
a slobôd, alebo tiež v prípadoch absencie primeraného zdôvodnenia tohto rozhodnutia
všeobecným súdom (napr. III. ÚS 152/2017).
Sťažovateľka pred ústavným súdom tvrdí, že svojím konaním nemohla mariť
uplatnenie základného práva iného účastníka konania. Ústavný súd konštatuje, že pod
marením základného práva účastníka je potrebné rozumieť zásadne základné práva
procesnoprávneho charakteru upravené v čl. 46 až 48 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aj
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre (pozri napr. uznesenia č. k.
85 Zm 12/99-222 a č. k. 5 Obo 46/2007-227, obe z 1. júna 2007) konštatoval, že ukladanie
poriadkových pokút je opodstatnené vo veciach, v ktorých účastník, iný subjekt konania
alebo aj tretie osoby svojím postupom, nečinnosťou alebo opomenutím zasahujú do
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nie je preto možné dať
sťažovateľke za pravdu v tom, že ona sama ako účastníčka konania nemohla svojím
konaním mariť uplatnenie základného práva protistrany na konanie bez zbytočných
prieťahov. Krajský súd v napadnutom uznesení správne poukázal na to, že opakovaným
odročením nariadeného pojednávania z dôvodu rozhodovania o návrhu sťažovateľky na
prerušenie konania (založenom na zavádzajúcich informáciách) mohlo dôjsť k zásahu do
uvedeného základného práva protistrany, resp. k mareniu jeho uplatnenia.
Z uvedeného je zrejmé, že už dôvod marenia uplatnenia základného práva iného
účastníka konania bol dostatočný na to, aby bola sťažovateľke krajským súdom uložená
poriadková pokuta. Navyše uložená poriadková pokuta vo výške 820 eur zodpovedá pokute,
ktorú bolo možné uložiť na základe § 53 ods. 1 OSP (marenie uplatnenia základného práva
účastníka konania), a nepredstavovala teda pokutu vo vyššej sume podľa § 53 ods. 2 OSP
(opakované hrubé sťaženie postupu súdu), ktorá mohla byť uložená až do výšky 1 640 eur.
Na základe uvedeného ústavný súd nepovažoval za potrebné vyjadrovať sa osobitne aj
k druhému dôvodu uloženia pokuty sťažovateľke.
Vychádzajúc z týchto skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že niet žiadnej
spojitosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, preto predloženú sťažnosť ako celok odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Okrem uvedeného ústavný súd konštatuje, že z hľadiska predmetu sporu ide v danej
veci o prípad posudzovaný ako tzv. bagateľná vec (sťažovateľka bola zaviazaná na
zaplatenie poriadkovej pokuty vo výške 820 eur). Za daných okolností už samotný predmet
sporu v napadnutom konaní zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod
na odmietnutie sťažnosti už pri jeho predbežnom prerokúvaní. Opodstatnenosť sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho
vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre
jeho právne posúdenie esenciálne (napr. IV. ÚS 340/2014), a preto už aj z tohto dôvodu
bolo potrebné sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Z uvedeného dôvodu sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľky nezaoberal,
pretože rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo
slobody, k čomu v danom prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. júna 2017