Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 177/2019
PDF · 152.75 KB
No categories available
I. ÚS 177/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, zo sudcov Miroslava Duriša
a Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpenej advokátom JUDr. Tomášom
Čverčkom, Čajakova 5, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Košice II sp. zn. 22 C 83/2018 z 23. januára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. februára
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej aj „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 22 C 83/2018 z 23. januára 2019
(ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Sťažovateľka uviedla, že v upomínacom konaní vystupovala v postavení
žalobkyne a pre účely tohto súdneho konania jej bol v súlade s § 11c ods. 1 v spojitosti
s položkou I písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o súdnych poplatkoch“) vyrubený a zaplatený súdny poplatok v sume 220,50 eur.
Na základe odporu podaného žalovaným súdne konanie pokračovalo na okresnom súde,
ktorý sťažovateľke dodatočne vyrubil súdny poplatok v sume 220,50 eur z dôvodu
dorubenia súdneho poplatku do plnej sumy podľa položky I písm. a) zákona o súdnych
poplatkoch.
3. Proti predmetnému rozhodnutiu podala sťažovateľka sťažnosť, poukazujúc
na § 11c ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, ktorý vylučuje aplikáciu § 6 ods. 3 a 5 zákona
o súdnych poplatkoch, a preto postup súdu pri vyrubení poplatkovej povinnosti
bol nezákonný. O sťažnosti rozhodol okresný súd napadnutým uznesením tak, že sťažnosť
zamietol.
4. Sťažovateľka takto dorubený súdny poplatok zaplatila napriek tomu, že vyrubenie
súdneho poplatku v sume 220,50 eur nemalo vecnú oporu v zákone o súdnych poplatkoch,
pričom použitá analógia na vyrubenie súdneho poplatku je neprípustná. Podľa názoru
sťažovateľky poplatková povinnosť bola stanovená v súlade s § 11c zákona o súdnych
poplatkoch s tým, že súdny poplatok je splatný podaním návrhu na vydanie platobného
rozkazu v upomínacom konaní a jeho výška je 50 % z percentnej sadzby ustanovenej
v sadzobníku súdnych poplatkov; ustanovenia § 6 ods. 3 a 5 sa nepoužijú. Vznik
poplatkovej povinnosti nastal u sťažovateľky momentom podania návrhu na vydanie
platobného rozkazu podľa § 3 ods. 1 zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o upomínacom konaní“).
5. Zákon o upomíncom konaní ustanovuje, že po podaní odporu sa na základe návrhu
žalobcu pokračuje v konaní na súde príslušnom na prejednanie veci podľa Civilného
sporového poriadku (§ 14 ods. 1 zákona o upomínacom konaní). Podanie odporu teda
nezakladá zastavenie súdneho konania podľa zákona o upomínacom konaní a zároveň
pokračovanie v konaní na príslušnom súde nezakladá začiatok nového súdneho konania
podľa Civilného sporového poriadku. Uvedené vyplýva v prvom rade z gramatického
a doslovného výkladu príslušného ustanovenia, ktoré jednoznačne hovorí o „pokračovaní“
v už začatom súdnom konaní.
6. Sťažovateľka uviedla, že súdne konanie je ako celok konkrétnym procesným
vyjadrením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Súdne konanie
podľa zákona o upomínacom konaní nie je žiadnym procesným rozhodnutím oddelené
od súdneho konania vedeného podľa Civilného sporového poriadku, v ktorom po zrušení
platobného rozkazu sťažovateľka pokračovala. Z už uvedeného vyplýva, že postúpenie veci
príslušnému súdu podľa Civilného sporového poriadku nie je momentom začatia nového
súdneho konania.
7. Podporne sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že upomínacie konanie
a nadväzujúce súdne konanie majú totožné podmienky konania. Prebiehajúce upomínacie
konanie zakladá prekážku litispendecie k inému súdnemu konaniu, ktoré by malo rovnaký
predmet. Z uvedeného dôvodu nie je dôvod rozlišovať procesné podmienky týchto konaní
vo vzťahu k vecnej podmienky, ktorá sa viaže na predpoklady vzniku poplatkovej
povinnosti.
8. Zákon o súdnych poplatkoch taxatívne v § 5 ustanovuje moment vzniku
poplatkovej povinnosti, pričom v časti osobitne upravujúcej upomínacie konanie neupravuje
postúpenie na príslušný súd ako moment vzniku poplatkovej povinnosti, a taktiež
nesplnomocňuje súd, na ktorý bola vec postúpená, na dorubenie 50 % súdneho poplatku
(splatného podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu). Podľa sťažovateľky preto
postup okresného súdu nemá oporu v zákone o súdnych poplatkoch a ak by sme sa na vec
dívali z pohľadu použitia analógie v nadväznosti na § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych
poplatkoch, takáto analógia by bola neprípustná a nepriliehavá.
9. Sťažovateľka zastáva názor, že postúpenie podania na príslušný súd podľa
Civilného sporového poriadku sa v ničom nelíši od situácie, ak by bola žaloba podaná
na nepríslušnom súde v konaní podľa Civilného sporového poriadku a následne na námietku
protistrany by bola vec postúpená príslušnému súdu. Ani v takom prípade by nedošlo
k opakovanému vzniku poplatkovej povinnosti u žalobcu.
10. V tejto súvislosti nemožno podľa názoru sťažovateľky opomenúť,
že zákonodarca má široké uváženie v tom, akým spôsobom tieto povinnosti vymedzí,
či už ide napr. o určenie predmetu, výšky či poplatníka poplatku. Samotný už uvedený
základný účel daňovej či poplatkovej povinnosti ho v tomto smere žiadnym spôsobom
neobmedzuje (m. m. PL. ÚS 109/2011). Úvaha zákonodarcu však nemôže byť bezhraničná,
pričom jej medze možno vyvodiť z niektorých ústavných noriem, ktoré musia byť
rešpektované i v oblasti daní a poplatkov. Zo zásady právneho štátu, ktorej normatívne
vyjadrenie je obsiahnuté v čl. 1 ods. 1 ústavy, vyplýva totiž tiež požiadavka, aby bola
daňová či poplatková povinnosť vymedzená jasne a určito (I. ÚS 464/2010).
11. Sťažovateľka tiež poukázala na čl. 59 ods. 1 ústavy, ktoré je konkretizáciou
všeobecného pravidla podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy. Z uvedeného je zrejmé, že týmto
spôsobom ústavodarca osobitne zdôraznil limity ukladania povinnosti monetárneho
charakteru vrchnostenským spôsobom. Z ústavného pravidla legality ukladania poplatkov
(nullum tributim sine lege) vyplýva jednak požiadavka výkladu zákona in dubio
pro tributario (teda v pochybnostiach v prospech poplatníka) a jednak zákaz použitia
analógie v neprospech poplatníka. Keďže zákon o súdnych poplatkoch vyslovene nestanovil
oprávnenie pre všeobecný súd obdobným spôsobom dorubovať súdny poplatok, uvedené
znamená, že okresný súd použil vo veci právnu úvahu založenú na neprípustnej analógii
v nadväznosti na § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch.
12. Sťažovateľka považuje protiústavný postup okresného súdu pri dorubení súdneho
poplatku za zásah do jej ústavou chránených práv. Uloženie poplatkovej povinnosti centra
legem a jej následné zaplatenie predstavuje protiústavný zásah do základného práva
sťažovateľky vlastniť majetok, ako aj základného práva na súdnu ochranu. Samotné
odôvodnenie napadnutého uznesenia neodpovedá dostatočne na námietky uvádzané
sťažovateľkou v sťažnosti a iba arbitrárnym spôsobom sumarizuje povahu súdneho konania
a vyrubovacieho konania bez priamej nadväznosti na otázku poplatkových povinností podľa
zákona o súdnych poplatkoch. Otázky vzniku poplatkovej povinnosti pri súdnych
poplatkoch je nutné z hľadiska ich ústavnej konformity vnímať obzvlášť citlivo, pretože
zaplatenie súdneho poplatku ako vecná podmienka súdneho konania bezprostredne súvisí
s efektívnym uplatňovaním práva na súdnu ochranu. Protizákonné vyrubenie súdneho
poplatku takto v konečnom dôsledku vedie k odopretiu spravodlivosti subjektu takéhoto
súdneho poplatku. Sťažovateľka získala podaním návrhu na začatie konania podľa zákona
o upomínacom konaní oprávnenie na oslobodenie od súdnych poplatkov vo výške 50 %,
ktoré jej malo byť zachované počas celého priebehu súdneho konania.
13. Okresný súd mal byť vo svojom postupe pri ukladaní poplatkovej povinnosti
viazaný požiadavkou postupovať na základe ústavne konformného výkladu § 11c zákona
o súdnych poplatkoch. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na nález ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 688/2016 z 18. júla 2018.
14. V petite ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol
nálezom, v ktorom vysloví, že práva sťažovateľky uvedené v bode 1 a v záhlaví tohto
rozhodnutia napadnutým uznesením okresného súdu boli porušené. Zároveň žiadala,
aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie a priznal jej náhradu trov konania.
II.
15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania
začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
17. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
18. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
19. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva.
20. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
21. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
22. Predmetom konania ústavného súdu je rozhodovanie o namietanom porušení
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ako aj základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo podľa
sťažovateľky dôjsť napadnutým uznesením okresného súdu, ktorým bol sťažovateľke
vyrubený doplatok k súdnemu poplatku. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky,
že napadnuté uznesenie okresného súdu je nezákonné z dôvodu jeho rozporu s právnou
úpravou ukladania súdnych poplatkov a okresným súdom aplikovaná analógia
je neprípustná. Sťažovateľka zastáva názor, že súdny poplatok zaplatený sťažovateľkou ako
žalobkyňou v upomínacom konaní vo výške 50 % z percentnej sadzby ustanovenej
v sadzobníku súdnych poplatkov (220,50 €) sa vzťahuje na celé súdne konanie
a po postúpení veci okresnému súdu jej nemala byť uložená povinnosť zaplatiť doplatok
k súdnemu poplatku. Moment vzniku poplatkovej povinnosti je podľa zákona o súdnych
poplatkoch upravený taxatívne [§ 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch], pričom
postúpenie veci príslušnému súdu po upomínacom konaní takým momentom v zmysle
zákona o súdnych poplatkoch nie je. Po podaní odporu v upomínacom konaní sa na základe
návrhu žalobcu iba pokračuje v konaní na príslušnom súde podľa Civilného sporového
poriadku.
23. Ústavný súd tiež poukazuje na § 12 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch,
v zmysle ktorého ak vydá súd nesprávne rozhodnutie o poplatkovej povinnosti, takéto
rozhodnutie zruší alebo zmení aj bez návrhu. Z uvedeného teda vyplýva, že súd môže
nesprávne vyrubený poplatok poplatníkovi vrátiť.
24. Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je právny názor, že ak Civilný
sporový poriadok prostredníctvom § 422 (účinný od 1. júla 2016) vylučuje u bagateľných
vecí prieskum rozhodnutí vydaných súdmi druhej inštancii, bolo by proti logike pripustiť,
aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva
(IV. ÚS 431/2012, IV. ÚS 94/2014, I. ÚS 134/2016, III. ÚS 25/2016, III. ÚS 746/2016).
Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti orgánu verejnej moci,
v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu len v celkom
výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv
alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu, resp. intenzite (IV. ÚS 414/2010,
IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011, IV. ÚS 717/2013). Vo veci sťažovateľky o takýto
výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu nejde.
25. Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha
ústavnej ochrany v spore o sumu, ktorá je zjavne bagateľná, ústavný súd na základe dosiaľ
uvedeného pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že vo veci sťažovateľky nie sú
podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany,
a preto sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. apríla 2019