Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)IV. ÚS 161/2018
PDF · 329.33 KB
No categories available
IV. ÚS 161/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. júla 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza v konaní o prijatej sťažnosti ,
, zastúpenej advokátskou kanceláriou
Barbuš & Barbušová, Štúrova 13, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát
JUDr. Miloš Barbuš, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 C 193/2008 takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 193/2008
p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
8 C 193/2008 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € (slovom
sedemtisíc eur), ktoré j e jej Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý zaplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho
zastúpenia v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdva centov) na účet
advokátskej kancelárie Barbuš & Barbušová, Štúrova 13, Bratislava, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. IV. ÚS 161/2018-19 zo 6. marca 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“)
vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 193/2008. Vo vzťahu k postupu
Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom
pod sp. zn. 7 Co 55/2015 sťažovateľkou podanú sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní vedenom pred
okresným súdom pod sp. zn. 8 C 193/2008 domáha určenia neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru, ku ktorému došlo 21. augusta 2008 s bývalým
zamestnávateľom sťažovateľky, a to ,
. Okresný súd svojím rozsudkom č. k. 8 C 193/2008-717 z 22. apríla 2014 žalobu
zamietol. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojím uznesením č. k. 7 Co 55/2015-826
z 31. júla 2017 rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 193/2008-717 z 22. apríla 2014 zrušil
a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie.
3. Sťažovateľka následne podala ústavnému súdu sťažnosť v ktorej namietla, že
„Predmetné súdne konanie začalo podaním návrhu na Okresný súd Bratislava I, a to dňa
22.10.2008 a do dnešného dňa, nie je vo veci právoplatne rozhodnuté. Teda, spor, ktorého
predmetom je určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru nebol
v priebehu uplynulých viac ako 9 rokov právoplatne skončený.“. V rámci svojej
argumentácie sťažovateľka poukázala aj na to, že proti postupu okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 C 193/2008 podala sťažnosť na prieťahy predsedníčke okresného
súdu, ktorá sa v liste sp. zn. Spr. 2249/2014 z 20. októbra 2014 za spôsobené prieťahy
v konaní v mene štátnej správy súdu ospravedlnila. V ďalšom sťažovateľka požiadala
predsedu krajského súdu o preskúmanie postupu predsedníčky okresného súdu pri spôsobe
vybavenia sťažnosti na prieťahy a predseda krajského súdu v liste sp. zn. Spr. 2374/2014
z 19. januára 2015 skonštatoval, že „... Vaša žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti
predsedníčkou okresného súdu je čiastočne opodstatnená, nakoľko Vaša sťažnosť bola
vybavená oneskorene.“. Na záver sťažovateľka uzavrela: „Vzhľadom na to, že súd je
v predmetnej právnej veci nečinný, pričom je zrejmé, že prieťahy sú neodôvodnené
a zavinené nečinnosťou súdu, máme za to, že v predmetnom súdnom konaní došlo
k zbytočným prieťahom, a teda k porušeniu základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2
Ústavy SR, ktoré zakladá povinnosť súdu aj sudcu konať tak, aby sa toto ústavné právo
objektívne realizovalo. Dobu predmetného konania vedeného na Okresnom súde Bratislava
I nemožno považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd za primeranú a vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ani za ústavne
akceptovateľnú.“
4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Okresný súd Bratislava 1 svojím konaním v právnej veci c/a
o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
vedenej pod sp. zn. 80/193/2008 porušil základné právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
Krajský súd Bratislava svojím konaním v právnej veci c/a
o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru vedenej
pod sp. zn. 7Co/55/2015 porušil základné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
Ústavný súd priznáva sťažovateľke nemajetkovú ujmu vo výške 15.000 €.
Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia pred Ústavným
súdom SR...“
5. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: za okresný súd jeho predsedníčka listom sp. zn. 1 SprV 233/2018 z 15. mája 2018,
ako aj právny zástupca sťažovateľky, ktorý zaujal stanovisko k predmetnému vyjadreniu
predsedníčky okresného súdu listom zo 7. júna 2018.
5.1 Predsedníčka okresného súdu vo vzťahu k postupu okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 C 193/2008 v podstatnom uviedla:
„Po nahliadnutí do spisového materiálu namietanej veci mám za to, že v
predmetnom konaní o určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
vedeného na tunajšom súde pod spis. zn. 8C/193/2008 ide o právne zložitú vec. Ako uvádza
sťažovateľ v ústavnej sťažnosti, dňa 22.07.2017 bola Okresnému súdu Bratislava I
doručená sťažnosť, podaná z dôvodu namietania prieťahov v konaní veci vedenej na
Okresnom súde Bratislava I pod spis. zn. 8C/193/2008. Predmetná sťažnosť bola vybavená
dňa 20.10.2014 s tým, že bola vyhodnotená ako dôvodná a to s prihliadnutím na celkovú
dĺžku konania. Vec bola z pokynu predsedníčky súdu zaradená medzi veci sledované.
Zákonná sudkyňa však v namietanej veci už dňa 22.04.2014 vyhlásila rozsudok, ktorý bol
stranám doručovaný dňa 13.09.2014. Z dôvodu podaného odvolania bol spis predložený na
rozhodnutie odvolaciemu súdu, ktorý vo veci rozhodol Uznesením č. k. 7Co/55/2015-826 zo
dňa 31.07.2017. Spis bol tunajšiemu súdu vrátený dňa 31.08.2017. Po vrátení sa veci
z odvolacieho súdu zákonná sudkyňa dňa 09.05.2018 vytýčila vo veci termín pojednávania
na deň 11.10.2018.
Dovolím si poukázať na skutočnosť, že napriek celkovej dĺžke konania zákonná
sudkyňa vo veci priebežne konala. Tak ako to vyplýva z priloženého chronologického
prehľadu úkonov súdu a strán sporu, v konaní sa uskutočnilo spolu 23 pojednávaní. Súd
vykonal rozsiahle dokazovanie, ktoré bolo neustále dopĺňané novými návrhmi sporových
strán. K predĺženiu konania istotne prispeli aj návrhy právneho zástupcu žalobkyne na
vykonanie a následne doplnenie dokazovania, ktoré tento nekoncentroval na začiatku
konania, ale boli predkladané súdu i druhej strane priebežne počas celého konania.
Výsluchy, ktoré súd v konaní uskutočnil trvali aj niekoľko hodín a častokrát sa z dôvodu
potreby dovypočutia svedkov muselo konanie odročovať. Dvaja svedkovia boli dokonca
súdom vypočúvaní dvakrát a to na návrh sporových strán. Rovnako by som chcela poukázať
na fakt, že právny zástupca žalobkyne opakovane (celkovo štyrikrát) žiadal počas konania
i osobnú protokoláciu jeho osobného prednesu, ktorý po povolení súdom trval i dve hodiny.
V neposlednom rade treba prihliadnuť aj na to, že konanie bolo predlžované niekoľkými
(štyrmi) neúčasťami právneho zástupcu žalobkyne z dôvodu jeho práceneschopnosti, raz sa
ospravedlnila z pojednávania poverená zástupkyňa žalovanej a dvakrát bola
práceneschopná aj zákonná sudkyňa.“
5.2 Právny zástupca sťažovateľky v liste zo 7. júna 2018 reagoval na vyjadrenie
predsedníčky okresného súdu z 15. mája 2018 a skonštatoval:
«Uvedená argumentácia sa snaží odôvodniť to, prečo „bežný“ pracovnoprávny spor,
nie je právoplatne skončený po 10 rokoch od podania žaloby.
V prípade, ak by sa Okresný súd Bratislava I reálne zaoberal obsahom nami podanej
ústavnej sťažnosti, tak by si nemohol dovoliť argumentovať tvrdeniami, ktoré sme odcitovali
vyššie.
Máme za to, že v podanej ústavnej sťažnosti sme viac ako vyčerpávajúcim spôsobom
opísali trvajúce prieťahy v danej právnej veci, a taktiež sme uviedli dostatočné množstvo
judikátov NS SR, ÚS SR ako aj ÚS ČR k otázkam prieťahov konania a ich príčin.
V súlade s takto formulovanou rozhodovacou praxou je možné označiť
„odôvodnenie“ prieťahov v konaní zo strany Okresného súdu Bratislava I za
„bezpredmetné“.
K svojmu vyjadreniu Okresný súd Bratislava I pripojil aj chronologický prehľad
úkonov urobených v právnej veci vedenej pod sp. zn. 8C/193/2008.
Zo samotného priloženého chronologického prehľadu úkonov urobených v právnej
veci vedenej pod sp. zn. 8C/193/2008 je viac ako zrejmé, akým spôsobom koná Okresný súd
Bratislava I. tak, aby „zabránil vzniku prieťahov“ v súdnom konaní vedenom pod sp. zn.
Máme tým na mysli samotnú skutočnosť, že:
- Dňa 31.08.2017 bol spis vrátený OS BA I spolu s rozhodnutím odvolacieho súdu.
- Dňa 13.09.2017 OS BA I doručoval rozhodnutie odvolacieho súdu stranám sporu.
- Dňa 09.05.2018 zákonná sudkyňa vytýčila termín pojednávania v danej veci na deň
11.10.2018.
Teda, spisový materiál spolu s rozhodnutím odvolacieho súdu hol doručený
OS BA I dňa 31.08.2017 a termín najbližšie pojednávania na OS BA I bol vytýčený
na 11.10.2018, teda o 13 mesiacov a 10 dní, od vrátenia spisu z odvolacieho súdu.
Sme toho názoru, že vyššie uvedená skutočnosť nepotrebuje žiadny ďalší komentár
a dostatočne vykresľuje to, akým spôsobom koná Okresný súd Bratislava I v predmetnej
právnej veci.»
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní –
vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou namietaného porušenia
práv – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na
zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či
namietaným postupom súdu boli porušené práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).
II.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojich práv
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 C 193/2008.
9. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejedaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
10. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom
práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohto vyplýva, že právne
východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,
sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.
11. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote v ich
všeobecnom poňatí je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96,
I. ÚS 55/97, I. ÚS 57/97, I. ÚS 10/98, I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 89/02,
I. ÚS 47/03, IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane
zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) v relevantnej časti
ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý vyjadruje predovšetkým
záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku
prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti (PL. ÚS 25/01).
12. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplývala
do 30. júna 2016 z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý bol
s účinnosťou od 1. júla 2016 zrušený, a počnúc týmto dňom je úprava civilného sporového,
civilného mimosporového a správneho súdneho konania predmetom Civilného sporového
poriadku (ďalej aj „CSP“), Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho
poriadku.
13. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
do 30. júna 2016 vyplývala z § 6 OSP, ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100
ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá, ako aj z § 117 ods. 1
OSP, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie
účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa
pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa
pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, v ktorý sa
bude konať nové pojednávanie.
14. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového
konania v čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne
a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Tento základný
princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení Civilného sporového poriadku
so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní. Napríklad povinnosť súdu konať
bez prieťahov vyplýva z § 157 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa
mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na
povahu konania, z § 153 CSP o sudcovskej koncentrácii konania, ďalej z § 168 – § 172 CSP
o predbežnom prejednaní sporu a následkoch neprítomnosti strán, aj z § 179 ods. 1 CSP,
podľa ktorého pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom
pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona, alebo § 183 ods. 1
prvej vety CSP, podľa ktorej pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.
15.1 Prieťahy v konaní alebo nečinnosť orgánu verejnej moci sú ústavným súdom
hodnotené ako iný zásah orgánu verejnej moci, ktorý môže byť jedno či viacrázový,
protiprávny a zároveň aj protiústavný útok týchto orgánov proti základným ústavou
zaručeným právam (slobodám), ktorý v čase rozhodovania ústavného súdu predstavuje
trvalé ohrozenie právne exitujúceho stavu, pričom taký útok sám osebe nie je výrazom
(výsledkom) riadnej rozhodovacej právomoci týchto orgánov. Z uvedeného musí preto
následne vyplynúť, že dôsledkom takého zásahu orgánu verejnej moci nemožno čeliť inak,
než ústavnou sťažnosťou a na ňu nadväzujúcim nálezom ústavného súdu.
15.2 K otázke posudzovania dĺžky konania a jej primeranosti (resp. neprimeranosti)
sa tak opakovane pripomína, že túto nemožno vyjadriť numericky, lebo je podmienená
objektívne charakterom prejednávanej veci a musí byť skúmaná s ohľadom na konkrétne
okolnosti prípadu, do úvahy je pritom nutné vziať i to, čo je pre sťažovateľa v „hre“ (porov.
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Záborský a Šmáriková v. Slovensko).
Prieťahy v konaní však nemožno ospravedlniť všeobecne známou preťaženosťou sudcov ani
množstvom procesných úkonov sudcu; je totiž vecou štátu, aby organizoval svoje súdnictvo
tak, aby princípy súdnictva zakotvené v ústave i v dohovore boli rešpektované a prípadné
nedostatky v tomto smere nemôžu ísť na ťarchu občanov, ktorí od súdu právom očakávajú
ochranu svojich práv v primeranej dobe.
16. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. čl. 6
ods. 1 dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd
v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní
a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa
uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
16.1 Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd
konštatuje, že konanie o určenie neplatnosti pracovného pomeru, v ktorom sťažovateľka
vystupuje na strane žalobcu, tvorí štandardnú súčasť štandardnej rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a nemožno ju považovať za právne zložitú. Čo sa týka skutkovej
zložitosti veci, z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu vyplýva, že dokazovanie bolo
pomerne rozsiahle a časovo náročné, niektoré dôkazy sa museli opakovať a priebežne sa
dopĺňali nové dôkazy, avšak ústavný súd nepovažuje danú vec za skutkovo zložitú v takej
miere, ktorá by ospravedlnila stav, v akom sa napadnuté konanie nachádzalo v čase
doručenia sťažnosti ústavnému súdu. Nezanedbateľná pritom je aj povaha veci.
16.2 Správanie sťažovateľky ako strany sporu je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje
pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Sťažovateľka v napadnutom konaní priebežne a aktívne využívala svoje procesné
oprávnenia, ktoré jej relevantný právny predpis priznáva, a jej právny zástupca štyrikrát
ospravedlnil svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní, a teda si musela byť vedomá svojej
participácie na predĺžení napadnutého konania. Ústavný súd konštatuje, že napriek týmto
skutočnostiam aj vzhľadom na povahu veci však nemožno ospravedlniť 10-ročné trvanie
napadnutého konania bez právoplatného meritórneho rozhodnutia vo veci samej.
16.3 Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej
nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť
porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to
v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých
práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ na neho obrátil s návrhom, aby o jeho veci rozhodol
(IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09). Teda zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené
nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda
takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých
práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol
(IV. ÚS 22/02, II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08, IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09,
17. Z uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 Co 55/2015-826 z 31. júla 2017
v podstatnom vyplýva:
«... V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný písomnou formou
a postupom podľa ust. § 38 ods. 1 Zákonníka práce doručil žalobkyni dňa 4.9.2008
okamžité skončenie pracovného pomeru. Následne bolo potrebným v konaní skúmať
splnenie podmienky uvedenej v ust. § 68 ods.2 Zákonníka práce, t.j. dodržanie subjektívnej
lehoty na okamžité skončenie pracovného pomeru, ktorá začína bežať odo dňa, odkedy
zamestnávateľ získal vedomosť (dozvedel sa), že sa zamestnanec dopustil takéhoto konania,
ktoré môže zakladať dôvod k okamžitému skončeniu pracovného pomeru. Zamestnávateľ sa
o dôvode k okamžitému skončeniu pracovného pomeru dozvie dňom, kedy jeho vedúci
zamestnanec alebo vyššie nadriadený tomu kto porušil pracovnú disciplínu, získa vedomosť
(dozvie sa), že sa zamestnanec dopustil takéhoto konania, ktoré môže zakladať dôvod
okamžitého skončenia pracovného pomeru (rozsudok NS CR zo dňa 26.3.1998 sp.zn.
2 Cdon 600/97). Objektívnu lehotu môže zamestnávateľ využiť len vtedy, ak sa v rámci
subjektívnej lehoty nedozvedel o dôvode, ktorý zakladá možnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru. V danom prípade z napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
nevyplýva, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s námietkami žalobkyne uvádzanými
v priebehu konania, že zamestnávateľ sa o skutku, ktorý je dôvodom okamžitého skončenia
pracovného pomeru so žalobkyňou dozvedel v deň, kedy sa o tomto skutku dozvedel priamy
nadriadený žalobkyne pani , t.j. v marci 2008, preto subjektívna lehota na
okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou žalovanému uplynula v máji 2008.
Je treba zdôrazniť, že v prípade ak by súd prvej inštancie dospel k záveru, že zamestnávateľ
neuplatnil dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru so zamestnancom
v subjektívnej lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie
pracovného pomeru dozvedel, bolo by nehospodárnym vo veci vykonávať ďalšie
dokazovanie v časti dôvodnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Odvolací súd
preto považuje vysporiadanie sa so zásadne odlišnou argumentáciou strán sporu (podľa
tvrdenia žalovaného sa mal o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru
so žalobkyňou dozvedieť najskôr dňa 29.7.2008), s prihliadnutím na dokazovaním zistené
skutkové okolnosti o tom, že pani bola v rozhodnom období (1.4.2008 do
6.6.2008) priamou nadriadenou žalobkyne a ako priama nadriadená žalobkyne mala
vedomosť o zakladaní a založení spoločnosti v marci 2008 (čl. 245)
a ústne vyjadrila žalobkyni súhlas s uvedenou činnosťou, za otázku majúcu podstatný
význam pri právnom posúdení veci.
Pri posudzovaní skutkového vymedzenia dôvodov okamžitého skončenia pracovného
pomeru so žalobkyňou odvolací súd na rozdiel od záverom súdu prvej inštancie má za to, že
zamestnávateľ v okamžitom skončení pracovného pomeru so žalobkyňou neurčito
a nezrozumiteľne skutkovo vymedzil dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru
v zmysle § 70 Zákonníka práce v časti ktorej zamestnávateľ uviedol „činnosť pre spoločnosť
žalobkyňa vykonávala v pracovnom čase, kedy mala plniť úlohy pridelené jej žalovaným
podľa pracovnej zmluvy a súčasne na činnosť spoločnosti využívala pracovné nástroje
(PC, SW, papier, telefóny atd.) pridelené žalobkyni žalovaným, čím porušila ustanovenie
čl. 8. 6. písm. b) Pracovného poriadku a ustanovenie čl. 7. 1. písm. b) Pracovného
poriadku“. Z takto neurčito uvedeného dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru
nemožno vyvodiť, aké činnosti a konkrétne kedy vykonávala žalobkyňa pre spoločnosť
, kedy a aké pracovné nástroje zamestnávateľa používala v prospech
svojej spoločnosti. Odvolací súd konštatuje, že v tejto časti nie je dôvod okamžitého
skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou uvedený určite, zrozumiteľne a spôsobom
predpokladajúcim ust. § 70 Zákonníka práce. V danom prípade tak odvolací súd považuje
za určite a zrozumiteľne skutkovo vymedzené dva dôvody okamžitého skončenia pracovného
pomeru so žalobkyňou, a to, že a/ žalobkyňa bola od 1.4.2008 spoločníčkou a konateľkou
spoločnosti , so sídlom ,
a b/ popis činnosti tejto spoločnosti ( ) sa takmer
zhoduje s popisom činnosti a zodpovednosti, ktoré tvoria obsah popisu práce pracovného
miesta žalobkyne...
Na základe uvedeného (zistené rozpory) odvolací súdu napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie (rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 193/2008-717 z 22. apríla 2014, pozn.)
/podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvej inštancie bude jednoznačne ustáliť, odkedy
žalovaný získal vedomosť (dozvedel sa), že sa žalobkyňa sa dopustila takéhoto konania,
ktoré môže zakladať dôvod k okamžitému skončeniu pracovného pomeru a či k okamžitému
skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou došlo v lehote podľa ust. § 68 ods.2
Zákonníka práce. V prípade, ak súd prvej inštancie dospeje k záveru, že žalovaný okamžite
skončil pracovný pomer so žalobkyňou v lehote podľa ust. § 68 ods.2 Zákonníka práce,
bude potrebné 1/posúdiť, či a v akom rozsahu sa popis činnosti spoločnosti ,
zhodoval s popisom činnosti a zodpovednosti, ktoré tvorili obsah popisu práce
pracovného miesta žalobkyne, 2/ dôkladne posúdiť, či žalovaným uvedené a preukázané
dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou možno považovať za
závažné porušenie pracovných povinností vychádzajúce z ustanovení Zákonníka práce,
Pracovnej zmluvy, Pracovného poriadku, ako i iných interných predpisov s tým, že súd nie
je viazaný pri kvalifikácii konania zamestnanca predstavujúceho možné závažné porušenie
pracovnej disciplíny, iba ich skutkovým vymedzením. Pri skúmaní intenzity prípadného
závažného porušenia pracovnej disciplíny bude úlohou súdu prvej inštancie prihliadať
a vyhodnotiť aj doterajší prístup žalobkyne k práci a k funkcii, ktorú zastávala, k dobe
a situácii, v ktorej malo dôjsť k porušeniu pracovnej disciplíny, k spôsobu a intenzite
porušenia konkrétnych povinnosti, k dôsledkom porušenia pracovnej disciplíny pre
zamestnávateľa s tým, že dôkazné bremeno ohľadne samotnej existencie skutku, ktorý mal
predstavovať závažné porušenie pracovnej disciplíny a existencie okolností majúcich vplyv
na jeho intenzitu, zaťažuje v konaní žalovaného. V prípade, ak súd prvej inštancie dospeje
k záveru o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 21.8.2008 daného
žalobkyni, bude musieť v konaní ďalej posúdiť skutkovo a právne posúdiť aj žalobu v časti
o určenie, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného naďalej trvá a o zaplatenie náhrady
mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Súd prvej inštancie je povinný vykonané
dôkazy jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti vyhodnotiť a opätovne vo veci rozhodnúť
výrokom aby zodpovedalo ust. § 220 ods. 2 C.s.p., t.zn. musí v ňom uviesť stručný a jasný
výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri
posúdení žaloby žalobkyne, riadiac sa právnym názorom vysloveným odvolacím súdom
v tomto rozhodnutí (§ 391 ods.2 C.s.p.). V novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie
rozhodne o náhrade trov konania (§ 396 ods.3 C.s.p.).»
18.1 Predmetom posudzovanej veci je rozhodovanie o neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru s nárokom na náhradu mzdy a táto statusová vec z hľadiska
sociálneho postavenia sťažovateľky nie je ani po necelých desiatich rokoch od jej začatia
právoplatne skončená. Z citovaných častí uznesenia krajského súdu č. k. 7 Co 55/2015-826
z 31. júla 2017 vyplýva, že okresnému súdu sa v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 193/2008
nepodarilo ustáliť v pracovných sporoch takú elementárnu a podstatnú skutočnosť, akou je
splnenie podmienky vyplývajúcej v § 68 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“), t. j. dodržanie subjektívnej
lehoty na okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Navyše
okresný súd napriek množstvu vykonaných pojednávaní vo veci nevymedzil dostatočne,
určito a zrozumiteľne dôvod/dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru
so sťažovateľkou a spôsobom predpokladaným § 70 Zákonníka práce nedospel
ku skutkovému vymedzeniu týchto dôvodov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno
vo vzťahu k záverom vysloveným krajským súdom považovať tvrdenia predsedníčky
okresného súdu o tom, že súd vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie a pojednával vo veci
celkovo 23-krát, za kontraproduktívne. V naznačenom smere je potrebné akcentovať záver
krajského súdu vyplývajúci z jeho uznesenia č. k. 7 Co 55/2015-826 z 31. júla 2017 o tom,
že z odôvodnenia rozsudku okresného súdu č. k. 8 C 193/2008-717 z 22. apríla 2014 „... nie
je možné jednoznačne vyvodiť, ako súd prvej inštancie vyhodnotil dokazovanie vykonané
v priebehu konania, a absentuje v ňom jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje
skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri posúdení nároku žalobkyne.“. K takémuto
záveru dospel krajský súd, riadiac sa judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva,
«... keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli
„vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku,
rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok
„justičný omyl” (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).».
18.2 Ďalšou signifikantnou skutočnosťou je napr. postup okresného súdu po vrátení
veci z krajského súdu, keď mu trvalo celkovo 8 mesiacov, kým po vrátení spisu
31. augusta 2017 nariadil 9. mája 2018 termín pojednávania vo veci na 11. október 2018,
teda okresný súd bude v predmetnej veci opätovne pojednávať (už po 24. raz) až po
13 mesiacoch od vrátenia spisu z odvolacieho súdu.
19. Z hľadiska povahy veci považuje ústavný súd za relevantné zvýrazniť najmä to,
že pracovnoprávne spory a mzdové nároky z nich vyplývajúce považuje za spory
mimoriadne citlivej povahy (II. ÚS 32/02, IV. ÚS 82/02, IV. ÚS 4/05, III. ÚS 35/07,
III. ÚS 1/09), ktoré pripúšťajú chápanie zbytočných prieťahov v prísnejšom meradle, ako je
to pri iných súdnych sporoch, ktoré nemajú súvis s existenčnou otázkou účastníka. V týchto
sporoch by súd mal postupovať čo najrýchlejšie a efektívne, a to nielen z dôvodu závažných
sociálnych dopadov týchto sporov na samotných účastníkov konania/strany, ale aj
v dôsledku toho, že výklad a používanie právnej úpravy v Zákonníku práce sú stabilizované
v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov vrátane metodiky ich postupov
v takýchto sporoch. Taktiež z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Vocaturo
proti Taliansku, rozsudok z 24. 5. 1991) vyplýva, že pracovnoprávne spory si zo svojej
povahy vyžadujú urýchlené (expeditious) rozhodnutie, či už ide o prístup k slobodnému
povolaniu, živobytie sťažovateľa, pokračovanie v zamestnaní, napadnutie skončenia
pracovného pomeru, suspendovanie sťažovateľa, alebo jeho opätovné dosadenie do funkcie,
alebo ak má žalovaná suma pre sťažovateľa zásadný význam (napríklad vo veciach
týkajúcich sa invalidného dôchodku, náhrady škody na zdraví a podobne). Prieťahy
v takomto type konaní preto môžu v konečnom dôsledku ohroziť až dôveryhodnosť štátnej
moci a špecificky súdnej moci v očiach priamych účastníkov konania, ako aj všeobecné
vnímanie fungovania demokratického a právneho štátu verejnosťou (I. ÚS 345/2014).
20. V naznačených súvislostiach ústavný súd hodnotí postup okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 193/2008, ktorý nerozhodol v pracovnoprávnom spore
ani po takmer 10 rokoch od začatia konania, ako „odňatie spravodlivosti“, pretože
z hľadiska sociálneho postavenia sťažovateľky ide o závažnú statusovú vec, ktorej
prejednanie a rozhodnutie musí byť urýchlené. V zmysle judikatúry ústavného súdu, ako aj
v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je v právnom štáte neprípustné , aby
ani právne či skutkovo najnáročnejšie spory mohli trvať tak dlhú dobu, lebo platí zásada,
podľa ktorej „oneskorená spravodlivosť je odmietnutou spravodlivosťou“ (porov.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Medvedevskyi v Ukrajina
z 20. 5. 2010, bod 75). Takýto záver nadobúda na význame a dôležitosti v osobitných
typoch konania, ktorými pracovnoprávne spory nepochybne sú.
20.1 Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd teda dospel k záveru, že postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 193/2008 došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu), pričom pri posudzovaní otázky, či
v postupe okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 193/2008 došlo k zbytočným
prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd vzhľadom na zistené skutočnosti nepovažoval za
podstatné podrobnejšie vyhodnocovať tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu (I. ÚS 41/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03, III. ÚS 247/03,
21. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 193/2008 podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56
ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
22.1 Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
22.2 Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých
dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo
slobodu porušil, je povinný ho sťažovateľovi vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu.
22.3 Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie
v sume 15 000 €, „... ktorú zdôvodňuje tým, že keďže jej spor, ktorého predmetom je
určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru trvá už vyše 9 rokov a do
dnešného dňa nebolo vo veci rozhodnuté a vec nie je právoplatne skončená, sťažovateľka
cíti pocit právnej neistoty, nespravodlivosti a krivdy, ktorý pramení práve zo situácie, kedy
súd za primeranú dobu nerozhodlo a plynulé vo veci nekonal a nekoná.“. Cieľom
primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva
v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie
konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
22.4 Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu. Vzhľadom na doterajšiu celkovú dĺžku konania v trvaní takmer 10 rokov
(v čase rozhodovania ústavného súdu), s prihliadnutím na predmet sporu, ktorý si vyžaduje
osobitnú rýchlosť prejednania, a taktiež, zohľadňujúc skutočnosť vrátenia veci na nové
konanie okresnému súdu a z toho vyplývajúci neefektívny a nesústredený postup okresného
súdu vo veci (pozri bod 18 a 19 odôvodnenia), ústavný súd priznal sťažovateľke primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 7 000 €. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako
to je uvedené vo výroku v bode 3 tohto nálezu
23.1 Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
23.2 Vzhľadom na okolnosti veci rozhodol ústavný súd o úhrade trov konania
okresným súdom. Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho
zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby
vykonané v roku 2018, a to z prevzatia a prípravy zastupovania a z písomného podania
sťažnosti ústavnému súdu. Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 2
v spojení s § 3 ods. 1 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred
ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2018 šestina
z výpočtového základu zo sumy 921 €, čo činí za jeden úkon právnej služby odmenu
v sume 153,50 € a režijný paušál v sume 9,21 €, v celkovej sume 325,42 €. Z týchto
dôvodov ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania tak, ako to je uvedené v bode 4
výroku tohto nálezu, pričom písomné vyjadrenie právneho zástupcu z 1. júna 2018
vzhľadom na jeho obsah nevyhodnotil ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci
samej, a preto odmenu zaň nepriznal.
24. S poukazom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, sa pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumie jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. júla 2018