Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 161/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. júla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza v konaní o prijatej sťažnosti ,

, zastúpenej advokátskou kanceláriou

Barbuš & Barbušová, Štúrova 13, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Miloš Barbuš, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní

vedenom pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € (slovom

sedemtisíc eur), ktoré j e jej Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý zaplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho

zastúpenia v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdva centov) na účet

advokátskej kancelárie Barbuš & Barbušová, Štúrova 13, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -19 zo 6. marca 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“)

vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. . Vo vzťahu k postupu

Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom

pod sp. zn. sťažovateľkou podanú sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní vedenom pred

okresným súdom pod sp. zn. domáha určenia neplatnosti okamžitého

skončenia pracovného pomeru, ku ktorému došlo 21. augusta 2008 s bývalým

zamestnávateľom sťažovateľky, a to ,

. Okresný súd svojím rozsudkom č. k. -717 z 22. apríla 2014 žalobu

zamietol. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojím uznesením č. k. -826

z 31. júla 2017 rozsudok okresného súdu č. k. -717 z 22. apríla 2014 zrušil

a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľka následne podala ústavnému súdu sťažnosť v ktorej namietla, že

„Predmetné súdne konanie začalo podaním návrhu na Okresný súd Bratislava I, a to dňa

22.10.2008 a do dnešného dňa, nie je vo veci právoplatne rozhodnuté. Teda, spor, ktorého

predmetom je určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru nebol

v priebehu uplynulých viac ako 9 rokov právoplatne skončený.“. V rámci svojej

argumentácie sťažovateľka poukázala aj na to, že proti postupu okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. podala sťažnosť na prieťahy predsedníčke okresného

súdu, ktorá sa v liste sp. zn. Spr. 2249/2014 z 20. októbra 2014 za spôsobené prieťahy

v konaní v mene štátnej správy súdu ospravedlnila. V ďalšom sťažovateľka požiadala

predsedu krajského súdu o preskúmanie postupu predsedníčky okresného súdu pri spôsobe

vybavenia sťažnosti na prieťahy a predseda krajského súdu v liste sp. zn. Spr. 2374/2014

z 19. januára 2015 skonštatoval, že „... Vaša žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti

predsedníčkou okresného súdu je čiastočne opodstatnená, nakoľko Vaša sťažnosť bola

vybavená oneskorene.“. Na záver sťažovateľka uzavrela: „Vzhľadom na to, že súd je

v predmetnej právnej veci nečinný, pričom je zrejmé, že prieťahy sú neodôvodnené

a zavinené nečinnosťou súdu, máme za to, že v predmetnom súdnom konaní došlo

k zbytočným prieťahom, a teda k porušeniu základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2

SR, ktoré zakladá povinnosť súdu aj sudcu konať tak, aby sa toto ústavné právo

objektívne realizovalo. Dobu predmetného konania vedeného na Okresnom súde Bratislava

I nemožno považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd za primeranú a vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov v zmysle SR ani za ústavne

akceptovateľnú.“

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Okresný súd Bratislava 1 svojím konaním v právnej veci c/a

o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru

vedenej pod sp. zn. 80/193/2008 porušil základné právo na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa SR a právo na prerokovanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Krajský súd Bratislava svojím konaním v právnej veci c/a

o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru vedenej

pod sp. zn. porušil základné právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa SR a právo na prerokovanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Ústavný súd priznáva sťažovateľke nemajetkovú ujmu vo výške 15.000 €.

Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia pred Ústavným

súdom SR...“

5. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: za okresný súd jeho predsedníčka listom sp. zn. z 15. mája 2018,

ako aj právny zástupca sťažovateľky, ktorý zaujal stanovisko k predmetnému vyjadreniu

predsedníčky okresného súdu listom zo 7. júna 2018.

5.1 Predsedníčka okresného súdu vo vzťahu k postupu okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. v podstatnom uviedla:

„Po nahliadnutí do spisového materiálu namietanej veci mám za to, že v

predmetnom konaní o určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru

vedeného na tunajšom súde pod spis. zn. ide o právne zložitú vec. Ako uvádza

sťažovateľ v ústavnej sťažnosti, dňa 22.07.2017 bola Okresnému súdu Bratislava I

doručená sťažnosť, podaná z dôvodu namietania prieťahov v konaní veci vedenej na

Okresnom súde Bratislava I pod spis. zn. . Predmetná sťažnosť bola vybavená

dňa 20.10.2014 s tým, že bola vyhodnotená ako dôvodná a to s prihliadnutím na celkovú

dĺžku konania. Vec bola z pokynu predsedníčky súdu zaradená medzi veci sledované.

Zákonná sudkyňa však v namietanej veci už dňa 22.04.2014 vyhlásila rozsudok, ktorý bol

stranám doručovaný dňa 13.09.2014. Z dôvodu podaného odvolania bol spis predložený na

rozhodnutie odvolaciemu súdu, ktorý vo veci rozhodol Uznesením č. k. -826 zo

dňa 31.07.2017. Spis bol tunajšiemu súdu vrátený dňa 31.08.2017. Po vrátení sa veci

z odvolacieho súdu zákonná sudkyňa dňa 09.05.2018 vytýčila vo veci termín pojednávania

na deň 11.10.2018.

Dovolím si poukázať na skutočnosť, že napriek celkovej dĺžke konania zákonná

sudkyňa vo veci priebežne konala. Tak ako to vyplýva z priloženého chronologického

prehľadu úkonov súdu a strán sporu, v konaní sa uskutočnilo spolu 23 pojednávaní. Súd

vykonal rozsiahle dokazovanie, ktoré bolo neustále dopĺňané novými návrhmi sporových

strán. K predĺženiu konania istotne prispeli aj návrhy právneho zástupcu žalobkyne na

vykonanie a následne doplnenie dokazovania, ktoré tento nekoncentroval na začiatku

konania, ale boli predkladané súdu i druhej strane priebežne počas celého konania.

Výsluchy, ktoré súd v konaní uskutočnil trvali aj niekoľko hodín a častokrát sa z dôvodu

potreby dovypočutia svedkov muselo konanie odročovať. Dvaja svedkovia boli dokonca

súdom vypočúvaní dvakrát a to na návrh sporových strán. Rovnako by som chcela poukázať

na fakt, že právny zástupca žalobkyne opakovane (celkovo štyrikrát) žiadal počas konania

i osobnú protokoláciu jeho osobného prednesu, ktorý po povolení súdom trval i dve hodiny.

V neposlednom rade treba prihliadnuť aj na to, že konanie bolo predlžované niekoľkými

(štyrmi) neúčasťami právneho zástupcu žalobkyne z dôvodu jeho práceneschopnosti, raz sa

ospravedlnila z pojednávania poverená zástupkyňa žalovanej a dvakrát bola

práceneschopná aj zákonná sudkyňa.“

5.2 Právny zástupca sťažovateľky v liste zo 7. júna 2018 reagoval na vyjadrenie

predsedníčky okresného súdu z 15. mája 2018 a skonštatoval:

«Uvedená argumentácia sa snaží odôvodniť to, prečo „bežný“ pracovnoprávny spor,

nie je právoplatne skončený po 10 rokoch od podania žaloby.

V prípade, ak by sa Okresný súd Bratislava I reálne zaoberal obsahom nami podanej

ústavnej sťažnosti, tak by si nemohol dovoliť argumentovať tvrdeniami, ktoré sme odcitovali

vyššie.

Máme za to, že v podanej ústavnej sťažnosti sme viac ako vyčerpávajúcim spôsobom

opísali trvajúce prieťahy v danej právnej veci, a taktiež sme uviedli dostatočné množstvo

judikátov NS SR, ÚS SR ako aj ÚS ČR k otázkam prieťahov konania a ich príčin.

V súlade s takto formulovanou rozhodovacou praxou je možné označiť

„odôvodnenie“ prieťahov v konaní zo strany Okresného súdu Bratislava I za

„bezpredmetné“.

K svojmu vyjadreniu Okresný súd Bratislava I pripojil aj chronologický prehľad

úkonov urobených v právnej veci vedenej pod sp. zn. .

Zo samotného priloženého chronologického prehľadu úkonov urobených v právnej

veci vedenej pod sp. zn. je viac ako zrejmé, akým spôsobom koná Okresný súd

Bratislava I. tak, aby „zabránil vzniku prieťahov“ v súdnom konaní vedenom pod sp. zn.

.

Máme tým na mysli samotnú skutočnosť, že:

- Dňa 31.08.2017 bol spis vrátený OS BA I spolu s rozhodnutím odvolacieho súdu.

- Dňa 13.09.2017 OS BA I doručoval rozhodnutie odvolacieho súdu stranám sporu.

- Dňa 09.05.2018 zákonná sudkyňa vytýčila termín pojednávania v danej veci na deň

11.10.2018.

Teda, spisový materiál spolu s rozhodnutím odvolacieho súdu hol doručený

OS BA I dňa 31.08.2017 a termín najbližšie pojednávania na OS BA I bol vytýčený

na 11.10.2018, teda o 13 mesiacov a 10 dní, od vrátenia spisu z odvolacieho súdu.

Sme toho názoru, že vyššie uvedená skutočnosť nepotrebuje žiadny ďalší komentár

a dostatočne vykresľuje to, akým spôsobom koná Okresný súd Bratislava I v predmetnej

právnej veci.»

6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní –

vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou namietaného porušenia

práv – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na

zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či

namietaným postupom súdu boli porušené práva podľa a podľa

ods. 1 dohovoru (, , ).

II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojich práv

podľa a podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. .

9. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejedaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

10. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a obsahom

práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (, ). Z tohto vyplýva, že právne

východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,

sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.

11. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (rovnako aj práva podľa dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej účelom základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote v ich

všeobecnom poňatí je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (, ,

, , , , , , ,

, , ). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane

zdôraznil, že (obdobne aj dohovoru) v relevantnej časti

ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý vyjadruje predovšetkým

záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku

prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti ().

12. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplývala

do 30. júna 2016 z ustanovení (ďalej len „OSP“), ktorý bol

s účinnosťou od 1. júla 2016 zrušený, a počnúc týmto dňom je úprava civilného sporového,

civilného mimosporového a správneho súdneho konania predmetom Civilného sporového

poriadku (ďalej aj „CSP“), a Správneho súdneho

poriadku.

13. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej

do 30. júna 2016 vyplývala z , ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými

účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100

ods. 1 , podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších

návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá, ako aj z § 117 ods. 1

, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie

účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z , podľa ktorého sa

pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa

pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, v ktorý sa

bude konať nové pojednávanie.

14. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej

od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového

konania v , podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo

najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne

a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Tento základný

princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení

so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní. Napríklad povinnosť súdu konať

bez prieťahov vyplýva z , podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa

mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na

povahu konania, z o sudcovskej koncentrácii konania, ďalej z –

o predbežnom prejednaní sporu a následkoch neprítomnosti strán, aj z ,

podľa ktorého pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom

pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona, alebo § 183 ods. 1

prvej vety , podľa ktorej pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

15.1 Prieťahy v konaní alebo nečinnosť orgánu verejnej moci sú ústavným súdom

hodnotené ako iný zásah orgánu verejnej moci, ktorý môže byť jedno či viacrázový,

protiprávny a zároveň aj protiústavný útok týchto orgánov proti základným

zaručeným právam (slobodám), ktorý v čase rozhodovania ústavného súdu predstavuje

trvalé ohrozenie právne exitujúceho stavu, pričom taký útok sám osebe nie je výrazom

(výsledkom) riadnej rozhodovacej právomoci týchto orgánov. Z uvedeného musí preto

následne vyplynúť, že dôsledkom takého zásahu orgánu verejnej moci nemožno čeliť inak,

než ústavnou sťažnosťou a na ňu nadväzujúcim nálezom ústavného súdu.

15.2 K otázke posudzovania dĺžky konania a jej primeranosti (resp. neprimeranosti)

sa tak opakovane pripomína, že túto nemožno vyjadriť numericky, lebo je podmienená

objektívne charakterom prejednávanej veci a musí byť skúmaná s ohľadom na konkrétne

okolnosti prípadu, do úvahy je pritom nutné vziať i to, čo je pre sťažovateľa v „hre“ (porov.

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Záborský a Šmáriková v. Slovensko).

Prieťahy v konaní však nemožno ospravedlniť všeobecne známou preťaženosťou sudcov ani

množstvom procesných úkonov sudcu; je totiž vecou štátu, aby organizoval svoje súdnictvo

tak, aby princípy súdnictva zakotvené v ústave i v dohovore boli rešpektované a prípadné

nedostatky v tomto smere nemôžu ísť na ťarchu občanov, ktorí od súdu právom očakávajú

ochranu svojich práv v primeranej dobe.

16. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom

v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa (resp.

ods. 1 dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd

v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní

a jeho význam pre sťažovateľa (, , ). Podľa

uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

16.1 Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd

konštatuje, že konanie o určenie neplatnosti pracovného pomeru, v ktorom sťažovateľka

vystupuje na strane žalobcu, tvorí štandardnú súčasť štandardnej rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a nemožno ju považovať za právne zložitú. Čo sa týka skutkovej

zložitosti veci, z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu vyplýva, že dokazovanie bolo

pomerne rozsiahle a časovo náročné, niektoré dôkazy sa museli opakovať a priebežne sa

dopĺňali nové dôkazy, avšak ústavný súd nepovažuje danú vec za skutkovo zložitú v takej

miere, ktorá by ospravedlnila stav, v akom sa napadnuté konanie nachádzalo v čase

doručenia sťažnosti ústavnému súdu. Nezanedbateľná pritom je aj povaha veci.

16.2 Správanie sťažovateľky ako strany sporu je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje

pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj

k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. Sťažovateľka v napadnutom konaní priebežne a aktívne využívala svoje procesné

oprávnenia, ktoré jej relevantný právny predpis priznáva, a jej právny zástupca štyrikrát

ospravedlnil svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní, a teda si musela byť vedomá svojej

participácie na predĺžení napadnutého konania. Ústavný súd konštatuje, že napriek týmto

skutočnostiam aj vzhľadom na povahu veci však nemožno ospravedlniť 10-ročné trvanie

napadnutého konania bez právoplatného meritórneho rozhodnutia vo veci samej.

16.3 Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu

v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej

nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť

porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to

v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých

práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ na neho obrátil s návrhom, aby o jeho veci rozhodol

(, ). Teda zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené

nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda

takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých

práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol

(, , , , , ,

).

17. Z uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. -826 z 31. júla 2017

v podstatnom vyplýva:

«... V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný písomnou formou

a postupom podľa ust. doručil žalobkyni dňa 4.9.2008

okamžité skončenie pracovného pomeru. Následne bolo potrebným v konaní skúmať

splnenie podmienky uvedenej v ust. , t.j. dodržanie subjektívnej

lehoty na okamžité skončenie pracovného pomeru, ktorá začína bežať odo dňa, odkedy

zamestnávateľ získal vedomosť (dozvedel sa), že sa zamestnanec dopustil takéhoto konania,

ktoré môže zakladať dôvod k okamžitému skončeniu pracovného pomeru. Zamestnávateľ sa

o dôvode k okamžitému skončeniu pracovného pomeru dozvie dňom, kedy jeho vedúci

zamestnanec alebo vyššie nadriadený tomu kto porušil pracovnú disciplínu, získa vedomosť

(dozvie sa), že sa zamestnanec dopustil takéhoto konania, ktoré môže zakladať dôvod

okamžitého skončenia pracovného pomeru (rozsudok NS CR zo dňa 26.3.1998 sp.zn.

). Objektívnu lehotu môže zamestnávateľ využiť len vtedy, ak sa v rámci

subjektívnej lehoty nedozvedel o dôvode, ktorý zakladá možnosť okamžitého skončenia

pracovného pomeru. V danom prípade z napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie

nevyplýva, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s námietkami žalobkyne uvádzanými

v priebehu konania, že zamestnávateľ sa o skutku, ktorý je dôvodom okamžitého skončenia

pracovného pomeru so žalobkyňou dozvedel v deň, kedy sa o tomto skutku dozvedel priamy

nadriadený žalobkyne pani , t.j. v marci 2008, preto subjektívna lehota na

okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou žalovanému uplynula v máji 2008.

Je treba zdôrazniť, že v prípade ak by súd prvej inštancie dospel k záveru, že zamestnávateľ

neuplatnil dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru so zamestnancom

v subjektívnej lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie

pracovného pomeru dozvedel, bolo by nehospodárnym vo veci vykonávať ďalšie

dokazovanie v časti dôvodnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Odvolací súd

preto považuje vysporiadanie sa so zásadne odlišnou argumentáciou strán sporu (podľa

tvrdenia žalovaného sa mal o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru

so žalobkyňou dozvedieť najskôr dňa 29.7.2008), s prihliadnutím na dokazovaním zistené

skutkové okolnosti o tom, že pani bola v rozhodnom období (1.4.2008 do

6.6.2008) priamou nadriadenou žalobkyne a ako priama nadriadená žalobkyne mala

vedomosť o zakladaní a založení spoločnosti v marci 2008 (čl. 245)

a ústne vyjadrila žalobkyni súhlas s uvedenou činnosťou, za otázku majúcu podstatný

význam pri právnom posúdení veci.

Pri posudzovaní skutkového vymedzenia dôvodov okamžitého skončenia pracovného

pomeru so žalobkyňou odvolací súd na rozdiel od záverom súdu prvej inštancie má za to, že

zamestnávateľ v okamžitom skončení pracovného pomeru so žalobkyňou neurčito

a nezrozumiteľne skutkovo vymedzil dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru

v zmysle v časti ktorej zamestnávateľ uviedol „činnosť pre spoločnosť

žalobkyňa vykonávala v pracovnom čase, kedy mala plniť úlohy pridelené jej žalovaným

podľa pracovnej zmluvy a súčasne na činnosť spoločnosti využívala pracovné nástroje

(PC, SW, papier, telefóny atd.) pridelené žalobkyni žalovaným, čím porušila ustanovenie

čl. 8. 6. písm. b) Pracovného poriadku a ustanovenie čl. 7. 1. písm. b) Pracovného

poriadku“. Z takto neurčito uvedeného dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru

nemožno vyvodiť, aké činnosti a konkrétne kedy vykonávala žalobkyňa pre spoločnosť

, kedy a aké pracovné nástroje zamestnávateľa používala v prospech

svojej spoločnosti. Odvolací súd konštatuje, že v tejto časti nie je dôvod okamžitého

skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou uvedený určite, zrozumiteľne a spôsobom

predpokladajúcim ust. . V danom prípade tak odvolací súd považuje

za určite a zrozumiteľne skutkovo vymedzené dva dôvody okamžitého skončenia pracovného

pomeru so žalobkyňou, a to, že a/ žalobkyňa bola od 1.4.2008 spoločníčkou a konateľkou

spoločnosti , so sídlom ,

a b/ popis činnosti tejto spoločnosti ( ) sa takmer

zhoduje s popisom činnosti a zodpovednosti, ktoré tvoria obsah popisu práce pracovného

miesta žalobkyne...

Na základe uvedeného (zistené rozpory) odvolací súdu napadnuté rozhodnutie súdu

prvej inštancie (rozsudok okresného súdu č. k. -717 z 22. apríla 2014, pozn.)

/podľa zrušil a podľa vec vrátil súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvej inštancie bude jednoznačne ustáliť, odkedy

žalovaný získal vedomosť (dozvedel sa), že sa žalobkyňa sa dopustila takéhoto konania,

ktoré môže zakladať dôvod k okamžitému skončeniu pracovného pomeru a či k okamžitému

skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou došlo v lehote podľa ust. § 68 ods.2

. V prípade, ak súd prvej inštancie dospeje k záveru, že žalovaný okamžite

skončil pracovný pomer so žalobkyňou v lehote podľa ust. ,

bude potrebné 1/posúdiť, či a v akom rozsahu sa popis činnosti spoločnosti ,

zhodoval s popisom činnosti a zodpovednosti, ktoré tvorili obsah popisu práce

pracovného miesta žalobkyne, 2/ dôkladne posúdiť, či žalovaným uvedené a preukázané

dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou možno považovať za

závažné porušenie pracovných povinností vychádzajúce z ustanovení ,

Pracovnej zmluvy, Pracovného poriadku, ako i iných interných predpisov s tým, že súd nie

je viazaný pri kvalifikácii konania zamestnanca predstavujúceho možné závažné porušenie

pracovnej disciplíny, iba ich skutkovým vymedzením. Pri skúmaní intenzity prípadného

závažného porušenia pracovnej disciplíny bude úlohou súdu prvej inštancie prihliadať

a vyhodnotiť aj doterajší prístup žalobkyne k práci a k funkcii, ktorú zastávala, k dobe

a situácii, v ktorej malo dôjsť k porušeniu pracovnej disciplíny, k spôsobu a intenzite

porušenia konkrétnych povinnosti, k dôsledkom porušenia pracovnej disciplíny pre

zamestnávateľa s tým, že dôkazné bremeno ohľadne samotnej existencie skutku, ktorý mal

predstavovať závažné porušenie pracovnej disciplíny a existencie okolností majúcich vplyv

na jeho intenzitu, zaťažuje v konaní žalovaného. V prípade, ak súd prvej inštancie dospeje

k záveru o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 21.8.2008 daného

žalobkyni, bude musieť v konaní ďalej posúdiť skutkovo a právne posúdiť aj žalobu v časti

o určenie, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného naďalej trvá a o zaplatenie náhrady

mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Súd prvej inštancie je povinný vykonané

dôkazy jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti vyhodnotiť a opätovne vo veci rozhodnúť

výrokom aby zodpovedalo ust. , t.zn. musí v ňom uviesť stručný a jasný

výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri

posúdení žaloby žalobkyne, riadiac sa právnym názorom vysloveným odvolacím súdom

v tomto rozhodnutí ( ). V novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie

rozhodne o náhrade trov konania ( ).»

18.1 Predmetom posudzovanej veci je rozhodovanie o neplatnosti okamžitého

skončenia pracovného pomeru s nárokom na náhradu mzdy a táto statusová vec z hľadiska

sociálneho postavenia sťažovateľky nie je ani po necelých desiatich rokoch od jej začatia

právoplatne skončená. Z citovaných častí uznesenia krajského súdu č. k. -826

z 31. júla 2017 vyplýva, že okresnému súdu sa v konaní vedenom pod sp. zn.

nepodarilo ustáliť v pracovných sporoch takú elementárnu a podstatnú skutočnosť, akou je

splnenie podmienky vyplývajúcej v

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), t. j. dodržanie subjektívnej

lehoty na okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Navyše

okresný súd napriek množstvu vykonaných pojednávaní vo veci nevymedzil dostatočne,

určito a zrozumiteľne dôvod/dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru

so sťažovateľkou a spôsobom predpokladaným nedospel

ku skutkovému vymedzeniu týchto dôvodov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno

vo vzťahu k záverom vysloveným krajským súdom považovať tvrdenia predsedníčky

okresného súdu o tom, že súd vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie a pojednával vo veci

celkovo 23-krát, za kontraproduktívne. V naznačenom smere je potrebné akcentovať záver

krajského súdu vyplývajúci z jeho uznesenia č. k. -826 z 31. júla 2017 o tom,

že z odôvodnenia rozsudku okresného súdu č. k. -717 z 22. apríla 2014 „... nie

je možné jednoznačne vyvodiť, ako súd prvej inštancie vyhodnotil dokazovanie vykonané

v priebehu konania, a absentuje v ňom jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje

skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri posúdení nároku žalobkyne.“. K takémuto

záveru dospel krajský súd, riadiac sa judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva,

«... keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli

„vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku,

rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok

„justičný omyl” (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).».

18.2 Ďalšou signifikantnou skutočnosťou je napr. postup okresného súdu po vrátení

veci z krajského súdu, keď mu trvalo celkovo 8 mesiacov, kým po vrátení spisu

31. augusta 2017 nariadil 9. mája 2018 termín pojednávania vo veci na 11. október 2018,

teda okresný súd bude v predmetnej veci opätovne pojednávať (už po 24. raz) až po

13 mesiacoch od vrátenia spisu z odvolacieho súdu.

19. Z hľadiska povahy veci považuje ústavný súd za relevantné zvýrazniť najmä to,

že pracovnoprávne spory a mzdové nároky z nich vyplývajúce považuje za spory

mimoriadne citlivej povahy (, , , ,

), ktoré pripúšťajú chápanie zbytočných prieťahov v prísnejšom meradle, ako je

to pri iných súdnych sporoch, ktoré nemajú súvis s existenčnou otázkou účastníka. V týchto

sporoch by súd mal postupovať čo najrýchlejšie a efektívne, a to nielen z dôvodu závažných

sociálnych dopadov týchto sporov na samotných účastníkov konania/strany, ale aj

v dôsledku toho, že výklad a používanie právnej úpravy v sú stabilizované

v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov vrátane metodiky ich postupov

v takýchto sporoch. Taktiež z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Vocaturo

proti Taliansku, rozsudok z 24. 5. 1991) vyplýva, že pracovnoprávne spory si zo svojej

povahy vyžadujú urýchlené (expeditious) rozhodnutie, či už ide o prístup k slobodnému

povolaniu, živobytie sťažovateľa, pokračovanie v zamestnaní, napadnutie skončenia

pracovného pomeru, suspendovanie sťažovateľa, alebo jeho opätovné dosadenie do funkcie,

alebo ak má žalovaná suma pre sťažovateľa zásadný význam (napríklad vo veciach

týkajúcich sa invalidného dôchodku, náhrady škody na zdraví a podobne). Prieťahy

v takomto type konaní preto môžu v konečnom dôsledku ohroziť až dôveryhodnosť štátnej

moci a špecificky súdnej moci v očiach priamych účastníkov konania, ako aj všeobecné

vnímanie fungovania demokratického a právneho štátu verejnosťou ().

20. V naznačených súvislostiach ústavný súd hodnotí postup okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorý nerozhodol v pracovnoprávnom spore

ani po takmer 10 rokoch od začatia konania, ako „odňatie spravodlivosti“, pretože

z hľadiska sociálneho postavenia sťažovateľky ide o závažnú statusovú vec, ktorej

prejednanie a rozhodnutie musí byť urýchlené. V zmysle judikatúry ústavného súdu, ako aj

v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je v právnom štáte neprípustné , aby

ani právne či skutkovo najnáročnejšie spory mohli trvať tak dlhú dobu, lebo platí zásada,

podľa ktorej „oneskorená spravodlivosť je odmietnutou spravodlivosťou“ (porov.

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Medvedevskyi v Ukrajina

z 20. 5. 2010, bod 75). Takýto záver nadobúda na význame a dôležitosti v osobitných

typoch konania, ktorými pracovnoprávne spory nepochybne sú.

20.1 Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd teda dospel k záveru, že postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu), pričom pri posudzovaní otázky, či

v postupe okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným

prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd vzhľadom na zistené skutočnosti nepovažoval za

podstatné podrobnejšie vyhodnocovať tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup

samotného súdu (, , , , ,

).

21. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany

sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. podľa v spojení s

ods. 3 písm. a) konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

22.1 Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

22.2 Podľa ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých

dôvodov sa ho domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo

slobodu porušil, je povinný ho sťažovateľovi vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia ústavného súdu.

22.3 Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie

v sume 15 000 €, „... ktorú zdôvodňuje tým, že keďže jej spor, ktorého predmetom je

určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru trvá už vyše 9 rokov a do

dnešného dňa nebolo vo veci rozhodnuté a vec nie je právoplatne skončená, sťažovateľka

cíti pocit právnej neistoty, nespravodlivosti a krivdy, ktorý pramení práve zo situácie, kedy

súd za primeranú dobu nerozhodlo a plynulé vo veci nekonal a nekoná.“. Cieľom

primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva

v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie

konanie bez porušovania základného práva ().

22.4 Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia podľa .

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu. Vzhľadom na doterajšiu celkovú dĺžku konania v trvaní takmer 10 rokov

(v čase rozhodovania ústavného súdu), s prihliadnutím na predmet sporu, ktorý si vyžaduje

osobitnú rýchlosť prejednania, a taktiež, zohľadňujúc skutočnosť vrátenia veci na nové

konanie okresnému súdu a z toho vyplývajúci neefektívny a nesústredený postup okresného

súdu vo veci (pozri bod 18 a 19 odôvodnenia), ústavný súd priznal sťažovateľke primerané

finančné zadosťučinenie vo výške 7 000 €. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako

to je uvedené vo výroku v bode 3 tohto nálezu

23.1 Podľa môže ústavný súd v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

23.2 Vzhľadom na okolnosti veci rozhodol ústavný súd o úhrade trov konania

okresným súdom. Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho

zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby

vykonané v roku 2018, a to z prevzatia a prípravy zastupovania a z písomného podania

sťažnosti ústavnému súdu. Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 2

v spojení s § 3 ods. 1 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred

ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2018 šestina

z výpočtového základu zo sumy 921 €, čo činí za jeden úkon právnej služby odmenu

v sume 153,50 € a režijný paušál v sume 9,21 €, v celkovej sume 325,42 €. Z týchto

dôvodov ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania tak, ako to je uvedené v bode 4

výroku tohto nálezu, pričom písomné vyjadrenie právneho zástupcu z 1. júna 2018

vzhľadom na jeho obsah nevyhodnotil ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci

samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

24. S poukazom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, sa pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumie jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júla 2018