Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 82/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2003 v senáte

zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha prerokoval

sťažnosť Ing. I. R., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. H., B. B., vo veci porušenia

jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. I. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

postupom Okresného súdu Bratislava III

v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. I. R. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk

(slovom Jedenstotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý

Ing. I. R. vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť Ing. I. R. trovy konania

vo výške 8 000 Sk (slovom Osemtisíc slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto

nálezu na účet advokáta JUDr. Ľubomíra Hrežďoviča, Skuteckého 12, Banská Bystrica.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo

2. októbra 2002 doručené podanie Ing. I. R., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktoré

podaním doručeným ústavnému súdu 26. novembra 2002 právny zástupca JUDr. Ľ. H.

podrobne odôvodnil.

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ uviedol, že 5. marca 1996 podal sťažovateľ

bývalému Obvodnému súdu Bratislava III (od 1. januára 1997 Okresný súd Bratislava III)

(ďalej len „okresný súd“) žalobu proti Slovenskej republike – Armáde Slovenskej

republiky, zastúpenej Vojenským úradom pre právne zastúpenie, na určenie, že služobný

pomer trvá. Od podania žaloby na všeobecnom súde ku dňu podania ústavnej sťažnosti

uplynulo 6 rokov a 8 mesiacov a za ten čas bolo uskutočnené jedno pojednávanie v apríli

2000, ktoré bolo bez určenia ďalšieho postupu odročené na neurčito. To znamená, že termín

prvého pojednávania bol určený po štyroch rokoch od podania žaloby a od tohto termínu je

súd nečinný ďalšie dva a pol roka. Ako dôkaz uvádza spis okresného súdu sp. zn.

.

Podľa názoru sťažovateľa uvedená pracovnoprávna vec nie je skutkovo a ani právne

náročná, preto nevidí dôvody na zdĺhavosť konania.

Na základe uvedeného sťažovateľ v sťažnosti poukázal, že prieťahmi v konaní pred

okresným súdom od doručenia návrhu až po podanie sťažnosti ústavnému súdu sú dotknuté

aj ďalšie práva súvisiace s jeho sociálnym statusom, pretože súčasťou žaloby je aj

vyplatenie služobného príjmu, ktorý sťažovateľ dosahoval pred nezákonným ukončením

služobného pomeru. V súčasnosti je pracovníkom školstva a niekoľkokrát po sebe má

uzatvorený pracovný pomer na dobu určitú.

Sťažovateľ požaduje podľa (ďalej len

„ústava“) aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 300 000 Sk, pretože

podľa jeho presvedčenia bol protiprávne prepustený zo služobného pomeru vojaka Armády

Slovenskej republiky, čím došlo i k strate jeho príjmu a nečinnosťou súdu je zmarené jeho

prípadné zaradenie späť do služobného pomeru.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal predmetnú

sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovaní rozhodol týmto nálezom:

„1. Nečinnosťou Okresného súdu Bratislava III., Bratislava v pracovno-právnej veci,

vedenej pod sp. zn. došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na plynulý

a spravodlivý proces podľa / .

2. Ústavný súd SR podľa čl. 127 ods. 3/ priznáva sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie v sume 300.000,- Sk.“

II.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd výzvou z 9. decembra 2002

požiadal sťažovateľa, aby sa v lehote do 15 dní od doručenia výzvy vyjadril, či súhlasí

s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti. Rovnakú výzvu

na vyjadrenie ústavný súd doručil aj predsedovi okresného súdu.

Obidvaja účastníci ústavnému súdu písomne oznámili, že súhlasia, aby bolo upustené

od verejného ústneho pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu

27. februára 2003 uznal, že konanie v pracovnej veci, v ktorej by mal súd zabezpečiť

vybavenie „v osobitnej rýchlosti“, trvá takmer 7 rokov, čo je neprimerane dlhá doba na to,

aby vo veci bolo nariadené iba jedno pojednávanie. Uznal dôvodnosť sťažnosti na prieťahy

v konaní s poukazom na odpoveď podpredsedu okresného súdu sťažovateľovi

z 27. decembra 2000.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení ďalej poukázal na množstvo pracovných vecí

(sporov), ktoré sú na okresnom súde nerozhodnuté, čo má vplyv na celkovú dĺžku

predmetného konania, ale aj na tú skutočnosť, že v predmetnej veci dochádzalo často

k výmene sudcov, ktorí mali predmetnú vec prejednávať a rozhodnúť.

III.

Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného

práva upraveného v , podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov ...“.

Podľa názoru ústavného súdu možno za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu

neistotu sťažovateľa v posudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré smeruje

k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu právnej neistoty zákonom

dovoleným spôsobom.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade so

svojou doterajšou judikatúrou zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup

samotného súdu (3).

Preskúmaním doterajšieho postupu okresného súdu ústavný súd zo spisu sp. zn.

zistil, že v predmetnej veci okresný súd od 5. marca 1996 (keď mu bol doručený

návrh na začatie konania) až do odoslania spisu ústavnému súdu vykonal tieto úkony:

Dňa 15. apríla 1996 vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku,

10. marca 1997 doručil odpis návrhu na vyjadrenie odporcovi, 3. novembra 1998 vyzval

účastníkov konania na doloženie dokladov (právnemu zástupcovi navrhovateľa doručoval

výzvu na predchádzajúcu adresu, hoci právny zástupca upovedomil súd o zmene adresy),

21. januára 1999 doručil výzvu obsahovo totožnú s výzvou z 3. novembra 1998 právnemu

zástupcovi navrhovateľa na novú adresu, 22. apríla 1999 doručil podanie o zmene petitu

na vyjadrenie odporcovi, 19. novembra 1999 vyzval odporcu na doručenie dôkazných

prostriedkov, 21. februára 2000 určil termín pojednávania na 3. apríl 2000, ktoré bolo

odročené z dôvodu neprítomnosti člena senátu. Do dňa preskúmania spisu nebolo vykonané

pojednávanie vo veci samej.

Zo spisu okresného súdu ďalej ústavný súd zistil, že 26. apríla 1996 navrhovateľ

zaplatil súdny poplatok a zároveň doručil súdu návrh na zmenu petitu, 1. apríla 1997

odporca doručil vyjadrenie k návrhu, 17. apríla 1997 a 9. mája 1997 odporca doplnil svoje

vyjadrenie, 15. augusta 1997 právny zástupca navrhovateľa oznámil súdu zmenu svojho

sídla, 10. februára 1998 navrhovateľ žiadal súd o oznámenie dôvodov prieťahov v konaní,

13. marca 1998 odporca žiadal súd o určenie termínu pojednávania, 27. marca 1997 právny

zástupca navrhovateľa opätovne oznámil súdu zmenu svojho sídla, 15. apríla 1998 právny

zástupca navrhovateľa opätovne žiadal určiť termín pojednávania, 10. júla 1998

navrhovateľ doručil súdu zmenu petitu a žiadal určiť termín pojednávania, 20. augusta 1998

opätovne žiadal určiť termín pojednávania, 19. novembra 1998 odporca doručil súdu

požadované

doklady, 18. februára 1999 navrhovateľ opätovne doručil zmenu petitu, 15. marca 1999

navrhovateľ podal návrh na zabezpečenie dôkazov, 6. mája 1999 odporca doručil vyjadrenie

k zmene petitu, 14. júna 1999 navrhovateľ doručil súdu vyjadrenie, 15. júna 1999 odporca

doručil súdu dôkazy, 2. decembra 1999 odporca doručil súdu vyjadrenie, 10. apríla 2000

odporca navrhol zastaviť konanie, 6. júna 2000 sa navrhovateľ vyjadril k návrhu odporcu

na zastavenie konania, 11. júla 2000 navrhovateľ doručil súdu podanie.

IV.

Ústavný súd pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn.

podľa troch označených základných kritérií zistil:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, predmetom konania pred okresným

súdom je žaloba na určenie, že služobný pomer trvá. Rozšírením žaloby o náhradu mzdy

žalobca v priebehu konania upravoval výšku svojho nároku. Medzi účastníkmi konania ide

o služobný pomer, ktorý sa riadi špeciálnou právnou úpravou upravujúcou služobné pomery

vojakov z povolania. Výklad a používanie tejto právnej úpravy sú stabilizované, rovnako

na predmetný spor sa vzťahuje dostatok judikatúry všeobecných súdov. Okresný súd vo

svojom vyjadrení ani nenamietol, že v danom prípade ide o právne a fakticky zložitú vec.

Napriek tejto skutočnosti okresný súd vykonal v konaní len prvotné úkony a k zabezpečeniu

dôkazných prostriedkov, resp. k samotnému dokazovaniu a s tým spojeným právnym

posúdením skutkového stavu pre rozhodnutie v merite veci ani nepristúpil. Vo veci určil za

celé obdobie iba jedno pojednávanie, ktoré bolo z procesných dôvodov bez vykonávania

dôkazov odročené. Prípadná skutková alebo právna zložitosť veci preto nemohla mať

v danom prípade vplyv na vznik zbytočných prieťahov v konaní a v spojitosti s tým

na možné porušenie práv sťažovateľa.

Doterajšia dĺžka konania nie je akceptovateľná aj preto, že ide o spor, v ktorom sa

pre sťažovateľa rieši existenčná otázka, či bol jeho služobný pomer ukončený dôvodne

a v súlade so zákonom. V prípade trvania služobného pomeru sťažovateľovi vzniká nárok

na odmenu, ktorá tvorí základ jeho živobytia, prípadne je zdrojom pre financovanie

potrieb spoločnej domácnosti. V týchto sporoch by súd mal postupovať čo najrýchlejšie

a efektívne.

Ústavný súd konštatuje, že v tejto veci všeobecný súd nevenoval dostatočnú

pozornosť uvedenej povahe sporu a ani tomu, o čo v ňom sťažovateľovi ide.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania pred okresným

súdom, toto bolo po doterajšiu dobu jeho konania aktívne a súčinnostné a neprispelo

k predĺženiu doterajšej doby konania. Zo spisu okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ

na výzvy súdu odpovedal v primeranej lehote. Iniciatívne predkladal súdu vyjadrenia

s listinnými dôkazmi. Súdny poplatok zaplatil 26. apríla 1996 až na základe výzvy súdu

napriek tomu, že sťažovateľ ako navrhovateľ v tomto konaní bol v zmysle § 4 ods. 2

písm. d) o súdnych poplatkoch a poplatku

za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov od poplatku oslobodený. Z hľadiska

uvedeného kritéria možno vysloviť záver, že sťažovateľ svojím konaním neprispel

k zdĺhavosti konania, ba naopak, ako účastník konania bol aktívny a jeho činnosť smerovala

k rýchlej a účinnej ochrane svojich práv.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný súd zistil, že k zbytočným prieťahom došlo najmä pre nečinnosť okresného

súdu bez akejkoľvek zákonnej prekážky. Súd bol nečinný v období od 26. apríla 1996

do 10. marca 1997 (medzi týmito úkonmi nebol vykonaný žiadny úkon – nečinnosť súdu

viac ako 10 mesiacov), od 10. marca 1997 do 3. novembra 1998, keď vyzval účastníkov

na doloženie dokladov (nečinnosť 19 mesiacov), od 22. apríla 1998, keď doručil zmenu

petitu odporcovi na vyjadrenie, do 19. novembra 1999, keď vyzval odporcu na doručenie

písomných dokladov (nečinnosť viac ako 6 mesiacov), a od 3. apríla 2000, keď odročil

pojednávanie na neurčito, až do 27. februára 2003, keď predložil spis ústavnému súdu

(nečinnosť viac ako 34 mesiacov, celkovo nečinnosť viac ako 69 mesiacov).

Obranu súdu spočívajúcu v častých zmenách sudcov, ktorí vec prejednávali

a vo vysokom počte pracovnoprávnych vecí na tomto súde ústavný súd neakceptoval.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) platí, že nadmerné množstvo vecí,

v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné

prieťahy v súdnom konaní (). Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu

pracovných vecí či námietka častých personálnych zmien obsadenia tohto úseku a v tejto

súvislosti neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolnosti,

ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana,

ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym

záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Vychádzajúc z týchto skutkových poznatkov ústavný súd uzavrel, že vo veci vedenej

na okresnom súde pod sp. zn. došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa

zaručeného v .

V.

V zmysle druhej a tretej vety ak porušenie práv alebo slobôd

podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva

alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie

konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné,

prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred

porušením.

Keďže ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , prikázal aj bez

návrhu sťažovateľa okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov

a odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza účastník domáhajúci sa rozhodnutia

súdu v jeho veci.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa,

zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak sa sťažovateľ

domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje,

a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ požadoval za porušenie ním označeného základného práva finančné

zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk. V tejto časti sťažnosť odôvodnil tým, že nečinnosťou

súdu sú dotknuté aj ďalšie práva sťažovateľa súvisiace s jeho presvedčením, že bol

protiprávne prepustený zo služobného pomeru vojaka Armády Slovenskej republiky, došlo

k strate služobného príjmu a sú ním dotknuté ďalšie práva sťažovateľa súvisiace s jeho

sociálnym statusom, ako je marené aj jeho ďalšie prípadné zaradenie späť do služobného

pomeru, resp. primerané pracovnoprávne uplatnenie. Počas tejto doby nemohol riešiť

plnohodnotne svoje súčasné zamestnanie v podobe riadneho pracovného pomeru na dobu

neurčitú, pričom je pracovníkom v školstve a mal niekoľkokrát uzatvorený pracovný pomer

na dobu určitú.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného

zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody. Hoci ústavný

súd prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom súdnom konaní konal bez zbytočných

prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2

nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci. V dôsledku toho

považoval preto za potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá

sťažovateľovi v dôsledku toho vznikla, a to priznaním primeraného finančného

zadosťučinenia.

Pri jeho priznaní ústavný súd vychádzal z tej skutočnosti, že sťažovateľ si uplatnil

nárok na ochranu základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov v spore, ktorého

doterajšie trvanie nemožno ničím ospravedlniť. Podľa ústavného súdu nemožno spravodlivo

žiadať od sťažovateľa, aby čakal na výsledok súdneho sporu, v ktorom sa rieši jeho

existenčný problém takmer sedem rokov, a aby po takejto dobe bol stav konania taký, ako

bol zistený v prípade sťažovateľa. Sťažovateľ oprávnene z takého postupu okresného súdu

pociťuje krivdu a beznádej. Vychádzajúc z tohto pohľadu sťažovateľa na celú situáciu,

z princípov spravodlivosti a zo spôsobu zavŕšenia ochrany základných práv každej

oprávnenej osoby ústavný súd dospel k záveru, že primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 100 000 Sk (slovom Jedenstotisíc slovenských korún), ktoré je okresný súd

povinný zaplatiť v súlade s výrokom tohto nálezu, je primeranou satisfakciou spojenou

s porušením základného práva sťažovateľa.

Podľa a

ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku

právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. Ľ. H.. Ústavný súd priznal

sťažovateľovi ( ) úhradu trov konania vo výške 8 000 Sk

(slovom osemtisíc slovenských korún) z dôvodu trov jeho zastúpenia. Ústavný súd priznal

právnemu zástupcovi úhradu za dva úkony právnej pomoci (príprava a prevzatie veci,

písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom náhradu za jeden úkon právnej pomoci mu priznal

vo výške 3 900 Sk (základom pre výpočet výšky náhrady za úkon právnej pomoci bola

nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku

2001 vo výške 11 693 Sk). Ďalej ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa

dvakrát náhradu režijného paušálu po 100 Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a)

a c) a ods. 4 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2003