Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 438/2018
PDF · 237.15 KB
No categories available
II. ÚS 438/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. septembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 8 Nt 17/2017
z 15. novembra 2017 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 Tos 3/2018
z 30. januára 2018 v spojení s postupom ministra spravodlivosti Slovenskej republiky
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného
súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 Nt 17/2017 z 15. novembra 2017
(ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Tos 3/2018 z 30. januára 2018 (ďalej len „napadnuté
uznesenie krajského súdu“) v spojení s postupom ministra spravodlivosti Slovenskej
republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“).
2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 7 T 30/2011 z 29. novembra 2012 v spojení s rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 7 To 20/2013 zo 16. mája 2013 právoplatne uznaný vinným z obzvlášť
závažného zločinu vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 145 ods. 1 zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)
a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b) s poukazom na § 138
písm. a) Trestného zákona. Krajský súd uložil sťažovateľovi úhrnný trest odňatia slobody
vo výmere 15 rokov, pre výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným
stupňom stráženia.
Sťažovateľ podal na okresnom súde návrh na povolenie obnovy konania. Okresný
súd napadnutým uznesením zamietol návrh na obnovu konania.
Sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažnosť. Krajský
súd sťažnosť sťažovateľa napadnutým uznesením zamietol.
3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Proti uzneseniu o zamietnutí sťažnosti Krajského
súdu... nemohol odsúdený podať dovolanie, pretože to nepripúšťa Trestný poriadok, avšak
podľa Trestného poriadku a judikatúry slovenských súdov môže minister spravodlivosti
podať dovolanie.
Sťažovateľ podal podnet ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky podľa § 369
ods. 1 Trestného poriadku listom zo dňa 28.3.2018 na podanie dovolania na Najvyšší súd
Slovenskej republiky proti vyššie uvedeným uzneseniam. Dôvodom na podanie dovolania
bolo tvrdenie, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané
zákonným spôsobom... ako aj že, rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení
zisteného skutku, na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.“
Podanie sťažovateľa bolo listom štátnej tajomníčky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 39358/2018-61/D/164 z 9. mája 2018 odložené.
4. Sťažovateľ k procesným podmienkam podanej sťažnosti uviedol: „Predmetná vec
bola podaná na Ústavnom súde Slovenskej republiky dňa 4.4.2018 a zaevidovaná
pod sp. zn. Rvp 688/2018-15. V merite však nebola prejednaná a rozhodnutá ústavným
súdom, pretože sťažnosť bola 2.5.2018 odložená s doporučením, aby bolo podané
dovolanie.“
5. Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv došlo najmä tým,
že rozhodnutia všeobecných súdov boli založené na dôkazoch získaných protizákonne,
na selektívnom vyhodnotení dôkazov v neprospech sťažovateľa. Sťažovateľ tvrdí, že
postupom súdov a aj ministra spravodlivosti mu bolo odopreté nové súdne konanie,
v ktorom by bola jeho vina posúdená miernejšie s ohľadom na nové relevantné posúdenie
dôkazov.
Sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu z dôvodu nemajetnosti
a navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo
sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 dohovoru postupom Krajského súdu Košice, v konaní vedenom pod sp. zn.
7Tos/3/2014-44 zo dňa 30.1.2018 v spojení s konaním Okresného súdu 8Nt/17/2017 zo dňa
15.11.2017 a postupom ministra spravodlivosti Slovenskej republiky porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 7Tos/3/2014-44 zo dňa 30.1.2018
a uznesenie Okresného súdu Košice I. sp. zn. 8Nťl7/2017 zo dňa 15.11.2017 zrušuje a vec
sa vracia Okresnému súdu Košice I. na nové konanie a rozhodnutie.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
11. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, napadnutým uznesením
krajského súdu a postupom ministra spravodlivosti, ku ktorému malo dôjsť tým, že podľa
tvrdenia sťažovateľa napriek splneniu všetkých podmienok povolenia obnovy konania
v jeho trestnej veci k jej povoleniu nedošlo, a pritom odôvodnenia rozhodnutí všeobecných
súdov sú podľa sťažovateľa vo vzťahu k prijatému záveru neobjektívne a arbitrárne, lebo
nie je možné preskúmať okolnosti toho, prečo sa súd nevysporiadal s dôkazmi rozpornej
povahy.
III.
K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu
12. V súvislosti s namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru
napadnutým uznesením okresného súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity
zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo
domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto
ochranu nemôže poskytnúť iný súd.
13. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje. Zmyslom a účelom
uvedeného princípu subsidiarity je, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci
nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci
v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú povinné vykladať a aplikovať
príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné
aj za dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým
fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity
reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci
všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
(IV. ÚS 303/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ
sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných
a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).
14. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnuté uznesenie
okresného súdu bolo predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom
na základe sťažovateľom podanej sťažnosti. Konanie o sťažnosti bolo skončené
napadnutým uznesením krajského súdu. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti
sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Pre rozhodnutie
ústavného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1
ústavy. To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum sťažnosťou prezentovaného
porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
okresného súdu.
15. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku
svojej právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým uznesením krajského súdu
16. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,
resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (II. ÚS 362,2018, IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
17. Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov
ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich
právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
18. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
19. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr.
II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces
(m. m. II. ÚS 362/2018, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
20. Do základného práva na súdnu ochranu však nepatrí právo účastníka konania
na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech
(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na súdnu ochranu je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na súdnu ochranu.
21. Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým uznesením krajského súdu vrátane
sťažovateľom prezentovaných nosných úvah, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu
s limitmi práva na súdnu ochranu, ktorých porušenie sťažovateľ namieta. Na tomto mieste
ústavný súd pripomína, že v danom prieskume nebolo jeho úlohou preverovať úplnosť
a správnosť skutkových zistení konajúcich súdov. Uvedený prieskum vykonal ústavný súd
v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu odôvodnenia napadnutého
uznesenia krajského súdu a ústavnú súladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorú krajský
súd vo veci sťažovateľa aplikoval, inými slovami, ústavnú udržateľnosť napadnutého
uznesenia krajského súdu.
22. Ústavný súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu,
ktorý v rámci relevantnej časti odôvodnenia správne konštatoval: „Nakoľko odsúdený
neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli
samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné
rozhodnutie o vine, resp. o treste, okresný súd správne rozhodol, ak návrh odsúdeného
na obnovu konania podľa § 399 ods.2 Tr. por. zamietol.
Odsúdený vo svojom návrhu na obnovu konania len hodnotil vykonané
dôkazy zo svojho subjektívneho hľadiska v snahe, aby bola povolená obnova konania.
Skutočnosti uvádzané vo vzťahu k znalkyni... že nebola pribratá ako znalkyňa
z klinickej psychológie pre dospelých, sú vo vzťahu k ostatným vykonaným dôkazom
svedčiacim bez akýchkoľvek pochybností o vine odsúdeného irelevantné.“
23. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd ako druhostupňový súd jasne
a zrozumiteľne vyjadril dôvody, pre ktoré sťažnosť sťažovateľa zamietol. Krajský súd
primeraným a v okolnostiach danej veci postačujúcim spôsobom reflektoval
na sťažovateľom vznesené námietky a sťažovateľovi poskytol náležitú odpoveď v podobe
argumentov majúcich logický charakter. Ústavný súd na základe uvedeného zdôrazňuje,
že právny záver krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti
či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým poprel jeho účel a význam
(m. m. II. ÚS 362/2018, III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010).
24. Ústavný súd s úvahami krajského súdu v okolnostiach danej veci nemá žiadny
dôvod polemizovať alebo nahrádzať jeho právny názor svojím vlastným. Sťažovateľ
nepredkladá vo svojej sťažnosti žiadnu novú argumentáciu, ktorá by mala ústavnoprávny
charakter. V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľa, ktorý sa dožaduje iného, pre neho
priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším
súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa.
25. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
uznesenia krajského súdu. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa ústavný súd
zdôrazňuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka,
že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
26. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol
pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu
27. Kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetu
konania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ide
o konanie, v ktorom sa rozhoduje o občianskych právach alebo záväzkoch, prípadne
o oprávnenosti trestného obvinenia (pozri záver prvej vety tohto ustanovenia). Nie je pritom
rozhodujúce, či v okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný
orgán verejnej moci, a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje
predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha
právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide (m. m. II. ÚS 362/2018, III. ÚS 772/2016).
28. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu
čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré
treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (IV. ÚS 382/09, m. m. I. ÚS 5/02, A. B.
v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 3. 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože
rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutí návrhu na povolenie obnovy
konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho
charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto
ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho
konania [pozri aj SVÁK, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny
štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina : Poradca podnikateľa, 2003, s. 370 – 371,
ktorý v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo
z 9. 5. 1985, Décisions et raports, č. 60; taktiež REPÍK, B. Ľudské práva v súdnom konaní.
Bratislava : MANZ, 1999, s. 62 – 63: „Pôsobnosť (aplikovateľnosť) článku 6 zásadne
nepresahuje okamih konečného, právoplatného rozhodnutia o vine a treste. Nevzťahuje sa
teda na konanie o obnove... a článok 6 ani nezaručuje právo na revíziu procesu.“].
29. S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou
ústavného súdu (m. m. I. ÚS 5/02, IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 287/2010, IV. ÚS 117/2011,
III. ÚS 772/2016, II. ÚS 362/2018) preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd napadnutý
postup krajského súdu a jeho rozhodnutie po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol
kvalifikovať ako porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inými slovami,
v prípade rozhodovania všeobecných súdov o povolení obnovy konania podľa § 398 a nasl.
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) vrátane zohľadnenia zákonných podmienok tento postup umožňujúcich
podľa § 393 a nasl. Trestného poriadku nejde o typ súdneho konania spadajúceho
pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.
30. Ochrany práv obsiahnutých v čl. 6 dohovoru je možné domáhať sa až
v obnovenom konaní, t. j. po tom, ako bolo príslušným všeobecným súdom právoplatne
rozhodnuté o povolení obnovy konania.
31. Vzhľadom na chýbajúcu príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým
rozhodnutím krajského súdu je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde), preto ju bolo potrebné z tohto dôvodu odmietnuť.
K namietanému porušeniu práv postupom ministra spravodlivosti
32. Podľa názoru sťažovateľa bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces, „lebo
minister spravodlivosti mal vo veci konať a podať dovolanie, ale nekonal...“.
33. Podnet na podanie dovolania podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku nie je
riadnym ani mimoriadnym opravným prostriedkom a z hľadiska trestného procesného práva
ho možno považovať iba za informáciu ministrovi spravodlivosti ako oprávnenému na jeho
podanie, ktorá bez ďalšieho nezakladá zákonom ustanovené právne dôsledky.
Ustanovenie § 369 ods. 1 Trestného poriadku neukladá povinnosť (nevzniká právny
nárok) vyhovieť podnetu. Je na úvahe ministra spravodlivosti posúdiť a rozhodnúť, či podá,
alebo nepodá dovolanie (táto úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné
podmienky na podanie dovolania sú splnené). Oprávnenie na podanie podnetu na podanie
dovolania nemôže mať preto charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna
ochrana (m. m. II. ÚS 493/2016, I. ÚS 585/2012, II. ÚS 268/2012, IV. ÚS 471/2011,
34. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
35. Vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd
uvádza, že takejto žiadosti vyhovie, ak to odôvodňujú osobné, majetkové a zárobkové
pomery žiadateľa a ak nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nárokov na ochranu
ústavnosti. Ústavný súd v tomto prípade upustil od rozhodovania o tejto žiadosti z dôvodov
procesnej ekonómie, pretože ani prípadné odstránenie uvedeného nedostatku by podľa
názoru ústavného súdu už nemohlo viesť k inému rozhodnutiu o tejto sťažnosti, než je
uvedené vo výroku tohto uznesenia.
36. Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok už pri jej predbežnom
prerokovaní, ďalšími návrhmi sťažovateľa sa ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. septembra 2018