Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 438/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. septembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn.

z 15. novembra 2017 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 30. januára 2018 v spojení s postupom ministra spravodlivosti Slovenskej republiky

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 15. novembra 2017

(ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. januára 2018 (ďalej len „napadnuté

uznesenie krajského súdu“) v spojení s postupom ministra spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 29. novembra 2012 v spojení s rozsudkom krajského

súdu sp. zn. zo 16. mája 2013 právoplatne uznaný vinným z obzvlášť

závažného zločinu vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 145 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b) s poukazom na § 138

písm. a) . Krajský súd uložil sťažovateľovi úhrnný trest odňatia slobody

vo výmere 15 rokov, pre výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným

stupňom stráženia.

Sťažovateľ podal na okresnom súde návrh na povolenie obnovy konania. Okresný

súd napadnutým uznesením zamietol návrh na obnovu konania.

Sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažnosť. Krajský

súd sťažnosť sťažovateľa napadnutým uznesením zamietol.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Proti uzneseniu o zamietnutí sťažnosti Krajského

súdu... nemohol odsúdený podať dovolanie, pretože to nepripúšťa , avšak

podľa a judikatúry slovenských súdov môže minister spravodlivosti

podať dovolanie.

Sťažovateľ podal podnet ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky podľa § 369

ods. 1 listom zo dňa 28.3.2018 na podanie dovolania na Najvyšší súd

Slovenskej republiky proti vyššie uvedeným uzneseniam. Dôvodom na podanie dovolania

bolo tvrdenie, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané

zákonným spôsobom... ako aj že, rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení

zisteného skutku, na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.“

Podanie sťažovateľa bolo listom štátnej tajomníčky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. -61/D/164 z 9. mája 2018 odložené.

4. Sťažovateľ k procesným podmienkam podanej sťažnosti uviedol: „Predmetná vec

bola podaná na Ústavnom súde Slovenskej republiky dňa 4.4.2018 a zaevidovaná

pod sp. zn. -15. V merite však nebola prejednaná a rozhodnutá ústavným

súdom, pretože sťažnosť bola 2.5.2018 odložená s doporučením, aby bolo podané

dovolanie.“

5. Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv došlo najmä tým,

že rozhodnutia všeobecných súdov boli založené na dôkazoch získaných protizákonne,

na selektívnom vyhodnotení dôkazov v neprospech sťažovateľa. Sťažovateľ tvrdí, že

postupom súdov a aj ministra spravodlivosti mu bolo odopreté nové súdne konanie,

v ktorom by bola jeho vina posúdená miernejšie s ohľadom na nové relevantné posúdenie

dôkazov.

Sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu z dôvodu nemajetnosti

a navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantované v

a čl. 6 dohovoru postupom Krajského súdu Košice, v konaní vedenom pod sp. zn.

-44 zo dňa 30.1.2018 v spojení s konaním Okresného súdu zo dňa

15.11.2017 a postupom ministra spravodlivosti Slovenskej republiky porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. -44 zo dňa 30.1.2018

a uznesenie Okresného súdu Košice I. sp. zn. zo dňa 15.11.2017 zrušuje a vec

sa vracia Okresnému súdu Košice I. na nové konanie a rozhodnutie.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

8. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

11. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, napadnutým uznesením

krajského súdu a postupom ministra spravodlivosti, ku ktorému malo dôjsť tým, že podľa

tvrdenia sťažovateľa napriek splneniu všetkých podmienok povolenia obnovy konania

v jeho trestnej veci k jej povoleniu nedošlo, a pritom odôvodnenia rozhodnutí všeobecných

súdov sú podľa sťažovateľa vo vzťahu k prijatému záveru neobjektívne a arbitrárne, lebo

nie je možné preskúmať okolnosti toho, prečo sa súd nevysporiadal s dôkazmi rozpornej

povahy.

III.

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v a práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

12. V súvislosti s namietaným porušením označených článkov a dohovoru

napadnutým uznesením okresného súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity

zakotvený v , obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo

domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto

ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

13. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje. Zmyslom a účelom

uvedeného princípu subsidiarity je, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci

nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci

v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú povinné vykladať a aplikovať

príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné

aj za dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým

fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ). Zásada subsidiarity

reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

(). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ

sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných

a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. , ).

14. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnuté uznesenie

okresného súdu bolo predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom

na základe sťažovateľom podanej sťažnosti. Konanie o sťažnosti bolo skončené

napadnutým uznesením krajského súdu. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti

sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Pre rozhodnutie

ústavného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1

. To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum sťažnosťou prezentovaného

porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a jeho

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

okresného súdu.

15. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu nedostatku

svojej právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v

napadnutým uznesením krajského súdu

16. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, , m. m. ).

17. Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

18. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

19. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr.

, , ), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces

(m. m. , , ).

20. Do základného práva na súdnu ochranu však nepatrí právo účastníka konania

na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech

(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na súdnu ochranu je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na súdnu ochranu.

21. Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým uznesením krajského súdu vrátane

sťažovateľom prezentovaných nosných úvah, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu

s limitmi práva na súdnu ochranu, ktorých porušenie sťažovateľ namieta. Na tomto mieste

ústavný súd pripomína, že v danom prieskume nebolo jeho úlohou preverovať úplnosť

a správnosť skutkových zistení konajúcich súdov. Uvedený prieskum vykonal ústavný súd

v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu odôvodnenia napadnutého

uznesenia krajského súdu a ústavnú súladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorú krajský

súd vo veci sťažovateľa aplikoval, inými slovami, ústavnú udržateľnosť napadnutého

uznesenia krajského súdu.

22. Ústavný súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu,

ktorý v rámci relevantnej časti odôvodnenia správne konštatoval: „Nakoľko odsúdený

neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli

samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné

rozhodnutie o vine, resp. o treste, okresný súd správne rozhodol, ak návrh odsúdeného

na obnovu konania podľa zamietol.

Odsúdený vo svojom návrhu na obnovu konania len hodnotil vykonané

dôkazy zo svojho subjektívneho hľadiska v snahe, aby bola povolená obnova konania.

Skutočnosti uvádzané vo vzťahu k znalkyni... že nebola pribratá ako znalkyňa

z klinickej psychológie pre dospelých, sú vo vzťahu k ostatným vykonaným dôkazom

svedčiacim bez akýchkoľvek pochybností o vine odsúdeného irelevantné.“

23. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd ako druhostupňový súd jasne

a zrozumiteľne vyjadril dôvody, pre ktoré sťažnosť sťažovateľa zamietol. Krajský súd

primeraným a v okolnostiach danej veci postačujúcim spôsobom reflektoval

na sťažovateľom vznesené námietky a sťažovateľovi poskytol náležitú odpoveď v podobe

argumentov majúcich logický charakter. Ústavný súd na základe uvedeného zdôrazňuje,

že právny záver krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti

či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým poprel jeho účel a význam

(m. m. , , ).

24. Ústavný súd s úvahami krajského súdu v okolnostiach danej veci nemá žiadny

dôvod polemizovať alebo nahrádzať jeho právny názor svojím vlastným. Sťažovateľ

nepredkladá vo svojej sťažnosti žiadnu novú argumentáciu, ktorá by mala ústavnoprávny

charakter. V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľa, ktorý sa dožaduje iného, pre neho

priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším

súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa.

25. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

uznesenia krajského súdu. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa ústavný súd

zdôrazňuje, že obsahom základného práva podľa nie je záruka,

že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

26. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol

pri predbežnom prerokovaní podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu

27. Kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetu

konania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ide

o konanie, v ktorom sa rozhoduje o občianskych právach alebo záväzkoch, prípadne

o oprávnenosti trestného obvinenia (pozri záver prvej vety tohto ustanovenia). Nie je pritom

rozhodujúce, či v okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný

orgán verejnej moci, a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje

predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha

právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide (m. m. , ).

28. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu

čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré

treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (, m. m. , A. B.

v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 3. 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože

rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutí návrhu na povolenie obnovy

konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho

charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto

ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho

konania [pozri aj SVÁK, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny

štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina : Poradca podnikateľa, 2003, s. 370 – 371,

ktorý v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo

z 9. 5. 1985, Décisions et raports, č. 60; taktiež REPÍK, B. Ľudské práva v súdnom konaní.

Bratislava : MANZ, 1999, s. 62 – 63: „Pôsobnosť (aplikovateľnosť) článku 6 zásadne

nepresahuje okamih konečného, právoplatného rozhodnutia o vine a treste. Nevzťahuje sa

teda na konanie o obnove... a článok 6 ani nezaručuje právo na revíziu procesu.“].

29. S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou

ústavného súdu (m. m. , , , ,

, ) preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd napadnutý

postup krajského súdu a jeho rozhodnutie po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol

kvalifikovať ako porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inými slovami,

v prípade rozhodovania všeobecných súdov o povolení obnovy konania podľa § 398 a nasl.

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) vrátane zohľadnenia zákonných podmienok tento postup umožňujúcich

podľa a nasl. nejde o typ súdneho konania spadajúceho

pod ochranu dohovoru podaním ústavnej sťažnosti podľa .

30. Ochrany práv obsiahnutých v čl. 6 dohovoru je možné domáhať sa až

v obnovenom konaní, t. j. po tom, ako bolo príslušným všeobecným súdom právoplatne

rozhodnuté o povolení obnovy konania.

31. Vzhľadom na chýbajúcu príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým

rozhodnutím krajského súdu je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2

), preto ju bolo potrebné z tohto dôvodu odmietnuť.

K namietanému porušeniu práv postupom ministra spravodlivosti

32. Podľa názoru sťažovateľa bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces, „lebo

minister spravodlivosti mal vo veci konať a podať dovolanie, ale nekonal...“.

33. Podnet na podanie dovolania podľa nie je

riadnym ani mimoriadnym opravným prostriedkom a z hľadiska trestného procesného práva

ho možno považovať iba za informáciu ministrovi spravodlivosti ako oprávnenému na jeho

podanie, ktorá bez ďalšieho nezakladá zákonom ustanovené právne dôsledky.

Ustanovenie neukladá povinnosť (nevzniká právny

nárok) vyhovieť podnetu. Je na úvahe ministra spravodlivosti posúdiť a rozhodnúť, či podá,

alebo nepodá dovolanie (táto úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné

podmienky na podanie dovolania sú splnené). Oprávnenie na podanie podnetu na podanie

dovolania nemôže mať preto charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna

ochrana (m. m. , , , ,

).

34. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

35. Vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd

uvádza, že takejto žiadosti vyhovie, ak to odôvodňujú osobné, majetkové a zárobkové

pomery žiadateľa a ak nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nárokov na ochranu

ústavnosti. Ústavný súd v tomto prípade upustil od rozhodovania o tejto žiadosti z dôvodov

procesnej ekonómie, pretože ani prípadné odstránenie uvedeného nedostatku by podľa

názoru ústavného súdu už nemohlo viesť k inému rozhodnutiu o tejto sťažnosti, než je

uvedené vo výroku tohto uznesenia.

36. Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok už pri jej predbežnom

prerokovaní, ďalšími návrhmi sťažovateľa sa ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. septembra 2018