Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 362/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného Advokátskou

kanceláriou JUDr. Halagan, s. r. o., Framborská 21, Žilina, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Ing. Ján Halagan, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. -75 z 15. marca 2017 a uznesením

Krajského súdu v Žiline č. k. -98 z 27. júla 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. januára 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -75 z 15. marca 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“)

a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -98

z 27. júla 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol

rozsudkom okresného súdu č. k. -512 z 27. januára 2016 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -610 z 12. júla

2016 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) právoplatne uznaný vinným z pokračovacieho

zločinu podvodu podľa , a Trestný

zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a prečinu podvodu podľa

a . Zároveň okresný súd podľa Trestného

zákona zrušil výrok o vine a výrok o treste rozsudku Okresného súdu Pezinok

č. k. -418 zo 4. apríla 2015, ktorým bol sťažovateľ uznaný vinným

z pokračovacieho zločinu podvodu podľa , ,

a uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov, výkon ktorého bol podmienečne

odložený na skúšobnú dobu vo výmere 4 rokov pri určení probačného dohľadu

nad správaním obžalovaného v skúšobnej dobe, a uložil sťažovateľovi spoločný a úhrnný

trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov, pre výkon ktorého bol zaradený do ústavu

na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Sťažovateľ následne podaním doručeným okresnému súdu 3. novembra 2016 podal

návrh na povolenie obnovy konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.

z dôvodu, že vyšli najavo nové skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli okresnému súdu

skôr známe, ktoré by mohli samy alebo v spojení so skôr známymi skutočnosťami alebo

dôkazmi odôvodniť iné rozhodnutie vo výroku o vine sťažovateľa za skutky pod bodom

4 a 5 rozsudku okresného súdu.

Napadnutým uznesením okresného súdu bol podľa § 399 ods. 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) zamietnutý návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania v trestnej veci

okresného súdu, ktorá skončila rozsudkom okresného súdu, ktorý nadobudol právoplatnosť

12. júla 2016 v spojení s uznesením krajského súdu. Zároveň okresný súd podľa § 398

ods. 3 zamietol návrh sťažovateľa na prerušenie výkonu trestu odňatia

slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom okresného súdu, ktorý nadobudol právoplatnosť

12. júla 2016 v spojení s uznesením krajského súdu, vo výmere 6 rokov so zaradením

do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Sťažovateľ podal 19. mája 2017 proti napadnutému uzneseniu okresného súdu

sťažnosť. Krajský súd sťažnosť sťažovateľa napadnutým uznesením zamietol podľa § 193

ods. 1 písm. c) ako nedôvodnú.

3. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „čo sa týka skutku č. 4/ pôvodného

odsudzujúceho rozsudku - Obhajca sťažovateľa na verejnom zasadnutí aj v návrhu

na obnovu konania žiadal vykonať výsluch svedkov , konateľku spoločnosti

, ,

a . Okresný súd v konaní pri povolení obnovy konania pripustil

(čo v predchádzajúcom trestnom konaní preukázané nebolo), že sťažovateľ mohol vyťažiť

drevnú hmotu, avšak podľa súdu z priložených listinných dôkazov vyplývalo len odberné

miesto a množstvo guľatiny a nevyplývalo, že spoločnosť

skutočne kupovala guľatinu od , teda, že guľatinu, ktorú mal dodávať

poľskej spoločnosti bola práve tou guľatinou, ktorú vyťažili osoby

pre sťažovateľa konateľa konajúceho pre firmu . Okresný súd teda

pripustil, že guľatina vyťažená sťažovateľom mohla byť, pripustil aj to, že

dodával poľskej spoločnosti guľatinu, avšak za sporné mal aj naďalej skutočnosť, či to bola

práve guľatina, ktorú vyťažil v poraste pre sťažovateľa. Aj napriek tomu, že

táto skutočnosť bola pre súd sporná a mala sa preukázať výsluchom tak konateľky

spoločnosti , ako aj

, okresný súd tento návrh na vykonanie dôkazov predložený obhajcom sťažovateľa

odmietol. Odmietnutím vykonania tohto dôkazu bol porušený princíp rovnosti zbraní

a kontradiktórnosť konania, ktorý je obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa článku 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru. Práve výsluch týchto svedkov mal potvrdiť

alebo vyvrátiť či sťažovateľ skutočne dodával drevo poškodenému a tá

následne , ktorý drevnú hmotu predal do Poľskej republiky spoločnosti

Takýto dôkaz mohol privodiť v spojení s inými

dôkazmi iné rozhodnutie o vine sťažovateľa za skutok uvedený pod hodom č. 4/ v pôvodnom

odsudzujúcom rozsudku.

Čo sa týka skutku č.5/ pôvodného odsudzujúceho rozsudku - sťažovateľ už

od začiatku trestného konania tvrdil, že on len sprostredkoval predaj guľatiny medzi

poškodeným - dodávateľom spoločnosťou a spoločnosťou

a nie kupujúcim. Drevo podľa sťažovateľa malo byť dodané spoločnosťou

so sídlom na prevádzku

. Sťažovateľ taktiež tvrdil v pôvodnom trestnom konaní, že má vedomosť o tom, že

spoločnosť vyplatila konateľovi spoločnosti

kúpnu cenu za guľatinu. O tejto skutočnosti predložil sťažovateľ v rámci konania

o návrhu na povolenie obnovy konania čestné vyhlásenie konateľov spoločnosti

, že z bola prevzatá a potvrdená dodávka dreva na doklade

o pôvode dreva a zároveň bola zaplatená osobne pánom v hotovosti za prítomnosti

sťažovateľa konateľovi spoločnosti kúpna cena

za dodanú drevnú hmotu. Súd spochybnil tento listinný dôkaz, nakoľko na ňom nebol

uvedený dátum. Aj napriek tomu, že pre súd bolo čestné vyhlásenie konateľov spoločnosti

sporné, odmietol súd vykonať dôkaz súvisiaci so skutkom č. 5/ odsudzujúceho

rozsudku a to výsluchom svedkov , , ktorí čestné

vyhlásenie podpísali. Aj tento dôkaz mohol privodiť v spojení s inými dôkazmi iné

rozhodnutie o vine sťažovateľa za skutok uvedené pod bodom č. 5/ pôvodného

odsudzujúceho rozsudku.

... Vo väzbe na vyššie uvedené namietané porušenie práva na súdnu a inú právnu

ochranu vidí sťažovateľ aj neústavnosť postupu Krajského súdu v Žiline. Ten rozhodol

v rozpore s ustanoveniami , keď nedostatočne preskúmal odvolacie

uznesenie okresného súdu, nepreskúmal ho s prihliadnutím na relevantné otázky a právne

otázky, ako aj postup súdu pri hodnotení novo predložených dôkazov a predovšetkým postup

súdu pri odmietnutí vykonať dôkazy výsluchy svedkov , konateľa

spoločnosti ,

a . Podľa sťažovateľa odôvodnenie takého postupu krajského súdu sa musí

odzrkadliť predovšetkým v odôvodnení samotného rozhodnutia, v ktorom má súd povinnosť

v súlade s ustanovením stručne uviesť, ktoré skutočnosti vzal

za dokázané a ktoré dôkazy, skutkové zistenia popiera, akými úvahami sa správal

pri vyhodnotení dôkazov najmä ak si navzájom odporujú.

... Rozsudok Krajského súdu v Žiline je nepreskúmateľný. Krajský súd neobjasnil,

akými úvahami sa správal pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu.

Krajský súd len stroho a formálne prebral niektoré vyjadrenia prvostupňového súdu.

K listinným dôkazom, a to hromadnej objednávke č. , podrobnému

potvrdeniu realizácie objednávky č. 1/11/2007/2008 zo dňa 15.05.2008, čestnému

vyhláseniu , súhlasu na ťažbu dreva odborného lesného hospodára

zo dňa 16.01.2008 a faktúre č. 05102007 zo dňa 05.10.2007, ktorú vystavila

spoločnosť spoločnosti sa krajský súd nevyjadril

žiadnym spôsobom. Taktiež sa krajský súd žiadnym spôsobom nevyjadril k čestnému

vyhláseniu konateľov spoločnosti a .

Krajský súd taktiež odmietol vykonať výsluch svedkov navrhovaných sťažovateľom bez toho,

aby riadne zdôvodnil, akými úvahami sa riadil pri tomto postupe.

Krajský súd sa pri rozhodovaní o sťažnosti nezaoberal vôbec, prípadne sa zaoberal

nedostatočným spôsobom skúmaním a posudzovaním napadnutého uznesenia okresného

súdu, predovšetkým z hľadiska rešpektovania práv sťažovateľa zaručených SR

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd - práva sťažovateľa na súdnu

ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

Na základe vyššie uvedeného sťažovateľ vidí zreteľný zásah do práva na spravodlivé

súdne konanie a práva na súdnu ochranu, v tom že Krajský súd v Žiline porušil povinnosť

súdu nezávisle a nestranne konať, porušil rovnosti zbraní a princíp kontradiktórnosti

konania, porušil právo sťažovateľa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.“

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu na inú ochranu podľa článku 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Liptovský Mikuláš, č. k. - 75 zo dňa 15.03.2017 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na súdnu na inú ochranu podľa článku 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Žiline, sp. zn. zo dňa 27.07.2017 porušené bolo.

3. Uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš pod sp. zn. zo dňa

15.03.2017 sa zrušuje a vracia sa Okresnému súdu Liptovský Mikuláš na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

4. Uznesenie Krajského súdu v Žiline pod sp. zn. zo dňa 27.07.2017 sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie a rozhodnutie.

5. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

a trovy konania 390,50 Eur (325,42 Eur + 65,08 Eur DPH) na účet jeho právneho

zástupcu... do dvoch mesiacov od vyhlásenia nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

7. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

10. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu a napadnutým uznesením

krajského súdu, ku ktorému malo dôjsť tým, že podľa tvrdenia sťažovateľa napriek splneniu

všetkých podmienok povolenia obnovy konania v jeho trestnej veci k jej povoleniu nedošlo,

pritom rozhodnutia všeobecných súdov nie sú podľa sťažovateľa vo vzťahu k prijatému

záveru dostatočne odôvodnené.

II.A K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného

v a práva sťažovateľa zaručeného v dohovoru

napadnutým uznesením okresného súdu

11. V súvislosti s namietaným porušením označených článkov a dohovoru

napadnutým uznesením okresného súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity

zakotvený v , obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo

domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto

ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

12. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje. Zmyslom a účelom

uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci

nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci

v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú povinné vykladať a aplikovať

príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné

aj za dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým

fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ). Zásada subsidiarity

reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

(). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ

sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných

a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. , ).

13. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnuté uznesenie

okresného súdu bolo predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom

na základe sťažovateľom podanej sťažnosti. Konanie o sťažnosti bolo skončené

napadnutým uznesením krajského súdu. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti

sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Pre rozhodnutie

ústavného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1

. To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum sťažnosťou prezentovaného

porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

uznesením okresného súdu.

14. daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu

činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.

Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba alebo

právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

ani nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania

zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak,

jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných

a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je

oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol

domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a zákonom

ustanovenými procesnými úkonmi (, ).

15. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu nedostatku

svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.B K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného

v napadnutým uznesením krajského súdu

16. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

17. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

18. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

19. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr.

, , ), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. ,

).

20. Do základného práva na súdnu ochranu však nepatrí právo účastníka konania, aby

sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na súdnu ochranu je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na súdnu ochranu.

21. Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým uznesením krajského súdu vrátane

sťažovateľom prezentovaných nosných úvah (pozri bod 3, pozn.), aby posúdil zlučiteľnosť

jeho obsahu s limitmi práva na súdnu ochranu, ktorých porušenie sťažovateľ namieta.

Na tomto mieste ústavný súd pripomína, že v danom prieskume nebolo jeho úlohou

preverovať úplnosť a správnosť skutkových zistení konajúcich súdov. Uvedený prieskum

vykonal ústavný súd v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu odôvodnenia

napadnutého uznesenia krajského súdu a ústavnú súladnosť interpretácie právnej úpravy,

ktorú krajský súd vo veci sťažovateľa aplikoval, inými slovami, ústavnú udržateľnosť

napadnutého uznesenia krajského súdu.

22. Ústavný súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu,

ktorý v rámci relevantnej časti tohto odôvodnenia konštatoval:

„Preskúmaním spisu krajský súd zistil, že prvostupňový súd rozhodol zákonne, keď

podľa zamietol návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania.

Pokiaľ prvostupňový súd konštatuje, že skutočnosti uvádzané odsúdeným v konaní o návrhu

na povolenie obnovy nepreukazujú objektívne súvislosť s trestnou činnosťou odsúdeného,

s takýmto konštatovaním sa krajský súd stotožňuje. Ak odsúdený konštatuje, že Ing. Nemjo

obchodoval s drevnou hmotou, ani podľa názoru krajského súdu len samotná táto

skutočnosť nemá vplyv na posúdenie trestnoprávnej zodpovednosti odsúdeného pokiaľ ide

o bod 4/ pôvodného rozsudku. Pokiaľ aj v pôvodnom konaní poprel, že by

obchodoval s drevnou hmotou, ani takáto skutočnosť nemá podľa názoru krajského súdu

podstatný vplyv na správnosť výroku o vine odsúdeného v bode 4/ pôvodného rozsudku.

Z dôkazov predložených odsúdeným ani podľa názoru krajského súdu nevyplýva

jednoznačná spojitosť so skutkom uvedeným v bode 4/ pôvodného rozsudku. V tomto smere

preto považuje krajský súd závery prvostupňového súdu za zákonné a majúce dostatočnú

oporu v zabezpečených dôkazoch.

Ani námietku odsúdeného, že on navrhoval vypočuť svedka a nie

, nepovažuje krajský súd za opodstatnenú. Zo zápisnice o hlavnom

pojednávaní v pôvodnom konaní z 21.5.2015 totiž jednoznačne vyplýva, že odsúdený

prostredníctvom obhajcu návrh na vypočutie svedka zobral späť

a na výsluchu tohto svedka netrval. Pokiaľ ide o výsluch svedka , z tej istej

zápisnice vyplýva, že prvostupňový súd v pôvodnom konaní podľa

zamietol návrh na výsluch tohto svedka. Vzhľadom na dôkazy zabezpečené v pôvodnom

konaní a dôkazy, ktoré predložil v konaní o povolení obnovy odsúdený, nepovažuje ani

krajský súd za potrebné vykonať výsluch svedka . Ako už bolo vyššie

konštatované, doklady predložené odsúdeným vo vzťahu ku skutku v bode 4/ pôvodného

rozsudku nespochybňujú dôkaznú situáciu v pôvodnom konaní, nakoľko ako správne

konštatoval prvostupňový súd, z týchto dôkazov nevyplýva jednoznačná súvislosť s trestnou

činnosťou odsúdeného. Ani výpis z lesnej hospodárskej evidencie nie je podľa názoru

krajského súdu dôkazom, ktorý by spochybňoval hodnotenie dôkazov prvostupňovým súdom

v pôvodnom konaní. V tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že dôvodom na povolenie

obnovy konania nemôže byť skutočnosť, že odsúdený nesúhlasí s hodnotením dôkazov

prvostupňovým súdom v pôvodnom konaní a závery prvostupňového súdu, najmä pokiaľ ide

o uznanie jeho viny, nepovažuje za správne, resp. ich považuje za pochybné.

Vo vzťahu ku skutku v bode 5/ pôvodného rozsudku krajský súd poznamenáva, že

postup prvostupňového súdu, ktorý odmietol vypočuť svedkov ,

a považuje za správny a v tomto smere poukazuje na dôvody,

ktoré uviedol prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého uznesenia a s ktorými sa krajský

súd stotožňuje. Prvostupňový súd podľa názoru krajského súdu dôsledne vyhodnotil aj

predložené čestné prehlásenia, z ktorých ani podľa názoru krajského súdu nevyplývajú také

skutočnosti, ktoré by objektívne preukázali nepochybnú a jednoznačnú súvislosť so skutkom

v bode 5/ pôvodného rozsudku.

V súvislosti s hodnotiacimi závermi odsúdeného uvedenými v podanej sťažnosti

týkajúcimi sa najmä dôkaznej situácie krajský súd poznamenáva, že v konaní o povolení

obnovy konania súd nemôže preskúmavať zákonnosť postupu v pôvodnom konaní ani v tom

smere, či sa súd pri rozhodovaní vyrovnal so všetkými okolnosťami a obhajobou

odsúdeného.

Keďže dôkazy predložené odsúdeným v konaní o povolenie obnovy ani podľa názoru

krajského súdu nemajú charakter skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych, ktoré by

mohli samé osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už známymi odôvodniť iné

rozhodnutie o vine odsúdeného, považuje krajský súd výrok napadnutého uznesenia, ktorým

prvostupňový súd podľa zamietol návrh na povolenie obnovy konania

za zákonný.“

23. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd ako druhostupňový súd jasne

a zrozumiteľne vyjadril dôvody, pre ktoré sťažnosť sťažovateľa zamietol. Krajský súd

primeraným a v okolnostiach danej veci postačujúcim spôsobom reflektoval

na sťažovateľom vznesené námietky a sťažovateľovi poskytol náležitú odpoveď v podobe

argumentov majúcich logický charakter. Ústavný súd na základe uvedeného

zdôrazňuje, že právny záver krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, zjavnej

neodôvodnenosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým poprel jeho účel a význam

(m. m. , ).

24. Ústavný súd s úvahami krajského súdu v okolnostiach danej veci nemá žiadny

dôvod polemizovať alebo nahrádzať jeho právny názor svojím vlastným. Sťažovateľ

nepredkladá vo svojej sťažnosti žiadnu novú argumentáciu, ktorá by mala ústavnoprávny

charakter. V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľa, ktorý sa dožaduje iného, pre neho

priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším

súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa.

25. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

uznesenia krajského súdu. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa ústavný súd

zdôrazňuje, že obsahom základného práva podľa nie je záruka,

že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

26. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol

pri predbežnom prerokovaní podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

27. V širšom ústavný súd poukazuje aj na to, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda

súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci. Taktiež

poukazuje na to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v.

United Kingdom; sťažnosť č. 10000/83, H. v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris)

pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo

účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil

konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu ().

II.C K namietanému porušeniu práva sťažovateľa zaručeného v čl. 6 ods. 1

dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

28. Kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetu

konania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ide

o konanie, v ktorom sa rozhoduje o občianskych právach alebo záväzkoch, prípadne

o oprávnenosti trestného obvinenia (pozri záver prvej vety tohto ustanovenia). Nie je pritom

rozhodujúce, či v okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný

orgán verejnej moci, a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje

predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha

právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide ().

29. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu

čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré

treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (, m. m. A. B.

v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 3. 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože

rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutí návrhu na povolenie obnovy

konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho

charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto

ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho

konania [pozri aj SVÁK, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny

štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina : Poradca podnikateľa, 2003, s. 370 – 371,

ktorý v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo

z 9. 5. 1985, Décisions et raports, č. 60; taktiež REPÍK, B. Ľudské práva v súdnom konaní.

Bratislava : MANZ, 1999, s. 62 – 63: „Pôsobnosť (aplikovateľnosť) článku 6 zásadne

nepresahuje okamih konečného, právoplatného rozhodnutia o vine a treste. Nevzťahuje sa

teda na konanie o obnove... a článok 6 ani nezaručuje právo na revíziu procesu.“].

30. S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou

ústavného súdu (m. m. , , , ,

) preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd napadnutý postup krajského

súdu a jeho rozhodnutie po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol kvalifikovať ako

porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inými slovami, v prípade

rozhodovania všeobecných súdov o povolení obnovy konania podľa § 398 a nasl. Trestného

poriadku vrátane zohľadnenia zákonných podmienok tento postup umožňujúcich podľa

a nasl. nejde o typ súdneho konania spadajúceho pod ochranu

dohovoru podaním ústavnej sťažnosti podľa .

31. Ochrany práv obsiahnutých v čl. 6 dohovoru je možné domáhať sa až

v obnovenom konaní, t. j. po tom, ako bolo príslušným všeobecným súdom právoplatne

rozhodnuté o povolení obnovy konania.

32. Vzhľadom na chýbajúcu príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeným v čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým

rozhodnutím krajského súdu je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2

), preto ju bolo potrebné z tohto dôvodu odmietnuť.

33. Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok už pri jej predbežnom

prerokovaní, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo

opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2018