Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 362/2018
PDF · 301.57 KB
No categories available
II. ÚS 362/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného Advokátskou
kanceláriou JUDr. Halagan, s. r. o., Framborská 21, Žilina, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Ing. Ján Halagan, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 3 Nt 26/2016-75 z 15. marca 2017 a uznesením
Krajského súdu v Žiline č. k. 3 Tos 44/2017-98 z 27. júla 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. januára 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 3 Nt 26/2016-75 z 15. marca 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“)
a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Tos 44/2017-98
z 27. júla 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol
rozsudkom okresného súdu č. k. 1 T 149/2011-512 z 27. januára 2016 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 1 To 39/2016-610 z 12. júla
2016 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) právoplatne uznaný vinným z pokračovacieho
zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) a c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a prečinu podvodu podľa
§ 221 ods. 1 a 2 Trestného zákona. Zároveň okresný súd podľa § 41 ods. 3 Trestného
zákona zrušil výrok o vine a výrok o treste rozsudku Okresného súdu Pezinok
č. k. 2 T 113/2014-418 zo 4. apríla 2015, ktorým bol sťažovateľ uznaný vinným
z pokračovacieho zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona,
a uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov, výkon ktorého bol podmienečne
odložený na skúšobnú dobu vo výmere 4 rokov pri určení probačného dohľadu
nad správaním obžalovaného v skúšobnej dobe, a uložil sťažovateľovi spoločný a úhrnný
trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov, pre výkon ktorého bol zaradený do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Sťažovateľ následne podaním doručeným okresnému súdu 3. novembra 2016 podal
návrh na povolenie obnovy konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 1 T 149/2011
z dôvodu, že vyšli najavo nové skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli okresnému súdu
skôr známe, ktoré by mohli samy alebo v spojení so skôr známymi skutočnosťami alebo
dôkazmi odôvodniť iné rozhodnutie vo výroku o vine sťažovateľa za skutky pod bodom
4 a 5 rozsudku okresného súdu.
Napadnutým uznesením okresného súdu bol podľa § 399 ods. 2 zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) zamietnutý návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania v trestnej veci
okresného súdu, ktorá skončila rozsudkom okresného súdu, ktorý nadobudol právoplatnosť
12. júla 2016 v spojení s uznesením krajského súdu. Zároveň okresný súd podľa § 398
ods. 3 Trestného poriadku zamietol návrh sťažovateľa na prerušenie výkonu trestu odňatia
slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom okresného súdu, ktorý nadobudol právoplatnosť
12. júla 2016 v spojení s uznesením krajského súdu, vo výmere 6 rokov so zaradením
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Sťažovateľ podal 19. mája 2017 proti napadnutému uzneseniu okresného súdu
sťažnosť. Krajský súd sťažnosť sťažovateľa napadnutým uznesením zamietol podľa § 193
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú.
3. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „čo sa týka skutku č. 4/ pôvodného
odsudzujúceho rozsudku - Obhajca sťažovateľa na verejnom zasadnutí aj v návrhu
na obnovu konania žiadal vykonať výsluch svedkov , konateľku spoločnosti
, ,
a . Okresný súd v konaní pri povolení obnovy konania pripustil
(čo v predchádzajúcom trestnom konaní preukázané nebolo), že sťažovateľ mohol vyťažiť
drevnú hmotu, avšak podľa súdu z priložených listinných dôkazov vyplývalo len odberné
miesto a množstvo guľatiny a nevyplývalo, že spoločnosť
skutočne kupovala guľatinu od , teda, že guľatinu, ktorú mal dodávať
poľskej spoločnosti bola práve tou guľatinou, ktorú vyťažili osoby
pre sťažovateľa konateľa konajúceho pre firmu . Okresný súd teda
pripustil, že guľatina vyťažená sťažovateľom mohla byť, pripustil aj to, že
dodával poľskej spoločnosti guľatinu, avšak za sporné mal aj naďalej skutočnosť, či to bola
práve guľatina, ktorú vyťažil v poraste pre sťažovateľa. Aj napriek tomu, že
táto skutočnosť bola pre súd sporná a mala sa preukázať výsluchom tak konateľky
spoločnosti , ako aj
, okresný súd tento návrh na vykonanie dôkazov predložený obhajcom sťažovateľa
odmietol. Odmietnutím vykonania tohto dôkazu bol porušený princíp rovnosti zbraní
a kontradiktórnosť konania, ktorý je obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa článku 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru. Práve výsluch týchto svedkov mal potvrdiť
alebo vyvrátiť či sťažovateľ skutočne dodával drevo poškodenému a tá
následne , ktorý drevnú hmotu predal do Poľskej republiky spoločnosti
Takýto dôkaz mohol privodiť v spojení s inými
dôkazmi iné rozhodnutie o vine sťažovateľa za skutok uvedený pod hodom č. 4/ v pôvodnom
odsudzujúcom rozsudku.
Čo sa týka skutku č.5/ pôvodného odsudzujúceho rozsudku - sťažovateľ už
od začiatku trestného konania tvrdil, že on len sprostredkoval predaj guľatiny medzi
poškodeným - dodávateľom spoločnosťou a spoločnosťou
a nie kupujúcim. Drevo podľa sťažovateľa malo byť dodané spoločnosťou
so sídlom na prevádzku
. Sťažovateľ taktiež tvrdil v pôvodnom trestnom konaní, že má vedomosť o tom, že
spoločnosť vyplatila konateľovi spoločnosti
kúpnu cenu za guľatinu. O tejto skutočnosti predložil sťažovateľ v rámci konania
o návrhu na povolenie obnovy konania čestné vyhlásenie konateľov spoločnosti
, že z bola prevzatá a potvrdená dodávka dreva na doklade
o pôvode dreva a zároveň bola zaplatená osobne pánom v hotovosti za prítomnosti
sťažovateľa konateľovi spoločnosti kúpna cena
za dodanú drevnú hmotu. Súd spochybnil tento listinný dôkaz, nakoľko na ňom nebol
uvedený dátum. Aj napriek tomu, že pre súd bolo čestné vyhlásenie konateľov spoločnosti
sporné, odmietol súd vykonať dôkaz súvisiaci so skutkom č. 5/ odsudzujúceho
rozsudku a to výsluchom svedkov , , ktorí čestné
vyhlásenie podpísali. Aj tento dôkaz mohol privodiť v spojení s inými dôkazmi iné
rozhodnutie o vine sťažovateľa za skutok uvedené pod bodom č. 5/ pôvodného
odsudzujúceho rozsudku.
... Vo väzbe na vyššie uvedené namietané porušenie práva na súdnu a inú právnu
ochranu vidí sťažovateľ aj neústavnosť postupu Krajského súdu v Žiline. Ten rozhodol
v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku, keď nedostatočne preskúmal odvolacie
uznesenie okresného súdu, nepreskúmal ho s prihliadnutím na relevantné otázky a právne
otázky, ako aj postup súdu pri hodnotení novo predložených dôkazov a predovšetkým postup
súdu pri odmietnutí vykonať dôkazy výsluchy svedkov , konateľa
spoločnosti ,
a . Podľa sťažovateľa odôvodnenie takého postupu krajského súdu sa musí
odzrkadliť predovšetkým v odôvodnení samotného rozhodnutia, v ktorom má súd povinnosť
v súlade s ustanovením § 168 Trestného poriadku stručne uviesť, ktoré skutočnosti vzal
za dokázané a ktoré dôkazy, skutkové zistenia popiera, akými úvahami sa správal
pri vyhodnotení dôkazov najmä ak si navzájom odporujú.
... Rozsudok Krajského súdu v Žiline je nepreskúmateľný. Krajský súd neobjasnil,
akými úvahami sa správal pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu.
Krajský súd len stroho a formálne prebral niektoré vyjadrenia prvostupňového súdu.
K listinným dôkazom, a to hromadnej objednávke č. 01/11/2007/2008, podrobnému
potvrdeniu realizácie objednávky č. 1/11/2007/2008 zo dňa 15.05.2008, čestnému
vyhláseniu , súhlasu na ťažbu dreva odborného lesného hospodára
zo dňa 16.01.2008 a faktúre č. 05102007 zo dňa 05.10.2007, ktorú vystavila
spoločnosť spoločnosti sa krajský súd nevyjadril
žiadnym spôsobom. Taktiež sa krajský súd žiadnym spôsobom nevyjadril k čestnému
vyhláseniu konateľov spoločnosti a .
Krajský súd taktiež odmietol vykonať výsluch svedkov navrhovaných sťažovateľom bez toho,
aby riadne zdôvodnil, akými úvahami sa riadil pri tomto postupe.
Krajský súd sa pri rozhodovaní o sťažnosti nezaoberal vôbec, prípadne sa zaoberal
nedostatočným spôsobom skúmaním a posudzovaním napadnutého uznesenia okresného
súdu, predovšetkým z hľadiska rešpektovania práv sťažovateľa zaručených Ústavou SR
a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd - práva sťažovateľa na súdnu
ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.
Na základe vyššie uvedeného sťažovateľ vidí zreteľný zásah do práva na spravodlivé
súdne konanie a práva na súdnu ochranu, v tom že Krajský súd v Žiline porušil povinnosť
súdu nezávisle a nestranne konať, porušil rovnosti zbraní a princíp kontradiktórnosti
konania, porušil právo sťažovateľa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.“
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu na inú ochranu podľa článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Liptovský Mikuláš, č. k. 3Nt/26/2016 - 75 zo dňa 15.03.2017 porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa na súdnu na inú ochranu podľa článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Žiline, sp. zn. 3Tos/44/2017 zo dňa 27.07.2017 porušené bolo.
3. Uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 3Nt/26/2016 zo dňa
15.03.2017 sa zrušuje a vracia sa Okresnému súdu Liptovský Mikuláš na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
4. Uznesenie Krajského súdu v Žiline pod sp. zn. 3Tos/44/2017 zo dňa 27.07.2017 sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie a rozhodnutie.
5. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
a trovy konania 390,50 Eur (325,42 Eur + 65,08 Eur DPH) na účet jeho právneho
zástupcu... do dvoch mesiacov od vyhlásenia nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
9. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
10. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu a napadnutým uznesením
krajského súdu, ku ktorému malo dôjsť tým, že podľa tvrdenia sťažovateľa napriek splneniu
všetkých podmienok povolenia obnovy konania v jeho trestnej veci k jej povoleniu nedošlo,
pritom rozhodnutia všeobecných súdov nie sú podľa sťažovateľa vo vzťahu k prijatému
záveru dostatočne odôvodnené.
II.A K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva sťažovateľa zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením okresného súdu
11. V súvislosti s namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru
napadnutým uznesením okresného súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity
zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo
domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto
ochranu nemôže poskytnúť iný súd.
12. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje. Zmyslom a účelom
uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci
nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci
v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú povinné vykladať a aplikovať
príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné
aj za dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým
fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity
reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci
všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
(IV. ÚS 303/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ
sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných
a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).
13. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnuté uznesenie
okresného súdu bolo predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom
na základe sťažovateľom podanej sťažnosti. Konanie o sťažnosti bolo skončené
napadnutým uznesením krajského súdu. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti
sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Pre rozhodnutie
ústavného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1
ústavy. To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum sťažnosťou prezentovaného
porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením okresného súdu.
14. Ústavou daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu
činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.
Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba alebo
právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania
zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak,
čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných
a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je
oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol
domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a zákonom
ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
15. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku
svojej právomoci na jej prerokovanie.
II.B K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu
16. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,
resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
17. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je
prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
18. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
19. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr.
II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03,
20. Do základného práva na súdnu ochranu však nepatrí právo účastníka konania, aby
sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na súdnu ochranu je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na súdnu ochranu.
21. Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým uznesením krajského súdu vrátane
sťažovateľom prezentovaných nosných úvah (pozri bod 3, pozn.), aby posúdil zlučiteľnosť
jeho obsahu s limitmi práva na súdnu ochranu, ktorých porušenie sťažovateľ namieta.
Na tomto mieste ústavný súd pripomína, že v danom prieskume nebolo jeho úlohou
preverovať úplnosť a správnosť skutkových zistení konajúcich súdov. Uvedený prieskum
vykonal ústavný súd v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu odôvodnenia
napadnutého uznesenia krajského súdu a ústavnú súladnosť interpretácie právnej úpravy,
ktorú krajský súd vo veci sťažovateľa aplikoval, inými slovami, ústavnú udržateľnosť
napadnutého uznesenia krajského súdu.
22. Ústavný súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu,
ktorý v rámci relevantnej časti tohto odôvodnenia konštatoval:
„Preskúmaním spisu krajský súd zistil, že prvostupňový súd rozhodol zákonne, keď
podľa § 399 ods. 2 Tr. por. zamietol návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania.
Pokiaľ prvostupňový súd konštatuje, že skutočnosti uvádzané odsúdeným v konaní o návrhu
na povolenie obnovy nepreukazujú objektívne súvislosť s trestnou činnosťou odsúdeného,
s takýmto konštatovaním sa krajský súd stotožňuje. Ak odsúdený konštatuje, že Ing. Nemjo
obchodoval s drevnou hmotou, ani podľa názoru krajského súdu len samotná táto
skutočnosť nemá vplyv na posúdenie trestnoprávnej zodpovednosti odsúdeného pokiaľ ide
o bod 4/ pôvodného rozsudku. Pokiaľ aj v pôvodnom konaní poprel, že by
obchodoval s drevnou hmotou, ani takáto skutočnosť nemá podľa názoru krajského súdu
podstatný vplyv na správnosť výroku o vine odsúdeného v bode 4/ pôvodného rozsudku.
Z dôkazov predložených odsúdeným ani podľa názoru krajského súdu nevyplýva
jednoznačná spojitosť so skutkom uvedeným v bode 4/ pôvodného rozsudku. V tomto smere
preto považuje krajský súd závery prvostupňového súdu za zákonné a majúce dostatočnú
oporu v zabezpečených dôkazoch.
Ani námietku odsúdeného, že on navrhoval vypočuť svedka a nie
, nepovažuje krajský súd za opodstatnenú. Zo zápisnice o hlavnom
pojednávaní v pôvodnom konaní z 21.5.2015 totiž jednoznačne vyplýva, že odsúdený
prostredníctvom obhajcu návrh na vypočutie svedka zobral späť
a na výsluchu tohto svedka netrval. Pokiaľ ide o výsluch svedka , z tej istej
zápisnice vyplýva, že prvostupňový súd v pôvodnom konaní podľa § 272 ods. 3 Tr. por.
zamietol návrh na výsluch tohto svedka. Vzhľadom na dôkazy zabezpečené v pôvodnom
konaní a dôkazy, ktoré predložil v konaní o povolení obnovy odsúdený, nepovažuje ani
krajský súd za potrebné vykonať výsluch svedka . Ako už bolo vyššie
konštatované, doklady predložené odsúdeným vo vzťahu ku skutku v bode 4/ pôvodného
rozsudku nespochybňujú dôkaznú situáciu v pôvodnom konaní, nakoľko ako správne
konštatoval prvostupňový súd, z týchto dôkazov nevyplýva jednoznačná súvislosť s trestnou
činnosťou odsúdeného. Ani výpis z lesnej hospodárskej evidencie nie je podľa názoru
krajského súdu dôkazom, ktorý by spochybňoval hodnotenie dôkazov prvostupňovým súdom
v pôvodnom konaní. V tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že dôvodom na povolenie
obnovy konania nemôže byť skutočnosť, že odsúdený nesúhlasí s hodnotením dôkazov
prvostupňovým súdom v pôvodnom konaní a závery prvostupňového súdu, najmä pokiaľ ide
o uznanie jeho viny, nepovažuje za správne, resp. ich považuje za pochybné.
Vo vzťahu ku skutku v bode 5/ pôvodného rozsudku krajský súd poznamenáva, že
postup prvostupňového súdu, ktorý odmietol vypočuť svedkov ,
a považuje za správny a v tomto smere poukazuje na dôvody,
ktoré uviedol prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého uznesenia a s ktorými sa krajský
súd stotožňuje. Prvostupňový súd podľa názoru krajského súdu dôsledne vyhodnotil aj
predložené čestné prehlásenia, z ktorých ani podľa názoru krajského súdu nevyplývajú také
skutočnosti, ktoré by objektívne preukázali nepochybnú a jednoznačnú súvislosť so skutkom
v bode 5/ pôvodného rozsudku.
V súvislosti s hodnotiacimi závermi odsúdeného uvedenými v podanej sťažnosti
týkajúcimi sa najmä dôkaznej situácie krajský súd poznamenáva, že v konaní o povolení
obnovy konania súd nemôže preskúmavať zákonnosť postupu v pôvodnom konaní ani v tom
smere, či sa súd pri rozhodovaní vyrovnal so všetkými okolnosťami a obhajobou
odsúdeného.
Keďže dôkazy predložené odsúdeným v konaní o povolenie obnovy ani podľa názoru
krajského súdu nemajú charakter skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych, ktoré by
mohli samé osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už známymi odôvodniť iné
rozhodnutie o vine odsúdeného, považuje krajský súd výrok napadnutého uznesenia, ktorým
prvostupňový súd podľa § 399 ods. 2 Tr. por. zamietol návrh na povolenie obnovy konania
za zákonný.“
23. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd ako druhostupňový súd jasne
a zrozumiteľne vyjadril dôvody, pre ktoré sťažnosť sťažovateľa zamietol. Krajský súd
primeraným a v okolnostiach danej veci postačujúcim spôsobom reflektoval
na sťažovateľom vznesené námietky a sťažovateľovi poskytol náležitú odpoveď v podobe
argumentov majúcich logický charakter. Ústavný súd na základe uvedeného
zdôrazňuje, že právny záver krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, zjavnej
neodôvodnenosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým poprel jeho účel a význam
(m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010).
24. Ústavný súd s úvahami krajského súdu v okolnostiach danej veci nemá žiadny
dôvod polemizovať alebo nahrádzať jeho právny názor svojím vlastným. Sťažovateľ
nepredkladá vo svojej sťažnosti žiadnu novú argumentáciu, ktorá by mala ústavnoprávny
charakter. V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľa, ktorý sa dožaduje iného, pre neho
priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším
súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa.
25. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
uznesenia krajského súdu. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa ústavný súd
zdôrazňuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka,
že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
26. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol
pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
27. V širšom ústavný súd poukazuje aj na to, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda
súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci. Taktiež
poukazuje na to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v.
United Kingdom; sťažnosť č. 10000/83, H. v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris)
pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo
účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil
konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu (I. ÚS 26/2014).
II.C K namietanému porušeniu práva sťažovateľa zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
28. Kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetu
konania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ide
o konanie, v ktorom sa rozhoduje o občianskych právach alebo záväzkoch, prípadne
o oprávnenosti trestného obvinenia (pozri záver prvej vety tohto ustanovenia). Nie je pritom
rozhodujúce, či v okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný
orgán verejnej moci, a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje
predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha
právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide (III. ÚS 772/2016).
29. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu
čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré
treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (IV. ÚS 382/09, m. m. I. ÚS 5/02 A. B.
v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 3. 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože
rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutí návrhu na povolenie obnovy
konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho
charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto
ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho
konania [pozri aj SVÁK, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny
štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina : Poradca podnikateľa, 2003, s. 370 – 371,
ktorý v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo
z 9. 5. 1985, Décisions et raports, č. 60; taktiež REPÍK, B. Ľudské práva v súdnom konaní.
Bratislava : MANZ, 1999, s. 62 – 63: „Pôsobnosť (aplikovateľnosť) článku 6 zásadne
nepresahuje okamih konečného, právoplatného rozhodnutia o vine a treste. Nevzťahuje sa
teda na konanie o obnove... a článok 6 ani nezaručuje právo na revíziu procesu.“].
30. S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou
ústavného súdu (m. m. I. ÚS 5/02, IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 287/2010, IV. ÚS 117/2011,
III. ÚS 772/2016) preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd napadnutý postup krajského
súdu a jeho rozhodnutie po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol kvalifikovať ako
porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inými slovami, v prípade
rozhodovania všeobecných súdov o povolení obnovy konania podľa § 398 a nasl. Trestného
poriadku vrátane zohľadnenia zákonných podmienok tento postup umožňujúcich podľa
§ 393 a nasl. Trestného poriadku nejde o typ súdneho konania spadajúceho pod ochranu
čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.
31. Ochrany práv obsiahnutých v čl. 6 dohovoru je možné domáhať sa až
v obnovenom konaní, t. j. po tom, ako bolo príslušným všeobecným súdom právoplatne
rozhodnuté o povolení obnovy konania.
32. Vzhľadom na chýbajúcu príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeným v čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým
rozhodnutím krajského súdu je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde), preto ju bolo potrebné z tohto dôvodu odmietnuť.
33. Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok už pri jej predbežnom
prerokovaní, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo
opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júla 2018