Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)II. ÚS 493/2016
PDF · 198.78 KB
No categories available
II. ÚS 493/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky prípisom Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. k. 39578/2016-61/D/108 z 19. apríla 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) prípisom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo spravodlivosti“) č. k. 39578/2016-61/D/108 z 19. apríla 2016 (ďalej len
„prípis ministerstva spravodlivosti“). Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť o ustanovenie
právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a odôvodnenie požadovanej výšky
finančného zadosťučinenia.
Zo sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľovi bolo Okresným súdom Košice I
(ďalej len „okresný súd“) vedené trestné konanie pod sp. zn. 1 T 34/2014. Trestné konanie
bolo právoplatne skončené 2. júla 2014. Sťažovateľ uvádza, že proti trestnému rozkazu
okresného súdu sp. zn. 1 T 34/2014 zo 16. júna 2014 nepodal odpor z dôvodu neznalosti,
ako aj nedostatočnej spolupráce jeho obhajkyne, čím mu zaniklo právo na podanie
mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku.
Keďže už v predmetnej veci nemohol podať dovolanie, podal ministerstvu
spravodlivosti podnet na podanie dovolania z dôvodu podľa § 371 ods. 3 Trestného
poriadku. Ministerstvo spravodlivosti však jeho podnet na podanie dovolania 8. marca 2016
prípisom sp. zn. 39578/2016-61/D/108 odložilo podľa § 369 ods. 6 Trestného poriadku
a o jeho podnete na podanie dovolania nekonalo.
Dňa 29. marca 2016 podal v prospech sťažovateľa podnet na podanie dovolania jeho
priateľ (ďalej aj „priateľ sťažovateľa“). Sťažovateľ je toho názoru, že tento
priateľ bol osobou oprávnenou na podanie podnetu, pretože nebol osobou oprávnenou na
podanie samotného dovolania, pričom zároveň aj zistil porušenie zákona v trestnej veci
sťažovateľa.
Dňa 22. apríla 2016 ministerstvo spravodlivosti napadnutým prípisom oznámilo
priateľovi sťažovateľa, že jeho podnet na podanie dovolania podaný v trestnej veci
sťažovateľa odkladá.
Sťažovateľ namieta, že ministerstvo spravodlivosti už uvedenými prípismi, ktorými
odložilo ich podnety na podanie dovolania, porušilo sťažovateľovo základné právo podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy z dôvodu, že právne závery ministerstva spravodlivosti, ktoré boli
podkladom pre rozhodnutie, sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne.
2
Sťažovateľ uvádza, že „ministerstvo spravodlivosti odôvodnilo svoje rozhodnutie
tým, že dovolanie, ktoré má podať ministerka spravodlivosti je závislé od kvalifikovaného
podnetu, ktorý však môže podať len niektorá zo strán konania, teda osoba, ktorá bola
subjektom v predmetnom trestnom konaní. V prípade určenia iných osôb môžeme per
analogiam aplikovať aj ustanovenie upravujúce podanie odvolania, pričom oprávnenou
osobou je príbuzný obvineného v priamom pokolení jeho súrodenec, osvojiteľ, osvojenec,
manžel alebo druh.
Z uvedeného vyplýva, že podanie podnetu na podanie dovolania ministerke
spravodlivosti prostredníctvom akejkoľvek fyzickej osoby za vyššie uvedenej situácie
nemôže mať materiálny účinok podľa § 369 ods. 1 Tr. por.
V prípade, ak by okruh osôb oprávnených podať podnet bol neobmedzený, podnet
na dovolanie by mohol podať ktokoľvek v akejkoľvek trestnej veci, čo by v konečnom
dôsledku neprimerane zaťažilo celý súdny systém.“.
Sťažovateľ považuje uvedený právny názor ministerstva spravodlivosti za nesprávne
právne posúdenie veci, ktoré je zjavne neodôvodnené a arbitrárne a porušuje jeho označené
základné právo podľa ústavy. V nadväznosti na to poukazuje na nález ústavného súdu
sp. zn. III. ÚS 220/2011.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že ministerstvo spravodlivosti v odôvodnení svojho prípisu,
ktorý bol určený jeho priateľovi, nesprávne a zavádzajúco uviedlo, že „vzhľadom k tomu,
že v podaní sám uvádzate, že nie ste oprávnenou osobou na podanie podnetu na dovolanie
ministerke spravodlivosti, Vaše podanie bude odložené a v danej veci nebudeme podávať
dovolanie“. Sťažovateľ však argumentuje, že jeho priateľ v podnete uvádza, že nie
je oprávnenou osobou na podanie dovolania, ale je osobou oprávnenou na podanie podnetu
na dovolanie. Podľa sťažovateľa ministerka spravodlivosti môže podať dovolanie len
na podnet osoby, ktorej zákon nepriznáva samostatné právo na podanie dovolania. Z tohto
výkladu podľa sťažovateľa jednoznačne vyplýva, že musí ísť o osoby, ktoré neboli
subjektom v trestnom konaní a ani nie sú osobami v príbuzenskom pomere s odsúdeným,
keďže týmto osobám zákon dáva právo na samostatné podanie dovolania. Zastáva názor, že
aj keď nepodal odpor proti trestnému rozkazu, ministerke spravodlivosti § 372 ods. 1
Trestného poriadku umožňuje aj v takomto prípade dovolanie podať, avšak len na podnet
osoby, ktorej zákon nepripúšťa samostatné podanie dovolania. Je presvedčený, že právo
podať podnet na podanie dovolania môžu využiť len osoby, ktoré nie sú osobami
v príbuzenskom pomere, teda cudzie osoby ako napríklad blízki priatelia. Podľa neho
Trestný poriadok nešpecifikuje, ktoré osoby sú oprávnené podať podnet na podanie
dovolania. Práve naopak, špecifikuje len osoby, ktoré ho podať nemôžu. Domnieva sa preto,
že úvaha a právny názor ministerstva spravodlivosti, že ak by okruh osôb oprávnených
podať podnet bol neobmedzený, v konečnom dôsledku by to neprimerane zaťažilo celý
súdny systém, sú nesprávne. Je podľa neho na ministerstve spravodlivosti, aby
po preskúmaní spisových materiálov zistilo, či došlo, alebo nedošlo k porušeniu zákona a ak
zistí porušenie zákona, ministerka spravodlivosti je podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku
oprávnená dovolanie podať. V prípade, že porušenie nezistí, môže ho odmietnuť,
no v každom prípade sa týmto podnetom má zaoberať a dôkladne ho prešetriť.
V závere uvádza, že závery ministerstva spravodlivosti vo vzťahu k nemu nie sú
správne a spravodlivé a ani v súlade s relevantnou zákonnou a ústavnou právnou úpravou.
Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie
konanie a následne vydal tento nález: „Základné právo na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nevybavením podnetov na dovolanie
ministerstvom spravodlivosti pod číslom 39578/2016-61/D/108 zo dňa 19.04.2016 porušené
bolo.
Ústavný súd SR ukladá Ministerstvu spravodlivosti SR vo veci opätovne konať
a náležite rozhodnúť.
Sťažovateľovi Ústavný súd SR priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške
1 000 Eur, ktoré je Ministerstvo spravodlivosti SR povinné zaplatiť v lehote 2 mesiacov
od doručenia tohto nálezu.“
Výšku primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ žiada priznať z dôvodu,
že len samotné konštatovanie porušenia jeho základného práva nestačí. Žiada, aby ústavný
súd pri jej určení vychádzal „zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti,
4
o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie
podľa čl. 41 Dohovoru a aplikoval ich na konkrétne fakty prípadu“. Žiada tiež zohľadniť
aj skutočnosť, že odložením podnetov zo strany ministerstva spravodlivosti môže
po rozhodnutí ústavného súdu o porušení jeho základného práva podľa ústavy, opätovnom
prešetrení podnetov na podanie dovolania a zistení porušenia zákona dôjsť k tomu,
že dovolanie bude podané v čase, keď už bude mať vykonaný celý trest odňatia slobody,
ktorý mu bol uložený v predmetnej trestnej veci okresného súdu a ochrana jeho práv bude
oneskorená. Výšku primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje aj obavou
o ochranu jeho práv, psychického napätia a pocitov sklamania z odloženia a nekonania
o podnetoch na podanie dovolania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Jednou z možností, pre ktoré môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť sťažovateľa
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde je jej zjavná neopodstatnenosť. Podľa
konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď
namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
Ústavný súd je podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého
sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a text uvedený mimo petitu považuje za súčasť
odôvodnenia, ktoré nemôže doplniť petit.
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť „nevybavením podnetov
na dovolanie ministerstvom spravodlivosti pod číslom 39578/2016-61/D/108 zo dňa
19.04.2016“. Sťažovateľ však v návrhu na rozhodnutie označil len prípis ministerstva
spravodlivosti sp. zn. 39578/2016-61/D/108 z 19. apríla 2016. Vzhľadom na to ústavný súd
pristúpil k preskúmaniu porušenia označeného základného práva podľa ústavy len
vo vzťahu k označenému prípisu ministerstva spravodlivosti.
6
K porušeniu označeného základného práva podľa sťažovateľa malo dôjsť tým, že
ministerstvo spravodlivosti napadnutým prípisom nevyhovelo podnetu na podanie
dovolania, ktoré v jeho prospech podal jeho priateľ. Sťažovateľova argumentácia sa
predovšetkým odvíja od rozdielneho názoru na okruh osôb, ktoré sú oprávnené podať
podnet na podanie dovolania v prospech obvineného ministerke spravodlivosti, teda od
rozdielneho výkladu § 369 ods. 1 druhej vety Trestného poriadku oproti výkladu, z ktorého
vychádzalo pri posúdení podnetu ministerstvo spravodlivosti. Podľa sťažovateľa sú právne
závery ministerstva spravodlivosti, ktoré boli podkladom na jeho rozhodnutie, zjavne
neodôvodnené a arbitrárne, nie sú ani v súlade s relevantnou zákonnou a ústavnou právnou
úpravou.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd pripomína, že nie je jeho úlohou podávať
výklad zákona, v tomto prípade § 369 ods. 1 Trestného poriadku v časti týkajúcej sa okruhu
osôb oprávnených na podanie podnetu ministrovi spravodlivosti. Úlohou ústavného súdu je
posúdiť, či ministerstvo spravodlivosti tým, že neakceptovalo podnet na podanie dovolania,
ktorý podal sťažovateľov priateľ, mohlo zasiahnuť do sťažovateľom označeného
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd už viackrát vo svojej judikatúre uviedol, že nie je orgánom ochrany
zákonnosti, ale ochrany ústavnosti. Porušenie zákonnosti je súčasne porušením ústavnosti
v prípade, ak má za následok a je v priamej príčinnej súvislosti s porušením konkrétneho
ústavného článku (II. ÚS 23/96).
Ústavný súd vychádzal pri posúdení sťažnosti zo svojej ustálenej judikatúry, podľa
ktorej mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nemožno
považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné, a ich
vyčerpanie teda nie je podmienkou prípustnosti sťažnosti (napr. II. ÚS 357/06,
IV. ÚS 323/07, IV. ÚS 277/08, III. ÚS 214/2010). Podnet na podanie dovolania podľa § 369
ods. 1 Trestného poriadku nie je riadnym ani mimoriadnym opravným prostriedkom
a z hľadiska trestného procesného práva ho možno považovať iba za informáciu ministrovi
spravodlivosti ako oprávnenému na jeho podanie, ktorá bez ďalšieho nezakladá zákonom
ustanovené právne dôsledky. Ustanovenie § 369 ods. 1 Trestného poriadku neukladá
povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť podnetu. Je na úvahe ministra spravodlivosti
posúdiť a rozhodnúť, či podá, alebo nepodá dovolanie (táto úvaha je vylúčená iba v prípade,
ak zistí, že zákonné podmienky na podanie dovolania sú splnené). Oprávnenie na podanie
podnetu na podanie dovolania nemôže mať preto charakter práva, ktorému je poskytovaná
ústavnoprávna ochrana (napr. m. m. I. ÚS 585/2012, II. ÚS 268/2012, IV. ÚS 471/2011,
III. ÚS 435/2010, III. ÚS 214/2010).
Ústavný súd pripomína, že k zákonným podmienkam, ktorých splnenie Trestný
poriadok vyžaduje na podanie kvalifikovaného podnetu na podanie dovolania, patrí aj
posúdenie okruhu oprávnených osôb na jeho podanie.
Zároveň ústavný súd poukazuje na to, že úvaha, či sú splnené zákonné podmienky
na podanie dovolania vrátane posúdenia okruhu oprávnených osôb na podanie podnetu,
patrí do kompetencie ministerky spravodlivosti, nie osoby, ktorá podala podnet, ani osoby,
v prospech ktorej bol podnet podaný.
Z uvedeného teda vyplýva, že ministerka spravodlivosti nemohla odložením podnetu
na podanie dovolania podaného priateľom sťažovateľa porušiť sťažovateľom označené
základné právo. S podaním podnetu je totiž spojené len právo podávateľa podnetu, aby sa
ním ministerka spravodlivosti zaoberala (v prvom rade posúdila, či sú vôbec splnené
zákonné podmienky na podanie takéhoto podnetu, pozn.), náležite sa s nimi vysporiadala
a o spôsobe jeho vybavenia ho vyrozumela. K uvedenému podľa názoru ústavného súdu
došlo, keď ministerka spravodlivosti posúdila podnet podávateľa a následne ho
upovedomila podľa § 369 ods. 6 Trestného poriadku o tom, že o podnete konať nebude,
pretože nie je osobou, ktorej zákon priznáva právo na jeho podanie. Podľa názoru ústavného
8
súdu nemožno takýto postup zo strany ministerstva spravodlivosti označiť za
neodôvodnený, arbitrárny či ústavne neakceptovateľný.
K námietke sťažovateľa týkajúcej sa okruhu osôb oprávnených podať podnet
na podanie dovolania podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku, ústavný súd ešte dodáva,
že prístup k súdnej ochrane (a inej právnej ochrane) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je
neobmedzený, domáhať sa ho možno len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie
vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy). Podmienky prístupu k súdnej ochrane práv sú limitované
aj prostredníctvom určenia oprávnených osôb na podávanie návrhov a opravných
prostriedkov. Osobitná úprava podľa Trestného poriadku umožňuje v presne určených
a v zásade výnimočných prípadoch podať dovolanie ministerke spravodlivosti, pričom
podmienkou podania dovolania je podnet oprávnenej osoby. Zákon neupravuje, kto
je oprávnenou osobou, ale negatívnym vymedzením určuje, kto nie je oprávnenou osobou
na podanie podnetu, čo však neznamená, že vychádza z neohraničenej množiny osôb, ako
si to vykladá sťažovateľ. Toto ustanovenie je súčasťou Trestného poriadku, ktorý upravuje
okruh subjektov, ktoré majú a vykonávajú vplyv na priebeh konania a ktorým zákon na
uskutočnenie tohto vplyvu priznáva určité procesné práva alebo ukladá povinnosti.
Rozširovanie tohto okruhu smerujúce k obdobe verejnej žaloby (actio popularis), ktorá
by umožnila komukoľvek podať podnet na podanie dovolania ministrovi spravodlivosti,
nemá oporu v právnom poriadku (napr. II. ÚS 769/2014).
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súdu ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v prípade, ak by sťažovateľ
v petite svojej sťažnosti riadne označil prípis ministerstva spravodlivosti, ktorým bol
odložený sťažovateľom podaný podnet na podanie dovolania, na ktorý tiež poukazuje
v odôvodnení jeho sťažnosti, ústavný súd by aj v tomto prípade postupoval a posudzoval
danú vec obdobným spôsobom, pretože tým, že sťažovateľ nevyužil svoje právo podať proti
trestnému rozkazu odpor, odoprel sám sebe právo neskôr podať dovolanie, resp. podnet na
podanie dovolania.
Podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 podá
minister spravodlivosti len na podnet. Podnet môže podať osoba, ktorej tento zákon
nepriznáva právo na podanie dovolania okrem osoby, ktorá nespĺňa podmienku dovolania
uvedenú v § 372 ods. 1.
Podľa § 372 ods. 1 Trestného poriadku oprávnené osoby okrem ministra
spravodlivosti môžu podať dovolanie len vtedy, ak využili svoje zákonné právo podať
riadny opravný prostriedok a o ňom bolo rozhodnuté.
Z uvedeného vyplýva, že nie iba dovolanie, ale aj podnet na podanie dovolania môže
podať len osoba, ktorá spĺňa podmienku uvedenú v § 372 ods. 1 Trestného poriadku. To
znamená, že ak takáto osoba nevyužila právo podať proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
v prípadoch, v ktorých to zákon pripúšťa, riadny opravný prostriedok, resp. tento nepodal
ani prokurátor alebo poškodený, nielenže nemôže podať dovolanie, ale ani podnet na
podania dovolania.
Pokiaľ sťažovateľ vo svojej sťažnosti argumentoval nálezom č. k. III. ÚS 220/2011-
53 zo 6. marca 2012, v ktorom ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného
práva, stalo sa tak na základe iných skutkových okolností, a teda nejde o totožnosť
sťažnostných dôvodov.
Vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd
uvádza, že takejto žiadosti vyhovie, ak to odôvodňujú osobné, majetkové a zárobkové
pomery žiadateľa a ak nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nárokov na ochranu
ústavnosti. Ústavný súd v tomto prípade upustil od rozhodovania o tejto žiadosti z dôvodov
procesnej ekonómie, pretože ani prípadné odstránenie uvedeného nedostatku by podľa
názoru ústavného súdu už nemohlo viesť k inému rozhodnutiu o tejto sťažnosti,
než je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
10
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol v celom rozsahu, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej uvedenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2016