Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 493/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

podľa prípisom Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. k. -61/D/108 z 19. apríla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) prípisom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo spravodlivosti“) č. k. -61/D/108 z 19. apríla 2016 (ďalej len

„prípis ministerstva spravodlivosti“). Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť o ustanovenie

právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a odôvodnenie požadovanej výšky

finančného zadosťučinenia.

Zo sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľovi bolo Okresným súdom Košice I

(ďalej len „okresný súd“) vedené trestné konanie pod sp. zn. . Trestné konanie

bolo právoplatne skončené 2. júla 2014. Sťažovateľ uvádza, že proti trestnému rozkazu

okresného súdu sp. zn. zo 16. júna 2014 nepodal odpor z dôvodu neznalosti,

ako aj nedostatočnej spolupráce jeho obhajkyne, čím mu zaniklo právo na podanie

mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania podľa .

Keďže už v predmetnej veci nemohol podať dovolanie, podal ministerstvu

spravodlivosti podnet na podanie dovolania z dôvodu podľa § 371 ods. 3 Trestného

poriadku. Ministerstvo spravodlivosti však jeho podnet na podanie dovolania 8. marca 2016

prípisom sp. zn. -61/D/108 odložilo podľa

a o jeho podnete na podanie dovolania nekonalo.

Dňa 29. marca 2016 podal v prospech sťažovateľa podnet na podanie dovolania jeho

priateľ (ďalej aj „priateľ sťažovateľa“). Sťažovateľ je toho názoru, že tento

priateľ bol osobou oprávnenou na podanie podnetu, pretože nebol osobou oprávnenou na

podanie samotného dovolania, pričom zároveň aj zistil porušenie zákona v trestnej veci

sťažovateľa.

Dňa 22. apríla 2016 ministerstvo spravodlivosti napadnutým prípisom oznámilo

priateľovi sťažovateľa, že jeho podnet na podanie dovolania podaný v trestnej veci

sťažovateľa odkladá.

Sťažovateľ namieta, že ministerstvo spravodlivosti už uvedenými prípismi, ktorými

odložilo ich podnety na podanie dovolania, porušilo sťažovateľovo základné právo podľa

z dôvodu, že právne závery ministerstva spravodlivosti, ktoré boli

podkladom pre rozhodnutie, sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne.

2

Sťažovateľ uvádza, že „ministerstvo spravodlivosti odôvodnilo svoje rozhodnutie

tým, že dovolanie, ktoré má podať ministerka spravodlivosti je závislé od kvalifikovaného

podnetu, ktorý však môže podať len niektorá zo strán konania, teda osoba, ktorá bola

subjektom v predmetnom trestnom konaní. V prípade určenia iných osôb môžeme per

analogiam aplikovať aj ustanovenie upravujúce podanie odvolania, pričom oprávnenou

osobou je príbuzný obvineného v priamom pokolení jeho súrodenec, osvojiteľ, osvojenec,

manžel alebo druh.

Z uvedeného vyplýva, že podanie podnetu na podanie dovolania ministerke

spravodlivosti prostredníctvom akejkoľvek fyzickej osoby za vyššie uvedenej situácie

nemôže mať materiálny účinok podľa

V prípade, ak by okruh osôb oprávnených podať podnet bol neobmedzený, podnet

na dovolanie by mohol podať ktokoľvek v akejkoľvek trestnej veci, čo by v konečnom

dôsledku neprimerane zaťažilo celý súdny systém.“.

Sťažovateľ považuje uvedený právny názor ministerstva spravodlivosti za nesprávne

právne posúdenie veci, ktoré je zjavne neodôvodnené a arbitrárne a porušuje jeho označené

základné právo podľa . V nadväznosti na to poukazuje na nález ústavného súdu

sp. zn. .

Sťažovateľ ďalej uvádza, že ministerstvo spravodlivosti v odôvodnení svojho prípisu,

ktorý bol určený jeho priateľovi, nesprávne a zavádzajúco uviedlo, že „vzhľadom k tomu,

že v podaní sám uvádzate, že nie ste oprávnenou osobou na podanie podnetu na dovolanie

ministerke spravodlivosti, Vaše podanie bude odložené a v danej veci nebudeme podávať

dovolanie“. Sťažovateľ však argumentuje, že jeho priateľ v podnete uvádza, že nie

je oprávnenou osobou na podanie dovolania, ale je osobou oprávnenou na podanie podnetu

na dovolanie. Podľa sťažovateľa ministerka spravodlivosti môže podať dovolanie len

na podnet osoby, ktorej zákon nepriznáva samostatné právo na podanie dovolania. Z tohto

výkladu podľa sťažovateľa jednoznačne vyplýva, že musí ísť o osoby, ktoré neboli

subjektom v trestnom konaní a ani nie sú osobami v príbuzenskom pomere s odsúdeným,

keďže týmto osobám zákon dáva právo na samostatné podanie dovolania. Zastáva názor, že

aj keď nepodal odpor proti trestnému rozkazu, ministerke spravodlivosti § 372 ods. 1

umožňuje aj v takomto prípade dovolanie podať, avšak len na podnet

osoby, ktorej zákon nepripúšťa samostatné podanie dovolania. Je presvedčený, že právo

podať podnet na podanie dovolania môžu využiť len osoby, ktoré nie sú osobami

v príbuzenskom pomere, teda cudzie osoby ako napríklad blízki priatelia. Podľa neho

nešpecifikuje, ktoré osoby sú oprávnené podať podnet na podanie

dovolania. Práve naopak, špecifikuje len osoby, ktoré ho podať nemôžu. Domnieva sa preto,

že úvaha a právny názor ministerstva spravodlivosti, že ak by okruh osôb oprávnených

podať podnet bol neobmedzený, v konečnom dôsledku by to neprimerane zaťažilo celý

súdny systém, sú nesprávne. Je podľa neho na ministerstve spravodlivosti, aby

po preskúmaní spisových materiálov zistilo, či došlo, alebo nedošlo k porušeniu zákona a ak

zistí porušenie zákona, ministerka spravodlivosti je podľa

oprávnená dovolanie podať. V prípade, že porušenie nezistí, môže ho odmietnuť,

no v každom prípade sa týmto podnetom má zaoberať a dôkladne ho prešetriť.

V závere uvádza, že závery ministerstva spravodlivosti vo vzťahu k nemu nie sú

správne a spravodlivé a ani v súlade s relevantnou zákonnou a ústavnou právnou úpravou.

Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie

konanie a následne vydal tento nález: „Základné právo na súdnu a inú

právnu ochranu podľa SR nevybavením podnetov na dovolanie

ministerstvom spravodlivosti pod číslom 39578/2016-61/D/108 zo dňa 19.04.2016 porušené

bolo.

Ústavný súd SR ukladá Ministerstvu spravodlivosti SR vo veci opätovne konať

a náležite rozhodnúť.

Sťažovateľovi Ústavný súd SR priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

1 000 Eur, ktoré je Ministerstvo spravodlivosti SR povinné zaplatiť v lehote 2 mesiacov

od doručenia tohto nálezu.“

Výšku primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ žiada priznať z dôvodu,

že len samotné konštatovanie porušenia jeho základného práva nestačí. Žiada, aby ústavný

súd pri jej určení vychádzal „zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti,

4

o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie

podľa čl. 41 Dohovoru a aplikoval ich na konkrétne fakty prípadu“. Žiada tiež zohľadniť

aj skutočnosť, že odložením podnetov zo strany ministerstva spravodlivosti môže

po rozhodnutí ústavného súdu o porušení jeho základného práva podľa , opätovnom

prešetrení podnetov na podanie dovolania a zistení porušenia zákona dôjsť k tomu,

že dovolanie bude podané v čase, keď už bude mať vykonaný celý trest odňatia slobody,

ktorý mu bol uložený v predmetnej trestnej veci okresného súdu a ochrana jeho práv bude

oneskorená. Výšku primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje aj obavou

o ochranu jeho práv, psychického napätia a pocitov sklamania z odloženia a nekonania

o podnetoch na podanie dovolania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Jednou z možností, pre ktoré môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť sťažovateľa

podľa je jej zjavná neopodstatnenosť. Podľa

konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď

namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , , ,

).

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého

sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a text uvedený mimo petitu považuje za súčasť

odôvodnenia, ktoré nemôže doplniť petit.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , ku ktorému malo dôjsť „nevybavením podnetov

na dovolanie ministerstvom spravodlivosti pod číslom 39578/2016-61/D/108 zo dňa

19.04.2016“. Sťažovateľ však v návrhu na rozhodnutie označil len prípis ministerstva

spravodlivosti sp. zn. -61/D/108 z 19. apríla 2016. Vzhľadom na to ústavný súd

pristúpil k preskúmaniu porušenia označeného základného práva podľa len

vo vzťahu k označenému prípisu ministerstva spravodlivosti.

6

K porušeniu označeného základného práva podľa sťažovateľa malo dôjsť tým, že

ministerstvo spravodlivosti napadnutým prípisom nevyhovelo podnetu na podanie

dovolania, ktoré v jeho prospech podal jeho priateľ. Sťažovateľova argumentácia sa

predovšetkým odvíja od rozdielneho názoru na okruh osôb, ktoré sú oprávnené podať

podnet na podanie dovolania v prospech obvineného ministerke spravodlivosti, teda od

rozdielneho výkladu druhej vety oproti výkladu, z ktorého

vychádzalo pri posúdení podnetu ministerstvo spravodlivosti. Podľa sťažovateľa sú právne

závery ministerstva spravodlivosti, ktoré boli podkladom na jeho rozhodnutie, zjavne

neodôvodnené a arbitrárne, nie sú ani v súlade s relevantnou zákonnou a ústavnou právnou

úpravou.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd pripomína, že nie je jeho úlohou podávať

výklad zákona, v tomto prípade v časti týkajúcej sa okruhu

osôb oprávnených na podanie podnetu ministrovi spravodlivosti. Úlohou ústavného súdu je

posúdiť, či ministerstvo spravodlivosti tým, že neakceptovalo podnet na podanie dovolania,

ktorý podal sťažovateľov priateľ, mohlo zasiahnuť do sťažovateľom označeného

základného práva podľa .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd už viackrát vo svojej judikatúre uviedol, že nie je orgánom ochrany

zákonnosti, ale ochrany ústavnosti. Porušenie zákonnosti je súčasne porušením ústavnosti

v prípade, ak má za následok a je v priamej príčinnej súvislosti s porušením konkrétneho

ústavného článku ().

Ústavný súd vychádzal pri posúdení sťažnosti zo svojej ustálenej judikatúry, podľa

ktorej mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nemožno

považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné, a ich

vyčerpanie teda nie je podmienkou prípustnosti sťažnosti (napr. ,

, , ). Podnet na podanie dovolania podľa § 369

ods. 1 nie je riadnym ani mimoriadnym opravným prostriedkom

a z hľadiska trestného procesného práva ho možno považovať iba za informáciu ministrovi

spravodlivosti ako oprávnenému na jeho podanie, ktorá bez ďalšieho nezakladá zákonom

ustanovené právne dôsledky. Ustanovenie neukladá

povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť podnetu. Je na úvahe ministra spravodlivosti

posúdiť a rozhodnúť, či podá, alebo nepodá dovolanie (táto úvaha je vylúčená iba v prípade,

ak zistí, že zákonné podmienky na podanie dovolania sú splnené). Oprávnenie na podanie

podnetu na podanie dovolania nemôže mať preto charakter práva, ktorému je poskytovaná

ústavnoprávna ochrana (napr. m. m. , , ,

, ).

Ústavný súd pripomína, že k zákonným podmienkam, ktorých splnenie Trestný

poriadok vyžaduje na podanie kvalifikovaného podnetu na podanie dovolania, patrí aj

posúdenie okruhu oprávnených osôb na jeho podanie.

Zároveň ústavný súd poukazuje na to, že úvaha, či sú splnené zákonné podmienky

na podanie dovolania vrátane posúdenia okruhu oprávnených osôb na podanie podnetu,

patrí do kompetencie ministerky spravodlivosti, nie osoby, ktorá podala podnet, ani osoby,

v prospech ktorej bol podnet podaný.

Z uvedeného teda vyplýva, že ministerka spravodlivosti nemohla odložením podnetu

na podanie dovolania podaného priateľom sťažovateľa porušiť sťažovateľom označené

základné právo. S podaním podnetu je totiž spojené len právo podávateľa podnetu, aby sa

ním ministerka spravodlivosti zaoberala (v prvom rade posúdila, či sú vôbec splnené

zákonné podmienky na podanie takéhoto podnetu, pozn.), náležite sa s nimi vysporiadala

a o spôsobe jeho vybavenia ho vyrozumela. K uvedenému podľa názoru ústavného súdu

došlo, keď ministerka spravodlivosti posúdila podnet podávateľa a následne ho

upovedomila podľa o tom, že o podnete konať nebude,

pretože nie je osobou, ktorej zákon priznáva právo na jeho podanie. Podľa názoru ústavného

8

súdu nemožno takýto postup zo strany ministerstva spravodlivosti označiť za

neodôvodnený, arbitrárny či ústavne neakceptovateľný.

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa okruhu osôb oprávnených podať podnet

na podanie dovolania podľa , ústavný súd ešte dodáva,

že prístup k súdnej ochrane (a inej právnej ochrane) podľa nie je

neobmedzený, domáhať sa ho možno len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie

vykonávajú ( ). Podmienky prístupu k súdnej ochrane práv sú limitované

aj prostredníctvom určenia oprávnených osôb na podávanie návrhov a opravných

prostriedkov. Osobitná úprava podľa umožňuje v presne určených

a v zásade výnimočných prípadoch podať dovolanie ministerke spravodlivosti, pričom

podmienkou podania dovolania je podnet oprávnenej osoby. Zákon neupravuje, kto

je oprávnenou osobou, ale negatívnym vymedzením určuje, kto nie je oprávnenou osobou

na podanie podnetu, čo však neznamená, že vychádza z neohraničenej množiny osôb, ako

si to vykladá sťažovateľ. Toto ustanovenie je súčasťou , ktorý upravuje

okruh subjektov, ktoré majú a vykonávajú vplyv na priebeh konania a ktorým zákon na

uskutočnenie tohto vplyvu priznáva určité procesné práva alebo ukladá povinnosti.

Rozširovanie tohto okruhu smerujúce k obdobe verejnej žaloby (actio popularis), ktorá

by umožnila komukoľvek podať podnet na podanie dovolania ministrovi spravodlivosti,

nemá oporu v právnom poriadku (napr. ).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2

zákona o ústavnom súdu ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v prípade, ak by sťažovateľ

v petite svojej sťažnosti riadne označil prípis ministerstva spravodlivosti, ktorým bol

odložený sťažovateľom podaný podnet na podanie dovolania, na ktorý tiež poukazuje

v odôvodnení jeho sťažnosti, ústavný súd by aj v tomto prípade postupoval a posudzoval

danú vec obdobným spôsobom, pretože tým, že sťažovateľ nevyužil svoje právo podať proti

trestnému rozkazu odpor, odoprel sám sebe právo neskôr podať dovolanie, resp. podnet na

podanie dovolania.

Podľa dovolanie z dôvodov uvedených v podá

minister spravodlivosti len na podnet. Podnet môže podať osoba, ktorej tento zákon

nepriznáva právo na podanie dovolania okrem osoby, ktorá nespĺňa podmienku dovolania

uvedenú v § 372 ods. 1.

Podľa oprávnené osoby okrem ministra

spravodlivosti môžu podať dovolanie len vtedy, ak využili svoje zákonné právo podať

riadny opravný prostriedok a o ňom bolo rozhodnuté.

Z uvedeného vyplýva, že nie iba dovolanie, ale aj podnet na podanie dovolania môže

podať len osoba, ktorá spĺňa podmienku uvedenú v . To

znamená, že ak takáto osoba nevyužila právo podať proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa

v prípadoch, v ktorých to zákon pripúšťa, riadny opravný prostriedok, resp. tento nepodal

ani prokurátor alebo poškodený, nielenže nemôže podať dovolanie, ale ani podnet na

podania dovolania.

Pokiaľ sťažovateľ vo svojej sťažnosti argumentoval nálezom č. k.

53 zo 6. marca 2012, v ktorom ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného

práva, stalo sa tak na základe iných skutkových okolností, a teda nejde o totožnosť

sťažnostných dôvodov.

Vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd

uvádza, že takejto žiadosti vyhovie, ak to odôvodňujú osobné, majetkové a zárobkové

pomery žiadateľa a ak nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nárokov na ochranu

ústavnosti. Ústavný súd v tomto prípade upustil od rozhodovania o tejto žiadosti z dôvodov

procesnej ekonómie, pretože ani prípadné odstránenie uvedeného nedostatku by podľa

názoru ústavného súdu už nemohlo viesť k inému rozhodnutiu o tejto sťažnosti,

než je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

10

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol v celom rozsahu, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2016