Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 220/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-53

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika

a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2012

vo veci prijatej sťažnosti J. Š., K., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Ž.,

zastúpeného advokátom JUDr. P. G., Advokátska kancelária, N., pre namietané porušenie

jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného Slovenskej

republiky postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. 22123/08-61/D/925 týkajúcom sa vybavenia jeho podnetu k podaniu dovolania

upovedomením zo 4. mája 2010 takto

rozhodol:

1. Základné právo J. Š. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1

postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v

konaní vedenom pod sp. zn. 22123/08-61/D/925 týkajúcom sa vybavenia jeho podnetu

k podaniu dovolania upovedomením zo 4. mája 2010 p o r u š e n é b o l o .

2. Upovedomenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o vybavení

podnetu J. Š. k podaniu dovolania sp. zn. 22123/08-61/D/925 zo 4. mája 2010 z r u š u j e

a vec J. Š. mu v r a c i a na nové konanie.

3. J. Š. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy

právneho zastúpenia v sume 475,93 € (slovom štyristosedemdesiatpäť eur a deväťdesiattri

centov) na účet právneho zástupcu JUDr. P. G., Advokátska kancelária, N., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky j e p o v i n n é uhradiť

štátu trovy právneho zastúpenia v sume € 475,93 € (slovom štyristosedemdesiatpäť eur

a deväťdesiattri centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky

č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2010

doručená sťažnosť (a nasledujúce súvisiace podania doručené ústavnému súdu 13. augusta

2010, 18. novembra 2010 a 16. augusta 2011) J. Š., K., toho času v Ústave na výkon trestu

odňatia slobody Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním ustanoveného právneho

zástupcu doručeným ústavnému súdu 15. augusta 2011, ktorou sťažovateľ namietal

porušenie svojho základného práva zaručeného

(ďalej len „ústava“) postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj

„ministerstvo“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22123/08-61/D/925 týkajúcom sa vybavenia

jeho podnetu k podaniu dovolania upovedomením zo 4. mája 2010.

Ústavný súd uznesením č. k. -33 z 22. novembra 2011 prijal

sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Žilina

sp. zn. z 13. februára 2009 bola schválená dohoda o vine a treste uzatvorená

medzi sťažovateľom a prokurátorom Okresnej prokuratúry Žilina.

Sťažovateľ následne predložil ministerstvu podnet k podaniu dovolania v zmysle

ustanovenia v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) dôvodiac, že v jeho veci rozhodol súd

v nezákonnom zložení, pretože rozhodoval samosudca napriek tomu, že mal rozhodovať

senát. Ministerstvo listom sp. zn. 22123/08-61/D/925 zo 4. mája 2010 sťažovateľovi

oznámilo, že v zmysle ustanovenia proti rozsudku, ktorým

bola schválená dohoda o vine a treste, nie je dovolanie prípustné s výnimkou dovolania

podaného z dôvodu uvedeného v ustanovení

(porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom), o ktorý však v jeho prípade nejde.

V sťažnosti sťažovateľ uviedol, že z logického výkladu ustanovenia § 334 ods. 4

„je zrejmé, že (jedine) minister spravodlivosti má proti rozsudku,

ktorým bola potvrdená dohoda o vine a treste, aj okrem ust. ,

zákonnú kompetenciu podať dovolanie zo všetkých ostatných dôvodov uvedených

v jednotlivých písmenách a), b), a d) až l) “.

Podľa sťažovateľa je vyslovený právny záver ministerstva nesprávny a sťažovateľ je

toho názoru, že ministerstvo sa malo jeho podnetom zaoberať, zistiť, či sú dané dovolacie

dôvody, a po zistení ich existencie podať dovolanie v zmysle ustanovení § 371 ods. 2

. Sťažovateľ sa z uvedených dôvodov obrátil na ústavný súd tvrdiac, že

postupom ministerstva v jeho prípade došlo k porušeniu jeho základného práva „na prístup

k súdnej ochrane podľa SR“.

Na základe uvedených argumentov sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho

zástupcu navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie v náleze

vyslovil, že postupom ministerstva v konaní vedenom pod sp. zn. 22123/08-61/D/925

o podnete sťažovateľa k podaniu dovolania upovedomením zo 4. mája 2010 bolo porušené

jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené , vrátil vec

ministerstvu na ďalšie konanie a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume

200 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Požadovanú výšku finančného zadosťučinenia sťažovateľ podaním doručeným

ústavnému súdu 16. augusta 2011 znížil na sumu 50 000 €.

Ministerstvo vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 29. decembra 2011

formulovalo toto stanovisko:

«Vo všeobecnosti je zrejmé, že zákonodarca vymedzil dva okruhy dovolacích

dôvodov a zakotvil ich do ustanovenia § 371 ods. 1 a do § 371 ods. 2, pričom ide dovolacie

dôvody voči všetkým právoplatným rozhodnutiam v trestnom konaní (nielen voči rozsudku,

ktorým bola schválená dohoda o vine a treste). Špeciálnou úpravou k tomu je však

ustanovenie , ktoré obmedzuje dovolacie dôvody výlučne

na ustanovenie a ustanovenie

. Prvú časť vety ustanovenia nie je

možné vykladať ako samostatný dovolací dôvod. Zmyslom a cieľom právnej úpravy - odkazu

na ods. 2 v ustanovení nebolo rozšíriť dôvody na podanie

dovolania podľa ods. 1, práve naopak, zákonodarca jednoznačne z ods. 1 vyčlenil dovolací

dôvod - písm. c). Sťažovateľova interpretácia ustanovení tak

jednoznačne nie je správna.

Z dikcie zákonného ustanovenia v znení zákona

č. teda vyplýva, že podanie dovolania proti rozsudku o schválení dohody o vine

a treste je z pohľadu dovolacích dôvodov, upravených v ,

obmedzené na dôvod upravený v a , t.j.

ak bolo v trestnom konaní zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu

( ), a vtedy, ak napadnutým rozhodnutím bolo

porušené ustanovenie alebo o väzbe alebo

podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody.

Sťažovateľova interpretácia ustanovenia je

neprípustná, a to aj s ohľadom na judikatúru Najvyššieho súdu SR, napr. rozhodnutie NS

SR, sp. zn. :

„Podľa a ak súd dohodu o vine a treste

schváli, potvrdí to rozsudkom, ktorý verejne vyhlási. Proti tomuto rozsudku nie je prípustné

odvolanie ani dovolanie okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) a ods. 2 Trestného

poriadku. Rozsudok nadobudne právoplatnosť vyhlásením. Z tejto platnej právnej úpravy

vyplýva, že proti rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým rozhodol o schválení návrhu

na dohodu prokurátora a obvineného o vine a treste a ktorý nadobudol právoplatnosť

vyhlásením, môže podať dovolanie iba minister spravodlivosti z dôvodov uvedených v § 371

ods. 1 písm. c) a ods. 2 .“

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že postup Ministerstva spravodlivosti SR, sekcie

trestného práva, ktorá listom zo dňa 04.mája 2010 odmietla podnet sťažovateľa na podanie

dovolania ako neprípustný z dôvodu, že minister spravodlivosti nie je oprávnený podať

dovolanie proti rozsudku Okresného súdu Žilina, sp. zn. zo dňa 13. februára

2009, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste v zmysle § 334 ods. 4 Trestného

poriadku v znení medzi obvineným a prokurátorom z dôvodu podľa

bol zákonný a v súlade s platnou a účinnou

právnou úpravou.

V neposlednom rade je potrebné poukázať aj na ustálenú judikatúru ústavného súdu,

v zmysle ktorej mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne

(takým je nepochybne aj dovolanie podľa a nasl. ), nemožno

považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné (napr.

, ). Podnet na podanie dovolania podľa § 369 ods. 1 Trestného

poriadku nie je opravným prostriedkom a z hľadiska trestného práva procesného ho možno

považovať iba za informáciu ministrovi spravodlivosti ako oprávnenému na jeho podanie,

ktorá bez ďalšieho nezakladá zákonom ustanovené právne dôsledky. Ustanovenie § 369

ods.1 neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému

podnetu. Je na úvahe ministra spravodlivosti Slovenskej republiky posúdiť a rozhodnúť,

či na základe podnetu strany v konaní alebo na základe iného podnetu podá alebo nepodá

dovolanie (táto úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky na podanie

dovolania sú splnené). Oprávnenie na podanie podnetu na podanie dovolania nemôže mať

preto charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. m. m.

, , ).»

V predloženom vyjadrení ministerstvo zároveň uviedlo, že súhlasí s upustením

od ústneho pojednávania vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“).

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 27. januára 2012

uviedol, že napriek stanovisku ministerstva zotrváva na dôvodoch podanej sťažnosti, čo

podporil takto formulovanou argumentáciou:

«Na úvod stanoviska k vyjadreniu Ministerstva spravodlivosti SR (ďalej aj ako

„ministerstvo“ alebo „porušovateľ“) uvádzam, že sa v plnom rozsahu pridržiavam

skutočností, ktoré boli uvedené v doplnení ústavnej sťažnosti zo dňa 09.08.2011, v ktorom

poukazujem na porušenie môjho práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručenú čl. 46

(ďalej len „“). V tejto súvislosti

vychádzam pritom z presvedčenia, že bol v tomto prípade splnený dôvod na podanie

dovolania podľa pri uplatnení

(ďalej len „“), kde sa uvádza, že dovolanie je možné podať, ak súd

rozhodol v nezákonnom zložení. Prihliadnuc k týmto skutočnostiam vznikla porušovateľovi

povinnosť podať dovolanie na základe podnetu, ktorým som ho vyzval na podanie dovolania

preukazujúc splnenie podmienok pre podanie dovolania, no aj napriek tomu došlo zo strany

ministerstva k odmietnutiu podnetu.

Svoj postup obhajuje ministerstvo aj vo vyjadrení zo dňa 20.12.2011. V znení svojho

vyjadrenia argumentuje porušovateľ tým, že minister spravodlivosti nebol oprávnený

na podanie dovolania a preto bol podnet posúdený ako neprípustný a následne odmietnutý.

Odkazuje pritom na ustanovenie, ktoré už bolo viackrát spomenuté v doplnení ústavnej

sťažnosti, a to , ktoré podľa v čase podania ústavnej sťažnosti platného

a účinného znenia , odkazovalo na možnosť podať dovolanie podľa zákonných dôvodov

uvedených v a . Pre prehľadnosť uvediem ustanovenia,

na ktoré je odkazované.

Podľa je možné podať dovolanie, ak bolo zásadným

spôsobom porušené právo na obhajobu

Podľa „Minister spravodlivosti podá dovolanie, okrem dôvodov

uvedených v odseku 1 aj vtedy, ak napadnutým rozhodnutím bolo porušené ustanovenie

alebo o väzbe alebo podmienečnom prepustení

odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody“.

Podľa vyjadrenia ministerstva nie je možné vykladať prvú časť vety ustanovenia

§ 371 ods. 2 ako samostatný dovolací dôvod, nakoľko zákonodarca nemal v úmysle

rozširovať dôvody na podanie dovolania proti rozhodnutiu, ktorým bola schválená dohoda

o vine a treste, okrem tých, ktoré sú uvedené v § 371 ods. 1 písm. c) a vo zvyšnej časti vety

uvedenej v (ak napadnutým rozhodnutím bolo porušené ustanovenie

alebo o väzbe alebo podmienečnom prepustení

odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody). S takýmto právnym výkladom nie je možné

súhlasiť, nakoľko nemá žiadne konkrétne opodstatnenie. Aplikujúc jazykový (gramatický)

výklad na sa dá dospieť len k jedinému záveru, a to že minister

spravodlivosti môže podať odvolanie nielen zo všetkých dôvodov, ktoré sú uvedené v § 371

ods. 1 . ale aj zo zvyšných dôvodov, uvedených v . Toto je v súlade aj

s doktrinálnym výkladom k ust. (Minárik, Š. a kol.: -

Stručný komentár, IURA EDITION, Bratislava 2010, s. 922), ktoré je uvedené v komentári

k predmetnému ustanoveniu: „Minister spravodlivosti má v porovnaní s obvineným a

generálnym prokurátorom širšie oprávnenia podať dovolanie. Okrem prípadov upravených

v odseku 1 môže podať dovolanie aj v prípade rozhodnutia o väzbe (§ 72 ods. 1) alebo

o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody“. Tu opäť odkazujem

na gramatický výklad, ktorým je možné si dopomôcť k záveru, že minister spravodlivosti

môže skutočne podľa sporného ustanovenia podať dovolanie okrem iného aj zo všetkých

dôvodov uvedených v , a teda aj z dôvodu, že vo veci súd rozhodol

v nezákonnom zložení. Minister spravodlivosti má širšie kompetencie v komparácii

s ostatnými osobami oprávnenými na podanie dovolania a zákonodarca mal aj týmto

ustanovením jednoznačne v úmysle rozšíriť kompetenciu príslušného ministra na podanie

dovolania. Pokiaľ ministerstvo poukazuje na znenie , ktoré ustanovenie

obmedzuje dovolacie dôvody výlučne na ustanovenie a

ods. 2, tak s týmto je možné len súhlasiť. Nie je však už možné súhlasiť s názorom

porušovateľa, že možnosť podať dovolanie podľa nie je možné pokladať

za samostatný dovolací dôvod. Ako som už uviedol, tento názor nie je ničím podložený

a zo znenia jednoznačne logicky plynie, že proti rozsudku, ktorým súd

schváli dohodu o vine a treste je prípustné dovolanie jednak:

- podľa , ktoré dovolanie môže podať ktorákoľvek z oprávnených

osôb podľa , teda generálny prokurátor alebo obvinený a jednak

- podľa , keď podá dovolanie (len) minister spravodlivosti, okrem dôvodov

uvedených v § 371 ods. 1 /teda aj zo všetkých týchto dôvodov uvedenými pod písmenami a)

až l) / aj vtedy, ak napadnutým rozhodnutím bolo porušené ustanovenie

alebo o väzbe alebo podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu

trestu odňatia slobody.

Judikatúra, na ktorú poukazuje ministerstvo vo svojom vyjadrení, konkrétne

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 23.októbra 2007, sp. zn.: nijakým

spôsobom nepreukazuje, že by mal byť postup ministerstva zákonný a v súlade s platnou

účinnou právnou úpravou. Rozhodnutie sa vzťahuje na a a konštatuje sa

v ňom nasledovné: ,,Z tejto platnej právnej úpravy vyplýva, že proti rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým rozhodol o schválení návrhu na dohodu prokurátora a obvineného o vine

a treste a ktorý nadobudol právoplatnosť vyhlásením, môže podať dovolanie iba minister

spravodlivosti z dôvodov uvedených v a .“

Z tejto právnej vety nevyplýva prečo by mal byť postup ministerstva v tejto veci

považovaný za zákonný a môj vyššie uvedený právny výklad za nesprávny, a preto

považujem uvedenú judikatúru na účely preukázania zákonnosti postupu ministerstva

za irelevantnú. Citované rozhodnutie predstavuje skôr základ pre moje tvrdenie, nakoľko

z neho vyplýva, že minister môže podať dovolanie proti rozhodnutiu o schválení dohody

o vine a treste aj podľa , teda v kontexte celého tohto zákonného

ustanovenia („... okrem dôvodov uvedených v odseku 1, aj vtedy, ak...“).

V neposlednom rade považujem za potrebné sa vyjadriť k názoru porušovateľa, že

1

je na úvahe ministra spravodlivosti SR posúdiť, či na základepodnetu strany v konaní,

alebo na základe iného podnetu, podá alebo nepodá dovolanie. Následne porušovateľ

vo svojom vyjadrení, aj keď v zátvorke, ale veľmi správne, udáva, že táto úvaha je vylúčená

iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky na podanie dovolania sú splnené. S týmto sa

plne stotožňujem a na podporu tohto poukazujem aj na samotné zákonné znenie príslušných

ustanovení, z ktorých sa vyvodzuje kompetencia ministra spravodlivosti podať dovolanie,

keďže tieto ustanovenia (viď a ) sú formulované v tom zmysle,

že pre ministra spravodlivosti podanie dovolania nie je právom, ale povinnosťou.

Konkrétne podľa sa výslovne uvádza, že „právoplatné rozhodnutie súdu

na podnet strany alebo iný podnet napadne (teda nie že môže napadnúť) minister

spravodlivosti z dôvodu podľa § 371 ods. 1“ a teda možnosť podania dovolania tu nie je

formulovaná ako oprávnenie, ako je to už v ods. 2 podľa ktorého právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu môže dovolaním napadnúť z dôvodu podľa § 371 ods. 1 generálny

prokurátor a obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

S poukazom na uvedené je teda zrejmé, že minister spravodlivosti, pokiaľ obdrží

podnet na podanie dovolania, ktorý je dôvodný, musí sa ním riadiť a dovolanie podať.

Z tohto hľadiska je však potom nepochopiteľné z akého dôvodu v tomto konaní porušovateľ

poukazuje na to, že bolo len na úvahe ministerstva, či na základe obdržaného podnetu

dovolanie podá alebo nie, keďže ako je už z vyššie uvedeného zrejmé, podnet na podanie

dovolania dôvodný bol.

Na základe uvedených skutočností považujem podanú ústavnú sťažnosť za plne

opodstatnenú, nakoľko minister spravodlivosti, na základe a v nadväznosti

na skutočnosť, že existoval dôvod na podanie dovolania podľa , bol

povinný podať dovolanie proti rozsudku, Okresného súdu Žilina, sp. zn.: zo dňa

13. feb. 2009, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste. Keďže k takému postupu

nedošlo, zotrvávam na obsahu doplnenej ústavnej sťažnosti a naďalej tvrdím, že došlo

k porušeniu mojich základných práv a slobôd v zmysle SR.»

V závere tohto podania sťažovateľ vyjadril súhlas s upustením od ústneho

pojednávania vo veci samej.

Ústavný súd dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci, a so súhlasom účastníkov konania od ústneho pojednávania vo veci samej

upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Relevantná právna úprava platná a účinná v čase vybavenia podnetu sťažovateľa

ministerstvom:

Podľa ak súd schváli dohodu o vine a treste,

potvrdí to rozsudkom, ktorý verejne vyhlási. Proti tomuto rozsudku nie je prípustné

odvolanie ani dovolanie okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c).

Podľa právoplatné rozhodnutie súdu na podnet

strany alebo na iný podnet napadne minister spravodlivosti z dôvodu uvedeného v § 371.

Podľa dovolanie možno podať, ak

a) vo veci rozhodol nepríslušný súd,

b) súd rozhodol v nezákonnom zložení,

c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu,

d) hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti

obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky,

e) vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo

prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania,

f) trestné stíhanie bolo vykonané bez súhlasu poškodeného, hoci jeho súhlas sa podľa

zákona vyžaduje,

g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným

spôsobom,

h) bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený

taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa,

i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť,

j) odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1, hoci na to neboli splnené

zákonné dôvody,

k) pred podaním obžaloby generálny prokurátor zrušil právoplatné rozhodnutie

prokurátora po lehote uvedenej v § 364 ods. 3,

l) bol obvinenému uložený trest odňatia slobody na doživotie a súd rozhodol, že

podmienečné prepustenie z výkonu tohto trestu nie je prípustné.

Podľa minister spravodlivosti podá dovolanie,

okrem dôvodov uvedených v odseku 1, aj vtedy, ak napadnutým rozhodnutím bolo porušené

ustanovenie alebo o väzbe alebo podmienečnom

prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody.

Podstatou argumentačných námietok sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o nesprávnej

interpretácii relevantnej právnej úpravy týkajúcej sa podmienok na uplatnenie

mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) príslušným subjektom (ministrom

spravodlivosti Slovenskej republiky) vo vzťahu k rozhodnutiu schvaľujúcemu dohodu

o vine a treste, premietajúcej sa tak podľa názoru sťažovateľa do porušenia mu

garantovaného základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa .

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Obsahu označeného článku korešponduje stabilná judikatúra ústavného súdu

poukazujúca na zásadu ústavne konformného výkladu zakotvujúcu požiadavku, aby

v prípadoch, v ktorých pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy

rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí

plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických

osôb alebo právnických osôb (napr. , , ,

). Základné práva a slobody predstavujú totiž hodnotový základ, ktorý musí

byť dodržaný v prípade každého výkladu zákona.

Povinnosť ústavne súladného výkladu právnych predpisov subsumuje judikatúra

ústavného súdu do rámca základného práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovaného

, z čoho vyplýva, že predpokladom reálneho poskytnutia súdnej a inej

právnej ochrany je použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej právnej normy

(pozri , , ).

V záujme dodržania a ochrany základných práv je potrebné v niektorých prípadoch

upustiť od doslovného jazykového alebo formalistického výkladu a zvoliť výklad zaručujúci

ochranu základných práv. Viazanosť orgánov verejnej moci zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2

totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického

výkladu aplikovaných zákonných ustanovení, pretože limitácia orgánov verejnej moci

zákonom nepredstavuje iba viazanosť orgánov verejnej moci textom, ale aj zmyslom

a účelom zákona. Orgány verejnej moci sú tak povolané chrániť nielen zákonnosť

ale aj ústavnosť (obdobne pozri ).

Z obsahu vyjadrení účastníkov konania a zo súvisiaceho spisového materiálu je

zrejmé, že ministerstvo zvolilo výklad relevantných ustanovení trestnoprocesného kódexu

( a ) vylučujúci v prípade rozhodovania

o schválení dohody o vine a treste procesnú vadu nezákonného zloženia súdu z kategórie

dôvodov zmocňujúcich ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister

spravodlivosti“) ako oprávnený subjekt na podanie dovolania.

Vychádzajúc z prezentovaných ústavnoprávnych imperatívov regulujúcich

interpretačnú prax súdov a ostatných orgánov verejnej moci aplikujúcich právo musí

ústavný súd konštatovať, že požiadavka ústavne konformného výkladu dotknutých

ustanovení v postupe ministerstva dodržaná nebola. Sťažovateľom

prezentované tvrdenie o existencii vady spočívajúcej v nezákonnom zložení súdu v jeho

trestnej veci, potenciálne prezentujúcej porušenie garantovaného základného práva

nebyť odňatý zákonnému sudcovi ( ) predstavujúceho jeden

zo základných pilierov spravodlivého procesu, ministerstvo totižto apriori bez preskúmania

opodstatnenosti tvrdení sťažovateľa odmietlo a súdnu ochranu označenej ťažiskovej záruke

regulárneho procesu tak sťažovateľovi odoprelo. Vzhľadom na uvedené kvalifikuje ústavný

súd ministerstvom prezentovanú interpretáciu dotknutých ustanovení

ako ústavne neudržateľnú.

Ústavný súd považuje napokon za potrebné poukázať aj na irelevantnosť právnej

argumentácie ministerstva odvolávajúcej sa v kontexte okolností prípadu sťažovateľa

na súvisiacu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, v ktorej ústavný súd zdôraznil

dispozičnú právomoc ministra spravodlivosti v súvislosti s podnetom adresovaným mu

na základe ustanovení .

Ministerstvo podnetu sťažovateľa totižto nevyhovelo bez toho, aby vyriešilo

primárnu otázku reflektujúcu na komplementárnu časť zmienenej judikatúry ústavného

súdu, ktorá vylučuje spomínanú „voľnú“ úvahu ministra spravodlivosti o podaní, resp.

nepodaní dovolania práve v prípade zistenia, že sú splnené zákonné podmienky na podanie

dovolania (, , ).

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že základné právo sťažovateľa

zaručené v konaní ministerstva porušené bolo (bod 1 výroku tohto

nálezu).

Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti ústavnému súdu navrhol, aby s vyslovením

porušenia jeho základného práva podľa zároveň vrátil jeho vec

ministerstvu na „ďalšie konanie“.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe konštatovania porušenia ústavnosti v uvedenom prípade sťažovateľa

spočívajúceho v porušení základného práva zaručeného ústavný súd

označené upovedomenie o vybavení podnetu sťažovateľa ministerstvom v konaní vedenom

pod sp. zn. 22123/08-61/D/925 v zmysle zrušil a vrátil vec sťažovateľa

ministerstvu na nové konanie (bod 2 výroku nálezu).

V tomto konaní bude úlohou ministerstva náležite preskúmať opodstatnenosť

označených tvrdení sťažovateľa o nesprávnom obsadení konajúceho súdu signalizujúcich

porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48 ods. 1

a v prípade pozitívneho zistenia postupovať v intenciách relevantných ustanovení

vyžadujúcich v prípade splnenia zákonných podmienok na podanie

dovolania uplatnenie tohto opravného prostriedku ministrom spravodlivosti.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov

sa ho domáha.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 50 000 € a výšku požadovaného zadosťučinenia odôvodnil argumentáciou

o spôsobenej „nemajetkovej a morálnej ujme“.

Ústavný súd pri rozhodovaní otázky priznania primeraného finančného

zadosťučinenia aplikoval zásadu spravodlivosti, zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu

a zároveň sa riadil úvahou, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je

len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených

, resp. záväznou medzinárodnou zmluvou. Zohľadniac charakter porušenia

garantovaného základného práva, ktorým bolo v podstate odmietnutie spravodlivosti,

a súčasne skutočnosť vrátenia veci sťažovateľa ministerstvu na nové konanie, vytvárajúce

reálny predpoklad pre garantovanie ústavne konformnej ochrany základných práv

sťažovateľa, považuje ústavný súd za dostatočné konštatovanie porušenia označeného

základného práva sťažovateľa zaručeného , tak ako to je uvedené

vo výroku tohto nálezu. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažovateľovi požadované

primerané finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 3 výroku nálezu).

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov

konania pred ústavným súdom v sume 482,93 €.

Ústavný súd pri vyčíslení trov právneho zastúpenia postupoval podľa vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd tak priznal právnemu zástupcovi úhradu trov právneho zastúpenia za dva

úkony právnej služby uskutočnené v roku 2011 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie

sťažnosti, resp. doplnenie sťažnosti) v sume 2 x 123,50 €, k tomu náhradu režijného paušálu

v sume 2 x 7,41 € a tiež za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2012 (vyjadrenie

k stanovisku ministerstva) v sume 127,16 €, k tomu náhrada režijného paušálu v sume

7,63 €, pričom takto vypočítanú sumu navýšil o 20 % z dôvodu, že právny zástupca

sťažovateľa je platcom DPH. Úhrada bola preto priznaná spolu v celkovej sume 475,93 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je povinná zaplatiť na účet ustanoveného

právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. P. G., Advokátska kancelária, N., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia ( v spojení s

v znení neskorších predpisov) Kancelária

ústavného súdu (bod 4 výroku tohto nálezu). Ministerstvo je povinné uhradiť štátu trovy

právneho zastúpenia v sume 475,93 € na účet Kancelárie ústavného súdu, a to do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 5 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2012