Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 342/2018
PDF · 281.59 KB
No categories available
I. ÚS 342/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. septembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti
, zastúpenej advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Malacká
cesta 5680/2B, Pezinok, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1
ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I
sp. zn. 14 C 15/2013 z 18. novembra 2015, základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 ods. 1 a čl. 2
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 55/2016
z 8. februára 2016 a základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 175/2017 z 13. júna
2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. septembra 2018 doručená sťažnosť spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Emíliou
Korčekovou, Malacká cesta 5680/2B, Pezinok, ktorou namieta porušenie základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
14 C 15/2013 z 18. novembra 2015, základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, čl. 36
ods. 1 listiny a čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 55/2016
z 8. februára 2016 a základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny
a čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 175/2017
z 13. júna 2018.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení
žalobkyne sa v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 14 C 15/2013 domáhala
priznania náhrady nemajetkovej ujmy v sume 1 200 € proti Ministerstvu spravodlivosti
Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“). Okresný súd uznesením sp. zn. 14 C 15/2013
z 18. novembra 2015 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) konanie zastavil pre
neodstrániteľnú prekážku konania vo forme litispendencie, pretože na Okresnom súde
Bratislava III už skôr začalo (a nie je právoplatne skončené) konanie vedené pod sp. zn.
12 C 217/2012, v ktorom si sťažovateľka proti totožnému žalovanému uplatňuje náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 10 500 €.
3. Proti uzneseniu okresného súdu o zastavení konania sťažovateľka podala
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 55/2016 z 8. februára
2016 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) tak, že uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil.
4. Sťažovateľka proti uzneseniu krajského súdu podala dovolanie s odôvodnením,
(okrem iného) že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, o ktorom rozhodol najvyšší
súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 175/2017 z 13. júna 2018 (ďalej len „uznesenie najvyššieho
súdu“) tak, že dovolanie ako procesne neprípustné odmietol, keď sťažovateľkou vytýkanú
vadu konania ani iné dôvody prípustnosti dovolania nezistil.
5. Sťažovateľka namieta arbitrárnosť napadnutého uznesenia okresného súdu,
v dôsledku ktorej jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože podľa jej názoru
neboli splnené podmienky totožnosti vecí. V konaní pred okresným súdom vedenom pod
sp. zn. 14 C 15/2013 sťažovateľka požaduje odškodnenie vo výške 1 200 € za prieťahy
v konaní pred krajským súdom, kým v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III
pod sp. zn. 12 C 217/2012 požaduje odškodnenie nemajetkovej ujmy v sume 10 500 €, a to
vinou nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava III vo veci vedenej pod
sp. zn. 23 Cb 69/06, teda za prieťahy zavinené vyslovene nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Bratislava III, ktorý je zodpovedný aj za obdobie konania pred odvolacím
súdom. Podľa sťažovateľky ide o dva samostatné nároky. Okrem uvedeného sťažovateľka
ani do vydania napadnutého uznesenia okresného súdu nebola riadne poučená podľa § 5
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) o jej procesných právach
a povinnostiach, okresný súd neumožnil sťažovateľke vyjadriť sa k aktuálnemu obsahu
spisu a listinným dôkazom obsiahnutým v tomto spise a súčasne okresný súd nekonal
s urýchlením, keď bezodkladne nerozhodol o námietke litispendencie žalovaného a vec
nepostúpil Okresnému súdu Bratislava III na spojenie s vecou sp. zn. 12 C 217/2012, čím
konanie zaťažil vadou.
6. Podľa sťažovateľky sa ani krajský súd presvedčivo nevysporiadal s jej námietkou
o neexistencii totožnosti skutku, jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov, vykazuje znaky účelovosti a arbitrárnosti. Za podstatnú považuje sťažovateľka
skutočnosť, že krajský súd ju v primeranej lehote neupovedomil o mieste a čase verejného
vyhlásenia rozsudku (správne uznesenie, pozn.) sp. zn. 5 Co 55/2016 z 8. februára 2016
napriek tomu, že sťažovateľka uviedla elektronickú adresu na doručovanie písomností.
7. Sťažovateľka k namietanému porušeniu ňou označených práv uznesením
najvyššieho súdu uviedla, že v jej právnej veci existoval dovolací dôvod, keďže zvolený
zástupca sťažovateľky nebol o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku krajského súdu
(uznesenia, pozn.) upovedomený, čo je z procesného hľadiska nenapraviteľná vada. Tento
nesprávny procesný postup odvolacieho súdu mal pre sťažovateľku ďalší negatívny
procesný dôsledok v tom zmysle, že krajský súd jej nevytvoril procesnú možnosť kontroly,
či jednotlivé výroky rozhodnutia, ktoré jej bolo doručené v písomnom vyhotovení, sú
v plnom rozsahu totožné s verejne vyhlásenými výrokmi a či snáď neboli prípadne
dodatočne zmenené. Uvedeným nesprávnym postupom bol podľa názoru sťažovateľky
naplnený dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f) OSP.
8. Sťažovateľka ďalej tvrdí, že „Krajský súd v Bratislave ako aj Okresný súd
Bratislava I odňali sťažovateľke možnosť riadne konať pred súdom, teda porušili jej právo
riadne konať pred prvostupňovým, druhostupňovým ako aj dovolacím súdom, čo malo
v konečnom dôsledku za následok porušenie jej základného práva na súdnu ochranu, na
prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, porušenie práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných práv, ako aj porušenie práva sťažovateľky na účinný opravný prostriedok
pred vnútroštátnym súdom podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, porušeniu čl. 14 Dohovoru a iné. Porušovateľ v 1. rade a porušovateľ v 2. rade
vydaním napadnutých rozhodnutí svojvoľne v rozpore s princípom právnej istoty, princípom
právneho štátu (porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy SR) neprípustne, ústavne
nekonformne a neakceptovateľne znemožnil sťažovateľovi realizáciu procesných práv
a právom chránených záujmov priznaných jej v tom čase Občianskym súdnym poriadkom
na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
Uvažovanie najvyššieho súdu v odôvodnení sťažnosťou napadnutého odmietajúceho
uznesenia je preto pre nedostatok dôvodov nielen ťažko pochopiteľné, ale je aj prejavom
zjavnej svojvôle a arbitrárneho formalizmu a zároveň prejavom absencie zohľadnenia
všetkých konkrétnych okolností súdenej veci a obsahu lístím v spise.
Z uvedeného je zrejmé, že in concreto bolo dovolanie sťažovateľa dôvodné,
zmysluplné procesne prípustné, a preto bolo ústavnou povinnosťou (čl. 46 ods. 1 ústavy),
ako aj zákonnou povinnosťou najvyššieho súdu toto meritórne preskúmať a rozhodnúť
o ňom, vyhovieť dovolaniu (podľa možnosti v celosti).“.
9. Na základe tejto argumentácie sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje, aby po
prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie vydal nález v tomto znení:
„1. Základné právo obchodnej spoločnosti na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, základné právo podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, základné právo podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 5Co/55/2016-70 zo
dňa 08.02.2016 porušené boli.
2. Základné právo obchodnej spoločnosti na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, základné právo podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom
podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo
podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky odmietajúcim uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 3Cdo 175/2017 zo dňa 13.06.2018 porušené
boli.
3. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 5Co/55/2016-70 zo dňa 08.02.2016
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 3Cdo 175/2017 zo dňa 13.06.2018
zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
4. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinné solidárne
uhradiť obchodnej spoločnosti primerané finančné
zadosťučinenie 5 000,- Eur a trovy právneho zastúpenia v sume 631,68,- Euro na účet jej
advokátky JUDr. Emília Korčeková do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
5. Základné právo obchodnej spoločnosti na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, základné právo podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, základné právo podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Okresného súdu Bratislava I č.k. 14C/15/2013-64 z 18.11.2015
porušené boli.
6. Obchodnej spoločnosti priznáva finančné
zadosťučinenie v sume 5 000,- Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný jej vyplatiť do
2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
7. Obchodnej spoločnosti priznáva úhradu trov
konania v sume 315,84 Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť na účet jej
právnej zástupkyne - advokátky JUDr. Emílie Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti
nálezu.“
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
12. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
13. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
14. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky uznesením okresného
súdu
15. V uznesení okresného súdu vidí sťažovateľka aj porušenie svojich práv, pretože
nebola riadne poučená o svojich procesných právach a povinnostiach podľa § 5 OSP a bola
jej odňatá možnosť riadne konať pred súdom. Uznesenie okresného súdu považuje
sťažovateľka za zmätočné a nepreskúmateľné.
16. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie
niektorého zo základných práv alebo slobôd automaticky nezakladá aj právomoc ústavného
súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej
osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tých základných práv alebo slobôd,
porušenie ktorých namieta, sa mohol sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných a aj
účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom
pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04,
IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
17. Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že namietané uznesenie okresného súdu
bolo predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom na základe podaného
odvolania sťažovateľky. Odvolacie konanie bolo skončené namietaným uznesením
krajského súdu. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti namietaného porušenia označených
práv uznesením okresného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý
poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy. To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum
sťažnosťou prezentovaného porušenia označených práv sťažovateľky namietaným
uznesením okresného súdu. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné v tejto časti sťažnosť
odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky uznesením krajského
súdu
18. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu
(čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému
prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi
a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,
vo veci konať a rozhodnúť (m. m. II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom
predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným
a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom
(m. m. IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
19. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych
garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany (porov. právnu vetu nálezu III. ÚS 260/07; ďalej
napr. aj II. ÚS 439/2016).
20. Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti považuje za
potrebné poukázať aj na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať
zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá
príčinu doň zasahovať (m. m. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
21. Podstatou námietok sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu je arbitrárnosť
jeho odôvodnenia najmä vo vzťahu k námietke, že nejde o skutkovo a právne totožné
konania pred okresným súdom.
22. V relevantnej časti napadnutého uznesenia krajský súd okrem poukazu na
presvedčivú argumentáciu súdu prvého stupňa uvádza:
„Popri prekážke právoplatne rozhodnutej veci (impedimentum rei iudicatae), súd
nemôže vo veci konať a o nej rozhodnúť v prípade prekážky litispendencie, ako procesného
následku začatého konania. V zmysle § 83 O.s.p. totiž začatie konania bráni tomu, aby o tej
istej veci prebiehalo na súde iné konanie. Totožnosť veci je daná tzv. totožnosťou subjektov
a totožnosťou predmetu konania.
V danom prípade z návrhu na začatie konania vedeného na Okresnom súde
Bratislava III pod sp. zn. 12C/217/2012 vyplýva, že navrhovateľ sa domáha náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 10.500 euro za prieťahy v konaní Okresného súdu Bratislava
III pod sp. zn. 23Cb/69/2006, ako aj za prieťahy Krajského súdu v Bratislave v konaní pod
sp. zn. 1 Cob/165/2011, a to v období od 2. 1. 2004 do 1. 6. 2012. Účastníci konania na
Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 12C/217/2012 sú totožní s účastníkmi konania na
Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 14C/15/2013, navrhovateľ v oboch konaniach
uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za spôsobené prieťahy, v oboch konaniach
uplatňuje nárok aj z titulu prieťahov Krajského súdu v Bratislave v konaní pod sp. zn.
1 Cob/165/2011, uplatnená suma náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1.200 euro
v aktuálnom konaní predstavuje časť už uplatneného nároku vo výške 10.500 euro v konaní
vedenom na Okresnom súde Bratislava III. Vo veci podstatné tiež je to, že konanie vedené
na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 12C/217/2012 bolo začaté dňa 12.6.2012, teda
skôr ako konanie vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 14C/15/2013, kde
návrh došiel súdu 18.1.2013.
Z vyššie uvedeného je tak možno uzavrieť totožnosť predmetu oboch konaní v časti,
v ktorej navrhovateľ odvíja nárok od prieťahov Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Cob/165/2011 a (opakovane) uplatňuje nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 1.200 euro i v aktuálnom konaní. Konanie vedené na Okresnom
súde Bratislava III pod sp. zn. 12C/217/2012 tak predstavuje prekážku vedenia aktuálneho
konania.
Ku skúmaniu podmienok konania pristupuje súd v ktoromkoľvek štádiu konania
z úradnej povinnosti, skúmanie podmienok konania nepredstavuje dokazovanie vo veci, kde
by sa uplatnil princíp kontradiktórnosti konania. Navrhovateľ mal nakoniec možnosť sa
k postupu a rozhodnutiu súdu vyjadriť, čo aj využil podaním odvolania. Z jeho odvolania
však nie je zrejmé, prečo by súd konajúci o skôr uplatnenom nároku mal návrh sčasti
odmietať, resp. konanie zastaviť, takéto názory sú neudržateľné. Pokiaľ ide o označenie
obdobia prieťahov od 29. 4. 2011 do 29. 2. 2011, toto zmätočné označenie súd prvého
stupňa prevzal z tvrdenia navrhovateľa z jeho návrhu na začatie konania, str. 2, druhý
odsek.
Neobstojí rovnako námietka navrhovateľa o nepreskúmateľnosti odôvodnenia resp.
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. V zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/04),
neznamená ani právo na to, aby bolo súdom rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami
a právnym názorom (I.ÚS 50/04), nepatrí sem ani právo účastníka dožadovať sa ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I.ÚS 97/97), resp. toho, aby sa súd
riadil výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov predkladaných účastníkom
(II.ÚS 3/97)...
... V danom prípade súd prvého stupňa jasne a jednoznačne uviedol rozhodujúce
skutočnosti pri skúmaní podmienok konania, tieto správne vyhodnotil, riadne sa
vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré mali podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci.
Odvolaciemu súdu potom neostalo, než napadnuté uznesenie prvostupňového súdu potvrdiť
podľa § 219 ods. 1 O.s.p., z hľadiska jeho vecnej správnosti.“
23. Ústavný súd po preskúmaní sťažnostnej argumentácie a napadnutého uznesenia
krajského súdu dospel k záveru, že odôvodnenie uznesenia spĺňa všetky požiadavky na
riadne odôvodnenie rozhodnutia, pretože dáva odpoveď na všetky skutočnosti významné
pre posúdenie skutkovej a právnej totožnosti prejednávaných vecí ako predpokladu pre
vyslovenie prekážky litispendencie. Jeho odôvodnenie je zrozumiteľné a vnútorne
konzistentné a v dôsledku toho ústavný súd nenachádza dôvod doň zasahovať.
24. V zmysle ustálenej súdnej praxe ústavného súdu postup súdu v súlade s platným
a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (napr.
I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).
25. Pretože v danom prípade krajský súd ako súd odvolací pri svojom rozhodovaní
nevybočil z existujúceho rámca platných a účinných právnych predpisov a preskúmal
napadnuté prvostupňové rozhodnutie po právnej i skutkovej stránke, pričom dostatočným
spôsobom svoje závery odôvodnil, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľkou uplatnená
námietka odňatia možnosti konať a arbitrárnosti napadnutého uznesenia krajského súdu je
zjavne neopodstatnená, takže nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti
s možným porušením ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(podľa č. 36 ods. 1 listiny), ako ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
26. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené časť sťažnosti sťažovateľky, v ktorej
namietala porušenie označených základných práv napadnutým uznesením krajského súdu,
odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu označených základných práv uznesením najvyššieho
súdu
27. Napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka v podstatnom vytýka, že
jej bolo odňaté právo konať pred súdom pre nedostatok dôvodov rozhodnutí všeobecných
súdov v prvom a druhom stupni, ktoré nebolo najvyšším súdom zohľadnené. Sťažovateľka
tiež namieta odňatie možnosti konať pred súdom tým, že najvyšší súd nepripustil ich
dovolanie aj napriek tomu, že sťažovateľka nebola riadne poučená o jej procesných právach,
rozhodnutia nižších stupňov sú arbitrárne, nedostatočne odôvodnené, pričom krajský súd
sťažovateľku neoboznámil s verejným vyhlásením rozhodnutia, čím jej bola odňatá
možnosť konať pred súdom.
28. V relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa uvádza:
„Vychádzajúc z obsahu dovolania žalobca uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 420
písm. f) CSP (dovolací dôvod nesprávne označil v čase podania dovolania neúčinným
ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p.)...
... Podľa právnej úpravy platnej a účinnej v čase rozhodovania súdov nižšej inštancie
nedostatkom podmienky súdneho konania podľa § 104 ods. 1 O.s.p. bola i prekážka
začatého konania (litispendencia; § 83 O.s.p.), ktorá bráni tomu, aby na súde prebiehalo
iné konanie v tej istej veci. Táto prekážka vzniká (je daná), ak na ktoromkoľvek súde
v Slovenskej republike je začaté konanie, ktoré má rovnakých účastníkov, rovnaký predmet
konania a rovnaké skutkové okolnosti, od ktorých sa odvodzuje právo. Pokiaľ ide
o totožnosť účastníkov, táto je daná aj vtedy, ak pôvodný účastník v prvom konaní je
vystriedaný právnym nástupcom v druhom konaní (musí byt’ však ako právny nástupca
pôvodného účastníka označený), a tiež vtedy, ak účastníci v druhom konaní vystupujú
v opačnom procesnom postavení. Predmet konania je vymedzený petitom návrhu na začatie
konania a základ uplatneného nároku je určený skutkovými okolnosťami, ktorými je petit
zdôvodnený. Litispendencia je odstrániteľnou procesnou prekážkou konania, ktorú musí súd
z úradnej povinnosti odstrániť, a to bez zreteľa na to, kedy túto prekážku zistí, alebo kedy
táto prekážka vznikla. V takom prípade vždy konanie zastaví podľa § 104 ods. 1 O.s.p. Ak
niektoré z relevantných konaní skončí rozhodnutím súdu, a to bez zreteľa na to, či ide
o meritórne rozhodnutie alebo procesné rozhodnutie, ktorým sa konanie končí (zastavenie
konania, prípadne odmietnutie návrhu), nemôže už súd druhé z týchto konaní zastaviť pre
prekážku litispendencie ani v prípade, že zatiaľ rozhodnutie o skončení prvého konania nie
je právoplatné. Pre posúdenie, či tu je prekážka začatej veci, je rozhodujúci stav v čase
rozhodnutia v neskôr začatom konaní (viď R 97/2003).
9. Z obsahu spisu je zrejmé, že na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn.
12 C 217/2012 sa vedie konanie o žalobe (žalobcu
v preskúmavanej veci) proti Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky (žalovanej v preskúmavanej veci) o náhradu škody podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. uplatnenej vo výške 10 500 €, ktorá bola spôsobená prieťahmi v konaniach
vedených na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 23 Cb 69/2006, ako aj na Krajskom
súde v Bratislave pod sp. zn. 1 Cob 165/2011 za obdobie od 2. januára 2004 do 1. júna
2012. Žaloba bola podaná 12. júna 2012.
10. Na Okresnom súde Bratislava I sa pod sp. zn. 14 C 15/2013 (preskúmavaná vec)
vedie konanie o žalobe tých istých účastníkov vystupujúcich v rovnakom procesnom
postavení ako v konaní na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 12 C 217/2012,
v ktorom sa ten istý žalobca od tej istej žalovanej domáha zaplatenia 1 200 € titulom
náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorá bola spôsobená prieťahmi v konaní
vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 1 Cob 165/2011. Žaloba bola podaná
18. januára 2013.
11. Dovolací súd na základe vyššie uvedeného dospel k zhodnému názoru ako
odvolací súd, že konanie vedené na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 12 C 217/2012
bráni konaniu vedenému na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 14 C 15/2013, pretože
ide o tú istú právnu vec, t.j. o právnu vec s rovnakými účastníkmi, s rovnakým predmetom
konania pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu škody spôsobenej prieťahmi v konaní
vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 1 Cob 165/2011 za zhodné obdobie,
ktorý je vyvodzovaný z rovnakých skutkových okolností.“
K námietke sťažovateľky o nedostatočnej odôvodnenosti a arbitrárnosti uznesenia
krajského súdu najvyšší súd konštatoval:
„13. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety
stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len
celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napríklad Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z
roku 2009, prípadne Ryabykh proti Rusku z roku 2003). Odvolací súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne
závery. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.
14. Obdobne prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nezakladá ani to, že
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych
záveroch (porovnaj najmä judikáty R 54/2012 a R 24/2017, ale aj viaceré rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011,
4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41 /2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014).
15. Pre úplnosť dovolací súd poukazuje na to, že prípustnosť dovolania v zmysle
§ 420 písm. f) CSP nezakladá ani nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností,
nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého
dôkazu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené
v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011,
5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011,7 Cdo 38/2012.“
29. Vzhľadom na to, že najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie
sťažovateľky ako procesne neprípustné, pretože nezistil vady konania zakladajúce
prípustnosť dovolania, ústavný súd s poukazom na citovanú časť odôvodnenia napadnutého
uznesenia konštatuje, že toto zodpovedá požiadavkám kladeným na obsah procesného
rozhodnutia o odmietnutí dovolania, je zrozumiteľné a presvedčivé.
30. Ústavný súd teda konštatuje, že nezistil takú príčinnú súvislosť medzi obsahom
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a označenými základnými právami sťažovateľky,
ktorá by odôvodňovala po prijatí sťažnosti v tejto časti na ďalšie konanie vyslovenie záveru
o porušení sťažovateľkou označených práv, preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
31. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľky o tom, že nebola riadne upovedomená
o verejnom vyhlásení rozhodnutia krajského súdu, ktoré v sťažnosti opakovane nesprávne
označuje ako rozsudok, a ktorú námietku sťažovateľka neuplatnila v podanom dovolaní,
ústavný súd pripomína svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej ak sťažovateľ v rámci
ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom
argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými
súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03).
S odkazom na uvedenú judikatúru ústavný súd námietku sťažovateľky v označenej časti
odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. septembra 2018