Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 58/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2019

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti SPRAVBYT, s. r. o.,

Hurbanova 18, Bardejov, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Jozefom Sotolářom, PhD.,

Južná trieda 1, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 28. septembra 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. septembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti SPRAVBYT, s. r. o., o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. decembra 2018 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti SPRAVBYT, s. r. o.

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom doc. JUDr. Jozefom Sotolářom, PhD.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 28. septembra 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok

krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 25. septembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ v právnom

postavení žalobcu je na Okresnom súde Bardejov (ďalej len „okresný súd“) účastníkom

viacerých súdnych konaní, ktorých predmetom je úhrada sumy za poskytnuté služby

pri správe bytového domu. Všetky tieto konania sa týkajú obytného bloku H 3

na Partizánskej ulici v Bardejove. V predmetnom konaní okresný súd nepriznal žalobcovi

(sťažovateľovi, pozn.) v žalobe požadovanú sumu za správu obytného bloku, pretože

za správcu predmetného obytného bloku považoval obchodnú spoločnosť BARDBYT,

s. r. o., Bardejov, a nie sťažovateľa (rozsudok okresného súdu č. k. -279

zo 4. mája 2017). Uvedený záver okresného súdu potvrdil v napadnutom rozsudku aj

krajský súd, ktorý rozhodol o odvolaní sťažovateľa. Následne najvyšší súd dovolanie

sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol.

3. Sťažovateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu nespĺňajú požiadavku riadneho a ústavne konformného výkladu zákona

Národnej rady Slovenskej rady č. o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“), nie sú

zrozumiteľné, predvídateľné a nie sú dostatočne odôvodnené. Podľa sťažovateľa „výklad

a interpretácia zákona o vlastníctve bytov súdmi v tejto veci popiera účel a zmysel

príslušných zákonných noriem - najmä pokiaľ ide o otázky synalagmatických záväzkov,

preukázania zákonných a skutkových okolností realizovaných postupov vlastníkov bytov

a nebytových priestorov (zvolávanie a priebeh ako aj výsledky schôdze vlastníkov) ako aj

rozdielmi medzi schválením správcu a schválením zmluvy o výkone správy s konkrétnym

správcom. Ústavne neudržateľnými sú aj odôvodnenia premlčania v kontexte realizovaných

a poskytovaných služieb, ktoré nemajú žiadnu oporu v texte právneho predpisu.“.

4.1 Podľa sťažovateľa bolo podstatou sporu právne posúdenie situácie, keď pôvodný

správca a nový správca bytového domu riešia otázky spojené s existenciou a so splnením

zákonných podmienok pri prechode výkonu správy bytového domu na iného správcu, a to

v kontexte zákonných prejavov vôle vlastníkov tohto bytového domu.

4.2 Sťažovateľ spochybňuje hlasovanie vlastníkov bytov v bytovom dome H 3

na Partizánskej ulici v Bardejove vykonané na schôdzi vlastníkov, na ktorej došlo k prijatiu

rozhodnutia o zmene správcu bytového domu. Sťažovateľ tvrdí, že v predmetnom prípade

nedošlo k zmene v osobe správcu, a prostredníctvom konaní na všeobecných súdoch sa

od vlastníkov bytov bytového domu H 3 v Bardejove domáha finančných plnení, ktoré

žalovaní vlastníci bytov zrejme poukazujú už novému správcovi (BARDBYT, s. r. o.,

Bardejov, pozn.).

4.3 Sťažovateľ ďalej tvrdí, že ak zmluva o výkone správy môže byť uzatvorená len

s jedným správcom, tak správa (bytového domu, pozn.) môže byť odovzdaná výlučne tomu,

kto preukáže, že novým správcom je a že proces jeho schvaľovania a tiež schvaľovania

novej zmluvy o výkone správy bol zákonný a správny. Sťažovateľ taktiež zdôrazňuje, že

finančné plnenie vlastníkov bytov správcovi nie je viazané na moment skončenia výkonu

správy bytového domu, ale na moment odovzdania správy novému správcovi bytového

domu. Podľa názoru sťažovateľa pokiaľ on ako pôvodný správca neodovzdal správu

novému správcovi, platby za správu vlastníkov v predmetnom bytovom dome mali byť

poukazované jemu ako pôvodnému správcovi. S momentom odovzdania a prevzatia výkonu

správy potom sťažovateľ spája aj plynutie premlčacích lehôt.

4.4 Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktoré formálne

odkazuje na minimálnu mzdu, v kontexte napadnutého rozsudku krajského súdu za ústavne

neudržateľné. Podľa sťažovateľa toto rozhodnutie vykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti

a nie je ani náležite odôvodnené v kontexte skutočností uvádzaných v rozsudkoch krajského

súdu a okresného súdu.

4.5 Vzhľadom na už uvedené sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd ako súd dovolací

a krajský súd ako súd odvolací (ktorý potvrdil rozhodnutie okresného súdu) porušili jeho

právo na spravodlivý proces v zmysle ods. dohovoru, ako aj .

5. Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie vydal tento nález:

„1/ Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením pod sp. zn.

zo dňa 25. 09. 2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn.

zo dňa 28. 09. 2017 porušil základné právo spoločnosti SPRAVBYT, s. r. o.

Bardejov na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2/ Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. pod sp. zn.

zo dňa 25. 09. 2018 a rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn.

zo dňa 28. 09. 2017 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

3/ Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania ako ja náhradu trov

právneho zastupovania.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

8. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

8.1 Ústavný súd podľa môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno hovoriť

predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10.1 Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

11. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru neexistuje

zásadná odlišnosť (m. m. ), a preto ich namietané porušenie možno

preskúmavať spoločne.

12. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [ v spojení s

ods. 1 (, , , )].

II.A K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

13. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti selektívne rozoberal skutkové zistenia

okresného súdu. Následne na predmetné skutkové okolnosti prezentoval svoj právny názor,

s ktorým sa konajúce všeobecné súdy nestotožnili, a preto podľa názoru sťažovateľa porušili

jeho základné právo na súdnu ochranu.

14. Ústavnému súdu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy (vyjadrenia

fyzických osôb a právnických osôb, listiny, výsluchy svedkov, znalecké dokazovanie a iné),

resp. ich dostatočnosť pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej. Takýto postup

ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore s jeho právomocami, ale popieral by

základnú zásadu ústnosti a základnú zásadu bezprostrednosti súdneho konania, ktoré

vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy (,

). Pokiaľ všeobecné súdy ústavné garancie vyplývajúce najmä z čl. 46

až rešpektujú, ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia

dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám

nestotožňoval (). Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach

podľa teda nie je preskúmavať príslušné právne predpisy a prax

všeobecných súdov in abstracto, ale obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie

konkrétneho prípadu na účely zistenia, či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované

alebo sa dotkli toho-ktorého sťažovateľa, viedol k porušeniu alebo ratifikovanej

medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná.

15. Pod právom na spravodlivý súdny proces vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania

treba rozumieť, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať sa zákonom

ustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať [§ 185 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Civilný

sporový poriadok“ alebo „CSP“)], byť prítomný na vykonávaní dokazovania (§ 188 ods. 2

) a k navrhovaným a už vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať ( ;

m. m. ). Do obsahu tohto práva však nepatrí právo strany sporu vyjadrovať sa

k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m. ), ani domáhať

sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd vysloví svoj právny

názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie náležite odôvodní ().

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím

vlastným (, , ).

16. Vo vzťahu k odvolaniu sťažovateľa krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol:

„... podľa právneho názoru odvolacieho súdu dal súd prvej inštancie vo svojom

rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán konania

a taktiež úplne a jasne vysvetlil čo ho viedlo k nevykonaniu žalobcom navrhnutých dôkazov,

pričom tak učinil v snahe garantovať stranám konania ich právo na spravodlivé súdne

konanie. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalobcu, teda súd

prvej inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom ešte neznamená, že došlo

k porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie

podľa odvolacieho súdu totiž postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi

predpismi a majúc na pamäti základné právo strán konania na súdnu ochranu, túto stranám

konania poskytol v požadovanej kvalite.

Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 04.05.2017 (čl. 247-250) možno bezpečne

vyvodiť záver, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v súlade s a násl. , a

na takto zákonne vykonaných dôkazoch postavil svoje správne skutkové a právne závery.

Ostatná v odvolaní žalobcom uvádzaná argumentácia je iba zhrnutím jeho právnej

argumentácie predostretej v priebehu konania na súde prvej inštancie, a na ktorú súd prvej

inštancie rozumným a primeraným spôsobom reagoval vo svojom rozhodnutí.“

17. K jednotlivým skutkovým okolnostiam, ktoré sťažovateľ zopakoval aj vo svojej

sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, krajský súd parafrázoval rozsudok okresného súdu

a uviedol: „Súd v prvom rade poukázal na skutočnosť, že predmetné súdne konanie bolo

prerušené do právoplatného skončenia súdneho konania vedeného na Okresnom súdu

Bardejov pod sp. zn. s tým, že v predmetnom konaní sa bude riešiť otázka, kto

bol správcom bytového domu v období, ktoré je predmetom tohto konania. V uvedenom

konaní sa súd vysporiadal s otázkou zvolania, priebehu a výsledkov hlasovania schôdze

vlastníkov bytov, ktorá sa uskutočnila dňa 21.12.2005 a dospel k záveru, že výsledky

hlasovania tejto schôdze a výpoveď daná žalobcovi sú platné, pričom konštatoval, že

napádať hlasovanie alebo uznášaniaschopnosť schôdze patrí výlučne vlastníkovi bytu alebo

nebytového priestoru, nie však správcovi.

Napriek vyššie opísanému súdnemu rozhodnutiu, súd prvej inštancie aj

v predmetnom konaní vykonal dokazovanie ohľadne priebehu schôdze vlastníkov bytov

v bytovom dome H/3 dňa 21.12.2005 a po oboznámení sa so zápisnicou zo schôdze

vlastníkov bytov zo dňa 21.12.2005, prezenčnej listiny zo schôdze konanej dňa 21.12.2005,

samotnej písomnej výpovede, dospel k záveru, že predmetná schôdza prebehla v súlade

so zákonom a výsledky hlasovania, vrátane schválenia výpovede zmluvy o správe žalobcovi

a schválenie nového správcu bytového domu BARDBYT, s.r.o., sú platné. Z vykonaného

dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že na schôdzi konanej dňa 21.12.2005

za výpoveď zmluvy o výkone správy so žalobcom hlasovala nadpolovičná väčšina, t. j. 13

z 24 vlastníkov bytov bytového domu. Písomná výpoveď zmluvy o výkone správy bola

žalobcovi doručená dňa 22.12.2005 a nikto z prehlasovaných vlastníkov bytov nedal na súd

žalobu o neplatnosť rozhodnutia väčšiny vlastníkov bytov. V zmysle písomnej výpovede

začala dňom 01.01.2006 plynúť šesťmesačná výpovedná lehota a skončila dňa 30.6.2006

a od dňa 01.07.2006 novým správcom bytového domu sa stal BARDBYT s.r.o. Zo zápisnice

zo schôdze vlastníkov bytov zo dňa 21.12.2005 bolo zistené, že zmluvu o výkone správe

so spoločnosťou BARDBYT, s.r.o. schválila nadpolovičná väčšina, t. j. 13 vlastníkov bytov,

nikto z vlastníkov bytov nebol proti a dvaja vlastníci bytov sa zdržali hlasovania.

Ďalej súd uviedol, že žalobca sa domáhal vo viacerých súdnych konaniach od

rôznych vlastníkov bytov v bytovom dome H/3 zaplatenia za služby, ktoré im mal poskytovať

ako správca bytového domu v období po 01.07.2006, pričom aj v týchto konaniach sa ako

predbežná otázka posudzovala otázka platnosti výpovede zmluvy o výkone správy

schválenej na schôdze vlastníkov bytov dňa 21.12.2005, pričom súdy, či už súd prvej

inštancie alebo odvolací súd, konštatovali platnosť výpovede zmluvy o výkone správy (napr.

rozsudok Okresného súdu Bardejov sp. zn. zo dňa 14.07.2011 v spojení s

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 24.10.2012, napr.

rozsudok Okresného súdu Bardejov sp. zn. zo dňa 04.02.2016)...

Keďže súd prvej inštancie v zmysle vyššie uvedeného dospel k záveru o platnosti

výpovede zmluvy o výkone správy žalobcovi, žalobe žalobcu voči žalovanej v 1. rade, ako

vlastníčke bytu v bytovom dome H/3, nemohol vyhovieť, lebo žalobca od 01.07.2006 nie je

správcom bytového domu H/3, pričom od žalovanej v 1. rade sa domáhal zaplatenia úhrad

za služby spojené s užívaním bytu za obdobie november 2006 až august 2007. Žiadať

plnenia za služby spojené s bývaním od vlastníka bytu v bytovom dome môže iba správca

bytového domu, ktorým je od 01.07.2006 žalovaný v 2. rade, a teda žalobca nie je aktívne

legitimovaný na uplatnenie tohto plnenia na súde. Zmena v osobe správcu nemôže byť na

ujmu vlastníkom bytov, ako to ustanovuje

Ďalej súd, vzhľadom na zistený skutkový stav skúmal, či zo strany žalovanej v 1. rade

nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu sa na úkor žalobcu, keďže tento mal aj bez

platnej zmluvy o výkone správy po 01.07.2006 poskytovať žalovanej v 1. rade služby ako

správca bytového domu. Avšak, po vykonanom dokazovaní mal súd zato, že ani z titulu

bezdôvodného obohatenia nebolo možné žalobe voči žalovanej v 1. rade vyhovieť. Žalovaná

v 1. rade mala s účinnosťou od 01.07.2006 uzatvorenú platnú zmluvu o výkone správy

bytového domu so žalovaným v 2. rade, tomuto správcovi bytového domu uhrádzala platby

spojené s užívaním bytu, a zo strany žalovanej v 1. rade nebola voči žalobcovi naplnená

žiadna skutková podstata bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a § 454 Občianskeho

zákonníka...

Pokiaľ žalobca žiadal z dôvodu dobrých mravov neprihliadnuť na námietku

premlčania zo strany žalovaného v 2. rade, tak súd prvej inštancie poukázal nato, že bol to

práve žalobca, ktorý nesplnil svoje povinnosti, ktoré mu ukladá , a to

neodovzdal správu bytového domu H/3 žalovanému v 2. rade a ďalej svojvoľne napriek vôli

vlastníkov bytov činil úkony, ktoré činiť už nemal, pretože nebol správcom bytového domu

H/3 a spôsobil tak zbytočné dlhoročné problémy nielen žalovanému v 2. rade, ktorý tak

nemohol správu bytového domu vykonávať, ale aj vlastníkom bytov v bytovom dome.

Žalobca nie je v právnom postavení, vyžadujúcom poskytnutie ochrany inštitútom

upravenom v . Naopak, dlhoročne dobré mravy porušoval a ak

sa domáha takejto ochrany, tak bezdôvodne. Žalovaný v 2. rade prijímal platby od

vlastníkov bytov ako správca daného bytového domu, v súlade s právom ako jediný

oprávnený subjekt. Žalobca nemal právo poskytovať od 01.07.2006 vlastníkom bytového

domu H/3 akékoľvek plnenia, spojené s výkonom správy daného bytového domu, pretože

odvtedy už nebol správcom tohto bytového domu...

Ohľadne námietky žalobcu, že plnenie je viazané na odovzdanie a prevzatie správy

súd uviedol, že z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca napriek tomu, že vedel

o schôdzi vlastníkov bytov bytového domu H/3 zo dňa 21.12.2005, zo zápisnice, ktorá mu

bola doručená dňa 22.12.2005, bola mu zároveň doručená aj výpoveď zmluvy o výkone

správy s ním ako správcom bytového domu a o tom, že vlastníci uzavreli zmluvu o výkone

správy v danom bytovom dome so žalovaným v 2. rade s účinnosťou od 01.07.2006, nepodal

žalobu o určenie neplatnosti výpovede, čoho dôsledkom bola tá skutočnosť, že k 30.6.2006

nastali účinky výpovede a od 01.07.2006 bol správcom bytového domu H/3 žalovaný

v 2. rade. Žalobca tak svojvoľne a v rozpore so nesplnil svoje

povinnosti, ktoré daný právny predpis ukladá doterajšiemu správcovi a v rozpore

so zákonom vykonával činnosť, ktorú mal vykonávať iba správca (žalovaný v 2. rade)

a ktorý nemal žiadne podklady, písomnosti a všetko ostatné potrebné na vykonávanie

správy. Žalobca v rozpore s neodovzdal správu bytového

domu žalovanému v 2. rade a jeho námietka, že až rozhodnutím súdu sa dozvedel, kto sa na

jeho úkor bezdôvodne obohatil nie je zmysluplná. Súd iba deklaroval svojim rozhodnutím

to, čo určuje zákon správcovi učiniť po skončení výkonu správy...

K námietke žalobcu, že v súvislosti s ukončením výkonu správy jedným správcom

a nastúpením druhého správcu sa podľa založili tzv.

synalagmatické záväzky súd uviedol, že žalobca a žalovaný v 2. rade neboli v žiadnom

vzájomnom podnikateľskom vzťahu a ich vzájomné vzťahy súvisiace s § 8a zákona

č. sa týkali iba toho, čo mal žalobca ako doterajší správca žalovanému

v 2. rade ako novému správcovi odovzdať.“

18. Ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského

súdu dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov nadväzujúcich

na prvoinštančné konanie, pričom nezistil, že by tieto závery krajského súdu boli svojvoľné

alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu a okresného súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

predmetného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

). O taký prípad tu však nejde.

19. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti vlastne len

zopakoval argumentáciu, ktorú už predniesol pred okresným súdom a ktorú len

bez akejkoľvek súvislosti s konkrétnymi okolnosťami doplnil o všeobecné citácie judikátov

ústavného súdu týkajúcich sa základného práva na súdnu ochranu. Ústavný súd podotýka,

že právne názory, najmä čo sa týka odovzdávania správy bytového domu (ktoré sú stručne

zhrnuté v bode 4.3), prezentované sťažovateľom nemajú vôbec žiadny podklad v zákone

o vlastníctve bytov, a teda všeobecné súdy konali správne a zákonne, ak sa s týmito

sťažovateľom prezentovanými právnymi názormi nestotožnili.

20. Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku dostatočne

a zrozumiteľne vysporiadal s každou vznesenou námietkou sťažovateľa, ktorý dostal

adekvátnu odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska

preto niet žiadneho dôvodu na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku krajského

súdu.

21. Ústavný súd preto konštatuje, že v danom prípade niet žiadnej spojitosti

medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a ani jeho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

22. Sťažovateľ nesúhlasí so záverom najvyššieho súdu o procesnej neprípustnosti

svojho dovolania z dôvodu, že sa týka peňažného plnenia, ktoré neprekračuje výšku

desaťnásobku minimálnej mzdy v čase podania žaloby.

23. Z judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, ) vyplýva, že otázku posúdenia prípustnosti dovolania

rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti

dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení práv sťažovateľa

v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú. Postup súdu v súlade so zákonom

preto ani nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia práva sťažovateľa.

24. Ústavný súd považuje v tomto bode za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia,

či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie,

patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu (napr. , , , ).

Ako už bolo uvedené, otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práva sťažovateľa (napr.

, ).

25.Vychádzajúc z už uvedenej judikatúry, v zmysle ktorej posudzovanie splnenia

podmienok dovolacieho konania je výlučne v právomoci najvyššieho súdu, sa teda úloha

ústavného súdu v tejto veci obmedzuje na posúdenie, či najvyšší súd v predmetnom

uznesení dostatočným spôsobom odôvodnil svoj záver o neprípustnosti dovolania.

26. Pravidla ́tykajúce sa prípustnosti dovolania majú za ciel ̌zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím, ako aj vytvárať určitý procesný filter zabraňujúci neúmernej

litigačnej záťaži najvyššieho súdu v prípade, ak vec prima facie nedosahuje intenzitu

odôvodňujúcu zásah z pozície dovolacieho súdu, pričom vzhľadom na ich jednoznačné

vyjadrenie dotknute ́osoby musia počítať s tým, že tieto pravidla ́budú aplikovane.́

27. Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia (bod 7 napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu) vyplýva, že najvyšší súd odmietnutie dovolania sťažovateľa

odôvodnil s poukazom na to, že podľa (ktorý je vo vzťahu

k ustanovením lex specialis) dovolanie podľa nie je

prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje

desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada. Podľa

na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.

28. Najvyšší súd ďalej uviedol (bod 8 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu), že

sťažovateľ sa žalobou podanou na okresnom súde domáhal zaplatenia sumy 51 915 Sk, t. j.

sumy 1 723,26 €, v čase, keď bola výška minimálnej mzdy suma 269 €; desaťnásobok tejto

sumy je vo výške 2 690 €. S ohľadom na už uvedené konštatoval, že rozhodnutie

odvolacieho súdu sa teda týka peňažného plnenia neprekračujúceho výšku desaťnásobku

minimálnej mzdy v čase podania žaloby a keďže je prípustnosť dovolania v danom prípade

vylúčená , dovolanie sťažovateľa odmietol.

29. Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezistil

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach

posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. taký jeho postup, ktorý by nemal oporu

v zákone. Práve naopak, takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Civilný sporový

poriadok výslovne umožňoval, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol

znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych

opravných prostriedkoch.

30. Ústavný súd preto konštatuje, že neexistuje ústavne relevantný dôvod na to, aby

do napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zasahoval, pretože jeho odôvodnenie ani

v najmenšej miere nesignalizuje príčinnú súvislosť s namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa ani práva podľa dohovoru, ktorá by

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohla viesť k záveru o vyslovení ich

porušenia. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú sťažnosť aj

v tejto časti podľa ako zjavne neopodstatnenú.

31. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími

návrhmi v nej obsiahnutými už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2019