Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (18)I. ÚS 127/2019
PDF · 544.01 KB
No categories available
I. ÚS 127/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a Mojmíra Mamojku prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť
,
Česká republika, zastúpeného advokátom JUDr. Vojtechom Agnerom, Špitálska 10,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 1, 2 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 5 Co 362/2017 z 30. januára 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Cdo 119/2018 z 31. mája 2018 a takto
rozhodol:
1. Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 362/2017 z 30. januára 2018,
ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 119/2018 z 31. mája
2018 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 362/2017 z 30. januára 2018
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 119/2018 z 31. mája 2018
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky s ú p o v i n n é
spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania spolu v sume
598,26 € (slovom päťstodeväťdesiatosem eur a dvadsaťšesť centov) na účet jeho právneho
zástupcu JUDr. Vojtecha Agnera, Špitálska 10, Bratislava, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. septembra 2018 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 1, 2
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 362/2017
z 30. januára 2018 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 119/2018
z 31. mája 2018 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola náhodným výberom pomocou technických
a programových prostriedkov pridelená sudkyni spravodajkyni Jane Laššákovej, v tom čase
členke II. senátu ústavného súdu pracujúceho v zložení: Lajos Mészáros (predseda senátu),
Jana Laššáková (sudkyňa spravodajkyňa) a Sergej Kohut.
Dňa 1. októbra 2018 podal sťažovateľ námietku predpojatosti sudcu Lajosa
Mészárosa.
Sudca Lajos Mészáros sa k námietke predpojatosti vyjadril podaním zo 16. januára
2019.
V súlade s čl. IV bodom 1 písm. c) úplného znenia Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 1. marca 2018 do 28. februára 2019 bolo pokynom
predsedníčky ústavného súdu Ivetty Macejkovej z 22. januára 2019 rozhodovanie vo veci
predmetnej námietky predpojatosti (na ústavnom súde vedené pod sp. zn. Rvp 142/2019)
pridelené III. senátu ústavného súdu.
Dňa 16. februára 2019 skončilo funkčné obdobie sudcu Lajosa Mészárosa, a tým
rozhodovanie o predmetnej námietke predpojatosti, ktorá sa stala obsolétnou, stratilo
opodstatnenie.
Dňa 17. februára 2019 nadobudol účinnosť Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného
súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. marca 2018 do 28. februára 2019, ktorý v čl. II
ods. 2 okrem iného stanovil, že ústavný súd má jeden senát (I. senát), ktorý pri predkladaní
pridelených vecí do senátu sudkyňou spravodajkyňou Janou Laššákovou pracuje v zložení:
Jana Baricová (predsedníčka senátu), Jana Laššáková (sudkyňa spravodajkyňa) a Mojmír
Mamojka.
Dňa 26. apríla 2019 nadobudol účinnosť Rozvrh práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019, ktorý v čl. X ods. 4 stanovil,
že veci, na ktorých prerokovanie bol k 25. aprílu 2019 príslušný prvý senát ústavného súdu
v zložení platnom v období od 17. februára 2019 do 25. apríla 2019 a v ktorých bolo
k 25. aprílu 2019 vydané rozhodnutie o prijatí návrhu na ďalšie konanie, prerokuje tento
senát v pôvodnom zložení (platnom v období od 17. februára 2019 do 25. apríla 2019).
3. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 127/2019-48 z 10. apríla 2019 prijal podľa § 56
ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavnú sťažnosť
sťažovateľa na ďalšie konanie.
4.1 Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 16 C 9/2012 z 26. júna 2014 spolu s výrokom
o tom, že sťažovateľ (vystupujúci v pozícii žalobcu) je neoprávnene evidovaný
v registračných protokoloch bývalej Štátnej bezpečnosti ako agent, Ústavu pamäti národa
(ďalej aj „žalovaný“ alebo „zúčastnená osoba“) ako žalovanému uložil povinnosť uverejniť
výrok tohto rozsudku na svojej internetovej stránke do troch dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku a napokon mu uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľovi do rúk jeho právneho
zástupcu náhradu trov konania v sume 66 € a trov právneho zastúpenia v sume 646,71 €
do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
Proti rozsudku okresného súdu podal žalovaný odvolanie, o ktorom krajský súd
rozsudkom sp. zn. 5 Co 635/2014 z 30. júna 2015 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, ktoré najvyšší súd
uznesením sp. zn. 2 Cdo 984/2015 z 31. januára 2017 odmietol.
Proti rozhodnutiam krajského súdu a najvyššieho súdu podal žalovaný ústavnému
súdu sťažnosť podľa čl. 127 ústavy, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom
sp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. októbra 2017, ktorým konštatoval, že základné práva Ústavu
pamäti národa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupom najvyššieho
súdu a jeho napadnutým uznesením, ako aj postupom krajského súdu a jeho napadnutým
rozsudkom porušené. Ústavný súd zároveň zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,
ako aj napadnutý rozsudok krajského súdu a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel.
Po vrátení veci ústavným súdom na ďalšie konanie krajský súd rozsudkom sp. zn.
5 Co 362/2017 z 30. januára 2018 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu
sťažovateľa zamietol.
Proti predmetnému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré
najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 119/2018 z 31. mája 2018 odmietol.
4.2 Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práva na súdnu ochranu,
resp. práva na spravodlivý proces, podľa jeho názoru k porušeniu týchto práv došlo tým, že
„(1) sťažovateľ podal žalobu proti žalovanému vychádzajúc z ustálenej judikatúry
Najvyššieho súdu SR o tom, že pasívne vecne legitimovaným v konaní o ochranu osobnosti,
kde sa namieta neoprávnená evidencia vo zväzkoch ŠtB, je práve žalovaný;
(2) jeho žaloba bola v konečnom dôsledku zamietnutá práve pre (údajný) nedostatok
pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného;
(3) a teda výlučne sťažovateľ znášal bremeno správneho určenia pasívne vecne
legitimovaného subjektu;
(4) štát (súd) nesplnil pozitívny záväzok, aby uľahčil sťažovateľovi určenie pasívne
vecne legitimovaného subjektu.“.
4.3 Po následnom priblížení judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) vo veciach Plechanov proti Poľsku a Georgel a Georgeta Stoicescu proti
Rumunsku sťažovateľ v podstatnom uvádza:
„(1) ustálená judikatúra Najvyššieho súdu SR pochádza z rokov 2008 - 2010;
(2) žalobca podal žalobu v roku 2012, pričom súdy (vrátane odvolacieho
a dovolacieho súdu) kontinuálne utvrdzovali žalobcu v presvedčení, že pasívne vecne
legitimovaným je práve žalovaný;
(3) k zmene judikatúry došlo až v roku 2017, takmer po 9, resp. 7 rokoch od ustálenia
právneho názoru Najvyššieho súdu SR v otázke pasívnej vecnej legitimácie;
(4) k zmene ustáleného právneho názoru síce došlo na základe nálezu Ústavného
súdu SR, ale na základe skutočností, ktoré neboli nové, nakoľko žalovaný v konaní
od počiatku argumentoval rovnako. K zmene ustáleného právneho názoru došlo len
v dôsledku odlišného právneho posúdenia tých istých argumentov, ktorými sa žalobca
bránil od počiatku a s ktorými sa Najvyšší súd SR vysporiadal;
(5) nález Ústavného súdu SR je vnútorne rozporný (nekonzistentný);
(6) k zmene ustáleného právneho názoru došlo len preto, pretože Ústavný súd SR
otázku pasívnej vecnej legitimácie, ktorá zásadne spadá do rámca zákonnosti, teda
do výlučnej pôsobnosti všeobecných súdov, posúdil inak, ako Najvyšší súd SR;
(7) navyše dôsledkom zmeny ustáleného právneho názoru je porušenie zákazu
denegatio iustitiae vo vzťahu k žalobcovi.
Za týchto okolností došlo k narušeniu spravodlivej rovnováhy medzi verejným
záujmom a právom sťažovateľa. Sťažovateľ nemal jednoznačnú a praktickú možnosť
uplatnenia svojho nároku na náhradu škody na súde. Nielenže štát vo všeobecne záväznom
právnom predpise, v súlade s princípom právnej istoty, neposkytol sťažovateľovi vodítko,
voči komu uplatniť žalobu, ale ešte aj právnu istotu nastolenú vlastným najvyšším justičným
orgánom v konečnom dôsledku poprel. Sťažovateľ sa stal obeťou nekonzistencie judikatúry
a nedostatku právnej istoty a koherencie.
Ústavný súd SR v náleze sp. zn. II. ÚS 285/2017 uvádza, že je úlohou všeobecných
súdov, aby hľadali cestu, ako fyzickej osobe poskytnúť súdnu ochranu. Na druhej strane
nález obsahuje také tvrdenia, ktoré vylučujú to, aby takáto súdna ochrana poskytnutá
všeobecným súdom bola. Ústavný súd SR totiž vyslovil právny názor, ktorým v podstate
znemožnil domáhať sa ochrany proti uchovávaniu, šíreniu a zverejňovaniu nepravdivej
informácie o tom, že určitá osoba bola spolupracovníkom ŠtB, keď takéto konanie
žalovaného označil za oprávnené. Teda aj v prípade, keď ide o klamstvo.“
4.4 Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práva na ochranu súkromia, resp.
práva na súkromný život, podľa jeho názoru porušením týchto práv je uchovávanie
nepravdivej informácie o tom, že určitá fyzická osoba spolupracovala s bývalou Štátnou
bezpečnosťou, sprístupňovanie takejto nepravdivej informácie tretím osobám, zverejnenie
tejto nepravdivej informácie, nemožnosť vyvrátiť takúto nepravdivú informáciu.
Sťažovateľ, nadväzujúc na uvedené, argumentuje, že v danom prípade sa domáhal
ochrany osobnosti uplatnením žalobného návrhu, ktorého dôsledkom by v podstate bolo
konštatovanie, že žalovaným uchovávaná, sprístupňovaná a zverejňovaná informácia je
nepravdivá. Avšak sťažovateľovi ochrana práva na súkromie nebola poskytnutá a nebolo
mu umožnené vyvrátiť nepravdivú informáciu, pretože žaloba bola zamietnutá z dôvodov,
ktoré nie sú udržateľné a akceptovateľné predovšetkým z hľadiska medzinárodnej ochrany
základných práv a slobôd. Podľa názoru sťažovateľa preto došlo k porušeniu práva
na ochranu súkromia, resp. práva na súkromný život podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, resp.
čl. 8 dohovoru.
Pretože najvyšší súd vydal napadnuté rozhodnutie, stotožniac sa s právnym názorom
ústavného súdu, možno podľa názoru sťažovateľa konštatovať, že toto uznesenie
najvyššieho súdu je založené na tom, že zákon č. 553/2002 Z. z. o sprístupnení dokumentov
o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 – 1989 a o založení Ústavu pamäti národa
a o doplnení niektorých zákonov (zákon o pamäti národa) v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o pamäti národa“) uchovávanie, sprístupňovanie a zverejňovanie
informácií o spolupráci fyzickej osoby so Štátnou bezpečnosťou umožňuje bez ohľadu
na to, či je informácia pravdivá alebo nie je. Nejde teda o neoprávnený zásah. Zákon
o pamäti národa je pre všeobecné súdy záväzný, nie je ich úlohou, aby vážili záujem
na ochrane osobnosti na jednej strane s potrebou vysporiadať sa s minulosťou na druhej
strane.
Sťažovateľ je však toho názoru, že pôvodný koncept riešenia konfliktu práva
na ochranu osobnosti s potrebou vysporiadať sa s minulosťou (vrátane riešenia otázky
pasívnej vecnej legitimácie) v kontexte, že informácia o spolupráci fyzickej osoby
so Štátnou bezpečnosťou bola nepravdivá, bol konformný s ústavnou a medzinárodnou
ochranou základných práv a slobôd.
Uvedený názor sťažovateľ následne v ústavnej sťažnosti podrobne odôvodňuje
a v závere sumarizuje, že „odopretie ochrany právu na súkromie proti žalovanému bolo
v rozpore s čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy SR a čl. 8 Dohovoru v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Poskytnutie ochrany proti žalovanému, bolo (by bolo) naopak
v súlade s ústavnými a medzinárodnými záväzkami štátu v oblasti základných práv a slobôd.
Bolo v právomoci súdov aplikáciou čl. 154c ods. 1 Ústavy SR a výkladom ZoÚPN
podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR poskytnúť ochranu práva na súkromie sťažovateľa
proti žalovanému.“.
5. Vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, možno zhrnúť, že podľa názoru
sťažovateľa k namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý
proces došlo tým, že napriek existencii ustálenej judikatúry všeobecných súdov bola
sťažovateľom podaná žaloba o ochranu osobnosti arbitrárne zamietnutá napadnutým
rozhodnutím krajského súdu pre (údajný) nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane
žalovaného a následne najvyšší súd napadnutým rozhodnutím arbitrárne odmietol dovolanie
podané sťažovateľom proti predmetnému rozhodnutiu krajského súdu.
V dôsledku toho, že napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu
vychádzajú z dôvodov, ktoré nie sú udržateľné a akceptovateľné predovšetkým z hľadiska
medzinárodnej ochrany základných práv a slobôd, došlo podľa názoru sťažovateľa zároveň
aj k porušeniu práva na ochranu súkromia, resp. práva na súkromný život, keďže
sťažovateľovi nebola všeobecnými súdmi poskytnutá ochrana práva na súkromie a nebolo
mu ani umožnené vyvrátiť nepravdivú informáciu.
6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Krajský súd v BRATISLAVE rozsudkom sp. zn. 5 Co 362/2017 zo dňa 30.01.2018
a Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 2 Cdo 119/2018 zo dňa 31.05.2018 porušil právo
sťažovateľa na súdnu ochranu, ktoré je garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo
sťažovateľa na spravodlivý proces, ktoré je garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, právo sťažovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti a dobrej povesti, ktoré je garantované čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, právo na
ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života, ktoré je garantované čl.
19 ods. 2 Ústavy SR a právo na ochranu súkromného života, ktoré je garantované čl. 8
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Krajského súdu v BRATISLAVE sp. zn. 5 Co 362/2017 zo dňa
30.01.2018 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 119/2018 zo dňa 31.05.2018 sa
zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v BRATISLAVE na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“
7. Dňa 21. septembra 2018 bolo ústavnému súdu doručené doplnenie odôvodnenia
ústavnej sťažnosti, v rámci ktorého sťažovateľ uviedol:
«Sťažovateľ si dovoľuje k doterajšiemu odôvodneniu podanej ústavnej sťažnosti
dodatočne upozorniť na k danej právnej problematike vzťahujúcu sa judikatúru Európskeho
súdneho dvora v záležitostiach Åklagare vs. Hans Åkerberg Fransson zo dňa 26. februára
2013 v právnej záležitosti C- 617/10 a právnej záležitosti Stefano Melloni vs. Ministerio
Fiscal zo dňa 26. februára 2013 v právnej záležitosti C-399/11, v ktorých sa Európsky
súdny dvor precedentne zaoberal explicitne otázkou aplikácie a presadenia Listiny
základných práv a slobôd národnými súdmi členských štátov EÚ.
Citát: „... V prípade rozporu medzi ustanovením vnútroštátneho práva a právami
zaručenými Chartou je národný súd povinný zaistiť plnú účinnosť týchto noriem tým, že
z vlastnej rozhodovacej právomoci prípadne upustí od každého - i neskoršieho -
ustanovenia národného práva, ktoré je v rozpore, bez toho, aby musel predtým požiadať či
vyčkať na zrušenie tohto ustanovenia zo strany zákonodarcu alebo prostredníctvom iného
konania pred Ústavným súdom...“
Tým Európsky súdny dvor - výslovne tiež ohľadne Charty základných práv - vyjasnil,
že národné súdy až po najvyššie vrátane ústavných musia prípadne upustiť od národných
právnych predpisov, ktoré nie sú zlučiteľné s Chartou základných práv.
Vo svetle vzájomnej inkorporácie judikatúry oboch najvyšších európskych súdov
a týmto vzniknutého vzájomného uznávania tejto judikatúry je nutné v tejto súvislosti
zohľadniť, že dogmatické základy článkov 6 a 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd korešpondujú v plnom rozsahu s článkami 47 a 48 Listiny základných
práv Európskej únie, z čoho vyplýva, že sa Ústavný súd Slovenskej republiky v záujme
úplnej a efektívnej právnej ochrany sťažovateľa - i v tom prípade, že by formálne de iure
nebola pasívna legitimácia Ústavu pamäti národa daná - mal zdržať aplikácie príslušného
národného predpisu, bez toho, aby musel byť predtým legislatívnou cestou zrušený.»
II.
Vyjadrenia odporcov, vyjadrenie zúčastnenej osoby a replika sťažovateľa
8. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval krajský súd
a najvyšší súd, aby sa vyjadrili k ústavnej sťažnosti a možnému upusteniu od ústneho
pojednávania vo veci.
8.1 V zmysle § 126 zákona o ústavnom súde o prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie
konanie ústavný súd upovedomil aj zúčastnenú osobu podľa § 33 ods. 1 zákona o ústavnom
súde, ktorou bol v tomto prípade Ústav pamäti národa, a zároveň túto zúčastnenú osobu
vyzval, aby sa k ústavnej sťažnosti vyjadrila, ak by to považovala za potrebné.
9. V podaní doručenom ústavnému súdu 23. mája 2019 predseda krajského súdu
uviedol, že vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Co 362/2017 rozhodoval krajský súd opätovne
po tom, čo ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. októbra 2017 konštatoval,
že základne práva Ústavu pamäti národa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 984/2015 a jeho
uznesením z 31. januára 2017, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Co 635/2014 a jeho rozsudkom z 30. júna 2015 porušené boli, tieto
rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie
konanie. Pri tomto opätovnom rozhodovaní o veci bol krajský súd v zmysle § 56 ods. 6
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov viazaný právnym názorom ústavného súdu.
9.1 Predseda krajského súdu vo svojom podaní zároveň uviedol, že netrvá na ústnom
prerokovaní veci ústavným súdom.
10. V podaní doručenom ústavnému súdu 4. júla 2019 predsedníčka najvyššieho súdu
v podstatnom uviedla, že ide o v poradí druhé rozhodnutie dovolacieho súdu, ktorého
povinnosťou bolo akceptovať právny názor ústavného súdu vyjadrený v rozhodnutí
sp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. októbra 2017. Dovolací súd si je vedomý odlišného názoru
ústavného súdu na dovtedy najvyšším súdom judikovanú právnu prax týkajúcu sa pasívnej
legitimácie žalovaného, jeho povinnosťou však bolo rešpektovať tzv. kasačnú záväznosť
rozhodnutia ústavného súdu. V týchto intenciách dovolací súd v napadnutom rozhodnutí
zdôraznil, že v rámci doktríny záväznosti rozhodnutí ústavného súdu je potrebné rozlišovať
kasačnú záväznosť a precedenčnú záväznosť. V posudzovanej veci má rozhodnutie
ústavného súdu kasačnú záväznosť (záväznosť nálezu v konkrétnej veci) a všeobecné súdy
vrátane najvyššieho súdu sú povinné túto kasačnú záväznosť, ktorá je vystavená prísnejším
požiadavkám ako záväznosť precedenčná (všeobecná; v podobných veciach), premietnuť
do svojich rozhodnutí a rešpektovať ju. Práve pravidlo, že proti nálezu ústavného súdu
nie je prípustný žiadny opravný prostriedok, má ten následok, že nález ústavného súdu
predstavuje definitívne riešenie ústavnoprávnych otázok v konkrétnej veci, a preto musí byť
všeobecným súdom verne vykonaný a v ňom obsiahnutý ústavnoprávny výklad musí byť
plne rešpektovaný bez ohľadu na eventuálne pochybnosti všeobecných súdov, či je správny
alebo fundovaný. V konkrétnych veciach tak nález ústavného súdu predstavuje konečné
vyriešenie právneho sporu, čo je neopomenuteľným znakom spravodlivého procesu.
S poukazom na tieto pravidlá právny názor ústavného súdu ako orgánu s posledným slovom
musí byť v konkrétnej veci nepodmienečne rešpektovaný. Opačný prístup by odporoval
samotnému princípu kasačného rozhodnutia. Práve z týchto dôvodov dovolací súd
zvýraznil, že právny záver ústavného súdu vyslovený v súvislosti s pasívnou procesnou
legitimáciou ako nosné právne pravidlo viedol k odmietnutiu dovolania sťažovateľa.
10.1 Vychádzajúc z uvedeného, predsedníčka najvyššieho súdu konštatovala,
že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu zodpovedá všeobecnej
požiadavke reagovať jasne a zrozumiteľne na všetky nastolené relevantné skutkové a právne
otázky, ktoré majú pre rozhodnutie vo veci podstatný význam, a komplexné posúdenie
argumentov sťažovateľa v ústavnoprávnom kontexte je plne v kompetencii ústavného súdu.
10.2 Predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom podaní zároveň uviedla, že vo veci
netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.
11. Zúčastnená osoba prostredníctvom svojho právneho zástupcu v podaní
doručenom ústavnému súdu 3. júna 2019 v podstatnom uviedla, že žaloba bola zamietnutá,
resp. dovolanie sťažovateľa bolo odmietnuté v súlade s právnymi predpismi a aj v súlade
s legitímnymi očakávaniami rešpektovania a viazanosti právnymi závermi nálezu ústavného
súdu. Je nesprávne tvrdenie sťažovateľa, že platná právna úprava neposkytuje osobe, ktorá
je neoprávnene evidovaná vo zväzkoch bývalej Štátnej bezpečnosti ako tajný
spolupracovník, inú možnosť efektívnej obrany, dokonca, že je porušený princíp zákazu
denegatio iustitie. Rovnako je nesprávne tvrdenie sťažovateľa, že podľa platnej právnej
úpravy nie je žiadny orgán Slovenskej republiky právnym nástupcom bývalej Štátnej
bezpečnosti. Obe napádané rozhodnutia sú riadne a zákonne odôvodnené a nijako
neporušujú práva sťažovateľa domáhať sa svojich tvrdených práv podľa platnej právnej
úpravy, dokonca aj iným procesným postupom, než aký sťažovateľ zvolil, a to z pohľadu
povahy právneho vzťahu sťažovateľa a zodpovedného subjektu ako vzťahu
verejnoprávneho, avšak vždy proti vecne pasívne legitimovanej strane sporu. Navyše, nie je
možné priznať právo sťažovateľovi na úkor pasívne vecne nelegitimovaného subjektu.
Takéto „priznanie práva“ by bolo práve porušením práva žalovaného na súdnu ochranu
a práva na spravodlivý proces.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje v prospech
existencie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore o ochranu osobnosti z dôvodu
neoprávnenej evidencie sťažovateľa ako agenta Štátnej bezpečnosti, zúčastnená osoba
uvádza, že nie je vo veci žaloby o ochranu osobnosti pasívne vecne legitimovanou, a to
nielen z hľadiska zodpovednosti za neoprávnenú evidenciu, ale ani z hľadiska
zodpovednosti za zverejnenie tejto evidencie. Zúčastnená osoba v tejto súvislosti
zdôrazňuje, že aj ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. októbra 2017
konštatoval, že zo skutočnosti, že zúčastnená osoba spravuje archívne materiály Štátnej
bezpečnosti, a teda, že má prípadnú edičnú povinnosť, nemožno odvodiť pasívnu vecnú
legitimáciu zúčastnenej osoby v predmetnom súdnom spore iniciovanom sťažovateľom.
Vychádzajúc z právnej úpravy citovanej v podaní, zúčastnená osoba zastáva názor,
že v prípade nárokov vyplývajúcich z činnosti Štátnej bezpečnosti, a teda aj v prípade
nárokov vyplývajúcich z prípadnej neoprávnenej evidencie žalobcu v registračných
protokoloch a agentúrnych zväzkoch bývalej Štátnej bezpečnosti, je daná pasívna vecná
legitimácia štátu v zastúpení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky. Zúčastnená osoba
v tejto súvislosti podporne poukazuje na skutočnosť, že v prípade sporov súvisiacich
s registračnými protokolmi bývalej Štátnej bezpečnosti je v obdobných prípadoch v Českej
republike nositeľom pasívnej vecnej legitimácie Česká republika v zastúpení Ministerstvom
vnútra Českej republiky.
12. Ústavný súd zaslal sťažovateľovi vyjadrenie krajského súdu, vyjadrenie
najvyššieho súdu a vyjadrenie zúčastnenej osoby a oznámil mu, že má možnosť vyjadriť sa
k nim. Ústavný súd zároveň sťažovateľa vyzval, aby sa vyjadril k možnému upusteniu
od ústneho pojednávania vo veci.
12.1 Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v podaní doručenom
ústavnému súdu 12. augusta 2019 k vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu
v podstatnom uviedol, že rešpektovanie právneho názoru ústavného súdu, vychádzajúc
z inštitútu inštančnej záväznosti, nie je kritériom pre posúdenie toho, či je konečné
rozhodnutie vnútroštátnych súdov kompatibilné s ochranou ľudských práv a základných
slobôd podľa dohovoru. Inak povedané, rešpektovanie inštitútu inštančnej záväznosti je
formálny aspekt veci, naopak, materiálny súlad konečného vnútroštátneho rozhodnutia
vo veci sťažovateľa so štandardom ochrany ľudských práv a základných slobôd podľa
dohovoru je podstatou veci. To analogicky platí aj o súlade so štandardom ochrany
základných práv a slobôd podľa ústavy. Formálny aspekt vzhľadom na záväzok štátu
garantovať základné práva a slobody pritom musí ustúpiť materiálnej podstate veci.
12.2 K vyjadreniu zúčastnenej osoby sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho
zástupcu vo svojom podaní v podstatnom uviedol, že zotrváva na názore, že zúčastnená
osoba bola pasívne legitimovaná v predmetnom spore o ochranu osobnosti, keďže je
nepochybné, že pôvodcom zásahu je zúčastnená osoba, čím je daná jej pasívna legitimácia
v spore, čo je zreteľné aj z predošlej judikatúry súdov. Sťažovateľ okrem iného vo svojej
ústavnej sťažnosti namieta, že štát nesplnil záväzok identifikovať pasívne legitimovaný
subjekt, na čo zúčastnená osoba vo svojom vyjadrení reaguje tak, že nie je možné z tohto
dôvodu žalovať na súde subjekt, ktorý nie je pasívne vecne legitimovaný. Podľa názoru
sťažovateľa je toto tvrdenie zavádzajúce, keďže sťažovateľ podal žalobu proti zúčastnenej
osobe z dôvodu, že vychádzal z právnej istoty o tejto právnej otázke založenej ustálenou
judikatúrou najvyššieho súdu a ostatných súdov a napokon čiastočne aj žalovaným.
Sťažovateľ v tejto súvislosti zdôraznil, že zúčastnená osoba sa po dlhý čas účinne nebránila
proti tomu, že súdy proti nej vydávali určovacie rozsudky v tom zmysle, že určitá konkrétna
osoba bola neoprávnene evidovaná v registračných protokoloch. Minimálne až do roku
2017 nepodala ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 ústavy a právoplatné rozsudky uverejňovala
na svojej webovej stránke. Tým zúčastnená osoba sama prispievala k vytváraniu právnej
istoty v otázke svojej pasívnej vecnej legitimácie.
Sťažovateľ sa nestotožňuje s názorom zúčastnenej osoby, že ústavný súd zastal
argumentačne vyčerpávajúci názor o pasívnej legitimácii zúčastnenej osoby, keďže
minimálne dva zásadné aspekty neboli v pozornosti ústavného súdu, a to:
1) medzinárodnoprávny kontext kauzy, teda ochrana práva na súkromie podľa čl. 8
dohovoru; 2) ako sa má fyzická osoba, ktorej právo na ochranu osobnosti (súkromie) bolo
porušené uchovávaním, sprístupňovaním a šírením nepravdivej informácie o jej spolupráci
so Štátnou bezpečnosťou, domôcť efektívnej súdnej ochrany, a to osobitne v tom kontexte,
že ústavný súd ju v podstate kategoricky vylúčil, pretože ide o konanie zákonom dovolené.
Sťažovateľ zároveň uviedol, že riešenie otázky pasívnej vecnej legitimácie v Českej
republike automaticky neimplikuje jej obdobné riešenie aj v Slovenskej republike
a bez analýzy platnej a účinnej právnej úpravy poukaz žalovaného na judikatúru súdov
susednej krajiny nemá potrebnú vypovedaciu schopnosť. Sťažovateľ pritom osobitne
poukázal na skutočnosť poznamenania, že český Ústav pre štúdium totalitných režimov je
charakterizovaný ako organizačná zložka Českej republiky, a teda postavenie zúčastnenej
osoby ako verejnoprávnej právnickej osoby, ktorej bol zverený výkon verejnej moci,
a českého Ústavu pre štúdium totalitných režimov je podľa názoru sťažovateľa úplne
rozdielne.
12.3 Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo svojom podaní
zároveň uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
13. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,
že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Relevantná právna úprava
14. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah.
17. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
18. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Do 28. februára 2019 upravoval konanie pred ústavným súdom zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.
Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon o ústavnom súde v čl. I § 1 až § 13,
§ 16 až § 28, § 32 až § 248, § 250 a § 251.
19. Podľa § 246 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak nie je ďalej ustanovené inak,
použije sa tento zákon aj na konania začaté do 28. februára 2019.
Podľa § 246 ods. 2 zákona o ústavnom súde právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
20. Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania,
ktorý prijal na ďalšie konanie, doručí ostatným účastníkom konania a zúčastnenej osobe
s výzvou na vyjadrenie v lehote, ktorú určí.
21. Podľa § 58 ods. 1 písm. f) zákona o ústavnom súde sa ústne pojednávanie
uskutočňuje v konaní o ústavnej sťažnosti. Podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde
od ústneho pojednávania môže ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustiť,
ak od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
22. Podľa § 33 ods. 1 zákona o ústavnom súde zúčastnenou osobou je osoba, ktorá je
alebo bola účastníkom konania pred orgánom verejnej moci, v ktorom bolo vydané
právoplatné rozhodnutie, prijaté opatrenie alebo vykonaný iný zásah, ktorým malo dôjsť
k porušeniu základných práv a slobôd navrhovateľa, ak § 140, § 194 alebo § 208
neustanovuje inak.
23. Podľa § 126 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd na predbežnom prerokovaní
prijme ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie, upovedomí o podanej ústavnej sťažnosti
zúčastnenú osobu. Zúčastnená osoba má právo vyjadriť sa k ústavnej sťažnosti v lehote
určenej ústavným súdom.
Sťažovateľom označené referenčné právne normy
24.1 Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
24.2 Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
25. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
26. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
27.1 Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho
súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
27.2 Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva
zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu
krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo
ochrany práv a slobôd iných.
IV.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
28. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie práva na súdnu
ochranu, resp. práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ku ktorému podľa názoru sťažovateľa malo dôjsť tým, že napriek
existencii ustálenej judikatúry všeobecných súdov bola sťažovateľom podaná žaloba
o ochranu osobnosti arbitrárne zamietnutá napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn.
5 Co 362/2017 z 30. januára 2018 pre (údajný) nedostatok pasívnej vecnej legitimácie
na strane žalovaného a následne najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn.
2 Cdo 119/2018 z 31. mája 2018 arbitrárne odmietol dovolanie podané sťažovateľom proti
predmetnému rozhodnutiu krajského súdu; v dôsledku toho, že napadnuté rozhodnutia
krajského súdu a najvyššieho súdu vychádzajú z dôvodov, ktoré nie sú udržateľné
a akceptovateľné predovšetkým z hľadiska medzinárodnej ochrany základných práv
a slobôd, došlo podľa názoru sťažovateľa zároveň aj k porušeniu práva na ochranu
súkromia, resp. práva na súkromný život podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, resp. podľa čl. 8
dohovoru, keďže sťažovateľovi nebola všeobecnými súdmi poskytnutá ochrana práva
na súkromie a nebolo mu ani umožnené vyvrátiť nepravdivú informáciu.
29. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci
vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci
(m. m. II. ÚS 153/2018).
30. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich
zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom
zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade
a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu
pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania
(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka
materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu
podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).
31. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
32. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti taktiež opakovane konštatoval,
že k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty
(napr. PL. ÚS 36/95, IV. ÚS 108/2010), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa
na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká
odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná
rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo
analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť,
je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).
33. V obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu
porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet
zásadných odlišností a ich prípadné porušenie je potrebné posudzovať spoločne.
Z judikatúry ESĽP vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať
dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsko z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP
nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko
z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).
34. Vychádzajúc z týchto základných princípov, pristúpil ústavný súd k preskúmaniu
napadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu.
IV.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu
35. Krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 5 Co 362/2017 z 30. januára 2018
zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu sťažovateľa zamietol. V odôvodnení
napadnutého rozhodnutia krajský súd po rekapitulácii predchádzajúceho priebehu konania
vrátane podrobného priblíženia odôvodnenia nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 285/2017
z 12. októbra 2017 konštatoval, že po tom, čo mu bola ústavným súdom vec vrátená,
krajský súd ju opätovne prejednal v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania sťažovateľa
a v zmysle § 56 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov viazaný právnym názorom ústavného súdu dospel
k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vecne správny nie je.
Krajský súd konštatoval, že vzhľadom na skutočnosť, že v spore označený žalovaný
(Ústav pamäti národa) nie je (nebol) pôvodcom zásahu do práva na ochranu osobnosti
sťažovateľa, keď mu zverejnenie prepisu evidencií bývalej Štátnej bezpečnosti ukladá zákon
o pamäti národa, mal súd prvej inštancie správne žalobu zamietnuť pre absenciu pasívnej
vecnej legitimácie žalovaného a z tohto dôvodu neostalo krajskému súdu iné, než napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť [§ 388 Civilného sporového poriadku (ďalej aj
„CSP“)] a pre označený nedostatok tzv. pasívnej vecnej legitimácie v spore na strane
žalovaného žalobu zamietnuť.
36. Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby
sťažovateľa odôvodnil tým, že je viazaný právnym názorom ústavného súdu vyjadreným
v náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. októbra 2017, v okolnostiach daného
prípadu je potrebné zaoberať sa tým, či napadnuté rozhodnutie skutočne plne rešpektuje
právny názor ústavného súdu vyjadrený v predmetnom náleze ústavného súdu, resp.
či krajský súd postupoval plne v súlade s týmto právnym názorom ústavného súdu.
37. Podľa § 56 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov účinného do 28. februára 2019 (resp. podľa § 134
ods. 1 zákona o ústavnom súde) v prípade, ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
38. Na rozdiel od príkazu vec znovu prerokovať a rozhodnúť, ktorý je obsiahnutý
priamo vo výroku nálezu ústavného súdu, ktorým ústavný súd vyslovuje porušenie
základného práva alebo slobody, právny názor ústavného súdu je obsiahnutý v odôvodnení
rozhodnutia ústavného súdu a pre účastníka konania je záväzný z dôvodu, že tento právny
názor ústavného súdu je konkrétnym prejavom aplikácie ústavy.
Právny názor ústavného súdu pritom spočíva v autoritatívnom závere ústavného súdu
o otázke, ktoré právne normy majú byť v určitej veci aplikované, ako majú byť
interpretované a použité, a prípadne, k akému právne významnému výsledku sa má dospieť.
Viazanosť právnym názorom ústavného súdu tak znamená povinnosť adresáta
rešpektovať právny názor uvedený v rozhodnutí ústavného súdu, resp. povinnosť
pri výklade a aplikácii príslušných právnych noriem, ktorých sa záväzný právny názor
ústavného súdu týka, postupovať v súlade s týmto vyjadreným právnym názorom ústavného
súdu. Adresát (porušovateľ) je pritom, samozrejme, viazaný právnym názorom ústavného
súdu v jeho úplnosti, t. j. nielen jeho časťou podľa svojho vlastného výberu.
39. V predmetnom náleze sp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. októbra 2017, na ktorý sa
odvoláva krajský súd v odôvodení napadnutého rozsudku sp. zn. 5 Co 362/2017
z 30. januára 2018, ústavný súd v 29. bode odôvodnenia skutočne konštatoval, že ústavný
súd zastáva názor, že Ústav pamäti národa „nie je vo veci žaloby o ochranu osobnosti
pasívne vecne legitimovaný z hľadiska zodpovednosti za (i) neoprávnenú evidenciu, ako ani
z hľadiska zodpovednosti za (ii) zverejnenie tejto evidencie“.
Avšak ústavný súd v predmetnom náleze v 37. bode odôvodnenia zároveň uviedol,
že «v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v zásade nie je oprávnený „vystupovať“
mimo rámec petitom sťažnosti vymedzeného predmetu konania, a preto ponecháva
všeobecným súdom v rámci ich následnej rozhodovacej činnosti, resp. príp. aj
zákonodarcovi priestor k hľadaniu odpovede na otázku ako má byť poskytovaná efektívna
súdna ochrana fyzickým osobám, ktoré sa domáhajú určenia, že sú neoprávnene evidované
v registračných protokoloch bývalej Štátnej bezpečnosti».
40. Ústavný súd teda v predmetom náleze sp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. októbra 2017
na jednej strane vymedzil, že vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti Ústav pamäti
národa nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom, avšak zároveň, zohľadňujúc,
že existuje ustálená odlišná judikatúra najvyššieho súdu týkajúca sa tejto otázky, ako aj
vychádzajúc z princípu zákazu vzniku protiústavného stavu odmietnutia (odopretia)
spravodlivosti (denegatio iustitiae), ktorý by nastal, ak by zo strany konajúcich
všeobecných súdov nedošlo k identifikácii pasívne legitimovaného subjektu, proti ktorému
by sa sťažovateľ mohol domáhať ochrany svojich subjektívnych práv, ktorých ochrany sa
žalobou domáhal proti Ústavu pamäti národa, ponechal ústavný súd na konajúce všeobecné
súdy (riadiac sa princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných
súdov), aby (ak ich skôr „nepredstihne“ zákonodarca) poskytli odpoveď na otázku, ktorému
subjektu táto pasívna vecná legitimácia patrí.
41. Možno tak zhrnúť, že v zmysle právneho názoru ústavného súdu obsiahnutého
v odôvodnení nálezu sp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. októbra 2017:
a) vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej sťažovateľom nie je Ústav
pamäti národa pasívne vecne legitimovaný z hľadiska zodpovednosti za (i) neoprávnenú
evidenciu, ako ani z hľadiska zodpovednosti za (ii) zverejnenie tejto evidencie,
b) konajúce všeobecné súdy (v danom prípade v prvom rade všeobecný súd, ktorému
bola vec ústavným súdom vrátená na ďalšie konanie, t. j. krajský súd) majú identifikovať
pasívne vecne legitimovaný subjekt vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej
sťažovateľom.
42. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd zistil,
že po vrátení veci krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie krajský súd – napriek
tomu, že on sám v odôvodnení svojho napadnutého rozhodnutia argumentoval svojou
viazanosťou právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v jeho náleze sp. zn.
II. ÚS 285/2017 z 12. októbra 2017 – nepostupoval plne v súlade s právnym názorom
ústavného súdu vyjadreným v predmetnom náleze, ale svojvoľne sa riadil len jeho časťou,
keďže síce rešpektoval právny záver ústavného súdu o absencii pasívnej vecnej legitimácie
Ústavu pamäti národa vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej
sťažovateľom a v súlade s uvedeným právnym názorom ústavného súdu žalobu sťažovateľa
zamietol, avšak arbitrárne nerešpektoval právny názor ústavného súdu, v zmysle ktorého
mal identifikovať pasívne vecne legitimovaný subjekt vo veci predmetnej žaloby o ochranu
osobnosti podanej sťažovateľom.
43. Ústavný súd v tejto súvislosti v prvom rade zdôrazňuje, že nie je ústavne
akceptovateľné, aby si orgán verejnej moci viazanosť právnym názorom ústavného súdu
interpretoval ako viazanosť len tou časťou právneho názoru ústavného súdu, ktorá sa mu
hodí, ktorú si orgán verejnej moci arbitrárne vyberie v snahe zjednodušiť si svoju
rozhodovaciu činnosť.
44. Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že právo
na spravodlivé súdne konanie, resp. právo na spravodlivosť znamená, že všetky súdy
ako justičné orgány demokratického a právneho štátu majú povinnosť pri interpretácii
zákonov zabrániť faktickému odopretiu spravodlivosti.
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že v záujme eliminovať možnosť
odmietnutia (odopretia) spravodlivosti všeobecnými súdmi argumentujúcimi nedostatočnou
zákonnou právnou úpravou Civilný sporový poriadok v čl. 4 zakotvujúcom analógiu
a dotváranie práva súdom ako jeden zo základných princípov Civilného sporového poriadku
stanovuje, že ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného
ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného
zákona, ktoré upravuje právnu vec obsahovo a účelovo najbližšiu posudzovanej právnej
veci. Ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú
by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej
spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné
usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú
rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.
45. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd napadnutým
rozhodnutím, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol bez toho, aby zároveň v odôvodnení
tohto rozhodnutia identifikoval pasívne vecne legitimovaný subjekt vo veci predmetnej
žaloby o ochranu osobnosti podanej sťažovateľom, nerešpektoval plne právny názor
ústavného súdu vyjadrený v náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. októbra
2017, v dôsledku čoho spôsobil vznik protiústavného stavu odmietnutia (odopretia)
spravodlivosti (denegatio iustitiae), a tým porušil základné právo sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
46. Vzhľadom na skutočnosť, že zamietnutie sťažovateľovej žaloby krajským súdom
predstavovalo zásadný odklon od ustálenej judikatúry najvyššieho súdu [napr.
5 Cdo 83/2008, R 39/2012 (6 Cdo 83/2010)], v zmysle ktorej bola v obdobných veciach
akceptovaná pasívna vecná legitimácia Ústavu pamäti národa, vyplývala povinnosť
krajského súdu identifikovať pasívne vecne legitimovaný subjekt vo veci predmetnej žaloby
o ochranu osobnosti podanej sťažovateľom zároveň aj zo všeobecnej povinnosti súdov
argumentačne sa vyrovnať so skoršími súdnymi rozhodnutiami v prípade, ak súd rieši
právnu otázku, ktorá už bola právoplatne vyriešená, podstatne odlišným spôsobom.
V prípade, ak sa súd s takýmito skoršími (odlišnými) súdnymi rozhodnutiami
argumentačne nevysporiada, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1
ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 192/06).
Tejto povinnosti sa pritom krajský súd nemôže jednoducho zbaviť len tým,
že poukázal na predmetný nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. októbra 2017,
keďže, ako už bolo uvedené, ústavný súd túto otázku (t. j. identifikovanie pasívne vecne
legitimovaného subjektu vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej
sťažovateľom) v predmetnom náleze nezodpovedal, ale, riadiac sa princípom minimalizácie
zásahov do právomoci všeobecných súdov, ponechal zodpovedanie tejto otázky na konajúce
všeobecné súdy.
47. Inak povedané, ústavný súd v predchádzajúcom náleze zámerne ponechal
v prvom rade krajskému súdu, aby on ako subjekt, ktorému bola vec vrátená na ďalšie
konanie a rozhodnutie, v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia (zamietajúceho žalobu
sťažovateľa z dôvodu absencie pasívnej vecnej legitimácie Ústavu pamäti národa)
predstavujúceho zásadný odklon od ustálenej judikatúry najvyššieho súdu identifikoval
pasívne vecne legitimovaný subjekt vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej
sťažovateľom. Tento záver krajského súdu o tom, ktorý subjekt je pasívne legitimovaný
vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej sťažovateľom, by následne
podliehal prieskumu najvyššieho súdu v rámci dovolacieho konania podľa § 421 ods. 1
písm. a) CSP („Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.“).
48. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd napadnutým
rozhodnutím, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol bez toho, aby sa zároveň v odôvodnení
tohto rozhodnutia náležite argumentačne vyrovnal s odlišnou ustálenou judikatúrou
najvyššieho súdu, a to tým, že by identifikoval konkrétny subjekt, ktorý je pasívne vecne
legitimovaný vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej sťažovateľom, porušil
základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
49. Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol, že krajský súd napadnutým
rozsudkom sp. zn. 5 Co 362/2017 z 30. januára 2018 porušil základné právo sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
IV.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu
50. Najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 2 Cdo 119/2018 z 31. mája 2018
odmietol dovolanie podané sťažovateľom proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
5 Co 362/2017 z 30. januára 2018. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd
po rekapitulácii predchádzajúceho priebehu konania vrátane podrobného priblíženia
odôvodnenia nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. októbra 2017
v podstatnom uviedol, že sťažovateľ pri vyvodzovaní prípustnosti svojho dovolania kladie
dôraz na § 421 ods. 1 písm. a) CSP, argumentujúc tým, že krajský súd sa pri riešení právnej
otázky (pasívnej vecnej legitimácie žalovaného) odklonil od jej riešenia, ku ktorému dospel
najvyšší súd v judikáte R 39/2012, ako aj v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 83/2008. Najvyšší súd
konštatoval, že sťažovateľ v danom prípade zákonu zodpovedajúcim spôsobom vymedzil
právnu otázku, riešením ktorej sa krajský súd podľa jeho názoru odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a označil aj príslušné rozhodnutie najvyššieho súdu
a v ňom vyjadrené právne závery, od ktorých sa podľa jeho presvedčenia krajský súd
odklonil. Vzhľadom na relevantné vymedzenie právnej otázky [§ 421 ods. 1 písm. a) CSP]
pristúpil dovolací súd v ďalšom ku skúmaniu, či procesne prípustné dovolanie sťažovateľa
je zároveň dôvodné.
Po priblížení rozhodnutí najvyššieho súdu R 39/2012 a sp. zn. 5 Cdo 83/2008,
na ktoré sťažovateľ vo svojom dovolaní poukázal, najvyšší súd konštatoval, že právne
závery vyjadrené v uvedenom judikáte a v uvedenom rozhodnutí sú naďalej aktuálne
a najvyšší súd na ne berie zreteľ aj v preskúmavanom prípade. Podľa právneho názoru
najvyššieho súdu sťažovateľ opodstatnene namieta, že krajský súd sa ním zvoleným
riešením otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovaného odklonil od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu a uvedený právny názor krajského súdu predstavuje nielen odklon
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ale zároveň tiež dôvod opodstatňujúci
záver, že dovolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu, ako opodstatnene namieta
sťažovateľ, spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 432 ods. 1 CSP).
Následne najvyšší súd poukázal na § 139 CSP zakotvujúci viazanosť súdu
aj rozhodnutiami ústavného súdu týkajúcimi sa základných ľudských práv a slobôd, ako aj
na § 56 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov zakotvujúci viazanosť orgánu verejnej moci právnym názorom
ústavného súdu. Vychádzajúc z týchto ustanovení, najvyšší súd konštatoval, že predmetný
nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. októbra 2017 má kasačnú záväznosť,
ktorú sú všeobecné súdy, vrátane najvyššieho súdu, povinné premietnuť do svojich
rozhodnutí a rešpektovať ju. V tejto súvislosti najvyšší zároveň uviedol, že práve pravidlo,
že proti nálezu ústavného súdu nie je prípustný žiadny opravný prostriedok, má ten
následok, že nález ústavného súdu predstavuje definitívne riešenie ústavnoprávnych otázok
v konkrétnej veci, a preto musí byť všeobecným súdom verne vykonaný a v ňom obsiahnutý
ústavnoprávny výklad musí byť plne rešpektovaný bez ohľadu na eventuálne pochybnosti
všeobecných súdov, či je správny alebo fundovaný. V konkrétnych veciach tak nález
ústavného súdu predstavuje konečné vyriešenie právneho sporu, čo je neopomenuteľným
znakom spravodlivého procesu. S poukazom na tieto pravidlá právny názor ústavného súdu
ako orgánu s posledným slovom musí byť v konkrétnej veci nepodmienečne rešpektovaný.
Opačný prístup by odporoval samotnému princípu kasačného rozhodnutia.
Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dospel k záveru, že, berúc do úvahy kasačnú
záväznosť nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. októbra 2017 a jeho právny
záver vyslovený v súvislosti s pasívnou procesnou legitimáciou ako nosné právne pravidlo,
neostávalo najvyššiemu súdu nič iné, ako dovolanie žalobcu, ktorým napáda rozsudok
krajského súdu, odmietnuť ako procesne neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP.
51. Sťažovateľ ústavnou sťažnosťou namieta, že najvyšší súd napadnutým
rozhodnutím arbitrárne odmietol dovolanie, ktoré podal proti predmetnému rozhodnutiu
krajského súdu.
52. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že posúdenie
otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu a ústavný súd
je oprávnený do výkonu tejto právomoci zasiahnuť len v prípade, ak by aplikácia a výklad
právnej normy zo strany najvyššieho súdu pri posudzovaní splnenia tejto procesnej
podmienky dovolania boli svojvoľné, arbitrárne a vybočujúce z ústavného rámca.
Vzhľadom na uvedené je teda v okolnostiach daného prípadu potrebné zaoberať sa
tým, či aplikácia a výklad relevantnej právnej normy najvyšším súdom pri posudzovaní
prípustnosti dovolania podaného sťažovateľom neboli svojvoľné a arbitrárne.
53. Relevantnou právnou normou pri posudzovaní prípustnosti dovolania podaného
sťažovateľom bol Civilný sporový poriadok.
Sťažovateľ odôvodnil dovolanie dôvodom prípustnosti dovolania upraveným v § 421
ods. 1 písm. a) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
Prípustnosť dovolania z uvedeného dôvodu má zaručiť, aby sporové konanie bolo
založené na rešpektovaní rozhodovacej praxe najvyššieho súdu ako najvyššej súdnej
autority. Prípustnosť dovolania z uvedeného dôvodu zároveň nadväzuje na princíp uvedený
v čl. 2 CSP, podľa ktorého každý má právo legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, ak takej
ustálenej rozhodovacej praxe niet, každý má právo legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý spravodlivo.
Podľa § 447 písm. c) CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
54. Vychádzajúc z citovanej právnej úpravy, je evidentné, že v prípade, ak dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré záviselo od vyriešenia právnej otázky,
pri ktorej riešení sa odvolací súd nepochybne odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, za svojvoľné a arbitrárne je nutné považovať také rozhodnutie
dovolacieho súdu, ktorým dovolací súd toto dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP
z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
55. Sťažovateľ vo svojom dovolaní namietal, že krajský súd sa v rozsudku
napadnutom dovolaním odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
konkrétne od rozhodnutia R 39/2012, ako aj rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 83/2008.
Najvyšší súd v rámci skúmania procesných podmienok prípustnosti dovolania
konštatoval, že sťažovateľ opodstatnene namieta, že krajský súd sa ním zvoleným riešením
otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovaného odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu a uvedený právny názor krajského súdu predstavuje nielen odklon
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ale zároveň tiež dôvod opodstatňujúci
záver, že dovolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu, ako opodstatnene namieta
sťažovateľ, spočíva na nesprávnom právnom posúdení.
Avšak napriek tomuto jednoznačnému záveru najvyššieho súdu, že sa krajský súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a teda napriek jednoznačnému
záveru, že predmetná procesná podmienka prípustnosti dovolania je splnená, najvyšší súd,
argumentujúc kasačnou záväznosťou nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 285/2017
z 12. októbra 2017, dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 447 písm. c) CSP z dôvodu,
že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
56. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že je nepochybné,
že dovolanie sťažovateľa smerovalo proti rozhodnutiu krajského súdu, proti ktorému bolo
dovolanie prípustné, keďže dovolanie sťažovateľa smerovalo proti rozhodnutiu krajského
súdu, ktoré záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, čo v odôvodení napadnutého
rozhodnutia najvyššieho súdu uznal aj samotný najvyšší súd. Preto je nutné považovať
za svojvoľné a arbitrárne napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým odmietol
dovolanie sťažovateľa podľa § 447 písm. c) CSP z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Výroková časť napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu v tejto časti príkro odporuje odôvodneniu napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu.
57. Najvyšší súd teda mal pristúpiť k náležitému vecnému prejednaniu dovolania,
v rámci ktorého mal dôsledne posúdiť, či krajský súd napadnutým rozhodnutím, ktorým
žalobu sťažovateľa zamietol, plne rešpektoval právny názor ústavného súdu vyjadrený
v náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. októbra 2017 a či sa krajský súd
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia náležite argumentačne vyrovnal s odlišnou
ustálenou judikatúrou dovolacieho súdu, a to tým, že identifikoval konkrétny subjekt, ktorý
je pasívne vecne legitimovaný vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej
sťažovateľom.
Inak povedané, v rámci náležitého vecného prejednania predmetného dovolania mal
najvyšší súd preskúmať, či sa krajský súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia
(zamietajúceho žalobu sťažovateľa z dôvodu absencie pasívnej vecnej legitimácie Ústavu
pamäti národa) predstavujúceho zásadný odklon od ustálenej judikatúry dovolacieho súdu
náležite argumentačne vyrovnal s odlišnou ustálenou judikatúrou dovolacieho súdu, či
náležite identifikoval konkrétny subjekt, ktorý je pasívne vecne legitimovaný vo veci
predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej sťažovateľom.
58. V rámci tohto náležitého vecného prejednania predmetného dovolania by pritom
najvyšší súd nevyhnutne zistil pochybenia, ktorých sa dopustil krajský súd a na ktoré už
ústavný súd poukázal v rámci prieskumu napadnutého rozhodnutia krajského súdu (časť
IV.1 odôvodnenia tohto nálezu), a to, že
- krajský súd napadnutým rozhodnutím, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol bez
toho, aby zároveň v odôvodnení tohto rozhodnutia identifikoval pasívne vecne legitimovaný
subjekt vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej sťažovateľom,
nerešpektoval plne právny názor ústavného súdu vyjadrený v náleze ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 285/2017 z 12. októbra 2017, čím spôsobil vznik protiústavného stavu odmietnutia
(odopretia) spravodlivosti (denegatio iustitiae),
- krajský súd napadnutým rozhodnutím zamietol žalobu sťažovateľa bez toho, aby sa
zároveň v odôvodnení tohto rozhodnutia náležite argumentačne vyrovnal s odlišnou
ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu, a to tým, že by identifikoval konkrétny subjekt,
ktorý je pasívne vecne legitimovaný vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej
sťažovateľom.
59. Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd pre úplnosť pripomína, že mu neprislúcha
zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá je
podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)]
zverená najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva
aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05). Nie je preto možné vnímať
postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať stanoviská
najvyššieho súdu (m. m. I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09, III. ÚS 197/2011),
ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08,
Naviac, od 1. júla 2016 je zabezpečenie jednoty rozhodovania a jednoty judikatúry
predovšetkým úlohou veľkého senátu najvyššieho súdu. Podľa § 48 ods. 1 CSP v prípade,
ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je
odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho
súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu a v uznesení o postúpení
veci odôvodní svoj odlišný právny názor. Do týchto kompetencií najvyššieho súdu nemá
ústavný súd oprávnenie zasahovať (m. m. IV. ÚS 342/2010, III. ÚS 348/2011,
IV. ÚS 142/2012, III. ÚS 11/2014).
Tým, že najvyšší súd svojím napadnutým rozhodnutím sp. zn. 2 Cdo 119/2018
z 31. mája 2018 arbitrárne rezignoval na náležité vecné prejednanie predmetného dovolania
podaného sťažovateľom, zároveň v konečnom dôsledku zmaril aj zákonom predpokladanú
možnosť, aby veľký senát najvyššieho súdu zaujal vo svojom rozhodnutí záväzný
zjednocujúci právny názor, ktorý by už reflektoval aj právny názor ústavného súdu
o absencii pasívnej vecnej legitimácie Ústavu pamäti národa vyjadrený v náleze
sp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. októbra 2017.
60. Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd napadnutým
uznesením sp. zn. 2 Cdo 119/2018 z 31. mája 2018 porušil základné právo sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
IV.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 1, 2 ústavy
a práv podľa čl. 8 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu
a najvyššieho súdu
61. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 1, 2
ústavy a práv podľa čl. 8 dohovoru sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie svojich
zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o ústavnej
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010,
IV. ÚS 100/2014, IV. ÚS 422/2018), ktorý vyplýva z jeho subsidiárneho postavenia
pri ochrane základných práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou (napr. II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08, IV. ÚS 422/2018) z toho, že v nadväznosti
na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho
súdu, ako aj zrušením týchto rozhodnutí a vrátením veci krajskému súdu na ďalšie konanie
sa otvára priestor na to, aby sa krajský súd v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou
uvedených práv.
62. Ústavný súd preto v tejto časti ústavnej sťažnosti sťažovateľa, uprednostňujúc
právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych práv účastníka konania pred ich
ochranou v konaní pred ústavným súdom, nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
V.
Zrušenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu a vrátenie veci
krajskému súdu na ďalšie konanie
63. V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
64. V zmysle § 133 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré
ustanovenia ústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým
právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva
a slobody. Ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné
práva a slobody sťažovateľa.
65. Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
66. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
67. V zmysle § 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa § 133 ods. 3 písm. b); toto
rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.
68. Ústavný súd po vyslovení porušenia práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom
krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu zrušil obe napadnuté
rozhodnutia v zmysle § 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu).
69. Ústavný súd zároveň vrátil vec na ďalšie konanie krajskému súdu, keďže by
nebolo účelné vracať vec najvyššiemu súdu do dovolacieho konania po tom, čo ústavný súd
vyslovil porušenie (procesných) ústavných práv aj napadnutým rozhodnutím krajského
súdu, a navyše najvyšší súd by bol v rámci dovolacieho konania pri preskúmavaní
napadnutého rozhodnutia krajského súdu viazaný právnym názorom ústavného súdu
rovnako, ako je ním viazaný aj krajský súd (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
70. Ústavný súd vrátil vec až do odvolacieho konania krajskému súdu aj z dôvodu
efektívnosti a hospodárnosti konania, právnej istoty strán napadnutého súdneho konania
a v neposlednom rade aj z dôvodu predchádzania zbytočným prieťahom v konaní
pred všeobecnými súdmi, keďže pochybenia, ktorých sa dopustil krajský súd, už
konštatoval ústavný súd v tomto náleze a tieto pochybenia odôvodňujú potrebu zrušenia
napadnutého rozsudku. Je preto bezpredmetné dávať najvyššiemu súdu priestor,
aby v dovolacom konaní opätovne skúmal prípustnosť dovolania a prítomnosť
konkrétneho dovolacieho dôvodu vzhľadom na sťažovateľove dovolacie námietky,
keďže podľa tohto nálezu ústavného súdu došlo k porušeniu ústavných (procesných) práv
sťažovateľa, a preto bolo nutné napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vrátením
veci krajskému súdu zabezpečiť efektívne ochranu ústavou garantovaných práv sťažovateľa
(m. m. II. ÚS 285/2017).
VI.
Náhrada trov konania
71. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti požiadal ústavný súd o priznanie náhrady trov
konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastúpením v konaní pred ústavným
súdom.
72. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
73. Ústavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným súdom nie je možné
oceniť peniazmi. Ústavný súd vo veci sťažovateľa viedol jedno konanie na základe jednej
ústavnej sťažnosti podanej sťažovateľom. Ústavný súd pri výpočte trov právneho zastúpenia
sťažovateľa vychádzal príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov.
74. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony
právnej služby v roku 2018 [prevzatie a príprava zastúpenia; podanie ústavnej sťažnosti
(spolu s jej doplnením)] a jeden úkon právnej služby v roku 2019 (replika sťažovateľa).
Ústavný súd spresňuje, že doplnenie ústavnej sťažnosti sťažovateľom na účely trov konania
posudzoval vzhľadom na obsah doplnenia spolu s ústavnou sťažnosťou ako jeden úkon
právnej služby.
Základná sadzba tarifnej odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2018
je v sume 153,50 € a hodnota režijného paušálu je v sume 9,21 €.
Základná sadzba tarifnej odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2019
je v sume 163,33 € a hodnota režijného paušálu je v sume 9,80 €.
75. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 598,26 €, a to
za dva úkony právnej služby v roku 2018 spolu v sume 307 € (2 úkony × 153,50 €)
a dvakrát režijný paušál spolu v sume 18,42 € (2 × 9,21 €) a jeden úkon právnej služby
v roku 2019 v sume 163,33 € a jeden režijný paušál v sume 9,80 €. Výsledná suma 498,55 €
bola pritom navýšená o daň z pridanej hodnoty, keďže právny zástupca sťažovateľa je
platcom dane z pridanej hodnoty. Celková suma náhrady trov konania tak predstavuje sumu
598,26 € (bod 3 výroku tohto nálezu).
76. V zmysle § 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde toto rozhodnutie nadobúda
právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov konania pred ústavným
súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. novembra 2019
Jana Baricová
predsedníčka senátu