Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 127/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-94

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Jany Laššákovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a Mojmíra Mamojku prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť

,

Česká republika, zastúpeného advokátom JUDr. Vojtechom Agnerom, Špitálska 10,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 1, 2 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 30. januára 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 31. mája 2018 a takto

rozhodol:

1. Základné právo podľa Slovenskej

republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 30. januára 2018,

ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. mája

2018 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 30. januára 2018

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. mája 2018

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky s ú p o v i n n é

spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania spolu v sume

598,26 € (slovom päťstodeväťdesiatosem eur a dvadsaťšesť centov) na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. Vojtecha Agnera, Špitálska 10, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. septembra 2018 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 1, 2

a (ďalej len „“) a práv podľa

a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. januára 2018 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 31. mája 2018 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola náhodným výberom pomocou technických

a programových prostriedkov pridelená sudkyni spravodajkyni Jane Laššákovej, v tom čase

členke II. senátu ústavného súdu pracujúceho v zložení: Lajos Mészáros (predseda senátu),

Jana Laššáková (sudkyňa spravodajkyňa) a Sergej Kohut.

Dňa 1. októbra 2018 podal sťažovateľ námietku predpojatosti sudcu Lajosa

Mészárosa.

Sudca Lajos Mészáros sa k námietke predpojatosti vyjadril podaním zo 16. januára

2019.

V súlade s čl. IV bodom 1 písm. c) úplného znenia Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 1. marca 2018 do 28. februára 2019 bolo pokynom

predsedníčky ústavného súdu Ivetty Macejkovej z 22. januára 2019 rozhodovanie vo veci

predmetnej námietky predpojatosti (na ústavnom súde vedené pod sp. zn. )

pridelené III. senátu ústavného súdu.

Dňa 16. februára 2019 skončilo funkčné obdobie sudcu Lajosa Mészárosa, a tým

rozhodovanie o predmetnej námietke predpojatosti, ktorá sa stala obsolétnou, stratilo

opodstatnenie.

Dňa 17. februára 2019 nadobudol účinnosť Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného

súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. marca 2018 do 28. februára 2019, ktorý v čl. II

ods. 2 okrem iného stanovil, že ústavný súd má jeden senát (I. senát), ktorý pri predkladaní

pridelených vecí do senátu sudkyňou spravodajkyňou Janou Laššákovou pracuje v zložení:

Jana Baricová (predsedníčka senátu), Jana Laššáková (sudkyňa spravodajkyňa) a Mojmír

Mamojka.

Dňa 26. apríla 2019 nadobudol účinnosť Rozvrh práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019, ktorý v čl. X ods. 4 stanovil,

že veci, na ktorých prerokovanie bol k 25. aprílu 2019 príslušný prvý senát ústavného súdu

v zložení platnom v období od 17. februára 2019 do 25. apríla 2019 a v ktorých bolo

k 25. aprílu 2019 vydané rozhodnutie o prijatí návrhu na ďalšie konanie, prerokuje tento

senát v pôvodnom zložení (platnom v období od 17. februára 2019 do 25. apríla 2019).

3. Ústavný súd uznesením č. k. -48 z 10. apríla 2019 prijal podľa § 56

ods. 5 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) ústavnú sťažnosť

sťažovateľa na ďalšie konanie.

4.1 Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. z 26. júna 2014 spolu s výrokom

o tom, že sťažovateľ (vystupujúci v pozícii žalobcu) je neoprávnene evidovaný

v registračných protokoloch bývalej Štátnej bezpečnosti ako agent, Ústavu pamäti národa

(ďalej aj „žalovaný“ alebo „zúčastnená osoba“) ako žalovanému uložil povinnosť uverejniť

výrok tohto rozsudku na svojej internetovej stránke do troch dní odo dňa právoplatnosti

rozsudku a napokon mu uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľovi do rúk jeho právneho

zástupcu náhradu trov konania v sume 66 € a trov právneho zastúpenia v sume 646,71 €

do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

Proti rozsudku okresného súdu podal žalovaný odvolanie, o ktorom krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 30. júna 2015 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej

inštancie potvrdil.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, ktoré najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 31. januára 2017 odmietol.

Proti rozhodnutiam krajského súdu a najvyššieho súdu podal žalovaný ústavnému

súdu sťažnosť podľa , o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom

sp. zn. z 12. októbra 2017, ktorým konštatoval, že základné práva Ústavu

pamäti národa podľa a a podľa Listiny

základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupom najvyššieho

súdu a jeho napadnutým uznesením, ako aj postupom krajského súdu a jeho napadnutým

rozsudkom porušené. Ústavný súd zároveň zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,

ako aj napadnutý rozsudok krajského súdu a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel.

Po vrátení veci ústavným súdom na ďalšie konanie krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 30. januára 2018 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu

sťažovateľa zamietol.

Proti predmetnému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 31. mája 2018 odmietol.

4.2 Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práva na súdnu ochranu,

resp. práva na spravodlivý proces, podľa jeho názoru k porušeniu týchto práv došlo tým, že

„(1) sťažovateľ podal žalobu proti žalovanému vychádzajúc z ustálenej judikatúry

Najvyššieho súdu SR o tom, že pasívne vecne legitimovaným v konaní o ochranu osobnosti,

kde sa namieta neoprávnená evidencia vo zväzkoch ŠtB, je práve žalovaný;

(2) jeho žaloba bola v konečnom dôsledku zamietnutá práve pre (údajný) nedostatok

pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného;

(3) a teda výlučne sťažovateľ znášal bremeno správneho určenia pasívne vecne

legitimovaného subjektu;

(4) štát (súd) nesplnil pozitívny záväzok, aby uľahčil sťažovateľovi určenie pasívne

vecne legitimovaného subjektu.“.

4.3 Po následnom priblížení judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) vo veciach Plechanov proti Poľsku a Georgel a Georgeta Stoicescu proti

Rumunsku sťažovateľ v podstatnom uvádza:

„(1) ustálená judikatúra Najvyššieho súdu SR pochádza z rokov 2008 - 2010;

(2) žalobca podal žalobu v roku 2012, pričom súdy (vrátane odvolacieho

a dovolacieho súdu) kontinuálne utvrdzovali žalobcu v presvedčení, že pasívne vecne

legitimovaným je práve žalovaný;

(3) k zmene judikatúry došlo až v roku 2017, takmer po 9, resp. 7 rokoch od ustálenia

právneho názoru Najvyššieho súdu SR v otázke pasívnej vecnej legitimácie;

(4) k zmene ustáleného právneho názoru síce došlo na základe nálezu Ústavného

súdu SR, ale na základe skutočností, ktoré neboli nové, nakoľko žalovaný v konaní

od počiatku argumentoval rovnako. K zmene ustáleného právneho názoru došlo len

v dôsledku odlišného právneho posúdenia tých istých argumentov, ktorými sa žalobca

bránil od počiatku a s ktorými sa Najvyšší súd SR vysporiadal;

(5) nález Ústavného súdu SR je vnútorne rozporný (nekonzistentný);

(6) k zmene ustáleného právneho názoru došlo len preto, pretože Ústavný súd SR

otázku pasívnej vecnej legitimácie, ktorá zásadne spadá do rámca zákonnosti, teda

do výlučnej pôsobnosti všeobecných súdov, posúdil inak, ako Najvyšší súd SR;

(7) navyše dôsledkom zmeny ustáleného právneho názoru je porušenie zákazu

denegatio iustitiae vo vzťahu k žalobcovi.

Za týchto okolností došlo k narušeniu spravodlivej rovnováhy medzi verejným

záujmom a právom sťažovateľa. Sťažovateľ nemal jednoznačnú a praktickú možnosť

uplatnenia svojho nároku na náhradu škody na súde. Nielenže štát vo všeobecne záväznom

právnom predpise, v súlade s princípom právnej istoty, neposkytol sťažovateľovi vodítko,

voči komu uplatniť žalobu, ale ešte aj právnu istotu nastolenú vlastným najvyšším justičným

orgánom v konečnom dôsledku poprel. Sťažovateľ sa stal obeťou nekonzistencie judikatúry

a nedostatku právnej istoty a koherencie.

Ústavný súd SR v náleze sp. zn. uvádza, že je úlohou všeobecných

súdov, aby hľadali cestu, ako fyzickej osobe poskytnúť súdnu ochranu. Na druhej strane

nález obsahuje také tvrdenia, ktoré vylučujú to, aby takáto súdna ochrana poskytnutá

všeobecným súdom bola. Ústavný súd SR totiž vyslovil právny názor, ktorým v podstate

znemožnil domáhať sa ochrany proti uchovávaniu, šíreniu a zverejňovaniu nepravdivej

informácie o tom, že určitá osoba bola spolupracovníkom ŠtB, keď takéto konanie

žalovaného označil za oprávnené. Teda aj v prípade, keď ide o klamstvo.“

4.4 Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práva na ochranu súkromia, resp.

práva na súkromný život, podľa jeho názoru porušením týchto práv je uchovávanie

nepravdivej informácie o tom, že určitá fyzická osoba spolupracovala s bývalou Štátnou

bezpečnosťou, sprístupňovanie takejto nepravdivej informácie tretím osobám, zverejnenie

tejto nepravdivej informácie, nemožnosť vyvrátiť takúto nepravdivú informáciu.

Sťažovateľ, nadväzujúc na uvedené, argumentuje, že v danom prípade sa domáhal

ochrany osobnosti uplatnením žalobného návrhu, ktorého dôsledkom by v podstate bolo

konštatovanie, že žalovaným uchovávaná, sprístupňovaná a zverejňovaná informácia je

nepravdivá. Avšak sťažovateľovi ochrana práva na súkromie nebola poskytnutá a nebolo

mu umožnené vyvrátiť nepravdivú informáciu, pretože žaloba bola zamietnutá z dôvodov,

ktoré nie sú udržateľné a akceptovateľné predovšetkým z hľadiska medzinárodnej ochrany

základných práv a slobôd. Podľa názoru sťažovateľa preto došlo k porušeniu práva

na ochranu súkromia, resp. práva na súkromný život podľa a 2 , resp.

čl. 8 dohovoru.

Pretože najvyšší súd vydal napadnuté rozhodnutie, stotožniac sa s právnym názorom

ústavného súdu, možno podľa názoru sťažovateľa konštatovať, že toto uznesenie

najvyššieho súdu je založené na tom, že o sprístupnení dokumentov

o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 – 1989 a o založení Ústavu pamäti národa

a o doplnení niektorých zákonov (zákon o pamäti národa) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o pamäti národa“) uchovávanie, sprístupňovanie a zverejňovanie

informácií o spolupráci fyzickej osoby so Štátnou bezpečnosťou umožňuje bez ohľadu

na to, či je informácia pravdivá alebo nie je. Nejde teda o neoprávnený zásah. Zákon

o pamäti národa je pre všeobecné súdy záväzný, nie je ich úlohou, aby vážili záujem

na ochrane osobnosti na jednej strane s potrebou vysporiadať sa s minulosťou na druhej

strane.

Sťažovateľ je však toho názoru, že pôvodný koncept riešenia konfliktu práva

na ochranu osobnosti s potrebou vysporiadať sa s minulosťou (vrátane riešenia otázky

pasívnej vecnej legitimácie) v kontexte, že informácia o spolupráci fyzickej osoby

so Štátnou bezpečnosťou bola nepravdivá, bol konformný s ústavnou a medzinárodnou

ochranou základných práv a slobôd.

Uvedený názor sťažovateľ následne v ústavnej sťažnosti podrobne odôvodňuje

a v závere sumarizuje, že „odopretie ochrany právu na súkromie proti žalovanému bolo

v rozpore s , 2 SR a Dohovoru v spojení s SR

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Poskytnutie ochrany proti žalovanému, bolo (by bolo) naopak

v súlade s ústavnými a medzinárodnými záväzkami štátu v oblasti základných práv a slobôd.

Bolo v právomoci súdov aplikáciou c ods. 1 SR a výkladom ZoÚPN

podľa SR poskytnúť ochranu práva na súkromie sťažovateľa

proti žalovanému.“.

5. Vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, možno zhrnúť, že podľa názoru

sťažovateľa k namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý

proces došlo tým, že napriek existencii ustálenej judikatúry všeobecných súdov bola

sťažovateľom podaná žaloba o ochranu osobnosti arbitrárne zamietnutá napadnutým

rozhodnutím krajského súdu pre (údajný) nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane

žalovaného a následne najvyšší súd napadnutým rozhodnutím arbitrárne odmietol dovolanie

podané sťažovateľom proti predmetnému rozhodnutiu krajského súdu.

V dôsledku toho, že napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu

vychádzajú z dôvodov, ktoré nie sú udržateľné a akceptovateľné predovšetkým z hľadiska

medzinárodnej ochrany základných práv a slobôd, došlo podľa názoru sťažovateľa zároveň

aj k porušeniu práva na ochranu súkromia, resp. práva na súkromný život, keďže

sťažovateľovi nebola všeobecnými súdmi poskytnutá ochrana práva na súkromie a nebolo

mu ani umožnené vyvrátiť nepravdivú informáciu.

6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Krajský súd v BRATISLAVE rozsudkom sp. zn. zo dňa 30.01.2018

a Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. zo dňa 31.05.2018 porušil právo

sťažovateľa na súdnu ochranu, ktoré je garantované SR, právo

sťažovateľa na spravodlivý proces, ktoré je garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, právo sťažovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti a dobrej povesti, ktoré je garantované SR, právo na

ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života, ktoré je garantované čl.

19 ods. 2 SR a právo na ochranu súkromného života, ktoré je garantované

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v BRATISLAVE sp. zn. zo dňa

30.01.2018 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 31.05.2018 sa

zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v BRATISLAVE na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

7. Dňa 21. septembra 2018 bolo ústavnému súdu doručené doplnenie odôvodnenia

ústavnej sťažnosti, v rámci ktorého sťažovateľ uviedol:

«Sťažovateľ si dovoľuje k doterajšiemu odôvodneniu podanej ústavnej sťažnosti

dodatočne upozorniť na k danej právnej problematike vzťahujúcu sa judikatúru Európskeho

súdneho dvora v záležitostiach Åklagare vs. Hans Åkerberg Fransson zo dňa 26. februára

2013 v právnej záležitosti C- 617/10 a právnej záležitosti Stefano Melloni vs. Ministerio

Fiscal zo dňa 26. februára 2013 v právnej záležitosti C-399/11, v ktorých sa Európsky

súdny dvor precedentne zaoberal explicitne otázkou aplikácie a presadenia Listiny

základných práv a slobôd národnými súdmi členských štátov EÚ.

Citát: „... V prípade rozporu medzi ustanovením vnútroštátneho práva a právami

zaručenými Chartou je národný súd povinný zaistiť plnú účinnosť týchto noriem tým, že

z vlastnej rozhodovacej právomoci prípadne upustí od každého - i neskoršieho -

ustanovenia národného práva, ktoré je v rozpore, bez toho, aby musel predtým požiadať či

vyčkať na zrušenie tohto ustanovenia zo strany zákonodarcu alebo prostredníctvom iného

konania pred Ústavným súdom...“

Tým Európsky súdny dvor - výslovne tiež ohľadne Charty základných práv - vyjasnil,

že národné súdy až po najvyššie vrátane ústavných musia prípadne upustiť od národných

právnych predpisov, ktoré nie sú zlučiteľné s Chartou základných práv.

Vo svetle vzájomnej inkorporácie judikatúry oboch najvyšších európskych súdov

a týmto vzniknutého vzájomného uznávania tejto judikatúry je nutné v tejto súvislosti

zohľadniť, že dogmatické základy článkov 6 a 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd korešpondujú v plnom rozsahu s článkami 47 a 48 Listiny základných

práv Európskej únie, z čoho vyplýva, že sa Ústavný súd Slovenskej republiky v záujme

úplnej a efektívnej právnej ochrany sťažovateľa - i v tom prípade, že by formálne de iure

nebola pasívna legitimácia Ústavu pamäti národa daná - mal zdržať aplikácie príslušného

národného predpisu, bez toho, aby musel byť predtým legislatívnou cestou zrušený.»

II.

Vyjadrenia odporcov, vyjadrenie zúčastnenej osoby a replika sťažovateľa

8. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval krajský súd

a najvyšší súd, aby sa vyjadrili k ústavnej sťažnosti a možnému upusteniu od ústneho

pojednávania vo veci.

8.1 V zmysle o prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie

konanie ústavný súd upovedomil aj zúčastnenú osobu podľa § 33 ods. 1 zákona o ústavnom

súde, ktorou bol v tomto prípade Ústav pamäti národa, a zároveň túto zúčastnenú osobu

vyzval, aby sa k ústavnej sťažnosti vyjadrila, ak by to považovala za potrebné.

9. V podaní doručenom ústavnému súdu 23. mája 2019 predseda krajského súdu

uviedol, že vo veci vedenej pod sp. zn. rozhodoval krajský súd opätovne

po tom, čo ústavný súd nálezom sp. zn. z 12. októbra 2017 konštatoval,

že základne práva Ústavu pamäti národa podľa a a podľa

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 31. januára 2017, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. júna 2015 porušené boli, tieto

rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie. Pri tomto opätovnom rozhodovaní o veci bol krajský súd v zmysle § 56 ods. 6

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov viazaný právnym názorom ústavného súdu.

9.1 Predseda krajského súdu vo svojom podaní zároveň uviedol, že netrvá na ústnom

prerokovaní veci ústavným súdom.

10. V podaní doručenom ústavnému súdu 4. júla 2019 predsedníčka najvyššieho súdu

v podstatnom uviedla, že ide o v poradí druhé rozhodnutie dovolacieho súdu, ktorého

povinnosťou bolo akceptovať právny názor ústavného súdu vyjadrený v rozhodnutí

sp. zn. z 12. októbra 2017. Dovolací súd si je vedomý odlišného názoru

ústavného súdu na dovtedy najvyšším súdom judikovanú právnu prax týkajúcu sa pasívnej

legitimácie žalovaného, jeho povinnosťou však bolo rešpektovať tzv. kasačnú záväznosť

rozhodnutia ústavného súdu. V týchto intenciách dovolací súd v napadnutom rozhodnutí

zdôraznil, že v rámci doktríny záväznosti rozhodnutí ústavného súdu je potrebné rozlišovať

kasačnú záväznosť a precedenčnú záväznosť. V posudzovanej veci má rozhodnutie

ústavného súdu kasačnú záväznosť (záväznosť nálezu v konkrétnej veci) a všeobecné súdy

vrátane najvyššieho súdu sú povinné túto kasačnú záväznosť, ktorá je vystavená prísnejším

požiadavkám ako záväznosť precedenčná (všeobecná; v podobných veciach), premietnuť

do svojich rozhodnutí a rešpektovať ju. Práve pravidlo, že proti nálezu ústavného súdu

nie je prípustný žiadny opravný prostriedok, má ten následok, že nález ústavného súdu

predstavuje definitívne riešenie ústavnoprávnych otázok v konkrétnej veci, a preto musí byť

všeobecným súdom verne vykonaný a v ňom obsiahnutý ústavnoprávny výklad musí byť

plne rešpektovaný bez ohľadu na eventuálne pochybnosti všeobecných súdov, či je správny

alebo fundovaný. V konkrétnych veciach tak nález ústavného súdu predstavuje konečné

vyriešenie právneho sporu, čo je neopomenuteľným znakom spravodlivého procesu.

S poukazom na tieto pravidlá právny názor ústavného súdu ako orgánu s posledným slovom

musí byť v konkrétnej veci nepodmienečne rešpektovaný. Opačný prístup by odporoval

samotnému princípu kasačného rozhodnutia. Práve z týchto dôvodov dovolací súd

zvýraznil, že právny záver ústavného súdu vyslovený v súvislosti s pasívnou procesnou

legitimáciou ako nosné právne pravidlo viedol k odmietnutiu dovolania sťažovateľa.

10.1 Vychádzajúc z uvedeného, predsedníčka najvyššieho súdu konštatovala,

že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu zodpovedá všeobecnej

požiadavke reagovať jasne a zrozumiteľne na všetky nastolené relevantné skutkové a právne

otázky, ktoré majú pre rozhodnutie vo veci podstatný význam, a komplexné posúdenie

argumentov sťažovateľa v ústavnoprávnom kontexte je plne v kompetencii ústavného súdu.

10.2 Predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom podaní zároveň uviedla, že vo veci

netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.

11. Zúčastnená osoba prostredníctvom svojho právneho zástupcu v podaní

doručenom ústavnému súdu 3. júna 2019 v podstatnom uviedla, že žaloba bola zamietnutá,

resp. dovolanie sťažovateľa bolo odmietnuté v súlade s právnymi predpismi a aj v súlade

s legitímnymi očakávaniami rešpektovania a viazanosti právnymi závermi nálezu ústavného

súdu. Je nesprávne tvrdenie sťažovateľa, že platná právna úprava neposkytuje osobe, ktorá

je neoprávnene evidovaná vo zväzkoch bývalej Štátnej bezpečnosti ako tajný

spolupracovník, inú možnosť efektívnej obrany, dokonca, že je porušený princíp zákazu

denegatio iustitie. Rovnako je nesprávne tvrdenie sťažovateľa, že podľa platnej právnej

úpravy nie je žiadny orgán Slovenskej republiky právnym nástupcom bývalej Štátnej

bezpečnosti. Obe napádané rozhodnutia sú riadne a zákonne odôvodnené a nijako

neporušujú práva sťažovateľa domáhať sa svojich tvrdených práv podľa platnej právnej

úpravy, dokonca aj iným procesným postupom, než aký sťažovateľ zvolil, a to z pohľadu

povahy právneho vzťahu sťažovateľa a zodpovedného subjektu ako vzťahu

verejnoprávneho, avšak vždy proti vecne pasívne legitimovanej strane sporu. Navyše, nie je

možné priznať právo sťažovateľovi na úkor pasívne vecne nelegitimovaného subjektu.

Takéto „priznanie práva“ by bolo práve porušením práva žalovaného na súdnu ochranu

a práva na spravodlivý proces.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje v prospech

existencie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore o ochranu osobnosti z dôvodu

neoprávnenej evidencie sťažovateľa ako agenta Štátnej bezpečnosti, zúčastnená osoba

uvádza, že nie je vo veci žaloby o ochranu osobnosti pasívne vecne legitimovanou, a to

nielen z hľadiska zodpovednosti za neoprávnenú evidenciu, ale ani z hľadiska

zodpovednosti za zverejnenie tejto evidencie. Zúčastnená osoba v tejto súvislosti

zdôrazňuje, že aj ústavný súd v náleze sp. zn. z 12. októbra 2017

konštatoval, že zo skutočnosti, že zúčastnená osoba spravuje archívne materiály Štátnej

bezpečnosti, a teda, že má prípadnú edičnú povinnosť, nemožno odvodiť pasívnu vecnú

legitimáciu zúčastnenej osoby v predmetnom súdnom spore iniciovanom sťažovateľom.

Vychádzajúc z právnej úpravy citovanej v podaní, zúčastnená osoba zastáva názor,

že v prípade nárokov vyplývajúcich z činnosti Štátnej bezpečnosti, a teda aj v prípade

nárokov vyplývajúcich z prípadnej neoprávnenej evidencie žalobcu v registračných

protokoloch a agentúrnych zväzkoch bývalej Štátnej bezpečnosti, je daná pasívna vecná

legitimácia štátu v zastúpení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky. Zúčastnená osoba

v tejto súvislosti podporne poukazuje na skutočnosť, že v prípade sporov súvisiacich

s registračnými protokolmi bývalej Štátnej bezpečnosti je v obdobných prípadoch v Českej

republike nositeľom pasívnej vecnej legitimácie Česká republika v zastúpení Ministerstvom

vnútra Českej republiky.

12. Ústavný súd zaslal sťažovateľovi vyjadrenie krajského súdu, vyjadrenie

najvyššieho súdu a vyjadrenie zúčastnenej osoby a oznámil mu, že má možnosť vyjadriť sa

k nim. Ústavný súd zároveň sťažovateľa vyzval, aby sa vyjadril k možnému upusteniu

od ústneho pojednávania vo veci.

12.1 Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v podaní doručenom

ústavnému súdu 12. augusta 2019 k vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu

v podstatnom uviedol, že rešpektovanie právneho názoru ústavného súdu, vychádzajúc

z inštitútu inštančnej záväznosti, nie je kritériom pre posúdenie toho, či je konečné

rozhodnutie vnútroštátnych súdov kompatibilné s ochranou ľudských práv a základných

slobôd podľa dohovoru. Inak povedané, rešpektovanie inštitútu inštančnej záväznosti je

formálny aspekt veci, naopak, materiálny súlad konečného vnútroštátneho rozhodnutia

vo veci sťažovateľa so štandardom ochrany ľudských práv a základných slobôd podľa

dohovoru je podstatou veci. To analogicky platí aj o súlade so štandardom ochrany

základných práv a slobôd podľa . Formálny aspekt vzhľadom na záväzok štátu

garantovať základné práva a slobody pritom musí ustúpiť materiálnej podstate veci.

12.2 K vyjadreniu zúčastnenej osoby sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho

zástupcu vo svojom podaní v podstatnom uviedol, že zotrváva na názore, že zúčastnená

osoba bola pasívne legitimovaná v predmetnom spore o ochranu osobnosti, keďže je

nepochybné, že pôvodcom zásahu je zúčastnená osoba, čím je daná jej pasívna legitimácia

v spore, čo je zreteľné aj z predošlej judikatúry súdov. Sťažovateľ okrem iného vo svojej

ústavnej sťažnosti namieta, že štát nesplnil záväzok identifikovať pasívne legitimovaný

subjekt, na čo zúčastnená osoba vo svojom vyjadrení reaguje tak, že nie je možné z tohto

dôvodu žalovať na súde subjekt, ktorý nie je pasívne vecne legitimovaný. Podľa názoru

sťažovateľa je toto tvrdenie zavádzajúce, keďže sťažovateľ podal žalobu proti zúčastnenej

osobe z dôvodu, že vychádzal z právnej istoty o tejto právnej otázke založenej ustálenou

judikatúrou najvyššieho súdu a ostatných súdov a napokon čiastočne aj žalovaným.

Sťažovateľ v tejto súvislosti zdôraznil, že zúčastnená osoba sa po dlhý čas účinne nebránila

proti tomu, že súdy proti nej vydávali určovacie rozsudky v tom zmysle, že určitá konkrétna

osoba bola neoprávnene evidovaná v registračných protokoloch. Minimálne až do roku

2017 nepodala ústavnú sťažnosť podľa a právoplatné rozsudky uverejňovala

na svojej webovej stránke. Tým zúčastnená osoba sama prispievala k vytváraniu právnej

istoty v otázke svojej pasívnej vecnej legitimácie.

Sťažovateľ sa nestotožňuje s názorom zúčastnenej osoby, že ústavný súd zastal

argumentačne vyčerpávajúci názor o pasívnej legitimácii zúčastnenej osoby, keďže

minimálne dva zásadné aspekty neboli v pozornosti ústavného súdu, a to:

1) medzinárodnoprávny kontext kauzy, teda ochrana práva na súkromie podľa čl. 8

dohovoru; 2) ako sa má fyzická osoba, ktorej právo na ochranu osobnosti (súkromie) bolo

porušené uchovávaním, sprístupňovaním a šírením nepravdivej informácie o jej spolupráci

so Štátnou bezpečnosťou, domôcť efektívnej súdnej ochrany, a to osobitne v tom kontexte,

že ústavný súd ju v podstate kategoricky vylúčil, pretože ide o konanie zákonom dovolené.

Sťažovateľ zároveň uviedol, že riešenie otázky pasívnej vecnej legitimácie v Českej

republike automaticky neimplikuje jej obdobné riešenie aj v Slovenskej republike

a bez analýzy platnej a účinnej právnej úpravy poukaz žalovaného na judikatúru súdov

susednej krajiny nemá potrebnú vypovedaciu schopnosť. Sťažovateľ pritom osobitne

poukázal na skutočnosť poznamenania, že český Ústav pre štúdium totalitných režimov je

charakterizovaný ako organizačná zložka Českej republiky, a teda postavenie zúčastnenej

osoby ako verejnoprávnej právnickej osoby, ktorej bol zverený výkon verejnej moci,

a českého Ústavu pre štúdium totalitných režimov je podľa názoru sťažovateľa úplne

rozdielne.

12.3 Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo svojom podaní

zároveň uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

13. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,

že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Relevantná právna úprava

14. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah.

17. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

18. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Do 28. februára 2019 upravoval konanie pred ústavným súdom zákon Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť v čl. I až ,

§ 16 až § 28, § 32 až § 248, § 250 a § 251.

19. Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak,

použije sa tento zákon aj na konania začaté do 28. februára 2019.

Podľa právne účinky úkonov, ktoré v konaní

nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

20. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania,

ktorý prijal na ďalšie konanie, doručí ostatným účastníkom konania a zúčastnenej osobe

s výzvou na vyjadrenie v lehote, ktorú určí.

21. Podľa sa ústne pojednávanie

uskutočňuje v konaní o ústavnej sťažnosti. Podľa

od ústneho pojednávania môže ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustiť,

ak od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

22. Podľa zúčastnenou osobou je osoba, ktorá je

alebo bola účastníkom konania pred orgánom verejnej moci, v ktorom bolo vydané

právoplatné rozhodnutie, prijaté opatrenie alebo vykonaný iný zásah, ktorým malo dôjsť

k porušeniu základných práv a slobôd navrhovateľa, ak § 140, § 194 alebo § 208

neustanovuje inak.

23. Podľa ak ústavný súd na predbežnom prerokovaní

prijme ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie, upovedomí o podanej ústavnej sťažnosti

zúčastnenú osobu. Zúčastnená osoba má právo vyjadriť sa k ústavnej sťažnosti v lehote

určenej ústavným súdom.

Sťažovateľom označené referenčné právne normy

24.1 Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

24.2 Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

25. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

26. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

27.1 Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho

súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

27.2 Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva

zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu

krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo

ochrany práv a slobôd iných.

IV.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

28. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivý proces podľa , resp. podľa

ods. 1 dohovoru, ku ktorému podľa názoru sťažovateľa malo dôjsť tým, že napriek

existencii ustálenej judikatúry všeobecných súdov bola sťažovateľom podaná žaloba

o ochranu osobnosti arbitrárne zamietnutá napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 30. januára 2018 pre (údajný) nedostatok pasívnej vecnej legitimácie

na strane žalovaného a následne najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn.

z 31. mája 2018 arbitrárne odmietol dovolanie podané sťažovateľom proti

predmetnému rozhodnutiu krajského súdu; v dôsledku toho, že napadnuté rozhodnutia

krajského súdu a najvyššieho súdu vychádzajú z dôvodov, ktoré nie sú udržateľné

a akceptovateľné predovšetkým z hľadiska medzinárodnej ochrany základných práv

a slobôd, došlo podľa názoru sťažovateľa zároveň aj k porušeniu práva na ochranu

súkromia, resp. práva na súkromný život podľa a 2 , resp. podľa

dohovoru, keďže sťažovateľovi nebola všeobecnými súdmi poskytnutá ochrana práva

na súkromie a nebolo mu ani umožnené vyvrátiť nepravdivú informáciu.

29. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci

vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci

(m. m. ).

30. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu

pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania

(obdobne napr. , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu

podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).

31. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

32. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti taktiež opakovane konštatoval,

že k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty

(napr. , ), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa

na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká

odpoveď (napr. , a ). Diametrálne odlišná

rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo

analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť,

je ústavne neudržateľná (m. m. , , ).

33. V obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa a jemu

porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet

zásadných odlišností a ich prípadné porušenie je potrebné posudzovať spoločne.

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsko z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP

nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická

odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa

účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

34. Vychádzajúc z týchto základných princípov, pristúpil ústavný súd k preskúmaniu

napadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu.

IV.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu

35. Krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. z 30. januára 2018

zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu sťažovateľa zamietol. V odôvodnení

napadnutého rozhodnutia krajský súd po rekapitulácii predchádzajúceho priebehu konania

vrátane podrobného priblíženia odôvodnenia nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 12. októbra 2017 konštatoval, že po tom, čo mu bola ústavným súdom vec vrátená,

krajský súd ju opätovne prejednal v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania sťažovateľa

a v zmysle

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov viazaný právnym názorom ústavného súdu dospel

k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vecne správny nie je.

Krajský súd konštatoval, že vzhľadom na skutočnosť, že v spore označený žalovaný

(Ústav pamäti národa) nie je (nebol) pôvodcom zásahu do práva na ochranu osobnosti

sťažovateľa, keď mu zverejnenie prepisu evidencií bývalej Štátnej bezpečnosti ukladá zákon

o pamäti národa, mal súd prvej inštancie správne žalobu zamietnuť pre absenciu pasívnej

vecnej legitimácie žalovaného a z tohto dôvodu neostalo krajskému súdu iné, než napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť [ (ďalej aj

„CSP“)] a pre označený nedostatok tzv. pasívnej vecnej legitimácie v spore na strane

žalovaného žalobu zamietnuť.

36. Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby

sťažovateľa odôvodnil tým, že je viazaný právnym názorom ústavného súdu vyjadreným

v náleze ústavného súdu sp. zn. z 12. októbra 2017, v okolnostiach daného

prípadu je potrebné zaoberať sa tým, či napadnuté rozhodnutie skutočne plne rešpektuje

právny názor ústavného súdu vyjadrený v predmetnom náleze ústavného súdu, resp.

či krajský súd postupoval plne v súlade s týmto právnym názorom ústavného súdu.

37. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov účinného do 28. februára 2019 (resp. podľa § 134

ods. 1 ) v prípade, ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

38. Na rozdiel od príkazu vec znovu prerokovať a rozhodnúť, ktorý je obsiahnutý

priamo vo výroku nálezu ústavného súdu, ktorým ústavný súd vyslovuje porušenie

základného práva alebo slobody, právny názor ústavného súdu je obsiahnutý v odôvodnení

rozhodnutia ústavného súdu a pre účastníka konania je záväzný z dôvodu, že tento právny

názor ústavného súdu je konkrétnym prejavom aplikácie .

Právny názor ústavného súdu pritom spočíva v autoritatívnom závere ústavného súdu

o otázke, ktoré právne normy majú byť v určitej veci aplikované, ako majú byť

interpretované a použité, a prípadne, k akému právne významnému výsledku sa má dospieť.

Viazanosť právnym názorom ústavného súdu tak znamená povinnosť adresáta

rešpektovať právny názor uvedený v rozhodnutí ústavného súdu, resp. povinnosť

pri výklade a aplikácii príslušných právnych noriem, ktorých sa záväzný právny názor

ústavného súdu týka, postupovať v súlade s týmto vyjadreným právnym názorom ústavného

súdu. Adresát (porušovateľ) je pritom, samozrejme, viazaný právnym názorom ústavného

súdu v jeho úplnosti, t. j. nielen jeho časťou podľa svojho vlastného výberu.

39. V predmetnom náleze sp. zn. z 12. októbra 2017, na ktorý sa

odvoláva krajský súd v odôvodení napadnutého rozsudku sp. zn.

z 30. januára 2018, ústavný súd v 29. bode odôvodnenia skutočne konštatoval, že ústavný

súd zastáva názor, že Ústav pamäti národa „nie je vo veci žaloby o ochranu osobnosti

pasívne vecne legitimovaný z hľadiska zodpovednosti za (i) neoprávnenú evidenciu, ako ani

z hľadiska zodpovednosti za (ii) zverejnenie tejto evidencie“.

Avšak ústavný súd v predmetnom náleze v 37. bode odôvodnenia zároveň uviedol,

že «v konaní o sťažnosti podľa v zásade nie je oprávnený „vystupovať“

mimo rámec petitom sťažnosti vymedzeného predmetu konania, a preto ponecháva

všeobecným súdom v rámci ich následnej rozhodovacej činnosti, resp. príp. aj

zákonodarcovi priestor k hľadaniu odpovede na otázku ako má byť poskytovaná efektívna

súdna ochrana fyzickým osobám, ktoré sa domáhajú určenia, že sú neoprávnene evidované

v registračných protokoloch bývalej Štátnej bezpečnosti».

40. Ústavný súd teda v predmetom náleze sp. zn. z 12. októbra 2017

na jednej strane vymedzil, že vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti Ústav pamäti

národa nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom, avšak zároveň, zohľadňujúc,

že existuje ustálená odlišná judikatúra najvyššieho súdu týkajúca sa tejto otázky, ako aj

vychádzajúc z princípu zákazu vzniku protiústavného stavu odmietnutia (odopretia)

spravodlivosti (denegatio iustitiae), ktorý by nastal, ak by zo strany konajúcich

všeobecných súdov nedošlo k identifikácii pasívne legitimovaného subjektu, proti ktorému

by sa sťažovateľ mohol domáhať ochrany svojich subjektívnych práv, ktorých ochrany sa

žalobou domáhal proti Ústavu pamäti národa, ponechal ústavný súd na konajúce všeobecné

súdy (riadiac sa princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných

súdov), aby (ak ich skôr „nepredstihne“ zákonodarca) poskytli odpoveď na otázku, ktorému

subjektu táto pasívna vecná legitimácia patrí.

41. Možno tak zhrnúť, že v zmysle právneho názoru ústavného súdu obsiahnutého

v odôvodnení nálezu sp. zn. z 12. októbra 2017:

a) vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej sťažovateľom nie je Ústav

pamäti národa pasívne vecne legitimovaný z hľadiska zodpovednosti za (i) neoprávnenú

evidenciu, ako ani z hľadiska zodpovednosti za (ii) zverejnenie tejto evidencie,

b) konajúce všeobecné súdy (v danom prípade v prvom rade všeobecný súd, ktorému

bola vec ústavným súdom vrátená na ďalšie konanie, t. j. krajský súd) majú identifikovať

pasívne vecne legitimovaný subjekt vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej

sťažovateľom.

42. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd zistil,

že po vrátení veci krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie krajský súd – napriek

tomu, že on sám v odôvodnení svojho napadnutého rozhodnutia argumentoval svojou

viazanosťou právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v jeho náleze sp. zn.

z 12. októbra 2017 – nepostupoval plne v súlade s právnym názorom

ústavného súdu vyjadreným v predmetnom náleze, ale svojvoľne sa riadil len jeho časťou,

keďže síce rešpektoval právny záver ústavného súdu o absencii pasívnej vecnej legitimácie

Ústavu pamäti národa vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej

sťažovateľom a v súlade s uvedeným právnym názorom ústavného súdu žalobu sťažovateľa

zamietol, avšak arbitrárne nerešpektoval právny názor ústavného súdu, v zmysle ktorého

mal identifikovať pasívne vecne legitimovaný subjekt vo veci predmetnej žaloby o ochranu

osobnosti podanej sťažovateľom.

43. Ústavný súd v tejto súvislosti v prvom rade zdôrazňuje, že nie je ústavne

akceptovateľné, aby si orgán verejnej moci viazanosť právnym názorom ústavného súdu

interpretoval ako viazanosť len tou časťou právneho názoru ústavného súdu, ktorá sa mu

hodí, ktorú si orgán verejnej moci arbitrárne vyberie v snahe zjednodušiť si svoju

rozhodovaciu činnosť.

44. Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že právo

na spravodlivé súdne konanie, resp. právo na spravodlivosť znamená, že všetky súdy

ako justičné orgány demokratického a právneho štátu majú povinnosť pri interpretácii

zákonov zabrániť faktickému odopretiu spravodlivosti.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že v záujme eliminovať možnosť

odmietnutia (odopretia) spravodlivosti všeobecnými súdmi argumentujúcimi nedostatočnou

zákonnou právnou úpravou v zakotvujúcom analógiu

a dotváranie práva súdom ako jeden zo základných princípov

stanovuje, že ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného

ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného

zákona, ktoré upravuje právnu vec obsahovo a účelovo najbližšiu posudzovanej právnej

veci. Ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú

by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej

spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné

usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú

rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

45. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd napadnutým

rozhodnutím, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol bez toho, aby zároveň v odôvodnení

tohto rozhodnutia identifikoval pasívne vecne legitimovaný subjekt vo veci predmetnej

žaloby o ochranu osobnosti podanej sťažovateľom, nerešpektoval plne právny názor

ústavného súdu vyjadrený v náleze ústavného súdu sp. zn. z 12. októbra

2017, v dôsledku čoho spôsobil vznik protiústavného stavu odmietnutia (odopretia)

spravodlivosti (denegatio iustitiae), a tým porušil základné právo sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa , resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru.

46. Vzhľadom na skutočnosť, že zamietnutie sťažovateľovej žaloby krajským súdom

predstavovalo zásadný odklon od ustálenej judikatúry najvyššieho súdu [napr.

, R 39/2012 ()], v zmysle ktorej bola v obdobných veciach

akceptovaná pasívna vecná legitimácia Ústavu pamäti národa, vyplývala povinnosť

krajského súdu identifikovať pasívne vecne legitimovaný subjekt vo veci predmetnej žaloby

o ochranu osobnosti podanej sťažovateľom zároveň aj zo všeobecnej povinnosti súdov

argumentačne sa vyrovnať so skoršími súdnymi rozhodnutiami v prípade, ak súd rieši

právnu otázku, ktorá už bola právoplatne vyriešená, podstatne odlišným spôsobom.

V prípade, ak sa súd s takýmito skoršími (odlišnými) súdnymi rozhodnutiami

argumentačne nevysporiada, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1

ods. 1 a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu

podľa ().

Tejto povinnosti sa pritom krajský súd nemôže jednoducho zbaviť len tým,

že poukázal na predmetný nález ústavného súdu sp. zn. z 12. októbra 2017,

keďže, ako už bolo uvedené, ústavný súd túto otázku (t. j. identifikovanie pasívne vecne

legitimovaného subjektu vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej

sťažovateľom) v predmetnom náleze nezodpovedal, ale, riadiac sa princípom minimalizácie

zásahov do právomoci všeobecných súdov, ponechal zodpovedanie tejto otázky na konajúce

všeobecné súdy.

47. Inak povedané, ústavný súd v predchádzajúcom náleze zámerne ponechal

v prvom rade krajskému súdu, aby on ako subjekt, ktorému bola vec vrátená na ďalšie

konanie a rozhodnutie, v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia (zamietajúceho žalobu

sťažovateľa z dôvodu absencie pasívnej vecnej legitimácie Ústavu pamäti národa)

predstavujúceho zásadný odklon od ustálenej judikatúry najvyššieho súdu identifikoval

pasívne vecne legitimovaný subjekt vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej

sťažovateľom. Tento záver krajského súdu o tom, ktorý subjekt je pasívne legitimovaný

vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej sťažovateľom, by následne

podliehal prieskumu najvyššieho súdu v rámci dovolacieho konania podľa § 421 ods. 1

písm. a) („Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu

záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.“).

48. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd napadnutým

rozhodnutím, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol bez toho, aby sa zároveň v odôvodnení

tohto rozhodnutia náležite argumentačne vyrovnal s odlišnou ustálenou judikatúrou

najvyššieho súdu, a to tým, že by identifikoval konkrétny subjekt, ktorý je pasívne vecne

legitimovaný vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej sťažovateľom, porušil

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , resp. právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

49. Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol, že krajský súd napadnutým

rozsudkom sp. zn. z 30. januára 2018 porušil základné právo sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

IV.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

50. Najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. z 31. mája 2018

odmietol dovolanie podané sťažovateľom proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 30. januára 2018. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd

po rekapitulácii predchádzajúceho priebehu konania vrátane podrobného priblíženia

odôvodnenia nálezu ústavného súdu sp. zn. z 12. októbra 2017

v podstatnom uviedol, že sťažovateľ pri vyvodzovaní prípustnosti svojho dovolania kladie

dôraz na , argumentujúc tým, že krajský súd sa pri riešení právnej

otázky (pasívnej vecnej legitimácie žalovaného) odklonil od jej riešenia, ku ktorému dospel

najvyšší súd v judikáte R 39/2012, ako aj v rozhodnutí sp. zn. . Najvyšší súd

konštatoval, že sťažovateľ v danom prípade zákonu zodpovedajúcim spôsobom vymedzil

právnu otázku, riešením ktorej sa krajský súd podľa jeho názoru odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a označil aj príslušné rozhodnutie najvyššieho súdu

a v ňom vyjadrené právne závery, od ktorých sa podľa jeho presvedčenia krajský súd

odklonil. Vzhľadom na relevantné vymedzenie právnej otázky [ ]

pristúpil dovolací súd v ďalšom ku skúmaniu, či procesne prípustné dovolanie sťažovateľa

je zároveň dôvodné.

Po priblížení rozhodnutí najvyššieho súdu R 39/2012 a sp. zn. ,

na ktoré sťažovateľ vo svojom dovolaní poukázal, najvyšší súd konštatoval, že právne

závery vyjadrené v uvedenom judikáte a v uvedenom rozhodnutí sú naďalej aktuálne

a najvyšší súd na ne berie zreteľ aj v preskúmavanom prípade. Podľa právneho názoru

najvyššieho súdu sťažovateľ opodstatnene namieta, že krajský súd sa ním zvoleným

riešením otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovaného odklonil od ustálenej rozhodovacej

praxe dovolacieho súdu a uvedený právny názor krajského súdu predstavuje nielen odklon

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ale zároveň tiež dôvod opodstatňujúci

záver, že dovolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu, ako opodstatnene namieta

sťažovateľ, spočíva na nesprávnom právnom posúdení ( ).

Následne najvyšší súd poukázal na zakotvujúci viazanosť súdu

aj rozhodnutiami ústavného súdu týkajúcimi sa základných ľudských práv a slobôd, ako aj

na o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov zakotvujúci viazanosť orgánu verejnej moci právnym názorom

ústavného súdu. Vychádzajúc z týchto ustanovení, najvyšší súd konštatoval, že predmetný

nález ústavného súdu sp. zn. z 12. októbra 2017 má kasačnú záväznosť,

ktorú sú všeobecné súdy, vrátane najvyššieho súdu, povinné premietnuť do svojich

rozhodnutí a rešpektovať ju. V tejto súvislosti najvyšší zároveň uviedol, že práve pravidlo,

že proti nálezu ústavného súdu nie je prípustný žiadny opravný prostriedok, má ten

následok, že nález ústavného súdu predstavuje definitívne riešenie ústavnoprávnych otázok

v konkrétnej veci, a preto musí byť všeobecným súdom verne vykonaný a v ňom obsiahnutý

ústavnoprávny výklad musí byť plne rešpektovaný bez ohľadu na eventuálne pochybnosti

všeobecných súdov, či je správny alebo fundovaný. V konkrétnych veciach tak nález

ústavného súdu predstavuje konečné vyriešenie právneho sporu, čo je neopomenuteľným

znakom spravodlivého procesu. S poukazom na tieto pravidlá právny názor ústavného súdu

ako orgánu s posledným slovom musí byť v konkrétnej veci nepodmienečne rešpektovaný.

Opačný prístup by odporoval samotnému princípu kasačného rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dospel k záveru, že, berúc do úvahy kasačnú

záväznosť nálezu ústavného súdu sp. zn. z 12. októbra 2017 a jeho právny

záver vyslovený v súvislosti s pasívnou procesnou legitimáciou ako nosné právne pravidlo,

neostávalo najvyššiemu súdu nič iné, ako dovolanie žalobcu, ktorým napáda rozsudok

krajského súdu, odmietnuť ako procesne neprípustné podľa .

51. Sťažovateľ ústavnou sťažnosťou namieta, že najvyšší súd napadnutým

rozhodnutím arbitrárne odmietol dovolanie, ktoré podal proti predmetnému rozhodnutiu

krajského súdu.

52. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že posúdenie

otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu a ústavný súd

je oprávnený do výkonu tejto právomoci zasiahnuť len v prípade, ak by aplikácia a výklad

právnej normy zo strany najvyššieho súdu pri posudzovaní splnenia tejto procesnej

podmienky dovolania boli svojvoľné, arbitrárne a vybočujúce z ústavného rámca.

Vzhľadom na uvedené je teda v okolnostiach daného prípadu potrebné zaoberať sa

tým, či aplikácia a výklad relevantnej právnej normy najvyšším súdom pri posudzovaní

prípustnosti dovolania podaného sťažovateľom neboli svojvoľné a arbitrárne.

53. Relevantnou právnou normou pri posudzovaní prípustnosti dovolania podaného

sťažovateľom bol .

Sťažovateľ odôvodnil dovolanie dôvodom prípustnosti dovolania upraveným v § 421

ods. 1 písm. a) , v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

Prípustnosť dovolania z uvedeného dôvodu má zaručiť, aby sporové konanie bolo

založené na rešpektovaní rozhodovacej praxe najvyššieho súdu ako najvyššej súdnej

autority. Prípustnosť dovolania z uvedeného dôvodu zároveň nadväzuje na princíp uvedený

v , podľa ktorého každý má právo legitímne očakávať, že jeho spor bude

rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, ak takej

ustálenej rozhodovacej praxe niet, každý má právo legitímne očakávať, že jeho spor bude

rozhodnutý spravodlivo.

Podľa dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

54. Vychádzajúc z citovanej právnej úpravy, je evidentné, že v prípade, ak dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré záviselo od vyriešenia právnej otázky,

pri ktorej riešení sa odvolací súd nepochybne odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu, za svojvoľné a arbitrárne je nutné považovať také rozhodnutie

dovolacieho súdu, ktorým dovolací súd toto dovolanie odmietne podľa

z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

55. Sťažovateľ vo svojom dovolaní namietal, že krajský súd sa v rozsudku

napadnutom dovolaním odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

konkrétne od rozhodnutia R 39/2012, ako aj rozhodnutia sp. zn. .

Najvyšší súd v rámci skúmania procesných podmienok prípustnosti dovolania

konštatoval, že sťažovateľ opodstatnene namieta, že krajský súd sa ním zvoleným riešením

otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovaného odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu a uvedený právny názor krajského súdu predstavuje nielen odklon

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ale zároveň tiež dôvod opodstatňujúci

záver, že dovolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu, ako opodstatnene namieta

sťažovateľ, spočíva na nesprávnom právnom posúdení.

Avšak napriek tomuto jednoznačnému záveru najvyššieho súdu, že sa krajský súd

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a teda napriek jednoznačnému

záveru, že predmetná procesná podmienka prípustnosti dovolania je splnená, najvyšší súd,

argumentujúc kasačnou záväznosťou nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 12. októbra 2017, dovolanie sťažovateľa odmietol podľa z dôvodu,

že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

56. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že je nepochybné,

že dovolanie sťažovateľa smerovalo proti rozhodnutiu krajského súdu, proti ktorému bolo

dovolanie prípustné, keďže dovolanie sťažovateľa smerovalo proti rozhodnutiu krajského

súdu, ktoré záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, čo v odôvodení napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu uznal aj samotný najvyšší súd. Preto je nutné považovať

za svojvoľné a arbitrárne napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým odmietol

dovolanie sťažovateľa podľa z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Výroková časť napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu v tejto časti príkro odporuje odôvodneniu napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu.

57. Najvyšší súd teda mal pristúpiť k náležitému vecnému prejednaniu dovolania,

v rámci ktorého mal dôsledne posúdiť, či krajský súd napadnutým rozhodnutím, ktorým

žalobu sťažovateľa zamietol, plne rešpektoval právny názor ústavného súdu vyjadrený

v náleze ústavného súdu sp. zn. z 12. októbra 2017 a či sa krajský súd

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia náležite argumentačne vyrovnal s odlišnou

ustálenou judikatúrou dovolacieho súdu, a to tým, že identifikoval konkrétny subjekt, ktorý

je pasívne vecne legitimovaný vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej

sťažovateľom.

Inak povedané, v rámci náležitého vecného prejednania predmetného dovolania mal

najvyšší súd preskúmať, či sa krajský súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia

(zamietajúceho žalobu sťažovateľa z dôvodu absencie pasívnej vecnej legitimácie Ústavu

pamäti národa) predstavujúceho zásadný odklon od ustálenej judikatúry dovolacieho súdu

náležite argumentačne vyrovnal s odlišnou ustálenou judikatúrou dovolacieho súdu, či

náležite identifikoval konkrétny subjekt, ktorý je pasívne vecne legitimovaný vo veci

predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej sťažovateľom.

58. V rámci tohto náležitého vecného prejednania predmetného dovolania by pritom

najvyšší súd nevyhnutne zistil pochybenia, ktorých sa dopustil krajský súd a na ktoré už

ústavný súd poukázal v rámci prieskumu napadnutého rozhodnutia krajského súdu (časť

IV.1 odôvodnenia tohto nálezu), a to, že

- krajský súd napadnutým rozhodnutím, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol bez

toho, aby zároveň v odôvodnení tohto rozhodnutia identifikoval pasívne vecne legitimovaný

subjekt vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej sťažovateľom,

nerešpektoval plne právny názor ústavného súdu vyjadrený v náleze ústavného súdu sp. zn.

z 12. októbra 2017, čím spôsobil vznik protiústavného stavu odmietnutia

(odopretia) spravodlivosti (denegatio iustitiae),

- krajský súd napadnutým rozhodnutím zamietol žalobu sťažovateľa bez toho, aby sa

zároveň v odôvodnení tohto rozhodnutia náležite argumentačne vyrovnal s odlišnou

ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu, a to tým, že by identifikoval konkrétny subjekt,

ktorý je pasívne vecne legitimovaný vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej

sťažovateľom.

59. Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd pre úplnosť pripomína, že mu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá je

podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)]

zverená najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva

aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov (, ). Nie je preto možné vnímať

postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať stanoviská

najvyššieho súdu (m. m. , , , ),

ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. , ,

).

Naviac, od 1. júla 2016 je zabezpečenie jednoty rozhodovania a jednoty judikatúry

predovšetkým úlohou veľkého senátu najvyššieho súdu. Podľa v prípade,

ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je

odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho

súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu a v uznesení o postúpení

veci odôvodní svoj odlišný právny názor. Do týchto kompetencií najvyššieho súdu nemá

ústavný súd oprávnenie zasahovať (m. m. , ,

, ).

Tým, že najvyšší súd svojím napadnutým rozhodnutím sp. zn.

z 31. mája 2018 arbitrárne rezignoval na náležité vecné prejednanie predmetného dovolania

podaného sťažovateľom, zároveň v konečnom dôsledku zmaril aj zákonom predpokladanú

možnosť, aby veľký senát najvyššieho súdu zaujal vo svojom rozhodnutí záväzný

zjednocujúci právny názor, ktorý by už reflektoval aj právny názor ústavného súdu

o absencii pasívnej vecnej legitimácie Ústavu pamäti národa vyjadrený v náleze

sp. zn. z 12. októbra 2017.

60. Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd napadnutým

uznesením sp. zn. z 31. mája 2018 porušil základné právo sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

IV.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa , 2

a práv podľa čl. 8 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

a najvyššieho súdu

61. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 1, 2

a práv podľa dohovoru sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie svojich

zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o ústavnej

sťažnosti podľa preskúmavané (, ,

, ), ktorý vyplýva z jeho subsidiárneho postavenia

pri ochrane základných práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou (napr. , , ) z toho, že v nadväznosti

na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa , ako aj

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho

súdu, ako aj zrušením týchto rozhodnutí a vrátením veci krajskému súdu na ďalšie konanie

sa otvára priestor na to, aby sa krajský súd v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou

uvedených práv.

62. Ústavný súd preto v tejto časti ústavnej sťažnosti sťažovateľa, uprednostňujúc

právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych práv účastníka konania pred ich

ochranou v konaní pred ústavným súdom, nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

V.

Zrušenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu a vrátenie veci

krajskému súdu na ďalšie konanie

63. V zmysle ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

64. V zmysle a ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré

ustanovenia , ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým

právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva

a slobody. Ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné

práva a slobody sťažovateľa.

65. Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

66. Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

67. V zmysle ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa § 133 ods. 3 písm. b); toto

rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.

68. Ústavný súd po vyslovení porušenia práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom

krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu zrušil obe napadnuté

rozhodnutia v zmysle (bod 2 výroku tohto nálezu).

69. Ústavný súd zároveň vrátil vec na ďalšie konanie krajskému súdu, keďže by

nebolo účelné vracať vec najvyššiemu súdu do dovolacieho konania po tom, čo ústavný súd

vyslovil porušenie (procesných) ústavných práv aj napadnutým rozhodnutím krajského

súdu, a navyše najvyšší súd by bol v rámci dovolacieho konania pri preskúmavaní

napadnutého rozhodnutia krajského súdu viazaný právnym názorom ústavného súdu

rovnako, ako je ním viazaný aj krajský súd ( ).

70. Ústavný súd vrátil vec až do odvolacieho konania krajskému súdu aj z dôvodu

efektívnosti a hospodárnosti konania, právnej istoty strán napadnutého súdneho konania

a v neposlednom rade aj z dôvodu predchádzania zbytočným prieťahom v konaní

pred všeobecnými súdmi, keďže pochybenia, ktorých sa dopustil krajský súd, už

konštatoval ústavný súd v tomto náleze a tieto pochybenia odôvodňujú potrebu zrušenia

napadnutého rozsudku. Je preto bezpredmetné dávať najvyššiemu súdu priestor,

aby v dovolacom konaní opätovne skúmal prípustnosť dovolania a prítomnosť

konkrétneho dovolacieho dôvodu vzhľadom na sťažovateľove dovolacie námietky,

keďže podľa tohto nálezu ústavného súdu došlo k porušeniu ústavných (procesných) práv

sťažovateľa, a preto bolo nutné napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vrátením

veci krajskému súdu zabezpečiť efektívne ochranu garantovaných práv sťažovateľa

(m. m. ).

VI.

Náhrada trov konania

71. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti požiadal ústavný súd o priznanie náhrady trov

konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastúpením v konaní pred ústavným

súdom.

72. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

73. Ústavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným súdom nie je možné

oceniť peniazmi. Ústavný súd vo veci sťažovateľa viedol jedno konanie na základe jednej

ústavnej sťažnosti podanej sťažovateľom. Ústavný súd pri výpočte trov právneho zastúpenia

sťažovateľa vychádzal príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov.

74. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony

právnej služby v roku 2018 [prevzatie a príprava zastúpenia; podanie ústavnej sťažnosti

(spolu s jej doplnením)] a jeden úkon právnej služby v roku 2019 (replika sťažovateľa).

Ústavný súd spresňuje, že doplnenie ústavnej sťažnosti sťažovateľom na účely trov konania

posudzoval vzhľadom na obsah doplnenia spolu s ústavnou sťažnosťou ako jeden úkon

právnej služby.

Základná sadzba tarifnej odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2018

je v sume 153,50 € a hodnota režijného paušálu je v sume 9,21 €.

Základná sadzba tarifnej odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2019

je v sume 163,33 € a hodnota režijného paušálu je v sume 9,80 €.

75. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 598,26 €, a to

za dva úkony právnej služby v roku 2018 spolu v sume 307 € (2 úkony × 153,50 €)

a dvakrát režijný paušál spolu v sume 18,42 € (2 × 9,21 €) a jeden úkon právnej služby

v roku 2019 v sume 163,33 € a jeden režijný paušál v sume 9,80 €. Výsledná suma 498,55 €

bola pritom navýšená o daň z pridanej hodnoty, keďže právny zástupca sťažovateľa je

platcom dane z pridanej hodnoty. Celková suma náhrady trov konania tak predstavuje sumu

598,26 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

76. V zmysle toto rozhodnutie nadobúda

právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov konania pred ústavným

súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2019

Jana Baricová

predsedníčka senátu