Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 88/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. februára 2020

v senáte zloženom z predsedu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou Juristi s. r. o., Popradská 66, Košice, v mene ktorej

koná advokát JUDr. Pavol Gombos, vo veci namietaného porušenia základného práva

na urýchlené rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry v Košiciach v konaní vedenom

pod č. k. -30, postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom

pod sp. zn. pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby

z 20. novembra 2019 a jednoznačne neidentifikovaným postupom Krajského súdu

v Košiciach a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

31. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie základného práva na urýchlené rozhodnutie o žiadosti o prepustenie

z väzby podľa (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“)

v konaní vedenom pod č. k. -30, postupom Okresného súdu Košice II

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. pri rozhodovaní

o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 20. novembra 2019 (ďalej aj „napadnuté konanie“)

a jednoznačne neidentifikovaným postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“). Ústavná sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 30. januára 2020.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením okresného

súdu zo 4. októbra 2019 v spojení s uznesením krajského súdu z 29. októbra 2019 vzatý

do väzby z dôvodov podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Žiadosťou z 20. novembra 2019 sťažovateľ žiadal o prepustenie z väzby na slobodu.

Svoju žiadosť doplnil písomným podaním z 27. novembra 2019. Krajská prokuratúra

upovedomením z 25. novembra 2019 nevyhovela žiadosti sťažovateľa a vec predložila

na rozhodnutie sudcovi okresného súdu pre prípravné konanie.

Uznesením zo 6. decembra 2019 okresný súd zamietol žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby.

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že po vyhlásení uznesenia okresného

súdu 6. decembra 2019 zahlásil sťažnosť, ktorú následne po doručení písomne

vyhotoveného uznesenia doplnil o dôvody sťažnosti. Podľa názoru sťažovateľa v jeho veci

nastali významné skutočnosti, ktoré výrazne oslabujú väzobný dôvod, a účel jeho väzby je

možné nahradiť inštitútom dohľadu mediačného a probačného úradníka za súčasného

uloženia primeraných obmedzení a povinností v zmysle . Sťažovateľ je

„doposiaľ bezúhonnou osobou, neexistuje konkrétna obava z pokračovania v trestnej

činnosti... Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že nikdy nebol ani vyšetrovaný pre

podozrenie zo spáchania nejakej násilnej trestnej činnosti a tiež že od spáchania skutku, z

ktorého má byť dôvodne podozrivý až do obmedzenia jeho osobnej slobody prešli 2 týždne

počas ktorých sa taktiež nedopustil žiadnej trestnej činnosti.“.

4. Podľa názoru sťažovateľa k namietanému porušeniu označených práv napadnutým

postupom okresného súdu došlo tým, že okresný súd vo veci jeho žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu nerozhodoval urýchlene. O sťažovateľovej žiadosti o prepustenie

z väzby okresný súd rozhodoval 6. decembra 2019, teda 16 dní od podania jeho žiadosti.

Následne 20. decembra 2019 bolo jeho právnemu zástupcovi doručené predmetné uznesenie

okresného súdu a od toho času „vo veci nastala nečinnosť, pričom obvinený uvádza,

že nejde dôkazné náročnú situáciu.“.

5. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv došlo aj jednoznačne

neidentifikovaným postupom krajského súdu, pretože ten o sťažnosti sťažovateľa proti

uzneseniu okresného súdu zo 6. decembra 2019 nerozhodol, resp. rozhodnutie „obvinenému

neoznámil, pričom konanie na jednom stupni presiahlo trvanie ustálené súdnou praxou.“.

6. Vzhľadom na uvádzané skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„Základné právo na urýchlené rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby podľa

a právo podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry v Košiciach

sp. zn. -30 a Okresného súdu Košice II v konaní vedenom

pod sp. zn. a Krajským súdom v Košiciach porušené boli.

Priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- Eur, ktoré je Okresný súd

Košice II spolu s Krajským súdom v Košiciach povinní zaplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

Obvinený sa prepúšťa na slobodu.

Okresný súd Košice spolu s Krajským súdom v Košiciach sú povinní uhradiť trovy

právneho zastúpenia... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „“).

10. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

13. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

III.

Ústavnoprávne východiska v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

14. Sťažovateľ sa prostredníctvom podanej ústavnej sťažnosti domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na urýchlené rozhodnutie o žiadosti o prepustenie

z väzby podľa a práva podľa dohovoru postupom krajskej

prokuratúry v konaní vedenom pod č. k. -30, postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie

z väzby z 20. novembra 2019 a jednoznačne neidentifikovaným postupom krajského súdu,

a to z dôvodu, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 20. novembra 2019 nebolo

ku dňu podania ústavnej sťažnosti „právoplatne rozhodnuté, t. j. 68 dní.“.

15. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť

sťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania ( ),

všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania ( ) a osobitné

náležitosti ústavnej sťažnosti (, a a )

a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa .

16. Z hľadiska predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti je podstatný najmä § 45

, podľa ktorého je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu

na začatie konania, ak § 89 tohto zákona neustanovuje inak.

17. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje

predovšetkým vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ

špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha, čím zároveň vymedzí

predmet a rozsah konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie

ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa

sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého

označil za porušovateľa svojich práv. Ústavný súd výslovne zdôrazňuje, že viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby

požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpené zvoleným advokátom

(m. m. , , , , ).

18. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v

presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých

formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania. Z konštantnej judikatúry

ústavného súdu tiež vyplýva, že tvrdenia o porušení iných ustanovení , ktoré

sťažovateľ uvádza v odôvodnení sťažnosti mimo petitu, je potrebné považovať iba za súčasť

jeho argumentácie (, , ).

III.1 K namietanému porušeniu a dohovoru

postupom okresného súdu v napadnutom konaní

19. Z odôvodnenia ústavnej sťažnosti a petitu je zrejmé, že sťažovateľ

namieta porušenie označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby

z 20. novembra 2019.

20. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je

zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

, , ).

21. Z a dohovoru, ktorými sa zaručuje osobná

sloboda, možno vyvodiť aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne

alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná

(, , ).

22. Ústavný súd už vo svojej judikatúre k rozhodovaniu všeobecných súdov o väzbe

obvineného/obžalovaného uviedol, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek

neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla

lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú týmto požiadavkám (,

). V tejto súvislosti ústavný súd konštatoval, že požiadavke, aby príslušný súd

bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle a

dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto

spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu

jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napr. , ,

, , , ).

23. Ústavný súd teda posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu

k napadnutému postupu okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby z 20. novembra 2019.

24. Z ústavnej sťažnosti sťažovateľa, z jej príloh a zo zistení ústavného súdu

pri príprave jej predbežného prerokovania (bod 2) vyplýva, že sťažovateľ podal

20. novembra 2019 na krajskej prokuratúre žiadosť, ktorá bola spolu s návrhom krajskej

prokuratúry tejto žiadosti nevyhovieť doručená okresnému súdu 26. novembra 2019.

Okresný súd 27. novembra 2019 nariadil vo veci výsluch sťažovateľa na 6. december 2019.

Sťažovateľ svoju žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu doplnil písomným podaním

z 27. novembra 2019, ktoré bolo doručené krajskej prokuratúre 28. novembra 2019

a následne spolu s jej vyjadrením okresnému súdu 29. novembra 2019. Okresný súd

uznesením zo 6. decembra 2019 zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby.

Proti tomuto uzneseniu 6. decembra 2019 zahlásil sťažovateľ sťažnosť priamo do zápisnice

o výsluchu. Rozhodnutie okresného súdu bolo vypracované 11. decembra 2019, doručené

sťažovateľovi 17. decembra 2019 a jeho právnemu zástupcovi 20. decembra 2019. Písomne

odôvodnená sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí žiadosti o prepustenie

z väzby bola okresnému súdu doručená 27. decembra 2019. Návratka doručenky o doručení

uznesenia zo 6. decembra 2019 právnemu zástupcovi sťažovateľa bola okresnému súdu

zaslaná 3. januára 2020. Sťažnosť spolu so spisom boli predložené krajskému súdu

3. januára 2020.

Konanie o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu

z 20. novembra 2019 trvalo na okresnom súde spolu s rozhodovaním, vyhotovením

rozhodnutia, doručovaním a predložením veci sťažnostnému súdu od 26. novembra 2019

do 3. januára 2020, teda celkovo 38 dní.

25. Doba rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu

z 20. novembra 2019 na jednom stupni, teda na okresnom súde, je podľa stabilnej judikatúry

ústavného súdu hraničná. Ústavný súd berie do úvahy skutočnosť, že v preskúmavanej veci

rozhodol okresný súd 6. decembra 2019, teda na 10. deň od doručenia žiadosti okresnému

súdu (resp. na 16. deň od doručenia žiadosti krajskej prokuratúre), teda v primeranej lehote.

Sťažovateľ sa prvostupňové rozhodnutie dozvedel taktiež 6. decembra 2019. Aj písomné

vyhotovenie rozhodnutia a jeho doručenie sťažovateľovi 17. decembra 2019 bolo z hľadiska

posudzovania doby rozhodovania okresného súdu ústavne konformné. Zdĺhavejšie konanie

na okresnom súde bolo zaznamenané až v súvislosti s doručovaním krajskému súdu,

keď okresný súd musel z dôvodu kompletizovania spisu čakať na návratku doručenky,

čo vzhľadom na poštovú prepravu počas vianočných sviatkov nie je možné jednoznačne

pripísať na vrub okresnému súdu. Ústavný súd preto akceptuje mierne dlhšie konanie

okresného súdu v súvislosti s doručovaním spisu krajskému súdu a celkovú dobu jeho

rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby považuje z ústavného hľadiska

za udržateľnú.

26. V okolnostiach danej veci ústavný súd poukazuje aj na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), v zmysle ktorej sa pri urýchlenosti rozhodovania

podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musia brať do úvahy osobitnosti každej veci [Ilnseher

v. Germany (GC), rozhodnutie ESĽP zo 4. 12. 2018, § 252; Rehbock v. Slovenia,

rozhodnutie ESĽP z 28. 11. 2000, č. 29462/95, § 84], resp. to, aké časové obdobia budú

akceptovateľné a aké nie, bude závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri, rozhodnutie

ESĽP z 25. 10. 1989, A-164, bod 21; Neumeister v. Austria, rozhodnutie ESĽP

z 27. 6. 1968, č. 1936/63, § 24; Sanchez – Reisse v. Switzerland, rozhodnutie ESĽP

z 21. 10. 1986, č. 9862/82, bod 55).

27. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že postup

okresného súdu pri rozhodovaní o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu

nevykazuje také ústavne relevantné nedostatky, ktoré by po prípadnom prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie mohli reálne viesť k vysloveniu porušenia základného práva

sťažovateľa podľa , resp. jeho práva podľa dohovoru.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

III.2 K namietanému porušeniu a dohovoru

postupom krajskej prokuratúry a krajského súdu

28. Z petitu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru aj postupom krajskej

prokuratúry v konaní vedenom pod č. k. -30, ako aj jednoznačne

neidentifikovaným postupom krajského súdu.

29. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že sťažovateľ je v konaní pred ústavným

súdom zastúpený advokátom, ktorý je v súlade s

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov povinný dôsledne využívať všetky

právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom

ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti

úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. ).

Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“,

t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

30. Ústavný súd môže prijať na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania,

ktorý obsahuje všetky náležitosti ustanovené .

Podľa k návrhu na začatie konania podanému

navrhovateľom, ktorý musí byť v celom konaní zastúpený advokátom, musí byť pripojené

plnomocenstvo na zastupovanie navrhovateľa advokátom. V splnomocnení sa musí

výslovne uviesť, že navrhovateľ udeľuje zvolenému advokátovi splnomocnenie

na zastupovanie pred ústavným súdom.

31. V súvislosti s posudzovaním splnenia zákonom ustanovených náležitostí ústavnej

sťažnosti sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ prostredníctvom

kvalifikovaného zástupcu, ktorý koncipoval aj samotnú ústavnú sťažnosť podanú

ústavnému súdu, k svojej ústavnej sťažnosti síce priložil splnomocnenie na jeho

zastupovanie advokátom pred ústavným súdom, avšak toto splnomocnenie bez dátumu jeho

udelenia znelo výslovne „vo veci podania na Ústavný súd Slovenskej republiky pre

porušenie... v konaní vedenom Okresným súdom Košice II. sp. zn. .“. V

predloženom splnomocnení úplne absentuje identifikácia krajskej prokuratúry a krajského

súdu ako odporcov a ich rozhodnutí, proti ktorým by podanie ústavnej sťažnosti malo

smerovať.

32. V tomto smere ústavný súd poznamenáva, že zmyslom inštitútu splnomocnenia

je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu presne vymedzenom splnomocniteľom, ktorý

uvedeným úkonom dáva tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba

zastupuje (m. m. , ). Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd

konštatuje, že sťažovateľ splnomocnenie advokátovi neudelil v presne vymedzenom

rozsahu, resp. vymedzil iba pre konanie týkajúce sa napadnutého postupu pred okresným

súdom, nie však postupu pred krajskou prokuratúrou a krajským súdom, čo zakladá dôvod

na odmietnutie tejto časti ústavnej sťažnosť sťažovateľa pre nesplnenie zákonom

ustanovených náležitostí.

33. Okrem už uvedeného dôvodu opodstatňujúceho odmietnutie tejto časti ústavnej

sťažnosti pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí ústavný súd zároveň vo vzťahu

k sťažovateľom namietanému porušeniu ním označených práv postupom krajskej

prokuratúry konštatuje, že sťažovateľ taktiež riadne neodôvodnil svoju ústavnú sťažnosť.

Ústavná sťažnosť obsahuje iba konštatovanie sťažovateľa, že krajská prokuratúra svojím

postupom porušila jeho označené práva, avšak bez ďalšej opory v konkrétnej, logicky

zrozumiteľnej a zároveň právne zmysluplnej argumentácii. Sťažovateľ vôbec neuvádza,

v čom podľa jeho názoru malo spočívať porušenie jeho označených práv postupom krajskej

prokuratúry. Ústavná sťažnosť teda neobsahuje zmysluplné odôvodnenie návrhu, ktoré by

poskytlo základný východiskový rámec pre rozhodovanie ústavného súdu o namietanom

porušení uvedených práv sťažovateľa postupom krajskej prokuratúry.

34. Taktiež vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv postupom

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že ústavnú sťažnosť sťažovateľa v predloženom

znení nemožno považovať za kvalifikovanú ústavnú sťažnosť, o ktorej by ústavný súd

mohol konať a rozhodnúť. Jej nedostatok sa vzťahuje na sťažovateľom formulovaný návrh

na rozhodnutie (petit), ktorý nezodpovedá zákonným požiadavkám. Sťažovateľ navrhuje

vysloviť porušenie svojich označených práv postupom krajského súdu bez toho, aby ho

jednoznačne (t. j. napr. spisovou značkou) identifikoval.

35. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že ústavná sťažnosť v predloženej

podobe neobsahovala návrh rozhodnutia vo veci samej (petit) vymedzený v súlade s čl. 127

ods. 2 a , teda takým spôsobom, aby mohol byť

východiskom pre rozhodnutie v uvedenej veci, a v dôsledku uvedeného nedostatku by

ústavný súd takto navrhovaný petit nemohol premietnuť do svojho rozhodnutia.

36. V súvislosti s uvedeným nedostatkom petitu, ktorý patrí medzi zákonom

predpísané náležitosti každého návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, ústavný

súd zdôrazňuje, že tento nedostatok nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti.

Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným

súdom a z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva,

ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom ustanovených náležitostí podaní účastníkov

konania (napr. , , , ,

, ).

37. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje, že táto

časť ústavnej sťažnosti sťažovateľa, ktorý je zastúpený kvalifikovaným právnym

zástupcom, nespĺňa požiadavky kvalifikovanej ústavnej sťažnosti, ktorá by zodpovedala

zákonným požiadavkám, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie pre nesplnenie zákonom

ustanovených náležitostí podľa .

38. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že v rámci prípravy na predbežné

prerokovanie ústavnej sťažnosti dopytom na okresnom súde zistil, že po postúpení

posudzovanej veci okresným súdom 3. januára 2020 krajskému súdu tento odvolací súd

na neverejnom zasadnutí 14. januára 2020 zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu

okresného súdu zo 6. decembra 2019. Uznesenie krajského súdu sp. zn. bolo

doručené sťažovateľovi 30. januára 2020, teda v deň podania jeho ústavnej sťažnosti

na poštovú prepravu, a preto aj v prípade, ak by sťažovateľ predložil kvalifikovanú ústavnú

sťažnosť proti postupu krajského súdu v posudzovanej veci, namietajúc urýchlenosť

rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, z už uvedeného je zrejmé,

že rozhodovanie odvolacieho súdu bolo v primeranej lehote.

39. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, o ďalších návrhoch

sťažovateľa formulovaných v sťažnostnom petite nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. februára 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu