Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 88/2020
PDF · 236.69 KB
No categories available
II. ÚS 88/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. februára 2020
v senáte zloženom z predsedu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou Juristi s. r. o., Popradská 66, Košice, v mene ktorej
koná advokát JUDr. Pavol Gombos, vo veci namietaného porušenia základného práva
na urýchlené rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry v Košiciach v konaní vedenom
pod č. k. 1 Kv 53/19/8800-30, postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Tp 63/2019 pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby
z 20. novembra 2019 a jednoznačne neidentifikovaným postupom Krajského súdu
v Košiciach a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
31. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie základného práva na urýchlené rozhodnutie o žiadosti o prepustenie
z väzby podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“)
v konaní vedenom pod č. k. 1 Kv 53/19/8800-30, postupom Okresného súdu Košice II
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tp 63/2019 pri rozhodovaní
o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 20. novembra 2019 (ďalej aj „napadnuté konanie“)
a jednoznačne neidentifikovaným postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“). Ústavná sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 30. januára 2020.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením okresného
súdu zo 4. októbra 2019 v spojení s uznesením krajského súdu z 29. októbra 2019 vzatý
do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).
Žiadosťou z 20. novembra 2019 sťažovateľ žiadal o prepustenie z väzby na slobodu.
Svoju žiadosť doplnil písomným podaním z 27. novembra 2019. Krajská prokuratúra
upovedomením z 25. novembra 2019 nevyhovela žiadosti sťažovateľa a vec predložila
na rozhodnutie sudcovi okresného súdu pre prípravné konanie.
Uznesením zo 6. decembra 2019 okresný súd zamietol žiadosť sťažovateľa
o prepustenie z väzby.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že po vyhlásení uznesenia okresného
súdu 6. decembra 2019 zahlásil sťažnosť, ktorú následne po doručení písomne
vyhotoveného uznesenia doplnil o dôvody sťažnosti. Podľa názoru sťažovateľa v jeho veci
nastali významné skutočnosti, ktoré výrazne oslabujú väzobný dôvod, a účel jeho väzby je
možné nahradiť inštitútom dohľadu mediačného a probačného úradníka za súčasného
uloženia primeraných obmedzení a povinností v zmysle Trestného poriadku. Sťažovateľ je
„doposiaľ bezúhonnou osobou, neexistuje konkrétna obava z pokračovania v trestnej
činnosti... Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že nikdy nebol ani vyšetrovaný pre
podozrenie zo spáchania nejakej násilnej trestnej činnosti a tiež že od spáchania skutku, z
ktorého má byť dôvodne podozrivý až do obmedzenia jeho osobnej slobody prešli 2 týždne
počas ktorých sa taktiež nedopustil žiadnej trestnej činnosti.“.
4. Podľa názoru sťažovateľa k namietanému porušeniu označených práv napadnutým
postupom okresného súdu došlo tým, že okresný súd vo veci jeho žiadosti o prepustenie
z väzby na slobodu nerozhodoval urýchlene. O sťažovateľovej žiadosti o prepustenie
z väzby okresný súd rozhodoval 6. decembra 2019, teda 16 dní od podania jeho žiadosti.
Následne 20. decembra 2019 bolo jeho právnemu zástupcovi doručené predmetné uznesenie
okresného súdu a od toho času „vo veci nastala nečinnosť, pričom obvinený uvádza,
že nejde dôkazné náročnú situáciu.“.
5. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv došlo aj jednoznačne
neidentifikovaným postupom krajského súdu, pretože ten o sťažnosti sťažovateľa proti
uzneseniu okresného súdu zo 6. decembra 2019 nerozhodol, resp. rozhodnutie „obvinenému
neoznámil, pričom konanie na jednom stupni presiahlo trvanie ustálené súdnou praxou.“.
6. Vzhľadom na uvádzané skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„Základné právo na urýchlené rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby podľa
čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry v Košiciach
sp. zn. 1 Kv 53/19/8800-30 a Okresného súdu Košice II v konaní vedenom
pod sp. zn. 2Tp/63/2019 a Krajským súdom v Košiciach porušené boli.
Priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- Eur, ktoré je Okresný súd
Košice II spolu s Krajským súdom v Košiciach povinní zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
Obvinený sa prepúšťa na slobodu.
Okresný súd Košice spolu s Krajským súdom v Košiciach sú povinní uhradiť trovy
právneho zastúpenia... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
13. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo
iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
III.
Ústavnoprávne východiska v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
14. Sťažovateľ sa prostredníctvom podanej ústavnej sťažnosti domáha vyslovenia
porušenia svojho základného práva na urýchlené rozhodnutie o žiadosti o prepustenie
z väzby podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom krajskej
prokuratúry v konaní vedenom pod č. k. 1 Kv 53/19/8800-30, postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tp 63/2019 pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie
z väzby z 20. novembra 2019 a jednoznačne neidentifikovaným postupom krajského súdu,
a to z dôvodu, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 20. novembra 2019 nebolo
ku dňu podania ústavnej sťažnosti „právoplatne rozhodnuté, t. j. 68 dní.“.
15. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť
sťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde),
všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné
náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde)
a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
16. Z hľadiska predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti je podstatný najmä § 45
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu
na začatie konania, ak § 89 tohto zákona neustanovuje inak.
17. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje
predovšetkým vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ
špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha, čím zároveň vymedzí
predmet a rozsah konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie
ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa
sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého
označil za porušovateľa svojich práv. Ústavný súd výslovne zdôrazňuje, že viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby
požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpené zvoleným advokátom
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011, II. ÚS 644/2014, II. ÚS 660/2016).
18. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania. Z konštantnej judikatúry
ústavného súdu tiež vyplýva, že tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy, ktoré
sťažovateľ uvádza v odôvodnení sťažnosti mimo petitu, je potrebné považovať iba za súčasť
jeho argumentácie (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).
III.1 K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru
postupom okresného súdu v napadnutom konaní
19. Z odôvodnenia ústavnej sťažnosti a petitu je zrejmé, že sťažovateľ
namieta porušenie označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Tp 63/2019 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby
z 20. novembra 2019.
20. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je
zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 389/09,
III. ÚS 288/2016, II. 59/2019, II. ÚS 194/2019).
21. Z čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktorými sa zaručuje osobná
sloboda, možno vyvodiť aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne
alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná
(III. ÚS 7/00, II. ÚS 642/2017, I. ÚS 299/2019).
22. Ústavný súd už vo svojej judikatúre k rozhodovaniu všeobecných súdov o väzbe
obvineného/obžalovaného uviedol, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek
neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla
lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú týmto požiadavkám (III. ÚS 7/00,
I. ÚS 18/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatoval, že požiadavke, aby príslušný súd
bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4
dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto
spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu
jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napr. III. ÚS 126/05, III. ÚS 216/07,
III. ÚS 147/2011, I. ÚS 276/2019, I. ÚS 299/2019, II. ÚS 86/2019).
23. Ústavný súd teda posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu
k napadnutému postupu okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby z 20. novembra 2019.
24. Z ústavnej sťažnosti sťažovateľa, z jej príloh a zo zistení ústavného súdu
pri príprave jej predbežného prerokovania (bod 2) vyplýva, že sťažovateľ podal
20. novembra 2019 na krajskej prokuratúre žiadosť, ktorá bola spolu s návrhom krajskej
prokuratúry tejto žiadosti nevyhovieť doručená okresnému súdu 26. novembra 2019.
Okresný súd 27. novembra 2019 nariadil vo veci výsluch sťažovateľa na 6. december 2019.
Sťažovateľ svoju žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu doplnil písomným podaním
z 27. novembra 2019, ktoré bolo doručené krajskej prokuratúre 28. novembra 2019
a následne spolu s jej vyjadrením okresnému súdu 29. novembra 2019. Okresný súd
uznesením zo 6. decembra 2019 zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby.
Proti tomuto uzneseniu 6. decembra 2019 zahlásil sťažovateľ sťažnosť priamo do zápisnice
o výsluchu. Rozhodnutie okresného súdu bolo vypracované 11. decembra 2019, doručené
sťažovateľovi 17. decembra 2019 a jeho právnemu zástupcovi 20. decembra 2019. Písomne
odôvodnená sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí žiadosti o prepustenie
z väzby bola okresnému súdu doručená 27. decembra 2019. Návratka doručenky o doručení
uznesenia zo 6. decembra 2019 právnemu zástupcovi sťažovateľa bola okresnému súdu
zaslaná 3. januára 2020. Sťažnosť spolu so spisom boli predložené krajskému súdu
3. januára 2020.
Konanie o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu
z 20. novembra 2019 trvalo na okresnom súde spolu s rozhodovaním, vyhotovením
rozhodnutia, doručovaním a predložením veci sťažnostnému súdu od 26. novembra 2019
do 3. januára 2020, teda celkovo 38 dní.
25. Doba rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu
z 20. novembra 2019 na jednom stupni, teda na okresnom súde, je podľa stabilnej judikatúry
ústavného súdu hraničná. Ústavný súd berie do úvahy skutočnosť, že v preskúmavanej veci
rozhodol okresný súd 6. decembra 2019, teda na 10. deň od doručenia žiadosti okresnému
súdu (resp. na 16. deň od doručenia žiadosti krajskej prokuratúre), teda v primeranej lehote.
Sťažovateľ sa prvostupňové rozhodnutie dozvedel taktiež 6. decembra 2019. Aj písomné
vyhotovenie rozhodnutia a jeho doručenie sťažovateľovi 17. decembra 2019 bolo z hľadiska
posudzovania doby rozhodovania okresného súdu ústavne konformné. Zdĺhavejšie konanie
na okresnom súde bolo zaznamenané až v súvislosti s doručovaním krajskému súdu,
keď okresný súd musel z dôvodu kompletizovania spisu čakať na návratku doručenky,
čo vzhľadom na poštovú prepravu počas vianočných sviatkov nie je možné jednoznačne
pripísať na vrub okresnému súdu. Ústavný súd preto akceptuje mierne dlhšie konanie
okresného súdu v súvislosti s doručovaním spisu krajskému súdu a celkovú dobu jeho
rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby považuje z ústavného hľadiska
za udržateľnú.
26. V okolnostiach danej veci ústavný súd poukazuje aj na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), v zmysle ktorej sa pri urýchlenosti rozhodovania
podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musia brať do úvahy osobitnosti každej veci [Ilnseher
v. Germany (GC), rozhodnutie ESĽP zo 4. 12. 2018, § 252; Rehbock v. Slovenia,
rozhodnutie ESĽP z 28. 11. 2000, č. 29462/95, § 84], resp. to, aké časové obdobia budú
akceptovateľné a aké nie, bude závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri, rozhodnutie
ESĽP z 25. 10. 1989, A-164, bod 21; Neumeister v. Austria, rozhodnutie ESĽP
z 27. 6. 1968, č. 1936/63, § 24; Sanchez – Reisse v. Switzerland, rozhodnutie ESĽP
z 21. 10. 1986, č. 9862/82, bod 55).
27. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že postup
okresného súdu pri rozhodovaní o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu
nevykazuje také ústavne relevantné nedostatky, ktoré by po prípadnom prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie mohli reálne viesť k vysloveniu porušenia základného práva
sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, resp. jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.2 K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru
postupom krajskej prokuratúry a krajského súdu
28. Z petitu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základného
práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru aj postupom krajskej
prokuratúry v konaní vedenom pod č. k. 1 Kv 53/19/8800-30, ako aj jednoznačne
neidentifikovaným postupom krajského súdu.
29. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že sťažovateľ je v konaní pred ústavným
súdom zastúpený advokátom, ktorý je v súlade s § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov povinný dôsledne využívať všetky
právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom
ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti
úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 154/2019).
Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“,
t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
30. Ústavný súd môže prijať na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania,
ktorý obsahuje všetky náležitosti ustanovené zákonom o ústavnom súde.
Podľa § 43 ods. 3 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania podanému
navrhovateľom, ktorý musí byť v celom konaní zastúpený advokátom, musí byť pripojené
plnomocenstvo na zastupovanie navrhovateľa advokátom. V splnomocnení sa musí
výslovne uviesť, že navrhovateľ udeľuje zvolenému advokátovi splnomocnenie
na zastupovanie pred ústavným súdom.
31. V súvislosti s posudzovaním splnenia zákonom ustanovených náležitostí ústavnej
sťažnosti sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ prostredníctvom
kvalifikovaného zástupcu, ktorý koncipoval aj samotnú ústavnú sťažnosť podanú
ústavnému súdu, k svojej ústavnej sťažnosti síce priložil splnomocnenie na jeho
zastupovanie advokátom pred ústavným súdom, avšak toto splnomocnenie bez dátumu jeho
udelenia znelo výslovne „vo veci podania na Ústavný súd Slovenskej republiky pre
porušenie... v konaní vedenom Okresným súdom Košice II. sp. zn. 2 Tp /63/ 2019.“. V
predloženom splnomocnení úplne absentuje identifikácia krajskej prokuratúry a krajského
súdu ako odporcov a ich rozhodnutí, proti ktorým by podanie ústavnej sťažnosti malo
smerovať.
32. V tomto smere ústavný súd poznamenáva, že zmyslom inštitútu splnomocnenia
je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu presne vymedzenom splnomocniteľom, ktorý
uvedeným úkonom dáva tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba
zastupuje (m. m. II. ÚS 69/2018, II. ÚS 102/2019). Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd
konštatuje, že sťažovateľ splnomocnenie advokátovi neudelil v presne vymedzenom
rozsahu, resp. vymedzil iba pre konanie týkajúce sa napadnutého postupu pred okresným
súdom, nie však postupu pred krajskou prokuratúrou a krajským súdom, čo zakladá dôvod
na odmietnutie tejto časti ústavnej sťažnosť sťažovateľa pre nesplnenie zákonom
ustanovených náležitostí.
33. Okrem už uvedeného dôvodu opodstatňujúceho odmietnutie tejto časti ústavnej
sťažnosti pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí ústavný súd zároveň vo vzťahu
k sťažovateľom namietanému porušeniu ním označených práv postupom krajskej
prokuratúry konštatuje, že sťažovateľ taktiež riadne neodôvodnil svoju ústavnú sťažnosť.
Ústavná sťažnosť obsahuje iba konštatovanie sťažovateľa, že krajská prokuratúra svojím
postupom porušila jeho označené práva, avšak bez ďalšej opory v konkrétnej, logicky
zrozumiteľnej a zároveň právne zmysluplnej argumentácii. Sťažovateľ vôbec neuvádza,
v čom podľa jeho názoru malo spočívať porušenie jeho označených práv postupom krajskej
prokuratúry. Ústavná sťažnosť teda neobsahuje zmysluplné odôvodnenie návrhu, ktoré by
poskytlo základný východiskový rámec pre rozhodovanie ústavného súdu o namietanom
porušení uvedených práv sťažovateľa postupom krajskej prokuratúry.
34. Taktiež vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv postupom
krajského súdu ústavný súd konštatuje, že ústavnú sťažnosť sťažovateľa v predloženom
znení nemožno považovať za kvalifikovanú ústavnú sťažnosť, o ktorej by ústavný súd
mohol konať a rozhodnúť. Jej nedostatok sa vzťahuje na sťažovateľom formulovaný návrh
na rozhodnutie (petit), ktorý nezodpovedá zákonným požiadavkám. Sťažovateľ navrhuje
vysloviť porušenie svojich označených práv postupom krajského súdu bez toho, aby ho
jednoznačne (t. j. napr. spisovou značkou) identifikoval.
35. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že ústavná sťažnosť v predloženej
podobe neobsahovala návrh rozhodnutia vo veci samej (petit) vymedzený v súlade s čl. 127
ods. 2 ústavy a § 133 zákona o ústavnom súde, teda takým spôsobom, aby mohol byť
východiskom pre rozhodnutie v uvedenej veci, a v dôsledku uvedeného nedostatku by
ústavný súd takto navrhovaný petit nemohol premietnuť do svojho rozhodnutia.
36. V súvislosti s uvedeným nedostatkom petitu, ktorý patrí medzi zákonom
predpísané náležitosti každého návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, ústavný
súd zdôrazňuje, že tento nedostatok nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti.
Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným
súdom a z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva,
ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom ustanovených náležitostí podaní účastníkov
konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 162/2010, III. ÚS 206/2010, II. ÚS 309/2010,
I. ÚS 594/2012, II. ÚS 102/2019).
37. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje, že táto
časť ústavnej sťažnosti sťažovateľa, ktorý je zastúpený kvalifikovaným právnym
zástupcom, nespĺňa požiadavky kvalifikovanej ústavnej sťažnosti, ktorá by zodpovedala
zákonným požiadavkám, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie pre nesplnenie zákonom
ustanovených náležitostí podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde.
38. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že v rámci prípravy na predbežné
prerokovanie ústavnej sťažnosti dopytom na okresnom súde zistil, že po postúpení
posudzovanej veci okresným súdom 3. januára 2020 krajskému súdu tento odvolací súd
na neverejnom zasadnutí 14. januára 2020 zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu
okresného súdu zo 6. decembra 2019. Uznesenie krajského súdu sp. zn. 8 Tpo 2/2020 bolo
doručené sťažovateľovi 30. januára 2020, teda v deň podania jeho ústavnej sťažnosti
na poštovú prepravu, a preto aj v prípade, ak by sťažovateľ predložil kvalifikovanú ústavnú
sťažnosť proti postupu krajského súdu v posudzovanej veci, namietajúc urýchlenosť
rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, z už uvedeného je zrejmé,
že rozhodovanie odvolacieho súdu bolo v primeranej lehote.
39. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, o ďalších návrhoch
sťažovateľa formulovaných v sťažnostnom petite nebolo potrebné rozhodnúť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. februára 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu