Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 88/2020
PDF · 513.72 KB
No categories available
I. ÚS 88/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka (sudca
spravodajca) a Miloša Maďara prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť sťažovateľky
, ,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou Bános, s. r. o., Hlavná 979/23, Galanta, v mene
ktorej koná advokát JUDr. Róbert Bános, vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c)
a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tp 151/2019 a uznesením Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 1 Tpo 69/2019 z 30. decembra 2019, ako aj postupom, ktorý predchádzal
jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých konaní a napadnutého uznesenia a sťažnostná
argumentácia sťažovateľky
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
uznesením č. k. I. ÚS 88/2020-25 z 11. februára 2020 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) na ďalšie
konanie ústavnú sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), v časti namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tp 151/2019 (ďalej len „napadnuté konanie
okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
1 Tpo 69/2019 z 30. decembra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), ako aj postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu (ďalej len „napadnuté konanie krajského súdu“).
Vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je väzobne trestne
stíhaná za prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a zločin
porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, 2 písm. c) a 3 písm. a) Trestného zákona
spáchaný formou spolupáchateľstva. Sťažovateľka je vo väzbe od 26. septembra 2019.
3. Sťažovateľka požiadala 11. novembra 2019 o prepustenie z väzby na slobodu
a o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a prijatím záruky
dôveryhodnej osoby.
4. O tejto žiadosti rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 4 Tp 151/2019
z 12. decembra 2019 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) tak, že žiadosť sťažovateľky
zamietol a jej väzbu nenahradil.
5. Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka sťažnosť, o ktorej rozhodol
krajský súd napadnutým uznesením tak, že ju zamietol.
6. Sťažovateľka pred ústavným súdom namieta, že napadnuté uznesenie
je nedostatočne odôvodnené, že u nej neexistuje väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c)
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) a že okresný súd a krajský súd o jej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu
nerozhodovali urýchlene.
7. Tvrdí, že existencia označeného väzobného dôvodu je v jej prípade čisto
hypotetická a že ani nie je možné pokračovať v páchaní trestných činov porušovania
domovej slobody a nebezpečného vyhrážania.
8. Pokiaľ ide o porušovanie domovej slobody, tak pri tomto trestnom čine
je nevyhnutné vniknutie do obydlia. Na to, aby sa pozemok pri rodinnom dome
poškodených považoval za obydlie, musí byť uzavretý, čo v jej prípade absentuje.
Sťažovateľka preto ani nemohla spáchať trestný čin, z ktorého je obvinená.
9. Pokiaľ ide o nebezpečné vyhrážanie, je z pohľadu sťažovateľky nemysliteľné,
a to s poukazom na jej fyzické vlastnosti a fyzické vlastnosti poškodeného, aby u neho
mohla ako približne 60-kilová žena vzbudzovať čo i len obavu o zdravie či život, nie to ešte
obavu dôvodnú. Výroky sťažovateľky na adresu poškodeného nemohli naplniť skutkovú
podstatu trestného činu nebezpečného vyhrážania.
10. Sťažovateľka ďalej k existencii väzobného dôvodu tvrdí, že jej predchádzajúce
odsúdenie, resp. vedenie iného trestného konania proti nej nemôžu samy osebe zakladať
dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
11. Krajský súd podľa názoru sťažovateľky úplne ignoroval námietky o absencii
objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu porušovania domovej slobody
a trestného činu nebezpečného vyhrážania.
12. Sťažovateľka k rýchlosti rozhodovania o jej žiadosti o prepustenie z väzby
na slobodu tvrdí, že žiadosť podala 11. novembra 2019. Okresný súd rozhodol napadnutým
uznesením 12. decembra 2019 a krajský súd rozhodol napadnutým uznesením 30. decembra
2019, pričom napadnuté uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľke doručené 3. januára
2020.
II.
Vyjadrenia okresného súdu a krajského súdu a podanie sťažovateľky
13. K opodstatnenosti ústavnej sťažnosti sa vyjadril okresný súd v zastúpení
jeho predsedníčkou, ktorá uviedla, že okresný súd postupoval vo veci sťažovateľky
prednostne a urýchlene. Okresný súd zároveň súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.
14. K opodstatnenosti ústavnej sťažnosti sa vyjadril aj krajský súd v zastúpení
jeho podpredsedníčkou. Ústavnú sťažnosť sťažovateľky je podľa jeho názoru potrebné
považovať za neopodstatnenú, keď v postupe krajského súdu nevznikli žiadne prieťahy
a vo veci sťažovateľky sa postupovalo prednostne a urýchlene. Odôvodnenie napadnutého
uznesenia nemožno považovať za nedostatočné či arbitrárne. Krajský súd zároveň vyjadril
súhlas s upustením od ústneho pojednávania. V tejto veci je potrebné z pohľadu krajského
súdu zdôrazniť, že sťažovateľka sa mala trestných činov dopustiť v priebehu skúšobnej
doby podmienečného trestu odňatia slobody, ako aj v priebehu dohľadu probačným
a mediačným úradníkom.
15. Sťažovateľka vo svojom vyjadrení trvá na tom, že v jej veci nebolo rozhodnuté
urýchlene. Nadmerná vyťaženosť sudcov všeobecných súdov nemôže ísť na ujmu osôb,
ktorých osobná sloboda je obmedzená. Napadnuté uznesenie podľa jej názoru nie
je dostatočne odôvodnené. Krajský súd ignoroval jej námietku o absencii objektívnej
stránky skutkovej podstaty vo vzťahu k (ne)oploteniu pozemku. Navyše, poškodený nemá
zo sťažovateľky strach, keď sa mal pred viacerými svedkami vyjadriť, že má záujem
u sťažovateľky opätovne pracovať.
III.
Priebeh konania pred okresným súdom a krajským súdom
16. Ústavný súd zistil z predloženého súdneho spisu takýto priebeh konania:
- 11. novembra 2019 bola Okresnej prokuratúre Nitra doručená žiadosť sťažovateľky
o prepustenie z väzby na slobodu, ktorá bola doplnená podaniami z 12. novembra 2019
a z 19. novembra 2019;
- 22. novembra 2019 bola žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby na slobodu
spoločne s vyjadrením prokurátora predložená okresnému súdu;
- 27. novembra 2019 bol nariadený termín výsluchu sťažovateľky na 6. december
2019;
- 5. decembra 2019 doplnenie dôkazov právnym zástupcom sťažovateľky;
- výsluch sťažovateľky 6. decembra 2019 bol prerušený do 12. decembra 2019,
a to na žiadosť právneho zástupcu sťažovateľky, ktorý žiadal doplniť vyšetrovací
spis o záznam o vykonanej obhliadke z miesta činu, keďže tento záznam
sa v prokurátorom predloženom vyšetrovacom spise nenachádzal;
- 12. decembra 2019 okresný súd svojím uznesením zamietol žiadosť sťažovateľky
o prepustenie z väzby na slobodu; sťažovateľka zahlásila do zápisnice sťažnosť; uznesenie
okresného súdu bolo sťažovateľke doručené v ten istý deň;
- 18. decembra 2019 doručenie odôvodnenia sťažnosti sťažovateľky okresnému súdu;
v ten istý deň je súdny spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti;
- 27. decembra 2019 bol určený termín neverejného zasadnutia na 30. december
2019;
- 30. decembra 2019 bola sťažnosť sťažovateľky zamietnutá napadnutým uznesením;
- 2. januára 2020 bola vypracovaná písomná verzia napadnutého uznesenia;
- 3. januára 2020 vrátenie súdneho spisu okresnému súdu a doručenie napadnutého
uznesenia sťažovateľke.
IV.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
17. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
18. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
19. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
20. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
21. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
22. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
23. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné
podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa,
že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
24. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený
pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci
a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia
sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
25. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím
alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene
rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie
slobody nezákonné.
26. V ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa práva na osobnú slobodu
(čl. 17 ods. 1 ústavy) je obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom
by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie
obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu
nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania (III. ÚS 7/00,
III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05). V označených ustanoveniach ústavy sú teda obsiahnuté
obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (III. ÚS 34/07,
IV. ÚS 333/08, IV. ÚS 263/2018).
27. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že na konanie, ktorého predmetom je súdne
preskúmanie zákonnosti väzby a existencie všetkých jej podmienok, je aplikovateľný čl. 5
ods. 4 dohovoru (III. ÚS 227/03, IV. ÚS 181/07, III. ÚS 54/2017). Ústavnosť postupu
a rozhodnutia súdu v takomto type konania (vrátane ústavnosti dôvodov, na ktorých bolo
založené rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby) skúma však ústavný súd aj z hľadiska garancií
vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru (I. ÚS 100/04, III. ÚS 220/04, IV. ÚS 181/07).
28. Ústavný súd stabilne judikuje, že jeho právomoc na rozhodovanie vo väzobných
veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali
ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej slobody, akým je väzba obvineného
(II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 171/03).
29. Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že obsahom základného práva
podľa čl. 17 ods. 5 ústavy je aj oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci
o jej väzbe skúmal významné skutočnosti pre a proti väzbe vrátane možnosti nahradiť
ju zárukou, sľubom alebo peňažnou zárukou, pričom ak sa rozhodne trestne stíhanú osobu
do väzby vziať alebo ju v nej ďalej držať, aby boli takéto rozhodnutia založené
na konkrétnych skutočnostiach, a nie na abstraktnej úvahe (III. ÚS 38/01, IV. ÚS 207/07,
30. Do právomoci ústavného súdu v zásade nepatrí preskúmať postup či správnosť
skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý ich viedol k záveru o existencii
zákonného dôvodu na vzatie do väzby, resp. na ponechanie vo väzbe. Tento postup skúma
opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie
obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov
osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom
konaní (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03).
31. Vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná
právomoc ústavného súdu len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej
slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby (alebo je vo väzbe), bolo vznesené
obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe
rozhodoval súd, obvinený bol do väzby vzatý pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú
obavu vyjadrenú v § 71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku alebo okolnosti uvedené
v odseku 2 tohto ustanovenia, a osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený
zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby (II. ÚS 76/02,
I. ÚS 47/2013, III. ÚS 296/2017). Úlohou ústavného súdu je tiež sledovať, či všeobecné
súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia
sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého
zo základných práv a slobôd (III. ÚS 271/07, II. ÚS 465/2011). Ústavný súd preto nemôže
zasahovať do skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ak ich z ústavného
hľadiska možno pokladať za akceptovateľné a udržateľné (IV. ÚS 333/08, II. ÚS 343/09,
32. Pokiaľ ide o čl. 5 ods. 4 dohovoru, Európsky súd pre ľudské práva judikoval
(pozri rozsudok vo veci Rakevich proti Rusku z 28. 10. 2003, sťažnosť č. 58973/00, bod 43;
tiež II. ÚS 642/2017), že tento článok predstavuje jeho habeas corpus ustanovenie.
Označené ustanovenie poskytuje osobe, ktorá bola pozbavená osobnej slobody, právo
aktívne sa domáhať súdneho preskúmania tohto pozbavenia.
33. Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo
iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť tohto pozbavenia slobody,
priznáva im právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene
rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže
ako nezákonné (pozri rozsudok vo veci Rehbock proti Slovinsku z 28. 11. 2000, sťažnosť
č. 29462/95, bod 84; podobne I. ÚS 131/09, III. ÚS 161/2010, II. ÚS 642/2017).
34. Článok 5 ods. 4 dohovoru nevyžaduje, aby odvolací súd rozhodujúci o pozbavení
slobody odpovedal na každý argument osoby pozbavenej slobody. Tento súd však nesmie
ignorovať konkrétne skutočnosti namietané touto osobou, ktoré by mohli spochybniť
existenciu podmienok „zákonnosti“ pozbavenia osobnej slobody (rozsudok vo veci Ilijkov
proti Bulharsku z 26. 7. 2001, sťažnosť č. 33977/96, bod 94).
35. Väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť
jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz
„speedily“ a francúzsky výraz „bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne
indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Otázka rýchlosti
rozhodovania ma musí posudzovať s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu (pozri
už citovaný Rehbock, bod 84).
36. Ústavný súd už k rozhodovaniu všeobecných súdov o väzbe obvineného
judikoval (III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03), že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek
neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla
lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú týmto požiadavkám. Požiadavke,
aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5
ods. 4 dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke
preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu
jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 126/05, III. ÚS 216/07,
37. Zohľadňujúc uvedené východiská a sťažovateľom prezentované námietky,
ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
V.
Posúdenie veci ústavným súdom
V.1 K namietanej dĺžke rozhodovania okresného súdu a krajského súdu
38. Sťažovateľka pred ústavným súdom namieta, že okresný súd a krajský súd
nerozhodovali o jej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu prednostne a urýchlene.
V tejto súvislosti poukazuje na celkovú dĺžku konania pred okresným súdom
a pred krajským súdom a osobitne poukazuje na skutočnosť, že vo vyšetrovacom spise
nebol založený záznam o vykonanej obhliadke miesta činu, čo spôsobilo predĺženie konania
pred okresným súdom.
39. Z vyžiadaného súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľka podala svoju žiadosť
o prepustenie z väzby na slobodu okresnej prokuratúre 11. novembra 2019, pričom
ju doplnila podaniami doručenými 12. novembra 2019 a 19. novembra 2019.
Dňa 22. novembra 2019 bola jej žiadosť predložená okresnému súdu spoločne s vyjadrením
prokurátora. Okresný súd rozhodol svojím uznesením 12. decembra 2019, pričom
toto uznesenie doručil sťažovateľke v ten istý deň. Konanie pred okresným súdom teda
trvalo od predloženia žiadosti prokurátorom 22. novembra 2019 do rozhodnutia a doručenia
uznesenia 12. decembra 2019, t. j. 20 dní (14 pracovných dní). Celková dĺžka rozhodovania
o žiadosti sťažovateľky vrátane fázy na okresnej prokuratúre bola 31 dní (od 11. novembra
2019 do 12. decembra 2019).
40. Aj ak by ústavný súd v tejto veci zohľadnil na úkor okresného súdu i postup
okresnej prokuratúry (porovnaj rozsudok vo veci Sanchez-Reisse proti Švajčiarsku
z 21. októbra 1986, sťažnosť č. 9862/82, bod 54; tiež Schvarc proti Slovenskej republike
zo 14. januára 2014, sťažnosť č. 64528/09, bod 24), ktorý sťažovateľka vo svojej ústavnej
sťažnosti nenapadla, celková dĺžka rozhodovania o žiadosti sťažovateľky o prepustenie
z väzby na slobodu by predstavovala hraničný prípad, pri ktorom možno v zmysle
už uvedených štandardov ešte stále uvažovať o ústavnoprávnej udržateľnosti postupu
okresného súdu v napadnutom konaní.
41. Napadnuté konanie na krajskom súde trvalo od 18. decembra 2019,
keď sťažovateľka odôvodnila svoju sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu a keď bol spis
predložený krajskému súdu na rozhodnutie. Krajský súd rozhodol napadnutým uznesením
30. decembra 2019, pričom toto uznesenie bolo sťažovateľke doručené 3. januára 2020.
Konanie pred krajským súdom tak trvalo celkovo 16 dní. Postup krajského súdu tak možno
s odkazom na už citovanú judikatúru považovať za urýchlený a z ústavnoprávneho pohľadu
akceptovateľný.
42. Vzhľadom na uvedené nebolo možné tejto časti sťažnosti sťažovateľky vyhovieť.
V.2 K nezákonnosti a neústavnosti väzby sťažovateľky
43. Sťažovateľka pred ústavným súdom namieta porušenie svojich práv napadnutým
uznesením na základe toho, že krajský súd:
- svojvoľne ustálil väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,
pričom jeho existencia je iba čisto hypotetická a vôbec ani nie je možné pokračovať
v páchaní trestných činov porušovania domovej slobody a nebezpečného vyhrážania;
- nezohľadnil to, že sťažovateľka ani nemohla spáchať trestný čin porušovania
domovej slobody, keďže pozemok nebol uzavretý, resp. oplotený;
- nezohľadnil to, že jej výroky na adresu poškodeného nemohli naplniť skutkovú
podstatu trestného činu nebezpečného vyhrážania a je nemysliteľné, aby sťažovateľka
ako žena s váhou mohla vzbudzovať u poškodeného obavu o zdravie a život;
- svojvoľne dospel k záveru, že jej predchádzajúce odsúdenie, resp. vedenie iného
trestného konania proti nej môžu samy osebe zakladať väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku.
44. Vzhľadom skutočnosť, že uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie
krajského súdu tvoria jeden celok (m. m. I. ÚS 379/2018, I. ÚS 161/2019), ústavný súd
pri preskúmaní zákonnosti a ústavnosti pozbavenia osobnej slobody sťažovateľky vychádzal
z oboch týchto rozhodnutí.
45. Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho uznesenia uviedol:
„Z výpovede poškodeného vyplýva, že obvinení ,
, a vo večerných hodinách dňa 20.06.2019 vošli do dvora
patriaceho k domu č. v osade obce , a to prekročením hranice
pozemku a žiadala od zaplatenie dlhu, ktorý mal
pozostávať z pokuty 1.500 € a z hodnotu návesu 7000 €, ktorý zadržali policajti v
pre nezaplatené faktúry. chytila na stole sa nachádzajúci popolník a chcela ho ním
udrieť po hlave. On a aj jeho otec, nachádzajúci sa na dvore, ich opakovane vyzývali,
aby opustili pozemok, a keď vošiel do domu pre telefón aby zavolal na políciu, vošli za ním
aj jeho matka, dvere zamkla, následne sa snažila dostať do vnútra, a stále revala,
že ho dá zbiť, zabiť a že jej nikto nepomôže. Cez okno videl ako otec vedie psa na vodítku
a vtedy od verí odišla.
stretol v obchode asi za dva a pol mesiace, kde na neho táto znovu kričala,
že je jej dlžný peniaze ako aj to, že mu nepomôže, že to oznámil na políciu a že jej peniaze
aj tak vráti, lebo sa o to ona postará.
Z výpovede poškodených a vyplývajú rovnaké
skutočnosti ako z výpovede poškodeného . Okrem toho z výpovede
vyplýva aj to, že hranice pozemku sú jasne ohraničené múrikom, ale bez oplotenia
a keď vytiahol psa z klietky a viedol ho na vodítku všetci sa stiahli a odišli preč.
Aj z výpovedí svedkov a vyplývajú skutočnosti,
ktorými bolo potvrdené, že keď vyšli na ulicu po tom, čo z dvora poškodených počuli hádku
viacerých osôb, na ulici nikoho nevideli, a po krátkom čase na ulicu vyšli traja chlapci
a krik stále trval.
Z týchto skutočností je zrejmé, že obvinená spolu s ďalšími osobami vstúpili
na pozemok patriaci k rodinnému domu, v ktorom bývajú poškodení. Z výpovedí
poškodených tiež vyplýva, že obvinení vstúpili na pozemok neoprávnene, bez toho aby s tým
poškodení súhlasili, a následne sa jednak obvinená a jednak ďalší obvinení
sa tu správali v rozpore so zákonom, pričom z ďalšieho konania obvinenej je zrejmé,
že táto mala snahu dostať sa do rodinného domu, kde vošiel a jeho matka
zamkla vchodové dvere.
Pokiaľ ide o namietané materiálne podmienky väzby, tieto aj naďalej trvajú,
pretože z vykonaných dôkazov nebolo úplne rozptýlené podozrenie, že obvinená sa dopustila
skutku, pričom k tomuto nedošlo ani po vypočutí ďalších svedkov, ktorí však na mieste činu
neboli prítomní.
Ku konkrétnym skutočnostiam odôvodňujúcim tzv. preventívnu väzbu podľa § 71
odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku je potrebné poukázať na to, že obvinená má v odpise
registra trestov záznam o podmienečnom odsúdení rozsudkom Okresného súdu Banská
Bystrica sp.zn. 1T/42/2017 zo dňa 30.10.2017 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo dňa 6.9.2018 pre zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania
so zbraňami podľa § 294 odsek 2 Tr.zák. v trvaní 3 roky a skúšobná doba jej končí
6.9.2021.
Okrem toho obvinená bola z väzby prepustená uznesením OS Nitra 33Tp/13/2012
zo dňa 15.02.2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre sp.zn. 1Tpo/10/2012
zo dňa 14.03.2012 a väzba jej bola nahradená dohľadom probačného a mediačného
úradníka nad obvinenou, s uloženými obmedzeniami a povinnosťami. Tento dohľad
nad odsúdenou stále pokračuje, napriek tomu, že na obvinenú bola podaná
obžaloba na Špecializovaný trestný súd v Pezinku pracovisko Banská Bystrica
za pokračovací zločinu nedovedenia dane a poistného podľa § 277 odsek 1, 2, 4 Trestného
zákona s poukazom na § 138 písmeno j/ Trestného zákona. Súčasne v ďalšej trestnej veci sa
prejednáva trestná vec proti obvinenej na Okresnom súde Banská Bystrica pre rovnaký
trestný čin.
Súd teda mal preukázané, že obvinenej v inej trestnej veci už bola väzba nahradená
dohľadom probačného a mediačného úradníka. Okrem toho vo vyššie uvedenej trestnej veci
obvinenej bola určená skúšobná doba, ktorá jej stále plynie, a ani hrozba nariadenia trestu
ju neviedla k tomu, aby sa vyvarovala takého konania, ktoré by vzbudilo, čo i len podozrenie
z protiprávneho konania, tak ako sa to stalo v prejednávanom prípade.“
46. Krajský súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: „V doterajšom
štádiu konania obvinenú zo spáchania činu (pri rešpektovaní prezumpcie neviny) usvedčujú
svedkovia a poškodení a jeho rodičia , .
Prítomnosť na mieste činu potvrdzujú ďalší svedkovia a agresivitu na mieste činu uvádzali
i príslušníci polície zasahujúci na mieste činu.
Aj z pohľadu nadriadeného súdu bolo potrebné pri hodnotení dôvodnosti
preventívnej väzby vziať do úvahy stále prebiehajúcu skúšobnú dobu podmienečného trestu
odňatia slobody, ktorú obvinená vykonáva na podklade rozsudku Okresného súdu Banská
Bystrica zo dňa 30.10.2017, sp. zn. 1T/42/2017 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo dňa 06.09.2018, sp. zn. 3To/18/2018 v trvaní troch rokov
popri uloženom treste odňatia slobody v trvaní dvoch rokov.
Zároveň obvinená je trestne stíhaná Špecializovaným trestným súdom v Pezinku,
pracovisko Banská Bystrica, pre pokračovací zločin neodvedenia dane a poistného
podľa § 277 odsek 1 alinea druhá, odsek 2 písmeno a/, odsek 4 Trestného zákona a iné,
v ktorej veci bola prepustená z výkonu väzby podľa § 71 odsek 1 písmeno c/ Trestného
poriadku a bol jej určený probačný dohľad s obmedzením v podobe zákazu vykonávať
osobne alebo sprostredkovane podnikateľskú činnosť § 2 Obchodného zákonníka
č. 513/1991 Zb., v znení neskorších predpisov.
Opierajúc sa o tieto skutočnosti sťažovateľka opomína dôležitosť faktu,
že predchádzajúce odsúdenie si zapríčinila sama a nachádza sa v režime prísneho dohľadu
nad jej správaním v rámci skúšobnej doby podmienečného trestu odňatia slobody,
ktorý je navyše limitovaný dohľadom probačným a mediačným úradníkom v stále
neuzavretej trestnej veci pred STS.“
47. K námietke sťažovateľky, že nemohla spáchať trestný čin porušovania domovej
slobody z dôvodu nedostatočného oplotenia pozemku, a k jej námietke, že nemohla spáchať
trestný čin nebezpečného vyhrážania vzhľadom na jej fyzické vlastnosti a fyzické vlastnosti
poškodeného/poškodených, ústavný súd konštatuje, že uvedené skutočnosti budú
predmetom skúmania v príslušnom trestnom konaní vedenom proti sťažovateľke. V tomto
štádiu konania pri rozhodovaní o obmedzení osobnej slobody sťažovateľky je nevyhnutné,
aby skutok, resp. skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie, napĺňali znaky trestného
činu a aby existovalo dôvodné podozrenie, že ich mala spáchať sťažovateľka. Z citovaných
časti odôvodnenia uznesení okresného súdu a krajského súdu podľa názoru ústavného súdu
vyplýva, že existencia uvedených skutočností bola dostatočným spôsobom preukázaná.
48. Pokiaľ ide o námietku, že existencia väzobného dôvodu je v prípade sťažovateľky
čisto hypotetická, táto nadväzuje na jej prechádzajúcu námietku o tom, že označené trestné
činy vôbec ani nemohla spáchať, a preto vzhľadom na už uvedené ani táto jej námietka
nemôže spochybniť ústavnosť a zákonnosť jej väzobného trestného stíhania.
49. K obdobným záverom dospel ústavný súd aj vo svojom uznesení
sp. zn. II. ÚS 83/2020 z 20. februára 2020, ktorým rozhodol o ústavnej sťažnosti
sťažovateľky, ktorou namietala neústavnosť a nezákonnosť jej vzatia do väzby.
50. Ústavný súd nad rámec uvedeného považuje za vhodné osobitne sa vyjadriť
k tvrdeniu sťažovateľky, že predchádzajúce odsúdenie, resp. vedenie iného trestného
konania proti nej nemôžu samy osebe byť skutočnosťou zakladajúcou existenciu väzobného
dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
51. Ústavný súd sa z napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením
okresného súdu presvedčil, že vo veci sťažovateľky nejde o odôvodnenie jej väzobného
trestného stíhania predošlým odsúdením a iným trestným stíhaním, ako to tvrdí
sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti, ale tým, že sťažovateľku od páchania
protiprávnej činnosti neodradilo plynutie skúšobnej doby jej predchádzajúceho
podmienečného odkladu výkonu trestu a ani plynutie probačného dohľadu v inej trestnej
veci. Takéto odôvodnenie obmedzenia osobnej slobody sťažovateľky možno podľa názoru
ústavného súdu považovať za dostatočné a ústavnoprávne akceptovateľné. Ústavný súd
taktiež považuje za príhodné vo vzťahu k existencii väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku opätovne poukázať na časť odôvodnenia uznesenia okresného
súdu, ktorý uviedol, že poškodený sa so sťažovateľkou „stretol v obchode asi za dva a pol
mesiaca, kde na neho táto znovu kričala, že je jej dlžný peniaze, ako aj to, že mu nepomôže,
že to oznámi na políciu a že jej peniaze aj tak vráti, lebo sa o to ona postará“.
52. Ústavný súd na základe už uvedeného dospel k záveru, že krajský súd
sa dostatočným a relevantným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami
prezentovanými sťažovateľkou. V nadväznosti na uvedené dospel k záveru, že ani tejto časti
ústavnej sťažnosti sťažovateľky nemožno vyhovieť.
53. Pokiaľ sťažovateľka nad rámec čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4
dohovoru namieta aj porušenie svojich práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, ústavný
súd konštatuje, že v danom prípade nie je predmetom jeho ústavnoprávneho prieskumu
rozhodnutie súdov o vzatí sťažovateľky do väzby, ale o dôvodnosti ďalšieho trvania
jej väzby. Článok 5 ods. 1 písm. c) dohovoru sa ratione materiae nevzťahuje na dôvodnosť
ďalšieho trvania väzby (obdobne I. ÚS 338/06, I. ÚS 352/06, II. ÚS 318/06, III. ÚS 34/07,
54. Sťažovateľka napokon vo svojom podaní k vyjadreniam okresného súdu
a krajského súdu uviedla, že poškodený z nej nemá strach, keď sa mal pred viacerými
svedkami vyjadriť, že má záujem u sťažovateľky opätovne pracovať. Ústavný súd
konštatuje, že túto svoju námietku sťažovateľka mohla/môže uplatniť v žiadosti
o prepustenie z väzby na slobodu, o ktorej je príslušný rozhodnúť okresný súd a v prípade
podania sťažnosti krajský súd.
55. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ústavnej sťažnosti
sťažovateľky ako celku nemožno vyhovieť.
56. Keďže ústavný súd ústavnej sťažnosti nevyhovel, bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu