Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 83/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. februára 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , zastúpenej

advokátom Mgr. Dávidom Štefankom, Povoznícka 18, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na osobnú slobodu podľa Slovenskej

republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 8 Listiny základných

práv a slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. z 26. septembra 2019

a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 10. októbra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom

Mgr. Dávidom Štefankom, Povoznícka 18, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na osobnú slobodu podľa (ďalej len

„ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 8 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 26. septembra 2019 (ďalej aj „namietané uznesenie č. 1“)

a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 10. októbra 2019 (ďalej aj „namietané uznesenie č. 2“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľke je vedené

väzobné trestné stíhanie pre zločin vydierania podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a pre zločin

porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. a)

, v rámci ktorého bola sťažovateľka vzatá do väzby namietaným

uznesením č. 1, a to z dôvodu podľa Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), pričom jej väzba

nebola okresným súdom nahradená ponúknutým písomným sľubom podľa § 80 ods. 1

písm. b) ani dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa

ods. 1 písm. c) . O sťažnosti sťažovateľky, ktorú proti namietanému

prvostupňovému uzneseniu okresného súdu podala, rozhodol krajský súd namietaným

uznesením č. 2, ktorým jej sťažnosť podľa ako

nedôvodnú zamietol.

3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka argumentuje, že okresný súd, ako aj krajský súd

sa v namietanom uznesení č. 1 a namietanom uznesení č. 2 nedostatočným spôsobom

zaoberali najmä splnením prvej materiálnej podmienky väzby vyplývajúcej z ustanovenia

, a to dôvodnosťou vedeného trestného stíhania voči jej

osobe, ktorá je conditio sine qua non vo vzťahu k jej vzatiu do väzby, ako aj vo vzťahu

k celému ďalšiemu trvaniu jej väzobného stíhania. Podľa jej argumentácie rovnako nedošlo

k riadnemu odôvodneniu rozhodnutia okresného súdu o jej vzatí do väzby, a taktiež

rozhodnutia krajského súdu, ktorým bola jej sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do väzby ako

nedôvodná zamietnutá. Vo vzťahu k materiálnym podmienkam väzby sťažovateľka ďalej

uvádza: „Náležitosti odôvodnenia uznesenia o väzbe upravuje ustanovenie § 72 ods. 2

druhej vety , podľa ktorého sa uznesenie o vzatí do väzby musí

odôvodniť aj skutkovými okolnosťami, o ktoré sa výrok opiera, čo znamená opísanie

konania, skutočností alebo okolností, z ktorých súd. resp. sudca pre prípravné konanie

dospel k záveru, že je daný niektorý z väzobných dôvodov.“ K tomu podľa názoru

sťažovateľky v rámci rozhodovania okresného súdu a krajského súdu o jej väzbe nedošlo,

keďže konajúce súdy skutkové okolnosti dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)

vo svojich rozhodnutiach riadne a zákonným spôsobom nezdôvodnili.

4. V ďalšom bode ústavnej sťažnosti sťažovateľka prezentuje tvrdenie, že o jej väzbe

nerozhodoval nezávislý a nestranný súd, keďže prostredníctvom svojej obhajkyne

JUDr. Júlie Vestenickej pri informatívnom výsluchu o väzbe pred sudkyňou pre prípravné

konanie okresného súdu 26. septembra 2019 vzniesla námietku zaujatosti voči celému

okresnému súdu, ako aj krajskému súdu, ktorú odôvodňovala prostredníctvom

predchádzajúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. zo 7. júla 2016, ktorým došlo k odňatiu inej trestnej veci

sťažovateľky týmto súdom. Podľa argumentácie sťažovateľky v uvedenom smere

„Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp.

necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by sudca zaujatý

mohol byť (). Z toho hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu

na jeho vylúčenie vyjadrí v tom zmysle, že sa vnútorne necíti alebo cíti byť zaujatý.

Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vrhajú

pochybnosť na jeho nestrannosť v očiach strán a verejnosti. Z pohľadu čl. 6 ods. 1

dohovoru možno nestrannosť posudzovať na základe dvoch rôznych prístupov. Možno

rozlišovať subjektívny prístup, pri ktorom sa skúma skôr myseľ sudcu, teda to, čo si sudca

v danej situácii myslel vo svojom vnútornom fóre. a objektívny prístup, pri ktorom sa skúma,

či sudca poskytuje dostatočné záruky, aby bola vylúčená každá pochybnosť o jeho

nestrannosti.“.

5. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd

po prijatí jej veci na ďalšie konanie rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej

základného práva na osobnú slobodu podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 8 listiny uznesením okresného súdu sp. zn.

z 26. septembra 2019 a uznesením krajského súdu sp. zn.

z 10. októbra 2019, predmetné uznesenie okresného súdu a predmetné uznesenie krajského

súdu zrušil a priznal tiež sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 6 000 €

a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 415,51 €.

II.

Východiskové ústavnoprávne normy

6. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

9. Ústavný súd podľa každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na

začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný

navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti

navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti

ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou

osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery

10. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva

na osobnú slobodu podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a základného práva

na osobnú slobodu podľa listiny uznesením okresného súdu sp. zn.

z 26. septembra 2019, ktorým bola vzatá do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c)

a uznesením krajského súdu sp. zn. z 10. októbra 2019,

ktorým bola zamietnutá jej sťažnosť uplatnená proti prvostupňovému uzneseniu okresného

súdu.

K namietanému uzneseniu okresného súdu z 26. septembra 2019 v konaní

vedenom pod sp. zn.

11. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených , listinou

a ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je

založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu

pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam

a základným slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142

ods. 1 ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu

zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných

slobôd ( a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané

chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (,

).

12. Vychádzajúc zo svojej judikatúry uvedenej v predchádzajúcom bode tohto

uznesenia, vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 26. septembra 2019 ústavný súd konštatuje existenciu procesnej prekážky

brániacej prerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného

súdu. , zakotvujúci inštitút sťažnosti, poskytuje priestor aj na uplatnenie

námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potenciálne predstavujúcich zásahy

do základných práv a slobôd väzobne stíhanej osoby. Rozhodovanie o tomto opravnom

prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu. Sťažovateľka disponovala možnosťou

uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybení prvostupňového súdu prostredníctvom

podanej sťažnosti, ktorú aj využila. Ochranu jej základným právam zaručeným ,

listinou a právu zaručenému dohovorom, ktorých porušenie sťažovateľka v ústavnej

sťažnosti namieta, bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť krajský súd v rámci

inštančného konania. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať

námietky sťažovateľky uplatnené proti namietanému uzneseniu č. 1 okresného súdu.

Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. a)

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému uzneseniu krajského súdu z 10. októbra 2019 v konaní vedenom

pod sp. zn.

13. Judikatúra ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú považuje takú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie

konanie (, , ).

14. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu je

garantované , 2 a 5 a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného

na urýchlenú súdnu kontrolu zákonnosti trvania jeho väzby, s čím je spojená povinnosť

nariadenia prepustenia obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť

vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom

prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného

ustanovenia korešponduje aj právam vyplývajúcim z dohovoru [obdobne napr.

, , , , ,

(ktorého porušenie však sťažovateľka v podanej sťažnosti nenamieta)].

15. Ústavný súd už vo svojej judikatúre opakovane konštatoval, že

zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu

vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu

o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode (a nie všeobecné

ustanovenia o práve na súdnu ochranu) (porovnaj napr. ,

, , ). Z ďalej vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho

trvania väzby. Ústavne konformné uplatnenie zabezpečovacieho (nie sankčného) inštitútu

väzby je zároveň determinované aj existenciou konkrétnych skutočností, ktoré svojou

podstatou musia dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie tohto zabezpečovacieho

inštitútu. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva zaručeného v čl. 17

ods. 5 , z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností

svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe

konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (porovnaj napr. ,

, , ).

16. V neposlednom rade z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že všeobecný súd,

rozhodujúci o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby, sa musí adekvátne

a preskúmateľne vyrovnať s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa (porovnaj

, ), a taktiež z odôvodnenia rozhodnutia o zamietnutí

sťažnosti obvineného proti prvostupňovému súdnemu rozhodnutiu, ktorým bolo

rozhodované o väzbe musí byť zrejmé, že sa súd náležite zaoberal všetkými podstatnými

argumentmi a námietkami, ktoré obvinený vo svojej sťažnosti uviedol (porovnaj

, ). Obsah a rozsah ústavnej ochrany osobnej slobody

poskytovanej jednotlivcom prostredníctvom súčasne namietaného čl. 8 listiny je v podstate

zhodný so základným právom na osobnú slobodu garantovaným , a preto nie je

potrebné mu v ďalšom odôvodnení uznesenia venovať osobitnú pozornosť.

17. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z ,

podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ). Ústavný

súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

18. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného uznesenia krajského

súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré

krajský súd oprel svoje rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila

na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľky

(prezentovanou v uplatnenej sťažnosti proti uzneseniu o jej vzatí do väzby) vysporiadal

adekvátne a preskúmateľne, a taktiež či je odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne

akceptovateľné.

19. Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky

(okrem iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania

o osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky

spravodlivého konania. Jednou z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho

obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti

(„fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné

a relevantné dôvody (pozri napr. , , ).

20. Opierajúc sa o východiská prezentované v bodoch 14 až 19 odôvodnenia tohto

rozhodnutia, ústavný súd posudzoval aj ústavnú sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu

k namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu vyplývajúceho z čl. 17

, listiny, a taktiež vo vzťahu k namietanému nedostatočnému odôvodneniu

namietaného uznesenia krajského súdu, ktorým podľa názoru sťažovateľky malo dôjsť

k porušeniu práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z , ako aj k porušeniu práva

na spravodlivé súdne konanie garantovaného prostredníctvom čl. 6 dohovoru.

21. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnenia namietaného uznesenia

krajského súdu v spojení s odôvodnením prvostupňového uznesenia okresného súdu (právny

názor zakotvený v ustálenej judikatúre ústavného súdu totiž zahŕňa požiadavku

komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli vydané v priebehu

príslušného súdneho konania, pozri napr. sp. zn. ) a zistil, že okresný súd svoj

záver o vzatí sťažovateľky do väzby odôvodnil nasledujúcimi skutkovými okolnosťami

a z nich plynúcimi právnymi závermi.

22. Dôvodnosť trestného stíhania sťažovateľky ako prvú z dvoch materiálnych

podmienok väzby odôvodnila sudkyňa pre prípravné konanie okresného súdu najmä

výpoveďami svedkov – poškodených , a

, z ktorých „vyplývajú skutočnosti, popísané v skutkových vetách uznesenia

o vznesení obvinenia, a to že , a vo

večerných hodinách dňa 20. 06. 2019 prišli do obce k domu

č. vošli do dvora a tu pod hrozbou násilia žiadala od poškodeného

vyplatenie peňazí, ktoré mu mala poskytnúť na opravu pneumatiky na

nákladnom aute, po poruche vo Francúzsku. Keď odmietol peniaze vrátiť, tak dôrazným

hlasom vyslovila, že ak peniaze nevráti, tak ho zničí a dá ho zabiť. Na zdôraznenie svojej

žiadosti, vzala zo stola popolník, ktorým sa pokúsila udrieť , čomu zabránil

jeho otec .“. Uvedené skutočnosti okresný súd považoval za preukázané

taktiež nepriamymi dôkazmi, a to najmä výpoveďami svedkov a

, na ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia o vzatí sťažovateľky do väzby

poukazuje. Na s. 7 odôvodnenia uznesenia okresného súdu sudkyňa pre prípravné konanie

správne poznamenáva, že zákonné požiadavky pre dôvodnosť trestného stíhania ako prvej

materiálnej podmienky vzatia obvineného do väzby (a taktiež celého ďalšieho trvania

väzby) nie sú z kvalitatívneho hľadiska totožné s požiadavkami pre uznanie viny páchateľa

trestného činu súdom na hlavnom pojednávaní podľa článku 50 ods. 1 .

23. Existenciu dôvodnej obavy z naplnenia väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1

písm. c) ako druhej materiálnej podmienky väzby okresný súd vzhliadal

najmä v konaní sťažovateľky a ďalších konkrétnych skutočnostiach, čo skutkovými

okolnosťami odôvodnil nasledujúco. Podľa názoru okresného súdu v čase rozhodovania

o vzatí sťažovateľky do väzby existovala dôvodná obava, že sťažovateľka ponechaním

na slobode bude pokračovať v trestnej činnosti, keďže sa stíhaných skutkov dopustila

v skúšobnej dobe podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody za svoju

predchádzajúcu trestnú činnosť (skúšobná doba predchádzajúceho odsúdenia sťažovateľke

uplynie až v roku 2021), pričom ani hrozba nariadenia nepodmienečného trestu odňatia

slobody v predmetnej trestnej veci jej nezabránila v páchaní ďalšej protiprávnej činnosti,

pre ktorú je momentálne väzobne stíhaná. Od páchania protiprávnej činnosti neodradila

sťažovateľku ani tá skutočnosť, že v ďalších jej predchádzajúcich trestných veciach bola

sťažovateľke opakovane väzba nahradená, a to či už prijatím písomného sľubu alebo

dohľadom probačného a mediačného úradníka (rozhodnutie okresného súdu sp. zn.

v spojitosti s rozhodnutím krajského súdu sp. zn. ), pričom

probačný dohľad v konaní vedenom na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku,

pracovisku Banská Bystrica sp. zn. v čase vzatia sťažovateľky do väzby

stále trval. Najmä prostredníctvom uvádzaných konkrétnych skutočností okresný súd

odôvodnil existenciu dôvodnej obavy z naplnenia väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1

písm. c) sťažovateľkou. Okresný súd dôvody vzatia sťažovateľky

do tzv. preventívnej väzby uzavrel tým, že „Okrem toho obavu, že obvinená bude

pokračovať v páchaní trestnej činnosti v prípade ponechania na slobode, posilňuje aj tá

skutočnosť, že obvinená pri náhodnom stretnutí v predajni , poškodeného znovu

upozorňovala, aby peniaze vrátil, pričom z jej vyjadrenia vyplynulo, že ona nemá obavu ani

z policajtov a ani z toho, že poškodený ju oznámil polícii.“.

24. Z obsahu odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že tento

sa v celom rozsahu stotožnil so závermi okresného súdu týkajúcimi sa dôvodnosti vedeného

trestného stíhania proti sťažovateľke, ako aj existencie dôvodnej obavy z pokračovania

v trestnej činnosti v prípade, ak by sťažovateľka bola vyšetrovaná na slobode. Vo vzťahu

k dôvodnosti vedeného trestného stíhania krajský súd poukázal najmä na výpovede

svedkov, ale taktiež na zápisnicu z ohliadky miesta činu vrátane príslušnej

fotodokumentácie. Vo vzťahu k naplneniu dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) krajský

súd totožne s okresným súdom vzhliadal dôvodnú obavu z pokračovania v trestnej činnosti,

keďže sťažovateľku od páchania protiprávnej činnosti neodradilo ani súčasné plynutie

skúšobnej doby jej predchádzajúceho podmienečného odkladu výkonu trestu, a dokonca ani

súbežné plynutie probačného dohľadu v trestnej veci vedenej na Špecializovanom trestnom

súde v Pezinku, pracovisku Banská Bystrica sp. zn. , v ktorej bola

sťažovateľke nahradená práve tzv. preventívna väzba.

25. Vychádzajúc z bodov 21 až 24 odôvodnenia tohto rozhodnutia, ústavný súd

vo všeobecnosti konštatuje, že právne závery krajského súdu korešpondujú so skutkovými

zisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle všeobecného súdu, ale komplexného

zhodnotenia všetkých skutkových okolností významných pre rozhodovanie o vzatí

sťažovateľky do väzby. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v odôvodnení svojho

väzobného rozhodnutia sťažovateľke poskytol náležitú a presvedčivú odpoveď na všetky jej

relevantné právne argumenty prezentované v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu.

Ústavný súd dopĺňa, že krajským súdom prezentovaná interpretácia jednotlivých ustanovení

aplikovaných právnych noriem žiadnym spôsobom nepopiera ich účel

a zmysel. Má teda z hľadiska ich ústavnej konformnosti akceptovateľnú podobu.

26. Ústavný súd sa tak v žiadnom prípade nemôže stotožniť so sťažnostnými

námietkami sťažovateľky, a to s jej tvrdením, že sa krajský súd posúdením jej väzobnej veci

nezaoberal dostatočne náležite a nezodpovedal jej relevantné sťažnostné námietky.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa

v namietanom uznesení sťažnostnými námietkami sťažovateľky ústavne konformným

spôsobom zaoberal a svoje závery k nim podporil logickými argumentmi o splnení

formálnych, avšak predovšetkým materiálnych podmienok jej väzobného stíhania. Rovnako

sa ústavný súd nestotožňuje s tou časťou argumentácie sťažovateľky, podľa ktorej malo byť

jej vzatie do väzby odôvodnené iba abstraktnými a hypotetickými okolnosťami. Z okolností

uvedených v bodoch 22 až 24 odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva opak, a síce, že

odôvodnenie jej vzatia do väzby konajúcimi súdmi je ústavnoprávne udržateľné

a podporené konkrétnymi skutkovými okolnosťami, ktoré jasne a zreteľne poukazujú

na možnosť pokračovania v trestnej činnosti zo strany sťažovateľky v prípade jej

ponechania na slobode.

27. Vychádzajúc zo záverov uvedených v bodoch 15, 25 a 26 odôvodnenia tohto

rozhodnutia, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného

porušenia jej základného práva podľa a listiny, a napokon

čl. 6 dohovoru namietaným uznesením krajského súdu sp. zn. z 10. októbra

2019 ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde odmietol. V uvedenom smere ústavný súd zdôrazňuje, že väzobným

konaním nemôže dôjsť k porušeniu práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu,

že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru, ktorého

porušenie však sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti nenamietala. Ústavný súd v tomto

smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“), podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok ESĽP de

Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 etc.).

28. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky formulovanej v ústavnej sťažnosti, podľa

ktorej o jej väzbe nerozhodoval nezávislý a nestranný súd, keďže táto prostredníctvom

svojej obhajkyne JUDr. Júlie Vestenickej pri informatívnom výsluchu o väzbe

pred sudkyňou pre prípravné konanie okresného súdu 26. septembra 2019 vzniesla námietku

zaujatosti voči celému okresnému súdu, ako aj krajskému súdu, ktorú odôvodňovala

prostredníctvom predchádzajúceho rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

zo 7. júla 2016, ktorým došlo k odňatiu inej trestnej veci sťažovateľky týmto súdom, čím

podľa jej názoru došlo k porušeniu a dohovoru, ústavný súd uvádza

nasledujúce.

29. Opierajúc sa o prílohy, ktoré sťažovateľka pripojila k svojej ústavnej sťažnosti,

a to najmä uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 21. októbra 2019, ktorým

najvyšší súd rozhodol o neodňatí trestnej veci sťažovateľky okresnému súdu a krajskému

súdu, a taktiež uznesenie krajského súdu sp. zn. z 28. októbra2019, ktorým

krajský súd sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu sudkyne pre prípravné konanie

okresného súdu o jej nevylúčení z vykonávania úkonov trestného konania ako nedôvodnú

zamietol, ústavný súd k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky, ku ktorému

malo dôjsť tým, že o jej väzbe nerozhodoval nezávislý a nestranný súd, uvádza nasledujúce.

30. V predchádzajúcom bode uvedeným uznesením najvyššieho súdu nedošlo

k odňatiu trestnej veci sťažovateľky okresnému súdu a krajského súdu, čo najvyšší súd

odôvodnil najmä tým, že rozhodnutie o odňatí konkrétnej trestnej veci konajúcemu súdu,

resp. konajúcim súdom je rozhodnutie fakultatívnej povahy, čo vyplýva zo zákonnej dikcie

, podľa ktorého „z dôležitých dôvodov môže byť vec

príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí

a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený“. V ďalšom

najvyšší súd poukázal na skutočnosť, že je zákonnou

výnimkou z ustanovenia prvej vety , podľa ktorého nikoho nemožno

odňať jeho zákonnému sudcovi. Najvyšší súd odôvodnenie svojho rozhodnutia o neodňatí

trestnej veci sťažovateľky okresnému súdu a krajskému súdu uzavrel tým, že dôležitosť

odňatia trestnej veci konkrétnemu súdu musí v každom posudzovanom prípade prevyšovať

ústavný princíp neodňateľnosti trestnej veci obvineného jeho zákonnému sudcovi, pričom

v trestnej veci sťažovateľky k tomu nedošlo. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil

taktiež tým, že ku konkrétnej trestnej veci je vždy potrebné pristupovať osobitne, pričom

dôvod pre odňatie trestnej veci sťažovateľky konajúcim súdom nemôže byť v žiadnom

prípade odvodený iba zo skutočnosti, že v predchádzajúcich trestných veciach sťažovateľky,

ktoré skutkovo a právne nesúvisia s touto trestnou vecou, k nemu došlo (napr. v konaní

vedenom pred najvyšším súdom pod sp. zn. ). Vo vzťahu k rozhodnutiu,

ktorým došlo k zamietnutiu sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu sudkyne pre prípravné

konanie okresného súdu o jej nevylúčení z vykonávania úkonov trestného konania ako

nedôvodnej, je potrebné uviesť, že v jeho odôvodnení krajský súd konštatoval, že obhajobou

nebol v námietke zaujatosti prezentovaný žiadny argument, resp. dôkaz, ktorý by sudkyňu

pre prípravné konanie okresného súdu vylučoval z vykonávania úkonov trestného konania.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. z 28. októbra 2019 ďalej vyplýva, že

sudkyňa pre prípravné konanie o svojom nevylúčení z vykonávania úkonov trestného

konania rozhodla uznesením ešte pred rozhodnutím o vzatí sťažovateľky do väzby, pričom

bezprostredne po tomto rozhodnutí postúpila celý spisový materiál najvyššiemu súdu

na účel rozhodovania o odňatí veci okresnému súdu a krajskému súdu, keďže o väzbe

sťažovateľky bola podľa ustanovenia povinná rozhodnúť v rámci

prekluzívnych ústavných lehôt, aby nedošlo k prípadnému zmareniu väzobného stíhania

sťažovateľky.

31. Nad rámec uvádzaných skutočností však ústavný súd už vo svojej konštantnej

judikatúre zdôraznil, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú

konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny

obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho

charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. Rozhodnutím o väzbe preto nemôže

dôjsť k porušeniu , ako ani dohovoru (základné právo

na súdnu a inú právnu ochranu, právo na spravodlivý proces), keďže túto oblasť ochrany

práv upravuje vo svojich ustanoveniach , ako aj dohovoru (m. m.

).

32. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr.

, , , , ).

33. Vo vzťahu ku skutočnosti, že podľa názoru sťažovateľky o jej väzbe

nerozhodoval nezávislý a nestranný súd, ústavný súd vychádzajúc zo záverov uvedených

v bode 28 až 32 odôvodnenia tohto rozhodnutia, ústavnú sťažnosť sťažovateľky posúdil aj

v tejto časti namietaného porušenia jej základného práva podľa a napokon

dohovoru namietaným uznesením krajského súdu sp. zn. z 10. októbra 2019

ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa

odmietol.

34. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími

návrhmi sťažovateľky nezaoberal.

35. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľky

potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. februára 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu