Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 83/2020
PDF · 524.35 KB
No categories available
II. ÚS 83/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. februára 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , zastúpenej
advokátom Mgr. Dávidom Štefankom, Povoznícka 18, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 8 Listiny základných
práv a slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 4 Tp 129/2019 z 26. septembra 2019
a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 Tpo 55/2019 z 10. októbra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom
Mgr. Dávidom Štefankom, Povoznícka 18, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) a základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 8 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 4 Tp 129/2019 z 26. septembra 2019 (ďalej aj „namietané uznesenie č. 1“)
a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tpo 55/2019
z 10. októbra 2019 (ďalej aj „namietané uznesenie č. 2“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľke je vedené
väzobné trestné stíhanie pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a pre zločin
porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. a)
Trestného zákona, v rámci ktorého bola sťažovateľka vzatá do väzby namietaným
uznesením č. 1, a to z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), pričom jej väzba
nebola okresným súdom nahradená ponúknutým písomným sľubom podľa § 80 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku ani dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. O sťažnosti sťažovateľky, ktorú proti namietanému
prvostupňovému uzneseniu okresného súdu podala, rozhodol krajský súd namietaným
uznesením č. 2, ktorým jej sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako
nedôvodnú zamietol.
3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka argumentuje, že okresný súd, ako aj krajský súd
sa v namietanom uznesení č. 1 a namietanom uznesení č. 2 nedostatočným spôsobom
zaoberali najmä splnením prvej materiálnej podmienky väzby vyplývajúcej z ustanovenia
§ 71 ods. 1 Trestného poriadku, a to dôvodnosťou vedeného trestného stíhania voči jej
osobe, ktorá je conditio sine qua non vo vzťahu k jej vzatiu do väzby, ako aj vo vzťahu
k celému ďalšiemu trvaniu jej väzobného stíhania. Podľa jej argumentácie rovnako nedošlo
k riadnemu odôvodneniu rozhodnutia okresného súdu o jej vzatí do väzby, a taktiež
rozhodnutia krajského súdu, ktorým bola jej sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do väzby ako
nedôvodná zamietnutá. Vo vzťahu k materiálnym podmienkam väzby sťažovateľka ďalej
uvádza: „Náležitosti odôvodnenia uznesenia o väzbe upravuje ustanovenie § 72 ods. 2
druhej vety Trestného poriadku, podľa ktorého sa uznesenie o vzatí do väzby musí
odôvodniť aj skutkovými okolnosťami, o ktoré sa výrok opiera, čo znamená opísanie
konania, skutočností alebo okolností, z ktorých súd. resp. sudca pre prípravné konanie
dospel k záveru, že je daný niektorý z väzobných dôvodov.“ K tomu podľa názoru
sťažovateľky v rámci rozhodovania okresného súdu a krajského súdu o jej väzbe nedošlo,
keďže konajúce súdy skutkové okolnosti dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku vo svojich rozhodnutiach riadne a zákonným spôsobom nezdôvodnili.
4. V ďalšom bode ústavnej sťažnosti sťažovateľka prezentuje tvrdenie, že o jej väzbe
nerozhodoval nezávislý a nestranný súd, keďže prostredníctvom svojej obhajkyne
JUDr. Júlie Vestenickej pri informatívnom výsluchu o väzbe pred sudkyňou pre prípravné
konanie okresného súdu 26. septembra 2019 vzniesla námietku zaujatosti voči celému
okresnému súdu, ako aj krajskému súdu, ktorú odôvodňovala prostredníctvom
predchádzajúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 6 Ndt 16/2016 zo 7. júla 2016, ktorým došlo k odňatiu inej trestnej veci
sťažovateľky týmto súdom. Podľa argumentácie sťažovateľky v uvedenom smere
„Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp.
necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by sudca zaujatý
mohol byť (III. ÚS 47/05). Z toho hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu
na jeho vylúčenie vyjadrí v tom zmysle, že sa vnútorne necíti alebo cíti byť zaujatý.
Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vrhajú
pochybnosť na jeho nestrannosť v očiach strán a verejnosti. Z pohľadu čl. 6 ods. 1
dohovoru možno nestrannosť posudzovať na základe dvoch rôznych prístupov. Možno
rozlišovať subjektívny prístup, pri ktorom sa skúma skôr myseľ sudcu, teda to, čo si sudca
v danej situácii myslel vo svojom vnútornom fóre. a objektívny prístup, pri ktorom sa skúma,
či sudca poskytuje dostatočné záruky, aby bola vylúčená každá pochybnosť o jeho
nestrannosti.“.
5. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd
po prijatí jej veci na ďalšie konanie rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej
základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru
a základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 8 listiny uznesením okresného súdu sp. zn.
4 Tp 129/2019 z 26. septembra 2019 a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 55/2019
z 10. októbra 2019, predmetné uznesenie okresného súdu a predmetné uznesenie krajského
súdu zrušil a priznal tiež sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 6 000 €
a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 415,51 €.
II.
Východiskové ústavnoprávne normy
6. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na
začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný
navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti
navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti
ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou
osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery
10. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru a základného práva
na osobnú slobodu podľa čl. 8 listiny uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Tp 129/2019
z 26. septembra 2019, ktorým bola vzatá do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 55/2019 z 10. októbra 2019,
ktorým bola zamietnutá jej sťažnosť uplatnená proti prvostupňovému uzneseniu okresného
súdu.
K namietanému uzneseniu okresného súdu z 26. septembra 2019 v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Tp 129/19
11. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou, listinou
a ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je
založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu
pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam
a základným slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142
ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu
zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných
slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané
chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01,
12. Vychádzajúc zo svojej judikatúry uvedenej v predchádzajúcom bode tohto
uznesenia, vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa uznesenia okresného súdu sp. zn.
4 Tp 129/2019 z 26. septembra 2019 ústavný súd konštatuje existenciu procesnej prekážky
brániacej prerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného
súdu. Trestný poriadok, zakotvujúci inštitút sťažnosti, poskytuje priestor aj na uplatnenie
námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potenciálne predstavujúcich zásahy
do základných práv a slobôd väzobne stíhanej osoby. Rozhodovanie o tomto opravnom
prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu. Sťažovateľka disponovala možnosťou
uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybení prvostupňového súdu prostredníctvom
podanej sťažnosti, ktorú aj využila. Ochranu jej základným právam zaručeným ústavou,
listinou a právu zaručenému dohovorom, ktorých porušenie sťažovateľka v ústavnej
sťažnosti namieta, bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť krajský súd v rámci
inštančného konania. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať
námietky sťažovateľky uplatnené proti namietanému uzneseniu č. 1 okresného súdu.
Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. a)
zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému uzneseniu krajského súdu z 10. októbra 2019 v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Tpo 55/2019
13. Judikatúra ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú považuje takú sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie
konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
14. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu je
garantované čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného
na urýchlenú súdnu kontrolu zákonnosti trvania jeho väzby, s čím je spojená povinnosť
nariadenia prepustenia obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť
vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom
prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného
ustanovenia ústavy korešponduje aj právam vyplývajúcim z čl. 5 dohovoru [obdobne napr.
III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08, III. ÚS 581/2015,
III. ÚS 183/2018 (ktorého porušenie však sťažovateľka v podanej sťažnosti nenamieta)].
15. Ústavný súd už vo svojej judikatúre opakovane konštatoval, že čl. 17 ústavy
zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu
vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu
o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode (a nie všeobecné
ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy o práve na súdnu ochranu) (porovnaj napr. I. ÚS 124/08,
II. ÚS 60/08, III. ÚS 135/04, IV. ÚS 397/2010). Z čl. 17 ods. 2 ústavy ďalej vyplýva
neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím
sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho
trvania väzby. Ústavne konformné uplatnenie zabezpečovacieho (nie sankčného) inštitútu
väzby je zároveň determinované aj existenciou konkrétnych skutočností, ktoré svojou
podstatou musia dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie tohto zabezpečovacieho
inštitútu. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva zaručeného v čl. 17
ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností
svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe
konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (porovnaj napr. I. ÚS 31/2010,
II. ÚS 349/2013, III. ÚS 271/07, IV. ÚS 361/09).
16. V neposlednom rade z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že všeobecný súd,
rozhodujúci o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby, sa musí adekvátne
a preskúmateľne vyrovnať s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa (porovnaj
III. ÚS 135/04, III. ÚS 466/2010), a taktiež z odôvodnenia rozhodnutia o zamietnutí
sťažnosti obvineného proti prvostupňovému súdnemu rozhodnutiu, ktorým bolo
rozhodované o väzbe musí byť zrejmé, že sa súd náležite zaoberal všetkými podstatnými
argumentmi a námietkami, ktoré obvinený vo svojej sťažnosti uviedol (porovnaj
III. ÚS 34/07, IV. ÚS 230/2011). Obsah a rozsah ústavnej ochrany osobnej slobody
poskytovanej jednotlivcom prostredníctvom súčasne namietaného čl. 8 listiny je v podstate
zhodný so základným právom na osobnú slobodu garantovaným čl. 17 ústavy, a preto nie je
potrebné mu v ďalšom odôvodnení uznesenia venovať osobitnú pozornosť.
17. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako
aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný
súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04, III. ÚS 581/2015).
18. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného uznesenia krajského
súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré
krajský súd oprel svoje rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila
na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľky
(prezentovanou v uplatnenej sťažnosti proti uzneseniu o jej vzatí do väzby) vysporiadal
adekvátne a preskúmateľne, a taktiež či je odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne
akceptovateľné.
19. Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky
(okrem iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania
o osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky
spravodlivého konania. Jednou z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho
obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti
(„fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné
a relevantné dôvody (pozri napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05, III. ÚS 581/2015).
20. Opierajúc sa o východiská prezentované v bodoch 14 až 19 odôvodnenia tohto
rozhodnutia, ústavný súd posudzoval aj ústavnú sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu
k namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu vyplývajúceho z čl. 17
ústavy, čl. 8 listiny, a taktiež vo vzťahu k namietanému nedostatočnému odôvodneniu
namietaného uznesenia krajského súdu, ktorým podľa názoru sťažovateľky malo dôjsť
k porušeniu práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ústavy, ako aj k porušeniu práva
na spravodlivé súdne konanie garantovaného prostredníctvom čl. 6 dohovoru.
21. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnenia namietaného uznesenia
krajského súdu v spojení s odôvodnením prvostupňového uznesenia okresného súdu (právny
názor zakotvený v ustálenej judikatúre ústavného súdu totiž zahŕňa požiadavku
komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli vydané v priebehu
príslušného súdneho konania, pozri napr. sp. zn. IV. ÚS 350/09) a zistil, že okresný súd svoj
záver o vzatí sťažovateľky do väzby odôvodnil nasledujúcimi skutkovými okolnosťami
a z nich plynúcimi právnymi závermi.
22. Dôvodnosť trestného stíhania sťažovateľky ako prvú z dvoch materiálnych
podmienok väzby odôvodnila sudkyňa pre prípravné konanie okresného súdu najmä
výpoveďami svedkov – poškodených , a
, z ktorých „vyplývajú skutočnosti, popísané v skutkových vetách uznesenia
o vznesení obvinenia, a to že , a vo
večerných hodinách dňa 20. 06. 2019 prišli do obce k domu
č. vošli do dvora a tu pod hrozbou násilia žiadala od poškodeného
vyplatenie peňazí, ktoré mu mala poskytnúť na opravu pneumatiky na
nákladnom aute, po poruche vo Francúzsku. Keď odmietol peniaze vrátiť, tak dôrazným
hlasom vyslovila, že ak peniaze nevráti, tak ho zničí a dá ho zabiť. Na zdôraznenie svojej
žiadosti, vzala zo stola popolník, ktorým sa pokúsila udrieť , čomu zabránil
jeho otec .“. Uvedené skutočnosti okresný súd považoval za preukázané
taktiež nepriamymi dôkazmi, a to najmä výpoveďami svedkov a
, na ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia o vzatí sťažovateľky do väzby
poukazuje. Na s. 7 odôvodnenia uznesenia okresného súdu sudkyňa pre prípravné konanie
správne poznamenáva, že zákonné požiadavky pre dôvodnosť trestného stíhania ako prvej
materiálnej podmienky vzatia obvineného do väzby (a taktiež celého ďalšieho trvania
väzby) nie sú z kvalitatívneho hľadiska totožné s požiadavkami pre uznanie viny páchateľa
trestného činu súdom na hlavnom pojednávaní podľa článku 50 ods. 1 ústavy.
23. Existenciu dôvodnej obavy z naplnenia väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku ako druhej materiálnej podmienky väzby okresný súd vzhliadal
najmä v konaní sťažovateľky a ďalších konkrétnych skutočnostiach, čo skutkovými
okolnosťami odôvodnil nasledujúco. Podľa názoru okresného súdu v čase rozhodovania
o vzatí sťažovateľky do väzby existovala dôvodná obava, že sťažovateľka ponechaním
na slobode bude pokračovať v trestnej činnosti, keďže sa stíhaných skutkov dopustila
v skúšobnej dobe podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody za svoju
predchádzajúcu trestnú činnosť (skúšobná doba predchádzajúceho odsúdenia sťažovateľke
uplynie až v roku 2021), pričom ani hrozba nariadenia nepodmienečného trestu odňatia
slobody v predmetnej trestnej veci jej nezabránila v páchaní ďalšej protiprávnej činnosti,
pre ktorú je momentálne väzobne stíhaná. Od páchania protiprávnej činnosti neodradila
sťažovateľku ani tá skutočnosť, že v ďalších jej predchádzajúcich trestných veciach bola
sťažovateľke opakovane väzba nahradená, a to či už prijatím písomného sľubu alebo
dohľadom probačného a mediačného úradníka (rozhodnutie okresného súdu sp. zn.
3 Tp 13/2012 v spojitosti s rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 10/2012), pričom
probačný dohľad v konaní vedenom na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku,
pracovisku Banská Bystrica sp. zn. BB-4 T 18/2016 v čase vzatia sťažovateľky do väzby
stále trval. Najmä prostredníctvom uvádzaných konkrétnych skutočností okresný súd
odôvodnil existenciu dôvodnej obavy z naplnenia väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku sťažovateľkou. Okresný súd dôvody vzatia sťažovateľky
do tzv. preventívnej väzby uzavrel tým, že „Okrem toho obavu, že obvinená bude
pokračovať v páchaní trestnej činnosti v prípade ponechania na slobode, posilňuje aj tá
skutočnosť, že obvinená pri náhodnom stretnutí v predajni , poškodeného znovu
upozorňovala, aby peniaze vrátil, pričom z jej vyjadrenia vyplynulo, že ona nemá obavu ani
z policajtov a ani z toho, že poškodený ju oznámil polícii.“.
24. Z obsahu odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že tento
sa v celom rozsahu stotožnil so závermi okresného súdu týkajúcimi sa dôvodnosti vedeného
trestného stíhania proti sťažovateľke, ako aj existencie dôvodnej obavy z pokračovania
v trestnej činnosti v prípade, ak by sťažovateľka bola vyšetrovaná na slobode. Vo vzťahu
k dôvodnosti vedeného trestného stíhania krajský súd poukázal najmä na výpovede
svedkov, ale taktiež na zápisnicu z ohliadky miesta činu vrátane príslušnej
fotodokumentácie. Vo vzťahu k naplneniu dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) krajský
súd totožne s okresným súdom vzhliadal dôvodnú obavu z pokračovania v trestnej činnosti,
keďže sťažovateľku od páchania protiprávnej činnosti neodradilo ani súčasné plynutie
skúšobnej doby jej predchádzajúceho podmienečného odkladu výkonu trestu, a dokonca ani
súbežné plynutie probačného dohľadu v trestnej veci vedenej na Špecializovanom trestnom
súde v Pezinku, pracovisku Banská Bystrica sp. zn. BB-4 T 18/2016, v ktorej bola
sťažovateľke nahradená práve tzv. preventívna väzba.
25. Vychádzajúc z bodov 21 až 24 odôvodnenia tohto rozhodnutia, ústavný súd
vo všeobecnosti konštatuje, že právne závery krajského súdu korešpondujú so skutkovými
zisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle všeobecného súdu, ale komplexného
zhodnotenia všetkých skutkových okolností významných pre rozhodovanie o vzatí
sťažovateľky do väzby. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v odôvodnení svojho
väzobného rozhodnutia sťažovateľke poskytol náležitú a presvedčivú odpoveď na všetky jej
relevantné právne argumenty prezentované v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu.
Ústavný súd dopĺňa, že krajským súdom prezentovaná interpretácia jednotlivých ustanovení
aplikovaných právnych noriem Trestného poriadku žiadnym spôsobom nepopiera ich účel
a zmysel. Má teda z hľadiska ich ústavnej konformnosti akceptovateľnú podobu.
26. Ústavný súd sa tak v žiadnom prípade nemôže stotožniť so sťažnostnými
námietkami sťažovateľky, a to s jej tvrdením, že sa krajský súd posúdením jej väzobnej veci
nezaoberal dostatočne náležite a nezodpovedal jej relevantné sťažnostné námietky.
Z odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa
v namietanom uznesení sťažnostnými námietkami sťažovateľky ústavne konformným
spôsobom zaoberal a svoje závery k nim podporil logickými argumentmi o splnení
formálnych, avšak predovšetkým materiálnych podmienok jej väzobného stíhania. Rovnako
sa ústavný súd nestotožňuje s tou časťou argumentácie sťažovateľky, podľa ktorej malo byť
jej vzatie do väzby odôvodnené iba abstraktnými a hypotetickými okolnosťami. Z okolností
uvedených v bodoch 22 až 24 odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva opak, a síce, že
odôvodnenie jej vzatia do väzby konajúcimi súdmi je ústavnoprávne udržateľné
a podporené konkrétnymi skutkovými okolnosťami, ktoré jasne a zreteľne poukazujú
na možnosť pokračovania v trestnej činnosti zo strany sťažovateľky v prípade jej
ponechania na slobode.
27. Vychádzajúc zo záverov uvedených v bodoch 15, 25 a 26 odôvodnenia tohto
rozhodnutia, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného
porušenia jej základného práva podľa čl. 17 ústavy a čl. 8 listiny, čl. 46 ústavy a napokon
čl. 6 dohovoru namietaným uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 55/2019 z 10. októbra
2019 ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde odmietol. V uvedenom smere ústavný súd zdôrazňuje, že väzobným
konaním nemôže dôjsť k porušeniu práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu,
že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru, ktorého
porušenie však sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti nenamietala. Ústavný súd v tomto
smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“), podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok ESĽP de
Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 etc.).
28. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky formulovanej v ústavnej sťažnosti, podľa
ktorej o jej väzbe nerozhodoval nezávislý a nestranný súd, keďže táto prostredníctvom
svojej obhajkyne JUDr. Júlie Vestenickej pri informatívnom výsluchu o väzbe
pred sudkyňou pre prípravné konanie okresného súdu 26. septembra 2019 vzniesla námietku
zaujatosti voči celému okresnému súdu, ako aj krajskému súdu, ktorú odôvodňovala
prostredníctvom predchádzajúceho rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Ndt 16/2016
zo 7. júla 2016, ktorým došlo k odňatiu inej trestnej veci sťažovateľky týmto súdom, čím
podľa jej názoru došlo k porušeniu čl. 46 ústavy a čl. 6 dohovoru, ústavný súd uvádza
nasledujúce.
29. Opierajúc sa o prílohy, ktoré sťažovateľka pripojila k svojej ústavnej sťažnosti,
a to najmä uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Ndt 26/2019 z 21. októbra 2019, ktorým
najvyšší súd rozhodol o neodňatí trestnej veci sťažovateľky okresnému súdu a krajskému
súdu, a taktiež uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 56/2019 z 28. októbra2019, ktorým
krajský súd sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu sudkyne pre prípravné konanie
okresného súdu o jej nevylúčení z vykonávania úkonov trestného konania ako nedôvodnú
zamietol, ústavný súd k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky, ku ktorému
malo dôjsť tým, že o jej väzbe nerozhodoval nezávislý a nestranný súd, uvádza nasledujúce.
30. V predchádzajúcom bode uvedeným uznesením najvyššieho súdu nedošlo
k odňatiu trestnej veci sťažovateľky okresnému súdu a krajského súdu, čo najvyšší súd
odôvodnil najmä tým, že rozhodnutie o odňatí konkrétnej trestnej veci konajúcemu súdu,
resp. konajúcim súdom je rozhodnutie fakultatívnej povahy, čo vyplýva zo zákonnej dikcie
§ 23 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého „z dôležitých dôvodov môže byť vec
príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí
a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený“. V ďalšom
najvyšší súd poukázal na skutočnosť, že § 23 ods. 1 Trestného poriadku je zákonnou
výnimkou z ustanovenia čl. 48 ods. 1 prvej vety ústavy, podľa ktorého nikoho nemožno
odňať jeho zákonnému sudcovi. Najvyšší súd odôvodnenie svojho rozhodnutia o neodňatí
trestnej veci sťažovateľky okresnému súdu a krajskému súdu uzavrel tým, že dôležitosť
odňatia trestnej veci konkrétnemu súdu musí v každom posudzovanom prípade prevyšovať
ústavný princíp neodňateľnosti trestnej veci obvineného jeho zákonnému sudcovi, pričom
v trestnej veci sťažovateľky k tomu nedošlo. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil
taktiež tým, že ku konkrétnej trestnej veci je vždy potrebné pristupovať osobitne, pričom
dôvod pre odňatie trestnej veci sťažovateľky konajúcim súdom nemôže byť v žiadnom
prípade odvodený iba zo skutočnosti, že v predchádzajúcich trestných veciach sťažovateľky,
ktoré skutkovo a právne nesúvisia s touto trestnou vecou, k nemu došlo (napr. v konaní
vedenom pred najvyšším súdom pod sp. zn. 6 Ndt 16/2016). Vo vzťahu k rozhodnutiu,
ktorým došlo k zamietnutiu sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu sudkyne pre prípravné
konanie okresného súdu o jej nevylúčení z vykonávania úkonov trestného konania ako
nedôvodnej, je potrebné uviesť, že v jeho odôvodnení krajský súd konštatoval, že obhajobou
nebol v námietke zaujatosti prezentovaný žiadny argument, resp. dôkaz, ktorý by sudkyňu
pre prípravné konanie okresného súdu vylučoval z vykonávania úkonov trestného konania.
Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 56/2019 z 28. októbra 2019 ďalej vyplýva, že
sudkyňa pre prípravné konanie o svojom nevylúčení z vykonávania úkonov trestného
konania rozhodla uznesením ešte pred rozhodnutím o vzatí sťažovateľky do väzby, pričom
bezprostredne po tomto rozhodnutí postúpila celý spisový materiál najvyššiemu súdu
na účel rozhodovania o odňatí veci okresnému súdu a krajskému súdu, keďže o väzbe
sťažovateľky bola podľa ustanovenia čl. 17 ods. 3 ústavy povinná rozhodnúť v rámci
prekluzívnych ústavných lehôt, aby nedošlo k prípadnému zmareniu väzobného stíhania
sťažovateľky.
31. Nad rámec uvádzaných skutočností však ústavný súd už vo svojej konštantnej
judikatúre zdôraznil, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú
konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny
obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho
charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. Rozhodnutím o väzbe preto nemôže
dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, ako ani čl. 6 ods. 1 dohovoru (základné právo
na súdnu a inú právnu ochranu, právo na spravodlivý proces), keďže túto oblasť ochrany
práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 17 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru (m. m.
32. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr.
I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07, I. ÚS 147/2019).
33. Vo vzťahu ku skutočnosti, že podľa názoru sťažovateľky o jej väzbe
nerozhodoval nezávislý a nestranný súd, ústavný súd vychádzajúc zo záverov uvedených
v bode 28 až 32 odôvodnenia tohto rozhodnutia, ústavnú sťažnosť sťažovateľky posúdil aj
v tejto časti namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ústavy a napokon čl. 6
dohovoru namietaným uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 55/2019 z 10. októbra 2019
ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
odmietol.
34. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími
návrhmi sťažovateľky nezaoberal.
35. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľky
potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. februára 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu