Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 547/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, ,

, zastúpenej advokátom Mgr. Dávidom Štefankom, advokátska kancelária, Povoznícka

18, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ,

porušenia základných práv zaručených v čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2

a a práv zaručených v a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní

vedenom pod sp. zn. v súvislosti s konaním o návrhu na odňatie a prikázanie

veci inému súdu a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho listom z 8. júla 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých postupov a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta

2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky ,

(ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namietala porušenie (ďalej len „“),

porušenie základných práv zaručených v čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2

a a práv zaručených v a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. v súvislosti s konaním o návrhu

na odňatie a prikázanie veci inému súdu a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho listom

z 8. júla 2020.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd v konaní pod sp. zn.

vedie na základe obžaloby Okresnej prokuratúry Nitra (ďalej len „okresná

prokuratúra“) pod č. k. -122 podanej 11. marca 2020 proti sťažovateľke

trestné konanie pre podozrenie zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

a zločin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. a)

.

3. Sťažovateľka je v danej trestnej veci stíhaná väzobne a v čase podania ústavnej

sťažnosti to tak bolo na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. z 8. apríla

2020 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 16. apríla 2020, ktorým okresný súd podľa § 238 ods. 4 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) sťažovateľku po podaní obžaloby ponechal vo väzbe.

4. Návrhom z 19. mája 2020 podaným okresnému súdu 22. mája 2020 sa

sťažovateľka domáhala odňatia jej trestnej veci okresnému súdu a jej prikázania inému

súdu, a to „z dôvodu zaujatosti“. Návrh sťažovateľky spolu s trestným spisom bol

okresným súdom predložený najvyššiemu súdu, ktorý ho ale listom pod sp. zn.

z 8. júla 2020 vrátil okresnému súdu ako nesprávne predložený.

5. Slovami sťažovateľky „Od toho času Okresný súd Nitra nevydal žiadne

rozhodnutie vo veci návrhu na odňatie a prikázanie veci a neurobil ani žiadny iný úkon

smerujúci k rozhodnutiu o tomto návrhu. Okresný súd Nitra pokračuje v konaní vo veci

samej sp. zn. ďalej, akoby návrh ani nebol podaný.“.

6. Podľa názoru sťažovateľky na postup zvolený najvyšším súdom nebol daný

zákonný dôvod, preto ho hodnotí ako prejav svojvôle. Najvyšší súd sa nepridŕžal predmetu

konania, a teda nerozhodol o návrhu na odňatie a prikázanie veci, ktorý podľa presvedčenia

sťažovateľky spĺňal všetky formálne aj materiálne náležitosti, ale jej návrh posúdil ako

námietku zaujatosti. Sťažovateľka je toho názoru, že skutočnosti uvedené v návrhu

vo vzájomnej súvislosti vzbudzujú navonok dôvodnú pochybnosť o objektívnosti,

nestrannosti a spravodlivosti rozhodovania okresným súdom. Táto pochybnosť sa

v kontexte všetkých okolností prípadu mala nepochybne vzťahovať na všetkých sudcov tak

okresného súdu, ako aj krajského súdu. Zo spisového materiálu podľa sťažovateľky

vyplýva, že v jej trestných veciach už došlo opakovane niekoľkokrát k rozhodovaniu „o

vylúčení súdu z rozhodovania a prikázaniu veci inému súdu“. V aktuálnej veci na súde

prvého stupňa koná samosudca ( ), na návrh ktorého už bola

v minulosti jemu pridelená iná trestná vec sťažovateľky odňatá okresnému súdu a prikázaná

inému súdu.

7. Sťažovateľka zdôraznila, že námietky smerovali v minulosti aj vo vzťahu

k sudkyni krajského súdu , ktorých opodstatnenosť konštatoval aj

najvyšší súd v uznesení sp. zn. . Menovaná sudkyňa rozhodovala ako

predsedníčka senátu aj v práve prejednávanej veci, a to o sťažnosti proti uzneseniu

samosudcu okresného súdu v konaní sp. zn. . O tejto skutočnosti sa dozvedela

až zo samotného rozhodnutia krajského súdu, keďže sa rozhodovalo na neverejnom

zasadnutí.

8. Sťažovateľka je toho názoru, že okresný súd ani krajský súd nemôžu objektívne

rozhodovať o jej osobe. V návrhu na odňatie a prikázanie veci tvrdila, že zo strany

označených súdov dochádza k jednoznačnej šikane jej osoby a zneužívaniu práva proti nej.

Preto považuje za nepochybné, že by sa mali k jej návrhu vyjadriť jednotlivo všetci

sudcovia týchto súdov k svojej zaujatosti.

9. Sťažovateľka uviedla, že svoj návrh podľa

prostredníctvom obhajcu riadne odôvodnila námietkou zaujatosti všetkých sudcov krajského

súdu, ako aj okresného súdu z dôvodu ich osobného – negatívneho vzťahu k jej osobe.

Podľa stabilizovanej súdnej praxe je dôvodom na odňatie veci príslušnému súdu a jej

prikázanie inému súdu toho istého druhu a stupňa aj vylúčenie všetkých sudcov príslušného

súdu. Najvyšší súd taký dôvod vo veci sťažovateľky nezistil, keďže sa podaním ani len

nezaoberal.

10. Za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie treba podľa názoru

sťažovateľky považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho

rozhodnutia, pričom súčasťou práva na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je aj

právo účastníkov súdneho konania, aby sa súd vyrovnal s ich argumentmi a návrhmi.

Najvyšší súd vybavil vec sťažovateľky len „jednoduchým prípisom“ a okresný súd nevydal

vo veci žiadne rozhodnutie.

11. Sťažovateľka tiež poukázala na to, že celý postup až po vrátenie veci

z najvyššieho súdu trval bezmála dva mesiace, „čo vo väzobnej veci a bez rozhodnutia a len

vybavením veci prípisom je samo o sebe neprípustné“. Na základe uvedeného namieta aj

dĺžku trvania postupu okresného súdu v spojení s postupom najvyššieho súdu o jej návrhu.

Zvlášť postup okresného súdu sťažovateľka hodnotí ako taký, ktorý bol poznačený

zbytočnými prieťahmi spočívajúcimi v jeho nečinnosti a súčasne aj v nesústrednej činnosti,

kým sa vec dostala na rozhodnutie najvyššiemu súdu.

12. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie takto nálezom rozhodol:

„1. Postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR v konaní sp. zn.

bolo porušené právo sťažovateľky podľa čl. 2 ods. 2, čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods.

2, , , , SR, podľa ,

Dohovoru o ochrane ľudských a práv a základných slobôd.

2. Postupom Okresného súdu Nitra v konaní sp. zn. v súvislosti

s konaním o Návrhu na odňatie a prikázanie veci inému súdu z dôvodu zaujatosti bolo

porušené právo sťažovateľky podľa čl. 2 ods. 2, čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2,

, , , ods. l SR, podľa , Dohovoru

o ochrane ľudských a práv a základných slobôd.

3. Najvyššiemu súdu SR sa prikazuje v konať vo veci predloženej z Okresného súdu

Nitra sp. zn. a evidovanej pod sp. zn. o Návrhu na odňatie

a prikázanie veci inému súdu z dôvodu zaujatosti.

4. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

450,29 EUR, ktoré je Okresný súd Nitra povinný vyplatiť na účet advokáta Mgr. Dávida

Štefanku... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah...

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

16. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

17. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

18. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

19. Podľa návrh na začatie konania okrem

všeobecných náležitostí podania podľa § 39 musí obsahovať aj dátum narodenia

navrhovateľa..., bydlisko..., označenie subjektu, proti ktorému návrh smeruje, akého

rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

20. Podľa ústavný súd je viazaný rozsahom a dôvodmi

návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak.

21. Podľa ústavná sťažnosť musí okrem

všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať

a) označenie toho, kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody,

b) označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa

sťažovateľa boli porušené jeho základné práva a slobody,

c) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí,

d) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť

k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

22. Sťažovateľka v návrhu na rozhodnutie vymedzila ako predmet ústavnej sťažnosti

namietané porušenie , porušenie základných práv zaručených v

ods. 1, č. 17 ods. 1, 2 a 5, a 2 a a práv zaručených v

a čl. 6 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

v súvislosti s konaním o návrhu na odňatie a prikázanie veci inému súdu a postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho prípisom z 8. júla

2020.

23. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

24. Podľa nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

25. Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

26. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

27. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

28. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

29. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

30. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

31. Podľa čl. 5 dohovoru:

1. každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť

slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným

zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila

rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie

povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely

výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia

pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne

chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie

alebo vydanie.

2. Každý, kto je zatknutý, musí byť oboznámený bez meškania a v jazyku, ktorému

rozumie, s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením proti nemu.

3. Každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami

odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú

osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený

v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť

zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

4. Každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo

podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia

slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

5. Každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto

článku, má nárok na odškodnenie.

32. Podľa čl. 6 ods. dohovoru:

1. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia proti nemu...

2. Každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho

vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

3. Každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú;

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom

alebo týmto jazykom nehovorí.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

33. Sťažovateľka porušenie svojich základných práv zaručených v ústave a práv

zaručených v dohovore namieta v súvislosti s konaním okresného súdu a najvyššieho súdu

o jej návrhu na odňatie trestnej veci okresnému súdu a krajskému súdu a jej prikázaniu iným

všeobecným súdom toho istého druhu a stupňa ( ), o ktorom

podľa názoru sťažovateľky nebolo riadne rozhodnuté napriek tomu, že na ňou navrhovaný

postup existovali reálne dôvody. V súvislosti s týmto postupom sťažovateľka vytkla najmä

okresnému súdu zbytočné prieťahy v konaní.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva byť stíhaný spôsobom, ktorý

ustanoví zákon, zaručeného v , základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a základného práva nebyť odňatý zákonnému

sudcovi zaručeného v

34. V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd v prvom rade poukazuje

na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.).

35. Vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry, ústavný súd sa pri predbežnom

prerokovaní ústavnej sťažnosti sústredil na posúdenie, či namietaný postup okresného súdu

a postup a list najvyššieho súdu nie sú arbitrárne, resp. zjavne svojvoľné, a či ich možno

z ústavného hľadiska považovať za akceptovateľné a udržateľné.

36. Ako už bolo uvedené, sťažovateľka sa návrhom z 19. mája 2020 adresovaným

najvyššiemu súdu (prostredníctvom okresného súdu) domáhala odňatia jej trestnej veci

vedenej okresným súdom pod sp. zn. tomuto súdu a jej prikázania inému

súdu. Rovnaká jej požiadavka smerovala aj vo vzťahu ku krajskému súdu. Tento návrh

odôvodnila zaujatosťou všetkých sudcov oboch označených súdov spočívajúcou

v negatívnom postoji k sťažovateľke.

37. Podľa z dôležitých dôvodov môže byť vec

príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí

a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.

38. Podľa z vykonávania úkonov trestného konania je

vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt,

probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora

a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer

k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému

zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

39. Podľa námietku zaujatosti je strana povinná

vzniesť bez meškania, len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia. Úkon, ktorý vykonala

vylúčená osoba, nemôže byť podkladom na rozhodnutie v trestnom konaní s výnimkou

neodkladného alebo neopakovateľného úkonu.

40. Podľa o námietke zaujatosti strany, ktorá je

založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo

ktorá nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 5 alebo ak je dôvodom námietky len

procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, sa nekoná; to platí

aj o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31.

41. Podľa podanie sa posudzuje vždy podľa obsahu,

aj keď je nesprávne označené.

42. Sťažovateľka návrh na odňatie a prikázanie veci odôvodnila viacerými

skutočnosťami. Predovšetkým uviedla, že už aj v minulosti došlo k odňatiu jej trestných

vecí okresnému súdu a krajskému súdu, ktoré následne boli pridelené iným všeobecným

súdom. Ďalším dôvodom pre odňatie veci malo byť to, že o zmene právnej kvalifikácie

stíhaného skutku, ako aj o podaní obžaloby okresnou prokuratúrou bola sťažovateľka

okresnou prokuratúrou upovedomená až po samotnom podaní obžaloby (upovedomenia boli

okresnou prokuratúrou podané na poštovú prepravu až 13. marca 2020, pritom obžaloba

bola okresnému súdu podaná 11. marca 2020). S touto okolnosťou sa pritom okresný súd

nijako nevysporiadal, resp. ju ignoroval. V návrhu z 19. mája 2020 sťažovateľka ďalej

vytkla krajskému súdu to, že sa dostatočne, resp. vôbec nevysporiadal s jej námietkami proti

uzneseniu okresného súdu, ktorým ju po podaní obžaloby ponechal vo väzbe. Ako príklad

zaujatého spôsobu konania okresného súdu v návrhu na odňatie a prikázanie veci

sťažovateľka uviedla, že keď malo byť rozhodované o jej väzbe 25. septembra 2019,

okresný súd napriek výslovnej požiadavke nedoručil návrh na jej vzatie do väzby obhajobe,

aby sa k nemu mohla náležitým spôsobom vyjadriť. Sudkyňa pre prípravné konanie

okresného súdu vtedy iba odkázala, že tak urobí 15 minút pred rozhodovaním. Takýto

postup podľa sťažovateľky sám osebe nenasvedčuje spravodlivému a objektívnemu

rozhodovaniu.

43. V návrhu na odňatie a prikázanie veci sťažovateľka upozornila aj na konanie

vedené Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. , v ktorom sa ako

navrhovateľka domáha proti okresnému súdu a krajskému súdu ochrany osobnosti

a náhrady nemajetkovej ujmy a už samotné vedenie označeného súdneho konania svedčilo

podľa sťažovateľky o tom, že „žalovaná strana nemôže objektívne rozhodovať o trestnej

veci obžalovanej. Takéto konanie nemôže vykazovať znaky nestrannosti a riadneho,

náležitého rozhodnutia“.

44. Sťažovateľka navrhovala odňať vec krajskému súdu aj kvôli tomu, že jej osobu

vnímali všetci sudcovia tohto súdu negatívne, čo im znemožňovalo prijať objektívne

správne rozhodnutie. Sťažovateľka sa cítila „šikanovaná“ zo strany súdov oboch stupňov,

ktoré bolo evidentné a nedalo sa prehliadnuť a ktoré pramenilo z dôsledného bránenia si

svojich práv sťažovateľkou a z podávania ústavných sťažností pre porušenie jej základných

práv okresným súdom a krajským súdom.

45. V návrhu sťažovateľka tiež poznamenala: „Teda ak v mojom prípade napádam

zaujatosťou sudcov celého Okresného súdu Nitra ako aj celého Krajského súdu v Nitre, tak

by o zaujatosti mal rozhodovať Najvyšší súd SR. Aj týmto odôvodňujem toto moje podanie.“

46. Najvyšší súd v liste sp. zn. z 8. júla 2020, ktorým vrátil okresnému

súdu dotknutý trestný spis sp. zn. ako nesprávne predložený, uviedol, že návrh

sťažovateľky na odňatie a prikázanie veci z 19. mája 2020 je „postavený na námietke

zaujatosti, ktorá jednak nebola vznesená bezodkladne (obžaloba podaná 11. marca 2020)

a jednak je založená na dôvodoch, o ktorých sa nekoná (procesný postup súdu - § 32 ods. 6

). Rovnako dávam do pozornosti skutočnosť, že o rovnakom návrhu už bolo

rozhodnuté uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. októbra 2019, sp. zn. 5

Ndt 26/2019.“.

47. Z obsahu listu z 8. júla 2020 jednoznačne vyplýva, z akých dôvodov najvyšší súd

nekonal – nepostupoval podľa predstáv sťažovateľky a o jej návrhu o odňatí trestnej veci

okresnému súdu a krajskému súdu a jej prikázaniu inému súdu nerozhodoval a nerozhodol,

ale trestný spis vrátil okresnému súdu.

48. Najvyšší súd usúdil, že sťažovateľkou uplatnený návrh je založený na námietke

zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu a krajského súdu. Avšak táto námietka

predstavujúca podstatu návrhu sťažovateľky (hlavný dôvod tvoriaci podmienku úspešného

rozhodnutia v prospech sťažovateľky o jej návrhu) nebola v relevantnom čase (konania

najvyššieho súdu) vyriešená, pritom jej vyriešeniu, t. j. rozhodnutiu o nej, bránili príslušné

zákonné ustanovenia procesnoprávneho predpisu, ktorým sa konanie riadilo (§ 32 ods. 6

). Zákonná úprava podmieňovala konanie a rozhodnutie o námietke

zaujatosti jej bezodkladným vznesením, k čomu vzhľadom na podanie obžaloby 11. marca

2020 v danej veci nedošlo (sťažovateľka v ústavnej sťažnosti relevantne nespochybňovala

tvrdenie najvyššieho súdu o nesplnení podmienky bezodkladnosti podania námietky

zaujatosti). Neprichádzalo preto do úvahy o tejto konať a rozhodovať.

49. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti ani len náznakom neuviedla, či jej návrhu

z 19. mája 2020 na odňatie a prikázanie veci inému súdu predchádzalo vznesenie námietky

zaujatosti sudcov súdu prvého aj druhého stupňa, a to procesným postupom vyžadovaným

a .

50. Navyše, dôvody, od ktorých sťažovateľka odvíjala zaujatosť sudcov okresného

súdu a krajského súdu, mali podľa názoru najvyššieho súdu (a jeho názor ústavný súd nemá

dôvod spochybňovať, keďže tak neurobila ani sťažovateľka) spočívať v ich procesnom

postupe v rámci prebiehajúceho trestného konania. Táto okolnosť rovnako predstavovala

prekážku rozhodovania, pretože o takejto námietke sa podľa

nekoná.

51. Napokon najvyšší súd poznamenal, že o rovnakom návrhu sťažovateľky už bolo

v tejto trestnej veci rozhodnuté jeho uznesením sp. zn. z 21. októbra 2019.

Ústavnému súdu je obsah označeného rozhodnutia najvyššieho súdu známy z predošlej

rozhodovacej činnosti, keď vo veci vedenej pod sp. zn. iniciovanej podaním

inej ústavnej sťažnosti sťažovateľkou tvorilo označené rozhodnutie najvyššieho súdu

prílohu jej návrhu. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 21. októbra 2019 trestnú

vec sťažovateľky vtedy vedenú okresným súdom pod sp. zn. (konanie bolo

v tom čase v štádiu prípravného konania) a krajským súdom pod sp. zn.

týmto súdom neodňal. Išlo pritom o tú istú trestnú vec (iba v inom jej štádiu) a proti sudcom

tých istých všeobecných súdov. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 21. októbra 2019 nebolo predmetom konania (posúdenia) ani

vo veci vedenej pod sp. zn. a ani v žiadnej inej veci.

52. Aj táto skutočnosť predstavovala dôvod, pre ktorý sa v zmysle § 32 ods. 6

o takejto námietke nekoná.

53. Označený list najvyššieho súdu z 8. júla 2020 je síce stručný, vyvolávajúci

zdanie, že závery v ňom uvedené sú neúplné (nedostatočné), avšak vzhľadom na jeho

podstatu, charakter a hlavne účel, keď išlo o list adresovaný konajúcemu prvostupňovému

súdu, a nie o rozhodnutie smerované sťažovateľke ako strane trestného konania, možno

konštatovať, že je absolútne adekvátnym. Sú z neho zrejmé jednoznačné dôvody, pre ktoré

najvyšší súd trestný spis týkajúci sa sťažovateľky vrátil okresnému súdu bez meritórneho

rozhodnutia ako nesprávne predložený.

54. Nemožno súhlasiť s názorom sťažovateľky, že sa najvyšší súd jej návrhom

nezaoberal. Práve naopak, podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd návrhom

sťažovateľky zaoberal, avšak vzhľadom na svoje zistenia o tomto nemohol konať

a rozhodnúť.

55. S prihliadnutím na obsah listu najvyššieho súdu z 8. júla 2020 je potom zjavné

(vyvoditeľné), prečo ani postup okresného súdu v súvislosti s podaným návrhom

sťažovateľky v tejto veci nebolo možné považovať za nezákonný, ale naopak ako súladný

s ustanovením . Od momentu podania obžaloby, resp.

od upovedomenia o jej podaní sťažovateľka vedela, ktorý okresný súd a ktorý konkrétny

zákonný sudca bude vo veci konať, a následne, ktorý všeobecný súd bude súdom druhej

inštancie v tomto konaní. Napriek tomu námietku zaujatosti sudcov nepodala bezodkladne

v zmysle ustanovení . Okrem toho, že ho založila

na námietke zaujatosti, ktorá nebola podaná bezodkladne, táto spočívala v namietanom

procesnom postupe okresného súdu a navyše o rovnakom jej návrhu už bolo v minulosti

rozhodnuté. Išlo teda o námietku, o ktorej sa podľa nekoná.

56. Postup okresného súdu o návrhu sťažovateľky nemožno považovať za rozporný

s účinnou právnou úpravou. Zákonná povinnosť súdu prvého stupňa v tomto prípade

skutočne spočívala v predložení návrhu sťažovateľky a na vec sa vzťahujúceho trestného

spisu súdu najbližšie spoločne nadriadenému súdu (

za bodkočiarkou), t. j. najvyššiemu súdu.

57. Z uvedeného vyplýva, že nebolo legitímnym očakávanie sťažovateľky,

že okresný súd bude postupovať alebo rozhodovať o jej návrhu z 19. mája 2020 inak, ako to

v skutočnosti realizoval, zvlášť ak jej podanie (návrh) ani nebolo adresované okresnému

súdu, ale najvyššiemu súdu. Napokon ani sama sťažovateľka v ústavnej sťažnosti

nenaznačila, aký iný postup prípadne rozhodnutie od okresného súdu očakávala.

58. V zmysle judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu zaručené v všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci

v súlade s procesnoprávnymi predpismi, vťahujúcimi sa na konkrétne konanie (napr.

). Teda ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky)

použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (,

).

59. Z dosiaľ uvedeného je zrejmé, že tak okresný súd, ako aj najvyšší súd v súvislosti

s návrhom sťažovateľky na odňatie a prikázanie veci nepostupovali v rozpore so žiadnym

ustanovením , ale práve naopak, pridržali sa konkrétnej právnej úpravy

obsiahnutej v zákone, ktorým sa dané trestné konanie riadilo (§ 23 ods. 1 a § 32 ods. 6

), pritom nemožno vyvodiť ani tú skutočnosť, že by tieto ustanovenia

konajúce všeobecné súdy interpretovali a aplikovali v rozpore s ich znením, zmyslom

a účelom.

60. Za takto zistených okolností nebolo možné konštatovať, že by okresný súd

a najvyšší súd vo veci návrhu sťažovateľky na odňatie a prikázanie jej trestnej veci konali

v rozpore s princípmi vyplývajúcimi z , a zároveň ani to, že by

sťažovateľka v označených konaniach okresného súdu a najvyššieho súdu nebola stíhaná

spôsobom ustanoveným zákonom ( ) alebo že by bola odňatá svojmu

zákonnému sudcovi ( ).

61. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto

časti odmietol podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

III.2 K namietanému porušeniu a porušeniu základných práv

zaručených v , a 5 a

62. Ústavný súd konštatuje, že už zo samotného znenia označených článkov

vyplýva absencia akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi týmito článkami a namietaným

postupom všeobecných súdov v konaní o návrhu na odňatie veci príslušnému súdu a jej

prikázaniu inému súdu toho istého druhu a stupňa.

63. Článok 2 ods. 2 neobsahuje konkrétnu garanciu základného práva alebo

slobody, ale je základným či všeobecným ustanovením limitujúcim konanie štátu a tým i

zásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd. K vysloveniu jeho porušenia

v rámci konania o ústavnej sťažnosti fyzickej osoby môže dôjsť iba v spojení s vyslovením

porušenia niektorého zo základných práv alebo slobôd zaručených v ústave alebo ľudských

práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská

republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom. K tomu však

v tomto prípade nedošlo.

64. K sťažovateľkou namietanému porušeniu a 5 ústavný súd

poznamenáva, že označený postup okresného súdu a najvyššieho súdu sa netýkal

rozhodovania a rozhodnutia o osobnej slobode sťažovateľky tak, ako to majú na mysli

označené články . Týkal sa návrhu na odňatie trestnej veci príslušnému súdu a jej

prikázanie inému všeobecnému súdu, konanie o ktorom nemalo a ani nemohlo mať priamy

súvis a ani dopad na osobnú slobodu sťažovateľky. Aj v tomto prípade chýba kauzálna

spojitosť medzi týmito článkami a namietaným postupom všeobecných súdov.

65. V súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením základného práva

zaručeného v ústavný súd poznamenáva, že toto sa ratione materiae

vzťahuje špecificky na správne súdnictvo. V prípade sťažovateľky jednoznačne

a nespochybniteľne nešlo o konanie a rozhodovanie všeobecných súdov v rámci správneho

súdnictva, čo akúkoľvek možnosť vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 2 prima facie vylučuje.

66. Rovnako ústavný súd nezistil obligátnu príčinnú súvislosť medzi namietaným

porušením základného práva na nedotknuteľnosť osoby sťažovateľky zaručeného v čl. 16

ods. 1 a označenými postupmi okresného súdu a najvyššieho súdu, prípadne listom

najvyššieho súdu. Navyše, vo vzťahu k tejto námietke absentuje v ústavnej sťažnosti

adekvátna argumentácia.

67. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd aj v tejto časti ústavnú sťažnosť

sťažovateľky odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

III.3 K namietanému porušeniu čl. 5 a čl. 6 dohovoru

68. Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že sťažovateľka zastúpená

kvalifikovaným právnym zástupcom v aktuálnej ústavnej sťažnosti v rámci návrhu

na rozhodnutie (petitu), ktorým je ústavný súd v rámci rozsahu a dôvodov ústavnej

sťažnosti viazaný ( ) a ktorým je v záujme úspešnosti podanej

ústavnej sťažnosti viac ako žiaduce presne vymedziť predmet konania pred ústavným

súdom, neoznačila, ktoré konkrétne (základné) práva z katalógu viacerých práv

obsiahnutých v ňou označených čl. 5 a 6 dohovoru považuje vo vzťahu k svojej osobe

za porušené postupmi okresného súdu a najvyššieho súdu.

69. Petit ústavnej sťažnosti tak, ako ho formulovala sťažovateľka vo vzťahu k čl. 5

a čl. 6 dohovoru, nespĺňa podmienku určitosti a vytvára tak priestor pre dohady a dedukcie,

čo pri uplatnení námietky o porušení základných práv (pri zastúpení kvalifikovaným

právnym zástupcom) v konaní pred ústavným súdom nemožno akceptovať

(m. m. , , , ).

70. Právny zástupca by mal byť spôsobilý skoncipovať podanie, ktoré by bolo

objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Aj v tomto ohľade

naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo,

a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé.

71. Skutočnosť, že sťažovateľka adresne neoznačila ani nepomenovala práva,

ktorých vyslovenia porušenia sa v konaní pred ústavným súdom domáha, už sama osebe má

značný potenciál byť spôsobilým dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti podľa § 56

ods. 2 písm. c) pre nesplnenie náležitostí ustanovených zákonom,

konkrétne náležitosti uvedenej v .

72. Ústavný súd pripomína, že nedostatky takéhoto charakteru, aký vyplýva

z podania sťažovateľky, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup

slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná

judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom

ustanovených náležitostí podaní účastníkov konania (, ,

). Konkretizácia základných práv, ktorých vyslovenia porušenia sa

sťažovateľka dožaduje, je jasne definovanou zákonnou náležitosťou, ktorej absencia

v ústavnej sťažnosti svedčí predovšetkým o neistote sťažovateľky v jej presvedčení o tom,

ako a do ktorých práv bolo neprípustne zasiahnuté orgánom verejnej moci. Preto pristúpenie

k odstraňovaniu tohto nedostatku ústavným súdom sa javí neefektívnym.

73. Uvedené viedlo ústavný súd k odmietnutiu ústavnej sťažnosti sťažovateľky

v tejto časti podľa pre nesplnenie zákonom

ustanovených náležitostí.

74. Nad rámec uvedeného ústavný súd pre úplnosť dodáva, že pokiaľ sťažovateľka

v texte ústavnej sťažnosti, konkrétne v jej III. časti označenej ako „Právny rámec“ citovala

čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru a čl. 6 ods. 1 dohovoru a tieto považovala za porušené (čo však

relevantne nepremietla do podstatnej časti návrhu – návrhu na rozhodnutie – petitu), potom

vo vzťahu k nim primerane platia závery uvedené v časti III.1 odôvodnenia tohto

rozhodnutia vo vzťahu k právu na spravodlivé súdne konanie zaručenému v čl. 6 ods. 1

dohovoru a v časti III.2 vo vzťahu k právu na slobodu a bezpečnosť zaručenému v čl. 5

ods. 3 a 4 dohovoru.

III.4 K namietanej dĺžke trvania konania o návrhu na odňatie a prikázanie veci

75. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namietala aj tú skutočnosť, že konanie o jej

návrhu z 19. mája 2020 trvalo takmer dva mesiace, „čo vo väzobnej veci a bez rozhodnutia

a len vybavením veci prípisom je samo o sebe neprípustné“. Postup okresného súdu tak

vyhodnotila ako taký, ktorý bol „poznačený zbytočnými prieťahmi spočívajúcimi v jeho

nečinnosti a súčasne aj v nesústredenej činnosti“.

76. Uvedenú argumentáciu sťažovateľka v ústavnej sťažnosti nespojila s porušením

konkrétne označeného základného práva.

77. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je zaručené

v , ktorého vyslovenia porušenia sa však sťažovateľka v ústavnej

sťažnosti nedomáhala vôbec, preto túto okolnosť ústavný súd z hľadiska záruk

poskytovaných nemohol a ani nepreskúmaval.

78. Pokiaľ v zdĺhavosti postupu okresného súdu (v spojení s postupom najvyššieho

súdu) sťažovateľka badala porušenie práv zaručených v , 2 a 5 alebo

dohovoru, potom platí už uvedený záver, že tieto články a dohovoru sa

na konanie o odňatí veci príslušnému súdu a jej prikázaní inému súdu nevzťahujú, keďže

predmetom takéhoto konania nie je rozhodovanie o osobnej slobode.

79. Ak ale sťažovateľka mala v úmysle v tomto smere namietať porušenie práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný

súd, odhliadnuc od záverov uvedených v časti III.3 odôvodnenia tohto rozhodnutia,

poznamenáva, že vytýkané obdobie necelých dvoch mesiacov trvania napadnutého konania

rozhodne nedosahuje kvalitu spôsobilú vyvolať čo i len úvahu o vzniku takých

kvalifikovaných zbytočných prieťahov, ktoré by vyžadovali potrebu zásahu ústavného súdu

z dôvodu ochrany označeného práva.

80. Aj v tomto prípade ústavný súd dospel k presvedčeniu o zjavnej

neopodstatnenosti tejto časti ústavnej sťažnosti, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 56 ods. 2

písm. g) odmietol.

81. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, bolo

bez právneho významu zaoberať sa jej ďalšími požiadavkami uvedenými v návrhu

na rozhodnutie, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného

práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu