Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 178/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-67

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša

(sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpenej advokátskou kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o.,

Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Juraj

Bizoň, LL.M., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Nitre č. k. -335 z 28. septembra 2018 a uznesením Okresného súdu

Nitra č. k. -344 z 12. júla 2019 v spojení s uznesením Okresného súdu Nitra

č. k. -387 z 21. októbra 2019 a takto

rozhodol:

1. Základné práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. -335

z 28. septembra 2018 a uznesením Okresného súdu Nitra č. k. -344

z 12. júla 2019 v spojení s uznesením Okresného súdu Nitra č. k. -387

z 21. októbra 2019 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. -335 z 28. septembra 2018,

uznesenie Okresného súdu Nitra č. k. -344 z 12. júla 2019 a uznesenie

Okresného súdu Nitra č. k. -387 z 21. októbra 2019 r u š í a vec v r a c i a

Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania

v sume 1 056,17 € (slovom tisícpäťdesiatšesť eur a sedemnásť centov) na účet advokátskej

kancelárie BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal uznesením

sp. zn. zo 17. decembra 2019 na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), proti

uzneseniu Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -335

z 28. septembra 2018, ktorým bol žalovanej spoločnosti

(ďalej aj „zúčastnená osoba“ alebo „žalovaná“),

priznaný proti sťažovateľke nárok na náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania

v plnom rozsahu. Uznesením sp. zn. z 22. januára 2020 prijal ústavný súd

na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť sťažovateľky smerujúcu proti uzneseniu Okresného

súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. -344 z 12. júla 2019 a uzneseniu

okresného súdu č. k. -387 z 21. októbra 2019, ktorými bola sťažovateľke

uložená povinnosť uhradiť zúčastnenej osobe trovy konania vo výške 1 306,40 €. Ústavný

súd týmto rozhodnutím tiež spojil obe konania na spoločné konanie.

2. Z ústavnej sťažnosti a napadnutých rozhodnutí vyplynulo, že sťažovateľka sa

žalobou podanou okresnému súdu domáhala určenia, že je podielovou spoluvlastníčkou

v žalobe špecifikovanej nehnuteľnosti (pozemku) v katastrálnom území v okrese

. Sťažovateľka uvádza, že žalobu podala po tom, čo zúčastnená osoba ľstivým

konaním a v hrubom rozpore s dobrými mravmi zneužila jej neskúsenosť a dôverčivosť

na účely získania neoprávneného majetkového prospechu. Dňa 19. júna 2015 sťažovateľku

telefonicky kontaktoval zástupca žalovanej s ponukou na kúpu jej pozemku. Sťažovateľka

najprv ponuku odmietla, neskôr však po opakovanom naliehaní a sofistikovanom nátlaku

2

s predajom súhlasila, a to za kúpnu cenu vo výške 790 €, teda vo výške 0,45 €/m. Zástupca

žalovanej mal sťažovateľku presviedčať, že jej pozemok nemá žiadnu hodnotu, ide

o obyčajnú ornú pôdu a nikto jej za ňu neponúkne viac. Vzhľadom na to, že je ženou

vo vyššom veku a vidina prilepšenia bola pre ňu lákavá, takémuto nátlaku zo strany

zúčastnenej osoby sťažovateľka napokon podľahla a 26. júna 2015 podpísala u notárky

JUDr. Mesárošovej, kde ju zástupca žalovanej odviezol svojím motorovým vozidlom,

vopred vypracovanú kúpnu zmluvu. Rozhodnutím Okresného úradu Nitra (ďalej len

„okresný úrad“) č. V 5235/15 z 24. júla 2015 bol povolený vklad vlastníckeho práva

zúčastnenej osoby k pozemku. Po povolení vkladu do katastra nehnuteľností sa

sťažovateľka dozvedela, že spoločnosť , začala vykupovať viaceré

pozemky vrátane toho sťažovateľkinho na účely výstavby strategického parku Jaguar Land

Rover. Spoločnosť si tak uplatňovala zákonné predkupné právo k pozemkom, ktoré štátu

vzniklo 8. júla 2015 na základe uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 401/2015

o schválení návrhu na vydanie osvedčenia o významnej investícii na realizáciu stavby

s názvom Vybudovanie strategického parku. Za predaj pozemku ponúkala spoločnosť

2

, kúpnu cenu vo výške 15 €/m, teda celkovo sumu 26 310 €. O tom, že jej

pozemok spadal pod strategický park Jaguar Land Rover, sťažovateľka v čase uzatvorenia

kúpnej zmluvy so žalovanou nemala žiadnu vedomosť a zástupca žalovanej ju pred

uzatvorením kúpnej zmluvy vyslovene uisťoval a presviedčal, že sa na jej pozemku nebude

nič stavať a pozemok bude zúčastnená osoba využívať výhradne na poľnohospodárske

účely. Sťažovateľka sa preto na okresnom súde domáhala určenia vlastníctva nehnuteľnosti

z dôvodu absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy.

3. Dňa 12. októbra 2015 podala prokurátorka Okresnej prokuratúry Nitra (ďalej len

„prokurátorka“) protest proti rozhodnutiu č. V 5235/15 z 24. júla 2015 o povolení vkladu

vlastníckeho práva zúčastnenej osoby k pozemku z dôvodu, že kúpnou zmluvou došlo

k porušeniu zákonného predkupného práva štátu k pozemku. Na základe uvedeného protestu

vydal katastrálny odbor okresného úradu rozhodnutie č. -8 z 2. novembra 2015,

ktorým vyhovel protestu prokurátorky a zrušil svoje rozhodnutie o povolení vkladu.

Rozhodnutím č. -4/To z 27. januára 2016 potvrdil nadriadený správny orgán

rozhodnutie okresného úradu z dôvodu, že kúpnu zmluvu vyhodnotil ako absolútne neplatný

právny úkon.

4. S ohľadom na to, že sťažovateľka sa tým domohla žalobou uplatneného nároku,

vzala 7. septembra 2016 žalobu v celom rozsahu späť.

5. Okresný súd konanie najprv uznesením č. k. -211

z 13. septembra 2016 zastavil a sťažovateľke priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.

Proti výroku o trovách konania podala zúčastnená osoba odvolanie a po zrušení

napadnutého výroku krajským súdom rozhodol o trovách konania okresný súd uznesením

č. k. -275 z 20. júna 2017, ktorým sťažovateľke opätovne priznal právo na

náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Aj proti tomuto rozhodnutiu podala zúčastnená

osoba odvolanie, na základe ktorého krajský súd uznesením č. k. -304

z 29. júla 2017 zmenil rozhodnutie okresného súdu tak, že žiadnej zo strán nepriznal právo

na náhradu trov konania. Uvedené uznesenie zrušil ústavný súd nálezom sp. zn.

z 2. mája 2018 a vrátil vec krajskému súdu na nové rozhodnutie. Krajský

súd uznesením z 28. septembra 2018 rozhodol o náhrade trov konania tak, že priznal nárok

na náhradu trov konania v plnom rozsahu žalovanej. Toto rozhodnutie je predmetom

ústavnej sťažnosti.

6. Krajský súd v odôvodnení uviedol, že viac nezastáva svoj pôvodne zaujatý názor,

že náhrada trov konania by mala byť v danom prípade rozhodovaná za použitia § 257

v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„CSP“), ale že by mala byť posudzovaná vzhľadom na preukazovanie inštitútu procesného

zavinenia na zastavení konania v zmysle . Od pôvodného názoru sa podľa

vlastných slov v novom rozhodnutí rozhodol odchýliť „[v]zhľadom na dodržanie

jednotnosti a kontinuálnosti rozhodnutí odvolacieho senátu 5Co, ako aj vo vzťahu

k rozhodnutiam iných odvolacích senátov Krajského súdu v Nitre viažucich sa k tejto

problematike (náhrada trov zastaveného konania).“. Pre úplnosť ústavný súd dodáva,

že predošlé rozhodnutie bolo ústavným súdom zrušené pre nepresvedčivé odôvodnenie

aplikácie (bod 30 nálezu sp. zn. ).

7. Krajský súd dospel k záveru, že zastavenie konania procesne zavinila

sťažovateľka, a preto v zmysle nesie trovy konania ona. Z jeho

rozhodnutia vyplývajú tieto nosné dôvody: „Dôležitým faktorom v súvislosti

s rozhodovaním o nároku na náhradu trov zastaveného konania, je však zistenie procesného

zavinenia na potrebe vziať žalobu späť s následným zastavením konania, ktoré odvolací súd

na strane žalovaného vôbec nezistil. Žalovaný takisto nenesie žiadnu vinu na tom, že došlo

k porušeniu žalobkyňou tvrdeného predkupného práva štátu. Skutočnosť, že žalobkyňa

o tomto predkupnom práve štátu nevedela, na uvedenom konštatovaní odvolacieho súdu nič

nemení. V danom prípade nie je možné prijať ani ten záver, že predmetné späťvzatie žaloby

bolo akýmsi dôsledkom zmeneného sa správania žalovaného v priebehu konania, pretože

postoj žalovaného k podanej žalobe vo veci samej bol počas celého konania konštantný

a nemenný. Pri samotnom posudzovaní procesného zavinenia v súvislosti so zastavením

konania vo veci samej, nie je možné prihliadať ani na potencionálnu úspešnosť žalobkyne

v ňom iniciovanom konaní z hľadiska hmotného práva. V prvom rade je potrebné pri

posudzovaní procesného zavinenia na strane žalobkyne brať zreteľ na to, že žalobkyňa svoju

žalobu zobrala späť, pričom žalovaný ani len čiastočne nesplnil to, čo bolo v žalobnom

petite uplatnené. Vychádzajúc z uvedeného je potrebné prijať záver, že v prejednávanej veci

existuje procesné zavinenie na zastavení konania na strane žalobkyne. Procesné zavinenie

podľa sa posudzuje iba po procesnej stránke a samotné zavinenie je potrebné

vykladať vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom je správanie sa strany sporu príčinou

a vznik trov konania protistrany je následkom. Za takéto procesné zavinenie je potrebné

považovať aj dodatočné odpadnutie predmetu sporu, čo je aj daný prípad, pričom uvedenú

skutočnosť nie je možné pripočítať na ťarchu žalovaného, ktorý sa v spore iba bránil.“

8. Za neakceptovateľný považuje sťažovateľka názor, podľa ktorého pri posudzovaní

procesného zavinenia v súvislosti so zastavením konania vo veci samej nie je možné

prihliadať na jej potenciálnu úspešnosť v konaní z hľadiska hmotného práva, ako aj názor,

že zúčastnená osoba nenesie žiadnu vinu na tom, že došlo k porušeniu sťažovateľkou

tvrdeného predkupného práva štátu. Sťažovateľka uvádza, že zákonné predkupné právo

štátu je skutočnosť, ktorá nastala ex lege 8. júla 2015 v súlade s § 3 ods. 5 zákona

č. o niektorých opatreniach týkajúcich sa prípravy významných investícii

a o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Zo skutkového stavu pritom

vyplýva, že nebyť ziskuchtivej iniciatívy zúčastnenej osoby, nikdy by k porušeniu

predkupného práva štátu nedošlo, keďže o prevod vlastníckeho práva k pozemku

po predkoch sťažovateľka nikdy predtým nemala záujem.

9. Napadnuté rozhodnutie považuje za neprimeraný druh procesného trestu za to,

že sa spolu s ďalšími 79 staršími ľuďmi „nechala oklamať orientovanou, ziskuchtivou

skupinou úžerníkov a podvodníkov“ informovaných o budúcom zámere štátu kúpiť, resp.

vyvlastniť predmetné pozemky na účely významnej strategickej investície. Rozhodnutie

priznávajúce sťažovateľke za daných okolností procesné zavinenie za zastavenie konania je

podľa jej názoru v rozpore s princípom elementárnej spravodlivosti a tiež so zásadou ex

iniuria ius non oritur.

10. Pri posudzovaní procesného zavinenia musí byť podľa sťažovateľky braný

do úvahy vzťah medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, a skutočnosťou,

pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť. V posudzovanom prípade je zrejmé,

že počas prebiehajúceho konania dosiahla to, čoho sa podanou žalobou domáhala, teda

„evidenčného obnovenia vlastníckeho práva v liste vlastníctva z titulu neplatnej kúpnej

zmluvy“, keďže zúčastnená osoba prehrala svoj spor v katastrálnom konaní. Procesná vina

spočíva v prehre zúčastnenej osoby o predbežnej otázke, v dôsledku ktorej sa vedený

civilný spor stal bezúčelným.

11. Právne závery krajského súdu považuje sťažovateľka za protiústavné

a na podporu svojich tvrdení poukazuje aj na nález ústavného súdu sp. zn.

zo 17. augusta 2016. Tam ústavný súd vyslovil záver, že „[ú]častník konania, ktorý svojím

protiprávnym konaním zapríčinil, že druhá stratia musí brániť svoje práva v súdnom konaní

zásadne ponesie sankciu v podobe povinnosti nahradiť trovy konania, ktoré vzniknú pri tejto

procesnej činnosti. Bolo by v rozpore s ochrannou funkciou civilného procesného práva,

pokiaľ by civilný proces neumožňoval odstrániť zmenšenie majetkovej sféry účastníka

spôsobené len tým, že bol nútený dôvodne hájiť svoje práva.“.

12. Sťažovateľka z dôvodov procesnej opatrnosti napadla tiež nadväzujúce uznesenia

okresného súdu, ktorými boli na podklade uznesenia krajského súdu vyčíslené trovy

konania a uložená povinnosť ich uhradiť. Okrem samotného nároku na priznanie náhrady

trov zúčastnenej osobe sťažovateľka spochybňuje účelnosť úkonov, za ktoré bola žalovanej

priznaná náhrada trov konania.

13. Ústavný súd po prijatí ústavných sťažností na ďalšie konanie požiadal účastníkov

konania, ako aj zúčastnenú osobu o vyjadrenie.

14. Krajský súd vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 20. januára 2020 poukázal

na skutkovo obdobné veci posudzované ústavným súdom (konkrétne sp. zn.

z 10. októbra 2018; sp. zn. z 20. marca 2018; sp. zn.

z 2. mája 2018; sp. zn. z 28. novembra 2018; sp. zn.

z 10. januára 2019; sp. zn. zo 6. decembra 2019; sp. zn.

z 20. augusta 2019; sp. zn. z 20. augusta 2019; sp. zn.

z 20. augusta 2019) a ponechal na posúdenie ústavného súdu, či v konaní došlo k porušeniu

označených práv. Zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania.

15. Okresný súd vo vyjadrení doručenom 24. februára 2020 uviedol, že o výške trov

rozhodovala vyššia súdna úradníčka na podklade uznesenia krajského súdu, pričom šlo len

o vyčíslenie trov. Z uznesenia je zrejmé, za ktoré úkony právnej pomoci súd zúčastnenej

osobe trovy priznal. O sťažnosti proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky rozhodovala

zákonná sudkyňa, ktorá postupovala v súlade so zákonom a svoje rozhodnutie odôvodnila

riadne a zrozumiteľne, preto ho nemožno považovať za svojvoľné. Okresný súd rovnako

vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania.

16. Zúčastnená osoba v podaní doručenom ústavnému súdu 15. januára 2020

poukazuje na to, že sťažovateľka vzala žalobu späť bez toho, aby zúčastnená osoba plnila

to, čoho sa sťažovateľka žalobou domáhala. Teda úkon späťvzatia nebol vyvolaný

správaním zúčastnenej osoby. V reakcii na to krajský súd správne a v súlade s ustálenou

judikatúrou a doktrínou v oblasti civilného procesného práva uviedol, že zúčastnená osoba

síce nesie procesné zavinenie na podaní žaloby, to však nemá vplyv na posúdenie

procesného zavinenia za jej späťvzatie. Dôležitým faktorom pri posudzovaní nároku

na náhradu trov zastaveného konania je zistenie procesného zavinenia na potrebe vziať

žalobu späť. Zúčastnená osoba nenesie žiadnu vinu na tom, že došlo k porušeniu

predkupného práva štátu.

17. Dovedením úvahy sťažovateľky do absurdných záverov (metóda logického

výkladu ad absurdum) by v dôsledku porušenia povinnosti sťažovateľky (ponúknuť

nehnuteľnosť na predaj štátu) mala znášať následky v podobe nepriznania trov zúčastnená

osoba, hoci len bránila svoje práva. Takýto záver je zjavne nesprávny, preto je potrebné ho

odmietnuť. Vkladové konanie bolo totiž zastavené len v dôsledku predkupného práva štátu,

a nie z dôvodov uvádzaných v žalobe. Namieste nie je ani námietka sťažovateľky zásadou

„ex iniuria ius non oritur“, pretože tá sa uplatňuje v hmotnom práve a k dokazovaniu

vo veci samej nedošlo. Nie je teda zrejmé, aký by bol výsledok sporu. Rozhodnutie

krajského súdu považuje zúčastnená osoba za správne. Poukazuje tiež na to, že sťažovateľka

previedla 4. marca 2016 pozemok na spoločnosť (ktorá uplatnila

predkupné právo štátu, pozn.), v dôsledku čoho stratila aktívnu vecnú legitimáciu. Nemohla

teda dôvodne tvrdiť, že jej právne postavenie bolo v čase spätvzatia neisté a nie je jasné,

prečo nevzala žalobu späť skôr. Tento „závažný argument nebol ústavným súdom

v posledných rozhodnutiach... posudzovaný“.

18. Sťažovateľka sa k zaslaným vyjadreniam vyjadrila podaním doručeným

ústavnému súdu 12. marca 2020. Zotrvala na svojich argumentoch, podľa ktorých by jej

podľa súdnej praxe pred prijatím nepochybne prislúchalo

právo na náhradu trov konania. Zmyslom dotknutého nebola snaha zmeniť

doterajšiu zabehnutú vyše 50-ročnú súdnu prax o náhrade trov konania pri dôvodne podanej

žalobe. Procesnou vinou na späťvzatí je prehra zúčastnenej osoby v správnom konaní,

čo spôsobilo, že v dôsledku tohto jej nezákonného správania – nezákonných námietok

musela sťažovateľka žalobu vziať späť. Sťažovateľka opäť zdôrazňuje, že žalobu podala

dôvodne, čo v iných konaniach v obdobných sporoch skonštatoval aj ústavný súd, napr.

v náleze sp. zn. z 30. októbra 2019 ústavný súd za obdobných okolností

konštatoval, že „[k] späťvzatiu žaloby viedli sťažovateľa objektívne dôvody - protest

prokurátora, na ktorý sťažovateľ ani žalovaný nemali dosah, ale v dôsledku ktorého bola

zabezpečená ochrana vlastníckeho práva, čím odpadol predmet žaloby. Ústavný súd

zdôrazňuje fakt, že pred podaním protestu prokurátora, sťažovateľ nemal inú možnosť, ako

sa domáhať ochrany svojich práv, iba prostredníctvom podania žaloby. Existenciu takého

objektívneho dôvodu (protest prokurátora) nie je možné pripísať na ťarchu sťažovateľa -

žalobcu a na tomto základe urobiť záver o tom, že správanie žalovaného nepodmienilo

späťvzatie žaloby, o čom svedčí aj výsledok v konaní o proteste prokurátora (neplatnosť

kúpnej zmluvy), o ktorom mal krajský súd vedomosť.“. Rovnaký názor zastal ústavný súd

aj v náleze sp. zn. z 20. augusta 2019.

19. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) upustil

v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou,

ako aj s obsahom spisu dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie

veci.

II.

Posúdenie veci ústavným súdom

20. Podľa (ďalej len „“) každý sa

môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

21. Podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) každý sa

môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v určených prípadoch na inom orgáne.

22. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo

prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

23. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a podľa listiny a obsahom práva podľa

ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva,

že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich

porušeniu, sú vo vzťahu k týmto označeným právam v zásade identické ().

24. Článok 46 ods. 1 je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej

ochrany. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je

nepochybne aj rozhodovanie o náhrade trov konania (napr. , ,

, Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997). V zmysle sa

možno domáhať práv podľa len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie

vykonávajú, pritom však v súlade s musí byť výklad a uplatňovanie

ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade

s a súčasne v zmysle c ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy

vrátane dohovoru prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv

a slobôd (). Reálny obsah úpravy náhrady trov konania je daný v Civilnom

sporovom poriadku.

25. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné právo obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu

pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania

(obdobne napr. , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu

podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).

26. Podľa ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd

prizná náhradu trov konania protistrane.

27. Krajský súd založil odôvodnenie napadnutého rozhodnutia na konštatovaní,

podľa ktorého „[p]rocesné zavinenie podľa sa posudzuje iba po procesnej

stránke a samotné zavinenie je potrebné vykladať vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom je

správanie sa strany sporu príčinou a vznik trov konania protistrany je následkom. Za takéto

procesné zavinenie je potrebné považovať aj dodatočné odpadnutie predmetu sporu, čo je aj

daný prípad, pričom uvedenú skutočnosť nie je možné pripočítať na ťarchu žalovaného,

ktorý sa v spore iba bránil.“.

28. Sťažovateľka je presvedčená, že krajský súd ju potrestal zaviazaním na náhradu

trov konania za to, že do konania o povolení vkladu vlastníckeho práva na základe

nezákonnej kúpnej zmluvy (zmluva bola napokon vyhodnotená ako neplatný právny úkon)

vstúpila z úradnej moci a na ochranu jej práv prokurátorka (v dôsledku čoho sa napokon

domohla ňou želaného právneho stavu a jej naliehavý právny záujem na určovacej žalobe

odpadol). Súd jej tak v rozpore s elementárnou spravodlivosťou pripočítal za vinu to,

že orgán ochrany práva si splnil svoju ústavnú povinnosť a odstránil porušenie zákonnosti,

ku ktorému uzatvorením absolútne neplatnej kúpnej zmluvy došlo. Ústavný súd sa s týmto

hodnotením stotožňuje.

29. Ústavný súd obdobne ako v náleze sp. zn. z 15. apríla 2020

konštatuje, že úvaha krajského súdu, na základe ktorej priznal zúčastnenej osobe nárok

na náhradu trov konania, vychádza výlučne z gramatického výkladu ,

nezohľadňujúc zmysel základného práva na súdnu ochranu.

30. Ústavný súd vo svojich doterajších rozhodnutiach zreteľne definoval podmienky,

pri existencii ktorých má chybná aplikácia podústavného práva všeobecným súdom

za následok porušenie základných práv či slobôd jednotlivca. Je to tak vtedy, ak neprípustne

postihuje niektoré zo základných práv a slobôd, prípadne opomína možný iný ústavne

konformný výklad alebo je výrazom zjavného a neodôvodneného vybočenia zo štandardov

výkladu, ktorý je v praxi rešpektovaný, prípadne je v extrémnom rozpore s požiadavkami

vecne priliehavého a rozumného usporiadania posudzovaného právneho vzťahu či v rozpore

so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti ().

31. Ústavný súd už viackrát zdôraznil, že k výkladu právnych predpisov a ich

inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text

môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona.

Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len

prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny

predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie

či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému

výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu,

ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív

pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (, ,

m. m. ).

32. Krajský súd v podstate stotožňuje pojem procesného zavinenia za zastavenie

konania so späťvzatím žaloby, čo je už na prvý pohľad formálno-logicky chybné tvrdenie.

V takom prípade by len samotný úkon – späťvzatie žaloby – určoval procesné zavinenie

sporových strán, ktoré by v konečnom dôsledku nebolo treba ani len skúmať. Krajský súd

v nadväznosti na to označil za „prvok zavinenia“ odpadnutie predmetu sporu („[z]a takéto

procesné zavinenie je potrebné považovať aj dodatočné odpadnutie predmetu sporu, čo je aj

daný prípad“), čo podľa jeho názoru „nie je možné pričítať na ťarchu žalovaného, ktorý sa

v spore iba bránil.“. Strane, ktorá spor iniciovala, ho však pričítal, nevyvažujúc vo veci

okolnosť zásadného významu, a to, že spor bol iniciovaný stranou, ktorá v čase jeho začatia

mala naliehavý právny záujem na určovacej žalobe (čo je evidentné aj podľa výsledku

konania o proteste prokurátorky). A contrario ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti

už vyslovil, že účastník konania, ktorý svojím protiprávnym konaním zapríčinil, že druhá

strana musí brániť svoje práva v súdnom konaní, zásadne ponesie sankciu v podobe

povinnosti nahradiť trovy konania, ktoré vzniknú pri tejto procesnej činnosti. Bolo by

v rozpore s ochrannou funkciou civilného procesného práva, pokiaľ by civilný proces

neumožňoval odstrániť zmenšenie majetkovej sféry účastníka spôsobené len tým, že bol

nútený dôvodne brániť svoje práva (nález sp. zn. zo 17. augusta 2016).

Tvrdenie krajského súdu, podľa ktorého „žalovaný (zúčastnená osoba, pozn.) síce nesie

procesné zavinenie na podaní žaloby žalobkyne voči nemu, ktoré však nemá vplyv na

rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania v zmysle “, a následné

zaviazanie sťažovateľky na náhradu trov konania je v príkrom rozpore s citovaným názorom

ústavného súdu, ako aj s princípmi spravodlivosti a zásadou, podľa ktorej z bezprávia

nemôže vzniknúť právo (ex iniuria ius non oritur). Niet dôvodu, prečo by sa táto všeobecne

uznávaná právna zásada neuplatnila aj pri posudzovaní zodpovednosti za trovy konania.

Ústavný súd napokon dodáva, že tvrdenie zúčastnenej osoby, že sťažovateľka pochybila

pri späťvzatí žaloby, pretože ju vzala späť až niekoľko mesiacov po tom, čo pozemok

previedla na spoločnosť , uplatňujúcu predkupné právo štátu, nemá

pre vec žiadnu relevanciu. Predmetné tvrdenie nevypovedá nič o vecnej legitimácii

na podanie určovacej žaloby v čase, keď sťažovateľkin naliehavý právny záujem na podaní

určovacej žaloby bol daný, a o esenciálnom hodnotení toho, že vec žalovala právom

(obdobne ako konštatoval ústavný súd v sťažovateľkou citovaných nálezoch – sp. zn.

, body 30 – 31 a sp. zn. , bod 30, ale aj v najnovšom náleze

sp. zn. , bod 34).

33. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je podľa názoru ústavného súdu

za hranicou ústavnej udržateľnosti, pretože pri aplikovaní základného práva neprichádza

do úvahy jeho zužujúci výklad a ani také interpretačné postupy, následkom ktorých by

mohlo byť jeho arbitrárne (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie.

34. Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že napadnutým

rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Rovnaký záver platí aj vo vzťahu

k napadnutým uzneseniam okresného súdu, ktoré boli vydané na podklade protiústavného

rozhodnutia krajského súdu (bod 1 výroku tohto nálezu).

35. Ústavný súd preto napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil krajskému súdu

na ďalšie konanie [ a ]. Úlohou krajského

súdu bude opätovne konať a rozhodnúť o trovách konania, rešpektujúc právny názor

ústavného súdu vyslovený v tomto rozhodnutí ( ).

III.

K trovám konania pred ústavným súdom

36. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

37. Ústavný súd podľa § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) priznal sťažovateľke

náhradu trov konania za zastupovanie v dvoch samostatných konaniach neskôr spojených

na spoločné konanie. Náhradu trov priznal za štyri úkony právnej služby vykonané v roku

2019 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie ústavnej sťažnosti

z 18. februára 2019 a príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie ústavnej sťažnosti

zo 17. decembra 2019) v hodnote po 163,33 € vrátane štyroch režijných paušálov v hodnote

po 9,80 € a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2020 (spoločné stanovisko

k vyjadreniam krajského súdu a okresného súdu) v hodnote 177 € a režijný paušál v hodnote

10,62 €. Právny zástupca sťažovateľky je platcom dane z pridanej hodnoty, preto bola

uvedená suma zvýšená o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky

a podľa o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

Trovy právneho zastúpenia boli preto priznané v celkovej sume 1 056,17 € (bod 3 výroku

tohto nálezu). K náhrade trov konania zaviazal ústavný súd výhradne krajský súd, a to

z toho dôvodu, že jeho rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania predstavovalo

východiskové rozhodnutie – podklad pre následné rozhodnutia okresného súdu určujúce

konkrétnu výšku priznanej náhrady trov konania, kde tieto rozhodnutia majú iba povahu

závislých rozhodnutí nadväzujúcich na predmetné podkladové rozhodnutie krajského súdu.

38. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť

na účet právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s

ods. 1 ) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

39. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2020

Miroslav Duriš predseda senátu