Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 178/2019
PDF · 208.52 KB
No categories available
IV. ÚS 178/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a
Ladislava Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpenej advokátskou kanceláriou
BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, v mene ktorej
koná advokát a konateľ JUDr. Juraj Bizoň, LL.M., vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 5 Co 155/2018-335
z 28. septembra 2018 a návrh na odklad vykonateľnosti uznesenia Krajského súdu v Nitre
č. k. 5 Co 155/2018-335 z 28. septembra 2018 a uznesenia Okresného súdu Nitra č. k.
18 C 497/2015-344 z 12. júla 2019 a takto
rozhodol:
1. Ústavnú sťažnosť p r i j í m a na ďalšie konanie.
2. O d k l a d á vykonateľnosť uznesenia Krajského súdu v Nitre č. k.
5 Co 155/2018-335 z 28. septembra 2018 a uznesenia Okresného súdu Nitra č. k.
18 C 497/2015-344 z 12. júla 2019 do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky vo veci samej.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára
2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 155/2018-335 z 28. septembra
2018. Dňa 3. decembra 2019 doručila sťažovateľka ústavnému súdu návrh na odklad
vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj na neho nadväzujúceho
uznesenia Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. 18 C 497/2015-344
z 12. júla 2019.
2. Ústavná sťažnosť po jej doručení nebola pridelená sudcovi spravodajcovi. Plénum
ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len
„rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce veci, ktoré neboli v období
od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 pridelené sudcom spravodajcom, boli
prerozdelené náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019. Ústavná sťažnosť bola pridelená
sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola
prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš (predseda
senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).
3. Z ústavnej sťažnosti a napadnutých rozhodnutí vyplýva, že sťažovateľka sa
žalobou podanou okresnému súdu domáhala určenia, že je podielovou spoluvlastníčkou
v žalobe špecifikovanej nehnuteľnosti (pozemku) v katastrálnom území v okrese
. Sťažovateľka uvádza, že žalobu podala po tom, čo žalovaná spoločnosť
Poľnohospodárska Pôda s. r. o., Žehrianska 3, Bratislava (ďalej aj „Poľnohospodárska Pôda
s. r. o.“ alebo „žalovaná“), ľstivým konaním a v hrubom rozpore s dobrými mravmi
zneužila jej neskúsenosť a dôverčivosť na účely získania neoprávneného majetkového
prospechu. Dňa 19. júna 2015 sťažovateľku telefonicky kontaktoval zástupca žalovanej
s ponukou na kúpu jej pozemku. Sťažovateľka najprv ponuku odmietla, neskôr však po
opakovanom naliehaní a sofistikovanom nátlaku s predajom súhlasila, a to za kúpnu cenu vo
2
výške 790 €, teda 0,45 €/m. Zástupca žalovanej mal sťažovateľku presviedčať, že jej
pozemok nemá žiadnu hodnotu, ide o obyčajnú ornú pôdu a nikto jej za ňu neponúkne viac.
Vzhľadom na to, že je ženou vo vyššom veku a vidina prilepšenia bola pre ňu lákavá,
takémuto nátlaku zo strany Poľnohospodárskej Pôdy s. r. o. sťažovateľka napokon podľahla
a 26. júna 2015 podpísala u notárky JUDr. Mesárošovej, kde ju zástupca žalovanej odviezol
svojím motorovým vozidlom, vopred vypracovanú kúpnu zmluvu. Rozhodnutím Okresného
úradu Nitra (ďalej aj „okresný úrad“) č. V 5235/15 z 24. júla 2015 bol povolený vklad
vlastníckeho práva Poľnohospodárskej Pôdy s. r. o. k pozemku. Po povolení vkladu
do katastra nehnuteľností sa sťažovateľka dozvedela, že spoločnosť MH Invest, s. r. o.,
začala vykupovať viaceré pozemky vrátane toho sťažovateľkinho na účely výstavby
strategického parku Jaguar Land Rover. Spoločnosť si tak uplatňovala zákonné predkupné
právo k pozemkom, ktoré štátu vzniklo 8. júla 2015 na základe uznesenia vlády Slovenskej
republiky č. 401/2015 o schválení návrhu na vydanie osvedčenia o významnej investícii
na realizáciu stavby s názvom Vybudovanie strategického parku. Za predaj pozemku
2
ponúkala spoločnosť MH Invest, s. r. o., kúpnu cenu vo výške 15 €/m, teda celkovo sumu
26 310 €. O tom, že jej pozemok spadal pod strategický park Jaguar Land Rover,
sťažovateľka v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy so žalovanou nemala žiadnu vedomosť
a zástupca žalovanej ju pred uzatvorením kúpnej zmluvy vyslovene uisťoval a presviedčal,
že sa na jej pozemku nebude nič stavať a pozemok bude Poľnohospodárska Pôda s. r. o.
využívať výhradne na poľnohospodárske účely. Sťažovateľka sa preto na okresnom súde
domáhala určenia vlastníctva nehnuteľnosti z dôvodu absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy.
4. Dňa 12. októbra 2015 podala prokurátorka Okresnej prokuratúry Nitra (ďalej len
„prokurátorka“) protest proti rozhodnutiu č. V 5235/15 z 24. júla 2015 o povolení vkladu
vlastníckeho práva Poľnohospodárskej Pôdy s. r. o. k pozemku z dôvodu, že kúpnou
zmluvou došlo k porušeniu zákonného predkupného práva štátu k pozemku. Na základe
uvedeného protestu vydal Okresný úrad Nitra, katastrálny odbor rozhodnutie
č. UP 15/2015-8 z 2. novembra 2015, ktorým vyhovel protestu prokurátorky a zrušil svoje
rozhodnutie o povolení vkladu. Rozhodnutím č. UPo 27/2016-4/To z 27. januára 2016
potvrdil nadriadený správny orgán rozhodnutie okresného úradu z dôvodu, že kúpnu
zmluvu vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon.
5. S ohľadom na to, že sťažovateľka sa tým domohla žalobou uplatneného nároku,
vzala 7. septembra 2016 žalobu v celom rozsahu spať. Ak by sa sťažovateľka
v katastrálnom konaní nedomohla svojich práv, resp. ak by nedošlo k už uvedeným
právnym skutočnostiam, žalobu by späť nevzala a jej nárok by musel súd prerokovať
a následne o ňom aj meritórne rozhodnúť.
6. Okresný súd uznesením č. k. 18 C 497/2015-211 z 13. septembra 2016 konanie
zastavil a s poukazom na už uvedené sťažovateľke priznal právo na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %. Proti výroku o trovách konania podala spoločnosť Poľnohospodárska
Pôda s. r. o. odvolanie, v dôsledku čoho vydal okresný súd uznesenie č. k. 18 C 497/2015-
275 z 20. júna 2017, ktorým sťažovateľke opätovne priznal právo na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %. Aj proti tomuto rozhodnutiu podala Poľnohospodárska Pôda s. r. o.
odvolanie, ktoré krajský súd uznesením č. k. 5 Co 317/2017-304 z 29. júla 2017 zmenil tak,
že žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania. Uvedené uznesenie zrušil
ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 98/2018-38 z 2. mája 2018 a vrátil vec na nové
rozhodnutie. Krajský súd opätovne rozhodol o náhrade trov konania tak, že tentokrát priznal
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu žalovanej. Toto rozhodnutie je predmetom
ústavnej sťažnosti.
7. Napriek tomu, že ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 98/2018 vytkol krajskému
súdu nepreskúmateľnosť rozhodnutia v dôsledku nedostatočného odôvodnenia, krajský súd
sa pri opätovnom rozhodovaní o náhrade trov konania neupriamil na odstránenie tohto
nedostatku svojho pôvodného rozhodnutia, ale sa v celom rozsahu odchýlil od svojho
pôvodne zastávaného právneho záveru. Krajský súd uviedol, že „... nezastáva svoj pôvodne
zaujatý názor v tom smere, že náhrada konania by mala byť v danom prípade rozhodovaná
za použitia ustanovenia § 257 CSP, ale že by mala byť posudzovaná vzhľadom na
preukazovanie inštitútu procesného zavinenia na zastavení daného konania v zmysle § 256
ods. 1 CSP“. Opodstatnenosť uvádzanej zmeny právneho záveru krajského súdu pritom
z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nijako nevyplýva.
8. Za protiústavný považuje sťažovateľka názor krajského súdu, podľa ktorého
„pri samotnom posudzovaní procesného zavinenia v súvislosti so zastavením konania
vo veci samej, nie je možné prihliadať ani na potenciálnu úspešnosť žalobkyne v ňom
iniciovanom konaní z hľadiska hmotného práva“ a žalovaná „nenesie žiadnu vinu na tom,
že došlo k porušeniu žalobkyňou tvrdeného predkupného práva štátu.“. Rozhodnutie súdu,
ktorým Poľnohospodárska Pôda s. r. o. nebude znášať zodpovednosť za to, že spôsobila
vznik súdneho konania, vo forme povinnosti znášať náhradu trov konania, považuje
sťažovateľka za neprimeraný druh procesného trestu za to, že sa spolu s ďalšími 79 staršími
ľuďmi „nechala oklamať orientovanou, ziskuchtivou skupinou úžerníkov a podvodníkov“
informovaných o budúcom zámere štátu kúpiť, resp. vyvlastniť predmetné pozemky
na účely významnej strategickej investície. Rozhodnutie priznávajúce sťažovateľke
za daných okolností procesné zavinenie za zastavenie konania je podľa jej názoru v rozpore
s princípom elementárnej spravodlivosti a tiež so zásadou ex iniuria ius non oritur.
9. Krajský súd sťažovateľke totiž pripočítal za vinu to, že orgán ochrany práva
(prokurátorka) si splnil svoju ústavnú povinnosť a odstránil porušenie zákonnosti,
ku ktorému uzatvorením absolútne neplatnej kúpnej zmluvy došlo. Takýto právny záver
krajského súdu považuje za protiústavný a na podporu svojich tvrdení poukazuje aj na nález
ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 263/2016 zo 17. augusta 2016. Tam ústavný súd vyslovil
záver, že „[ú]častník konania, ktorý svojím protiprávnym konaním zapríčinil, že druhá
stratia musí brániť svoje práva v súdnom konaní zásadne ponesie sankciu v podobe
povinnosti nahradiť trovy konania, ktoré vzniknú pri tejto procesnej činnosti. Bolo by
v rozpore s ochrannou funkciou civilného procesného práva, pokiaľ by civilný proces
neumožňoval odstrániť zmenšenie majetkovej sféry účastníka spôsobené len tým, že bol
nútený dôvodne hájiť svoje práva.“. V náleze sp. zn. III. ÚS 166/2009 z 2. septembra 2009
zas ústavný súd konštatoval, že „[v] čl. 46 ods. 1 Ústavy sa zaručuje základné právo na
súdnu a inú ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä
v občianskom súdnom poriadku určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené
reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 Ústavy). Prístup k súdnej a inej
právnej ochrane totiž závisí aj od toho, či účastník konania má, alebo nemá vytvorené
ekonomické predpoklady na uplatnenie tohto základného práva bez ohľadu na jeho
procesné postavenie. Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov
konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva
na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to. aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje
základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia
trov konania.“.
10. Ustanovenie § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) preto
treba vykladať tak, že zastavenie konania procesne zavinila Poľnohospodárska Pôda s. r. o.
Procesná vina spočíva v prehre Poľnohospodárskej Pôdy s. r. o. v konaní o predbežnej
otázke, v dôsledku ktorej sa spor vedený na okresnom súde stal bezúčelným, a preto
sťažovateľka musela vziať žalobu späť.
11. Nepriznanie práva na náhradu trov konania, ktoré sťažovateľke reálne vznikli
na účely súdnej ochrany jej práv pred skupinou špekulantov, a povinnosť znášať neúčelné
trovy žalovanej majú na osobu sťažovateľky neprimerane tvrdý dopad okrem iného
aj z toho dôvodu, že je žena vo vyššom veku a jej jediný zdroj príjmu tvorí starobný
dôchodok. Vychádzajúc z hodnoty pozemku vo výške 26 502,94 € určenej podľa
znaleckého posudku č. 191/2015 z 13. júla 2015 vypracovaného na účely vyvlastnenia,
predstavovala tarifná odmena advokáta za 1 úkon právnej služby sumu 414,94 € bez dane
z pridanej hodnoty a režijného paušálu. Celková výška trov konania, ktoré sťažovateľka
v konaní sp. zn. 18 C 497/2015 vynaložila na ochranu svojich práv a právom chránených
záujmov, predstavuje sumu 3 347,55 €.
12. Dňa 3. decembra 2019 doručila sťažovateľka ústavnému súdu návrh na odloženie
vykonateľnosti napadnutého uznesenia, ktorým bola žalovanej priznaná náhrada trov
konania v celom rozsahu, a tiež uznesenia okresného súdu č. k. 18 C 497/2015-344
z 12. júla 2019, ktorým bola sťažovateľke uložená povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu
trov konania vo výške 1 301,40 € na účet jej právneho zástupcu. Uvedené uznesenie vydané
vyšším súdnym úradníkom nadobudlo právoplatnosť po tom, čo okresný súd uznesením
č. k. 18 C 497/2015-387 z 21. októbra 2019 zamietol sťažnosť sťažovateľky proti nemu.
13. Sťažovateľka návrh na odklad vykonateľnosti odôvodnila tým, že existuje
judikatúra ústavného súdu v rovnakých či totožných veciach, v ktorých ústavný súd
rozhodol o porušení základných práv a slobôd obdobným postupom krajského súdu.
Konkrétne ide o nález sp. zn. II. ÚS 210/2019 z 30. októbra 2019, v ktorom ústavný súd
uviedol: „... [e]xistenciu takého objektívneho dôvodu (protest prokurátora) nie je možné
pripísať na ťarchu sťažovateľa - žalobcu a na tomto základe urobiť záver o tom, že
správanie žalovaného nepodmienilo späťvzatie žaloby, o čom svedčí aj výsledok v konaní
o proteste prokurátora (neplatnosť kúpnej zmluvy), o ktorom mal krajský súd vedomosť.“
Podobne v náleze sp. zn. I. ÚS 225/2019 z 20. augusta 2019 ústavný súd konštatoval:
„[k] spävzatiu žaloby viedli objektívne dôvody – protest prokurátora, na ktorý sťažovateľka
a ani žalovaný nemali dosah, ale v dôsledku ktorého bola zabezpečená ochrana
vlastníckeho práva sťažovateľky, čím odpadol predmet žaloby.“ V prípade, že po uhradení
trov sťažovateľkou dôjde k zrušeniu rozhodnutia ústavným súdom, hrozí, že žalovaná
nebude schopná vrátiť uhradenú sumu, keďže podľa výkazov sprístupnených
na internetovom portáli <www.finstat.sk> nevykázala za roky 2015 – 2018 žiaden zisk,
čo znamená, že je možné tvrdiť, že nedisponuje žiadnymi aktívami.
14. Keďže sťažovateľka je osoba vyššieho veku, ktorá žije len zo starobného
dôchodku, ktorého výška ani nepokrýva všetky jej výdavky (tie je nútená vynakladať
predovšetkým na zabezpečenie zdravotnej starostlivosti a liekov), uhradenie náhrady trov
konania žalovanej by nepriaznivo ovplyvnilo jej finančnú situáciu. Následky pre ňu budú
o to vážnejšie, že jej práva budú poškodené v dôsledku nezákonného rozhodnutia súdu,
ktorý je v zmysle zákona povinný jej práva chrániť a rozhodovať striktne v súlade
so zákonom, predovšetkým pri takých závažných zásahoch do práv, akým je vyvlastnenie
vlastníckeho práva. Verejný záujem v tomto prípade spočíva predovšetkým v tom,
aby nedošlo k nezvratnému porušeniu práv sťažovateľky ako žalobkyne v konaní vedenom
na okresnom súde pod vplyvom nezákonného súdneho rozhodnutia.
15. S ohľadom na už uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil
porušenie jej v bode 1 uvedených práv, zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a priznal
jej náhradu trov právneho zastúpenia. Zároveň žiada, aby ústavný súd do rozhodnutia
vo veci samej odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu a tiež na neho
nadväzujúceho uznesenia okresného súdu.
II.
16. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
17. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
18. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania
začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
19. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré sú podané navrhovateľom bez zastúpenia a ústavný súd
nevyhovel žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
20. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne, prijme ho na ďalšie konanie v rozsahu,
ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.
21. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.
22. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky podľa § 56 ods. 1 zákona o
ústavnom súde predbežne prerokoval, preskúmal, či bola podaná vo forme ustanovenej § 40
zákona o ústavnom súde a či spĺňa všeobecné a osobitné náležitosti ustanovené § 39 ods. 3 a
4, § 43 a § 123 zákona o ústavnom súde a ďalšie procesné podmienky vyplývajúce z § 124
23. Keďže ústavný súd nezistil formálne ani obsahové nedostatky v zákonom
predpísaných náležitostiach a ani dôvody na jej odmietnutie a otázku opodstatnenosti
tvrdení v nej obsiahnutých treba posúdiť v konaní vo veci samej, podľa § 56 ods. 5 zákona
o ústavnom súde prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie.
III.
24. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti tiež navrhla, aby ústavný súd odložil
vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu a na neho nadväzujúceho uznesenia
okresného súdu.
25. Podľa § 129 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa
odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného
zásahu, ak by právnymi následkami napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia
alebo iného zásahu hrozila závažná ujma a odloženie vykonateľnosti nie je v rozpore
s verejným záujmom.
26. Podľa § 131 zákona o ústavnom súde odklad vykonateľnosti zaniká najneskoršie
právoplatnosťou rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne
o ich skoršom zrušení.
27. Ústavný súd preskúmal návrh sťažovateľky na odklad vykonateľnosti
označených rozhodnutí a dospel k záveru, že sú splnené podmienky na odloženie ich
vykonateľnosti, keďže sťažovateľke hrozí v dôsledku výkonu rozhodnutí s ohľadom na jej
finančnú situáciu závažná ujma a odložením vykonateľnosti nebude ohrozený žiaden
verejný záujem.
28. Pri posudzovaní návrhu na odklad vykonateľnosti uznesenia okresného súdu vzal
ústavný súd do úvahy vzájomnú podmienenosť uznesenia o nároku na náhradu trov konania
(§ 262 ods. 1 CSP) a uznesenia o výške náhrady trov konania (§ 262 ods. 2 CSP). V prípade
zrušenia rozhodnutia, ktorým bol priznaný nárok na náhradu trov konania, stráca
opodstatnenie aj nadväzujúce rozhodnutie o výške trov, keďže tým dôjde k spochybneniu
existencie samotného nároku na náhradu trov konania. S ohľadom na princíp právnej istoty
preto ústavný súd pristúpil tiež k odloženiu vykonateľnosti uznesenia okresného súdu, ktoré
sa stalo právoplatným 5. novembra 2019, na základe ktorého je sťažovateľka povinná
uhradiť žalovanej trovy konania vo vyčíslenej výške. V opačnom prípade by nastala
z hľadiska právnej istoty nežiaduca situácia, keď by dočasne (do rozhodnutia vo veci samej)
stratilo vykonateľnosť rozhodnutie zakladajúce nárok žalovanej na náhradu trov konania
a zároveň by bolo vykonateľné rozhodnutie, ktoré ukladá sťažovateľke povinnosť plniť
v prospech žalovanej.
29. Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2019
Miroslav Duriš predseda senátu