Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 337/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra

Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, zastúpeného

advokátom Mgr. Romanom Tomanom, PhD., Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a na súdnu ochranu podľa a jeho práv na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného

trestného súdu v konaní vedenom pod č. k. -17065 a jeho uznesením

z 10. februára 2020 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 26. februára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla

2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

Mgr. Romanom Tomanom, Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a jeho práv

na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod č. k. BB-4 T 36/2018-

17065 a jeho uznesením z 10. februára 2020 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 26. februára 2020.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na Špecializovanom trestnom

súde je na podklade obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) z 29. októbra

2018 vedené pod sp. zn. trestné stíhanie proti sťažovateľovi a ďalším

spoluobžalovaným, konkrétne proti sťažovateľovi pre zločin založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny podľa ustanovení

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), obzvlášť závažné

zločiny nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,

ich držanie a obchodovanie s nimi podľa ustanovení § 172 ods. 1 písm. a), b), c) a d), ods. 2

písm. c) a ods. 4 písm. b) a c) a úkladnej vraždy podľa ustanovení

ods. 1, ods. 2 písm. d) a e) a ods. 3 písm. b) citovaného zákona a iné zločiny. Sťažovateľ je

stíhaný väzobne, kde bol do väzby vzatý uznesením Špecializovaného trestného súdu

z 9. marca 2017 v spojení s uznesením najvyššieho súdu z 10. apríla 2017 z dôvodov podľa

ustanovení , a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). Uznesením Špecializovaného

trestného súdu zo 14. septembra 2017 v spojení s uznesením najvyššieho súdu

z 26. septembra 2017 bola väzba sťažovateľa predĺžená do 6. mája 2018, následne

uznesením Špecializovaného trestného súdu z 12. apríla 2018 v spojení s uznesením

najvyššieho súdu z 23. apríla 2018 do 6. decembra 2018. Uznesením Špecializovaného

trestného súdu z 13. novembra 2018 v spojení s uznesením najvyššieho súdu

z 29. novembra 2018 bolo podľa ustanovenia rozhodnuté

o ponechaní sťažovateľa aj po podaní obžaloby vo väzbe z dôvodov podľa ustanovení § 71

ods. 1 písm. a), b) a c) . Uznesením najvyššieho súdu z 22. októbra 2019

bola právoplatne zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu.

Sťažovateľ podal 5. februára 2020 žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, o ktorej

rozhodol Špecializovaný trestný súd uznesením č. k. -17065 z 10. februára

2020, ktorým ju v zmysle ustanovení a

zamietol a podľa ustanovení § 72 ods. 1 písm. b) a § 80 ods. 1 písm. c) a ods. 2 Trestného

poriadku nenahradil väzbu sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Najvyšší súd sťažnosť podanú proti uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu

Špecializovaného trestného súdu podľa ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku zamietol.

3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ argumentuje, že vo svojej žiadosti o prepustenie

z väzby z 5. februára 2020 formuloval námietku o nedostatku nestrannosti a nezaujatosti

senátu konajúceho o jeho väzobnej veci, ktorú odôvodnil poukazom na rozsudok

Špecializovaného trestného súdu č. k. -14764 z 8. januára 2019, ktorým

bola schválená dohoda o vine a treste uzavretá medzi prokurátorom úradu špeciálnej

prokuratúry a jedným zo spoluobžalovaných sťažovateľa. Sťažovateľ dôvodí, že predseda

senátu Špecializovaného trestného súdu pri verejnom vyhlásení tohto rozsudku

pri špecifikácii jednotlivých trestných činov uvedeného spoluobžalovaného (uzatvárajúceho

dohodu o vine a treste) uviedol pri prezentácii prvého bodu skutkovej vety dotknutého

rozsudku celé meno sťažovateľa ako člena zločineckej skupiny označovanej prezývkou

„Dvojičky“. Sťažovateľ dodáva, že predseda senátu okrem uvedeného pri vyhlásení

označeného rozsudku prezentoval viaceré odkazy priamo na osobu sťažovateľa a jeho úlohu

v uvedenej zločineckej skupine, pričom ho niekoľkokrát označil za organizátora a iniciátora

trestnej činnosti. Sťažovateľ zdôrazňuje, že tento rozsudok bol vyhlásený verejne

za prítomnosti širokej verejnosti a zástupcov médií, čím podľa jeho názoru Špecializovaný

trestný súd „podnietil verejnosť uveriť vo vinu sťažovateľa“. Sťažovateľ je toho názoru, že

uvedený postup Špecializovaného trestného súdu vo vzťahu k jeho osobe svedčí

o nedostatku nestrannosti a nezaujatosti konajúceho senátu, keďže podľa jeho mienky

okrem toho, že hneď na začiatku vyhlásenia predmetného rozsudku bolo uvedené jeho celé

meno a priezvisko, v ďalšom obsahu dotknutého rozsudku nebol popis skutkov primerane

upravený tak, aby nedošlo k prejudikovaniu viny tretích osôb (vrátane osoby sťažovateľa),

o ktorých vine nebolo týmto rozsudkom rozhodované. Sťažovateľ sa domnieva, že ani

postup Špecializovaného trestného súdu, ktorý pri prezentácii skutkových viet rozsudku

zvolil pre označenie jeho osoby iniciály požiadavku rešpektovania prezumpcie

neviny voči jeho osobe a tiež požiadavku nestrannosti a nezaujatosti nezabezpečil. Podľa

sťažovateľa mal Špecializovaný trestný súd v záujme rešpektovania uvedeného princípu

a tiež v záujme zabránenia vzniku pochybností o nestrannosti a nezaujatosti senátu

prejednávajúceho trestnú vec sťažovateľa vylúčiť vec spoluobžalovaného, ktorého sa

dohoda o vine a treste týkala, na samostatné konanie, kde by o nej rozhodol iný senát.

Sťažovateľ dodáva, že sa podobného postupu senát Špecializovaného trestného súdu

(pozostávajúci z dvoch totožných členov) dopustil aj v ďalšom rozsudku Špecializovaného

trestného súdu č. k. -4878 z 20. novembra 2017 týkajúceho sa ďalšieho

spoluobvineného. V ústavnej sťažnosti na tomto mieste sťažovateľ pokračuje

v argumentácii, v rámci ktorej prezentuje ďalšiu skutočnosť, na ktorú upozornil aj vo svojej

žiadosti o prepustenie z väzby z 5. februára 2020 a ktorá podľa jeho názoru preukazuje

zaujatosť predsedu senátu konajúceho o jeho väzobnej veci. Podľa tvrdenia sťažovateľa sa

mal predseda senátu pri úkone nazerania do spisu vykonaného 22. februára 2019

pred sťažovateľom a jeho spoluobžalovaným vyjadriť, aby sa v prebiehajúcom konaní

zdržali obštrukcií a podávania námietok a že im v takomto prípade zabezpečí skoré

rozhodnutie s čo najnižším trestom. Sťažovateľ na základe uvedeného tvrdenia vyvodzuje

záver o zápornom vzťahu predsedu konajúceho senátu voči sťažovateľovi a jeho

spoluobžalovanému nasvedčujúcom o jeho zaujatosti proti nim. Postup Špecializovaného

trestného súdu, ktorý sa s touto v žiadosti o prepustenie z väzby uplatnenou námietkou

zaujatosti vysporiadal konštatovaním, že o nej nebude konať, keďže sa s takto

prezentovanými skutočnosťami v danej trestnej veci už v minulosti vysporiadal, a to listom

z 13. mája 2019 a listom z 26. apríla 2019, považuje sťažovateľ za arbitrárny a z ústavného

hľadiska neudržateľný. Toto pochybenie podľa vyjadrenia sťažovateľa najvyšší súd

nenapravil.

4. V ďalšom bode ústavnej sťažnosti sťažovateľ dôvodí, že je v súčasnom štádiu

trestného konania jeho väzba nedôvodná a nezákonná, keď podľa jeho názoru existencia

podozrenia zo spáchania trestných činov postavená iba na výpovediach tzv. kajúcnikov

a podanie obžaloby nepredstavujú samy osebe relevantné dôvody dlhodobého trvania

väzby. Podľa jeho vyjadrenia sa označené výpovede kajúcnikov v ďalšej fáze konania

nijako neposilnili ďalšími relevantnými dôkazmi, ale zostali na „mŕtvom bode“, čo podľa

neho spochybňuje zákonnosť ďalšieho trvania väzby. Sťažovateľ tvrdí, že jeho obvinenie

vzniklo iba na základe výpovede týchto kajúcnikov, ktorí sa priznali a páchaním ďalšej

trestnej činnosti, t. j. krivej výpovede a krivej prísahy získali svoju beztrestnosť a status

svedkov.

5. Sťažovateľ ďalej argumentuje, že nezákonnosť jeho väzby preukazujú aj

rozhodnutia konajúcich súdov o jeho väzbe, ktoré po dobu pätnástich mesiacov v šiestich

konaniach iniciovaných sťažovateľom podľa ustanovenia

opakovane používajú stereotypné formulácie a dostatočne sa nezaoberajú všetkými

relevantnými okolnosťami veci.

6. K dôvodom útekovej väzby, ktorá bola u sťažovateľa (okrem ostatných dôvodov)

ustálená, sťažovateľ dôvodí, že v jeho prípade nemá žiadne zákonné opodstatnenie.

Sťažovateľ spochybňuje argumentáciu, ktorou konajúce súdy tento dôvod podporili

a v ktorej poukázali na to, že sa sťažovateľ v minulosti ukrýval na území Českej republiky

a že disponoval falošnými dokladmi, o čom mal vypovedať jeden zo spolupracujúcich

kajúcnikov. Sťažovateľ namieta, že je uvedená výpoveď účelová, a teda nepravdivá, keď ju

označený kajúcnik podal iba v záujme získania vlastnej beztrestnosti. Sťažovateľ v tomto

kontexte dôvodí, že účelom jeho označeného pobytu v minulosti v Českej republike nebolo

vyhýbanie sa trestnému stíhaniu, ale jeho podnikateľské aktivity, keď navyše mesto Praha

v Českej republike navštevoval v minulosti pravidelne, a to na účel výlučne obchodnej

činnosti. Podľa jeho vyjadrenia obsah spisu v jeho trestnej veci (záznamy o sledovaní

sťažovateľa v inkriminovanom období pobytu v Českej republike) preukazuje, že označený

pobyt v Českej republike nemal charakter ukrývania sa, keďže sa sťažovateľ podľa svojho

vyjadrenia pohyboval po meste Praha úplne voľne a slobodne, bez zmeny výzoru a identity,

teda bez falošných dokladov.

7. Sťažovateľ v ďalšej argumentačnej rovine ústavnej sťažnosti spochybňuje dôvody

kolúznej väzby prezentované konajúcimi súdmi v ich jednotlivých väzobných

rozhodnutiach. V konkrétnosti poukazuje na jeden z dôkazov, tzv. SD-kartu s nahrávkou,

ktorá má podľa záverov väzobných rozhodnutí obsahovať rozhovor sťažovateľa a ďalšieho

spoluobžalovaného, z obsahu ktorého má vyplývať ich spoločná snaha ovplyvniť výpoveď

poškodeného v inej trestnej veci poskytnutím majetkového prospechu a tiež vyhrážkami.

Sťažovateľ dôvodí, že ani on a ani dotknutý spoluobžalovaný nie sú osobami, ktorých

rozhovor je na nahrávke zachytený. Na tomto mieste ďalej formuluje tvrdenie, že

svedkovia, na ktorých sa odvolávala obžaloba a následne konajúce súdy a ktorí mali

vypovedať o zastrašovacích praktikách používaných sťažovateľom a spoluobžalovaným

v priebehu existencie zločineckej skupiny, takéto svoje výpovede v uvedenom smere

na hlavnom pojednávaní úplne vyvrátili. Ďalej tiež k argumentácii Špecializovaného

trestného súdu, ktorý poukázal v uznesení na konkrétny prípad, v ktorom po zadržaní

jedného z dílerov drog mal sťažovateľ a spoluobžalovaný stotožniť svedkov, ktorí

vypovedali proti nim, a poveriť nižšie postavených členov skupiny, aby proti nim podnikli

potrebné opatrenia, sťažovateľ prezentuje tvrdenie, že podkladom tejto argumentácie je

analýza z vykonaného odpočúvania, ktorú sťažovateľ hodnotí ako nepodloženú subjektívnu

hypotézu vytvorenú selekciou určitých častí zachytenej komunikácie. V závere tejto časti

argumentácie sťažovateľ spochybňuje konkrétneho špecifikovaného svedka kajúcnika,

ktorého považuje za nedôveryhodného mnohonásobného recidivistu, ktorý vypovedá proti

nemu podľa jeho presvedčenia z osobnej pomsty.

8. Napokon posledný z formulovaných väzobných dôvodov – preventívnu väzbu

sťažovateľ vyvracia argumentáciou, že predchádzajúcej trestnej činnosti, za ktorú bol

v minulosti odsúdený a na ktorú sa väzobné rozhodnutie odvoláva, spáchal vo veku

mladistvého, pričom odsúdenie mu bolo zahladené, ďalej že obsah spisu v posudzovanej

aktuálnej trestnej veci (záznam zo sledovania jeho osoby) vypovedá o jeho dennom režime

bezúhonného občana a napokon, že zdrojom jeho príjmov boli v minulosti výlučne legálne

(podnikateľské) aktivity konateľa prosperujúcej obchodnej spoločnosti.

9. K naplneniu materiálnej podmienky väzby, teda k existencii podozrenia

zo spáchania trestnej činnosti sťažovateľ argumentuje, že špecifikovaní vypočutí svedkovia

popreli existenciu údajnej zločineckej skupiny a jej aktivity. Vo vzťahu k trestnému činu

úkladnej vraždy, ktorý vedené trestné stíhanie zahŕňa, sťažovateľ uvádza, že jediným

dôkazom, o ktorý sa v uvedenom prípade obžaloba opiera, je výpoveď špecifikovaného

spolupracujúceho svedka, ktorú sťažovateľ hodnotí ako ničím nepodložené tvrdenia tzv.

kajúcnika. Jeho výpoveď je podľa vyjadrenia sťažovateľa spochybnená výsluchmi iných

špecifikovaných svedkov, ktoré podľa sťažovateľa spochybňujú svedkom – kajúcnikom

prezentovaný motív označeného skutku, a teda definitívne spochybňujú pravdivosť

výpovede tohto svedka.

10. V závere argumentácie ústavnej sťažnosti sťažovateľ spochybňuje náležitosť tej

časti odôvodnia väzobných rozhodnutí, v rámci ktorých sa mali konajúce súdy vysporiadať

s možnosťou nahradenia väzby sťažovateľa miernejším alternatívnym opatrením –

dohľadom mediačného a probačného úradníka. Podľa vyjadrenia sťažovateľa v tomto smere

konajúce súdy úplne opomenuli vykonať test proporcionality väzby sťažovateľa medzi

rizikom naplnenia väzobných dôvodov a osobnou slobodou sťažovateľa. Sťažovateľ

v úplnom závere argumentácie formuluje aj námietku porušenia požiadavky urýchleného

prejednania väzobnej veci v prípade postupu oboch súdov konajúcich o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby z 5. februára 2020.

11. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

v jeho veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv

na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 a na súdnu ochranu podľa

a jeho práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom

pod č. k. -17065 a jeho uznesením z 10. februára 2020 a postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 26. februára 2020, predmetné rozhodnutia Špecializovaného trestného súdu a najvyššieho

súdu zrušil, prikázal prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu a priznal tiež sťažovateľovi

primerané finančné zadosťučinenie v celkovej sume 10 000 €, ako aj náhradu trov právneho

zastúpenia.

II.

Východiskové ústavnoprávne normy

12. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

15. Ústavný súd podľa každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je

podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel

žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá

náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne

neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery

16. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie všetkých svojich označených

práv postupom a uznesením Špecializovaného trestného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho

žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a súčasne nebola väzba sťažovateľa nahradená

miernejším opatrením – dohľadom probačného a mediačného úradníka a tiež postupom

a uznesením najvyššieho súdu, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa uplatnená

proti uvedenému prvostupňovému väzobnému rozhodnutiu Špecializovaného trestného

súdu.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2

a 5 a podľa a jeho práv podľa a 4 a podľa

dohovoru predchádzajúcim postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní

č. k. -17065 a jeho uznesením z 10. februára 2020

17. V zmysle princípu subsidiarity zakotveného v poskytuje

ústavný súd v konaní podľa ochranu základným právam alebo slobodám

fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je teda rozdelený

medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základným právam a slobodám

poskytuje v zmysle primárne všeobecné súdnictvo a ústavný súd až subsidiárne.

Vo vzťahu k označenému prvostupňovému väzobnému rozhodnutiu Špecializovaného

trestného súdu a jemu predchádzajúcemu postupu disponoval sťažovateľ opravným

prostriedkom – sťažnosťou, ktorú aj využil. O sťažnosti bol oprávnený a povinný rozhodnúť

najvyšší súd ako súd nadriadený. Existencia opravného konania pred najvyšším súdom

nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom prvostupňovom väzobnom

rozhodnutí (a jemu predchádzajúcom postupe), keďže sťažnosť v danom prípade

predstavovala účinný právny prostriedok ochrany práv sťažovateľa vo vzťahu

k napadnutému rozhodnutiu (porov. mutatis mutandis , ).

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť

sťažovateľa v časti namietaného porušenia v sťažnosti označených práv uznesením č. k BB-

-17065 z 10. februára 2020 a jemu predchádzajúcim postupom odmietol podľa

pre nedostatok právomoci.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2

a 5 a podľa a jeho práv podľa a 4 a podľa

dohovoru predchádzajúcim postupom najvyššieho súdu v konaní sp. zn.

a jeho uznesením z 26. februára 2020

18. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

19. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu je

garantované , ods. 2 a ods. 5 a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného

na urýchlenú súdnu kontrolu zákonnosti trvania jeho väzby, s čím je spojená povinnosť

nariadenia prepustenia obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť

vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom

prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného

ustanovenia korešponduje právam vyplývajúcim z dohovoru (obdobne napr.

, , , , ,

).

20. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z ,

podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ). Ústavný

súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

21. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného postupu a uznesenia

najvyššieho súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov,

o ktoré najvyšší súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či malo, resp.

nemalo byť žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby vyhovené alebo či mala byť väzba

sťažovateľa nahradená alternatívnym opatrením. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade

obmedzila na posúdenie otázky, či sa najvyšší súd s právne relevantnou argumentáciou

sťažovateľa (ktorú prezentuje sťažovateľ aj v ústavnej sťažnosti) vysporiadal adekvátne

a preskúmateľne, či je tak odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné a či

najvyšším súdom prezentovaná interpretácia aplikovanej právnej úpravy neodporuje jej

účelu a zmyslu.

22. Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky

(okrem iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie, týkajúce sa rozhodovania

o osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky

spravodlivého konania podľa dohovoru, ako aj podľa , ktoré

sú prenesené do špeciálnych ustanovení a 5 a dohovoru

aplikovateľných na konania týkajúce sa väzby. Jednou z nich je aj právo na náležité

odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje

rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. ,

, ).

23. Opierajúc sa o východiská prezentované v bodoch 18 až 22 odôvodnenia tohto

uznesenia, ústavný súd posudzoval aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa.

24. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnenia namietaného uznesenia

najvyššieho súdu v spojení s odôvodnením prvostupňového uznesenia Špecializovaného

trestného súdu (právny názor zakotvený v ustálenej judikatúre ústavného súdu totiž zahŕňa

požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania, pozri napr. , ).

Z odôvodnenia oboch rozhodnutí vyplýva, že sa konajúce súdy v prvom rade vyjadrili

k splneniu materiálnej podmienky väzby, teda k existencii podozrenia zo spáchania

trestných činov, pre ktoré bola na sťažovateľa podaná obžaloba, pričom dospeli k záveru, že

je existencia takéhoto podozrenia dostatočne podporená vykonaným dokazovaním,

predovšetkým výsluchmi množstva špecifikovaných svedkov, kde výsledky dokazovania

dôvodnosť podozrenia, tak ako to tvrdí sťažovateľ, vôbec neoslabujú, ale, naopak,

posilňujú. K jednotlivým väzobným dôvodom, ktoré boli v prípade sťažovateľovho

väzobného stíhania ustálené, konajúce súdy uviedli v prvom rade vo vzťahu k dôvodom

útekovej väzby podľa ustanovenia , že

sťažovateľovi hrozí v prípade uznania viny vysoký trest – doživotný trest odňatia slobody,

pričom podľa poznatkov získaných z výsluchu špecifikovaného svedka sa mal sťažovateľ

po údajnom spáchaní úkladnej vraždy, pre ktorú je v danom trestnom konaní stíhaný,

dlhodobo ukrývať v Českej republike, kde mal sťažovateľ zázemie (podnikateľské aktivity a

byt). Takisto z uvedeného výsluchu vyplýva, že sťažovateľ mal disponovať falošnými

dokladmi Chorvátskej republiky, ktorými disponoval aj označený svedok a u ktorého boli

takéto doklady vyhotovené pre jeho osobu aj reálne nájdené. Sumár uvedených skutočností

podľa konajúcich súdov odôvodňoval obavu zo skrývania sa sťažovateľa na účel vyhýbania

sa trestnému stíhaniu, resp. trestu. K dôvodom tzv. kolúznej väzby podľa ustanovení § 71

ods. 1 písm. b) bolo poukázané na charakter trestnej činnosti, pre ktorú

sa vedie trestné konanie, a to na existenciu zločineckej skupiny, kde mal mať sťažovateľ

postavenie riadiacej osoby (spolu s ďalším spoluobžalovaným), a v tomto postavení mal

bežne používať násilie alebo hrozbu bezprostredného násilia na upevňovanie si svojho

vplyvu, na vynucovanie si disciplíny u ostatných členov, na zastrašovanie konkurencie

a tiež vyhrážanie sa pre prípad spolupráce s políciou. V tomto kontexte bolo poukázané

na konkrétny prípad, keď ihneď po zadržaní jedného z dílerov drog mal sťažovateľ spolu

s druhou riadiacou osobou (spoluobžalovaným) stotožniť svedkov, ktorí vypovedali proti

nim, a poveriť nižšie postavených členov skupiny, aby proti nim podnikli potrebné

opatrenia („vybavili ich“). O takýchto praktikách zastrašovania a obavách z fyzického

násilia zo strany sťažovateľa a jeho spoluobžalovaného pritom vypovedali viacerí

svedkovia. Konajúce súdy takisto dôvodili, že aj v prípade úkladnej vraždy, pre ktorú je

sťažovateľ v danom konaní stíhaný, mala byť motívom vraždy skutočnosť, že obeť začala

spolupracovať s políciou. Zároveň dodali, že dvaja špecifikovaní svedkovia popísali

existenciu inkriminovanej zločineckej skupiny spolu s identifikáciou jednotlivých jej členov

vrátane ich postavenia v skupine, kde na najvyššom stupni mal stáť sťažovateľ s ďalším

spoluobžalovaným, jeden so špecifikovaných svedkov spolu s ďalšími členmi, ktorí sa mali

venovať predaju drog, mali postavenie stredného článku skupiny a najnižšie články skupiny

mali byť obsadené dílermi drog v jednotlivých mestách na Slovensku. Konajúce súdy

zdôraznili, že väzba ako prekážka prípadných kolúznych aktivít je v danom prípade stále

opodstatnená, keďže sa trestné konanie nachádza vo fáze súdneho konania, na ktorom sú

vykonávané všetky relevantné dôkazy potrebné pre spoľahlivé meritórne rozhodnutie.

Napokon, k poslednému z kategórie formulovaných väzobných dôvodov – k dôvodom

preventívnej väzby bolo v odôvodnení väzobných rozhodnutí poukázané na charakter,

závažnosť, rozsiahlosť dotknutej trestnej činnosti a tiež na predchádzajúcu trestnú minulosť

sťažovateľa (právoplatné odsúdenie), na skutočnosť potreby zadovažovania si drog, ktorých

mal byť sťažovateľ intenzívnym užívateľom, na predchádzajúci osobný život sťažovateľa,

ktorý mal byť tesne spätý s fungovaním zločineckej skupiny, na nedostatok pracovných

návykov sťažovateľa a financovanie osobných potrieb z vysokých finančných ziskov

z trestnej činnosti, a v neposlednom rade na okolnosť, že mal sťažovateľ pokračovať

v trestnej činnosti aj po prepustení z väzby v inej trestnej veci. Možnosť náhrady väzby

sťažovateľa miernejším opatrením v podobe inštitútu dohľadu konajúce súdy vylúčili,

pretože nenašli žiadne výnimočné okolnosti prípadu vyžadované v prípade stíhania

pre obzvlášť závažný zločin ustanovením . K argumentácii

sťažovateľa o nedostatku nestrannosti a nezaujatosti konajúceho senátu Špecializovaného

trestného súdu dôvodili oba súdy, že sa s námietkami zaujatosti vznesenými sťažovateľom

vysporiadal Špecializovaný trestný súd už v minulosti, a to listom z 13. mája 2019

(s námietkou týkajúcou sa rozsudku č. k. -14764 z 8. januára 2019) a tiež

listom z 26. apríla 2019 (s námietkou týkajúcou sa okolností nazerania do spisu 22. februára

2019).

25. V prvom rade zaujal ústavný súd stanovisko k časti ústavnej sťažnosti, v ktorej

sťažovateľ prezentuje námietku o nedostatku nestrannosti a nezaujatosti senátu

Špecializovaného trestného súdu rozhodujúceho o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ktorý

sa so sťažovateľom uplatnenými námietkami zaujatosti subsumovanými do predmetnej

žiadosti vysporiadal postupom podľa ustanovenia , teda tak,

že o námietkach nekonal s odôvodnením, že sú založené na tých istých dôvodoch, pre ktoré

už raz bolo o takýchto námietkach rozhodnuté, a súčasne, že neboli námietky vznesené

bezodkladne, kde dôvodom jednej z nich je len procesný postup súdu v konaní, a teda o nej

súd nekoná aj s poukazom na ustanovenie . Sťažovateľ

hodnotí takýto postup Špecializovaného trestného súdu a tiež najvyššieho súdu, ktorý

nápravu v uvedenom smere nevykonal, ako arbitrárny a z ústavného hľadiska neudržateľný.

Na uvedenom mieste odkazuje ústavný súd na svoje minulé rozhodnutie (sp. zn.

), ktoré sa týka predchádzajúcej ústavnej sťažnosti sťažovateľa a v ktorom sa

ústavný súd vysporiadal s identickými námietkami sťažovateľa. Aj v prípade aktuálnej

ústavnej sťažnosti na záveroch svojho predchádzajúceho rozhodnutia v plnej miere zotrváva

a znovu opakuje, že ak Špecializovaný trestný súd vybavil námietky zaujatosti sťažovateľa

(uplatnené v žiadosti o prepustenie z väzby) prípisom o tom, že o predmetných námietkach

v súlade s ustanovením nekoná, pretože sú založené na tých

istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takýchto námietkach rozhodnuté, vysporiadal sa

s námietkami zákonne predpísaným spôsobom. celkom zjavne rozlišuje

rozhodovanie o podanej námietke zaujatosti a rozhodovanie o väzbe. Z

a ani z namietaných článkov a dohovoru nevyplýva povinnosť, aby sa konajúci súd

v rámci rozhodovania o väzbe duplicitne (opätovne) vysporiadal aj s námietkou zaujatosti.

Preto, ak tak neurobil ani najvyšší súd v napadnutom uznesení, nemožno z takéhoto

regulárneho postupu súdu vyvodzovať porušenie , 2 a 5 a

dohovoru.

Pre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že sa so sťažovateľom nastolenou otázkou

porušenia princípu prezumpcie neviny implikujúcou aj otázku nezaujatosti vo veci

konajúceho senátu inkriminovaným rozsudkom Špecializovaného trestného súdu

č. k. -14764 z 8. januára 2019 vysporiadal vo svojom rozhodnutí o ústavnej

sťažnosti spoluobžalovaného sťažovateľa (sp. zn. ), ktorého závery

vzhľadom na totožnosť skutkových okolností platia v plnej miere aj pre sťažovateľa. Len

v stručnosti ústavný súd poukazuje na to, že v tomto svojom rozhodnutí konštatoval, že

rozsudok Špecializovaného trestného súdu č. k. -14764 z 8. januára 2019

neobsahuje žiadne vyjadrenie, ktoré by mohlo byť chápané ako posúdenie viny

spoluobžalovaného sťažovateľa a že je presvedčený, že sa Špecializovaný trestný súd

v namietanom rozsudku v rozsahu, v akom to bolo v kontexte rozsudku týkajúceho sa osoby

uzatvárajúcej dohodu o vine a treste možné, vyhol vyvolaniu dojmu prejudikovania viny

spoluobžalovaného sťažovateľa.

Pokiaľ ide o druhú sťažovateľom prezentovanú situáciu (údajné vyjadrenia predsedu

senátu adresované sťažovateľovi a spoluobžalovanému pri úkone nazerania do spisu),

ústavný súd bez ďalšieho konštatuje, že je celkom nenáležité, aby sa ústavný súd zaoberal

ničím nepodloženými tvrdeniami sťažovateľa, obviňujúcimi sudcu konajúceho súdu

zo správania, signalizujúceho jeho zaujatosť.

26. Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa, v ktorej sa regulárnosť dôvodov jeho

väzby snaží spochybniť aj tvrdením o stereotypných a bezobsažných formuláciách,

používaných podľa sťažovateľa konajúcimi súdmi pri rozhodovaní o jeho žiadostiach

o prepustenie z väzby podľa ustanovenia , ústavný súd

vo všeobecnosti opätovne odkazuje na už zmienené svoje minulé rozhodnutie (sp. zn.

), ktoré sa týka predchádzajúcej ústavnej sťažnosti sťažovateľa a v ktorom sa

ústavný súd vysporiadal s identickými námietkami sťažovateľa. Aj v prípade aktuálnej

ústavnej sťažnosti ústavný súd na záveroch tohto svojho predchádzajúceho rozhodnutia

v plnej miere zotrváva a znovu opakuje, že vo svojej judikatúre už viackrát uviedol, že

opakovanie skutočností, ktoré podľa všeobecného súdu odôvodňujú dôvod väzby

v predošlých rozhodnutiach, neznižuje ich relevanciu, pokiaľ súd preskúmaním všetkých

okolností prípadu dospel k záveru o ich pretrvávajúcej existencii. Zároveň chce ústavný súd

upriamiť pozornosť na ďalšiu zásadnú skutočnosť, a to že v dvoch prípadoch

zo spomínaných väzobných rozhodnutí najvyššieho súdu (uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. z 23. januára 2019 a sp. zn. zo 17. apríla 2019), ktorým

sťažovateľ spomenuté nedostatky vytýka, boli označené rozhodnutia najvyššieho súdu

podrobené na základe sťažovateľom uplatnených ústavných sťažností posúdeniu zo strany

ústavného súdu, kde ústavný súd nenašiel v odôvodnení dotknutých rozhodnutí nedostatky

v podobe nenáležitého odôvodnenia, práve naopak, posúdil kvalitu ich odôvodnenia ako

ústavne konformnú a kompatibilnú s príslušnými článkami dohovoru (pozri

a ). Napokon, pokiaľ ide o kvalitu odôvodnenia ďalších zostávajúcich

väzobných rozhodnutí najvyššieho súdu, na ktoré sťažovateľ poukazuje, aj táto sa

za predpokladu uplatnenia ústavnej sťažnosti stane predmetom prieskumu zo strany

ústavného súdu.

27. Ústavný súd vo vzťahu k ďalšej argumentačnej línii ústavnej sťažnosti

konštatuje, že jej ťažiskom je snaha sťažovateľa spochybniť výsledky dôkazného procesu,

jednak z hľadiska danosti konkrétnych skutočností, odôvodňujúcich jednotlivé väzobné

dôvody konštatované väzobným rozhodnutím, ako aj z hľadiska existencie podozrenia

zo spáchania trestnej činnosti sťažovateľa ako materiálnej podmienky väzby. Svoju

argumentáciu v tomto smere sťažovateľ v najpodstatnejšej miere zameriava proti

svedectvám tzv. kajúcnikov, kde tejto kategórii svedectiev vytýka ich nevierohodnosť

a účelovosť, motivovanú snahou o získanie benefitov v podobe korigovania výšky trestu či

beztrestnosti. Ústavný súd v tomto smere poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej

v minulosti prezentoval svoje postoje k uvedenému inštitútu využívanému v trestnom

konaní, ktorý zvykne byť obhajobou v konkrétnych trestných konaniach veľmi intenzívne

napádaný. V zákonodarca v záujme postihnutia závažných foriem

trestnej činnosti, u ktorej je jej objasňovanie, takpovediac zvonku, veľmi sťažené,

v niektorých prípadoch takmer nemožné (napr. zistenie štruktúry zločineckej skupiny),

stanovil ako legitímny cieľ záujem spoločnosti na vyšetrení takejto trestnej činnosti, pričom

tento povýšil nad záujem potrestať jedného z jej „menej aktívnych“ aktérov, ktorý orgánom

činným v trestnom konaní a súdom poskytne pri plnení danej úlohy nezanedbateľnú

súčinnosť (pozri napr. , , ). Judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) v otázke tzv. korunných svedkov

poskytujúcich pomoc pri odhaľovaní trestnej činnosti výmenou za beztrestnosť alebo iné

výhody upozornila na potrebu osobitnej obozretnosti pri použití takýchto výpovedí, súčasne

však ESĽP v tomto kontexte konštatoval, že skutočnosť použitia výpovede podozrivého,

ktorý bol zbavený obvinenia, nie je ešte sama osebe dôvodom pre vyslovenie porušenia

práva na spravodlivé súdne konanie (pozri rozhodnutie ESĽP vo veci Atanasov proti

Bulharsku, z 3. 3. 2009, č. 20309/02), a to dokonca ani v takých prípadoch, keď je

odsúdenie páchateľa založené v určujúcej miere práve na výpovedi takéhoto svedka (pozri

napr. rozhodnutia ESĽP vo veciach Cornelis proti Holandsku, z 25. 5. 2004, č. 994/03;

Lorsé proti Holandsku, z 27. 1. 2004, č. 44484/98; Verhoek proti Holandsku, z 27. 1. 2004,

č. 54445/00). V záujme zaistenia spravodlivosti konania je však prirodzenou požiadavkou,

adresovanou konajúcemu súdu, dôkladná analýza vierohodnosti týchto výpovedí. Je teda

zrejmé, že postup orgánov činných v trestnom konaní a následne konajúcich súdov, ktoré

využijú zákonodarcom ukotvený, a teda úplne legálny inštitút spolupracujúceho svedka,

nemožno považovať a priori za defektný prvok oslabujúci hodnotu dôkaznej situácie,

ku ktorej sa súdy s pomocou takýchto výpovedi dopracovali. Tak ako to vyplýva

z judikatúry ESĽP, ale koniec koncov aj z relevantných ustanovení

(zásada náležitého zistenia skutkového stavu a zásada voľného hodnotenia dôkazov),

v záujme vylúčenia potenciálneho nebezpečenstva účelových, nepravdivých výpovedí je

povinnosťou súdu vykonať dôslednú previerku hodnovernosti, a teda kvality takto podaných

svedectiev, ktorej prípadné zanedbanie by mohlo signalizovať porušenie garancií

spravodlivého procesu (pozri napr. , , ,

).

28. Ústavný súd je toho názoru, že tak, ako to vyplýva z odôvodnení väzobných

rozhodnutí oboch konajúcich súdov (pozri bod 24 odôvodnenia tohto uznesenia), základná

materiálna podmienka väzby sťažovateľa, a to dôvodnosť podozrenia zo spáchania

vyšetrovaných skutkov, je primerane zdôvodnená konkretizáciou doterajších výsledkov

dokazovania, majúcich podľa mienky ústavného súdu dostatočnú relevanciu. Pokiaľ ide

o námietky formulované v ústavnej sťažnosti, spochybňujúce doterajšie výsledky

dôkazného procesu, predovšetkým výpovede tzv. kajúcnikov ich konfrontáciou s vlastnými

subjektívnymi hodnoteniami dôkazov predostretými sťažovateľom, ústavný súd poukazuje

na svoju ustálenú judikatúru. V nej opakovane judikuje, že pri rozhodovaní o väzbe

obvineného sa nerozhoduje o jeho vine, resp. nevine, ale sa posudzuje len to, či sú v danom

štádiu trestného konania vo vzťahu k osobe obvineného zistené skutočnosti dostatočne

odôvodňujúce podozrenie zo spáchania skutku vyšetrovaného trestného činu, keď hĺbkové

hodnotenie dôkazov je vyhradené rozhodovaniu vo veci samej a nasleduje zásadne

po ukončení dokazovania (pozri napr. , ). Ďalej tiež ústavný

súd uvádza, že ani skutočnosti, ktoré konajúce súdy prezentovali ako dôvody podporujúce

útekovú, kolúznu a preventívnu väzbu, ktorá bola u sťažovateľa ustálená, ktoré zároveň

podľa súdov vylučujú možnosť nahradenia väzby sťažovateľa miernejším opatrením (keď

v prípade obzvlášť závažnej trestnej činnosti, pre ktorú je sťažovateľ stíhaný, výnimočné

okolnosti, požadované v takomto prípade , konajúcimi súdmi

identifikované neboli), sa nejavia ústavnému súdu ako vágne a nepresvedčivé, práve

naopak, hodnotí ich ako dostatočne konkrétne a zároveň výpovedné. Ústavný súd

poznamenáva, že sa mu obrana sťažovateľa, zastúpeného kvalifikovaným právnym

zástupcom, v rámci ktorej v ústavnej sťažnosti prezentuje miestami celkom nenáležité

tvrdenia (napríklad, že výpovede označených svedkov kajúcnikov sú „krivou výpoveďou

a krivou prísahou“ a že je jeden z kajúcnikov „policajnou figúrkou“, že „orgány činné

v trestnom konaní s jeho pomocou odštartovali trestné stíhanie“ a že orgány činné

v trestnom konaní „zastrašovali obvinené osoby a ponukami rôznych odklonov získali

vynútené svedectvá“), javí ako celkom nekritická, dokonca prekračujúca zo strany právneho

zástupcu sťažovateľa pomyselné hranice profesionality.

29. Ústavný súd tak vo všeobecnosti konštatuje, že právne závery odôvodnenia

dotknutého väzobného rozhodnutia korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto zistenia

nie sú výsledkom svojvôle (majú totiž logickú podobu, kde argumenty sú jasne vysvetlené

a sú súčasne dostatočne zrozumiteľné), ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových

okolností, významných pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Ústavný súd je toho názoru, že

relevantným otázkam, formulovaným sťažovateľom v konaní o väzbe sťažovateľa, bola

poskytnutá náležitá a presvedčivá odpoveď. Ústavný súd súčasne zastáva názor, že súdmi

prezentovaná interpretácia jednotlivých ustanovení aplikovaných právnych noriem

(príslušných ustanovení týkajúcich sa väzobného rozhodovania) nijako

nepopiera ich účel a zmysel a má teda z hľadiska ich ústavnej konformnosti akceptovateľnú

podobu. Ústavný súd tak uzatvára, že sa najvyšší súd posúdením sťažovateľovej väzobnej

veci zaoberal dostatočne, náležite a primerane.

30. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ v súvislosti s formulovanou argumentáciou

o nedostatku nestrannosti konajúceho senátu prejednávajúceho jeho väzobnú záležitosť

namieta aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalej tiež formuluje

porušenie práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru v rámci uvedeného

väzobného rozhodovania. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú

slobodu je garantované a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného

na súdnu ochranu pri pozbavení osobnej slobody z titulu väzby, ktoré zahŕňa požiadavku

urýchleného rozhodovania o jej zákonnosti, ako aj právo obvineného nebyť vo väzbe dlhšie

ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže

v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia

korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 dohovoru (napr. , ,

, , ). Rozhodovacia činnosť Európskeho súdu

pre ľudské práva jednoznačne vymedzila záver, že záruky čl. 6 dohovoru sa v „trestných“

veciach týkajú len konaní, v ktorých sa rozhoduje o „oprávnenosti“ obvinenia („bien-

fondé“) a nevzťahujú sa na mnohé konania súvisiace s trestným stíhaním, ktorých

predmetom nie je rozhodovanie o oprávnenosti obvinenia, t. j. rozhodovanie o vine a treste.

Vychádzajúc z uvedeného, režimu čl. 6 dohovoru nepodlieha (okrem iného) rozhodovanie

o väzbe (Neumeister c. Rakúsko z 26. 6. 1968 a Matznetter c. Rakúsko z 10. 11. 1969).

Procesné garancie pri súdnej kontrole väzby poskytuje čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru. Obdobne

na to poukazuje judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej konania všeobecných súdov,

ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami

vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo

záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu 46 ods. 1 a

dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 17 ods. 1

a 5 , ako aj dohovoru (napr. , ). Ustanovenie

dohovoru pritom predstavuje z hľadiska jeho pôsobnosti, výkladu a aplikácie jeden celok.

Procesnoprávne garancie vyplývajúce z čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru sa preto tiež týkajú tej

časti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení

(resp. o obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby.

Pokiaľ ide o sťažovateľom formulovanú námietku porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru, ústavný

súd uvádza, že procesné garancie súdnej kontroly väzby v nasledujúcich štádiách väzobného

rozhodovania (napr. preskúmanie žiadosti o prepustenie z väzby, rozhodovanie o predĺžení

väzby a pod.) poskytuje čl. 5 ods. 4 dohovoru, nie čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorý je

aplikovateľný v rámci primárneho rozhodovania o vzatí do väzby. Pre nedostatok príčinnej

súvislosti medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu vydaným v rámci väzobného

konania (rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu) a obsahom čl. 46 ods. 1

a a dohovoru (inými slovami z dôvodu neaplikovateľnosti

a dohovoru na väzobné konanie; v prípade

dohovoru na dotknuté väzobné konanie o žiadosti o prepustenie z väzby) boli sťažovateľom

formulované námietky porušenia uvedených článkov a dohovoru namietaným

uznesením najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom posúdené ako zjavne

neopodstatnené.

31. Vychádzajúc zo všetkých uvedených čiastkových záverov, ústavný súd posúdil

ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia všetkých jeho označených práv

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 26. februára 2020 a jemu

predchádzajúcim postupom ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 56 ods. 2

písm. g) odmietol.

K namietanému porušeniu požiadavky urýchleného rozhodovania väzobných

vecí v zmysle a dohovoru postupom Špecializovaného

trestného súdu v konaní vedenom pod č. k. -17065 a postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

32. Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky aj

na rýchlosť tohto preskúmania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného typu väzobného

konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

Ústavný súd už v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou, v rámci ktorej sa zaoberal

požiadavkou urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby z hľadiska čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a tiež z hľadiska dohovoru, uviedol, že jednotlivé lehoty sa

z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých

okolností prípadu. V zásade však požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti

o prepustenie z väzby v zmysle a 5 , resp. dohovoru

nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla

zodpovedá lehota konania nepresahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca

(, , ). O žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby z 5. februára 2020, ktorá bola Špecializovanému trestnému súdu doručená

6. februára 2020, tento rozhodol uznesením z 10. februára 2020, ktorého písomné

vyhotovenie sťažovateľovi doručil 13. februára 2020. Od predloženia žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby Špecializovanému trestnému súdu, keď bolo preň reálne možné

pristúpiť k rozhodovaniu, do dňa rozhodnutia Špecializovaného trestného súdu a jeho

doručenia sťažovateľovi uplynula doba sedem dní. O sťažnosti, ktorú sťažovateľ podal

proti uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu priamo na hlavnom pojednávaní 10. februára

2020, ktorú však po doručení tohto prvostupňového uznesenia 13. februára 2020 písomne

odôvodnil až podaniami z 20. februára 2020 (samotný sťažovateľ) a 24. februára 2020

(obhajca sťažovateľa), rozhodol najvyšší súd 26. februára 2020 a podľa vyjadrenia

sťažovateľa mu bolo predmetné rozhodnutie doručené 4. marca 2020. Od predloženia

kvalifikovaného odôvodnenia uplatnenej sťažnosti (24. februára 2020), keď bolo

pre najvyšší súd reálne možné pristúpiť k rozhodovaniu o nej, do dňa doručenia uznesenia

najvyššieho súdu sťažovateľovi uplynula doba deviatich dní. V zmysle citovanej judikatúry

je doba nepresahujúca na jednom stupni konania lehotu jedného kalendárneho mesiaca

z hľadiska záruk poskytovaných namietanými a 5 a

dohovoru štandardne akceptovateľná. Tak ako to vyplýva z uvedených informácií,

v posudzovanom prípade sťažovateľa skutočná dĺžka prvostupňového väzobného konania

a ani druhostupňového väzobného konania odporúčanú lehotu jedného mesiaca nepresiahla.

Naopak, možno konštatovať, že konajúce súdy rozhodli vo veľmi krátkych lehotách.

Vzhľadom na prezentované skutočnosti sa javí námietka sťažovateľa o porušení požiadavky

urýchleného prejednania jeho väzobnej veci postupom Špecializovaného trestného súdu

a najvyššieho súdu v označených konaniach ako prima facie neopodstatnená. Vychádzajúc

z uvedeného, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v uvedenej časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

33. S ohľadom na uvedené bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa potrebné rozhodnúť

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu