Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)I. ÚS 322/2019
PDF · 386.31 KB
No categories available
I. ÚS 322/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2019
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , toho času
, zastúpeného advokátom Mgr. Romanom
Tomanom, PhD., Rudnayovo námestie 1, Bratislava, ktorou namietal porušenie svojich
základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a svojich práv podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu, pracoviska
Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. BB-4 T 36/2018 a jeho uznesením
z 1. apríla 2019 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Tost 16/2019 a jeho uznesením zo 17. apríla 2019, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna
2019 doručená ústavná sťažnosť , , , toho času
(ďalej
len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Romanom Tomanom, PhD., ktorou
namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1, 3 a 4
a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská Bystrica (ďalej len
„špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. BB-4 T 36/2018 a jeho uznesením
z 1. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie špecializovaného súdu“) a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Tost 16/2019 a jeho uznesením zo 17. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je väzobne trestne
stíhaný pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, 2 písm. d) a e)
a ods. 3 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 139 písm. i), § 140 písm. b) a c) a § 141
písm. a) Trestného zákona a iné zločiny a obzvlášť závažné zločiny.
3. Špecializovaný súd napadnutým uznesením podľa § 72 ods. 1 písm. b), § 79 ods. 3
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 15. marca 2019
doplnenú podaniami z 21. marca 2019 a 22. marca 2019 a zároveň podľa § 72 ods. 1
písm. b), § 80 ods. 1 písm. c), ods. 2 Trestného poriadku s poukazom na čl. 154c ods. 1
ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru väzbu sťažovateľa nenahradil dohľadom probačného
a mediačného úradníka. Proti napadnutému uzneseniu špecializovaného súdu podal
sťažovateľ sťažnosť, ktorú následne odôvodnil prípismi z 10. a 11. apríla 2019. Najvyšší
súd napadnutým uznesením túto sťažnosť sťažovateľa zamietol.
4. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti poukazuje na to, že v súčasnom štádiu
konania je jeho väzba nedôvodná a nezákonná v zmysle čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru. Podľa
sťažovateľa samotná skutočnosť, že proti nemu existuje podozrenie zo spáchania trestného
činu a bola na neho podaná obžaloba, nie je relevantným dôvodom na dlhodobé trvanie
väzby. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že jeho obvinenia stoja iba na výpovediach spolupracujúcich
osôb a orgány činné v trestnom konaní nezískali objektívnejšie dôkazy o jeho vine, čím sa
podľa sťažovateľa výrazne oslabujú materiálne dôvody väzby.
5. Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom väzby sťažovateľ uviedol:
- K dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku: Sťažovateľ tvrdí,
že jeho rodinné a priateľské väzby sa viažu na územie Slovenskej republiky a že trestnému
konaniu sa nikdy nevyhýbal, ale stále spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní.
Sťažovateľ nesúhlasí s tým, aby bola nehnuteľnosť, hoci v cudzine, vo vlastníctve
obchodnej spoločnosti, ktorej bol sťažovateľ konateľom a jediným spoločníkom,
označovaná ako úkryt.
- K dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku: Sťažovateľ
v tomto bode poukázal na výpoveď svedka (a spoluobvineného)
z 30. januára 2019, ktorý poprel tvrdenie prokurátora, že ho sťažovateľ ovplyvňoval
z väzby. Sťažovateľ v tomto bode obvinil konajúce súdy z toho, že zmarili návštevu jeho
rodinných príslušníkov vo výkone väzby naplánovanú na 1. február 2019.
- K dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku: Sťažovateľ tvrdí,
že súdy sa v tejto časti obmedzili iba na všeobecné konštatovanie s odkazom na charakter,
závažnosť, rozsiahlosť a intenzitu trestnej činnosti, ktorá je sťažovateľovi kladená za vinu.
Sťažovateľ tvrdí, že nikdy nebol užívateľom žiadnych omamných a psychotropných látok
a mal legálny zdroj príjmov.
6. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia žiadnym
relevantným spôsobom nevysporiadal s jeho argumentáciou k dôvodom, ktoré
spochybňovali existenciu väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného
poriadku. Napadnuté uznesenie preto podľa sťažovateľa nie je vyčerpávajúce a presvedčivé,
a teda je v konečnom dôsledku nepreskúmateľné, pretože najvyšší súd v odôvodnení vôbec
nepreukázal, že je daný niektorý z dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku.
7. Okrem námietok proti nevyhoveniu jeho žiadosti o prepustenie z väzby sťažovateľ
vo svojej ústavnej sťažnosti vytýkal konajúcim súdom aj okolnosti, ktoré priamo nesúvisia
s rozhodovaním súdov o prepustení sťažovateľa z väzby.
Ide o námietku sťažovateľa, že senát špecializovaného súdu, ktorý rozhodol o jeho
žiadosti o prepustenie z väzby, je proti nemu zaujatý, resp. je zaujatý v prospech
prokuratúry. Túto námietku odôvodnil postupom predmetného senátu (4 T, pozn.)
na pojednávaní 3. apríla 2019 (hoci o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby
rozhodol ešte 1. apríla 2019, pozn.) a tým, že na pojednávaní 14. marca 2019 mu
špecializovaný súd ustanovil náhradného obhajcu Mgr. Róberta Kutiša, obhajcu
spoluobvineného , ktorého záujmy v predmetnom trestnom konaní sú
v rozpore so záujmami sťažovateľa. Napadnutými uzneseniami špecializovaného súdu
a najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, malo byť preto porušené
právo sťažovateľa na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým a nestranným súdom
V ďalšej námietke sťažovateľ poukazoval na to, že od začiatku jeho väzby, t. j.
od 9. marca 2017, je umiestnený v samoväzbe. Sťažovateľ túto samoväzbu považuje
za svojvoľnú a ničím neodôvodnenú, a preto sa domnieva, že napadnuté uznesenia
špecializovaného súdu a najvyššieho súdu porušujú aj jeho právo nebyť mučený
a podrobený krutému, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu a aj právo
na prezumpciu neviny.
Sťažovateľ taktiež vyjadril podozrenie, že vo výkone väzby (
, pozn.) je
odpočúvaný aj počas návštev svojich obhajcov. Podľa sťažovateľa preto ak sa najvyšší súd
v napadnutom uznesení nevysporiadal s týmto jeho podozrením, porušil aj jeho základné
právo na obhajobu.
8. Sťažovateľ si uplatnil aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €
od špecializovaného súdu a v sume 5 000 € od najvyššieho súdu. Žiadosť o priznanie
finančného zadosťučinenia odôvodnil tým, že súdy svojvoľným a hrubým spôsobom
porušili jeho ústavné práva a práva chránené dohovorom, a pritom osobitne poukázal
na skutočnosť, že pozbavenie osobnej slobody na neho dolieha veľmi nepriaznivo.
9. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo na rozhodnutie o zákonitosti väzby
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica v konaní
vedenom pod sp. zn. BB-4T/36/2018 a jeho uznesením č. k. BB-4T/36/2018-15368
z 1. apríla 2019 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 Tost 16/2019 a jeho uznesením sp. zn. 6 Tost 16/2019 zo 17. apríla 2019
v súvislosti s nerozhodnutím o námietke zaujatosti voči senátu
4T datovanej dňa 03. apríla 2019 doručenej Špecializovanému trestnému súdu, pracovisko
Banská Bystrica dňa 08. apríla 2019 porušené bolo.
2. Základné právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 17 ods. 1,
ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1, ods. 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, právo nebyť mučený a podrobený krutému, neľudskému
či ponižujúcemu zaobchádzaniu a trestu podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na prezumpciu
neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko
Banská Bystrica č. k. BB-4T/36/2018-15368 z 1. apríla 2019 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tost 16/2019 zo 17. apríla 2019 porušené bolo.
3. Základné právo na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica v konaní vedenom
pod sp. zn. BB-4T/36/2018 a jeho uznesením č.k. BB-4T/36/2018-15368 z 1. apríla 2019
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Tost 16/2019 a jeho uznesením sp. zn. 6 Tost 16/2019 zo 17. apríla 2019 v súvislosti
s nerozhodnutím o námietke zaujatosti voči senátu 4T datovanej dňa
15. marca 2019 doručenej Špecializovanému trestnému súdu, pracovisko Banská Bystrica
dňa 19. marca 2019 a v súvislosti s nerozhodnutím o námietke zaujatosti
voči senátu 4T vznesenej na hlavnom pojednávaní dňa 3. apríla 2019 porušené
bolo.
4. Základné právo na obhajobu podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods.
5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 Tost 16/2019 a jeho uznesením sp. zn. 6 Tost 16/2019 zo 17. apríla 2019 porušené
bolo.
5. Základné právo na slobodu a bezpečnosť, právo na zákonné
a preskúmateľné väzobné rozhodnutie a právo byť súdený v primeranej lehote alebo
prepustený počas konania podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 5 ods. 3, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica č. k. BB-4T/36/2018-15368
z 1. apríla 2019 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tost 16/2019
zo 17. apríla 2019 porušené bolo.
6. Uznesenie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica č. k. BB-
4T/36/2018-15368 z 1. apríla 2019 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Tost 16/2019 zo 17. apríla 2019 zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
prikazuje neodkladne prepustiť z väzby na slobodu.
7. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,-
€, ktorú mu je povinný zaplatiť Špecializovaný trestný súd a v sume 5.000,- €, ktorú mu je
povinný zaplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky, to všetko do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
8. Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní
spoločne a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia na účet
právneho zástupcu Mgr. Romana Tomana, PhD., so sídlom Rudnayovo námestie 1,
Bratislava do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,
či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
14. Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,
neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
15. Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému
alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
16. Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje
sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
17. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;
b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila
rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie
povinnosti ustanovenej zákonom;
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú
oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo
v úteku po jeho spáchaní;
d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely
výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia
pred príslušný orgán;
e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne
chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej
nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie
alebo vydanie.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený
pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci
a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa
môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
18. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje
za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
19. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len
vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že
a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä
ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký
trest,
b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo
c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
20. Podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku o námietke zaujatosti strany, ktorá je
založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo
ktorá nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 5 alebo ak je dôvodom námietky len
procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, sa nekoná; to platí
aj o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
III.A Všeobecne k namietanému porušeniu označených práv napadnutým
uznesením špecializovaného súdu
21. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
22. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07, I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
23. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04,
24. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnuté uznesenie
špecializovaného súdu bolo predmetom súdneho prieskumu realizovaného najvyšším súdom
na základe sťažovateľom podanej sťažnosti. Konanie o tejto sťažnosti bolo skončené
napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti
namietaného porušenia označených práv napadnutým uznesením špecializovaného súdu je
teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy. To vylučuje
právomoc ústavného súdu na prieskum ústavnou sťažnosťou prezentovaného porušenia
označených práv zaručených ústavou a dohovorom napadnutým uznesením
špecializovaného súdu. Na prerokovanie tejto časti ústavnej sťažnosti nemá ústavný súd
danú právomoc, preto ju bolo potrebné v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu [§ 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde].
III.B K namietanému porušeniu práva na slobodu a bezpečnosť, práva na
zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie a práva byť súdený v primeranej
lehote alebo prepustený počas konania podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4
dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
25. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti namieta, že najvyšší súd v napadnutom
uznesení vôbec nepreukázal, či je daný niektorý z dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1
Trestného poriadku. Zároveň tvrdí, že po podaní obžaloby v predmetnom trestnom konaní
sa dôvody na jeho väzbu oslabili, a to aj s poukazom na aktuálnu dĺžku väzby.
III.B.1 Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a Európskeho
súdu pre ľudské práva
26. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť
„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem
toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné
s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (m. m. II. ÚS 55/98,
I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00). Požiadavka obsiahnutá v tomto článku sa nemôže definovať in
abstracto, ale musí sa posúdiť v rámci okolností každej veci vrátane toho, čo v ústavnej
sťažnosti uviedol sťažovateľ (I. ÚS 109/03). Ústavný súd preto v prípade čl. 17 ústavy môže
a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti,
ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho
úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je preskúmať
zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo príslušnou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať
ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením
obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd
medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).
27. Z judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05)
vyplýva, že v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa práva na osobnú slobodu
(čl. 17 ods. 1 ústavy) je obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom
by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie
obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu
nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania. V označených
ustanoveniach ústavy sú obsiahnuté obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4
dohovoru (III. ÚS 227/03, III. ÚS 34/07, IV. ÚS 181/07, IV. ÚS 333/08, III. ÚS 54/2017,
IV. ÚS 263/2018). Na konanie, ktorého predmetom je súdne preskúmanie zákonnosti väzby
a existencie všetkých jej podmienok, je aplikovateľný čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ústavnosť
postupu a rozhodnutia súdu v takomto type konania (vrátane ústavnosti dôvodov, na ktorých
bolo založené rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby) skúma však ústavný súd aj z hľadiska
garancií vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru (I. ÚS 100/04, III. ÚS 220/04,
28. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy je
aj oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe skúmal významné
skutočnosti pre a proti väzbe vrátane možnosti nahradiť ju zárukou, sľubom alebo peňažnou
zárukou, pričom ak sa rozhodne trestne stíhanú osobu do väzby vziať alebo ju v nej ďalej
držať, aby boli takéto rozhodnutia založené na konkrétnych skutočnostiach, a nie
na abstraktnej úvahe (III. ÚS 38/01, IV. ÚS 207/07, III. ÚS 115/08).
29. Článok 5 ods. 4 dohovoru nevyžaduje, aby odvolací súd rozhodujúci o pozbavení
slobody odpovedal na každý argument osoby pozbavenej slobody. Tento súd však nesmie
ignorovať konkrétne skutočnosti namietané touto osobou, ktoré by mohli spochybniť
existenciu podmienok „zákonnosti“ pozbavenia osobnej slobody (pozri rozsudok vo veci
Ilijkov proti Bulharsku z 26. 7. 2001, sťažnosť č. 33977/96, bod 94).
30. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup či správnosť
skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktoré viedli k záveru o existencii
zákonného dôvodu o ponechaní sťažovateľa vo väzbe. Tento postup skúma opravný súd
v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu
trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov
osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom
konaní (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03). Právomocou ústavného súdu je preskúmať
zlučiteľnosť konkrétneho rozhodnutia väzobného súdu, ktorým je jednotlivec pozbavený
slobody (v tomto prípade ponechaný vo väzbe, pozn.), s ústavou alebo príslušnou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
III.B.2 Posúdenie veci ústavným súdom
31. Najvyšší súd v napadnutom uznesení sa vo vzťahu k dôvodom väzby stotožnil
s výrokmi napadnutého uznesenia špecializovaného súdu. Podľa najvyššieho súdu boli
v predmetnom sťažovateľovom prípade splnené všetky formálne podmienky väzby, ako aj
základné materiálne podmienky väzby. Najvyšší súd konkrétne uviedol: „Predseda senátu
v napadnutom uznesení podrobne rozpísal skutkové a právne dôvody, ktoré odôvodňujú
existenciu dôvodnej obavy o naplnení uvedených dôvodov väzby. V dvojinštančnom súdnom
konaní rozhodnutia súdov tvoria jednotu a pri existencii kvalifikovaného rozhodnutia súdu
prvého stupňa nadriadenému súdu nezostáva nič iné, len v podrobnostiach poukázať
na veľmi správne a erudované dôvody, na ktorých senát založil svoje rozhodnutie.“
32. Pri posudzovaní otázky, či mohli byť napadnutým uznesením najvyššieho súdu
porušené sťažovateľom označené práva, je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ale aj napadnutého uznesenia špecializovaného
súdu. Tieto z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (m. m. II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, III. ÚS 342/2017). K jednotlivým podmienkam a dôvodom väzby (s ktorými
sa najvyšší súd stotožnil a na ktoré vo svojom rozhodnutí plne poukázal, pozn.)
špecializovaný súd uviedol:
«V súvislosti s väzbou obžalovaného súd skúmal najprv
materiálnu podmienku väzby, a síce či u neho existuje podozrenie zo spáchania žalovaných
trestných činov. Došiel pritom k záveru, že z doteraz vykonaného dokazovania skutočne
vyplýva podozrenie zo spáchania trestných činov obžalovaným . Súd už
vykonáva dokazovanie na hlavnom pojednávaní, keď vykonal výsluchy všetkých
obžalovaných a svedkov , . a .
Od vznesenia obvinenia sa dôvodnosť trestného stíhania vôbec neoslabila a táto skutočnosť
je pre potreby rozhodovania o väzbe úplne postačujúca. Pri rozhodovaní o väzbe súd
nerozhoduje o vine či nevine obžalovaného, ale jeho povinnosťou je posúdiť materiálne
dôvody väzby, čo znamená iba dôvodnosť podozrenia trestného stíhania. Tá v súčasnosti
vyplýva z nazhromaždených dôkazov nachádzajúcich sa v trestnom spise, pričom
obžalovaný dôvodnosť podozrenia zo spáchania skutkov nijako nevyvrátil.
(k materiálnej podmienke väzby, pozn.)
... obžalovanému v prípade uznania viny hrozí vysoký až doživotný trest odňatia
slobody a po údajnom spáchaní úkladnej vraždy sa mal obžalovaný
so svojím bratom obžalovaným dlhodobo ukrývať , kde
majú zázemie, a to byt a podnikateľské aktivity. Z dokazovania vyplynulo, že išlo o tajný byt.
ku ktorému mali prístup iba obžalovaní a vybrané osoby. Nemožno preto prisvedčiť
tvrdeniu, že sa zdržiaval na verejnom prístupnom mieste , pretože byt na adrese
, vo vlastníctve spoločnosti slúžil ako
útočisko a úkryt pre obžalovaných a , iné osoby mali
prístup len s ich súhlasom, čo potvrdzujú svedecké výpovede a
. pričom v tomto obydlí boli zaistené veci preukazujúce manipuláciu s drogami.
[k dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pozn.]
...treba poukázať na charakter páchanej trestnej činnosti, keď zločinecká skupina,
ktorej riadiacimi osobami mali byť obžalovaní a jeho brat ,
mali používať násilie alebo hrozbu bezprostredného násilia bežne na upevňovanie svojho
vplyvu, na vynucovanie si disciplíny medzi jej členmi, prinútenie zotrvania členov v skupine,
zastrašovanie konkurencie, vyhrážanie sa v prípade spolupráce s políciou atď. Konkrétna
obava z kolúzneho konania plynie u obžalovaného z toho, že ihneď po
zadržaní jedného z dealerov drog, spolu s obžalovaným stotožnili
svedkov, ktorí proti nim vypovedali a nižšie postaveným členom skupiny mali vydať pokyn,
aby týchto „vybavili“. Tieto zistenia zapadajú do výpovedí viacerých svedkov, ktorí tiež
deklarovali svoje obavy zo zastrašovania, resp. fyzického násilia zo strany obžalovaných.
Nemožno opomenúť ani nahrávku objavenú na SD karte, z ktorej vyplynulo, že obžalovaní
a chceli podplatiť poškodeného v inej ich trestnej veci
vedenej na Okresnom súde Nové mesto nad Váhom s cieľom zmeny jeho výpovede, pričom
pre prípad, že by sa s týmto návrhom poškodený nestotožnil, skrytou formou sa mu mali
vyhrážať ďalšími následkami. Napokon aj samotná úkladná vražda poškodeného
(skutok 10 obžaloby) mala byť nimi spáchaná práve preto, že začal
spolupracovať s políciou. Súd navyše z úradnej povinnosti k tomuto dôvodu väzby dodáva,
že dôvod kolúznej väzby podaním obžaloby nepominul, lebo práve súdne konanie, ktoré
začalo 29.10.2018 je najdôležitejším úsekom trestného konania, na ktorom budú vykonané
všetky relevantné dôkazy spôsobilé na to. aby súd mohol spoľahlivo rozhodnúť v merite
veci. [k dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pozn.]
...dôvod preventívnej väzby je u obžalovaného daný najmä
charakterom, závažnosťou, rozsiahlosťou a intenzitou páchanej trestnej činnosti, ale aj
predchádzajúcou trestnou činnosťou, za ktorú už bol právoplatne odsúdený. Podľa
vyjadrenia svedkov obžalovaný mal byť po dlhú dobu častým a
pravidelným užívateľom rôznych druhov omamných a psychotropných látok, pričom
obžalovaný mal dokonca pri zadržaní v tele zistené aj stopové prvky týchto
látok. Navyše z dôkazov vyplýva, že obžalovaný svoj osobný život mal
prispôsobiť fungovaniu v zločineckej skupine, nemal riadne pracovné návyky, ani žiadny
legálny zdroj príjmov, ale práve vysoké finančné zisky z trestnej činnosti, a preto existuje
dôvodná obava z pokračovania v páchaní trestnej činnosti. [k dôvodu väzby podľa § 71
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pozn.]»
33. Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát uviedol, že opakovanie skutočností,
ktoré podľa všeobecného súdu odôvodňujú dôvod väzby v predošlých rozhodnutiach,
neznižuje ich relevanciu, pokiaľ súd preskúmaním všetkých okolností prípadu dospel
k záveru o ich pretrvávajúcej existencii. V súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu
a s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu, predovšetkým na skutočnosť, že dôvod
väzby sťažovateľa bol v predmetnom konaní v dôsledku aktívneho prístupu sťažovateľa
k využívaniu jeho práv už preskúmavaný zo strany všeobecných súdov, ako aj skutočnosť,
že v danom prípade ide o závažnú trestnú činnosť spáchanú organizovanou skupinou,
odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu odkazujúce na napadnuté uznesenie
špecializovaného súdu možno považovať za ústavnoprávne akceptovateľnú alternatívu
odôvodnenia (m. m. IV. ÚS 41/08, IV. ÚS 149/08, IV. ÚS 314/08).
34. Ústavný súd konštatuje, že v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby
poskytli konajúce súdy sťažovateľovi adekvátnu odpoveď na všetky jeho argumenty
týkajúce sa pokračovania väzby. Vo vzťahu k útekovej väzbe ústavný súd podotýka,
že tvrdenie sťažovateľa o jeho svedomitej spolupráci s orgánmi činnými v trestnom konaní
je v príkrom rozpore so závermi a zisteniami špecializovaného súdu a v kontexte
predmetného trestného konania je preto toto jeho tvrdenie nedôveryhodné. Vo vzťahu
ku kolúznej väzbe ústavný súd vzhľadom na celú škálu argumentov špecializovaného súdu
zastáva názor, že sťažovateľom zdôrazňované svedectvo nie je samo osebe
spôsobilé spochybniť bezprostrednú hrozbu ovplyvňovania trestného konania zo strany
sťažovateľa. Napokon vo vzťahu k preventívnej väzbe ústavný súd konštatuje, že závery
súdu v tomto bode nemožno považovať iba za „všeobecné konštatovanie o trestnej činnosti,
ktorá sa mu kladie za vinu“, ako sa domnieva sťažovateľ, pretože vychádzajú aj z predošlej
trestnej činnosti sťažovateľa, za ktorú bol právoplatne odsúdený. Zhrnúc už uvedené,
ústavný súd konštatuje, že z ústavnoprávneho pohľadu v konaní o žiadosti o prepustenie
z väzby na slobodu dostal sťažovateľ na svoje argumenty akceptovateľnú odpoveď.
Sťažovateľom uvádzané skutočnosti preto v tomto prípade nesignalizujú žiadnu možnosť
porušenia jeho označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Ústavný súd
v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov
najvyššieho súdu.
35. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, III. ÚS 263/03, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07,
36. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v spojení s odôvodnením napadnutého
uznesenia špecializovaného súdu je preto podľa názoru ústavného súdu ústavne
akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným
porušením čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru a napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, ktorá by mala za následok porušenie v nich obsiahnutých základných
práv, resp. práv sťažovateľa. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť
sťažovateľa v rámci predbežného prerokovania v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.C K namietanému porušeniu práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby
nezávislým a nestranným súdom (čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru)
napadnutým uznesením najvyššieho súdu
37. Imanentnou požiadavkou rozhodovania o väzbe je, aby o nej rozhodoval
nezávislý a nestranný súd (sudca). Konajúci súd sa musí s podanou námietkou zaujatosti
zákonným spôsobom vysporiadať (§ 31 a § 32 Trestného poriadku). Sťažovateľ ale
vo svojej ústavnej sťažnosti namieta, že sa konajúce súdy nevysporiadali s ním podanou
námietkou zaujatosti proti senátu 4 T špecializovaného súdu v rámci rozhodovania o jeho
väzbe (rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby). Zo samotnej ústavnej sťažnosti
je zrejmé, že špecializovaný súd opakovane sťažovateľa písomne informoval, že o jeho
námietkach zaujatosti senátu 4 T nebude konať, pretože dôvodom týchto námietok je len
procesný postup súdu v konaní (napríklad písomným prípisom z 19. marca 2019). Napriek
tomu v predmetnom trestnom konaní sťažovateľ vytrvalo podáva námietky zaujatosti iba
na základe procesného postupu súdu v konaní bez ohľadu na znenie § 32 ods. 6 Trestného
poriadku a bez ohľadu na prípisy špecializovaného súdu, ktorými poukazuje na toto
zákonné ustanovenie.
38. Ústavný súd v tejto časti konštatuje, že ak špecializovaný súd vybavil námietku
zaujatosti sťažovateľa spočívajúcu v poukazovaní na procesný postup súdu prípisom o tom,
že o predmetnej námietke v súlade so zákonom (§ 32 ods. 6 Trestného poriadku) nekoná,
vysporiadal sa s ňou zákonne predpísaným spôsobom. Trestný poriadok celkom zjavne
rozlišuje rozhodovanie o podanej námietke zaujatosti a rozhodovanie o väzbe (§ 72
Trestného poriadku). Z Trestného poriadku a ani z už uvedených článkov ústavy a dohovoru
nevyplýva povinnosť, aby sa konajúci súd v rámci rozhodovania o väzbe duplicitne
(opätovne) vysporiadal aj s námietkou zaujatosti. Ak tak preto neurobil ani najvyšší súd
v napadnutom uznesení, nemožno z takéhoto postupu súdu v súlade so zákonom
vyvodzovať porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.
39. Ako ústavný súd už v predošlej stati uviedol, o zjavne neopodstatnený návrh ide
vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom
na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti
medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným
konaním alebo iným zásahom do takého práva alebo slobody na strane druhej. Inými
slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu
štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví
zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti a túto odmietne.
40. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi
napadnutým uznesením najvyššieho súdu (v spojení s napadnutým uznesením a postupom
špecializovaného súdu, pozn.) a obsahom sťažovateľom označených základných práv podľa
ústavy a práv podľa dohovoru na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým a nestranným
súdom neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto
časti ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
Ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.D K namietanému porušeniu práva na slobodu a bezpečnosť, práva nebyť
mučený a podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo
trestu a práva na prezumpciu neviny (čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 16 ods. 2, čl. 50 ods. 2
ústavy a čl. 5 ods. 1 a 4, čl. 3, čl. 6 ods. 2 dohovoru) napadnutým uznesením
najvyššieho súdu
41. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti poukazuje aj na to, že od začiatku jeho
väzby, t. j. od 9. marca 2017, je umiestnený v samoväzbe. Sťažovateľ túto samoväzbu
považuje za svojvoľnú a ničím neodôvodnenú. Zároveň uvádza, že samoväzba je
disciplinárnym trestom podľa § 40 zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone väzby“) a on sám sa nedopustil žiadneho
disciplinárneho previnenia a nebol mu uložený žiadny disciplinárny trest, a preto sa
domnieva, že napadnuté uznesenia špecializovaného súdu a najvyššieho súdu porušujú
aj jeho právo nebyť mučený a podrobený krutému, neľudskému a ponižujúcemu
zaobchádzaniu a aj právo na prezumpciu neviny.
42. Ústavný súd považuje za ústavne konformný názor najvyššieho súdu („Keďže
ostatné dôvody, ktoré uvádza obžalovaný vo svojej sťažnosti nie sú takého
charakteru, aby spĺňali dôvody na prepustenie z väzby, najvyšší súd sa nimi nebude bližšie
zaoberať.“, piata strana napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pozn.), že sťažovateľova
námietka týkajúca sa neľudského zaobchádzania a mučenia, resp. porušenia prezumpcie
neviny samoväzbou nie je relevantnou skutočnosťou pri rozhodovaní o žiadosti
o prepustenie z väzby. V rámci rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby konajúci súd
posudzuje, či stále trvá materiálna podmienka väzby a zákonné dôvody väzby (§ 71 ods. 1
Trestného poriadku), nie konkrétny spôsob výkonu väzby, teda ako a kde konkrétna
väzobne stíhaná osoba väzbu vykonáva. Napokon ani napadnuté uznesenie
špecializovaného súdu a ani napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nezaraďujú sťažovateľa
do samoväzby, resp. na samotku. Inými slovami, potenciálneho porušenia svojich ústavou
a dohovorom zaručených práv sa sťažovateľ v tomto prípade musí domáhať proti
rozhodnutiu, resp. proti postupu štátnych orgánov, ktorým bol umiestnený do namietanej
samoväzby. Týmto rozhodnutím, resp. postupom ale celkom zjavne nie je rozhodovanie
súdov o jeho (pravidelnej) žiadosti o prepustenie z väzby (podľa § 35 ods. 2 zákona
o výkone väzby o umiestnení do režimu, v ktorom bude obvinený vykonávať väzbu,
rozhodne riaditeľ ústavu alebo príslušník zboru určený riaditeľom ústavu spravidla najbližší
pracovný deň po prijatí obvineného do výkonu väzby). Najvyšší súd preto napadnutým
uznesením nemohol porušiť čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 16 ods. 2, čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 5
ods. 4, čl. 3, čl. 6 ods. 2 dohovoru vo vzťahu k namietanému neľudskému zaobchádzaniu
a mučeniu, resp. vo vzťahu k porušeniu prezumpcie neviny sťažovateľa.
43. Sťažovateľ v tejto časti namietal aj porušenie čl. 5 ods. 1 dohovoru. Ako je
z citácie tohto článku v bode 17 odôvodnenia tohto uznesenia zrejmé, tento článok upravuje
viacero situácií povoleného pozbavenia osobnej slobody zhrnutých v písmenách a) až f).
Väzbu obvineného v trestnom konaní upravuje iba čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru. V danom
prípade ale nie je predmetom ústavnoprávneho prieskumu rozhodnutie súdov o vzatí
sťažovateľa do väzby, ale o dôvodnosti ďalšieho trvania jeho väzby. V prípade sťažovateľa
teda nejde o „zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred
príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu“, resp. prvotné
„uvalenie“ väzby [ako stanovuje čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, pozn.]. Označený článok
dohovoru sa ratione materiae nevzťahuje na dôvodnosť ďalšieho trvania väzby (obdobne
I. ÚS 338/06, I. ÚS 352/06, II. ÚS 318/06, III. ÚS 34/07, I. ÚS 232/2017).
44. O nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
ktorých porušenie sa namieta, pôjde aj vtedy, ak ide o také základné právo alebo slobodu,
ktoré nie sú ratione materiae aplikovateľné na posudzovanú vec (III. ÚS 211/2018).
45. V zmysle uvedeného obdobným spôsobom ako v dvoch predošlých statiach
ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným porušením označených práv a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by odôvodňovala
prijatie tejto časti ústavnej sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie. Ústavný súd preto
ústavnú sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.E K namietanému porušeniu práva na obhajobu (čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy
a čl. 5 ods. 4 dohovoru) napadnutým uznesením najvyššieho súdu
46. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti (a aj vo svojej žiadosti o prepustenie
z väzby, pozn.) uviedol aj svoje podozrenie, že je v ústave na výkon väzby odpočúvaný, a to
aj počas návštev jeho obhajcov. Keďže sa najvyšší súd v napadnutom uznesení nezaoberal
týmto jeho podozrením, mal podľa sťažovateľa porušiť aj jeho právo na obhajobu.
47. Ústavný súd znovu poukazuje na skutočnosť, že predmetom rozhodovania
o žiadosti o prepustenie z väzby je posúdenie trvania materiálnych podmienok väzby
a trvania dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku. Dôležitým parametrom
tohto rozhodovania je rýchlosť, preto súdy rozhodujúce o väzbe pochopiteľne nemajú
priestor, aby sa zaoberali aj ničím nepodloženými špekuláciami a podozreniami väzobne
stíhaných osôb týkajúcimi sa okolností, ktoré nesúvisia s predmetom rozhodovania
o žiadosti o prepustenie z väzby. Ničím nepodložené tvrdenie sťažovateľa o jeho
odpočúvaní vo výkone väzby preto vyznieva vo vzťahu k napadnutému uzneseniu
najvyššieho súdu (ktorým bolo s negatívnym výsledkom v konečnej inštancii rozhodnuté
o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, pozn.) nepresvedčivo a nanajvýš účelovo, a teda
neposkytuje žiadny podklad pre možné porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4
dohovoru.
48. V rámci časti ústavnej sťažnosti týkajúcej sa porušenia jeho práva na obhajobu
sťažovateľ poukazoval aj na porušenie jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy,
resp. práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru. Porušenie týchto článkov
ale nenamietal aj v petite svojej ústavnej sťažnosti. S poukazom na viazanosť petitom (§ 45
zákona o ústavnom súde) považoval ústavný súd namietané porušenie čl. 50 ods. 3 ústavy,
resp. čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru v zmysle svojej ustálenej rozhodovacej praxe
(III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07, IV. ÚS 287/2011) len za súčasť sťažnostnej
argumentácie.
49. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd aj v tejto časti ústavnej sťažnosti
konštatuje, že medzi namietaným porušením označených práv a napadnutým uznesením
najvyššieho súdu neexistuje žiadna príčinná súvislosť, a preto aj v tejto časti odmietol
ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
50. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite ústavnej sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. augusta 2019