Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 322/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2019

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , toho času

, zastúpeného advokátom Mgr. Romanom

Tomanom, PhD., Rudnayovo námestie 1, Bratislava, ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa , , 2 a 5 a Slovenskej

republiky a svojich práv podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu, pracoviska

Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 1. apríla 2019 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. apríla 2019, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna

2019 doručená ústavná sťažnosť , , , toho času

(ďalej

len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Romanom Tomanom, PhD., ktorou

namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50

ods. 2 (ďalej len „“) a práv podľa , , 3 a 4

a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská Bystrica (ďalej len

„špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 1. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie špecializovaného súdu“) a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je väzobne trestne

stíhaný pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, 2 písm. d) a e)

a ods. 3 písm. b) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) s poukazom na , a a

písm. a) a iné zločiny a obzvlášť závažné zločiny.

3. Špecializovaný súd napadnutým uznesením podľa § 72 ods. 1 písm. b), § 79 ods. 3

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 15. marca 2019

doplnenú podaniami z 21. marca 2019 a 22. marca 2019 a zároveň podľa § 72 ods. 1

písm. b), , s poukazom na c ods. 1

a dohovoru väzbu sťažovateľa nenahradil dohľadom probačného

a mediačného úradníka. Proti napadnutému uzneseniu špecializovaného súdu podal

sťažovateľ sťažnosť, ktorú následne odôvodnil prípismi z 10. a 11. apríla 2019. Najvyšší

súd napadnutým uznesením túto sťažnosť sťažovateľa zamietol.

4. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti poukazuje na to, že v súčasnom štádiu

konania je jeho väzba nedôvodná a nezákonná v zmysle čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru. Podľa

sťažovateľa samotná skutočnosť, že proti nemu existuje podozrenie zo spáchania trestného

činu a bola na neho podaná obžaloba, nie je relevantným dôvodom na dlhodobé trvanie

väzby. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že jeho obvinenia stoja iba na výpovediach spolupracujúcich

osôb a orgány činné v trestnom konaní nezískali objektívnejšie dôkazy o jeho vine, čím sa

podľa sťažovateľa výrazne oslabujú materiálne dôvody väzby.

5. Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom väzby sťažovateľ uviedol:

- K dôvodom väzby podľa : Sťažovateľ tvrdí,

že jeho rodinné a priateľské väzby sa viažu na územie Slovenskej republiky a že trestnému

konaniu sa nikdy nevyhýbal, ale stále spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní.

Sťažovateľ nesúhlasí s tým, aby bola nehnuteľnosť, hoci v cudzine, vo vlastníctve

obchodnej spoločnosti, ktorej bol sťažovateľ konateľom a jediným spoločníkom,

označovaná ako úkryt.

- K dôvodom väzby podľa : Sťažovateľ

v tomto bode poukázal na výpoveď svedka (a spoluobvineného)

z 30. januára 2019, ktorý poprel tvrdenie prokurátora, že ho sťažovateľ ovplyvňoval

z väzby. Sťažovateľ v tomto bode obvinil konajúce súdy z toho, že zmarili návštevu jeho

rodinných príslušníkov vo výkone väzby naplánovanú na 1. február 2019.

- K dôvodom väzby podľa : Sťažovateľ tvrdí,

že súdy sa v tejto časti obmedzili iba na všeobecné konštatovanie s odkazom na charakter,

závažnosť, rozsiahlosť a intenzitu trestnej činnosti, ktorá je sťažovateľovi kladená za vinu.

Sťažovateľ tvrdí, že nikdy nebol užívateľom žiadnych omamných a psychotropných látok

a mal legálny zdroj príjmov.

6. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia žiadnym

relevantným spôsobom nevysporiadal s jeho argumentáciou k dôvodom, ktoré

spochybňovali existenciu väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného

poriadku. Napadnuté uznesenie preto podľa sťažovateľa nie je vyčerpávajúce a presvedčivé,

a teda je v konečnom dôsledku nepreskúmateľné, pretože najvyšší súd v odôvodnení vôbec

nepreukázal, že je daný niektorý z dôvodov väzby podľa .

7. Okrem námietok proti nevyhoveniu jeho žiadosti o prepustenie z väzby sťažovateľ

vo svojej ústavnej sťažnosti vytýkal konajúcim súdom aj okolnosti, ktoré priamo nesúvisia

s rozhodovaním súdov o prepustení sťažovateľa z väzby.

Ide o námietku sťažovateľa, že senát špecializovaného súdu, ktorý rozhodol o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby, je proti nemu zaujatý, resp. je zaujatý v prospech

prokuratúry. Túto námietku odôvodnil postupom predmetného senátu (4 T, pozn.)

na pojednávaní 3. apríla 2019 (hoci o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby

rozhodol ešte 1. apríla 2019, pozn.) a tým, že na pojednávaní 14. marca 2019 mu

špecializovaný súd ustanovil náhradného obhajcu Mgr. Róberta Kutiša, obhajcu

spoluobvineného , ktorého záujmy v predmetnom trestnom konaní sú

v rozpore so záujmami sťažovateľa. Napadnutými uzneseniami špecializovaného súdu

a najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, malo byť preto porušené

právo sťažovateľa na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým a nestranným súdom

V ďalšej námietke sťažovateľ poukazoval na to, že od začiatku jeho väzby, t. j.

od 9. marca 2017, je umiestnený v samoväzbe. Sťažovateľ túto samoväzbu považuje

za svojvoľnú a ničím neodôvodnenú, a preto sa domnieva, že napadnuté uznesenia

špecializovaného súdu a najvyššieho súdu porušujú aj jeho právo nebyť mučený

a podrobený krutému, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu a aj právo

na prezumpciu neviny.

Sťažovateľ taktiež vyjadril podozrenie, že vo výkone väzby (

, pozn.) je

odpočúvaný aj počas návštev svojich obhajcov. Podľa sťažovateľa preto ak sa najvyšší súd

v napadnutom uznesení nevysporiadal s týmto jeho podozrením, porušil aj jeho základné

právo na obhajobu.

8. Sťažovateľ si uplatnil aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €

od špecializovaného súdu a v sume 5 000 € od najvyššieho súdu. Žiadosť o priznanie

finančného zadosťučinenia odôvodnil tým, že súdy svojvoľným a hrubým spôsobom

porušili jeho ústavné práva a práva chránené dohovorom, a pritom osobitne poukázal

na skutočnosť, že pozbavenie osobnej slobody na neho dolieha veľmi nepriaznivo.

9. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na rozhodnutie o zákonitosti väzby

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením č. k. -15368

z 1. apríla 2019 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením sp. zn. zo 17. apríla 2019

v súvislosti s nerozhodnutím o námietke zaujatosti voči senátu

4T datovanej dňa 03. apríla 2019 doručenej Špecializovanému trestnému súdu, pracovisko

Banská Bystrica dňa 08. apríla 2019 porušené bolo.

2. Základné právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 17 ods. 1,

ods. 2, ods. 5 a , ods. 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, právo nebyť mučený a podrobený krutému, neľudskému

či ponižujúcemu zaobchádzaniu a trestu podľa

a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na prezumpciu

neviny podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko

Banská Bystrica č. k. -15368 z 1. apríla 2019 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. apríla 2019 porušené bolo.

3. Základné právo na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom podľa , ods. 2, ods. 5

Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením č.k. -15368 z 1. apríla 2019

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením sp. zn. zo 17. apríla 2019 v súvislosti

s nerozhodnutím o námietke zaujatosti voči senátu 4T datovanej dňa

15. marca 2019 doručenej Špecializovanému trestnému súdu, pracovisko Banská Bystrica

dňa 19. marca 2019 a v súvislosti s nerozhodnutím o námietke zaujatosti

voči senátu 4T vznesenej na hlavnom pojednávaní dňa 3. apríla 2019 porušené

bolo.

4. Základné právo na obhajobu podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods.

5 a Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením sp. zn. zo 17. apríla 2019 porušené

bolo.

5. Základné právo na slobodu a bezpečnosť, právo na zákonné

a preskúmateľné väzobné rozhodnutie a právo byť súdený v primeranej lehote alebo

prepustený počas konania podľa , ods. 2, ods. 5

a čl. 5 ods. 3, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica č. k. -15368

z 1. apríla 2019 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 17. apríla 2019 porušené bolo.

6. Uznesenie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica č. k. BB-

-15368 z 1. apríla 2019 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 17. apríla 2019 zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

prikazuje neodkladne prepustiť z väzby na slobodu.

7. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,-

€, ktorú mu je povinný zaplatiť Špecializovaný trestný súd a v sume 5.000,- €, ktorú mu je

povinný zaplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky, to všetko do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

8. Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní

spoločne a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia na účet

právneho zástupcu Mgr. Romana Tomana, PhD., so sídlom Rudnayovo námestie 1,

Bratislava do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

14. Podľa nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,

neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

15. Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému

alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

16. Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje

sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

17. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila

rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie

povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely

výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia

pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne

chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie

alebo vydanie.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa

môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

18. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

19. Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len

vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä

ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký

trest,

b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

20. Podľa o námietke zaujatosti strany, ktorá je

založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo

ktorá nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 5 alebo ak je dôvodom námietky len

procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, sa nekoná; to platí

aj o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

III.A Všeobecne k namietanému porušeniu označených práv napadnutým

uznesením špecializovaného súdu

21. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

22. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. , , , ,

, ).

23. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (m. m. ,

).

24. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnuté uznesenie

špecializovaného súdu bolo predmetom súdneho prieskumu realizovaného najvyšším súdom

na základe sťažovateľom podanej sťažnosti. Konanie o tejto sťažnosti bolo skončené

napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti

namietaného porušenia označených práv napadnutým uznesením špecializovaného súdu je

teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje . To vylučuje

právomoc ústavného súdu na prieskum ústavnou sťažnosťou prezentovaného porušenia

označených práv zaručených a dohovorom napadnutým uznesením

špecializovaného súdu. Na prerokovanie tejto časti ústavnej sťažnosti nemá ústavný súd

danú právomoc, preto ju bolo potrebné v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu [ ].

III.B K namietanému porušeniu práva na slobodu a bezpečnosť, práva na

zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie a práva byť súdený v primeranej

lehote alebo prepustený počas konania podľa , 2 a 5 a a 4

dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

25. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti namieta, že najvyšší súd v napadnutom

uznesení vôbec nepreukázal, či je daný niektorý z dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1

. Zároveň tvrdí, že po podaní obžaloby v predmetnom trestnom konaní

sa dôvody na jeho väzbu oslabili, a to aj s poukazom na aktuálnu dĺžku väzby.

III.B.1 Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a Európskeho

súdu pre ľudské práva

26. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť

„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem

toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné

s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (m. m. ,

, ). Požiadavka obsiahnutá v tomto článku sa nemôže definovať in

abstracto, ale musí sa posúdiť v rámci okolností každej veci vrátane toho, čo v ústavnej

sťažnosti uviedol sťažovateľ (). Ústavný súd preto v prípade môže

a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti,

ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho

úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) je preskúmať

zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať

ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením

obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd

medzi všeobecné súdy a ústavný súd v ().

27. Z judikatúry ústavného súdu (, , )

vyplýva, že v ustanoveniach a 5 týkajúcich sa práva na osobnú slobodu

( ) je obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom

by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie

obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania. V označených

ustanoveniach sú obsiahnuté obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z a 4

dohovoru (, , , , ,

). Na konanie, ktorého predmetom je súdne preskúmanie zákonnosti väzby

a existencie všetkých jej podmienok, je aplikovateľný čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ústavnosť

postupu a rozhodnutia súdu v takomto type konania (vrátane ústavnosti dôvodov, na ktorých

bolo založené rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby) skúma však ústavný súd aj z hľadiska

garancií vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru (, ,

).

28. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa je

aj oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe skúmal významné

skutočnosti pre a proti väzbe vrátane možnosti nahradiť ju zárukou, sľubom alebo peňažnou

zárukou, pričom ak sa rozhodne trestne stíhanú osobu do väzby vziať alebo ju v nej ďalej

držať, aby boli takéto rozhodnutia založené na konkrétnych skutočnostiach, a nie

na abstraktnej úvahe (, , ).

29. Článok 5 ods. 4 dohovoru nevyžaduje, aby odvolací súd rozhodujúci o pozbavení

slobody odpovedal na každý argument osoby pozbavenej slobody. Tento súd však nesmie

ignorovať konkrétne skutočnosti namietané touto osobou, ktoré by mohli spochybniť

existenciu podmienok „zákonnosti“ pozbavenia osobnej slobody (pozri rozsudok vo veci

Ilijkov proti Bulharsku z 26. 7. 2001, sťažnosť č. 33977/96, bod 94).

30. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup či správnosť

skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktoré viedli k záveru o existencii

zákonného dôvodu o ponechaní sťažovateľa vo väzbe. Tento postup skúma opravný súd

v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu

trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov

osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom

konaní (, ). Právomocou ústavného súdu je preskúmať

zlučiteľnosť konkrétneho rozhodnutia väzobného súdu, ktorým je jednotlivec pozbavený

slobody (v tomto prípade ponechaný vo väzbe, pozn.), s alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (m. m. ,

, ).

III.B.2 Posúdenie veci ústavným súdom

31. Najvyšší súd v napadnutom uznesení sa vo vzťahu k dôvodom väzby stotožnil

s výrokmi napadnutého uznesenia špecializovaného súdu. Podľa najvyššieho súdu boli

v predmetnom sťažovateľovom prípade splnené všetky formálne podmienky väzby, ako aj

základné materiálne podmienky väzby. Najvyšší súd konkrétne uviedol: „Predseda senátu

v napadnutom uznesení podrobne rozpísal skutkové a právne dôvody, ktoré odôvodňujú

existenciu dôvodnej obavy o naplnení uvedených dôvodov väzby. V dvojinštančnom súdnom

konaní rozhodnutia súdov tvoria jednotu a pri existencii kvalifikovaného rozhodnutia súdu

prvého stupňa nadriadenému súdu nezostáva nič iné, len v podrobnostiach poukázať

na veľmi správne a erudované dôvody, na ktorých senát založil svoje rozhodnutie.“

32. Pri posudzovaní otázky, či mohli byť napadnutým uznesením najvyššieho súdu

porušené sťažovateľom označené práva, je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ale aj napadnutého uznesenia špecializovaného

súdu. Tieto z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (m. m. ,

, ). K jednotlivým podmienkam a dôvodom väzby (s ktorými

sa najvyšší súd stotožnil a na ktoré vo svojom rozhodnutí plne poukázal, pozn.)

špecializovaný súd uviedol:

«V súvislosti s väzbou obžalovaného súd skúmal najprv

materiálnu podmienku väzby, a síce či u neho existuje podozrenie zo spáchania žalovaných

trestných činov. Došiel pritom k záveru, že z doteraz vykonaného dokazovania skutočne

vyplýva podozrenie zo spáchania trestných činov obžalovaným . Súd už

vykonáva dokazovanie na hlavnom pojednávaní, keď vykonal výsluchy všetkých

obžalovaných a svedkov , . a .

Od vznesenia obvinenia sa dôvodnosť trestného stíhania vôbec neoslabila a táto skutočnosť

je pre potreby rozhodovania o väzbe úplne postačujúca. Pri rozhodovaní o väzbe súd

nerozhoduje o vine či nevine obžalovaného, ale jeho povinnosťou je posúdiť materiálne

dôvody väzby, čo znamená iba dôvodnosť podozrenia trestného stíhania. Tá v súčasnosti

vyplýva z nazhromaždených dôkazov nachádzajúcich sa v trestnom spise, pričom

obžalovaný dôvodnosť podozrenia zo spáchania skutkov nijako nevyvrátil.

(k materiálnej podmienke väzby, pozn.)

... obžalovanému v prípade uznania viny hrozí vysoký až doživotný trest odňatia

slobody a po údajnom spáchaní úkladnej vraždy sa mal obžalovaný

so svojím bratom obžalovaným dlhodobo ukrývať , kde

majú zázemie, a to byt a podnikateľské aktivity. Z dokazovania vyplynulo, že išlo o tajný byt.

ku ktorému mali prístup iba obžalovaní a vybrané osoby. Nemožno preto prisvedčiť

tvrdeniu, že sa zdržiaval na verejnom prístupnom mieste , pretože byt na adrese

, vo vlastníctve spoločnosti slúžil ako

útočisko a úkryt pre obžalovaných a , iné osoby mali

prístup len s ich súhlasom, čo potvrdzujú svedecké výpovede a

. pričom v tomto obydlí boli zaistené veci preukazujúce manipuláciu s drogami.

[k dôvodu väzby podľa , pozn.]

...treba poukázať na charakter páchanej trestnej činnosti, keď zločinecká skupina,

ktorej riadiacimi osobami mali byť obžalovaní a jeho brat ,

mali používať násilie alebo hrozbu bezprostredného násilia bežne na upevňovanie svojho

vplyvu, na vynucovanie si disciplíny medzi jej členmi, prinútenie zotrvania členov v skupine,

zastrašovanie konkurencie, vyhrážanie sa v prípade spolupráce s políciou atď. Konkrétna

obava z kolúzneho konania plynie u obžalovaného z toho, že ihneď po

zadržaní jedného z dealerov drog, spolu s obžalovaným stotožnili

svedkov, ktorí proti nim vypovedali a nižšie postaveným členom skupiny mali vydať pokyn,

aby týchto „vybavili“. Tieto zistenia zapadajú do výpovedí viacerých svedkov, ktorí tiež

deklarovali svoje obavy zo zastrašovania, resp. fyzického násilia zo strany obžalovaných.

Nemožno opomenúť ani nahrávku objavenú na SD karte, z ktorej vyplynulo, že obžalovaní

a chceli podplatiť poškodeného v inej ich trestnej veci

vedenej na Okresnom súde Nové mesto nad Váhom s cieľom zmeny jeho výpovede, pričom

pre prípad, že by sa s týmto návrhom poškodený nestotožnil, skrytou formou sa mu mali

vyhrážať ďalšími následkami. Napokon aj samotná úkladná vražda poškodeného

(skutok 10 obžaloby) mala byť nimi spáchaná práve preto, že začal

spolupracovať s políciou. Súd navyše z úradnej povinnosti k tomuto dôvodu väzby dodáva,

že dôvod kolúznej väzby podaním obžaloby nepominul, lebo práve súdne konanie, ktoré

začalo 29.10.2018 je najdôležitejším úsekom trestného konania, na ktorom budú vykonané

všetky relevantné dôkazy spôsobilé na to. aby súd mohol spoľahlivo rozhodnúť v merite

veci. [k dôvodu väzby podľa , pozn.]

...dôvod preventívnej väzby je u obžalovaného daný najmä

charakterom, závažnosťou, rozsiahlosťou a intenzitou páchanej trestnej činnosti, ale aj

predchádzajúcou trestnou činnosťou, za ktorú už bol právoplatne odsúdený. Podľa

vyjadrenia svedkov obžalovaný mal byť po dlhú dobu častým a

pravidelným užívateľom rôznych druhov omamných a psychotropných látok, pričom

obžalovaný mal dokonca pri zadržaní v tele zistené aj stopové prvky týchto

látok. Navyše z dôkazov vyplýva, že obžalovaný svoj osobný život mal

prispôsobiť fungovaniu v zločineckej skupine, nemal riadne pracovné návyky, ani žiadny

legálny zdroj príjmov, ale práve vysoké finančné zisky z trestnej činnosti, a preto existuje

dôvodná obava z pokračovania v páchaní trestnej činnosti. [k dôvodu väzby podľa § 71

ods. 1 písm. c) , pozn.]»

33. Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát uviedol, že opakovanie skutočností,

ktoré podľa všeobecného súdu odôvodňujú dôvod väzby v predošlých rozhodnutiach,

neznižuje ich relevanciu, pokiaľ súd preskúmaním všetkých okolností prípadu dospel

k záveru o ich pretrvávajúcej existencii. V súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu

a s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu, predovšetkým na skutočnosť, že dôvod

väzby sťažovateľa bol v predmetnom konaní v dôsledku aktívneho prístupu sťažovateľa

k využívaniu jeho práv už preskúmavaný zo strany všeobecných súdov, ako aj skutočnosť,

že v danom prípade ide o závažnú trestnú činnosť spáchanú organizovanou skupinou,

odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu odkazujúce na napadnuté uznesenie

špecializovaného súdu možno považovať za ústavnoprávne akceptovateľnú alternatívu

odôvodnenia (m. m. , , ).

34. Ústavný súd konštatuje, že v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby

poskytli konajúce súdy sťažovateľovi adekvátnu odpoveď na všetky jeho argumenty

týkajúce sa pokračovania väzby. Vo vzťahu k útekovej väzbe ústavný súd podotýka,

že tvrdenie sťažovateľa o jeho svedomitej spolupráci s orgánmi činnými v trestnom konaní

je v príkrom rozpore so závermi a zisteniami špecializovaného súdu a v kontexte

predmetného trestného konania je preto toto jeho tvrdenie nedôveryhodné. Vo vzťahu

ku kolúznej väzbe ústavný súd vzhľadom na celú škálu argumentov špecializovaného súdu

zastáva názor, že sťažovateľom zdôrazňované svedectvo nie je samo osebe

spôsobilé spochybniť bezprostrednú hrozbu ovplyvňovania trestného konania zo strany

sťažovateľa. Napokon vo vzťahu k preventívnej väzbe ústavný súd konštatuje, že závery

súdu v tomto bode nemožno považovať iba za „všeobecné konštatovanie o trestnej činnosti,

ktorá sa mu kladie za vinu“, ako sa domnieva sťažovateľ, pretože vychádzajú aj z predošlej

trestnej činnosti sťažovateľa, za ktorú bol právoplatne odsúdený. Zhrnúc už uvedené,

ústavný súd konštatuje, že z ústavnoprávneho pohľadu v konaní o žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu dostal sťažovateľ na svoje argumenty akceptovateľnú odpoveď.

Sťažovateľom uvádzané skutočnosti preto v tomto prípade nesignalizujú žiadnu možnosť

porušenia jeho označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Ústavný súd

v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov

najvyššieho súdu.

35. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , , , , ,

).

36. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v spojení s odôvodnením napadnutého

uznesenia špecializovaného súdu je preto podľa názoru ústavného súdu ústavne

akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným

porušením , 2 a 5 a a 4 dohovoru a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ktorá by mala za následok porušenie v nich obsiahnutých základných

práv, resp. práv sťažovateľa. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť

sťažovateľa v rámci predbežného prerokovania v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

III.C K namietanému porušeniu práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby

nezávislým a nestranným súdom (, 2 a 5 a dohovoru)

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

37. Imanentnou požiadavkou rozhodovania o väzbe je, aby o nej rozhodoval

nezávislý a nestranný súd (sudca). Konajúci súd sa musí s podanou námietkou zaujatosti

zákonným spôsobom vysporiadať ( a ). Sťažovateľ ale

vo svojej ústavnej sťažnosti namieta, že sa konajúce súdy nevysporiadali s ním podanou

námietkou zaujatosti proti senátu 4 T špecializovaného súdu v rámci rozhodovania o jeho

väzbe (rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby). Zo samotnej ústavnej sťažnosti

je zrejmé, že špecializovaný súd opakovane sťažovateľa písomne informoval, že o jeho

námietkach zaujatosti senátu 4 T nebude konať, pretože dôvodom týchto námietok je len

procesný postup súdu v konaní (napríklad písomným prípisom z 19. marca 2019). Napriek

tomu v predmetnom trestnom konaní sťažovateľ vytrvalo podáva námietky zaujatosti iba

na základe procesného postupu súdu v konaní bez ohľadu na znenie § 32 ods. 6 Trestného

poriadku a bez ohľadu na prípisy špecializovaného súdu, ktorými poukazuje na toto

zákonné ustanovenie.

38. Ústavný súd v tejto časti konštatuje, že ak špecializovaný súd vybavil námietku

zaujatosti sťažovateľa spočívajúcu v poukazovaní na procesný postup súdu prípisom o tom,

že o predmetnej námietke v súlade so zákonom ( ) nekoná,

vysporiadal sa s ňou zákonne predpísaným spôsobom. celkom zjavne

rozlišuje rozhodovanie o podanej námietke zaujatosti a rozhodovanie o väzbe (§ 72

). Z a ani z už uvedených článkov a dohovoru

nevyplýva povinnosť, aby sa konajúci súd v rámci rozhodovania o väzbe duplicitne

(opätovne) vysporiadal aj s námietkou zaujatosti. Ak tak preto neurobil ani najvyšší súd

v napadnutom uznesení, nemožno z takéhoto postupu súdu v súlade so zákonom

vyvodzovať porušenie , 2 a 5 a dohovoru.

39. Ako ústavný súd už v predošlej stati uviedol, o zjavne neopodstatnený návrh ide

vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom

na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti

medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným

konaním alebo iným zásahom do takého práva alebo slobody na strane druhej. Inými

slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu

štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví

zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti a túto odmietne.

40. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi

napadnutým uznesením najvyššieho súdu (v spojení s napadnutým uznesením a postupom

špecializovaného súdu, pozn.) a obsahom sťažovateľom označených základných práv podľa

a práv podľa dohovoru na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým a nestranným

súdom neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto

časti ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

Ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

III.D K namietanému porušeniu práva na slobodu a bezpečnosť, práva nebyť

mučený a podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo

trestu a práva na prezumpciu neviny (čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 16 ods. 2, čl. 50 ods. 2

a a 4, , dohovoru) napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

41. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti poukazuje aj na to, že od začiatku jeho

väzby, t. j. od 9. marca 2017, je umiestnený v samoväzbe. Sťažovateľ túto samoväzbu

považuje za svojvoľnú a ničím neodôvodnenú. Zároveň uvádza, že samoväzba je

disciplinárnym trestom podľa o výkone väzby v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone väzby“) a on sám sa nedopustil žiadneho

disciplinárneho previnenia a nebol mu uložený žiadny disciplinárny trest, a preto sa

domnieva, že napadnuté uznesenia špecializovaného súdu a najvyššieho súdu porušujú

aj jeho právo nebyť mučený a podrobený krutému, neľudskému a ponižujúcemu

zaobchádzaniu a aj právo na prezumpciu neviny.

42. Ústavný súd považuje za ústavne konformný názor najvyššieho súdu („Keďže

ostatné dôvody, ktoré uvádza obžalovaný vo svojej sťažnosti nie sú takého

charakteru, aby spĺňali dôvody na prepustenie z väzby, najvyšší súd sa nimi nebude bližšie

zaoberať.“, piata strana napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pozn.), že sťažovateľova

námietka týkajúca sa neľudského zaobchádzania a mučenia, resp. porušenia prezumpcie

neviny samoväzbou nie je relevantnou skutočnosťou pri rozhodovaní o žiadosti

o prepustenie z väzby. V rámci rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby konajúci súd

posudzuje, či stále trvá materiálna podmienka väzby a zákonné dôvody väzby (§ 71 ods. 1

), nie konkrétny spôsob výkonu väzby, teda ako a kde konkrétna

väzobne stíhaná osoba väzbu vykonáva. Napokon ani napadnuté uznesenie

špecializovaného súdu a ani napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nezaraďujú sťažovateľa

do samoväzby, resp. na samotku. Inými slovami, potenciálneho porušenia svojich

a dohovorom zaručených práv sa sťažovateľ v tomto prípade musí domáhať proti

rozhodnutiu, resp. proti postupu štátnych orgánov, ktorým bol umiestnený do namietanej

samoväzby. Týmto rozhodnutím, resp. postupom ale celkom zjavne nie je rozhodovanie

súdov o jeho (pravidelnej) žiadosti o prepustenie z väzby (podľa § 35 ods. 2 zákona

o výkone väzby o umiestnení do režimu, v ktorom bude obvinený vykonávať väzbu,

rozhodne riaditeľ ústavu alebo príslušník zboru určený riaditeľom ústavu spravidla najbližší

pracovný deň po prijatí obvineného do výkonu väzby). Najvyšší súd preto napadnutým

uznesením nemohol porušiť , 2 a 5, , a

ods. 4, čl. 3, čl. 6 ods. 2 dohovoru vo vzťahu k namietanému neľudskému zaobchádzaniu

a mučeniu, resp. vo vzťahu k porušeniu prezumpcie neviny sťažovateľa.

43. Sťažovateľ v tejto časti namietal aj porušenie čl. 5 ods. 1 dohovoru. Ako je

z citácie tohto článku v bode 17 odôvodnenia tohto uznesenia zrejmé, tento článok upravuje

viacero situácií povoleného pozbavenia osobnej slobody zhrnutých v písmenách a) až f).

Väzbu obvineného v trestnom konaní upravuje iba čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru. V danom

prípade ale nie je predmetom ústavnoprávneho prieskumu rozhodnutie súdov o vzatí

sťažovateľa do väzby, ale o dôvodnosti ďalšieho trvania jeho väzby. V prípade sťažovateľa

teda nejde o „zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred

príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu“, resp. prvotné

„uvalenie“ väzby [ako stanovuje čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, pozn.]. Označený článok

dohovoru sa ratione materiae nevzťahuje na dôvodnosť ďalšieho trvania väzby (obdobne

, , , , ).

44. O nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

ktorých porušenie sa namieta, pôjde aj vtedy, ak ide o také základné právo alebo slobodu,

ktoré nie sú ratione materiae aplikovateľné na posudzovanú vec ().

45. V zmysle uvedeného obdobným spôsobom ako v dvoch predošlých statiach

ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným porušením označených práv a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by odôvodňovala

prijatie tejto časti ústavnej sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie. Ústavný súd preto

ústavnú sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

III.E K namietanému porušeniu práva na obhajobu (, 2 a 5

a čl. 5 ods. 4 dohovoru) napadnutým uznesením najvyššieho súdu

46. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti (a aj vo svojej žiadosti o prepustenie

z väzby, pozn.) uviedol aj svoje podozrenie, že je v ústave na výkon väzby odpočúvaný, a to

aj počas návštev jeho obhajcov. Keďže sa najvyšší súd v napadnutom uznesení nezaoberal

týmto jeho podozrením, mal podľa sťažovateľa porušiť aj jeho právo na obhajobu.

47. Ústavný súd znovu poukazuje na skutočnosť, že predmetom rozhodovania

o žiadosti o prepustenie z väzby je posúdenie trvania materiálnych podmienok väzby

a trvania dôvodov väzby podľa . Dôležitým parametrom

tohto rozhodovania je rýchlosť, preto súdy rozhodujúce o väzbe pochopiteľne nemajú

priestor, aby sa zaoberali aj ničím nepodloženými špekuláciami a podozreniami väzobne

stíhaných osôb týkajúcimi sa okolností, ktoré nesúvisia s predmetom rozhodovania

o žiadosti o prepustenie z väzby. Ničím nepodložené tvrdenie sťažovateľa o jeho

odpočúvaní vo výkone väzby preto vyznieva vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu (ktorým bolo s negatívnym výsledkom v konečnej inštancii rozhodnuté

o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, pozn.) nepresvedčivo a nanajvýš účelovo, a teda

neposkytuje žiadny podklad pre možné porušenie , 2 a 5 a

dohovoru.

48. V rámci časti ústavnej sťažnosti týkajúcej sa porušenia jeho práva na obhajobu

sťažovateľ poukazoval aj na porušenie jeho základného práva podľa ,

resp. práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru. Porušenie týchto článkov

ale nenamietal aj v petite svojej ústavnej sťažnosti. S poukazom na viazanosť petitom (§ 45

) považoval ústavný súd namietané porušenie ,

resp. čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru v zmysle svojej ustálenej rozhodovacej praxe

(, , , ) len za súčasť sťažnostnej

argumentácie.

49. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd aj v tejto časti ústavnej sťažnosti

konštatuje, že medzi namietaným porušením označených práv a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu neexistuje žiadna príčinná súvislosť, a preto aj v tejto časti odmietol

ústavnú sťažnosť podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

50. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite ústavnej sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2019