Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 112/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. marca 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra

Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , ,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Oľga Rosulegová, s. r. o.,

Hrabový chodník 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Oľga

Rosulegová, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu

podľa , 2 a 5 a podľa , 2 a 5 Listiny

základných práv a slobôd a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c)

a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Špecializovaného trestného súdu sp. zn. zo 4. novembra 2019 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. novembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára

2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

, zastúpeného Advokátskou

kanceláriou JUDr. Oľga Rosulegová, s. r. o., Hrabový chodník 4, Bratislava, v mene ktorej

koná konateľka a advokátka JUDr. Oľga Rosulegová, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 5

(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Špecializovaného trestného súdu sp. zn. zo 4. novembra 2019 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 25. novembra 2019.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené

väzobné trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a 2

písm. f) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), v rámci ktorého bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie 2. novembra

2019 a do väzby bol vzatý uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn.

zo 4. novembra 2019 s odkazom na Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), kde tiež

Špecializovaný trestný súd podľa a

nenahradil väzbu sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka a podľa § 81

ods. 1 neprijal sťažovateľom ponúknutú peňažnú záruku.

O sťažnostiach, ktoré proti tomuto prvostupňovému uzneseniu podali prokurátor a tiež

sťažovateľ, rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 25. novembra 2019,

ktorým s odkazom na ustanovenie prvostupňové

rozhodnutie zrušil a podľa ustanovení vzal

sťažovateľa do väzby z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného

poriadku (čím vyhovel sťažnosti prokurátora), podľa ustanovenia § 80 ods. 1 písm. c)

a ods. 2 nenahradil väzbu sťažovateľa dohľadom probačného

a mediačného úradníka a podľa ustanovenia neprijal

sťažovateľom ponúknutú peňažnú záruku, a teda s odkazom na § 193 ods. 1 písm. c)

sťažnosť sťažovateľa zamietol.

3. V podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ argumentuje, že v rámci väzobného

rozhodovania namietal nesplnenie predpokladov jeho väzby z dôvodu absencie materiálnej

podmienky väzby, keď podľa jeho názoru z vykonaného dokazovania nevyplýva dôvodnosť

obvinenia vzneseného jeho osobe. Sťažovateľ je totiž toho názoru, že je celý obsah

uznesenia o vznesení obvinenia založený iba na nepodložených domnienkach vyšetrovateľa,

ktoré nie sú spôsobilé k preukázaniu spáchania trestnej činnosti. V tomto smere

konkretizuje a poukazuje na jednu zo svedeckých výpovedí, ktorá ho má zo spáchania

vyšetrovaného skutku usvedčovať. Sťažovateľ namieta, že je táto výpoveď v hrubom

rozpore s výpoveďou ďalšieho spoluobvineného, a s týmto rozporom sa uznesenie

o vznesení obvinenia nijako nevysporiadalo. Sťažovateľ takisto spochybňuje hodnovernosť

dotknutej svedeckej výpovede, poukazujúc na to, že je predmetný svedok spolupracujúcou

osobou, kde ho môže jeho snaha zabezpečiť si zákonné výhody s týmto postavením spojené

motivovať k aktívnej spolupráci s orgánmi činnými v trestnom konaní vedúcej až

k neobjektívnej výpovedi. Sťažovateľ tiež spochybňuje hodnotu ďalších podporných

svedeckých výpovedí, ktoré majú podľa jeho vyjadrenia preukaznú relevanciu iba k motívu

skutku, avšak k spáchaniu samotného skutku nemajú žiadnu výpovednú hodnotu.

Sťažovateľ uzatvára, že sa konajúce súdy s jeho argumentmi v uvedenom smere nijako

nevysporiadali a nastolené otázky nezodpovedali.

4. V ďalšom bode ústavnej sťažnosti sťažovateľ predostiera námietky viažuce sa

k jednému zo zohľadnených dôvodov väzby, a síce k väzbe kolúznej. Sťažovateľ poukazuje

na argumentáciu Špecializovaného trestného súdu, ktorý za konkrétnu skutočnosť

odôvodňujúcu obavu z budúcich kolúznych aktivít sťažovateľa označil jeho konanie

v minulosti, keď mal sťažovateľ u jedného zo svedkov vo vyšetrovanej trestnej veci

po výpovedi tohto svedka zisťovať, aké okolnosti pri svojom výsluchu pred orgánmi

činnými v trestnom konaní tento uviedol a tiež ho utvrdzovať o vlastnej verzii skutkového

stavu, z predmetného skutku ho „vyviňujúcej“. Sťažovateľ na tomto mieste uvádza:

„V sťažnosti proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie som namietal vo vzťahu ku

kolúznemu dôvodu väzby, že skutok ktorého spáchanie je mi kladené za vinu sa stal v roku

2006, teda pred 13 rokmi. Rovnako pred 13 rokmi som mal kontaktovať , avšak

po jeho výpovedí. som teda nekontaktoval pred jeho výsluchom a rovnako som

ho neovplyvňoval v obsahu jeho výpovede, ani ho nežiadal, prípadne neinštruoval čo má

vypovedať.“ Sťažovateľ v nadväznosti na to dôvodí: „Moje konanie spočívajúce

v kontaktovaní svedka po jeho výsluchu na polícii nie je spôsobilé jeho výpoveď

žiadnym spôsobom ovplyvniť. Pokiaľ by som mal záujem ovplyvňovať jeho výpoveď,

kontaktoval by som ho pred výsluchom.“

5. V nasledujúcej argumentačnej línii sťažovateľ spochybňuje opodstatnenosť

ďalšieho z uplatnených väzobných dôvodov. K záverom najvyššieho súdu týkajúcim sa

preukázania dôvodnosti väzobného stíhania sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. a)

sťažovateľ namieta, že samotná hrozba vysokého trestu nie je

spôsobilým dôvodom pre útekovú väzbu a aby tomu tak bolo, je nutné, aby k nej pristúpili

ďalšie konkrétne skutočnosti, ktoré v spojitosti s označenou hrozbou dostatočne podložia

dôvodnú obavu z možného úteku alebo vyhýbania sa trestnému stíhaniu alebo trestu.

Sťažovateľ argumentuje, že skutočnosti, ktoré ponúkol vo svojom rozhodnutí najvyšší súd

poukazujúci na priaznivé majetkové pomery sťažovateľa a jeho kontakty a zázemie

v zahraničí (konkrétne v Španielsku, kde študovala dcéra sťažovateľa), tieto vyvodil iba

na základe obsahu žiadosti sťažovateľa o nahradenie väzby peňažnou zárukou a ako také

podľa názoru sťažovateľa tieto nemajú reálny základ a ani oporu vo vyšetrovacom spise.

Sťažovateľ dodáva, že je jemu vznesené obvinenie pre úkladnú vraždu (v postavení

účastníka trestného činu – objednávateľa) síce novou skutočnosťou, avšak podľa neho je

nutné prihliadnuť na jeho doterajšie správanie, tu sťažovateľ uvádza, že sa vyšetrovaný

skutok stal ešte v roku 2006 a on mal teda dostatok času opustiť územie Slovenskej

republiky, keďže o existencii predmetného vyšetrovania vedel, keď bol v uvedenej trestnej

veci v minulosti vypočutý v procesnom postavení svedka.

6. Napokon vo vzťahu k poslednému z väzobných dôvodov, ktorého existenciu

vo svojom rozhodnutí najvyšší súd konštatoval, sťažovateľ rovnako ako pri ostatných

argumentuje, že aj tento dôvod je založený na ničím nepodložených hypotézach. Podľa

sťažovateľa len všeobecné poukázanie na iné trestné stíhanie vedené voči sťažovateľovi

nemôže byť dostatočnou oporou pre dôvodnosť obavy z pokračovania v trestnej činnosti.

Sťažovateľ tiež upozorňuje, že práve v rámci tohto trestného stíhania sudca v jeho prípade

nahradil väzbu miernejšími opatreniami – dohľadom probačného a mediačného úradníka

a prijatím peňažnej záruky pri súčasnom uložení primeraných obmedzení. Vo vzťahu

k ďalšiemu vedenému trestnému stíhaniu, na ktoré sa najvyšší súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia odvoláva, sťažovateľ uvádza, že v danom konaní nemá vznesené obvinenie

pre žiadny trestný čin, a teda tu absentuje akákoľvek konkrétna skutočnosť opodstatňujúca

hrozbu pokračovania v páchaní trestnej činnosti. Sťažovateľ uzatvára, že podľa neho

prebiehajúce a neskončené trestné konanie s odkazom na prezumpciu neviny nemôže

zakladať väzobný dôvod.

7. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

v jeho veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva

na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 a podľa , 2 a 5 listiny a jeho

práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru uznesením

Špecializovaného trestného súdu sp. zn. zo 4. novembra 2019 a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. novembra 2019, namietané uznesenia

Špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu zrušil a vrátil vec Špecializovanému

trestnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal tiež sťažovateľovi náhradu trov

právneho zastúpenia.

II.

Východiskové ústavnoprávne normy

8. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

11. Ústavný súd podľa každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v ustanovení § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu

ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v ustanovení

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa ústavný

súd môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť

návrh na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý

je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel

žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá

náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne

neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery

12. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na

osobnú slobodu podľa , 2 a 5 a podľa , 2 a 5 listiny a práva na

slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru uznesením

Špecializovaného trestného súdu sp. zn. zo 4. novembra 2019 a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. novembra 2019.

K namietanému porušeniu , 2 a 5 , , 2 a 5 listiny

a čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru uznesením Špecializovaného trestného súdu

sp. zn. zo 4. novembra 2019

13. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený na

princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám vo

vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( a ), a to tak, že

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144

ods. 1 a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (, ).

14. Vychádzajúc zo svojej judikatúry uvedenej v predchádzajúcom bode tohto

uznesenia, vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa prvostupňového uznesenia

Špecializovaného trestného súdu konštatuje ústavný súd existenciu procesnej prekážky

brániacej prerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného

súdu. zakotvujúci inštitút sťažnosti poskytuje priestor aj na uplatnenie

námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potenciálne predstavujúcich zásahy

do základných práv a slobôd väzobne stíhanej osoby. Rozhodovanie o tomto opravnom

prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu. Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť

svoje námietky o prípadnom pochybení prvostupňového súdu prostredníctvom podanej

sťažnosti, ktorú aj využil. Ochranu jeho základnému právu zaručenému a právu

zaručenému dohovorom bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť najvyšší súd. Táto

skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené

proti označenému uzneseniu Špecializovaného trestného súdu. Ústavný súd preto rozhodol

o odmietnutí tejto časti ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom

súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu , 2 a 5 , , 2 a 5 listiny

a čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. novembra 2019

15. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

16. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu je

garantované , ods. 2 a ods. 5 a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného

na urýchlenú súdnu kontrolu zákonnosti jeho väzby s čím je spojená povinnosť nariadenia

prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie

ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže

v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia

korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 dohovoru (obdobne napr. ,

, , , , ).

17. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z ,

podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ). Ústavný

súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

18. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného uznesenia najvyššieho

súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré

najvyšší súd oprel svoje rozhodnutie, úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila

na posúdenie otázky, či sa najvyšší súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa

(prezentovanou v uplatnenej sťažnosti) vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či je tak

odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné.

19. Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky

(okrem iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania

o osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky

spravodlivého konania zakotvené v dohovoru, ako aj v , ktoré

sú prenesené do špeciálnych ustanovení a 5 a dohovoru

aplikovateľných na konania týkajúce sa väzby. Jednou z nich je aj právo na náležité

odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje

rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. ,

, ).

20. Opierajúc sa o východiská prezentované v bodoch 16 až 19 odôvodnenia tohto

uznesenia, ústavný súd posudzoval aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa.

21. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnenia namietaného uznesenia

najvyššieho súdu v spojení s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia (právny názor

zakotvený v ustálenej judikatúre ústavného súdu totiž zahŕňa požiadavku komplexného

posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania, pozri napr. sp. zn. ) a zistil, že najvyšší súd svoj záver

o ustálení väzobných dôvodov a o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa oprel o nasledujúce

skutočnosti a z nich plynúce skutkové závery. Najvyšší súd v prvom rade konštatoval

splnenie základného materiálneho predpokladu väzby, kde uviedol, že skutkové zistenia

obsiahnuté v uznesení o vznesení obvinenia sú v príslušnom štádiu konania dostatočne

podporené zabezpečenými dôkazmi, a to viacerými svedeckými výpoveďami, ktorých

dôkaznú kvalitu prislúcha definitívne vyhodnotiť až konajúcemu súdu vo veci samej.

Na tomto mieste najvyšší súd pripomenul, že táto úloha súdom rozhodujúcim o väzbe

zásadne neprislúcha, pričom by výnimočne mohli konštatovať nesplnenie príslušnej

materiálnej podmienky väzby iba v prípade absolútneho nedostatku dôkazov proti väzobne

stíhanému obvinenému, čo nie je sťažovateľov prípad.

22. K dôvodu útekovej väzby najvyšší súd poukázal na možnosť uloženia

výnimočného trestu v prípade sťažovateľa, teda hrozbu vysokého trestu odňatia slobody,

ďalej na okolnosti signalizujúce priaznivé majetkové pomery sťažovateľa (zloženie kaucie

vo výške 100 000 € v inom väzobnom konaní a ponúknutie peňažnej kaucie aj v aktuálnom

väzobnom konaní) a tiež na okolnosti preukazujúce podľa názoru súdu zázemie sťažovateľa

v zahraničí (pobyt rodinného príslušníka sťažovateľa v zahraničí z dôvodu štúdia

a vycestovanie sťažovateľa na územie príslušného štátu). Najvyšší súd tiež vo vzťahu

k námietkam sťažovateľa o nahradení väzby miernejšími opatreniami v rámci iného proti

nemu vedeného trestného konania zdôraznil, že je konajúci súd pri rozhodovaní o väzbe

v aktuálnom prípade viazaný konkrétnymi skutkovými okolnosťami, a z tohto dôvodu ho

nemôžu zaväzovať závery väzobného rozhodnutia prijatého v rámci iného trestného

konania. K argumentácii sťažovateľa, že v prípade dotknutého trestného konania stanovené

obmedzenia suplujúce väzbu dodržal, čo by podľa sťažovateľa malo byť súdom zohľadnené

aj v danom aktuálnom väzobnom rozhodovaní, najvyšší súd poznamenal, že má táto

okolnosť z hľadiska rozhodovania o väzbe irelevantnú povahu, keďže súd mieru rizika

pokračovania v trestnej činnosti alebo úteku obvineného len odhaduje a pre ustálenie

väzobného dôvodu nie je nevyhnutné, aby k takémuto konaniu alebo k pokusu oň zo strany

obvineného už došlo. Najvyšší súd bol tak toho názoru, že všetky uvedené skutočnosti

v spojitosti s hrozbou vysokého trestu odôvodňujú u sťažovateľa opodstatnenosť obavy

z úteku v úmysle vyhnúť sa trestnému stíhaniu, resp. trestu.

23. S dôvodmi kolúznej väzby sťažovateľa, ktorých danosť konštatoval už

prvostupňový Špecializovaný trestný súd, ktorý vzal sťažovateľa do väzby, sa stotožnil aj

najvyšší súd, ktorý rovnako ako prvostupňový súd poukázal na iné trestné konanie vedené

pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa ustanovení

, v rámci ktorého síce dosiaľ nebolo sťažovateľovi vznesené

obvinenie, avšak podľa znenia jedného z formulovaných skutkov mal sťažovateľ

prostredníctvom inej osoby zanechať odkaz pre iného spoluobžalovaného, aby tento

vypovedal tak, ako mu odkazuje najvyššie postavený člen zločineckej skupiny ,

teda sťažovateľ. Uvedenú okolnosť vyhodnotil najvyšší súd za relevantnú nielen vo vzťahu

k dôvodom kolúznej väzby sťažovateľa podľa , ale

aj vo vzťahu k existencii dôvodov väzby preventívnej podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku. Najvyšší súd pri konštatovaní dôvodov preventívnej väzby ako na relevantnú

okolnosť odkázal aj na ďalšie vedené trestné konanie, v rámci ktorého je sťažovateľ stíhaný

za členstvo v zločineckej skupine, a uzavrel, že toto členstvo v zločineckej skupine je teraz

posilnené pri posudzovaní dôvodov väzby v aktuálnom väzobnom konaní o nové obzvlášť

závažné obvinenie z objednávky vraždy, čo v celkovom súhrne všetkých spomenutých

okolností opodstatňuje v prípade sťažovateľa dôvodnosť obavy z pokračovania v trestnej

činnosti.

24. Vychádzajúc z bodov 21 až 23 odôvodnenia tohto uznesenia, ústavný súd

vo všeobecnosti konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu korešpondujú so skutkovými

zisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle (majú totiž logickú podobu, kde

argumenty sú jasne vysvetlené a sú súčasne dostatočne zrozumiteľné), ale komplexného

zhodnotenia všetkých skutkových okolností významných pre rozhodovanie o väzobnej

otázke. Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd v odôvodnení svojho väzobného

rozhodnutia relevantným otázkam formulovaným sťažovateľom v konaní o väzbe

sťažovateľa poskytol náležitú a presvedčivú odpoveď. Ústavný súd súčasne zastáva názor,

že najvyšším súdom prezentovaná interpretácia jednotlivých ustanovení aplikovaných

právnych noriem (príslušných ustanovení týkajúcich sa väzobného

rozhodovania) nijako nepopiera ich účel a zmysel a má teda z hľadiska ich ústavnej

konformnosti akceptovateľnú podobu.

25. Ústavný súd sa tak v žiadnom prípade nemôže stotožniť so stanoviskom

sťažovateľa, ktoré v ústavnej sťažnosti predostrel, a síce s jeho tvrdením, že sa najvyšší súd

posúdením jeho väzobnej veci nezaoberal dostatočne náležite a nezodpovedal jeho

relevantné sťažnostné námietky. Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu, tak

ako to je uvedené v bodoch 21 až 23 odôvodnenia rozhodnutia ústavného súdu, svedčí

o pravom opaku, a síce, že sa označenými námietkami najvyšší súd zaoberal a svoje závery

k nim aj náležite podporil logickými argumentmi.

26. Ústavný súd v konkrétnosti poznamenáva, že tak, ako to vyplýva z odôvodnení

rozhodnutí oboch konajúcich súdov, základná materiálna podmienka väzby sťažovateľa,

a to dôvodnosť podozrenia zo spáchania vyšetrovaného skutku je primerane zdôvodnená

konkretizáciou doterajších výsledkov dokazovania majúcich podľa mienky ústavného súdu

dostatočnú relevanciu. Stanovisko najvyššieho súdu, podľa ktorého pri rozhodovaní o väzbe

obvineného sa nerozhoduje o jeho vine, resp. nevine, ale sa posudzuje len to, či sú v danom

štádiu trestného konania vo vzťahu k osobe obvineného zistené skutočnosti dostatočne

odôvodňujúce podozrenie zo spáchania skutku vyšetrovaného trestného činu, keď hĺbkové

hodnotenie dôkazov je vyhradené rozhodovaniu vo veci samej a nasleduje zásadne

po ukončení dokazovania, plne korešponduje aj ustálenej judikatúre ústavného súdu (pozri

napr. ). Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa kvality

a vierohodnosti výpovede spolupracujúceho svedka, ktorého výpoveď má v rámci

doterajšieho vyšetrovania ťažiskové postavenie, chce ústavný súd upriamiť pozornosť

na svoju rozhodovaciu činnosť, v rámci ktorej už viackrát judikoval, že postup orgánov

činných v trestnom konaní a následne konajúcich súdov, ktoré využijú zákonodarcom

ukotvený, a teda úplne legálny inštitút spolupracujúceho chráneného svedka, nemožno

považovať a priori za defektný prvok oslabujúci hodnotu dôkaznej situácie, ku ktorej sa

súdy s pomocou takýchto výpovedi dopracujú. Tak ako to vyplýva z judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva, ale koniec koncov aj z relevantných ustanovení

(zásada náležitého zistenia skutkového stavu a zásada voľného hodnotenia dôkazov),

v záujme vylúčenia potenciálneho nebezpečenstva účelových, nepravdivých výpovedí je

povinnosťou súdu vykonať dôslednú previerku hodnovernosti, a teda kvality takto podaných

svedectiev, ktorej prípadné zanedbanie by mohlo signalizovať porušenie garancií

spravodlivého procesu (obdobne pozri , ). Aj v prípade

hodnotenia výpovede tohto sťažovateľom namietaného spolupracujúceho svedka treba

znovu zopakovať už povedané, a síce, že hĺbkové a konečné posúdenie kvality takejto

výpovede bude zverené až súdu rozhodujúcemu vo veci samej.

27. Pokiaľ ide o sťažovateľom formulovanú námietku porušenia čl. 5 ods. 4

dohovoru, ústavný súd uvádza, že procesné garancie súdnej kontroly väzby v rámci

primárneho rozhodovania o vzatí do väzby poskytuje čl. 5 ods. 3 dohovoru, nie čl. 5 ods. 4

dohovoru, ktorý je aplikovateľný až na nasledujúce štádiá väzobného rozhodovania (napr.

preskúmanie žiadosti o prepustenie z väzby, rozhodovanie o predĺžení väzby a pod.)

Vzhľadom na uvedené ústavný súd kvalifikuje čiastkovú námietku porušenia čl. 5 ods. 4

dohovoru dotknutým uznesením najvyššieho súdu pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

obsahom námietky a obsahom dotknutého článku dohovoru ako zjavne neopodstatnenú

(obdobne pozri sp. zn. ).

28. Vychádzajúc zo záverov uvedených v bodoch 24 až 27 odôvodnenia tohto

rozhodnutia, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného

porušenia jeho základného práva podľa , 2 a 5 a podľa , 2 a 5

listiny a jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru namietaným uznesením

najvyššieho súdu ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. g)

odmietol.

29. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa

potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu