Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 83 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (88)II. ÚS 112/2020
PDF · 256.92 KB
No categories available
II. ÚS 112/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. marca 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra
Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , ,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Oľga Rosulegová, s. r. o.,
Hrabový chodník 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Oľga
Rosulegová, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny
základných práv a slobôd a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c)
a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 1 Tp 11/2019 zo 4. novembra 2019 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 41/2019 z 25. novembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára
2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
, zastúpeného Advokátskou
kanceláriou JUDr. Oľga Rosulegová, s. r. o., Hrabový chodník 4, Bratislava, v mene ktorej
koná konateľka a advokátka JUDr. Oľga Rosulegová, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 1 Tp 11/2019 zo 4. novembra 2019 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tost 41/2019
z 25. novembra 2019.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené
väzobné trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a 2
písm. f) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný zákon“), v rámci ktorého bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie 2. novembra
2019 a do väzby bol vzatý uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 1 Tp 11/2019
zo 4. novembra 2019 s odkazom na § 71 ods. 1 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), kde tiež
Špecializovaný trestný súd podľa § 80 ods. 1 písm. c) a ods. 2 Trestného poriadku
nenahradil väzbu sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka a podľa § 81
ods. 1 Trestného poriadku neprijal sťažovateľom ponúknutú peňažnú záruku.
O sťažnostiach, ktoré proti tomuto prvostupňovému uzneseniu podali prokurátor a tiež
sťažovateľ, rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Tost 41/2019 z 25. novembra 2019,
ktorým s odkazom na ustanovenie § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku prvostupňové
rozhodnutie zrušil a podľa ustanovení § 72 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku vzal
sťažovateľa do väzby z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného
poriadku (čím vyhovel sťažnosti prokurátora), podľa ustanovenia § 80 ods. 1 písm. c)
a ods. 2 Trestného poriadku nenahradil väzbu sťažovateľa dohľadom probačného
a mediačného úradníka a podľa ustanovenia § 81 ods. 1 Trestného poriadku neprijal
sťažovateľom ponúknutú peňažnú záruku, a teda s odkazom na § 193 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku sťažnosť sťažovateľa zamietol.
3. V podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ argumentuje, že v rámci väzobného
rozhodovania namietal nesplnenie predpokladov jeho väzby z dôvodu absencie materiálnej
podmienky väzby, keď podľa jeho názoru z vykonaného dokazovania nevyplýva dôvodnosť
obvinenia vzneseného jeho osobe. Sťažovateľ je totiž toho názoru, že je celý obsah
uznesenia o vznesení obvinenia založený iba na nepodložených domnienkach vyšetrovateľa,
ktoré nie sú spôsobilé k preukázaniu spáchania trestnej činnosti. V tomto smere
konkretizuje a poukazuje na jednu zo svedeckých výpovedí, ktorá ho má zo spáchania
vyšetrovaného skutku usvedčovať. Sťažovateľ namieta, že je táto výpoveď v hrubom
rozpore s výpoveďou ďalšieho spoluobvineného, a s týmto rozporom sa uznesenie
o vznesení obvinenia nijako nevysporiadalo. Sťažovateľ takisto spochybňuje hodnovernosť
dotknutej svedeckej výpovede, poukazujúc na to, že je predmetný svedok spolupracujúcou
osobou, kde ho môže jeho snaha zabezpečiť si zákonné výhody s týmto postavením spojené
motivovať k aktívnej spolupráci s orgánmi činnými v trestnom konaní vedúcej až
k neobjektívnej výpovedi. Sťažovateľ tiež spochybňuje hodnotu ďalších podporných
svedeckých výpovedí, ktoré majú podľa jeho vyjadrenia preukaznú relevanciu iba k motívu
skutku, avšak k spáchaniu samotného skutku nemajú žiadnu výpovednú hodnotu.
Sťažovateľ uzatvára, že sa konajúce súdy s jeho argumentmi v uvedenom smere nijako
nevysporiadali a nastolené otázky nezodpovedali.
4. V ďalšom bode ústavnej sťažnosti sťažovateľ predostiera námietky viažuce sa
k jednému zo zohľadnených dôvodov väzby, a síce k väzbe kolúznej. Sťažovateľ poukazuje
na argumentáciu Špecializovaného trestného súdu, ktorý za konkrétnu skutočnosť
odôvodňujúcu obavu z budúcich kolúznych aktivít sťažovateľa označil jeho konanie
v minulosti, keď mal sťažovateľ u jedného zo svedkov vo vyšetrovanej trestnej veci
po výpovedi tohto svedka zisťovať, aké okolnosti pri svojom výsluchu pred orgánmi
činnými v trestnom konaní tento uviedol a tiež ho utvrdzovať o vlastnej verzii skutkového
stavu, z predmetného skutku ho „vyviňujúcej“. Sťažovateľ na tomto mieste uvádza:
„V sťažnosti proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie som namietal vo vzťahu ku
kolúznemu dôvodu väzby, že skutok ktorého spáchanie je mi kladené za vinu sa stal v roku
2006, teda pred 13 rokmi. Rovnako pred 13 rokmi som mal kontaktovať , avšak
po jeho výpovedí. som teda nekontaktoval pred jeho výsluchom a rovnako som
ho neovplyvňoval v obsahu jeho výpovede, ani ho nežiadal, prípadne neinštruoval čo má
vypovedať.“ Sťažovateľ v nadväznosti na to dôvodí: „Moje konanie spočívajúce
v kontaktovaní svedka po jeho výsluchu na polícii nie je spôsobilé jeho výpoveď
žiadnym spôsobom ovplyvniť. Pokiaľ by som mal záujem ovplyvňovať jeho výpoveď,
kontaktoval by som ho pred výsluchom.“
5. V nasledujúcej argumentačnej línii sťažovateľ spochybňuje opodstatnenosť
ďalšieho z uplatnených väzobných dôvodov. K záverom najvyššieho súdu týkajúcim sa
preukázania dôvodnosti väzobného stíhania sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. a)
Trestného poriadku sťažovateľ namieta, že samotná hrozba vysokého trestu nie je
spôsobilým dôvodom pre útekovú väzbu a aby tomu tak bolo, je nutné, aby k nej pristúpili
ďalšie konkrétne skutočnosti, ktoré v spojitosti s označenou hrozbou dostatočne podložia
dôvodnú obavu z možného úteku alebo vyhýbania sa trestnému stíhaniu alebo trestu.
Sťažovateľ argumentuje, že skutočnosti, ktoré ponúkol vo svojom rozhodnutí najvyšší súd
poukazujúci na priaznivé majetkové pomery sťažovateľa a jeho kontakty a zázemie
v zahraničí (konkrétne v Španielsku, kde študovala dcéra sťažovateľa), tieto vyvodil iba
na základe obsahu žiadosti sťažovateľa o nahradenie väzby peňažnou zárukou a ako také
podľa názoru sťažovateľa tieto nemajú reálny základ a ani oporu vo vyšetrovacom spise.
Sťažovateľ dodáva, že je jemu vznesené obvinenie pre úkladnú vraždu (v postavení
účastníka trestného činu – objednávateľa) síce novou skutočnosťou, avšak podľa neho je
nutné prihliadnuť na jeho doterajšie správanie, tu sťažovateľ uvádza, že sa vyšetrovaný
skutok stal ešte v roku 2006 a on mal teda dostatok času opustiť územie Slovenskej
republiky, keďže o existencii predmetného vyšetrovania vedel, keď bol v uvedenej trestnej
veci v minulosti vypočutý v procesnom postavení svedka.
6. Napokon vo vzťahu k poslednému z väzobných dôvodov, ktorého existenciu
vo svojom rozhodnutí najvyšší súd konštatoval, sťažovateľ rovnako ako pri ostatných
argumentuje, že aj tento dôvod je založený na ničím nepodložených hypotézach. Podľa
sťažovateľa len všeobecné poukázanie na iné trestné stíhanie vedené voči sťažovateľovi
nemôže byť dostatočnou oporou pre dôvodnosť obavy z pokračovania v trestnej činnosti.
Sťažovateľ tiež upozorňuje, že práve v rámci tohto trestného stíhania sudca v jeho prípade
nahradil väzbu miernejšími opatreniami – dohľadom probačného a mediačného úradníka
a prijatím peňažnej záruky pri súčasnom uložení primeraných obmedzení. Vo vzťahu
k ďalšiemu vedenému trestnému stíhaniu, na ktoré sa najvyšší súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia odvoláva, sťažovateľ uvádza, že v danom konaní nemá vznesené obvinenie
pre žiadny trestný čin, a teda tu absentuje akákoľvek konkrétna skutočnosť opodstatňujúca
hrozbu pokračovania v páchaní trestnej činnosti. Sťažovateľ uzatvára, že podľa neho
prebiehajúce a neskončené trestné konanie s odkazom na prezumpciu neviny nemôže
zakladať väzobný dôvod.
7. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
v jeho veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a jeho
práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru uznesením
Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 1 Tp 11/2019 zo 4. novembra 2019 a uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 41/2019 z 25. novembra 2019, namietané uznesenia
Špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu zrušil a vrátil vec Špecializovanému
trestnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal tiež sťažovateľovi náhradu trov
právneho zastúpenia.
II.
Východiskové ústavnoprávne normy
8. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
11. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v ustanovení § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu
ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v ustanovení § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný
súd môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť
návrh na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý
je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel
žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá
náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne
neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery
12. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na
osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a práva na
slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru uznesením
Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 1 Tp 11/2019 zo 4. novembra 2019 a uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 41/2019 z 25. novembra 2019.
K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny
a čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru uznesením Špecializovaného trestného súdu
sp. zn. 1 Tp 11/2019 zo 4. novembra 2019
13. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený na
princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám vo
vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144
ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až
vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01, I. ÚS 107/2019).
14. Vychádzajúc zo svojej judikatúry uvedenej v predchádzajúcom bode tohto
uznesenia, vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa prvostupňového uznesenia
Špecializovaného trestného súdu konštatuje ústavný súd existenciu procesnej prekážky
brániacej prerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného
súdu. Trestný poriadok zakotvujúci inštitút sťažnosti poskytuje priestor aj na uplatnenie
námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potenciálne predstavujúcich zásahy
do základných práv a slobôd väzobne stíhanej osoby. Rozhodovanie o tomto opravnom
prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu. Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť
svoje námietky o prípadnom pochybení prvostupňového súdu prostredníctvom podanej
sťažnosti, ktorú aj využil. Ochranu jeho základnému právu zaručenému ústavou a právu
zaručenému dohovorom bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť najvyšší súd. Táto
skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené
proti označenému uzneseniu Špecializovaného trestného súdu. Ústavný súd preto rozhodol
o odmietnutí tejto časti ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom
súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny
a čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
3 Tost 41/2019 z 25. novembra 2019
15. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
16. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu je
garantované čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného
na urýchlenú súdnu kontrolu zákonnosti jeho väzby s čím je spojená povinnosť nariadenia
prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie
ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže
v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia ústavy
korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 dohovoru (obdobne napr. III. ÚS 7/00,
III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08, III. ÚS 581/2015, III. ÚS 183/2018).
17. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako
aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný
súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04, III. ÚS 581/2015).
18. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného uznesenia najvyššieho
súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré
najvyšší súd oprel svoje rozhodnutie, úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila
na posúdenie otázky, či sa najvyšší súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa
(prezentovanou v uplatnenej sťažnosti) vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či je tak
odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné.
19. Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky
(okrem iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania
o osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky
spravodlivého konania zakotvené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj v čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré
sú prenesené do špeciálnych ustanovení čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a čl. 5 dohovoru
aplikovateľných na konania týkajúce sa väzby. Jednou z nich je aj právo na náležité
odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje
rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. III. ÚS 135/04,
III. ÚS 198/05, III. ÚS 581/2015).
20. Opierajúc sa o východiská prezentované v bodoch 16 až 19 odôvodnenia tohto
uznesenia, ústavný súd posudzoval aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa.
21. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnenia namietaného uznesenia
najvyššieho súdu v spojení s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia (právny názor
zakotvený v ustálenej judikatúre ústavného súdu totiž zahŕňa požiadavku komplexného
posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli vydané v priebehu príslušného
súdneho konania, pozri napr. sp. zn. IV. ÚS 350/09) a zistil, že najvyšší súd svoj záver
o ustálení väzobných dôvodov a o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa oprel o nasledujúce
skutočnosti a z nich plynúce skutkové závery. Najvyšší súd v prvom rade konštatoval
splnenie základného materiálneho predpokladu väzby, kde uviedol, že skutkové zistenia
obsiahnuté v uznesení o vznesení obvinenia sú v príslušnom štádiu konania dostatočne
podporené zabezpečenými dôkazmi, a to viacerými svedeckými výpoveďami, ktorých
dôkaznú kvalitu prislúcha definitívne vyhodnotiť až konajúcemu súdu vo veci samej.
Na tomto mieste najvyšší súd pripomenul, že táto úloha súdom rozhodujúcim o väzbe
zásadne neprislúcha, pričom by výnimočne mohli konštatovať nesplnenie príslušnej
materiálnej podmienky väzby iba v prípade absolútneho nedostatku dôkazov proti väzobne
stíhanému obvinenému, čo nie je sťažovateľov prípad.
22. K dôvodu útekovej väzby najvyšší súd poukázal na možnosť uloženia
výnimočného trestu v prípade sťažovateľa, teda hrozbu vysokého trestu odňatia slobody,
ďalej na okolnosti signalizujúce priaznivé majetkové pomery sťažovateľa (zloženie kaucie
vo výške 100 000 € v inom väzobnom konaní a ponúknutie peňažnej kaucie aj v aktuálnom
väzobnom konaní) a tiež na okolnosti preukazujúce podľa názoru súdu zázemie sťažovateľa
v zahraničí (pobyt rodinného príslušníka sťažovateľa v zahraničí z dôvodu štúdia
a vycestovanie sťažovateľa na územie príslušného štátu). Najvyšší súd tiež vo vzťahu
k námietkam sťažovateľa o nahradení väzby miernejšími opatreniami v rámci iného proti
nemu vedeného trestného konania zdôraznil, že je konajúci súd pri rozhodovaní o väzbe
v aktuálnom prípade viazaný konkrétnymi skutkovými okolnosťami, a z tohto dôvodu ho
nemôžu zaväzovať závery väzobného rozhodnutia prijatého v rámci iného trestného
konania. K argumentácii sťažovateľa, že v prípade dotknutého trestného konania stanovené
obmedzenia suplujúce väzbu dodržal, čo by podľa sťažovateľa malo byť súdom zohľadnené
aj v danom aktuálnom väzobnom rozhodovaní, najvyšší súd poznamenal, že má táto
okolnosť z hľadiska rozhodovania o väzbe irelevantnú povahu, keďže súd mieru rizika
pokračovania v trestnej činnosti alebo úteku obvineného len odhaduje a pre ustálenie
väzobného dôvodu nie je nevyhnutné, aby k takémuto konaniu alebo k pokusu oň zo strany
obvineného už došlo. Najvyšší súd bol tak toho názoru, že všetky uvedené skutočnosti
v spojitosti s hrozbou vysokého trestu odôvodňujú u sťažovateľa opodstatnenosť obavy
z úteku v úmysle vyhnúť sa trestnému stíhaniu, resp. trestu.
23. S dôvodmi kolúznej väzby sťažovateľa, ktorých danosť konštatoval už
prvostupňový Špecializovaný trestný súd, ktorý vzal sťažovateľa do väzby, sa stotožnil aj
najvyšší súd, ktorý rovnako ako prvostupňový súd poukázal na iné trestné konanie vedené
pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa ustanovení
§ 296 Trestného zákona, v rámci ktorého síce dosiaľ nebolo sťažovateľovi vznesené
obvinenie, avšak podľa znenia jedného z formulovaných skutkov mal sťažovateľ
prostredníctvom inej osoby zanechať odkaz pre iného spoluobžalovaného, aby tento
vypovedal tak, ako mu odkazuje najvyššie postavený člen zločineckej skupiny ,
teda sťažovateľ. Uvedenú okolnosť vyhodnotil najvyšší súd za relevantnú nielen vo vzťahu
k dôvodom kolúznej väzby sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ale
aj vo vzťahu k existencii dôvodov väzby preventívnej podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku. Najvyšší súd pri konštatovaní dôvodov preventívnej väzby ako na relevantnú
okolnosť odkázal aj na ďalšie vedené trestné konanie, v rámci ktorého je sťažovateľ stíhaný
za členstvo v zločineckej skupine, a uzavrel, že toto členstvo v zločineckej skupine je teraz
posilnené pri posudzovaní dôvodov väzby v aktuálnom väzobnom konaní o nové obzvlášť
závažné obvinenie z objednávky vraždy, čo v celkovom súhrne všetkých spomenutých
okolností opodstatňuje v prípade sťažovateľa dôvodnosť obavy z pokračovania v trestnej
činnosti.
24. Vychádzajúc z bodov 21 až 23 odôvodnenia tohto uznesenia, ústavný súd
vo všeobecnosti konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu korešpondujú so skutkovými
zisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle (majú totiž logickú podobu, kde
argumenty sú jasne vysvetlené a sú súčasne dostatočne zrozumiteľné), ale komplexného
zhodnotenia všetkých skutkových okolností významných pre rozhodovanie o väzobnej
otázke. Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd v odôvodnení svojho väzobného
rozhodnutia relevantným otázkam formulovaným sťažovateľom v konaní o väzbe
sťažovateľa poskytol náležitú a presvedčivú odpoveď. Ústavný súd súčasne zastáva názor,
že najvyšším súdom prezentovaná interpretácia jednotlivých ustanovení aplikovaných
právnych noriem (príslušných ustanovení Trestného poriadku týkajúcich sa väzobného
rozhodovania) nijako nepopiera ich účel a zmysel a má teda z hľadiska ich ústavnej
konformnosti akceptovateľnú podobu.
25. Ústavný súd sa tak v žiadnom prípade nemôže stotožniť so stanoviskom
sťažovateľa, ktoré v ústavnej sťažnosti predostrel, a síce s jeho tvrdením, že sa najvyšší súd
posúdením jeho väzobnej veci nezaoberal dostatočne náležite a nezodpovedal jeho
relevantné sťažnostné námietky. Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu, tak
ako to je uvedené v bodoch 21 až 23 odôvodnenia rozhodnutia ústavného súdu, svedčí
o pravom opaku, a síce, že sa označenými námietkami najvyšší súd zaoberal a svoje závery
k nim aj náležite podporil logickými argumentmi.
26. Ústavný súd v konkrétnosti poznamenáva, že tak, ako to vyplýva z odôvodnení
rozhodnutí oboch konajúcich súdov, základná materiálna podmienka väzby sťažovateľa,
a to dôvodnosť podozrenia zo spáchania vyšetrovaného skutku je primerane zdôvodnená
konkretizáciou doterajších výsledkov dokazovania majúcich podľa mienky ústavného súdu
dostatočnú relevanciu. Stanovisko najvyššieho súdu, podľa ktorého pri rozhodovaní o väzbe
obvineného sa nerozhoduje o jeho vine, resp. nevine, ale sa posudzuje len to, či sú v danom
štádiu trestného konania vo vzťahu k osobe obvineného zistené skutočnosti dostatočne
odôvodňujúce podozrenie zo spáchania skutku vyšetrovaného trestného činu, keď hĺbkové
hodnotenie dôkazov je vyhradené rozhodovaniu vo veci samej a nasleduje zásadne
po ukončení dokazovania, plne korešponduje aj ustálenej judikatúre ústavného súdu (pozri
napr. II. ÚS 259/2019). Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa kvality
a vierohodnosti výpovede spolupracujúceho svedka, ktorého výpoveď má v rámci
doterajšieho vyšetrovania ťažiskové postavenie, chce ústavný súd upriamiť pozornosť
na svoju rozhodovaciu činnosť, v rámci ktorej už viackrát judikoval, že postup orgánov
činných v trestnom konaní a následne konajúcich súdov, ktoré využijú zákonodarcom
ukotvený, a teda úplne legálny inštitút spolupracujúceho chráneného svedka, nemožno
považovať a priori za defektný prvok oslabujúci hodnotu dôkaznej situácie, ku ktorej sa
súdy s pomocou takýchto výpovedi dopracujú. Tak ako to vyplýva z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva, ale koniec koncov aj z relevantných ustanovení Trestného poriadku
(zásada náležitého zistenia skutkového stavu a zásada voľného hodnotenia dôkazov),
v záujme vylúčenia potenciálneho nebezpečenstva účelových, nepravdivých výpovedí je
povinnosťou súdu vykonať dôslednú previerku hodnovernosti, a teda kvality takto podaných
svedectiev, ktorej prípadné zanedbanie by mohlo signalizovať porušenie garancií
spravodlivého procesu (obdobne pozri III. ÚS 665/2016, III. ÚS 11/2019). Aj v prípade
hodnotenia výpovede tohto sťažovateľom namietaného spolupracujúceho svedka treba
znovu zopakovať už povedané, a síce, že hĺbkové a konečné posúdenie kvality takejto
výpovede bude zverené až súdu rozhodujúcemu vo veci samej.
27. Pokiaľ ide o sťažovateľom formulovanú námietku porušenia čl. 5 ods. 4
dohovoru, ústavný súd uvádza, že procesné garancie súdnej kontroly väzby v rámci
primárneho rozhodovania o vzatí do väzby poskytuje čl. 5 ods. 3 dohovoru, nie čl. 5 ods. 4
dohovoru, ktorý je aplikovateľný až na nasledujúce štádiá väzobného rozhodovania (napr.
preskúmanie žiadosti o prepustenie z väzby, rozhodovanie o predĺžení väzby a pod.)
Vzhľadom na uvedené ústavný súd kvalifikuje čiastkovú námietku porušenia čl. 5 ods. 4
dohovoru dotknutým uznesením najvyššieho súdu pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
obsahom námietky a obsahom dotknutého článku dohovoru ako zjavne neopodstatnenú
(obdobne pozri sp. zn. III. ÚS 581/2015).
28. Vychádzajúc zo záverov uvedených v bodoch 24 až 27 odôvodnenia tohto
rozhodnutia, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5
listiny a jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru namietaným uznesením
najvyššieho súdu ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde odmietol.
29. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa
potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. marca 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu